{"guid": "ussr:0cb9f24b-c432-436e-8f0d-f8fc51064d8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.288.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2018 z 17. 7. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. júla 2018, sp. zn. III. ÚS 288/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.288.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2018-07-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0cb9f24b-c432-436e-8f0d-f8fc51064d8f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.288.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.288.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.288.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 288/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, toho času Ústav na výkon trestu odňatia\n\nslobody Leopoldov, zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária,\nKutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\nna nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na podľa čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd\na na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 T 34/2013 a jeho rozsudkom z 24. júna 2013, postupom Krajského súdu v Trenčíne\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 88/2014 a jeho rozsudkom z 30. januára 2015\na postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením z 21. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2018\ndoručená sťažnosť\n\n, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária,\nKutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\nna nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“ ), na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny a na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 T 34/2013 a jeho rozsudkom z 24. júna 2013, postupom Krajského súdu\nv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 88/2014 a jeho\nrozsudkom z 30. januára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením\nz 21. februára 2018.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 1 T 34/2013 z 24. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n3 To 88/2014 z 30. januára 2015 uznaný vinným (spolu s ďalšími spolupáchateľmi)\nzo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4\npísm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona v štádiu prípravy\npodľa § 13 ods. 1 Trestného zákona. O prvom z podaných dovolaní sťažovateľa najvyšší\nsúd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tdo 17/2016 z 9. marca 2016 tak, že dovolanie v zmysle\n§ 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. O druhom dovolaní sťažovateľa rozhodol\nnajvyšším súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 12/2017 z 21. februára 2018, ktoré takisto odmietol\ns odkazom na § 382 písm. c) Trestného poriadku.\n\n2\n\n3. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom konajúcich súdov v označených\nkonaniach, ako aj označenými rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho špecifikovaných\nzákladných práv zaručených ústavou a listinou a jeho práva zaručeného dohovorom, kde\nprezentované námietky zdôvodňuje takto:\n«Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1T 34/2013 zo dňa\n13.10.2014 je zrejmé, že súd pri rozhodovaní považoval za najvýznamnejší priamy dôkaz\nvýpoveď svedka\n\n, bývalého zamestnanca\n\n, ktorá podľa\n\nsúdu usvedčuje sťažovateľa a ostatných spoluobvinených bez akýchkoľvek pochybností. Už\npočas konania pred Okresným súdom Trenčín, bolo sťažovateľom namietané, že zo strany\nsvedka\n\nsa jednalo o navádzanie na spáchanie trestného činu, pričom túto\n\niniciatívu pripúšťa aj Okresný súd Trenčín, keď uviedol vo svojom odôvodnení, že samotný\nsvedok\n\nbol už počas stretnutí iniciatívny, keď na podnet polície navrhol\n\nmiesto na vykonanie prepadu, uisťoval obžalovaného\n\n, že ako veliteľ vozidla\n\nzabezpečí spoluprácu posádky alebo, že mu hrozí preloženie do Nitry. Následne však\nOkresný súd nesprávne vyhodnotil konanie svedka\n\n, ako aj Policajného\n\nzboru SR, keď uviedol, že ich konanie nepovažuje za provokáciu zo strany polície, s ktorou\nsvedok\n\naktívne spolupracoval, nakoľko nebolo preukázané, že svedok\n\nbol iniciátorom pripravovanej lúpeže, t.j. že by vyvolal u obžalovaných vôľu spáchať\ntrestný čin.\nV tomto smere je však nutné podotknúť, že Okresný súd si neuvedomil, že bez iniciácie, ako\naj konania svedka\n\n, ako hlavného článku, by lúpežné prepadnutie vôbec\n\nnebolo možné, z čoho je preukázané, že svedok\npríslušníkmi PZ. Okresný súd Trenčín vnímal svedka\n\nbol inciátorom, navádzaným\nako dôveryhodného\n\nnapriek tomu, že bolo preukázané, že tento bol drogovo závislý, v jeho výpovediach\ndochádzalo k viacerým rozporom a príslušníkmi PZ bol inštruovaný čo má robiť, povedať\na pod. Už od počiatku konania bola namietaná použiteľnosť dôkazov, a to výpovedí svedka\n, nakoľko sa jedná o dôkazy nezákonné. Svedok\n\npo tom, čo oznámil polícii\n\nskutočnosti nasvedčujúce tomu, že má byť spáchaný trestný čin, začal byť riadený\na ovplyvňovaný orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto nemohol vystupovať v trestnom\nkonaní v pozícii svedka podľa § 127 Tr. por., nakoľko od tohto momentu začal konať\n\n3\n\nv podstate v rovnakom faktickom postavení ako agent v zmysle § 117 Tr. por. - ako agent\nde facto, nie však agent de iure. Sťažovateľ je toho názoru, že na dôkaz získaný a\npredložený týmto svedkom, resp. získaný jeho výpoveďou, nie je možné v ďalšom konaní\nprihliadať, nakoľko Tr. por. nepozná činnosť spolupracujúceho svedka a teda nejde o dôkaz\nzískaný zákonom predpísaným spôsobom. Taktiež je dôležité spomenúť, že keby svedok\nnebol pod nátlakom polície, tak by v súlade so skutočnosťou oznámil\nobžalovanému\n\nže preprava peňazí skončila, a preto žiadna akcia nemôže\n\npokračovať. Všetko čo nasledovalo po 31.08.2012, bola vo vzťahu k obžalovaným fikcia za\naktívnej účasti polície. Spoločnosť\n\nv čase, kedy malo dôjsť k lúpeži, už\n\nnevykonávala prevoz peňazí a celá akcia bola pripravená a nafingovaná zo strany polície a\nsvedka\n\n. Vzhľadom na vyššie uvedené sa jednoznačne jednalo o provokáciu\n\nzo strany polície, s ktorou svedok\n\nspolupracoval. Všetky dôkazy týmto\n\nspôsobom sú nezákonné a nepoužiteľné v trestnom konaní. Zo spisového materiálu je\nzrejmé, že svedok\nobžalovaný\nsvedok\n\n, ešte vo februári 2012 oznámil skutočnosť, že ho oslovil\ns návrhom na prepad pancierového vozidla, pričom následne\n\nzačal od 02.03.2012 spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a\n\nriadiť sa ich pokynmi - teda konal de facto v postavení agenta. Ako sa v judikatúre vyjadril\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení zo dňa 07.02.2017, sp. zn. 2 To 12/2016, nie\nje možné použitie dôkazov, ktoré boli zadovážené od momentu, kedy svedok oznámil skutok\npolícii, pričom sa to týka nielen vyhotovených obrazovo zvukových záznamov, ale aj jeho\nsvedeckej výpovede týkajúcej sa skutočností po oznámení skutku polícii. Uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2016, sn. zn. 2 To 15/2015, ktoré je\npráve z dôvodu svojho významu zaradené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. 1/2017, v ktorom súd jednoznačne vysvetľuje rozdiel v postavení svedka a\nagenta, pri ktorom uvádza, že: „Procesné postavenie agenta (§ 117 Trestného poriadku) je\noproti všeobecnému procesnému postaveniu svedka (§127 Trestného poriadku) osobitné, a\nto napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočutý ako svedok (§ 117 ods.\n11 Trestného poriadku). Svedok vypovedá o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o\npáchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, nad tento rámec sa však\naktívne a s utajením svojho postavenia pred páchateľom nepodieľa na odhaľovaní,\nzisťovaní a osvedčovaní páchateľov trestných činov.“ V citovanom uznesení najvyšší súd\n\n4\n\njednoznačne vylúčil použiteľnosť takto získaného dôkazu: „Ak došlo k oznámeniu páchania\ntrestného činu v štádiu prípravy (zločinu) alebo pokusu (úmyselného trestného činu) polícii\na oznamujúca osoba nebola použitá ako agent na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 až 7\nTrestného poriadku (pričom okrem výnimiek uvedených v § 10 ods. 20 Trestného poriadku\nmôže byť agentom len príslušník Policajného zboru), nemôže táto osoba, a to ani v rámci\nspolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel\nusvedčenia ďalšieho\npáchateľa, resp. spolupáchateľa dotknutého činu. Ak k takému postupu došlo, nie je možné\nvýpoveď dotknutej osoby ako svedka vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa predstieraného\npokračovania v páchaní trestného činu po oznámení tohto činu polícii použiť v trestnom\nkonaní ako dôkaz; nie je možné použiť v trestnom konaní ani ďalšie dôkazy, zabezpečené\nv súvislosti s činnosťou osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom\npostavení agenta.“ Ako teda vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\ndôkazy takto zabezpečené sú nezákonné a pre účely trestného konania nepoužiteľné. Avšak\npráve takto získané dôkazy, založené predovšetkým na výpovediach svedka\nvrátane zvukových záznamov zo stretnutí svedka\n\n,\n\ns obžalovaným\n\n, a tiež nahrávok vykonaných telefonických rozhovorov medzi svedkom\na odsúdeným\n\nboli považované za „kľúčové dôkazy“\n\nna základe ktorých došlo k odsúdeniu sťažovateľa, čo považujeme za absolútne nezákonné\na neprijateľné.\n\nNadväzujúc na problematiku použitia agenta, resp. svedka konajúceho\n\nv postavení agenta nemožno opomenúť ani tzv. policajnú provokáciu. Ako vyplýva\nz ustálenej judikatúry platí zákaz policajnej provokácie (akceptuje sa len tzv. skrytá reakcia\npolície), polícia nesmie iniciovať t.j. vytvárať u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný\nčin. Pokiaľ by však činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontrolovaná osoba\nspáchala trestný čin, išlo by už o policajnú provokáciu trestného činu. V tomto prípade však\ndokonca polícia ani s kontrolovanou osobou nebola v bezprostrednom kontakte.\nVo všeobecnosti možno uviesť, čo vyplýva zo súdnej praxe a právnych názorov v literatúre,\nže polícia nemá právo fingovať spáchanie trestného činu. Polícia podľa zákona\no Policajnom zbore a Tr. por. nemá právo predstierať pri usvedčovaní páchateľov\na zabezpečovaní dôkazov neexistujúcu realitu, napríklad, že došlo k spáchaniu určitého\ntrestného činu. Príslušníci PZ resp. OČTK majú zakázané, aby svojou vlastnou iniciatívou\n\n5\n\nvytvárali vo vedomí páchateľa mylnú predstavu o realite, na ktorú tento prípadne reaguje\nspáchaním trestného činu alebo u neho vyvolajú konanie, ktoré by mohli policajné orgány\nzdokumentovať a použiť ako dôkazy o jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Takýto spôsob\nzabezpečovania dôkazov proti páchateľom je neprípustný keďže zákon takýto dôkazný\nprostriedok nepozná, neurčuje presné podmienky a spôsob jeho prevedenia a jeho\ndokumentovania a preto neumožňuje OČTK - ale ani súdu - správne pochopiť situáciu,\nktorá bola vymyslená políciou ako aj pohnútky, ktoré viedli páchateľa k určitému konaniu reakcii. Dokonca súdy môžu byť v takomto prípade uvedené do omylu, keďže akákoľvek\nzmienka o fingovanej policajnej akcii v spise chýba a je pred nimi utajovaná. V tejto\nsúvislosti poukazujem aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESLP“) vo veci Ramanuaskas proti Litve, v ktorom súd uzatvoril, že o nezákonnej\npolicajnej provokácii možno hovoriť vtedy, ak sa policajti neobmedzia len na vyšetrovanie\ntrestnej činnosti pasívnym spôsobom, ale uplatňujú takú formu vplyvu na jednotlivca, aby\npodnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný a to za tým účelom, aby\nbol odhalený trestný čin. Komplexnejšie sa vymedzením neprípustnosti provokácie zaoberal\naj Najvyšší súd SR. Z jeho rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To 5/2013 vyplýva, že\nza exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje, možno považovať\nsituáciu, keď „orgán činný v trestnom konaní, iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí\npodmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený\njeho rozsah, resp. aby bol dokonaný. V dôsledku toho sú dôkazy takýmito spôsobom získané\nod počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné.“. Základným procesným\npredpisom, ktorý upravuje trestné konanie, je Trestný poriadok. V § 2 ods. 1 ustanovuje, že\nnikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanovuje tento zákon. Toto ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl. 17 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky do zákona o trestnom konaní súdnom. Z toho potom vyplýva, že\npokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky\na navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah,\nresp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie\nrealizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné\na v trestnom konaní nepoužiteľné (§119 ods. 2 Tr. por.). Tiež je potrebné uviesť, že\nnapádané rozhodnutie resp. rozhodnutia sú založené de facto len na jednej výpovedi svedka\n\n6\n\nPráve jeho výpoveď má predstavovať v predmetnom konaní usvedčujúci, resp.\nvo významnej miere rozhodujúci dôkaz, nakoľko ostatné dôkazy sú buď (i) nezákonné\nprípadne (ii) právne bezvýznamné v prejednávanej veci, avšak pokiaľ táto výpoveď nie je\nverifikovaná ďalšími zákonne získanými dôkazmi, nie je možné na tomto podklade založiť\nrozhodnutie o vine. V tomto smere poukazujem aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, sp.\nzn. 2 Tos 4 /2009, v podobnom prípade, kde súd vyslovil právny názor, že jeden priamy\ndôkaz, výpoveď chráneného svedka, musí byť starostlivo overený radom ďalších\nnepriamych dôkazov potvrdzujúcich vierohodnosť priameho dôkazu o účasti obžalovaných\nna spáchaní skutkov, pre ktoré sú žalovaní.»\n4. V sťažnosti sťažovateľ ďalej namieta, že „Ďalšou chybou konania je tiež\nnesprávne právne kvalifikovaná výška škody, nakoľko súd túto charakterizoval ako škodu\nveľkého rozsahu, vychádzajúc iba z výpovede svedka\n\n. Okresný súd Trenčín\n\nrovnako nevykonal dôkazy navrhované obhajobou, a to najmä vykonať znalecké\ndokazovanie, vypočuť vyšetrovateľa\n\n, ako aj svedka majiteľa firmy\n\n. Významným pochybením v konaní je aj skutočnosť, že Okresný súd už v odôvodnení\npredchádzajúceho rozsudku uviedol, že sa nemôže procesne stotožniť s právnou\nkvalifikáciou žalovaného konania v zmysle podanej obžaloby, pričom pokiaľ by nebolo\nuznesenia zo dňa 18.09.2012, musel by celú obžalobu považovať za zmätočnú a vôbec by sa\nňou nemohol zaoberať. Predseda senátu sám uviedol, že pokiaľ by súd skutkovo neupravil\nznenie podanej obžaloby, nebolo by možné podľa nej konať. Pokiaľ mal súd za to, že je\ntakto radikálne potrebné zasahovať do znenia obžaloby, mal buď obžalobu označiť za\nzmätočnú a obžalovaných oslobodiť, alebo mal vec vrátiť do prípravného konania.\nZákladnou zásadou trestného procesu je obžalovacia zásada, a teda znenie obžaloby má byť\nvýsledkom dokazovania. V tomto smere teda procesný krok podania obžaloby z hľadiska jej\nodôvodnenia a obhajoby, jej znenia zo strany prokurátora, bol nahradený zásahom\nOkresného súdu, čo je z pohľadu obžalovacej zásady neakceptovateľné.“.\n5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nrozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv\npodľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 2\nlistiny a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru označenými postupmi\n7\n\na rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, predmetné uznesenia\nokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a priznal tiež sťažovateľovi\nnáhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16\nods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 listiny, ako aj\npráva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru v rámci trestného konania postupom\na označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n9. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu\nk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný\nsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických\nosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\n8\n\niný súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov\nústavy, listiny a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 T 34/2013 a jeho rozsudkom z 24. júna 2013 zistil ústavný súd existenciu procesnej\nprekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok\nprávomoci. Vo vzťahu k predmetnému postupu a rozsudku okresného súdu disponoval\nsťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany\nv danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy, listiny a dohovoru\nspadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc\nústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\n10. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu\nreflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok\nz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,\na jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí\ndovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti\nústavnému\n\nsúdu\n\naj\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému\n\nrozhodnutiu\n\ndruhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).\n11. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolaciu argumentáciu, ktorá korešponduje\ns argumentáciou prezentovanou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (tvrdenie\no nezákonnosti svedectva, ktoré malo byť podľa mienky sťažovateľa výsledkom policajnej\nprovokácie), uplatnil už vo svojom, v poradí prvom dovolaní, ktoré bolo uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 17/2016 z 9. marca 2016 odmietnuté v zmysle ustanovení\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku. Za takýchto okolností, pokiaľ si sťažovateľ chcel\nv zmysle judikatúry ústavného súdu uvedenej v predchádzajúcom bode 9 tohto uznesenia\nzachovať lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k právoplatnému\nrozhodnutiu druhostupňového súdu (rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To 88/2014\nz 30. januára 2015), bolo jeho povinnosťou rešpektovať zákonnú lehotu predpísanú\nustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého je lehota pre podanie\nsťažnosti dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia\n9\n\nalebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri právoplatnom rozhodnutí vydanom\nv trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona\no ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi,\nktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu\nrozhodnutia. V prípade sťažovateľa bol počiatkom plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty\ndátum doručenia prvého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 17/2016\nz 9. marca 2016, pretože práve v tomto rozhodnutí sa dovolací súd primárne zaoberal\nnámietkami, ktoré sťažovateľ obsahovo premieta aj do sťažnosti adresovanej ústavnému\nsúdu. Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 5. júna 2018 bola\npodaná dávno po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov. Sťažovateľ podal\nsvoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je možné v zmysle judikatúry\nústavného súdu odpustiť (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).\n12. V zmysle uvedeného preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej\nproti druhostupňovému rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 88/2014 z 30. januára 2015\nposúdil ako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju ako takú\nodmietol.\n13. Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia označených práv zaručených ústavou,\nlistinou a dohovorom aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením z 21. februára 2018, ktorým bolo rozhodnuté\no druhom dovolaní sťažovateľa. Pokiaľ ide o časť sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,\nv ktorej prezentuje sťažovateľ tvrdenie o nezákonnosti vykonaného dokazovania, ktoré bolo\npodkladom pre ustálenie jeho viny a v ktorom prezentuje tvrdenie o neprípustnom dôkaze,\na to svedectve, ktoré je podľa jeho názoru nedovoleným výsledkom policajnej provokácie,\nústavný súd je toho názoru, že sa s jeho korešpondujúcimi dovolacími námietkami zaoberal\na vysporiadal dovolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, v ktorom rozhodol\no prvom dovolaní sťažovateľa. Uvedené dovolacie námietky boli teda predmetom\ndovolacieho prieskumu v dovolacom rozhodnutí z 9. marca 2016, preto sa im najvyšší súd\nvo svojom druhom rozhodnutí z 21. februára 2018, ktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou\nadresovanou ústavnému súdu, nevenoval. Z uvedeného dôvodu preto v uvedenej časti\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietok sťažnosti adresovanej\n10\n\nústavnému súdu a obsahom namietaného rozhodnutia ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\nkvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú. V dovolacom rozhodnutí, ktoré sťažovateľ\nv sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, najvyšší súd preskúmal sťažovateľom\nprvýkrát uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku\n(uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie takého druhu\ntrestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa). Najvyšší súd na tomto mieste\nkonštatoval, že „Podľa § 188 ods. 4 Tr. zák. je možne páchateľovi uložiť trest odňatia\nslobody na 15 rokov až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Obvinenému\nbol podľa § 188 ods. 4, § 41 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/, § 39 ods. 1,\nods. 2 písm. a/ Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Obvinenému\nbol teda uložený trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby.\nV žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej\nsadzby alebo taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Naopak\ndovolací súd musí konštatovať, že uložený trest je po všetkých stránkach zákonný.“.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nvychádzajúc\n\nz uvedeného\n\nskonštatoval\n\nnedostatok\n\nsťažovateľom\n\nformulovaného dovolacieho dôvodu. Ústavný súd je toho názoru, že konštatovanie\nnajvyššieho súdu o nedostatku sťažovateľom označeného dovolacieho dôvodu bolo\nzaložené na racionálnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,\nktorý nepopiera jej účel a podstatu. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu\ntak predstavuje dostatočný základ pre jeho záver, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie\nprávnej úvahy a zároveň vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany\nnajvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje\nodôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 a čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj\nv časti namietaného porušenia označených článkov ústavy, listiny a dohovoru postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením\nz 21. februára 2018 v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n11\n\n15. Ústavný súd vzhľadom na svoje všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je\nuvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. júla 2018\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 124/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/04 z 28. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-28", "citacie_n": 527, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}, {"guid": "ussr:12cce427-ba58-4c80-b1a6-f370b37cffbd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 14/03 z 15. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-15", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:12cce427-ba58-4c80-b1a6-f370b37cffbd"}, {"guid": "7cf08f95-9718-423c-b5f4-3088c238d769:e529295d-df3d-4a1c-8d87-bdddbaf44f26", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5812010075.1", "spisova_znacka": "3To/88/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 3To/88/2014 z 22. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5812010075.1"}], "citovane_v": [{"guid": "d2536fa7-772b-4049-b72a-aa14b197d35e:d5d3c8b6-2ad1-4af0-95d7-0ffad96fd069", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:4117214482.3", "spisova_znacka": "3Co/107/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/107/2023 z 26. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:4117214482.3"}]}