{"guid": "ussr:4bdf272d-6c1f-4ae2-8062-aac61611fba8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 220/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 220/2018 z 11. 9. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. septembra 2018, sp. zn. III. ÚS 220/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2018-09-11", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4bdf272d-6c1f-4ae2-8062-aac61611fba8", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 220/2018-35\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018\nv senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu\nMojmíra Mamojku vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL\nSLOVAKIA, s. r. o., Bratislavská 36, Trenčín, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nMandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát\nJUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva\nna ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Cbi 238/2006\nz 12. marca 2018, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL SLOVAKIA,\ns. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 7 Cbi 238/2006 z 12. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Cbi 238/2006 z 12. marca 2018\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave j e\n\npovinný\n\nuhradiť obchodnej spoločnosti\n\nHYDREE FINANCIAL SLOVAKIA, s. r. o., trovy konania v sume 390,50 € (slovom\ntristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej\nkancelárie Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n18. apríla 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL\nSLOVAKIA, s. r. o., Bratislavská 36, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou okrem\niného namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cbi 238/2006 z 12. marca\n2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v konaní vedenom\nkrajským súdom pod sp. zn. 7 Cbi 238/2006, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy\n9 355 850,46 € s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci po právoplatnom rozhodnutí\nvo veci samej rozhodol o výške trov konania. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn.\n7 Cbi 238/2006 z 10. januára 2018 rozhodol o výške náhrady trov konania tak, že\nsťažovateľku zaviazal na úhradu súdneho poplatku obom žalovaným a trovy právneho\nzastúpenia v sume 270 367,79 € žalovanému v prvom rade a trovy právneho zastúpenia\nv sume 76 582,22 € žalovanému v druhom rade. Žalovaný v prvom rade podal proti\noznačenému uzneseniu súdu prvej inštancie vydaného vyšším súdnym úradníkom sťažnosť,\n2\n\no ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie zmenil v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia žalovanému v prvom\nrade zo sumy 270 367,79 € na sumu 322 333,41 €.\n3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv\nnapadnutým uznesením krajského súdu. Argumentovala tým, že nebola oboznámená\nso sťažnosťou, ktorú podal žalovaný v prvom rade proti uzneseniu vyššieho súdneho\núradníka, pretože krajský súd jej ju nedoručil na vyjadrenie. Zároveň uviedla, že proti\nnapadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka\ntvrdí, že bol porušený princíp rovnosti zbraní, kontradiktórnosť súdneho konania\na v konečnom dôsledku došlo aj k porušeniu jej práva na ochranu vlastníctva.\n4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 220/2018-14 z 5. júna 2018 prijal sťažnosť sťažovateľky\nv rozsahu vymedzenom v záhlaví tohto rozhodnutia na ďalšie konanie.\n5. Následne ústavný súd 10. júla 2018 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej\nstránke sťažnosti, a zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu\nod ústneho pojednávania vo veci.\n6. Krajský súd doručil 25. júla 2018 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke v podstatnom\nuviedol:\n„Tunajší súd je toho názoru, že v danom prípade nepochybil. Predovšetkým\npoukazuje na skutočnosť, že sťažnosť upravená v ustanovením § 239 až 250 CSP bola\ndo civilného procesu zavedená ako nový inštitút, ktorý predstavuje prostriedok procesnej\nnápravy voči definovaným uzneseniam. Ide o inštitút základného konania v prvej inštancii,\nnejde o opravný prostriedok, pri ktorom zákonodarca presne upravuje postup súdu\npo doručení odvolania. Zákon výslovne neustanovuje podrobnejší postup súdu prvej\ninštancie po podaní sťažnosti. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku\n\n3\n\nnevplýva povinnosť súdu doručovať sťažnosť podanú proti rozhodnutiu vydaného súdnym\núradníkom na vyjadrenie protistrane. Pri sťažnosti nejde o procesný zásah do merita sporu,\nnaviac sťažnosť je koncipovaná ako rýchly a efektívny prostriedok nápravy.\nKeďže súd po doručení sťažnosti žalovaného v 1. rade dospel k záveru, že táto je\ndôvodná, v súlade s ustanovením § 250 ods. 2 CSP uznesenie zo dňa 10.01.2018 zmenil.\nK rozhodnutiu bolo postačujúce preskúmať obsah spisu a posúdiť účelnosť vynaložených\ntrov, súd nepovažoval za účelné doručovať sťažnosť žalobcovi.“\n7. Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal 31. júla 2018 právnemu zástupcovi\nsťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému\nupusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.\n8. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 9. augusta 2018 súhlas\ns upustením od ústneho pojednávania vo veci. K stanovisku predsedu krajského súdu\nv podstatnom uviedol:\n«... sa s ním nie je možné stotožniť, lebo je v príkrom rozpore s princípom\nkontradiktórnosti, ktorý je garantovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z ústavnoprávneho hľadiska nie je možné\nakceptovať také “výklady\"’ všeobecného súdu, ktoré absolútne abstrahujú od základnej\npodstaty ľudských práv a slobôd, a v konečnom dôsledku ich flagrantne porušujú, a to bez\ntoho, aby sa týmto sledoval legitímny cieľ. Inými slovami povedané, niet žiadneho\nlegitímneho dôvodu, aby sa pred účastníkom súdneho konania (sporovou stranou)\n“utajovalo“ konanie o opravnom prostriedku a neumožnilo sa mu aspoň vyjadriť\nk opravnému prostriedku (o ktorom sa koná); a to navyše za situácie, ak sa takémuto\nopravnému prostriedku vyhovie a takéto rozhodnutie má priamy dopad do jeho\nsubjektívnych práv.»\n9. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci\nod ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nV dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom\nzasadnutí bez prítomnosti účastníkov.\n\n4\n\nII.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,\nže zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\n(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,\na preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný\n(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní\nobsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).\n\n5\n\n15. Arbitrárnosť\n\na\n\nzjavná\n\nneodôvodnenosť\n\nrozhodnutí\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nje najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru\nústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených\nv čl. 127 ods. 1 ústavy.\n16. Čo sa týka námietok porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd\nkonštatuje, že nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že sťažovateľke ani jej právnemu\nzástupcovi nebola doručená písomná sťažnosť žalovaného v prvom rade proti uzneseniu\nvyššieho súdneho úradníka (bod 6 tohto rozhodnutia).\n17. V teoretickej rovine je možné uviesť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp rovnosti zbraní znamená, aby každej\nprocesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,\nktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo\nna kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen\npredložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými\nďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie\nsúdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej\nrepublike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej\nrepubliky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný\núčastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie\nodporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové\na právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa\nk nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či\nurčité stanovisko k vyjadreniu protistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP\nz 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29,\nrozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike), a pritom\nnezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001\n6\n\nvo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku).\nInak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr\nformálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu\na význame informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu\nna rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.\n18. Vychádzajúc z predmetu rozhodovania v napadnutom konaní (výška náhrady trov\nkonania, pozn.), ústavný súd konštatuje, že ESĽP už v minulosti riešil obdobné prípady, kde\nbolo namietané porušenie zásady kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd neposlal\nodvolanie (v našom právnom poriadku sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania\nprotistrane (Beer proti Rakúsku, rozsudok, 6. 2. 2001, č. 30428/96, bod 18 – 21, Baumann\nproti Rakúsku rozsudok, 7. 1. 2005, č. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru\no porušení tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n19. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že aj Súdny dvor Európskej únie zdôraznil,\nže na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž\npotrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť\nku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania\n(pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009, C89/08 P, Zb. s. I11245, už citovaný bod\n55, ako aj bod 56).\n20. Otázka dodržania záruk kontradiktórnosti je predmetom posúdenia kľúčovej\notázky, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke\nmožnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu\nposúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Podľa právnych\nzáverov k tejto kľúčovej námietke zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného\nsúdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku\npostačí, ak je účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom, príp.\nv dovolacom konaní.\n21. Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym\nprávnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom\n\n7\n\nkonaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že\njednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi\na dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť.\nIde predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp.\nstanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného samotným\nkonajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť\nvypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada\nkontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného\npravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady\n(napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 481/2012). Ústavný súd aj v inom svojom rozhodnutí\nkonštatoval, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“\n(rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 18/2013).\n22. Zo sťažnosti a zapožičaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn.\n7 Cbi 238/2006 ústavný súd zistil, že krajský súd ako súd prvej inštancie rozhodol\no sťažnosti smerujúcej proti označenému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka bez toho,\naby túto sťažnosť poslal sťažovateľke na vyjadrenie. Nakoniec uvedený záver ani nebol\nsporný, keďže krajský súd vo svojom stanovisku uviedol, že to nepovažoval „za účelné\ndoručovať sťažnosť žalobcovi“ (sťažovateľke, pozn.).\n23. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky dospel k záveru, že námietka\nporušenia princípu kontradiktórnosti a s ňou spätým princípom rovnosti zbraní je\nopodstatnená, preto v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že napadnutým\nuznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n24. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal z už citovanej judikatúry\nESĽP a Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti.\nZa rozhodujúce skutočnosti považoval pritom to, že proti napadnutému uzneseniu krajského\nsúdu ako súdu prvej inštancie nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny opravný\nprostriedok, teda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní nebolo\n\n8\n\nmožné zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, ďalej to, že\nv dôsledku sťažnosti bolo pôvodné uznesenie krajského súdu vydané vyšším súdnym\núradníkom zmenené v neprospech sťažovateľky a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych\nprávach, resp. povinnostiach sťažovateľky a tiež preto, že ústavný súd nezistil relevantný\na zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, sa\nuplatnila výnimka z tohto princípu v konaní, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach\na povinnostiach. Ústavný súd nemohol akceptovať obranu krajského súdu spočívajúcu\nv argumentácii, že ide o nový procesný inštitút, ako aj pre hospodárnosť konania, pretože\nvychádzajúc z povahy konania o sťažnosti, nevidel zásadný rozdiel medzi ním a konaním\no opravnom prostriedku v rámci Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), kde sa\nprincíp kontradiktórnosti uplatňuje v určitom vymedzenom rozsahu. Skutočnosť, že tento\nprostriedok nápravy je pomenovaný ako sťažnosť, berúc do úvahy znenie čl. 9 Civilného\nsporového poriadku, ktorý ustanovuje, že strany majú právo oboznámiť sa okrem iného\ns návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon,\nv spojení so skutočnosťou, že Civilný sporový poriadok žiadny rozsah vyjadrenia\nprotistrany v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru ústavného súdu neznamená to,\nže z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní a kontradiktórnosť\nv minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania, pozn.), keďže sa\nv okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o rozsahu povinnosti náhrady trov konania\n(obdobne Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 878, 879) .\n25. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa\nním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k\nsúdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať\nstrane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.\n26. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127\nods. 1 ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,\nv rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,\nktorý\n\nzabezpečí\n\nplnohodnotnú,\n\nrespektíve\n\ngarantovaných práv (IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).\n9\n\nplnohodnotnejšiu\n\nrealizáciu\n\nústavou\n\n27. Všeobecný súd poskytujúci ochranu strane konania je povinný poskytnúť\njej ju v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce\nna všetky zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali\n\ndo\n\nvšetkých\n\ndetailov\n\nsporu\n\nuvádzaných\n\núčastníkmi\n\nkonania\n\n(napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998).\n28. Z uvedenej citácie vyplýva, že krajský súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil\ntýmito zásadami právneho štátu a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil\nnad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich procesných\npráv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany, a čo teda malo za následok\nporušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).\n29. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo\nk zásahu do jej práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ako už\nbolo uvedené, napadnutým uznesením bolo rozhodnuté o jej povinnosti hradiť trovy\nkonania, čo nepochybne malo dopad na jej majetok. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel\nk záveru o porušení procesných práv v dôsledku porušenia princípu rovností zbraní\na kontradiktórnosti, ako aj na skutočnosť, že napadnuté zmeňujúce uznesenie malo\nnegatívny dopad na jej majetok, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením\nkrajského súdu boli porušené práva sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 1\ndodatkového protokolu (bod 1 výroku rozhodnutia).\n30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)\nzákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,\nže právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo\nslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n\n10\n\n31. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany porušených\npráv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3\npísm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu (bod 2\nvýroku rozhodnutia).\n32. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).\nIII.\n33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n34. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli\nv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky\nsi uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.\n35. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nPodľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)\nv konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.\n36. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade\npriemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom\npolroku 2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona\n\n11\n\no ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018\n(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 153,50 €. Ďalej má právny\nzástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby\npodľa vyhlášky vykonané v roku 2017 po 9,21 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky\nje zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18\nods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.\n37. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej\nsume 390,50 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255\nods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku\ntohto rozhodnutia).\n38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. septembra 2018\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-zákonnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "trovy konania", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti zbraní v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "sťažnosť", "trovy konania-náklady konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Cbi/238/2006", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}