{"guid": "ussr:53dbbc90-3687-48a3-8d87-b4c1cc03d62b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.251.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 251/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 251/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. I. ÚS 251/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.251.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "nazov": "čl. 13 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "nazov": "čl. 20 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Zmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "nazov": "Zmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyZmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/53dbbc90-3687-48a3-8d87-b4c1cc03d62b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.251.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.251.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.251.2018.2/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 251/2018-57\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka\na Petra Brňáka prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MTM-Zlieváreň s. r. o.,\nLieskovská cesta 4743, Zvolen, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o.,\nkonajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Maroša Uhaľa, Štefana Moyzesa\n9877/43, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2,\nčl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1\na čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods. 3 Zmluvy\no Európskej únii rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 15/2017,\n4 Sžfk 27/2017, 4 Sžfk 28/2017 z 1. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nPráva obchodnej spoločnosti MTM-Zlieváreň s. r. o. podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2\nods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa\nčl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1\n\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4\nods. 3 Zmluvy o Európskej únii rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Sžfk 15/2017, 4 Sžfk 27/2017, 4 Sžfk 28/2017 z 1. marca 2018 p o r u š e n é n e b o l i .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MTM-Zlieváreň s. r. o., Lieskovská cesta 4743,\nZvolen (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o.,\nkonajúcou advokátom a konateľom JUDr. Marošom Uhaľom, Štefana Moyzesa 9877/43,\nZvolen, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 1, čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 4 ods. 3 Zmluvy\no Európskej únii (ďalej len „zmluva o Európskej únii“) rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžfk 15/2017, 4 Sžfk 27/2017,\n4 Sžfk 28/2017 z 1. marca 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva:\n«Rozsudkom... Najvyšší súd... rozhodol tak, že zamietol naše kasačné sťažnosti proti\nprávoplatnému rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 23S/18/2016-235 zo dňa\n26.10.2016...\nÚprava oslobodenia od dane z pridanej hodnoty je vymedzená v § 43 zákona\nč. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty...\nPodľa článku 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES: „Členské štáty oslobodia od\ndane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia,\nale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet, uskutočnené pre\n\n2\n\ninú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu konajúcu ako takú v inom\nčlenskom štáte, než je členský štát. v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala.“\nV zmysle... § 43 zákona o DPH sme predložili všetky doklady, ktoré zákon výslovne\nvymenúva. Išlo o faktúry, zmluvy o dodaní (kúpne zmluvy), medzinárodné nákladné listy\n(CMR), doklady o úhradách za tovar, atď. Z hľadiska úplnosti predložených dokladov sme\nteda naplnili podmienky ustanovenia § 43 ods. 1. ods. 5 zákona o DPH pre oslobodenie od\ndane z pridanej hodnoty. V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“)\nsme už predložením dokladov v súlade s výslovnou požiadavkou zákona uniesli dôkazné\nbremeno...\nRovnako poukazujeme aj na rozhodnutia ESD, na ktoré sme poukázali už v konaní na\nsúde prvého stupňa, pričom ide o rozhodnutie C-273/11 (rozsudok Mecsek-Gabona),\nrozhodnutie C-184/05 (rozsudok Twoh), rozhodnutie C-409/04 vo veci Teleos plc. vs\nCommissioners of Customs & Excise ESD (ďalej len „rozsudok Teleos“), ako aj\nrozhodnutie C-492/13 zo dňa 09.10.2014 (ďalej len „Traum EOOD proti Direktor na\nDirekcija“. Všetky tieto rozhodnutia nám dávajú za pravdu.\nTvrdenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, že sme nepredložili relevantné dôkazy,\nktoré majú preukazovať dodanie tovaru a teda realizáciu obchodu, ktoré prevzal aj Najvyšší\nsúd SR, je preto zjavne v rozpore s judikatúrou ESD. Najvyšší súd SR poukázal na rozsudok\nMecsek-Gabona, pritom však toto rozhodnutie podporuje náš výklad zákona a únijového\npráva a nie závery Najvyššieho súdu SR. Keďže Najvyšší súd SR ani nevysvetlil, prečo by\nrozhodnutie vo veci Mecsek-Gabona malo svedčiť proti nám, je v tomto smere rozsudok pre\nnás nezrozumiteľný. Odkaz na rozsudok C-425/12 (Portgás) je pre nás rovnako nejasný,\nked' výrok rozsudku ESI) je nasledujúci: „Článok 4 ods. 1, článok 14 ods. 1 písm. c) bod i)\na článok 15 smernice Rady 93/3H/EHS zo 14. júna 1993 o koordinácii postupov verejného\nobstarávania\n\nsubjektov\n\npôsobiacich\n\nvo\n\nvodnom,\n\nenergetickom,\n\ndopravnom\n\na telekomunikačnom sektore, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu\na Rady 98/4/ES zo 16. februára 1998, sa majú vykladať v tom zmysle, že sa ich nemožno\ndovolávať voči súkromnému podniku výlučne z dôvodu, že tento podnik je výhradným\nkoncesionárom poskytujúcim službu vo verejnom záujme, ktorý spadá do osobnej\npôsobnosti tejto smernice, pokiaľ uvedená smernica ešte nebola prebratá do vnútroštátneho\nporiadku dotknutého členského štátu.\n\n3\n\nTakýto podnik, ktorý bol poverený na základe aktu verejného orgánu a pod jeho\nkontrolou poskytovaním služby vo verejnom záujme a ktorý má na tento účel mimoriadne\nprávomoci v porovnaní s pravidlami uplatniteľnými vo vzťahoch medzi jednotlivcami, je\npovinný dodržiavať ustanovenia smernice 93/38, zmenenej a doplnenej smernicou 98/4,\na z tohto dôvodu sa orgány členského štátu môžu voči nemu dovolávať týchto ustanovení.“\nOkrem toho, v odôvodnení tohto rozsudku C-452/12 je opäť odôvodnenie, ktoré dáva\nza pravdu nám, keď sa dovolávame priameho účinku smernice: „22. V tejto súvislosti treba\npripomenúť, že podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ záväzná povaha smernice, na\nktorej je založená možnosť odvolávať sa na ňu, existuje z tohto pohľadu iba vo vzťahu ku\n„každému členskému štátu, ktorému je smernica určená“. Podľa ustálenej judikatúry z toho\nvyplýva, že smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa voči\nnemu nemožno odvolávať na ustanovenie smernice ako také na vnútroštátnom súde\n(rozsudky z 8. októbra 1987, Kolpinghuis Nijmegen, 80/86, Zb. s. 3969, bod 9; zo 14. júla\n1994, Faccini Dori, C-91/92, Zb. s. 1-3325, bod 20, ako aj Dominguez, už citovaný, bod 37\na citovaná judikatúra).\n23. Pokiaľ ide o subjekty, voči ktorým sa možno dovolávať ustanovení smernice,\nz judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že týchto ustanovení sa možno dovolávať voči štátu bez\nohľadu na to, či tento štát koná ako zamestnávateľ alebo ako verejný orgán. V obidvoch\nprípadoch treba totiž zabrániť tomu, aby štát mohol využiť výhodu vyplývajúcu z vlastného\nnerešpektovania práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 1986, Marshall,\n152/84, Zb. s. 723, bod 49; z 12. júla 1990, Foster a i., C-188/89, Zb. s. 1-3313, bod 17, ako\naj Dominguez, už citovaný, bod 38).“\nNapriek tomu, že najmä ustanovenie § 43 ods. 5 písm. d) zákona o DPH považujeme\nza vágne formulované, nejasné a umožňujúce daňovému orgánu zneužitie tohto ustanovenia\nna možné šikanovanie (požadovanie ďalších a ďalších dokladov na preukázanie\noslobodenia) platiteľa dane. splnili sme aj požiadavku predloženia všetkých dokladov, ktoré\nsú v ustanovení § 43 ods. 5 zákona o DPH príkladmo vymenované. Predložili sme správcovi\ndane zmluvu o dodaní tovaru (kúpna zmluva), dodacie listy. CMR doklady, ako aj doklady\no prijatí platby za tovar. Preto nám nie je možné zo strany daňových orgánov a súdov\nvytknúť, že sme nepredložili všetky doklady, či dôkazy podľa uvedeného ustanovenia.\nZároveň nemôžu súdy tvrdiť, že je potrebné predložiť ešte aj iné doklady podľa tohto\n\n4\n\nustanovenia, keď ich v konaní nepožadoval predložiť ani správca dane, ktorý totiž uviedol,\nže formálne náležitosti sme splnili. Takéto požiadavky podľa aktuálnej európskej judikatúry\nod nás súdy požadovať nemôžu. Ak v zákone sú stanovené jasné podmienky vymedzením\nvopred známych konkrétnych dokladov, ktoré je potrebné predložiť pre priznanie\noslobodenia od dane a tieto platiteľ dane nepredloží, tak mu správca dane je oprávnený\nodoprieť priznať nárok na oslobodenie. Ak ale daňový subjekt predloží doklady\njednoznačným a nezameniteľným spôsobom v zákonnom ustanovení označené, nemôže\nsprávca dane (a ani súd) požadovať okrem týchto dokladov ešte akési ďalšie doklady, či\nďalšie dôkazy, ale musí oslobodenie priznať...\nNajvyšší súd SR sa vyjadril, že podľa zistení správcu dane zo správy Národnej\ndiaľničnej spoločnosti sa nepotvrdilo vykonanie prepravy cestou mýtneho systému. Toto\nkonštatovanie je jednoznačne v rozpore s dôkazným stavom zisteným správcom dane.\nPreprava cez mýtny systém totiž nebola potvrdená len v prípade zanedbateľného počtu\nprepráv, v ostatných prípadoch potvrdená bola... to však neznamená, že k preprave nedošlo,\nkeďže mýtny systém nie je inštalovaný na všetkých cestách v SR a teda uvedené vozidlo\nmohol mýtny systém obísť... Na základe tohto je záver ako Krajského súdu Banská Bystrica,\ntak aj Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k vykonaniu prepravy v zjavnom rozpore s obsahom\ndaňového spisu vedeného správcom dane a z jeho dôkaznými zisteniami...\nNajvyšší súd SR uviedol, že odpovede na medzinárodné dožiadania spochybňujú\nskutočnosť, že došlo k dodaniu tovaru.\nPodľa zistení správcu dane z odpovedí na medzinárodné dožiadania sú spoločnosti\nodberateľovi nekontaktné, štatutárni zástupcovi nezastihnuteľní, na sídle spoločnosti nebolo\nmožné zastihnúť zástupcov spoločnosti, sídlo spoločnosti odberateľa nebolo označené. Tieto\nskutočnosti Najvyšší súd SR pričítal v náš neprospech. Takýto záver je v rozpore\ns judikatúrou Európskeho súdneho dvora (ďalej aj ako „ESD“). Skutočnosti dané na strane\nodberateľa nie sú podľa tejto judikatúry pričítateľné v neprospech dodávateľa, v tomto\nprípade našej spoločnosti ako daňového subjektu, pretože tieto skutočnosti nevieme\novplyvniť. Tieto skutočnosti by nám mohli byť pričítateľné len v prípade našej\npreukázateľnej účasti na daňovom podvode, čo v tomto prípade preukázané v žiadnom\nprípade nebolo.\n\n5\n\nAk sme predložili všetky doklady požadované zákonom, čo napokon správca dane ani\nnepopiera, nemôže dôjsť k spochybneniu dokladov a prenosu dôkazného bremena na našu\nspoločnosť len tým, že sú odberatelia nekontaktní, že správca dane nevie zastihnúť\nštatutárnych zástupcov spoločnosti, alebo nájsť spoločnosť na adrese sídla. Správca dane\nv tomto prípade musí preukázať, že k dodaniu tovaru podľa nami predložených dokladov\nnedošlo.\nZa týchto okolností nemožno uznať tvrdenie Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že\nskutočnosti zistené z odpovedí na medzinárodné dožiadania spochybňujú vierohodnosť\nnami deklarovaných obchodov. Tzv. ekonomická nečinnosť spoločností odberateľov bola v\ntomto prípade na základe dožiadaní vykonaných cestou maďarských orgánov zistená až\ndávno po realizácii obchodov a dávno po období, ktoré bolo pre vyrubenie DPH rozhodné.\nPreto tieto zistenia, ktoré boli vykonané následne a ktoré dokumentujú stav spoločností\nodberateľov v čase po uplynutí zdaňovacieho obdobia nič nevypovedajú o spôsobe\nfungovania spoločností v čase vykonávania obchodov. Vypovedajú len o tom, čo zistili\nmaďarské orgány v čase vykonania dožiadania. V danom prípade sú teda tieto dôkazy o tzv.\nekonomickej nečinnosti nedostatočnými (pre časovú neaktuálnosť zistení o spoločnostiach)\nna prenos dôkazného bremena na našu spoločnosť, a pre vyvrátenie nami predložených\ndokladov... Nemožno akceptovať názor najvyššieho súdu, že len na základe dožiadania\nsprávcu dane, na ktoré mu dožiadané maďarské orgány oznámili, že odberateľ nepodal\ndaňové priznanie, je nekontaktný, nezdržiava sa v mieste sídla spoločnosti a pod., dochádza\nk spochybneniu nami deklarovaných transakcií pre nárok na priznanie oslobodenia od\ndane... Prenos dôkazného bremena zo správcu dane preto nenastal, keďže správca dane\nnevyvrátil pravdivosť nami predložených dokladov k uplatneniu oslobodenia od dane...\nSprávca dane nie je oprávnený extenzívnym spôsobom rozširovať okruh dokladov, či\ndôkazov, ktoré sú potrebné pre priznanie oslobodenia od dane... V tomto smere\npoukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu SK, sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15.3.2011 a na\nrozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 13.02.2014 vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD proti\nDirektor na Direkcija ktoré potvrdzujú náš názor.\nAk má správca dane aj napriek predloženým dokladom naďalej pochybnosti\no realizácii obchodu, dochádza k tzv. prenosu dôkazného bremena na správcu dane.\n\n6\n\nSprávca dane nemôže donekonečna žiadať od daňového subjektu, aby predložil stále ďalšie\na ďalšie dôkazy, ktorými má potvrdiť oprávnenosť oslobodenia od dane...\n... v daňovom konaní pri vyjadrení k daňovému protokolu sme žiadali vykonať ďalšie\ndokazovanie a toto sme navrhli aj pred správnym súdom. Toto dokazovanie nebolo\nvykonané správcom dane, aj keď jeho povinnosťou je vykonať všetko dokazovanie pre\nsprávny výber dane a dbať na práva daňového subjektu. Predložili sme správcovi dane\nčestné prehlásenia vodičov nákladných vozidiel o tom, že vykonali prepravu a žiadali sme\nich výsluch. Predložili sme notársku zápisnicu o tom, že spoločnosť\n\nmala\n\npriestory na svoju činnosť a uskladnenie tovaru. Súčinnosť k dokazovaniu sme správcovi\ndane poskytli, on sa však uspokojil s takým rozsahom dokazovania, ktoré mu umožňovalo\nnám nepriznať oslobodenie, čo je v rozpore so základnými zásadami Daňového poriadku.\nSúdy nám v tomto smere žiadnu ochranu neposkytli, uvedené dokazovanie prehliadli\na nevysporiadali sa s ním...\nNajvyšší súd SR sa vyjadril, že výsluchy svedkov neboli v Maďarsku vykonané. Nie je\nnám známe, ako túto skutočnosť mohol zistiť, keď z odpovedí na medzinárodné dožiadanie\nje zrejmé, že svedkom museli byť kladené otázky, ak na ne odpovedali. Nie je nám ani\nzrejmé, z akého dokumentu súd zistil, že tieto výsluchy boli robené v rámci miestneho\nzisťovania. Tieto skutočnosti nemožno overiť len podľa odpovedí na dožiadanie.\nBez ohľadu nato, či výsluchy boli robené pri miestnom zisťovaní, alebo nie, je\nrozhodujúce, že výsluchy robené boli. Zákon nehovorí, že ak sa výsluch vykonáva pri\nmiestnom zisťovaní, nie je to výsluch a daňový subjekt sa na ňom nemá právo zúčastniť.\nNaopak, hovorí, že daňový subjekt má právo účasti na výsluchu\nVo vzťahu k odberateľovi\nbývalého konateľa\n\nnapr. správca dane v Maďarsku vypočul\n, keď samotný Najvyšší súd SK cituje na str. 36 rozsudku,\n\nže táto osoba „uviedla...“. Naopak, správca dane nevypočul súčasnú konateľku\n, aj keď v rámci dokazovania zistil, že býva na Slovensku, čo možno zistiť tiež\nzo str. 36 rozsudku Najvyššieho súdu SR...\nNapriek tomu, že dožiadanie vykonávali maďarské orgány, poznatky z tohto\ndokazovania sa v tomto daňovom konaní brali ako riadny dôkaz. To znamená, že ak správca\ndane chcel uvedené výsluchy zohľadniť v dokazovaní, môže tak urobiť len za podmienky, že\nbol dodržaný postup podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého: „Ak vypovedá\n\n7\n\nsvedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť\nmu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový\nsubjekt alebo jeho zástupcu.“ Tento postup ale dodržaný nebol. Získané dôkazy z výsluchu\nsvedkov v Maďarsku sú preto nezákonné a v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR...\nKonaním a rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k odňatiu zákonného sudcu\nv predmetnej veci na Krajskom súde Banská Bystrica, pretože všetky veci našej spoločnosti\nprejednal jeden a ten istý senát bez toho. aby sme mali právo na náhodné pridelenie veci\nvopred neurčenému sudcovi (senátu).\nV praxi by malo fungovať náhodné prideľovanie spisov príslušným zákonným\nsudcom. Pre účely zabezpečenia tohto náhodného prideľovania vecí jednotlivým sudcom\nmusí byť na každom súde zabezpečená existencia aspoň dvoch senátov konajúcich\nv zhodnom okruhu vecí (napr. správne senáty) tak, aby nemohlo dôjsť k ovplyvneniu výberu\nsudcu, či už účastníkom konania, alebo iným subjektom...\nMáme vedomosť o tom, že na Krajskom súde Banská Bystrica sú vytvorené dva\nsprávne senáty na prejednávanie správnych žalôb. Nie je nám preto zrozumiteľné, akým\nspôsobom a z akého dôvodu boli do senátu, ktorý rozhodoval aj túto vec, pridelené vôbec\nvšetky žaloby, ktoré sme voči rozhodnutiam správcu dane podali. Ak boli spisy prideľované\nnáhodným výberom pre dva senáty, nie je predsa možné, aby všetky žaloby boli pridelené\nlen a výhradne do jediného a toho istého senátu...\nVzhľadom k tomu tvrdíme, že napadnutý rozsudok z hľadiska procesných garancií\npodľa článku 48 ods. 1 Ústavy neobstojí. Z týchto dôvodov mal byť rozsudok Krajského\nsúdu Banská Bystrica zrušený a vec mala byť opätovne prerokovaná s riadne a zákonne\nustanoveným zložením senátu tohto súdu. Sme toho názoru, že tým nám bolo odňaté právo\nna zákonného sudcu...\nSprávny súd a rovnako kasačný súd (Najvyšší súd SR) svojim postupom\na rozhodnutím zasiahol do právnej istoty našej spoločnosti, keď nerešpektoval ustálenú\njudikatúru Súdneho dvora EU, ktorou sme argumentovali v daňovom ako aj v súdnom\nkonaní. Tým poprel princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ktorý je zakotvený\nv čl. 2 CSP s poukazom na § 5 ods. 1 SSP...\nSprávny súd sa vo vzťahu k nami argumentovaným rozhodnutiam Súdneho dvora EU\nvôbec nevyjadril, prípadne len uzavrel, že sa nevzťahujú na vec. Máme za to, že tieto právne\n\n8\n\nzávery správneho súdu sú nesprávne a nami uvádzaná judikatúra bola aplikovaná na\nprejednávaný prípad správne. Keďže však správny súd odmietol niektoré rozhodnutia\nSúdneho dvora EU aplikovať, odklonil sa nielen od ustálenej judikatúry a praxe najvyšších\nsúdnych autorít (čl. 2 ods. 3 CSP), ale svoj odklon ani dôkladne a presvedčivo neodôvodnil\n(čl. 2 ods. 4 CSP). Tieto pochybenia správneho súdu znamenajú porušenie práva našej\nspoločnosti na spravodlivý proces, ktoré mali za následok aj vecnú nesprávnosť\nrozhodnutia správneho súdu. Túto okolnosť nenapravil ani kasačný súd, ktorý sa v\nrozhodnutí len stroho vyjadril, že rozhodnutia, na ktoré sme poukázali sú skutkovo odlišné a\npoukázal na judikatúru a to rozsudok Mecsek-Gabona C-547/12, ktorá nám naopak dáva za\npravdu a na rozsudok Portgás C-542/12. Najvyšší súd SR pri argumentácii týmito judikátmi\nvôbec neuviedol, čo majú preukazovať. K rozsudku Portgás C-542/12 sme sa vyjadrili\nv predchádzajúcom texte...\nZ judikátov ESD vyplýva základná podmienka, v zmysle ktorej ak správca dane chce\ndaňovému subjektu, ktorý si splnil zákonom požadované povinnosti (predložil listiny podľa\n§ 43 zákona o DPH), nepriznať oslobodenie od dane, môže tak urobiť len za splnenia\ndvojitej podmienky - a) išlo o podvodné konanie, b) je preukázané, že vzhľadom na\nobjektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi daňový subjekt vedel alebo mal vedieť,\nže uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu. Ako je\nz rozhodnutí daňových orgánov zrejmé, takéto podmienky vytvorené ustálenou judikatúrou\nSúdneho dvora EU v danej veci neaplikovali. Pre zdôvodnenie ich rozhodnutí im\npostačovalo spochybnenie, že transakcia neprebehla tak, ako bola deklarovaná\nvo faktúrach. Argumentácia daňových orgánov a správneho súdu oproti právnym záverom\nSúdneho dvora EU ale neobstojí. Rozdiel medzi závermi oboch súdov a Súdneho dvora EU\nje v tom, že podľa Súdneho dvora EU správca dane neprizná oslobodenie od dane len za\npredpokladu, ak správca dane preukáže podvodnú transakciu a vedomosť platiteľa dane\no tejto skutočnosti. Podľa názoru súdov a daňových orgánov pre nepriznanie oslobodenia\nod dane z pridanej hodnoty stačí spochybnenie transakcie. Máme za to, že uvedený odklon\nod judikatúry Súdneho dvora EU správnym súdom je nezákonný...\nNa pojednávaní na Krajskom súde Banská Bystrica sme predložili súdu\na žalovanému ďalší judikát Súdneho dvora EU vo veci C-277/14, ktorý podstatným\nspôsobom podporoval našu argumentáciu.\n\n9\n\nVyššie uvedený judikát vyvracia právny názor správcu dane, podľa ktorého ak\nspoločnosť nemá reálne sídlo a personálny substrát na vykonanie transakcie, tak nedošlo\nk reálnemu plneniu, čo je dôvodom pre nepriznanie oslobodenia od dane. K vyššie uvedenej\nargumentácii sa však súdy nevyjadrili. To opätovne znamená, že súdy sa nielenže s našimi\ntvrdeniami nevysporiadali, keďže ich v rozhodnutí nespomenuli, ale súčasne sa odklonili od\nprávneho názoru Súdneho dvora EU, ktorý tento zaujal vo vyššie uvedenom rozhodnutí.\nSprávny a kasačný súd tak ako v predchádzajúcom prípade nezákonným spôsobom zasiahli\ndo našej právnej istoty...\nVec rozhodoval nezákonne zložený senát súdu prvého stupňa a náprava pred\nodvolacím súdom nebola zabezpečená. Rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj súdu prvého\nstupňa považujeme za nezákonné a nepreskúmateľné. Najvyšší súd SR sa nedostatočne\nvysporiadal so všetkými námietkami a argumentami, ktoré sme uviedli v podanej žalobe,\npričom na niektoré z nich vôbec pri rozhodovaní neprihliadol. Odôvodnenie napadnutého\nrozsudku je tak nedostatočné, pričom je vnútorne rozporné a kontraproduktívne...\nAni jeden súd v konaní neaplikoval právo EU v oblasti DPH, ktorá je upravená\nsmernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení\nneskorších smerníc a neaplikoval relevantnú judikatúru Súdneho dvora EU, ktorou sme\nargumentovali v priebehu celého daňového konania, v žalobe a odvolaní voči rozsudku\nkrajského súdu...»\nSťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:\n„Základné práva sťažovateľa MTM-Zlieváreň s.r.o., a to právo na právnu istotu\na naplnenie znakov materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR právo na\ndodržiavanie medzinárodných zmlúv a záväzkov podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR právo na\ndodržanie zásady legality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR,\nprávo na dodržanie princípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa čl. 13\nods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR, právo na\nslobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú\nzárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47\nods. 3 Ústavy SR právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1\n\n10\n\nListiny základných práv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku podľa\nčlánku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, právo na dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o\nEurópskej únii, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžfk/15/2017,\n4Sžfk/27/20l7, 4Sžfk/28/2017 zo dňa 1.3.2018 porušené boli.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžfk 15/2017, 4Sžfk 27/2017,\n4Sžfk/28/2017 zo dňa 1.3.2018 sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nvracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne\na nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nÚstavný súd uznesením č. k. I. ÚS 251/2018-16 z 18. júla 2018 prijal podľa § 25\nods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.\nNa základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila za najvyšší súd jeho\npredsedníčka listom č. k. KP 3/2018-62 z 10. augusta 2018.\nPredsedníčka najvyššieho súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedla:\n„Svoje rozhodnutie Najvyšší súd SR podrobne zdôvodnil v častiach 4 až 8 rozsudku\nuvádzajúc, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že k uplatneniu\noslobodenia dodania tovaru od dane v rámci Spoločenstva dôjde len vtedy, keď právo\nnakladať s tovarom ako vlastník je prevedené na nadobúdateľa, keď predávajúci preukáže,\nže tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku jeho\nodoslania alebo prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. DPH smernica\n\n11\n\nneobsahuje konkrétne ustanovenia v súvislosti s dôkazmi, ktoré sú zdaniteľné osoby povinné\npredložiť, aby im mohlo byť priznané oslobodenie od DPH. Prináleží členským štátom\nv súlade s článkom 131 DPH smernice stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH\ndodania v rámci Spoločenstva s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto\noslobodení a zabrániť akémukoľvek podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.\nPodľa slovenskej legislatívy sú tieto tzv. intrakomunitárne dodania v rámci členských\nštátov EÚ oslobodené od DPH na základe ustanovenia § 43 zákona o DPH. Citované\nustanovenie § 43 zákona o DPH oslobodzuje od dane dodanie tovaru do iného členského\nštátu pri splnení zákonom stanovených podmienok. Základnou podmienkou na oslobodenie\ntovaru odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim\nalebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet je, aby nadobúdateľ bol osobou\nidentifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Takéto oslobodenie od dane musí platiteľ\ndane preukázať na základe prísne špecifikovaných dôkazov o preprave, resp. o prevzatí\ntovaru v členskom štáte odberateľa.\nPodmienky oslobodenia od dane platiteľ musí preukázať kópiou faktúry; ďalej\ndokladom o odoslaní tovaru, ak je preprava zabezpečená dodávateľom alebo odberateľom\nprostredníctvom poštového podniku; kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je\npotvrdené prevzatie tovaru v inom členskom štáte, príp. iným dokladom, ak je preprava\nzabezpečená dodávateľom alebo odberateľom osobou inou ako poštovým podnikom;\npotvrdením o prijatí tovaru odberateľom, príp. poverenou osobou, s presne vymedzeným\nobsahom, ak prepravu vykoná dodávateľ alebo odberateľ; inými dokladmi, napr. zmluvou\no dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby, dokladom o platbe za prepravu.\nPodľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale\ntáto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo\nv daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie\nzistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej\naplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca\ndaňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie\n\n12\n\ndovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu\nohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,\nnakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie\ndoplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania\nk dispozícii.\nZ judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ak platiteľ dane nesplní povinnosti, ktoré\nmu ukladá vnútroštátny predpis o dani z pridanej hodnoty v oblasti dokazovania\noslobodenia dodania tovaru do iného členského štátu od dane z pridanej hodnoty, nie je\nmožné mu priznať oslobodenie od dane. Na získanie oslobodenia od dane znáša dôkazné\nbremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky oslobodenia od\ndane vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie správnej\na jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu, daňovému\núniku či prípadnému zneužitiu boli splnené.\nDaňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady, na\nzáklade ktorých si uplatňuje oslobodenie od dane. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať\nso skutočne zrealizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba\nv prípade, že je nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym\nplnením. Doklady musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje\nv nich musia byť aj ako právna skutočnosť reálne preukázateľné.\nV prípade vzniku akýchkoľvek pochybností ohľadom reálneho uskutočnenia obchodu\ndeklarovaného faktúrou je to práve daňový subjekt, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno\na odstrániť tým vzniknutú pochybnosť. V prejednávanej veci síce žalobca predložil faktúry,\ndodacie listy či CMR listy, avšak reálne uskutočnenie predmetných obchodov popierajú,\nresp. vyvracajú odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, podľa ktorých\nk dodaniu tovaru odberateľom - maďarským spoločnostiam nedošlo, ba dokonca tieto\nodpovede spochybňujú aj reálnu existenciu samotných spoločností, keďže tieto boli\nnekontaktné, v prípade spoločnosti\n\nnezodpovedalo ani sídlo spoločnosti.\n\nSpochybnená bola aj samotná preprava tovaru, keďže Národná diaľničná spoločnosť\n\n13\n\nnepotvrdila vykonanie automobilovej prepravy na trase Zvolen - Budapešť, resp. Zvolen štátna hranica.\nPodanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií upravuje smernica Rady\n77/799/EHS o vzájomnej pomoci medzi príslušnými orgánmi členských štátov v oblasti\npriamych daní. O podaní predmetnej žiadosti nie je potrebné kontrolovaný daňový subjekt\ninformovať. Daňový subjekt taktiež nemá právo zúčastniť sa pri formulovaní príslušnej\nžiadosti. V prípade, ak dožiadaný štát oznámi výsledok vykonaného šetrenia bez toho, aby\nuviedol informácie o postupe, ktorým k výsledku dospel a o zdroji zistených informácií, je\ndôkazná hodnota takýchto informácií obmedzená, nie však nulová.\nV zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ možno konštatovať, že Súdny dvor\nnemá právomoc preskúmať či posúdiť skutkové okolnosti týkajúce sa veci samej.\nVnútroštátny súd vykonáva celkové posúdenie všetkých podkladov a skutkových okolností za\núčelom zistenia, či daňový subjekt konal v dobrej viere a prijal všetky opatrenia, ktoré od\nneho možno rozumne požadovať na zabezpečenie toho, aby vykonávaná obchodná\ntransakcia neviedla k účasti na daňovom podvode. V prípade, ak národný súd dospeje\nk záveru, že daňovník vedel alebo mal vedieť, že transakcia, ktorú uskutočnil, bola súčasťou\npodvodu, ktorého sa dopustil nadobúdateľ a že neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré\nboli v jeho moci, aby tomuto podvodu zabránil, priznanie práva na oslobodenie od DPH\nmožno zamietnuť. Článok 131 smernice Rady 2010/88/EÚ ponecháva síce členským štátom\nurčitý priestor na voľnú úvahu pri prijímaní podmienok oslobodenia od DPH upravených\nv článku 138 smernice Rady 2010/88/EÚ, táto okolnosť však nemá vplyv na presnú\na bezpodmienečnú povahu povinnosti oslobodenia od dane stanovenej článkom 138.\nZ uvedeného podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že článok 138 ods. 1 smernice\nRady 2010/88/EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že má priamy účinok a zdaniteľné osoby sa\nho môžu dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, za účelom dosiahnutia\noslobodenia od DPH na základe dodania v rámci Spoločenstva. Aplikácie uvedeného\npostupu sa v tomto konaní domáhal aj kasačný sťažovateľ. V tejto veci zo zistených\nskutkových okolností ale podľa názoru kasačného súdu vyplýva, že žalobca nevyvrátil počas\nkonania dôkazmi, že nešlo o podvodné konanie. K tomuto záveru dospeli finančné orgány,\nsprávny a aj kasačný súd poukazujúc aj na závery zistené v rámci šetrenia u všetkých\n\n14\n\nodberateľov žalobcu v Maďarsku. Odberatelia (nie iba jeden odberateľ) boli nekontaktné\ndaňové subjekty.\nNajvyšší súd SR konštatuje, že z obsahu spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici\nnezistil, že by žaloby žalobcu neboli senátu krajského súdu pridelené náhodným výberom\nelektronickou podateľňou. Preto nedospel k záveru, že by senát prvého stupňa nebol\nzákonne zložený ako namieta sťažovateľ.\nNajvyšší súd SR vzhľadom na skutočnosť, že v tomto štádiu konania vychádzajúc\nz princípu viazanosti súdu rozhodnutím po jeho vydaní (§ 138 SSP), senátu už neprislúcha\nakokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom\nuvedenú, zotrváva na svojich doterajších záveroch a navrhuje Ústavnému súdu, aby\nzamietol predmetnú ústavnú sťažnosť.“\nK vyjadreniam predsedníčky najvyššieho súdu zaujal podaním zo 6. septembra 2018\nstanovisko právny zástupca sťažovateľky, v ktorom okrem iného uviedol:\n«V poslednom odseku na str. 4 Najvyšší súd SR uvádza, že „v prípade vzniku\nakýchkoľvek pochybností ohľadom reálneho uskutočnenia obchodu deklarovaného faktúrou\nje to práve daňový subjekt, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno a odstrániť tým vzniknutú\npochybnosť“. Súd konštatuje, že sme síce predložili doklady k priznaniu nárokov podľa\nzákona o DPH, tieto ale vyvracajú odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu\ninformácií, podľa ktorých „k dodaniu tovaru odberateľom - maďarským spoločnostiam\nnedošlo, ba dokonca tieto odpovede spochybňujú aj reálnu existenciu samotných\nspoločnosti, keďže tieto boli nekontaktné, v prípade spoločnosti\nnezodpovedalo ani sídlo spoločnosti.“ Spochybnená vraj mala byť aj preprava tovaru.\nĎalej Najvyšší súd SR uvádza, že daňový subjekt nemá právo zasahovať do procesu\nformulovania a zasielania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Ak je zároveň\noznámený výsledok šetrenia bez toho, aby bolo zrejmé, ako k výsledku dožiadaný orgán\ndospel, je dôkazná hodnota týchto informácií obmedzená, nie však nulová.\nNajvyšší súd SR sa takisto vyjadruje k otázke „podvodného konania“ na našej\nstrane, ktorého účelom malo byť dosiahnutie daňovej výhody. Pri tom dospel ku\nkonštatovaniu, že „žalobca nevyvrátil počas konania dôkazmi, že nešlo o podvodné\nkonanie“. K tomuto záveru, podľa názoru Najvyššieho súdu SR, „dospeli finančné orgány,\n\n15\n\nsprávny a aj kasačný súd poukazujúc aj na závery zistené v rámci šetrenia všetkých\nodberateľov žalobcu v Maďarsku. Na záver tohto odseku ešte súd dodáva, že odberatelia\nboli „nekontaktné subjekty“.\nNapokon Najvyšší súd SR uvádza, že „z obsahu spisov Krajského súdu v Banskej\nBystrici nezistil, že by žaloby žalobcu neboli senátu krajského súdu pridelené náhodným\nvýberom elektronickou podateľňou. Preto nedospel k záveru, že by senát súdu prvého\nstupňa nebol zákonne zložený.“\nII.\nPri medzinárodných dožiadaniach mal správca dane zistiť, že odberatelia sú\nnekontaktní, sú pochybnosti o sídle spoločnosti a pod.\nZ odpovedí na medzinárodné dožiadania nachádzajúcich sa v daňových spisoch je\nzrejmé, že uvedené skutočnosti boli vykonávané dopytovaním sa na tieto skutočnosti\nštatutárnych orgánov, prípadne iných osôb. Najvyšší súd uviedol, že nešlo o výsluchy. Na\ntúto skutočnosť sme reagovali tým, že ak určitý orgán (či už priamo správca dane, alebo\nv zahraničí dožiadaný orgán) kladie určitej osobe otázky a táto osoba mu odpovedá, ide\nurčite o výsluch a nie o iný dôkazný prostriedok. Preto nemožno akceptovať takúto zjavne\núčelovú námietku, že dopytovanie osôb ohľadom určitých skutočností nie je výsluchom.\nDaňový poriadok v ustanovení § 25 ods. 4 nerozlišuje, či ide o výsluch svedka dožiadaným\norgánom, alebo na pojednávaní, alebo pri miestnom zisťovaní. Keďže v Maďarsku boli\ndopytované osoby na podstatné skutočnosti, ktoré boli pre správcu dane dôvodom, aby nám\npoprel naše nároky, mali sme byť o týchto výsluchoch upovedomení, aby sme sa ich mohli\nzúčastniť a klásť vypočúvaným osobám otázky. Porušenie ustanovenia § 25 ods. 4\nDaňového poriadku potom zakladá porušenie § 46 ods. 1 Ústavy.\nV ústavnej sťažnosti sme v tomto smere poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nI. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 a rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn.\n1 Afs 73/2011. Najvyšší súd SR poukazuje na skutočnosti, ktoré práve vyplývajú\nz označeného rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu, keď tvrdí, že daňový\nsubjekt nemá právo podieľať sa na tvorbe a zaslaní žiadosti o medzinárodné dožiadanie, čo\nje uvedené v ods. I tohto rozhodnutia: „I. O podání žádosti dle směrnice Rady 77/799/EHS\no vzájemné pomoci mezi příslušnými orgány členských štátu v oblasti přímých daní není\n\n16\n\ntřeba daňový subjekt informovat. Daňový subjekt nemá ani právo účastnit se procesu\nformulování žádosti, respektive takovouto žádost rozšiřovat o další (vlastní) otázky. “\nNikdy sme netvrdili, že sme boli ukrátení o možnosť zasahovať do tvorby a zaslania\nžiadosti o medzinárodného dožiadania. Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR ohľadom tejto\nskutočnosti teda smeruje voči námietke, ktorú sme v skutočnosti nevzniesli. Vyjadrenie\nNajvyššieho súdu SR je teda v zhode s ods. I. citovaného rozhodnutia.\nNamietali sme to, že ak došlo v zahraničí k výsluchom, malo nám byť umožnené sa\nich zúčastniť. V tomto smere je už citácia uvedeného rozhodnutia zo strany Najvyššieho\nsúdu SR nedôsledná, pretože k tomuto sa už nevyjadril. Právna veta v ods. II. uvedeného\nrozhodnutia totiž znie:\nII. Pokud český správce daně žádá o výslech svědka podle smernice Rady\n77/799/EHS o vzájemné pomoci mezi příslušnými orgány členských států v oblasti přímých\ndaní, měl by požádat zahraniční správní orgán o umožnění účasti českého daňového\nsubjektu na výslechu svědka v souladu s právem dožádaného státu. To samozřejmě za\npodmínky, že účast daňového subjektu na výslechu právo dožádaného státu umožňuje.\nNeúčast českého daňového subjektu na výslechu svědka v zahraničí, byť se tak tomu stalo\nv souladu s procesním právem dožádaného státu, ovlivňuje výpovědní hodnotu informací\ntakto získaných.\nV ods. II. český Najvyšší správny súd upozorňuje nato, že daňový subjekt má právo\nsa zúčastniť na výsluchu svedkov aj v zahraničí, pretože neumožnenie tejto účasti znižuje\nhodnotu takto získaných informácií. Tieto závery napokon korešpondujú aj s označeným\nnálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06, ale aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 5 Sžf 15/2015 zo dňa 28.2.2017 podľa ktorého: „Na daňové konanie sa tiež vzťahuje\npravidlo, že finančné orgány sú povinné postupovať ústavne konformným spôsobom,\na preto, ak je v daňovom konaní v rámci dokazovania vykonávaný výsluch svedkov a daňový\nsubjekt nemá možnosť byť prítomný na tomto výsluchu a klásť pri ňom svedkom otázky, sú\npotom takto získané svedecké výpovede dôkaznými prostriedkami zabezpečenými správcom\ndane v rozpore so zákonom.“\nTúto skutočnosť v svojom vyjadrení Najvyšší súd SR nespomenul. V tomto smere teda\nNajvyšší súd SR ako porušovateľ práva opomenul poukázať nato, že právo byť prítomným\n\n17\n\npri výsluchu svedka je právom vyplývajúcim z Ústavy, ktoré musí byť dodržané aj v oblasti\ndaní, respektíve v daňovom konaní. To znamená, že toto právo patrí aj daňovému subjektu.\nNajvyšší súd SR napokon uvádza, že aj keď z medzinárodného dožiadania nie je\nzrejmé, ako k určitým záverom dožiadaný orgán dospel, je hodnota takejto odpovede\nobmedzená, nie však nulová. Znova je však nedôsledný, pretože tento záver je\nnedopovedaný. Celý odsek III. totiž znie: ,,III. Sdělí-li dožádaný stát výsledek šetření podle\nsměrnice Rady 77/799/EHS o vzájemné pomoci mezi příslušnými orgány členských státu\nv oblasti přimých daní, k němuž na základě dožádání dospěl, aniž informuje o postupech,\nkterými k tomuto výsledku došel, a o zdroji určité informace, je důkazní hodnota takové\ninformace dle českého práva omezená, byť nikoliv nulová. Svůj význam může mít jen\nv celkovém důkazním kontextu, a to ve spojení s jinými důkazy.“\nZ uvedeného rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu (oproti značne\noklieštenému záveru Najvyššieho súdu SR) teda vyplývajú tieto premisy:\nA) účastníkovi nie je umožnené zúčastniť sa na koncipovaní a participovať na\nzasielaní žiadosti o medzinárodné dožiadanie do zahraničia,\nB) účastník má právo byť prítomný pri výsluchu svedka aj pri medzinárodnom\ndožiadaní vykonanom v zahraničí,\nC) ak z výsledku šetrenia cudzieho orgánu nevyplýva, ako k výsledku dospel\na o zdroji tejto informácie, je dôkazná hodnota takejto informácie obmedzená, nie však\nnulová; význam môže mať však len v spojení s inými dôkazmi.\nV našej veci nám správca dane odoprel nároky podľa zákona o DPH len z dôvodov,\nktoré vyplynuli z medzinárodných dožiadaní vykonaných v rozpore so zákonom. Na druhej\nstrane tu neexistujú iné dôkazy, okrem uvedených medzinárodných dožiadaní, ktoré by naše\nnároky popierali. Ak Najvyšší súd SR poukazuje na nepreukázanú prepravu, k tejto sme sa\nv ústavnej sťažnosti podrobne vyjadrili a konkrétne uviedli, že preprava bola nepreukázaná\nlen v ojedinelých prípadoch, ktoré neumožňovali zamietnuť daňové nároky v celom rozsahu.\nKeďže medzinárodné dožiadania boli hlavným dôkazom, prečo nám nároky neboli priznané,\npričom tieto medzinárodné dožiadania sú nejasné a nedostatočné a nie je z nich možné\nzistiť, ako k záverom v nich uvedeným dožiadaný orgán dospel, nemohol len na základe\ntýchto dožiadaní správca dane naše nároky poprieť. Rovnako tieto dožiadania v sebe nesú\npochybenie v tom smere, že výsluchov svedkov pri nich vykonaných sme sa nemohli\n\n18\n\nzúčastniť. Skutočnosti zistené z dožiadaní teda museli byť podopreté iným dôkazom, aby\nnám nároky správca dane nemusel uznať, čo sa však nestalo, pretože iným dôkazom\nsprávca dane nedisponoval. Za týchto okolností nám správca dane odoprel naše nároky na\nDPH nezákonne.\nIII.\nNajvyšší súd SR sa takisto vyjadril, že ak vzniknú na strane správcu dane\n„pochybnosti“ nastupuje tu dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno daňového subjektu. Ak\nby tomu tak bolo, je zákonná úprava dane z pridanej hodnoty nadbytočná a otázku toho,\nakými dôkazmi je potrebné preukázať nárok na odpočet, či oslobodenie od dane, by riešil\nsprávca dane tým, že by určil za akých podmienok a akými dôkazmi túto skutočnosť\npovažuje za preukázanú. Takýto postup je v právnom štáte jednak neprípustný a okrem\ntoho, je v priamom rozpore s európskou judikatúrou.\nLen prípadná pochybnosť na strane správcu dane o priebehu obchodov, za\npredpokladu, že daňový subjekt predložil zákonom požadované doklady, nezakladá\npovinnosť vyvracať pochybnosti správcu dane daňovým subjektom.\nPodľa rozsudku ESD vo veci C-273/11 (Mecsek-Gabona): „Potrebné dôkazy pre\noslobodenie musia byť výslovne uvedené vo vnútroštátnej úprave DPH; Dodávateľ je\nv dôkaznej núdzi len vtedy, ak nesplnil vopred známe vnútroštátnym zákonom požadované\ndôkazy. “\nPodľa rozsudku ESD vo veci C-184/05 (Twoh): „Daňové orgány nemôžu nútiť\ndodávateľa zaplatiť daň, ak predložil vopred známy zoznam dokumentov preukazujúcich\noslobodenie dodania do iného členského štátu, ak nevedel alebo nemohol vedieť\no prípadnom daňovom podvode nadobúdateľa. Medzinárodné dožiadanie je možnosť, nie\npovinnosť daňových orgánov štátu dodávateľa; daňové orgány druhého štátu nemajú\nprávomoc posúdiť, či je splnený zoznam dôkazov pre oslobodenie podľa legislatívy v prvom\nštáte.“\nPodľa rozsudku Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) zo dňa 27.9.2007\nčíslo C-409-04 vo veci Teleos plc. vs Commissioners of Customs & Excise ESD (ďalej len\n„Teleos“): „Intrakomunitárne dodanie tovaru je oslobodené, ak je tovar odoslaný alebo\nprepravený do iného členského štátu; sporný je výklad, čo stačí na splnenie pojmu\n„odoslaný“, či stačí začatie prepravy alebo je nutné jej ukončenie.\n\n19\n\nV prípade viacerých možných doslovných výkladov určitého pojmu je pre určenie\njeho dosahu potrebné vziať do úvahy kontext, v ktorom sa uplatňuje, a zohľadniť ciele\na štruktúru smernice (citovaný judikát, bod 35). Podmienka týkajúca sa prekročenia\nhranice medzi členskými štátmi toto plnenie odlišuje od plnenia vo vnútri krajiny. Preto\ndodanie alebo nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva je podmienené objektívnymi\ndôkazmi o fyzickom pohybe tovaru medzi členskými štátmi.\nČlenským štátom prináleží, aby určili podmienky (zoznam dôkazov) uplatnenia\noslobodenia dodania do iného členského štátu. Spoločnosť dodávateľa namietala, že\npožadovanie zaplatenia DPH, ak následne dôjde k nezavinenému podvodu, je nezlučiteľné\nso zásadami právnej istoty, proporcionality a daňovej neutrality. Zo zásady právnej istoty\nvyplýva, že zdaniteľné osoby musia poznať svoje povinnosti ešte pred uzavretím obchodu.\nRozdelenie rizika medzi dodávateľa a daňový orgán v nadväznosti na podvod spôsobený\ntreťou osobou musí byť v súlade so zásadou proporcionality. Zásada daňovej neutrality\nbráni tomu, aby sa s podobnými plneniami, ktoré si navzájom konkurujú, zaobchádzalo na\núčely DPH rozdielne - teda DPH musí byť neutrálna tak k vnútroštátnym, ako aj\nk mimoštátnym dodávkam.\nESD v tejto veci vyslovil právny názor, že pojem „odoslaný“ treba vykladať v tom\nzmysle, že k nadobudnutiu tovaru a k uplatneniu oslobodenia jeho dodania dôjde len vtedy,\nkeď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ\npreukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu, teda že\nfyzicky opustil územie členského štátu dodania.“\nRovnako podľa rozsudku Súdneho dvora EU pod sp. zn. C-277/14, podľa ktorého:\n„35 Pokiaľ ide o spoločnosť Finnet, takáto hospodárska činnosť sa vzhľadom na okolnosti\ndodávok paliva vo veci samej nezdá vylúčená. Tento záver nie je spochybnený okolnosťou\nuvádzanou vnútroštátnym súdom, že schátralý stav budovy, v ktorej sa nachádza sídlo\nFinnet, neumožňoval žiadnu hospodársku činnosť, keďže takéto konštatovanie nevylučuje,\nže táto činnosť sa mohla vykonávať v iných priestoroch ako v sídle. Najmä pokiaľ sporná\nhospodárska činnosť pozostáva z dodávok tovaru uskutočnených v rámci viacerých po sebe\nnasledujúcich predajov, prvý nadobúdateľ a zároveň opätovný predávajúci tohto tovaru sa\nmôže obmedziť na to, aby dal prvému predávajúcemu pokyn prepraviť predmetný tovar\npriamo druhému nadobúdateľovi (pozri uznesenia Forvards V, C-563/11, EU:C:2013:125,\n\n20\n\nbod 34, a Jagiello, C-33/13, EU:C:2014:184, bod 32) bez toho, aby sám disponoval\nnevyhnutnými skladovacími a prepravnými prostriedkami na uskutočnenie predmetného\ndodania tovaru.\n36 Rovnako prípadná nemožnosť nadviazať v rámci správnych konaní kontakt\nso spoločnosťou Finnet alebo osobou zapísanou v obchodnom registri ako jej riaditeľ\nneumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti v čase\ndodaní sporných vo veci samej, keďže tieto pokusy o kontakt sa uskutočnili v období\npredchádzajúcom týmto dodaniam alebo nasledujúcom po nich.“\nPodľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 13.02.2014 vo veci C-18/13 Maks Pen\nEOOD proti Direktor na Direkcija: „18 V prípade niektorých samotných dodávateľov\nalebo ich subdodávateľov informácie, ktoré boli od nich počas tejto kontroly požadované,\nneumožňovali preukázať, že disponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie\nfakturovaného plnenia. Domnievajúc sa buď, že skutočný výkon plnení niektorých\nsubdodávateľov nebol preukázaný, alebo že tieto plnenia neboli uskutočnené dodávateľmi\nuvedenými na faktúrach, daňový úrad vyhotovil opravný daňový výmer spochybňujúci\nodpočítanie DPH uvedenej na faktúrach týchto siedmich podnikov.\n20 Daňový úrad uvádza, že držba riadnych faktúr nepostačuje na založenie práva na\nodpočet dane, keďže najmä súkromné dokumenty predložené na podporu týchto faktúr\npredmetnými dodávateľmi neobsahovali dôveryhodný dátum a nemali dôkaznú silu,\na subdodávatelia neoznámili zamestnancov, na ktorých sa obrátili, ani plnenia\nuskutočnených služieb. Daňový úrad pred vnútroštátnym súdom uviedol nové skutočnosti,\npričom na jednej strane spochybnil platnosť podpisu zástupcov dvoch dodávateľov a na\ndruhej strane zdôraznil, že jeden z nich neuviedol ani vo svojom účtovníctve, ani v daňovom\npriznaní faktúry jedného zo subdodávateľov, na ktorých sa obrátil. Hoci daňový úrad uznal,\nže fakturované služby boli spoločnosti\n\ndodané, neboli však dodané dodávateľmi\n\nuvedenými na týchto faktúrach.\n22 Svojou prvou a treťou otázkou, ktoré je potrebné skúmať spoločne, sa\nvnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2006/112 vykladať v tom zmysle, že\nbráni zdaniteľnej osobe odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených\ndodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti\nnebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na\n\n21\n\nskutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami ani\naktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a\ntotožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako\nnejasná.\n29 Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej\nzásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov\npredložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode\ntohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté\ndaňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností (pozri v tomto zmysle\nrozsudok Bonik, už citovaný, body 43 a 44).\n31 V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie\nposkytnuté spoločnosti\n\nskutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach\n\nalebo jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponujú ani\npotrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie\nplnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve alebo že totožnosť osôb, ktoré podpísali\nniektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, nepostačuje na vylúčenie\npráva na odpočet, na ktoré má nárok\n\n.\n\n32 Za týchto podmienok je potrebné na prvú a tretiu otázku odpovedať, že smernica\n2006/112 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba odpočítala\nDPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že\nhoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho\nsubdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými\nzamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia\nneboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty\nako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, jedine pod dvojitou podmienkou, že táto\nskutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne\nskutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že\nuvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom\nprislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť “\nPodľa európskej judikatúry, ktorú uvádzame vyššie a na ktorú sme poukazovali\nv každom našom opravnom prostriedku a napokon aj v ústavnej sťažnosti, ak v zákone sú\n\n22\n\nstanovené jasné podmienky vymedzením vopred známych konkrétnych dokladov, ktoré je\npotrebné predložiť pre priznanie oslobodenia od dane a tieto platiteľ dane nepredloží, tak\nmu správca dane je oprávnený odoprieť priznať nárok na oslobodenie. Ak ale daňový\nsubjekt predloží doklady jednoznačným a nezameniteľným spôsobom v zákonnom\nustanovení označené, nemôže správca dane (a ani súd) požadovať okrem týchto dokladov\nešte akési ďalšie doklady, či ďalšie dôkazy, ale musí oslobodenie priznať. Z našej strany\ndošlo k predloženiu všetkých dokladov, ktoré sú pre priznanie nárokov podľa zákona o DPH\nzákonom požadované.\nNajvyšší súd SR uvádza, že „žalobca nevyvrátil počas konania dôkazmi, že nešlo\no podvodné konanie“. K tomuto záveru, podľa názoru Najvyššieho súdu SR, „dospeli\nfinančné orgány, správny a aj kasačný súd“ poukazujúc aj na závery zistené v rámci\nšetrenia všetkých odberateľov žalobcu v Maďarsku. Na záver tohto odseku ešte súd dodáva,\nže odberatelia boli „ nekontaktné subjekty“.\nZávery vyplývajúce z európskej judikatúry, ktorou sme argumentovali vo všetkých\npodaniach, ako aj v ústavnej sťažnosti, sú celkom odlišné od týchto záverov Najvyššieho\nsúdu SR. Závery Najvyššieho súdu SR sú však odlišné aj od záverov daňových orgánov.\nV prvom rade, Najvyšší súd SR tvrdí niečo, čo nevyplýva z daňových spisov, ani\nz rozhodnutí daňových orgánov. Správca dane netvrdil, že sme sa dopustili daňového\npodvodu pretože nepriznanie dane založil len na tzv. „nekontaktnosti“ odberateľov,\nnepodaní daňového priznania odberateľmi a na ostatných okolnostiach, ktoré sú nami\nneovplyvniteľné. Tieto skutočnosti nie sú podľa európskej judikatúry dôvodmi na odňatie\nnašich nárokov na dani.\nPodľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5 Afs 60/2017 zo dňa\n30.1.2018 (zverejeného v Sbírce rozhodnutí Nejvyššího správního soudu ČR č. 4/2018\nstr. 277): „I. Požadavek evropské judikatúry týkající se prověřování věrohodnosti\nobchodních partnerů v řetězci nelze extenzivně a bezmezně rozšiřovat. Taktéž nelze\nextenzivně dovozovat, že se má jednat o nekonečně dlouhý řetězec osob, kam až by měla\npovědomost osoby povinné k dani, která zdanitelné plnení uskutečnila a její „obezřetnost“\nsahat.\nII. Znakem podvodu ve smyslu evropské judikatúry je zjednodušeně řečeno\nskutečnost, že jeden z účastníků daň neodvede a další si ji odečte; tím v podstátě dochází\n\n23\n\nk narušení daňové neutrality. Nelze však stricto sensu za „jednoho“ a „dalšího“\nautomaticky považovat „kteréhokoli“ z účastníků v řetězci obchodu, ale vždy je třeba hledat\nskutkové souvislosti a příčinnou souvislost mezi neodvedením daně a nárokováním odpočtu\na prokázáním vědomosti o skutečnostech svědčícich možnému podvodnému jednáni za\núčelem vylákání odpočtu na dani mezi těmito subjekty. Opačným způsobem by byla zcela\nnepřípustně zakládána objektívni daňová odpovědnost kteréhokoli subjektu zapojeného\nv obchodním řetězci a odpovědnost za pohyb a osud zboží.\nIII. Uvedené případy je třeba zásadně odlišovat od zákonního institutu ručení,\nzakládajícího solidární odpovědnost za podvod (viz čl. 205 směrnice Rady 2006/112/ES\no společném systému daně z přidané hodnoty, §109 zákona č. 235/2004 Sb., o dani\nz přidané hodnoty); odepřeni nároku na odpočet daně je treba striktně odlišovat od ručení\nza daňovou povinnost jiné osoby. Jak odpočet daně, tak i ručení totiž podléhají různým\npodmínkám a ustanovením směrnice o DPH.\nIV. Má-li být daň správně stanovená (§ 1 odst. 2 zákona č. 280/2009 Sb., daňového\nřádu), zahrnuje to samozřejmě i to, že je stanovená právě tomu, komu daňová povinnost v té\nkteré výši ze zákona svědčí. Při výběru daní pri respektování zákonných jakož i ústavně\nvymezených limitu nelze akceptovat přístup správce daně, který postupuje tak, že daň\nvyměří fakticky „komukoli“, resp. upřednostňuje její vybráni u toho daňového subjektu, u\nněhož je to z hlediska vymahatelnosti práva jednodušší a je zjevné, že daňový výnos bude\nzaručen.\nV. Skutečnost, že daňový subjekt mohl vědět, měl vědět či dokonce přímo věděl\no veškerých popsaných objektivních okolnostech (týkajícich se osob a dílčích transakcí od\njeho smluvního dodavatele odlišných), které následně žalovaný zjistil, a z čeho tak žalovaný\nusuzuje, prokazuje zásadně vždy správce daně. Pokud daňový subjekt předestře své verze\npodložené relevantními skutečnostmi o tom, že obchodní transakce či některé její části byly\nv rámci jeho běžné obchodní praxe standardní, je naopak na správci daně, aby přesvědčivě\nodůvodnil, že se o běžnou obchodní praxi nejednalo a na základě čeho tak usuzuje.“\nOkrem toho poukazujeme aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 8/2016,\nkde tento súd uvádza: „Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, žalovaný opakovane\nkonštatuje, že týmto je zaťažený daňový subjekt. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 a 2\nzákona č. 563/2009 Z.z. najvyšší súd dáva do pozornosti, že dôkazné bremeno daňového\n\n24\n\nsubjektu nie je absolútne. Jednak treba mať na pamäti, že dokazovanie vedie správca dane,\na na druhej strane tiež treba prihliadať na to, ktoré skutočnosti má povinnosť preukázať\nsamotný daňový subjekt. Obsah dôkazného bremena daňového subjektu nemožno ponímať\nextenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, aj takých, na\npreukázanie ktorých neexistuje zákonná povinnosť, resp. ktorých preukázaním sú zaťažené\niné subjekty. “\nZ uvedeného vyplýva, že okolnosti existujúce na strane odberateľov a dokonca\nzistené bez ohľadu nato, či sa týkajú rozhodného obdobia alebo nie, nie sú dôvodom na\nodňatie daňových nárokov. Okrem toho, tieto okolnosti (nekontaktnosť, nepodanie\ndaňového priznania, neexistencia sídla odberateľa) samy osebe nie sú podvodom, nemožno\nlen pre ne teda odopierať nároky na DPH. V tomto smere sú závery Najvyššieho súdu SR\nnesprávne, keď si zamieňa skutočnosti zistené u odberateľov (ako napr. nekontaktnosť)\ns podvodným konaním. Zároveň platí, že ak nie je preukázaná daňovému subjektu účasť na\npodvodnom konaní, daň mu musí byť uznaná.\nSkutočnosti, ktoré boli zistené medzinárodnými dožiadaniami (nekontaktnosť,)\nneexistencia sídla, nepodanie daňových priznaní, zánik registrácie na daň) boli zistené\nnásledne a z dožiadaní je zrejmé, že ide o súčasný stav spoločností odberateľov, nie stav\nv čase, kedy dochádzalo k dodávaniu tovaru. Z toho vyplýva, že vyvodzovať negatívne\nzávery pre daňový subjekt zo skutočností existujúcich v neskoršom čase je nesprávne,\npretože pre určenie daňovej povinnosti je rozhodujúci stav, aký tu bol v čase obchodovania.\nOkrem toho, skutočnosti na ktoré poukazuje správca dane, sme v čase obchodovania nemali\nako preveriť a ani ako zistiť.\nPodľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5 Afs 60/2017 zo dňa\n30.1.2018 (zverejeného v Sbírce rozhodnutí Nejvyššího správního soudu ČR č. 4/2018\nstr. 277), „Skutečnost, že v obchodním vztahu sťěžovatelky s víťězem výběrového řízení byla\nněkterá plnění poskytována i prostrednictvím subdodavatelu, není dle Nejvyššího správního\nsoudu nic neobvyklého a není to ještě signál o tom, že dochází k podvodnému jednáni.\nStěžovatelka nemohla mít dle názoru Nejvyššího správního soudu v době pořízení\ntechnológie povědomost o následných obchodních transakcích mezi subdodavateli\nvyjmenovanými správcem daně, resp. následně po více než 4 letech získaných v rámci\ndožádání žalovaným; informace, které žalovaný s odstupem několik let získal o jednotlivých\n\n25\n\ndaňových subjektoch zapojených do obchodního řetězce, včetně poznatku o tom, že\nspolečnost\n\nneodvedla za určité zdaňovací období daň (pritom právě\n\nv této skutočnosti shledal žalovaný podvod na DPH) nebyly pro stěžovatelku objektivně\ndosažitelné.“ A ďalej na inom mieste tohto rozsudku Najvyšší správny súd ČR uvádza:\n„Nelze stěžovatelce klást k tíži skutočnosti, které nastaly ex post a dovozovat z nich její\nnedostatečnou obezřetnost. “\nNapokon ako úplne nesprávny sa javí aj názor Najvyššieho súdu SR, že „žalobca\nnevyvrátil počas konania dôkazmi, že nešlo o podvodné konanie, pretože o takomto\ndôkaznom bremene v právnom štáte nemožno ani uvažovať.\nV rozsudku sp. zn. 5 Afs 60/2017 zo dňa 30.1.2018 Najvyšší správny súd ČR\nk dokazovaniu podvodu uviedol: „[55] Nejvyšší správni soud již v rozsudku ze dne\n25. března 2005, čj. 5 Afs 131/2004-45, č. 599/2004 Sb. NSS, uvedl, že nelze důkazní\nbřemeno daňového subjektu pojímat extenzivně a rozširovat je na prokázání i těch\nskutečností, ohledně kterých taková povinnost stíhá zcela jiný subjekt. Rovněž v rozsudku ze\ndne 23. 8. 2013, čj. 5 Afs 83/2012-46, č. 2925/2013 Sb. NSS, Nejvyšší správni soud\nkonstatoval: „Důkazní břemeno daňového subjektu není bezbřehé (§ 92 daňového řádu,\na § 64 zákona o dani z přidané hodnoty); naopak je omezeno princípy fungováni jednotného\ntrhu. Stejně jako si daňový subjekt, jakožto dodavatel, nemůže pri svých obchodních\naktivitách počínat neopatrně, neboť by pak nebyl schopen prokázat dobrou víru, resp. musí\npřijmout „všechna opatření, která po něm mohou být rozumně požadována, aby zajistil, že\noperace, kterou provádí, jej nepovede k účasti na daňovém podvodu“ je i stát při\nprosazování svých zájmu (řádny výběr DPH) povinen brát vyše uvedené princípy na zřetel.\nDůkazní břemeno daňového subjektu, tj. přijetí „všech“ opatření, tak může být státem\nvynucováno pouze s respektem k základním svobodám zavedeným Smlouvou o fungování\nEU, jako je zejména volný pohyb zboží a služeb.“ Lze poukázat rovněž např. na rozsudek ze\ndne 5. 10. 2016, čj. 6 Afs 170/2016-30, v némž se uvádí: „Pokud tedy stěžovatel [zde\nžalovaný správní orgán - pozn. NSS] tvrdí, že žalobkyně se účastnila podvodného jednání\ns cílem získat neoprávněně nárok na odpočet DPH, je povinností stěžovatele shromáždit\ndostatečné množství důkazů, které tento závěr podporují (k tomu viz také rozsudek Soudního\ndvora ze dne 21. června 2012 ve spojených věcech C-80/11 a C-142/11, Mahagében kft\nproti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél dunántúli Regionális Adó Föigazgatósága a Péter\n\n26\n\nDávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Eszak-alföldi Regionális Adó Föigazgatósága, bod\n49). O přesunu důkazního břemene na žalobkyni, aby prokázala, že se daňového podvodu\nneúčastnila, nelze v právním státě uvažovat (čímž však není rečeno, že žalobkyně nemůže na\nsvou obhajobu důkazy předkládat).“\nK otázke odňatia veci zákonnému sudcovi Najvyšší súd SR podotkol, že „z obsahu\nspisov Krajského súdu v Banskej Bystrici nezistil, že by žaloby žalobcu neboli senátu\nkrajského súdu pridelené náhodným výberom elektronickou podateľňou. Preto nedospel\nk záveru, že by senát súdu prvého stupňa nebol zákonne zložený.\nUvedený záver je nepreskúmateľný. Na základe takéhoto zdôvodnenia nemožno\nvôbec zistiť, ako k uvedenému záveru súd dospel a z akých konkrétnych skutočností\nvychádzal. Je to porušenie práva na súdnu ochranu, práva na zrozumiteľné\na preskúmateľné rozhodnutie súdu (I. ÚS 33/2012, I. ÚS 114/08, II. ÚS 195/06,\nIII. ÚS 391/09, III. ÚS 202/02).\nPoukazujeme ďalej na § 51 ods. 1 a 2 zák. č. 757/2004 Z.z. zákona o súdoch\na sudcoch, rovnako na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06.\nLen v tejto veci ten istý senát Krajského súdu Banská Bystrica rozhodol o troch\nnašich žalobách spojených do jedného konania. Možno si to overiť zo spisu Najvyššieho\nsúdu SR, ako aj zo spisov krajského súdu. Vo všetkých našich veciach, ktoré vedieme\n(vedieme totiž viacero súdnych konaní o žalobách proti rozhodnutiam daňových orgánov)\nvždy rozhoduje ten istý senát. Nie je možné, ak sú spisy prideľované náhodným výberom,\naby všetky naše veci obdržal ten istý senát. Ak sa tak stalo, tak nie je zabezpečený náhodný\nvýber, alebo nefungujú dva senáty. V obidvoch prípadoch ide o porušenie práva na\nzákonného sudcu, pre ktoré je nevyhnutné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušiť. Uvedené\nprávo musí byť kontrolované bez ohľadu nato, či je účastníkom konania namietané, pretože\nide o základné ústavné právo. Uplatňovanie uvedeného práva dôsledne uplatňuje v svojej\njudikatúre aj ESĽP.»\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich\nvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n27\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom\nkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd\nvo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti\n(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo\nPodľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá\nmedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n\n28\n\nPodľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe\nzákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou\nzmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.\nPodľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,\nak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide\no opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu\nverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPodľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok.\n\n29\n\nPodľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii sa Únia a členské štáty vzájomne\nrešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nPokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu\nneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci\nvšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani\nochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva\noddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní\nsvojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\n\n30\n\nzákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť\nprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní\no sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov\ns ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä\nv tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne\nalebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nSťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2\nods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1\na 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 1 dodatkového\nprotokolu a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii rozsudkom najvyššieho súdu.\nNajvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí\na postupu\n\nsprávneho\n\norgánu\n\n(Finančného\n\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky)\n\nč. 102458089/2016 z 29. januára 2016, č. 21427447/2015 z 9. decembra 2015\na č. 1759883/2015 z 10. decembra 2015 rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S 18/2016-235\nz 26. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že tento rozsudok potvrdil.\nNajvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:\n«V konaní o kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný,\npreskúmal rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/18/2016-235 zo dňa\n26.10.2016, ktorý podľa § 190 SSP zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného 102458089/2016 zo dňa 29.01.2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie\nžalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 21125399/2015 zo dňa\n29.10.2015... Žalobca dodával tovar – hliníkové zliatiny...\nŽalobca na preukázanie uskutočnenie vyššie uvedených obchodov predložil\npredmetné faktúry, dodacie listy k faktúram, certifikáty kvality, doklady o preprave - CMR\n\n31\n\nlisty, baliace listy, potvrdenie o prevzatí vzoriek, platby za tovar. Správca dane za účelom\npreverenia týchto obchodov zaslal Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii\nč. 9601402/5/3851761/2014/Lon zo dňa 13.08.2014. Z odpovedí na medzinárodnú výmenu\ninformácií vyplynulo, že sídlo spoločnosti\n\n, je fiktívne, taktiež nebolo\n\npotvrdené prijatie, zaúčtovanie a priznanie dodania tovaru. Konateľ spoločnosti nereagoval\nna predvolania na výsluch.\n... Správca dane preveroval dodanie tovaru aj prostredníctvom Národnej diaľničnej\nspoločnosti a zistil, že v prípade tovaru z faktúry č. 2014167 bol zaznamenaný prejazd\nmýtnym systémom do Maďarska dňa 01.04.2014, v prípade tovaru z faktúry č. 2014168\nnebol zaznamenaný prejazd mýtnymi bránami v Slovenskej republiky a v prípade tovaru\nz faktúry č. 2014169 bol zaznamenaný prejazd vymedzenými úsekmi ciest v úsekoch hranica\nSR/MR...\nV prípade dodávania tovaru spoločnosti\n\n, sa jednalo o trojstranný\n\nobchod, keďže žalobca odoberal tovar od dodávateľov\nŽalobca na preukázanie uskutočnenia vyššie\nuvedených obchodov predložil predmetné faktúry, faktúry vystavené od prvých dodávateľov,\ndodacie listy k faktúram, doklady o preprave - CMR listy, podklady pre expedíciu zliatin,\nplatby za tovar. Správca dane za účelom preverenia týchto obchodov zaslal Žiadosť o\nmedzinárodnú výmenu informácii č. 9601402/5/3859362/2014/Lon zo dňa 13.08.2014. Z\nodpovedí na medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že daňovník\n\n, je\n\nnezastihnuteľný, taktiež nebolo potvrdené prijatie, zaúčtovanie a priznanie dodania tovaru.\nProstredníctvom Národnej diaľničnej spoločnosti správca dane zistil, že v období od\n01.01.2014 do 30.04.2014 boli zaznamenané prejazdy vymedzenými úsekmi ciest\ns prejazdmi od štátnej hranice ČR/SR po štátnu hranicu SR/MR.\n5.11 Správca dane prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií\npreveril aj obchodné transakcie medzi žalobcom a spoločnosťou\nV tomto prípade bol potvrdený druh transakcie, taktiež dodanie tovaru a suma,\nv zdaňovacom období apríl 2014. Žalobca deklaroval dodanie tovaru pre spoločnosť\nv zdaňovacom období apríl 2014 v sume 48.657,60 € a spoločnosť\ndeklarovala nákup od žalobcu v zdaňovacom období apríl 2014 v sume\n71.557,60 €.\n\n32\n\n5.12 V prípade preverovania obchodných transakcií medzi žalobcom a spoločnosťou\nktorá vystavila pre žalobcu niekoľko faktúr s predmetom dodania AL\nzliatina a A1 drôt, neboli zistené porušenia zákona o DPH.\n5.13 Dňa 02.10.2014 bolo vykonané miestne zisťovanie u daňového subjektu\n. Daňový subjekt\n\nvystavil pre žalobcu\n\nfaktúru č. 140065 zo dňa 14.02.2014, v sume celkom 576,- € za prepravu v dňoch\n06.02.2014, 10.02.2014, 11.02.2014, 12.02.2014, 13.02.2014 a 14.02.2014 dvakrát. Počas\nmiestneho zisťovania boli predložené splnomocnenému zástupcovi k nahliadnutiu faktúry za\nprepravu, vystavené daňovým subjektom\n\n, za zdaňovacie\n\nobdobie január 2014, február 2014 a apríl 2014. Splnomocnený zástupca uviedol, že za\ndaňový subjekt MTM-Zlieváreň s.r.o. objednával prepravu majiteľ, pán\na zamestnanec, pán\n\nPísomná zmluva medzi spoločnosťami\n\na MTM-Zlieváreň s.r.o. uzatvorená nebola, preprava sa vykonávala na základe\nobjednávok.\n5.14\n\nSprávca\n\ndane\n\nvyhotovil\n\no\n\nvykonanej\n\ndaňovej\n\nkontrole\n\nProtokol\n\nč. 20424939/2015 zo dňa 25.06.2015, v ktorom konštatoval, že počas kontroly bolo\npreukázané, že nedošlo k dodaniu tovaru pre spoločnosť\n\n, v zmysle § 43\n\nods. 1 zákona o DPH a taktiež bolo preukázané, že nedošlo k trojstrannému obchodu\na dodaniu tovaru pre spoločnosť\n\nv zmysle § 45 zákona o DPH. Na\n\nzáklade uvedeného správca dane rozhodnutím č. 21125399/2015 zo dňa 29.10.2015 vyrubil\nžalobcovi rozdiel dane vo výške 93.028,75 €. Žalovaný rozhodnutím č. 102458089/2016\nzo dňa 29.01.2016 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.\n5.15 Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva\nnakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely\ntohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn,\nvoda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na\nzberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je\nprepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným\na vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň\npredchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.\n\n33\n\n5.16 Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká\ndňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo\nnakladať s tovarom ako vlastník.\n5.17 Podľa § 19 ods. 8 zákona o DPH, ak je tovar odoslaný alebo prepravený\nz tuzemska do iného členského štátu a jeho dodanie spĺňa podmienky na oslobodenie od\ndane podľa § 43 ods. 1 až 4, dňom vzniku daňovej povinnosti je\na) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď bol\ntovar dodaný, alebo\nb) deň vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pred 15. dňom podľa\npísmena a).\n5.18 Podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo\nslužby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu\nplnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa\nzahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru\nalebo služby.\n5.19 Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý\nje odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo\nnadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň\nv inom členskom štáte.\n5.20 Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené\npodmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4\na) kópiou faktúry,\nb) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo\nodberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je\npotvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom\nštáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým\npodnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom\nčlenskom štáte je povinný preukázať iným dokladom,\nc) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak\nprepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať\n\n34\n\n1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta\npodnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava,\n2. množstvo a druh tovaru,\n3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru\nvykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru\nvykoná odberateľ,\n4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým\npísmom a jeho podpis,\n5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava\ntovaru, a\nd) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom\no prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.\n5.21 Podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH, trojstranným obchodom sa rozumie obchod,\nak\na) sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého\ntovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému\nodberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu,\nb) osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských\nštátoch,\nc) prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte druhého odberateľa\na voči prvému dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre\ndaň,\nd) tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná\nosoba na ich účet z členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa\ndo členského štátu druhého odberateľa,\ne) druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom,\nv ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí, a\nf) druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň.\n5.22 Podľa § 45 ods. 2 zákona o DPH, ak sú splnené podmienky pre trojstranný\nobchod podľa odseku 1, prvý odberateľ nie je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru\nz iného členského štátu a nadobudnutie tovaru u tejto osoby sa považuje za zdanené.\n\n35\n\n5.23 Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je\npovinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať\npodľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňovej kontroly alebo daňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n5.24 Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom\ndbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je\npritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\n5.25 Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti\no úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie\ndane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane\nz jeho činnosti.\n5.26 Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje\nalebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie\nustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je\nnevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.\n5.27 Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má\nvo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:\na) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,\nb) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,\nc) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,\nd) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný\npredpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme\npožadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie\na záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo\npísomné vysvetlenia,\ne) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,\nf) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu\na do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,\n\n36\n\ng) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových\npriestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie.\nh) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré\ndaňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam\nz týchto softvérov.\n5.28 Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu\nzistil, že vo vzťahu k predmetu kasačných námietok žalobcu sa stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledovné\ndôvody:\n5.29 Na základe článku 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006\no spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“) sa oslobodzuje\nod dane, dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta určenia mimo územia\nčlenského štátu, ale v rámci Spoločenstva, predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet,\nuskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu konajúcu ako\ntakú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo preprava\ntovaru začala.\n5.30 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že k uplatneniu\noslobodenia dodania tovaru od dane v rámci Spoločenstva dôjde len vtedy, keď právo\nnakladať s tovarom ako vlastník ie prevedené na nadobúdateľa, keď predávajúci preukáže,\nže tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku jeho\nodoslania alebo prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. DPH smernica\nneobsahuje konkrétne ustanovenia v súvislosti s dôkazmi, ktoré sú zdaniteľné osoby povinné\npredložiť, aby im mohlo byť priznané oslobodenie od DPH. Prináleží členským štátom v\nsúlade s článkom 131 DPH smernice stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH\ndodania v rámci Spoločenstva s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto\noslobodení a zabrániť akémukoľvek podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.\n5.31 Podľa slovenskej legislatívy sú tieto tzv. intrakomunitárne dodania v rámci\nčlenských štátov EÚ oslobodené od DPH na základe ustanovenia § 43 zákona o DPH.\nCitované ustanovenie § 43 zákona o DPH oslobodzuje od dane dodanie tovaru do iného\nčlenského štátu pri splnení zákonom stanovených podmienok. Základnou podmienkou na\noslobodenie tovaru odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu\n\n37\n\npredávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet je, aby nadobúdateľ bol\nosobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Takéto oslobodenie od dane musí\nplatiteľ dane preukázať na základe prísne špecifikovaných dôkazov o preprave, resp.\no prevzatí tovaru v členskom štáte odberateľa.\n5.32 Podmienky oslobodenia od dane platiteľ musí preukázať kópiou faktúry; ďalej\ndokladom o odoslaní tovaru, ak je preprava zabezpečená dodávateľom alebo odberateľom\nprostredníctvom poštového podniku; kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je\npotvrdené prevzatie tovaru v inom členskom štáte, príp. iným dokladom, ak je preprava\nzabezpečená dodávateľom alebo odberateľom osobou inou ako poštovým podnikom;\npotvrdením o prijatí tovaru odberateľom, príp. poverenou osobou, s presne vymedzeným\nobsahom [podľa písm. c) bod 1 až 5], ak prepravu vykoná dodávateľ alebo odberateľ; inými\ndokladmi, napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby,\ndokladom o platbe za prepravu.\n5.33 Oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode umožňuje zjednodušenie\nzdaňovania pri uskutočnení obchodu medzi troma subjektmi, ktoré sú identifikované pre\ndaň v troch rôznych členských štátoch, pokiaľ je tovar fyzicky prepravený priamo od prvého\nobchodníka k tretiemu obchodníkovi podľa zákonom stanovených podmienok. Pri\ntrojstrannom obchode dochádza ku fakturácii dvakrát bez dane (tovar fakturuje dodávateľ\naj prvý odberateľ). Prvý dodávateľ fakturuje prvému odberateľovi bez dane na základe\npoužitého identifikačného čísla pre daň. Prvý odberateľ fakturuje druhému odberateľovi bez\ndane tiež na základe použitia identifikačného čísla pre daň. K zdaneniu dôjde iba raz, to\nznamená, že osobou povinnou platiť daň je druhý odberateľ, ktorý nadobudne tovar.\nZ hľadiska posúdenia trojstranného obchodu rozhodujúci bude platiteľ dane, ktorý bude\nprvým odberateľom (prostredný v reťazci), lebo len on má obchodný vzťah s ďalšími dvoma\nplatiteľmi dane, t.j. s druhým odberateľom a prvým dodávateľom.\n5.34 Pokiaľ ide o samotný proces dokazovania v daňovom konaní, dôkaznú\npovinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie\ndokazovanie.\nJeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie\nje procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o\nvšetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie\n\n38\n\nje pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový\nstav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného\nvyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a\nči vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní\nsa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle\ntýchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.\n5.35 Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia\nzásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale\ntáto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo\nv daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie\nzistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej\naplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca\ndaňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie\ndovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu\nohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,\nnakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie\ndoplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania\nk dispozícii.\n5.36 Z judikatúry Súdneho dvora EU vyplýva, že ak platiteľ dane nesplní povinnosti,\nktoré mu ukladá vnútroštátny predpis o dani z pridanej hodnoty v oblasti dokazovania\noslobodenia dodania tovaru do iného členského štátu od dane z pridanej hodnoty, nie je\nmožné mu priznať oslobodenie od dane. Na získanie oslobodenia od dane znáša dôkazné\nbremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky oslobodenia od\ndane vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie správnej\na jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu, daňovému\núniku či prípadnému zneužitiu boli splnené.\n\n39\n\n5.37 V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť\nnároku na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 a § 45 zákona o DPH, za zdaňovacie\nobdobie apríl 2014. Dokazovaním - odpoveďou na žiadosť o medzinárodnú výmenu\ninformácií nebolo potvrdené dodanie deklarovaného tovaru pre odberateľa\n, taktiež nebola potvrdená preprava deklarovaného tovaru s miestom nakládky Zvolen\na miestom vykládky Budapešť, Maďarsko. Potvrdené nebolo ani dodanie deklarovaného\ntovaru pre druhého odberateľa, spoločnosť\n\nOkrem uvedeného je\n\npotrebné zdôrazniť, že obe maďarské spoločnosti neboli v rámci medzinárodnej výmeny\ninformácií vôbec zastihnuteľné, na bankových účtoch neprebiehali žiadne finančné\noperácie, adresa konateľa spoločnosti\n\n, je fiktívna. Uvedené skutočnosti\n\ntaktiež spochybňujú reálne uskutočnenie obchodov deklarovaných faktúrami.\n5.38 Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady, na\nzáklade ktorých si uplatňuje oslobodenie od dane. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať\nso skutočne zrealizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba\nv prípade, že je nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym\nplnením. Doklady musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje\nv nich musia byť aj ako právna skutočnosť reálne preukázateľné.\n5.39 V prípade vzniku akýchkoľvek pochybností ohľadom reálneho uskutočnenia\nobchodu deklarovaného faktúrou je to práve daňový subjekt, ktorý musí uniesť dôkazné\nbremeno a odstrániť tým vzniknutú pochybnosť. V prejednávanej veci síce žalobca predložil\nfaktúry, dodacie listy či CMR listy, avšak reálne uskutočnenie predmetných obchodov\npopierajú resp. vyvracajú odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, podľa\nktorých k dodaniu tovaru odberateľom - maďarským spoločnostiam nedošlo, ba dokonca\ntieto odpovede spochybňujú aj reálnu existenciu samotných spoločností, keďže tieto boli\nnekontaktné, v prípade spoločnosti\n\n., nezodpovedalo ani sídlo spoločnosti.\n\nSpochybnená bola aj samotná preprava tovaru, keďže Národná diaľničná spoločnosť\nnepotvrdila vykonanie automobilovej prepravy na trase Zvolen - Budapešť.\n5.40 Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca nepreukázal\nv zmysle § 43 ods. 1, resp. § 45 ods. 1 zákona o DPH, že sú splnené podmienky pre\noslobodenie od dane. Žalobca neuniesol ani v administratívnom ani v súdnom konaní\ndôkazné bremeno. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany\n\n40\n\nsprávcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných\ndaňovým subjektom. Žalobca nepreukázal dostatočným a hodnoverným spôsobom, že spĺňa\npodmienky pre oslobodenie od dane pri vývoze tovaru...\n6.1 V konaní o kasačnej sťažnosti ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd\nkasačný, preskúmal rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/18/2016-235\nzo dňa 26.10.2016, ktorý podľa § 190 SSP zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného 21427447/2015 zo dňa 09.12.2015, ktorým žalovaný zamietol\nodvolanie\n\nžalobcu\n\na\n\npotvrdil\n\nrozhodnutie\n\nDaňového\n\núradu\n\nBanská\n\nBystrica\n\nč. 20853949/2015 zo dňa 21.09.2015...\nŽalobca dodával tovar - hliníkové zliatiny, bližšie špecifikovaný vo faktúrach,\nz tuzemska do iného členského štátu. Z predmetných faktúr si následne uplatnil oslobodenie\nod dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH.\n6.5 Žalobca vystavil v zdaňovacom období február 2014 pre odberateľa\n, Maďarsko nasledovné faktúry...\nŽalobca na preukázanie uskutočnenie vyššie uvedených obchodov predložil\npredmetné faktúry, dodacie listy k faktúram, doklady o preprave - CMR listy, platby za\ntovar. Správca dane za účelom preverenia týchto obchodov zaslal Žiadosť o medzinárodnú\nvýmenu informácii č. 9601402/5/2321522/2014/Lon zo dňa 30.05.2014. Z odpovedí na\nmedzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že manažérka spoločnosti sa nedostavila na\nvýsluch na daňový úrad a nepredložila žiadne doklady. Spoločnosť nemala reálne sídlo,\npriestory alebo sklady v predmetnom období. Materiálne a personálne podmienky na\nvykonávanie transakcie chýbajú. Dodanie tovaru nebolo potvrdené.\n6.7 Žalobca vystavil v zdaňovacom období február 2014 pre odberateľa\n, Maďarsko nasledovné faktúry...\nŽalobca na preukázanie uskutočnenia vyššie uvedených obchodov predložil\npredmetné faktúry, dodacie listy k faktúram, doklady o preprave - CMR listy, platby za\ntovar. Správca dane za účelom preverenia týchto obchodov zaslal Žiadosť o medzinárodnú\nvýmenu informácii č. 9601402/5/2342512/2014/Lon zo dňa 02.06.2014. Z odpovedí na\nmedzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že zásielky adresované daňovníkovi sa vracali\ns poznámkou „nevyzdvihnuté“, v sídle spoločnosti sa nachádzal len dom, bez akéhokoľvek\n\n41\n\noznačenia, ktoré by naznačovalo nejakú obchodnú činnosť. Adresa konateľa spoločnosti je\nfiktívna. Dodanie tovaru potvrdené nebolo.\n6.9 Žalobca vystavil v zdaňovacom období február 2014 ďalej pre odberateľa\n, Maďarsko nasledovnú faktúru č. 2014094, dátum dodania 26.02.2014,\nsuma 40.796,60 €, predmet faktúry A1 zliatina ENAB 46000, množstvo 23 998 kg. Žalobca\nna preukázanie uskutočnenie vyššie uvedených obchodov predložil predmetnú faktúru,\ndodacie listy k faktúram, doklady o preprave - CMR listy, platby za tovar. Správca dane za\núčelom preverenia týchto obchodov zaslal Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii\nč. 9601402/5/2342555/2014/Zna zo dňa 02.06.2014. Z odpovedí na medzinárodnú výmenu\ninformácií vyplynulo,\n\nže\n\ndaňovník\n\nnepredložil dokumentáciu a je\n\nnekontaktný\n\na nezastihnuteľný. Na bankovom účte daňovníka neexistovala žiadna finančná operácia.\nDodanie tovaru potvrdené nebolo.\n6.10 Dňa 02.10.2014 bolo vykonané miestne zisťovanie u daňového subjektu\n. Daňový subjekt\nvystavil pre žalobcu faktúry č. 140050 zo dňa 04.02.2014, č. 140051 zo dňa\n03.02.2014, č. 140053 zo dňa 10.02.2014, č. 140058 zo dňa 07.02.2014, č. 140060 zo dňa\n12.02.2014, č. 140061 zo dňa 10.02.2014, č. 140067 zo dňa 21.02.2014, č. 140083 zo dňa\n26.02.2014, č. 140085 zo dňa 28.02.2014 za prepravu. Počas miestneho zisťovania boli\npredložené k nahliadnutiu faktúry za prepravu, vystavené daňovým subjektom\n, za zdaňovacie obdobie január 2014, február 2014 a apríl 2014.\nSplnomocnený zástupca uviedol, že za daňový subjekt MTM-Zlieváreň, s.r.o., objednával\nprepravu majiteľ, pán\n\na zamestnanec, pán\n\nspoločnosťami\n\nPísomná zmluva medzi\n\na MTM-Zlieváreň s.r.o. uzatvorená nebola,\n\npreprava sa vykonávala na základe objednávok.\n6.11 Správca dane vykonal dokazovanie aj prostredníctvom Národnej diaľničnej\nspoločnosti, za účelom preverenia jednotlivých ciest počas dodania tovaru. Z vykonaného\nšetrenia vyplynulo, že jednotlivé cesty neboli uskutočnené tak, ako je to deklarované\nv medzinárodných nákladných listoch predložených žalobcom.\n6.12\n\nSprávca\n\ndane\n\nvyhotovil\n\no\n\nvykonanej\n\ndaňovej\n\nkontrole\n\nProtokol\n\nč. 20140767/2015 zo dňa 24.04.2015, v ktorom konštatoval, že počas kontroly bolo\npreukázané, že nedošlo k dodaniu tovaru pre spoločnosti\n\n42\n\na\n\n., na základe čoho neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane\n\nv zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH. Na základe uvedeného správca dane rozhodnutím\nč. 20853949/2015 zo dňa 21.09.2015 určil žalobcovi rozdiel dane vo výške 97.415,95 €.\nŽalovaný rozhodnutím č. 21427447/2015 zo dňa 09.12.2015 potvrdil prvostupňové\nrozhodnutie správcu dane...\nPočas výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť nároku na\noslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, za zdaňovacie obdobie február\n2014. Dokazovaním - odpoveďou na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií nebolo\npotvrdené dodanie deklarovaného tovaru pre odberateľov\ntaktiež nebola potvrdená preprava deklarovaného tovaru s miestom\nnakládky\n\na miestom vykládky štátna hranica SR/H. Okrem uvedeného je potrebné\n\nzdôrazniť, že všetky tri maďarské spoločnosti neboli v rámci medzinárodnej výmeny\ninformácií vôbec zastihnuteľné, na bankových účtoch neprebiehali žiadne finančné\noperácie, adresa konateľa spoločnosti\n\n., je fiktívna. Predmetné spoločnosti\n\nboli nekontaktné a nezastihnuteľné. Uvedené skutočnosti taktiež spochybňujú reálne\nuskutočnenie obchodov deklarovaných faktúrami.\n6.17 V prípade vzniku akýchkoľvek pochybností ohľadom reálneho uskutočnenia\nobchodu deklarovaného faktúrou je to práve daňový subjekt, ktorý musí uniesť dôkazné\nbremenu a odstrániť tým vzniknutú pochybnosť. V prejednávanej veci síce žalobca predložil\nfaktúry, dodacie listy či CMR medzinárodné nákladné listy, avšak reálne uskutočnenie\npredmetných obchodov popierajú, resp. vyvracajú odpovede na žiadosť o medzinárodnú\nvýmenu informácií, podľa ktorých k dodaniu tovaru odberateľom - maďarským\nspoločnostiam nedošlo, ba dokonca tieto odpovede spochybňujú aj reálnu existenciu\nsamotných spoločností, nakoľko tieto boli nekontaktné, v prípade spoločnosti\n, nezodpovedalo ani sídlo spoločnosti. Spochybnená bola aj samotná preprava tovaru,\nkeďže Národná diaľničná spoločnosť nepotvrdila vykonanie prepravy na trase\n\n-\n\nštátna hranica SR/H.\n6.18 Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca nepreukázal\nv zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH, že sú splnené podmienky pre oslobodenie od dane.\nŽalobca neuniesol ani v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno. Dôkazné\nbremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na\n\n43\n\nnáslednú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Žalobca\nnepreukázal dostatočným a hodnoverným spôsobom, že spĺňa podmienky pre oslobodenie\nod dane pri vývoze tovaru...\n7.1 V konaní o kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd\nkasačný, preskúmal rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/18/2016-235\nzo dňa 26.10.2016, ktorý podľa § 190 SSP zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného 1759883/2015 zo dňa 10.12.2015 (vec vedená na Najvyššom súde\nSR pod sp. zn. 4Sžfk/28/2017), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil\nrozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 20854516/2015 zo dňa 21.09.2015...\nŽalobca dodával tovar - hliníkové zliatiny, bližšie špecifikovaný vo faktúrach,\nz tuzemska do iného členského štátu. Z predmetných faktúr si následne uplatnil oslobodenie\nod dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH.\n7.5 Žalobca vystavil v zdaňovacom období január 2014 pre odberateľa\n, Maďarsko nasledovné faktúry...\nŽalobca na preukázanie uskutočnenie vyššie uvedených obchodov predložil\npredmetné faktúry, dodacie listy k faktúram, doklady o preprave - CMR listy, certifikáty\nkvality, baliace listy, platby za tovar. Správca dane za účelom preverenia týchto obchodov\nzaslal Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii č. 9601402/5/2321522/2014/Lon zo dňa\n30.05.2014. Z odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že manažérka\nspoločnosti sa nedostavila na výsluch na daňový úrad a nepredložila doklady. Spoločnosť\nnemala reálne sídlo, priestory alebo sklady v predmetnom období. Materiálne a personálne\npodmienky na vykonávanie transakcie chýbajú. Dodanie tovaru nebolo potvrdené.\n7.7 Žalobca vystavil v zdaňovacom období január 2014 pre odberateľa\n, Maďarsko nasledovné faktúry...\nŽalobca na preukázanie uskutočnenie vyššie uvedených obchodov predložil\npredmetné faktúry, dodacie listy k faktúram, doklady o preprave - CMR listy, podklady pre\nexpedíciu zliatin, platby za tovar. Správca dane za účelom preverenia týchto obchodov\nzaslal Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii č. 9601402/5/2309222/2014/Lon zo dňa\n30.05.2014. Z odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že odberateľovi\nžalobcu bolo ešte dňa 08.01.2014 zrušené IČ DPH. Daňovník nepredložil žiadne doklady,\n\n44\n\nneboli uňho vykonané žiadne kontroly a daňovou správou bol z úradnej moci\nderegistrovaný. Dodanie tovaru potvrdené nebolo.\n7.9 Dňa 02.10.2014 bolo vykonané miestne zisťovanie u daňového subjektu\n. Daňový subjekt\nvystavil pre žalobcu faktúry č. 140005 zo dňa 07.01.2014, č. 140006 zo dňa\n09.01.2014, č. 140012 zo dňa 13.01.2014, č. 140013 zo dňa 15.01.2014, č. 140014 zo dňa\n14.01.2014, č. 140018 zo dňa 15.01.2014, č. 140019zo dňa 16.01.2014, č. 140020 zo dňa\n17.01.2014, č. 140029 zo dňa 20.01.2014, č. 140030 zo dňa 21.01.2014, č. 140031 zo dňa\n22.01.2014, č. 140039 zo dňa 28.01.2014, č. 140041 zo dňa 30.01.2014 za prepravu. Počas\nmiestneho zisťovania boli predložené k nahliadnutiu faktúry za prepravu, vystavené\ndaňovým subjektom\n\n, za zdaňovacie obdobie január 2014,\n\nfebruár 2014 a apríl 2014. Bolo zistené, že za žalobcu objednával prepravu majiteľ, pán\na zamestnanec, pán\n\nPísomná zmluva medzi spoločnosťami\n\na MTM-Zlieváreň s.r.o. uzatvorená nebola, preprava sa\nvykonávala na základe objednávok.\n7.10 Správca dane vykonal dokazovanie aj prostredníctvom Národnej diaľničnej\nspoločnosti, za účelom preverenia jednotlivých ciest počas dodania tovaru. Z vykonaného\nšetrenia vyplynulo, že jednotlivé cesty neboli uskutočnené tak, ako je to deklarované\nv medzinárodných nákladných listoch predložených žalobcom.\n7.11\n\nSprávca\n\ndane\n\nvyhotovil\n\no\n\nvykonanej\n\ndaňovej\n\nkontrole\n\nProtokol\n\nč. 20060477/2015 zo dňa 01.04.2015, v ktorom konštatoval, že počas kontroly bolo\npreukázané, že nedošlo k dodaniu tovaru pre spoločnosti\n\n,a\n\n, na základe čoho neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane v zmysle\n§ 43 ods. 1 zákona o DPH. Na základe uvedeného správca dane rozhodnutím\nč. 20854516/2015 zo dňa 21.09.2015 určil žalobcovi rozdiel dane vo výške 146.501,73 €.\nŽalovaný rozhodnutím č. 1759883/2015 zo dňa 10.12.2015 potvrdil prvostupňové\nrozhodnutie správcu dane...\nIntrakomunitárne dodania tovaru v rámci členských štátov EÚ sú oslobodené od\nDPH na základe ustanovenia § 43 zákona o DPH. Citované ustanovenie § 43 zákona\no DPH oslobodzuje od dane dodanie tovaru do iného členského štátu pri splnení zákonom\nstanovených podmienok. Základnou podmienkou na oslobodenie tovaru odoslaného alebo\n\n45\n\nprepraveného z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom\ntovaru alebo na ich účet je, aby nadobúdateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom\nčlenskom štáte. Takéto oslobodenie od dane musí platiteľ dane preukázať na základe prísne\nšpecifikovaných dôkazov o preprave, resp. o prevzatí tovaru v členskom štáte odberateľa.\n7.15 Podmienky oslobodenia od dane platiteľ musí preukázať kópiou faktúry; ďalej\ndokladom o odoslaní tovaru, ak je preprava zabezpečená dodávateľom alebo odberateľom\nprostredníctvom poštového podniku; kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je\npotvrdené prevzatie tovaru v inom členskom štáte, príp. iným dokladom, ak je preprava\nzabezpečená dodávateľom alebo odberateľom osobou inou ako poštovým podnikom;\npotvrdením o prijatí tovaru odberateľom, príp. poverenou osobou, s presne vymedzeným\nobsahom [podľa písm. c) bod 1 až 5], ak prepravu vykoná dodávateľ alebo odberateľ; inými\ndokladmi, napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby,\ndokladom o platbe za prepravu.\n7.16 Oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode umožňuje zjednodušenie\nzdaňovania pri uskutočnení obchodu medzi troma subjektmi, ktoré sú identifikované pre\ndaň v troch rôznych členských štátoch, pokiaľ je tovar fyzicky prepravený priamo od prvého\nobchodníka k tretiemu obchodníkovi podľa zákonom stanovených podmienok. Pri\ntrojstrannom obchode dochádza ku fakturácii dvakrát bez dane (tovar fakturuje dodávateľ\naj prvý odberateľ). Prvý dodávateľ fakturuje prvému odberateľovi bez dane na základe\npoužitého identifikačného čísla pre daň. Prvý odberateľ fakturuje druhému odberateľovi bez\ndane tiež na základe použitia identifikačného čísla pre daň. K zdaneniu dôjde iba raz, to\nznamená, že osobou povinnou platiť daň je druhý odberateľ, ktorý nadobudne tovar.\nZ hľadiska posúdenia trojstranného obchodu rozhodujúci bude platiteľ dane, ktorý bude\nprvým odberateľom (prostredný v reťazci), lebo len on má obchodný vzťah s ďalšími dvoma\nplatiteľmi dane, t.j. s druhým odberateľom a prvým dodávateľom.\n7.17 Pokiaľ ide o proces dokazovania v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má\nprioritne daňový subjekt...\nV priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť nároku\nna oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, za zdaňovacie obdobie január\n2014. Dokazovaním - odpoveďou na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií nebolo\npotvrdené dodanie deklarovaného tovaru pre odberateľov v Budapešti\n\n46\n\n. Taktiež nebola potvrdená preprava deklarovaného tovaru s miestom\nnakládky\n\na miestom vykládky štátna hranica SR/H. Okrem uvedeného je potrebné\n\nzdôrazniť, že maďarskí odberatelia žalobcu neboli v rámci medzinárodnej výmeny\ninformácií vôbec zastihnuteľné, na bankových účtoch neprebiehali žiadne finančné\noperácie. Predmetné spoločnosti boli nekontaktné a nezastihnuteľné. Naviac spoločnosti\nuž v čase, keď predmetné obchody mali prebiehať, t.j.\nv januári 2014, bolo od 08.01.2014 zrušená identifikácia pre DPH v Maďarsku. Uvedené\nskutočnosti taktiež spochybňujú reálne uskutočnenie obchodov deklarovaných faktúrami na\núčely oslobodenia od DPH podľa § 43 zákona o DPH.\n7.19 Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady, na\nzáklade ktorých si uplatňuje oslobodenie od dane. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať\nso skutočne zrealizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba\nv prípade, že je nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym\nplnením. Doklady musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje\nv nich musia byť aj ako právna skutočnosť reálne preukázateľné.\n7.20 V prípade vzniku akýchkoľvek pochybností ohľadom reálneho uskutočnenia\nobchodu deklarovaného faktúrou je to práve daňový subjekt, ktorý musí uniesť dôkazné\nbremeno a odstrániť tým vzniknutú pochybnosť. V prejednávanej veci síce žalobca predložil\nfaktúry, dodacie listy či CMR medzinárodné nákladné listy, avšak reálne uskutočnenie\npredmetných obchodov popierajú, resp. vyvracajú odpovede na žiadosť o medzinárodnú\nvýmenu informácií, podľa ktorých k dodaniu tovaru odberateľom - maďarským\nspoločnostiam v januári 2014 nedošlo, ba dokonca tieto odpovede spochybňujú aj reálnu\nčinnosť samotných spoločností, nakoľko tieto boli nekontaktné. Spochybnená bola aj\nsamotná preprava tovaru, keďže Národná diaľničná spoločnosť nepotvrdila vykonanie\nprepravy na trase\n\n- štátna hranica SR/H.\n\n7.21 Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca ani za obdobie\njanuár 2014 nepreukázal v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH, že sú splnené podmienky pre\noslobodenie od dane a neuniesol dôkazné bremeno...\n8.1 Z obsahu predloženého administratívneho spisu kasačný súd zistil aj tieto\npodstatné skutočnosti:\n\n47\n\n8.2 V prejednávanej veci, vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4Sžfk/15/2017\nsprávca dane požiadal prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácii o miestne\nzisťovanie v Maďarsku, u odberateľa\n\n. Bolo zistené, že v sídle\n\nspoločnosti sa nachádza dom, na ktorom nie je uvedený názov spoločnosti. Nie je tam\noznačenie, ktoré by mohlo naznačovať nejakú obchodnú činnosť spoločnosti. Osoba žijúca\nv tomto dome nevedela uviesť žiadne informácie o spoločnosti\n\nAdresa\n\nkonateľa je fiktívna. Nebol potvrdený druh tovaru - daňovník nie je dostupný. Nebolo\npotvrdené prijatie tovaru, zaúčtovanie a priznanie dodania tovaru. Posledné daňové\npriznanie podal daňový subjekt za obdobie 3Q2013. Zamestnanci príslušných maďarských\ndaňových orgánov sa nevedeli skontaktovať s konateľom daňového subjektu. Nemajú žiadne\ndokumenty. Konateľa spoločnosti predvolali na výsluch, ale ten na list neodpovedal. Podľa\nich databázy, konateľ sa nezdržiava na registrovanej adrese od 28.03.2013. O trvalom\nbydlisku konateľa nemajú žiadne informácie. Bankový účet daňového subjektu bol ukončený\nku dňu 10.10.2013.\n8.3. V prejednávaných veciach, vedených na Najvyššom súde SR pod sp. zn.\n4Sžfk/27/2017 a pod sp. zn. 4Sžfk/28/2017 správca dane prostredníctvom medzinárodnej\nvýmeny informácii rovnako požiadal o miestne zisťovanie v Maďarsku, u odberateľa\n. Bolo zistené, že manažérka predmetnej spoločnosti,\n(rodné meno:\n\n) sa nedostavila na daňový úrad a nepredložila doklady.\n\nJej splnomocnený zástupca na doručovanie písomností v Maďarsku bol\npredchádzajúci konateľ\n\n, ktorý uviedol, že miesto bydliska\n\nna Slovensku v obci\n\nje\n\na že menovaná žila na Slovensku.\n\nSpoločnosť nemá reálne sídlo, priestory alebo sklady v uvedenom období. Materiálne\na personálne podmienky na vykonávanie transakcie chýbajú. Miestnym zisťovaním\nv spoločnosti\n\n. Bolo zistené, že v sídle spoločnosti sa nachádza dom, na\n\nktorom nie je uvedený názov spoločnosti. Nie je tam označenie, ktoré by mohlo naznačovať\nnejakú obchodnú činnosť spoločnosti. Osoba žijúca v tomto dome nevedela uviesť žiadne\ninformácie o spoločnosti\n\n. Adresa konateľa je fiktívna. Predvolanie na\n\nvýsluch bolo spoločnosti zaslané dvakrát. Obe sa vrátili s označením „nevyzdvihnuté“.\n8.4 Z vyššie uvedeného vyplýva, že k žiadnemu výsluchu svedkov v Maďarsku počas\nmedzinárodnej výmeny informácií nedošlo. Maďarské daňové orgány vykonali iba miestne\n\n48\n\nzisťovania na adresách jednotlivých odberateľov žalobcu. Je pravdou, že sa pokúsili\no predvolanie príslušných konateľov resp. zástupcov predmetných spoločností za účelom\nvýsluchu, avšak tieto osoby boli nekontaktné, nepreberali písomné zásielky a na výsluch sa\nnikdy nedostavili. Uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú z obsahu administratívnych\nspisov. Námietky žalobcu v tej súvislosti, že výsluchy svedkov v Maďarsku boli nezákonné\na v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sú teda irelevantné a neopodstatnené. Najvyšší súd sa\nteda aj v tomto smere stotožňuje so záverom krajského súdu.\n8.5 Podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií upravuje smernica Rady\n77/799/EHS o vzájomnej pomoci medzi príslušnými orgánmi členských štátov v oblasti\npriamych daní. O podaní predmetnej žiadosti nie je potrebné kontrolovaný daňový subjekt\ninformovať. Daňový subjekt taktiež nemá právo zúčastniť sa pri formulovaní príslušnej\nžiadosti, resp. rozširovať takúto žiadosť o vlastné otázky. V prípade, ak sa správca dane\nrozhodne požiadať o výsluch svedka podľa smernice Rady 77/799/EHS, mal by požiadať\nzahraničný orgán o umožnenie účasti kontrolovaného daňového subjektu na výsluchu\nsvedka v súlade s právom dožiadaného štátu. Neúčasť daňového subjektu na výsluchu\nsvedka v zahraničí, hoc aj v súlade s procesným postupom, ovplyvňuje výpovednú hodnotu\nzískaných informácií. V prípade, ak dožiadaný štát oznámi výsledok vykonaného šetrenia\nbez toho, aby uviedol informácie o postupe, ktorým k výsledku dospel a o zdroji zistených\ninformácií, je dôkazná hodnota takýchto informácií obmedzená, nie však nulová. Svoj\nvýznam môže mať iba v celkovom dôkaznom kontexte a v spojení aj s inými dôkazmi.\nNajvyšší súd však opätovne prízvukuje, že aj v prípade, že by v zmysle uvedeného pripustil\nurčité obmedzenie výpovednej hodnoty výsluchu svedka v zahraničí z dôvodu neúčasti\ndaňového subjektu na tomto výsluchu, v prejednávanej veci by to bolo irelevantné, keďže\nžiadny výsluch svedkov v Maďarsku sa neuskutočnil.\n8.6 V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ možno konštatovať, že Súdny\ndvor nemá právomoc preskúmať či posúdiť skutkové okolnosti týkajúce sa veci samej.\nVnútroštátny súd vykonáva celkové posúdenie všetkých podkladov a skutkových okolností za\núčelom zistenia, či daňový subjekt konal v dobrej viere a prijal všetky opatrenia, ktoré od\nneho možno rozumne požadovať na zabezpečenie toho, aby vykonávaná obchodná\ntransakcia neviedla k účasti na daňovom podvode. V prípade, ak národný súd dospeje\nk záveru, že daňovník vedel alebo mal vedieť, že transakcia, ktorú uskutočnil, bola súčasťou\n\n49\n\npodvodu, ktorého sa dopustil nadobúdateľ a že neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré\nboli v jeho moci, aby tomuto podvodu zabránil, priznanie práva na oslobodenie od DPH\nmožno zamietnuť. Článok 131 smernice Rady 2010/88/EÚ ponecháva síce členským štátom\nurčitý priestor na voľnú úvahu pri prijímaní podmienok oslobodenia od DPH upravených\nv článku 138 smernice Rady 2010/88/EÚ, táto okolnosť však nemá vplyv na presnú\na bezpodmienečnú povahu povinnosti oslobodenia od dane stanovenej článkom 138.\nZ uvedeného podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že článok 138 ods. 1 smernice\nRady 2010/88/EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že má priamy účinok a zdaniteľné osoby sa\nho môžu dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, za účelom dosiahnutia\noslobodenia od DPH na základe dodania v rámci Spoločenstva. Aplikácie uvedeného\npostupu sa v tomto konaní domáha aj kasačný sťažovateľ. V tejto veci zo zistených\nskutkových okolností ale podľa názoru kasačného súdu vyplýva, že žalobca nevyvrátil počas\nkonania dôkazmi, že nešlo o podvodné konanie. K tomuto záveru dospeli finančné orgány,\nsprávny a aj kasačný súd poukazujúc aj na závery zistené v rámci šetrenia u všetkých\nodberateľov žalobcu v Maďarsku. Odberatelia (nie iba jeden odberateľ) boli nekontaktné\ndaňové subjekty.\n8.7 Vychádzajúc zavedeného záveru a s ohľadom na to, že vznesené kasačné\nnámietky neboli spôsobilé na zmenu, alebo zrušenie napadnutého rozsudku Krajského súdu\nv Banskej Bystrici, Najvyšší súd SR ako súd kasačný, kasačné sťažnosti žalobcu ako\nnedôvodné zamietol podľa § 461 SSP s poukazom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora\nEÚ (napr. rozsudky Mecsek- Gabona vec C-547/12, Portgás C-425/12), keďže rozhodnutia,\nna ktoré poukázal kasačný sťažovateľ, boli skutkovo odlišnými.\n8.8 Najvyšší súd SR dospel s poukazom na uvedené k záveru, že námietky žalobcu\nuvedené v kasačnej sťažnosti nie sú opodstatnené, pretože krajský súd (resp. predtým\nžalovaný a správca dane) svoje rozhodnutie vydali na základe spoľahlivo zisteného\nskutkového stavu, použili správny výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona (§ 43\na 45 zákona o DPH), a postupovali zákonne, vychádzajúc zo skutkového stavu\nprodukovaného v procese dokazovania pri správe daní. Rovnako senát opakovane\nzdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte, nie na správcovi dane, preto je\ndaňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto\nprípade neurobil, keď žalobca predložil len faktúry a k tomu súvisiace dokumenty, avšak\n\n50\n\nnedokázal preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na\noslobodenie od dane uznaný ako oprávnený.»\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka\nv konaní nastolila. Zaoberal sa jednotlivo i sťažovateľkou uplatnenými relevantnými\nargumentmi a presvedčivo sa s nimi vysporiadal. Ústavný súd konštatuje, že v danom\nprípade najvyšší súd posudzoval správnosť rozsudku krajského súdu, ktorým bolo\npotvrdené rozhodnutie správneho orgánu v daňových veciach, a v napadnutom rozsudku\njasne predstavil, čo skúmal, z čoho vychádzal, ktorými právnymi normami sa riadil, ktoré\nokolnosti boli preň určujúce a z akého dôvodu považoval závery krajského súdu, ako aj\nzávery daňových orgánov v otázkach dane z pridanej hodnoty za správne.\nÚstavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.\nIV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj\nEurópsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na\nspravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil\nIII/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý\nsúdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),\nktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.\nrozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa\njudikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\n\n51\n\naspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,\nIV. ÚS 112/05).\nOdôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ako celok preto spĺňa všetky požiadavky\nvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu\nk odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\nPodľa ústavného súdu sa všeobecné súdy dostatočným spôsobom vysporiadali\ns najpodstatnejším argumentom sťažovateľky, podľa ktorého napriek tomu, že splnila\nvšetky formálne podmienky pre priznanie nároku na oslobodenie od dane z pridanej\nhodnoty, správca dane vyžadoval ako ďalšiu podmienku pre priznanie nároku na\noslobodenie od dane z pridanej hodnoty preukázanie dodania tovaru zahraničným\nodberateľom a v tomto smere vykonal aj príslušné šetrenie. Ústavný súd považuje za\npotrebné predovšetkým uviesť, že právna úprava daňového konania a oslobodenia od dane\nz pridanej hodnoty je založená na princípe, podľa ktorého dôkazného bremeno o splnení\npodmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty znáša daňový subjekt, ktorý\noslobodenie uplatňuje (napr. III. ÚS 78/2011), pričom oslobodenie od dane z pridanej\nhodnoty pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na\ndodanie tovaru, teda daňovú transakciu medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania\ndaňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom štáte.\nAj v skoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého\ndôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom\nsamotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie\nje postačujúce, pretože faktúra, resp. iné daňové doklady je relevantným dokladom, len ak\nje nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie; to, že určitý\ndoklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona\nč. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ešte nie je dôkazom o tom, že\ndaňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014 z 26. marca 2015).\n\n52\n\nPrávne názory vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu sú súladné so zmyslom\na účelom aplikovanej právnej úpravy, tak ako ju stabilne najvyšší súd vykladá, a sú\ni v súlade s rozhodovacou praxou ústavného súdu, od ktorej niet dôvodu odkloniť sa ani\nvo veci sťažovateľky. Ústavný súd sa už prv stotožnil s právnym názorom, podľa ktorého\nv takýchto prípadoch nie je ústavne nekonformným postupom zaťažiť daňový subjekt\ndôkazným bremenom, pretože práve daňový subjekt disponuje svojím právom uplatniť si za\nzákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\n(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), preto je jeho povinnosťou preukázať,\nže nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom ustanovených podmienok. Dokazovanie\nzo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno,\nsvoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej\nhodnoty uznaný ako oprávnený (III. ÚS 78/2011).\nPokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozsudok najvyššieho súdu je zjavne s rozpore\ns judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“), pričom práve\nrozsudok Súdneho dvora č. C-273/11 (Mecsek-Gabona), na ktorý odkazuje rozsudok\nnajvyššieho súdu, podporuje výklad prezentovaný sťažovateľkou, ústavný súd uvádza, že\ns takýmto názorom sa nemožno stotožniť. Z rozhodnutia vo veci Mecsek-Gabona vyplýva:\n„Článok 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/88/EÚ\nzo 7. decembra 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa za okolností,\nako sú tie, o ktoré ide vo veci samej, predávajúcemu zamietlo priznanie práva na\noslobodenie od dane v prípade dodania v rámci Spoločenstva, ak sa s ohľadom na\nobjektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli\nuložené v oblasti dokazovania, alebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré\nuskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia,\nktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto\npodvode.“ Je teda zrejmé, že právo na priznanie oslobodenia od dane z pridanej hodnoty\nbolo sťažovateľke s prihliadnutím na skutkové okolnosti jej veci zamietnuté práve v súlade\n\n53\n\ns citovaným rozhodnutím Súdneho dvora, a najvyšší súd preto správne na citované\nrozhodnutie odkázal a z neho pri rozhodovaní vychádzal.\nPokiaľ považuje sťažovateľka odkaz najvyššieho súdu na rozsudok Súdneho dvora\nč. C-425/12 vo veci Potgás za nejasný, ústavný súd konštatuje, že z rozsudku najvyššieho\nsúdu v žiadnom prípade nevyplýva, tak ako to tvrdí sťažovateľka, že by sa nemohla\ndovolávať priameho účinku smernice Rady 2010/88/EÚ. Naopak, toto právo sťažovateľky\nnajvyšší súd jasne deklaroval, čo je zrejmé z citovanej časti jeho rozsudku.\nVo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora č. C-277/14 ústavný súd uvádza, že sa\nstotožňuje s názorom všeobecných súdov v otázke, že tento rozsudok nie je na vec\nsťažovateľky aplikovateľný, keďže nejde o skutkovo totožnú vec, čo je zrejmé z jeho\nznenia: „Ustanovenia šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení\nprávnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane\nz pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady\n2002/38/ES zo 7. mája 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej\nprávnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet\ndane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to\nz dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto\nprávnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť\nskutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti\na bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia,\npreukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo\nsúčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“\nVo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že tzv. ekonomická nečinnosť odberateľov bola\nmaďarskými orgánmi na základe dožiadania zistená až dávno po období, za ktoré mala byť\nvyrubená DPH, ústavný súd uvádza, že tieto námietky neboli obsahom kasačnej sťažnosti\na z uvedeného dôvodu sa ústavný súd touto námietkou vo vzťahu k odôvodneniu\nnajvyššieho súdu nezaoberal.\n\n54\n\nÚstavný súd zároveň uvádza, že okolnosti zistené maďarskými orgánmi na strane\nodberateľov museli odôvodnene vyvolávať u daňových orgánov pochybnosti o skutočnom\ndodaní tovaru maďarským odberateľom.\nV prípade sťažovateľky je nesporné, že dodanie tovaru nebolo potvrdené\nmaďarskými orgánmi, pričom tzv. ekonomická nečinnosť u každého zo štyroch odberateľov\nsťažovateľky a ďalšie skutočnosti, spochybňujúce vôbec reálnu existenciu odberateľov,\nktoré vyplývajú z citovaného rozsudku najvyššieho súdu, reálne museli vzbudiť vážne\npochybnosti u daňových orgánov o tom, že tovar bol týmto subjektom dodaný.\nK pochybnostiam tiež jednoznačne prispelo aj zistenie, že niektoré z kamiónov, ktorými\nmala byť preprava vykonaná, v skutočnosti po sťažovateľkou deklarovanej trase uvedenej\nvo faktúrach prepravu nevykonali. Ak sťažovateľka poukazuje na to, že preprava nebola\npotvrdená iba v prípade niekoľkých kamiónov, ústavný súd zdôrazňuje, že záver\nnajvyššieho súdu v tejto otázke nie je v rozpore s týmto tvrdením sťažovateľky, keď\nnajvyšší súd v rozsudku uviedol konkrétne čísla faktúr a evidenčné čísla kamiónov,\nu ktorých preprava nebola zistená. K tvrdenia sťažovateľky o tom, že preprava mohla byť\nvykonaná po iných trasách, ako je uvedené vo faktúrach, pričom daňové orgány nemali\nzáujem skúmať toto jej tvrdenie, ústavný súd uvádza, že to bola sama sťažovateľka, ktorá\nfaktúry s nepravdivými údajmi daňovým orgánom predložila. Je preto potrebné súhlasiť\ns názorom krajského súdu vyjadreným v jeho rozsudku, podľa ktorého „Zásada objektívnej\npravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť\ndokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového\nsubjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných\nskutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi\ndane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania\nk dispozícii (porovnaj napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/58/2015\na sp. zn. 4Sžf/30/2014).“.\n\n55\n\nV tejto situácii bolo na sťažovateľke, aby bola schopná preukázať, že tovar bol\nskutočne prepravený z tuzemska do Maďarska a dodaný odberateľovi v Maďarsku, pretože\niba v takom prípade mohol byť oslobodený od dane z pridanej hodnoty. Je vecou daňového\nsubjektu, aby postupoval pri výkone svojej podnikateľskej činnosti spôsobom, ktorý mu\numožní v takomto prípade preukázať okruh zákonom vyžadovaných dokazovaných\nskutočností.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že nie je povinnosťou daňových orgánov preukázať, že\ntovar nebol dodaný do členského štátu Európskej únie, naopak, je povinnosťou daňového\nsubjektu v prípade dodania tovaru do iného členského štátu Európskej únie (na to, aby bol\ntovar oslobodený od dane z pridanej hodnoty) preukázať, že bol skutočne do iného\nčlenského štátu dodaný. Pokiaľ preto sťažovateľka nepreukázala pravdivosť a vierohodnosť\nobsahu údajov v dokladoch predložených daňovým orgánom dôkazmi, nepreukázala, že\nv jej prípade došlo k dodaniu tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do\niného členského štátu, a nesplnila preto podmienky na oslobodenie od dane z pridanej\nhodnoty.\nVo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že jej nebolo umožnené zúčastniť sa\nvýsluchu svedkov v Maďarsku, ústavný súd uvádza, že aj touto námietkou sa najvyšší súd\nzaoberal a vyčerpávajúco sa k nej vyjadril. Sťažovateľka neuvádza žiadne konkrétne\nokolnosti, ktorými by právny názor najvyššieho súdu a ním zistené skutkové okolnosti boli\nspochybnené. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že boli vypočúvaní svedkovia, neuvádza, o akých\nkonkrétnych svedkov išlo a akých výsluchov jej nebolo umožnené sa zúčastniť. Jej tvrdenie\nje opäť založené iba na jej ničím nepodložených úvahách. Pokiaľ namieta výsluch\n, je zrejmé, že išlo iba o osobu splnomocnenú na doručovanie, ktorá nie je osobou,\nktorá by sa vyjadrila k meritu veci, iba k adrese konateľky spoločnosti, čo jednoznačne\nvyplýva z rozsudku najvyššieho súdu.\nPokiaľ sťažovateľka namieta odňatie zákonnému sudcovi, ústavný súd v súvislosti\ns touto námietkou uvádza, že sťažovateľka okrem vlastných úvah o tom, že nie je možné,\naby všetky jej žaloby boli pridelené výhradne jednému z dvoch senátov krajského súdu,\n\n56\n\nneuvádza žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že k porušeniu\npráva na zákonného sudcu skutočne došlo. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že tieto\nskutočnosti neboli predmetom podanej kasačnej sťažnosti, a preto nie je možné\nspochybňovať postup najvyššieho súdu v súvislosti s námietkami, ktoré mu neboli\nsťažovateľkou predložené.\nPo preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom\nna dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký\njeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli vyvolať účinky\nnezlučiteľné s namietaným porušením článkov ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu\na zmluvy o Európskej únii.\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže\nsama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani\npreto, že ústavný súd nie je opravným súdom názorov všeobecných súdov. Nad rámec tohto\nodôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na\nspravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97,\nII. ÚS 173/07).\nSťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli\nspôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.\nZ ústavnoprávneho hľadiska napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemôže byť\npredmetom kritiky ústavného súdu, pretože pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky\nsprávne aplikoval príslušné ustanovenia Súdneho správneho poriadku a v jeho odôvodnení\nsú uvedené dostatočné dôvody vo vzťahu k § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty v znení neskorších predpisov i ustanoveniam upravujúcim daňové konanie, ktoré\nho viedli k záveru uvedenému vo výrokovej časti namietaného rozsudku.\n\n57\n\nÚstavný súd nezistil žiadne skutočnosti nasvedčujúce možnosti, že by rozsudkom\nnajvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených článkov ústavy,\nlistiny, dohovoru, dodatkového dohovoru a zmluvy o Európskej únii, preto návrhu\nsťažovateľky nevyhovel.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko\nsudca Milan Ľalík.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n58", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-daňová kontrola", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "daň-daňová kontrola", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-z pridanej hodnoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Sžfk/15/2017", "guid": "5a65793a-4f25-41f3-89d9-a7b67a6d720a:c8faac0e-05de-4471-8fd1-4f007d34a023", "vztah": "porusene"}, {"sz": "4Sžfk/27/2017", "guid": null, "vztah": "porusene"}, {"sz": "4Sžfk/28/2017", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 33/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 351, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb"}, {"guid": "ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 391/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 391/09 z 17. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-17", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 238/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a"}, {"guid": "ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-12", "citacie_n": 841, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:0daff70e-f257-40c2-8d17-3a08e5eabb37", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 195/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 195/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0daff70e-f257-40c2-8d17-3a08e5eabb37"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 202/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/02 z 16. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-16", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0803797b-0941-499e-8440-0b7683176c7b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.424.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 424/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 424/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.424.2022.1"}, {"guid": "ussr:49b5ad91-3b17-4715-a69b-706dc4bf7796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.226.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 226/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 226/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.226.2021.1"}, {"guid": "ussr:1666928d-ba9f-41f6-8d3c-a1ef0ac4a669", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 104/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1"}, {"guid": "fb4154ce-48a5-4740-b04b-47ab9b10c6cb:89d5a169-52e6-4ea2-b976-e16954af923f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:2021200091.1", "spisova_znacka": "5Sfk/58/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/58/2023 z 28. 5. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:2021200091.1"}, {"guid": "5cf3eaee-e0eb-49f0-bd36-c50c8303debc:f57b64e1-0728-4821-b163-1ffa7189900d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:2021200046.1", "spisova_znacka": "4Sfk/54/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/54/2023 z 26. 9. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-09-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:2021200046.1"}, {"guid": "e987ff0f-a753-4913-82a8-8b36ba45269c:fceef30f-22f6-4d10-a727-0640ac12e2de", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:8019200444.1", "spisova_znacka": "1Sfk/56/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sfk/56/2022 z 27. 6. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:8019200444.1"}, {"guid": "d3719cdc-de92-475a-a6af-0c278f817d3f:849fd802-c017-4800-8e85-5f4ade03744c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:5018200502.1", "spisova_znacka": "6Sžfk/31/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/31/2020 z 30. 1. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:5018200502.1"}, {"guid": "e84420d4-4f39-4a34-9044-279a7eba70de:0538f246-a2bd-48c6-ad70-4477d75f9251", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6018200783.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/1/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/1/2020 z 27. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6018200783.1"}, {"guid": "0e3e8a14-d438-4d6c-95b9-61b047b9820f:97aea05d-3a0b-443d-acfe-91116d34320c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:8019200439.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/68/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/68/2020 z 27. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:8019200439.1"}]}