{"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 21. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2017-11-21", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 289/2017-29\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa\nTkáčika v konaní o sťažnosti\nzastúpeného advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o.,\nLaurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Alexandra\nČižmáriková, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 20 Cb 30/2016-93 z 10. januára 2017\ntakto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n, družstvo, na súdnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nOkresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 20 Cb 30/2016-93 z 10. januára 2017 p o r u š e n é\nboli.\n2. Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 20 Cb 30/2016-93\nz 10. januára 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\n3. Okresný súd Liptovský Mikuláš j e p o v i n n ý uhradiť\n, družstvo, trovy konania v sume 374,81 eur (slovom tristosedemdesiatštyri eur\na osemdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie TORA\nLegal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.\nIII. ÚS 289/2017 z 25. apríla 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného\nsúdu liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Cb 30/2016-93 z 10. januára 2017\n(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou\npodanou na okresnom súde domáha proti žalovanej obchodnej spoločnosti\nzaplatenia náhrady škody vo výške 57 424 273,00 € s prísl.\nOkresný súd výzvou z 24. novembra 2016 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho\npoplatku za podaný návrh na začatie konania vo výške 33 193,50 €. Sťažovateľ podaním\nzo 7. decembra 2016 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, okresný súd\nvšak napadnutým uznesením sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.\nVzhľadom na to, že proti takému uzneseniu nie je prípustné odvolanie, podal sťažovateľ\n\n2\n\nproti tomuto rozhodnutiu podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky, ktorý bol listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.\nVI/2 Pz 6/17/1000-5 z 30. januára 2017 odložený. Okresný súd následne 15. februára 2017\nvyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.\n3. V rozhodnutí okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov vidí\nsťažovateľ porušenie svojich práv. Spochybňuje záver okresného súdu o tom, že nespĺňa\npodmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dôvodí, že uvedené rozhodnutie\nmu znemožňuje prístup k súdnej ochrane tým, že výška súdneho poplatku vzhľadom na jeho\nmajetkové pomery predstavuje reálnu a objektívnu prekážku prístupu k súdu. Okresný súd\npodľa jeho názoru nerozhodol „ani v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších\nsúdnych autorít ... a ani spravodlivo“. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie okresného\nsúdu z 20. októbra 2014 v inej veci sťažovateľa, v zmysle ktorého „totožný súd medzi\ntotožnými stranami sporu ... rozhodol tak, že Sťažovateľovi ... sčasti, v rozsahu 50% priznal\noslobodenie od súdnych poplatkov“. Toto uznesenie bolo „potvrdené aj vyššou súdnou\nautoritou, a to Krajským súdom v Žiline...“, v dôsledku čoho rozhodol ten istý súd\no rovnakom nároku odlišne. Poukazuje i na to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nneobstojí a sumarizujúc svoju argumentáciu uvádza:\n«(i) nie je možné akceptovať tvrdenie, že právnická osoba, ktorá je primárne\nzaložená za účelom podnikania a dosahovania zisku, musí znášať poplatkovú povinnosť\nv prípadnom súdnom spore, bez ohľadu na to, či nepriaznivá ekonomická situácia vznikla\nv dôsledku zlých obchodných rozhodnutí, alebo v dôsledku podvodného konania\nprotistrany, alebo v dôsledku nekalých obchodných praktík protistrany.\n(ii) nie je možné a prijateľné obmedzenie možnosti právnickej osoby žiadať\no oslobodenie od súdnych poplatkov výlučne na situáciu, kedy nepriaznivý ekonomický stav\nprávnickej osoby nastal výlučne v dôsledku vyššej moci - vis maior.\nNastáva totiž situácia, kedy by sa umožnilo na trhu pôsobenie takých činiteľov,\nprávnických a fyzických osôb, ktorí bez akéhokoľvek postihu zlikvidujú svojimi\nprotiprávnymi úkonmi (nekalé obchodné praktiky, podvod a iné) akúkoľvek právnickú\nosobu, ktorá na trh vstúpi ako riadny podnikateľ s dobrým úmyslom podnikať a rozvíjať\nregión, nakoľko takáto právnická osoba sa nebude môcť voči protizákonnému konaniu\n\n3\n\ntakéhoto činiteľa brániť súdnou cestou. ... Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že k jeho\nnepriaznivej finančnej situácii prispel práve a jedine Žalovaný. Sťažovateľ je aktuálne\nv dôsledku Uznesenia v takej situácii, že sa nemôže brániť a uplatňovať si svoje práva\nna súde, nakoľko nedisponuje dostatočnými prostriedkami na uhradenie vyrubeného\nsúdneho poplatku. Uznesením bolo teda bezpochyby porušené jeho právo na súdnu a inú\nochranu.\nTu si Sťažovateľ dovoľuje vyjadriť sa i k ďalšiemu hlavnému argumentu\nPorušovateľa, ktorý v Uznesení uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že Sťažovateľ zrejme\ndisponuje finančnými prostriedkami na uhradenie odmeny pre svojho právneho zástupcu,\nje objektívny predpoklad, že bude mať finančné prostriedky aj na úhradu súdneho poplatku.\n... Konajúci súd pred vydaním Uznesenia žiadnym spôsobom neprešetril okolnosti\nposkytovania právnych služieb právnym zástupcom Sťažovateľa a svoje tvrdenie o údajnej\nplatobnej schopnosti v prospech svojho právneho zástupcu nepodložil žiadnym konkrétnym\ndôkazom. Takúto argumentáciu, ktorá navyše tvorila jadro celého odôvodnenia Uznesenia,\npovažuje Sťažovateľ za arbitrárnu a ničím nepodloženú, založenú iba na „predpokladoch“\na „prezumpciách“.»\n4. V závere sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že právoplatné rozhodnutie\nokresného súdu „trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce\nv právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné a neudržateľné“. Podľa jeho názoru tak potreba\nzrušiť takéto uznesenie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti.\n5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127\nústavy nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené\njeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň požaduje, aby ústavný\nsúd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal\nmu náhradu trov konania.\n6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti\nprípisom sp. zn. Spr 466/17 z 8. júna 2017, ktorý bol ústavnému súdu doručený 13. júna\n\n4\n\n2017. Predsedníčka okresného súdu k vecnej stránke sťažnosti uviedla: „Súd v dostatočnom\nrozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci. Vecne správne rozhodol\na svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval\nna prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery\nprimerane vysvetlil, pričom súčasne aj odkázal na rozhodovaciu činnosť v obdobných\nveciach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Mám za to, že týmto rozhodnutím nedošlo\nk porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv.“ Zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania.\n7. Ústavný súd 15. júna 2017 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi\nsťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu.\nK uvedenému stanovisku okresného súdu sa sťažovateľ nevyjadril.\n8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, ako aj s obsahom spisu dospel\nk názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením, ktorým okresný súd nepriznal\n\n5\n\nsťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd\nnesprávne vyhodnotil jeho pomery vo vzťahu k reálnej možnosti úhrady súdneho poplatku\nza podanú žalobu vo výške 33 193,50 €, a preto vidí v jeho rozhodnutí o nepriznaní\noslobodenia od súdnych poplatkov porušenie svojich práv. Okrem toho, v prospech svojho\nsťažnostného petitu prednáša i námietku, že okresný súd nezohľadnil svoju vlastnú\njudikatúru, keď v inej veci prejednávanej medzi totožnými stranami sporu rozhodol\no rovnakej otázke (oslobodenia od súdnych poplatkov, pozn.) odlišne.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),\na ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.\n14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,\nže účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom\n\n6\n\npredpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí\nv celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy.\n15. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty\na riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4\nv spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,\npovinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti\nnávrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa\nustanovení príslušného zákona.\n16. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach nemožno samo\nosebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s právom na prístup k súdu\nchráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru [napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995,\nresp. Kreuz proti Poľsku, 2001].\n17. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov patrí zásadne do rozhodovacej\nsféry všeobecných súdov (II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015, porovnaj tiež uznesenie\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09). Je preto vecou judikatúry\nvšeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných\nustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov.\nI. ÚS 27/2014, III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015).\nVšeobecné súdy sú pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však\npovinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade\na význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať\nzáujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane\na záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou\n(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. 6. 2001, bod 66).\n\n7\n\n18. Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho\npoplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu (porov. II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015).\nPredmetom ústavnej ochrany sa môže stať rozhodovanie o oslobodení od súdnych\npoplatkov vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie\nzákladných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých prípadoch\nzasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba\nza predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti\nzaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku, posudzovanú vo svetle\nkonkrétnych okolností prípadu a vo svetle ekonomických (finančných) možností\nsťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným\nsúdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj\nrozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66).\nPríčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu\nna vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie\n(opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní). Opodstatnenosť sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy tiež v prípadoch extrémneho vybočenia\nzo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať\nza následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež\nv prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.\n19. Sťažovateľ svojou sťažnosťou podrobil kritike odôvodnenie napadnutého\nuznesenia okresného súdu, ktoré vzhľadom na nedostatočné vyhodnotenie jeho\nmajetkových pomerov považuje za arbitrárne a ničím nepodložené, založené iba na\npredpokladoch a prezumpciách.\n20. Na účel overenia opodstatnenosti tejto námietky sa ústavný súd oboznámil\nz napadnutým uznesením okresného súdu. Z relevantnej časti jeho odôvodnenia vyplýva,\nže okresný súd svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov založil\nna viacerých dôvodoch, a to, že „... žalobca ako právnická osoba je primárne založená\nza účelom podnikania, to je že jej cieľom je vykonávať podnikateľskú činnosť a z nej\n\n8\n\naj dosahovať zisk. Je preto pochopiteľné, že podnikateľ si musí byť vedomý aj istého\npodnikateľského rizika, ktoré môže vyústiť aj do sporového konania, ktoré si vyžaduje istú\nmieru nákladov, ako je napríklad znášanie poplatkovej povinnosti. Súd pri rozhodovaní vzal\ndo úvahy nielen tvrdenia žalobcu o tom, ako ničím nedisponuje a aké sú jeho negatívne\nekonomické aktivity (neziskovosť, platobná neschopnosť), ale aj skutočnosť, že výška\nsúdneho poplatku za podanie návrhu je suma 33.193,50 eur, pričom i napriek prevahe tejto\nstratovosti je primerané dať do pozornosti, že táto výška poplatku pri platobnej schopnosti\nžalobcu zaplatiť trovy právneho zastúpenia svojho zvoleného advokáta (právnickej osoby\nposkytujúcej právne služby), zakladá minimálne jeho schopnosť podieľať sa na poplatkovej\npovinnosti voči štátu. ... Ak sa preto žalobca rozhodol iniciovať žalobou spor o zaplatenie\nušlého zisku v sume pohľadávky 57.424.273 eur, potom musel byť plne uzrozumený,\nže v prípade úspechu/neúspechu v spore bude musieť byť jeho zvolený právny zástupca\nvyplatený za úkony právnych služieb určitou sumou, ... čo potom naznačuje, že ak žalobcu\nbude musieť zaplatiť za úkony právnych služieb niekoľkonásobne vyššiu sumu len napríklad\nna takej odmene advokátskej kancelárie, potom možno objektívne usudzovať, že jeho\npomery mu budú dovoľovať zaplatiť aj zlomok tejto sumy v podobe súdneho poplatku\npre štát. ... Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný\na nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, že v dôsledku neúspešného\npodnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi\npre oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože podnikateľské riziko nie je možné prenášať\nna štát. Pomery strany sporu ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie\nod súdnych poplatkov, pokiaľ by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré\nneboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napríklad z dôvodu vyššej moci...“.\n21. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že účel a podstata\ninštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov spočíva v tom, aby nedochádzalo k odopretiu\npráva na prístup k súdu v prípadoch, keď majetková situácia strany objektívne neumožňuje\nuhradiť súdny poplatok. Rozhodovanie súdu o oslobodení od súdneho poplatku preto musí\nmať na zreteli, aby sa strane len pre jej majetkové pomery neznemožnilo uplatňovať alebo\nbrániť jej právo.\n\n9\n\n22. V doterajšej judikatúre týkajúcej sa oslobodenia podnikateľa od súdnych\npoplatkov sa objavujú protichodné judikatórne trendy, ktoré so sebou automaticky nesú\nvýkladovo-aplikačné\n\nproblémy.\n\nHlavným\n\npredmetom\n\nsporu\n\nmedzi\n\njednotlivými\n\nargumentačnými líniami je otázka, či neunesenie bremena podnikateľského rizika, resp.\nneúspech v podnikaní ako dôsledok znášania podnikateľského rizika môže byť\npri interpretácii § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) považovaný\nza jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov.\n23. Podľa doslovného znenia § 254 ods. 1 CSP súd na návrh prizná oslobodenie\nod súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. V citovanom ustanovení\nsú tak jednoznačným spôsobom normované relevantné predpoklady na posúdenie priznania\noslobodenia od súdnych poplatkov. Na to, aby súd mohol strane priznať oslobodenie\nod povinnosti platiť súdny poplatok, musia byť kumulatívne splnené dva zákonné\npredpoklady, a to návrh na oslobodenie od súdneho poplatku a pomery strany odôvodňujúce\noslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť,\nže diskrečná právomoc súdu pri interpretácii tohto ustanovenia je limitovaná v rozsahu\na intenciách uvedených dvoch podmienok. Iné podmienky, ktoré citované ustanovenie\nnepredpokladá, nie je oprávnený skúmať na základe vlastnej iniciatívy, pretože\nby postupoval ultra vires. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že relevantnou\nskutočnosťou, na ktorú je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní oslobodenia od súdneho\npoplatku, je tiež výška súdneho poplatku, pretože majetkové pomery strany sú skúmané\nv korelácii k výške súdneho poplatku.\n24. Vo veci sťažovateľa išlo vzhľadom na hodnotu predmetu sporu o súdny poplatok\nv maximálnej možnej výške 33 193,50 €. Hoci okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal\nna finančnú a majetkovú situáciu sťažovateľa, vyhodnotil ju nedostatočne (resp. ju vôbec\nnezohľadnil) a svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku oprel\no iné dôvody ako podnikateľské riziko, prezumovanie schopnosti úhrady trov advokátovi\nči absenciu vyššej moci, ktorá by zakladala dôvod oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny\npoplatok. Tieto dôvody však nerešpektujú ani jazykové znenie § 254 ods. 1 CSP, keď z jeho\nhypotézy ani pri extenzívnom výklade nevyplýva existencia podmienky podnikateľského\n\n10\n\nrizika, ktoré by odôvodňovalo neoslobodenie podnikateľských subjektov spod poplatkovej\npovinnosti. Takéto dôvody rozhodnutia predstavujú podľa názoru ústavného súdu svojvoľný\nvýklad citovaného ustanovenia, ktorý spolu s aplikáciou kogentnej normy je podľa\nustálenej judikatúry ústavného súdu považovaný za porušenie základného práva na súdnu\nochranu (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 80/09, nález sp. zn. I. ÚS 255/2010).\n25. Súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať len skutočnosť, aká je majetková\nsituácia žiadateľa o oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Hodnotenie dôvodov,\npre ktoré sa strana sporu ocitla v nepriaznivej majetkovej situácii, nie je v rozhodovacej\nprávomoci všeobecných súdov a nemá žiadnu oporu v právnom poriadku. Rovnako\nnemožno nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovať hypotetickou úvahou\no tom, že sťažovateľ zrejme má schopnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia svojmu\nadvokátovi, a preto musí byť schopný zaplatiť i súdny poplatok pre štát. Aj ESĽP v rámci\nposudzovania majetkových pomerov zdôraznil, že objektívne posúdenie finančnej situácie\nnemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí\nvychádzať zo skutočností preukázaných v konaní (rozsudok vo veci Jedamski a Jedamska\nv. Poľsko z 26. 7. 2005, sťažnosť č. 73547/01, § 60). Aj z tohto pohľadu preto odôvodnenie\nokresného súdu neobstojí.\n26. Podstatnejšie je však to, že na tých istých dôvodoch okresný súd založil i svoje\nskoršie rozhodnutie [uznesenie okresného súdu č. k. 9 Cb 33/2014-94 z 20. októbra 2014\npotvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob 448/2014 z 19. marca 2015,\n(ďalej aj „skoršie rozhodnutie“)] v inej veci sťažovateľa, avšak s tým rozdielom, že v danej\nveci sťažovateľovi na ich podklade oslobodenie od súdnych poplatkov čiastočne priznal.\n27. K tomu ústavný súd v prvom rade vo všeobecnosti uvádza, že rozdielna\nrozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná\nformulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti\npráva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho\nprávneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom\nkaždý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\n\n11\n\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe\nniet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý\nspravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti\nprípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné\na presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.\n28. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená,\nže účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo\na právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje\nprávnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci\ncelkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť,\nže predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť\naj inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery\nriadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom,\naby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd\nargumentačne vysporiadal.\n29. Týmto požiadavkám však okresný súd vo svojom rozhodnutí neučinil zadosť.\nÚstavný súd z pripojených listinných dôkazov overil, že rovnaký okresný súd\n(hoci obsadený inou zákonnou sudkyňou) rozhodol v procesne rovnakých prípadoch\nodlišne, a to bez akéhokoľvek výslovného racionálneho zdôvodnenia. Pritom sťažovateľ\nvo svojom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov okrajovo poukázal na dve obdobné\nveci, v ktorých okresný súd (súbežne s touto vecou) koná a v ktorých taktiež rozhodoval\no návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení napadnutého\nuznesenia sa však okresný súd ani len nezmienil o obdobných veciach sťažovateľa a o tom,\nako v nich vyhodnotil jeho majetkové pomery a z akého dôvodu na nich v tomto prípade\nnazeral inak.\n30. Ústavný súd uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j.\naj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí\nzohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj\n\n12\n\nvšeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú\nv podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá\nodporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.\n31. Vzhľadom na to, že okresný súd nezohľadnil skoršie rozhodnutie inej sudkyne\ntoho istého súdu a rozhodol o rovnakej otázke inak a bez toho, aby v odôvodnení uviedol\ndôvody, pre ktoré sa od skoršieho rozhodnutia odchýlil, dopustil sa jurisdikčnej svojvôle\na arbitrárnosti s priamym dopadom na základné práva a slobody sťažovateľa.\n32. Ústavný súd tak na základe posúdenia skutočností uvedených v bodoch 23 až 29\ndospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil pomery sťažovateľa\nvo vzťahu k výške súdneho poplatku dostatočne a pri svojom rozhodovaní neprihliadol\nna svoju judikatúru v obdobnej veci. Pokiaľ na takom podklade rozhodol o nepriznaní\noslobodenia od súdnych poplatkov, neprípustným spôsobom zasiahol do základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1\nvýroku tohto nálezu.\nIII.\n33. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom\nsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd\ntaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\n34. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením\nokresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil\nnapadnuté uznesenie okresného súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).\n35. V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n\n13\n\nV záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa ústavný súd rozhodol tiež o vrátení vecí\nokresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\n36. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu\nvyslovenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Úlohou\nokresného súdu bude posúdiť návrh sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov tak,\nže opäť prehodnotí jeho majetkové pomery v korelácii k výške súdneho poplatku, zohľadní\nsvoje predošlé právoplatné rozhodnutie o totožnej otázke, v novom rozhodnutí sa s ním\nvysporiada a rozhodne ústavne konformným spôsobom.\n37. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou\n374,81 € za dva úkony právnej služby.\n38. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá\nbola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Náhradu trov konania\npriznal ústavný súd za tri úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania, podanie\nsťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu. Odmena za jeden úkon právnych\nslužieb za rok 2017 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 147,33 €.\nTakto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)\npredstavuje sumu 156,17 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2017. Keďže advokát\nje platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH\nvo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania\nDPH tak v konaní pred ústavným súdom predstavujú celkovú sumu 374,81 € (bod 3 výroku\nnálezu).\n\n14\n\n39. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona\no ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).\n40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. novembra 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "poplatok-súdny", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "poplatok-oslobodenie", "právna istota-predvídateľnosť práva", "poplatok-súdny", "arbitrárnosť", "poplatok-oslobodenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "20Cb/30/2016", "guid": "6720790a-418e-44f5-9f28-88b6f32f0318:c3a11af9-369a-4518-8d46-5df31ac9cd5a", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}