{"guid": "ussr:f324c5e4-b36a-4f5c-b1d4-5f70cf9b6686", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2017 z 12. 9. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. septembra 2017, sp. zn. III. ÚS 194/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-09-12", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f324c5e4-b36a-4f5c-b1d4-5f70cf9b6686", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2/text", "citacie_n": 17, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 194/2017-71\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa\nTkáčika v konaní o sťažnosti Slovenského pozemkového fondu, Búdkova 36, Bratislava,\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Slezák, s. r. o., Riazanská 48, Bratislava,\nza ktorú koná advokát JUDr. Peter Slezák, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 5/2013 z 31. marca 2016\ntakto\nrozhodol:\n1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 MCdo 5/2013 z 31. marca 2016 p o r u š e n é\n\nboli.\n\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 MCdo 5/2013 z 31. marca 2016\nna ďalšie konanie.\n\nzrušuje\n\na vec mu\n\nvracia\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky\ntrovy\n\nprávneho\n\nzastúpenia\n\nv\n\nsume\n\nje\n\n545,69\n\npovinný\n€\n\n(slovom\n\nuhradiť sťažovateľovi\npäťstoštyridsaťpäť\n\neur\n\na šesťdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu, Advokátskej kancelárie\nJUDr. Peter Slezák, s. r. o., Riazanská 48, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nUznesením č. k. III. ÚS 194/2017-51 z 21. marca 2017 Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Slovenského\npozemkového fondu, Búdkova 36, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 5/2013\nz 31. marca 2016.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou\nna Okresnom súde Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 27 C 35/2010\ndomáhal proti žalovaným\n\n(ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a\n\nďalej len „žalovaná v 2. rade“) za účasti vedľajších účastníkov na strane\nsťažovateľa\n\na\n\n(ďalej aj „vedľajší účastníci“),\n\naby okresný súd určil, že pozemky registra C, parcela č.\ns výmerou 427 m2, parcela č.\nparcela č.\n\norná pôda s výmerou 4 178 m 2, pozemky registra E,\n\norná pôda s výmerou 216 m2, parcela č.\n\npozemky registra C, parcela č.\n\norná pôda s výmerou 179 m2,\n\norná pôda s výmerou 2 264 m 2, parcela č.\n\npôda s výmerou 32 m2 a pozemky registra E parcela, č.\nv katastrálnom území\n\n, trvalé trávnaté porasty\n\norná\n\norná pôda s výmerou 46 m2\n\n(ďalej len „sporné pozemky“) sú vo vlastníctve štátu v správe\n\nSlovenského pozemkového fondu, a to z právneho titulu opustenej veci podľa § 132 ods. 1\n\n2\n\nv spojení s § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „zákon\nč. 141/1950 Zb.“ , alebo „stredný občiansky zákonník“). Tieto pozemky mali v roku 1948\nnadobudnúť na základe výmeru o vlastníctve pôdy č. 1121/48 – 1/B z 2. apríla 1948 právni\npredchodcovia žalovanej v 1. rade\n\na manželka\n\npredchodcovia žalovanej v 2. rade\n\na manželka\n\na právni\na žalované potom\n\ndedením, avšak prídelu sa vzdali v prospech JRD, a to k 1. januáru 1951, o čom boli\nokresným národným výborom, pôdohospodárskym odborom vyhotovené zápisnice\no vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami 26. januára 1955 a na ich základe došlo\naj k realizovaniu vyúčtovania, o čom svedčia spisy Slovenskej štátnej sporiteľne z 2. januára\n1957. Pretože pôvodní prídelcovia sa vzdali svojho vlastníckeho práva, toto stratili v zmysle\n§ 132 ods. 1 v spojení s § 119 zákona č. 141/1950 Zb. v dôsledku čoho pripadli\ndo vlastníctva štátu. Pretože štát bol (aj s poukazom na osvedčenie Obvodného úradu\nv Stupave z roku 1994) vlastníkom týchto nehnuteľností, tento stav nemohol byť zmenený\nani návrhom na zápis výmerov v prospech právnych predchodcov žalovaných. Ak napriek\ntomu k takémuto zápisu v roku 2006 došlo, stalo sa tak v rozpore s § 36a zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych\na iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov,\npodľa ktorého platilo, že ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva\na na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina,\nktorá nevychádza z údajov katastra, katastrálne orgány nevykonajú záznam a vyzvú\ndotknuté osoby, aby podali na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti. Správa katastra\nsa však týmto ustanovením neriadila.\nAko vedľajší účastníci na strane sťažovateľa vstúpili do konania osoby, ktoré majú\nna jednom zo sporných pozemkov postavenú rekreačnú chatu a pozemok užívajú na základe\nzmluvy uzatvorenej so Štátnymi lesmi Slovenskej republiky v roku 1973. Vedľajší účastníci\nsa vo svojich vyjadreniach stotožnili s argumentáciou sťažovateľa a poukázali na to,\nže výmer o prídele nemá ani zákonné náležitosti (chýba dátum vydania, podpis i úradná\npečiatka), naopak zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom je riadne podpísaný\na navyše je zrejmé, že všetky pridelené pozemky v roku 1951 prevzalo do užívania JRD.\n\n3\n\nOkresný súd rozsudkom č. k. 27 C 35/2010-222 zo 7. septembra 2011 žalobu\nsťažovateľa zamietol. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že právnym\npredchodcom žalovaných boli riadne datovanými a podpísanými výmermi o vlastníctve\npôdy vydanými Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1\nnariadenia č. 104/1946 Zb. n. SNR pridelené poľnohospodárske nehnuteľnosti\ndo vlastníctva. Naopak, na zápisoch s odchádzajúcimi prídelcami chýbajú podpisy\nich manželiek. Štátna sporiteľňa v Bratislave, finančná a účtovná služba majetkovej\npodstaty pozemkových reforiem zaslala 2. januára 1957 prídelcom výzvu na úhradu\nprídelovej ceny, ktorej súčasťou je výpis z účtu. Obvodný pozemkový úrad v Malackách\n26. januára 2006 vydal rozhodnutie, ktorým podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení\nvlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení\nneskorších predpisov nepriznal predchodcom žalovaných vlastníctvo k pozemkom\ns odôvodnením, že toto ostalo zachované. Okresný súd síce zistil i to, že k sporným\npozemkom bolo zapísané vlastníctvo Slovenského pozemkového fondu v roku 1994\nna základe osvedčenia Obvodného úradu Stupava z 25. októbra 1994 č. 73/94/Bí,\nktorý osvedčil, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu ako vec, ktorá nepatrí nikomu\npodľa § 119 stredného občianskeho zákonníka, avšak za podstatné považoval to,\nže katastrálne orgány vyhoveli v roku 2006 (resp. 2005) žiadosti o zápis prídelového plánu\nz 2. apríla 1948, resp. výmerov o vlastníctve pôdy. Právne vec okresný súd posudzoval\npodľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 o vydaní výmerov o vlastníctve\npôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, nariadenia Slovenskej národnej\nrady č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho\nmajetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa\nso zohľadnením § 119 a § 132 zákona č. 141/1950 Zb. Dospel k záveru, že predchodcovia\nžalobcov výmerom o pridelení pôdy nadobudli vlastníctvo k prídelu momentom\njeho právoplatnosti (intabulácia sa nevyžaduje), pričom tieto výmery neboli nikdy zrušené,\nresp. pridelený majetok nebol nikdy odňatý prídelcom a pridelený inej osobe na to\noprávneným orgánom (Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo\na pozemkovú reformu). S argumentáciou sťažovateľa, že následne došlo k strate vlastníctva\n\n4\n\nz dôvodu vzdania sa vlastníctva prídelcami, resp. opustením veci, sa okresný súd\nnestotožnil, čo odôvodnil takto:\n„Podľa § 132 ods. 1 z. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka účinného\nod 01. 01. 1951 vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo že sa ho\nvlastník vzdá.\nPodľa § 119 písm. a) z. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka účinného\nod 01. 01. 1951 veci, ktoré nepatria inému, sú vo vlastníctve štátu, ak nemajú cenu len\nnepatrnú.\n... Súd sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa a vedľajšieho účastníka\na s ich výkladom prídelových plánov a zápisov o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom.\nPredmetné listiny preukazujú len tú skutočnosť, že JRD prevzalo v roku 1951 pridelené\nnehnuteľnosti do užívania, čo nemožno stotožniť s pojmom vzdanie sa vlastníctva, resp.\ns pojmom opustenie veci. Na oboch zápisoch je uvedená poznámka odchádzajúceho\nprídelcu, že v roku 1951 JRD všetky pozemky prevzalo. Dané listiny nevyjadrujú slobodnú\na vážnu vôľu prídelcov vzdať sa svojho vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti.\nSúd poukazuje i na tú skutočnosť, že na zápisoch absentujú podpisy prídelcov\na\n\n. Vykladať predmetné listiny je potrebné aj s ohľadom\n\nna historické súvislosti. Išlo o obdobie začiatku kolektivizácie sprevádzané znárodňovaním\nmajetku, zakladaním poľnohospodárskych družstiev, ktoré brali do užívania pôdu\nvo vlastníctve občanov, a to často krát aj násilným spôsobom. V kontexte týchto\nhistorických súvislostí je\ndobrovoľne\n\nsvoje\n\nspochybnené, že sa prídelcovia dobrovoľne vzdali vlastníctva, že\n\nnehnuteľnosti\n\nopustili.\n\nIšlo\n\no\n\njednostranný\n\nakt\n\nzo\n\nstrany\n\npoľnohospodárskeho družstva, ktoré zabralo do užívania pôdu vlastníkov bez ohľadu na ich\nsúhlas a nie o opustenie nehnuteľností vlastníkmi, resp. o vzdanie sa vlastníctva, ako to\nhodnotí a vykladá navrhovateľ. Súd poukazuje i na výzvy Štátnej sporiteľne v Bratislave zo\ndňa 02. 01. 1957 adresované právnym predchodcom odporkýň, kde sa vyzývajú na\ndoplatenie ceny za prídel, ak ešte tak neučinili, resp. sa uvádza, že ak majetok vniesli do\ndružstva, tak sa zastavuje platenie splátok, avšak nič sa v tejto výzve neuvádza o opustení\nprídelov.\nNavrhovateľ a vedľajší účastník ako na ďalší dôkaz o vzdaní sa prídelu, resp. jeho\nopustení poukazujú na listinu - Osvedčenie vydané obvodným úradom Stupava č. 73/94/Bí\n\n5\n\nzo dňa 25. 10. 1994, kde sa aj o nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom sporu uvádza,\nže prešli do vlastníctva štátu ako vec, ktorá nepatrí nikomu podľa § 119 z. č. 141/1950 Zb.\nvo väzbe na § 854 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ uviedol, že dané osvedčenie\ndeklaruje, že istý právny stav nastal. Súd nemá za to, že dané osvedčenie preukazuje stratu\nvlastníctva právnych predchodcov odporkýň. Nie je vôbec zrejmé, ako dospel Obvodný úrad\nk tomu, resp. z akej vychádzal listiny, že ide o veci, ktoré nepatria nikomu. V predmetnom\nsúdnom konaní bola preukázaná existencia výmerov, ktoré neboli zrušené a ktoré\npreukazujú vlastníctvo právnych predchodcov odporkýň k nehnuteľnostiam, ktoré\nsú predmetom sporu. Teda deklarovanie stavu, ktoré je uvedené v osvedčení, je vyvrátené\na v konaní bol preukázaný iný právny stav.\nVedľajší\n\núčastník\n\nžiadal\n\ndoplniť\n\ndokazovanie\n\nzistením,\n\nči\n\nbolo\n\nOznámenie Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra Malacky zo dňa 19.\n09. 2006, č. Z-689/06 riadne doručené navrhovateľovi. Doplnením dokazovania sa malo\nzistiť, či sa mohol navrhovateľ brániť voči postupu Správy katastra, ktorá podľa názoru\nvedľajších účastníkov pochybila, keď vykonala zápis vlastníckeho práva na základe\nvýmerov, nakoľko v tom čase bolo zapísané vlastníctvo štátu.\nSúd nevykonal doplnenie dokazovania, ako žiadal vedľajší účastník a to z dôvodu,\nže nepovažoval\n\ntakéto doplnenie za relevantné. Zistenie doručenia, resp. nedoručenia\n\noznámenia navrhovateľovi by nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie súdu. Súd v predmetnom\nkonaní rieši otázku vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a nie je oprávnený rozhodovať\no zákonnosti postupu správneho orgánu. V tejto veci súd ďalej poznamenáva, že aj keby\nsa dospelo v konaní o preskúmaní postupu správneho orgánu, že mal správny orgán\nv zmysle vtedy platného § 36a z. č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona odkázať účastníkov\nna dohodu, resp. súdne konanie o určenie vlastníctva a nemal vykonať zápis vlastníctva\nna základe predložených výmerov, výsledkom by bola žaloba o určenie vlastníctva.\nPráve predmetné súdne konanie je konaním, v ktorom sa definitívne vyrieši otázka\nvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam.\nNa základe vykonaného dokazovania a vyššie uvedeného zdôvodnenia dospel súd\nk záveru, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrilo právnym predchodcom\nodporkýň, bolo predmetom dedičstva a dedením prešlo na odporkyne. Stav aký je zapísaný\n\n6\n\nv katastri nehnuteľností zodpovedá výsledkom dokazovania. Nebolo preukázané, že sporné\nnehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu a preto súd žalobu zamietol.“\nProti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie s návrhom,\naby bol zmenený tak, že žalobe bude vyhovené, alebo bol zrušený a vec bola vrátená\nokresnému súdu. Odvolanie podali aj vedľajší účastníci\n\na\n\ns tým, že právni predchodcovia žalovaných neboli ku dňu svojej smrti vlastníkmi\npredmetných nehnuteľností, súd prvého stupňa vec po právnej stránke neposúdil správne,\npretože právnym predchodcom žalovaných zaniklo vlastnícke právo k sporným pozemkom\nv zmysle § 119 zákona č. 141/1950 Zb.\nKrajský súd dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné a rozsudkom\nč. k. 6 Co 237/2011-260 z 30. januára 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.\nSvoje rozhodnutie odôvodnil takto:\n„Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, po právnej stránke vec správne\nposúdil a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť\n(§ 219 ods. 2 O. s. p.).\nVedľajší účastníci a žalobca vo svojich odvolaniach poukazovali na osvedčenie\nvydané Obvodným úradom v Stupave z 25. 10. 1994 č. 73/94/Bí, na základe ktorého bol\nžalobca zapísaný na\n\nako vlastník sporných nehnuteľností. K tomu odvolací súd\n\nuvádza, že súd prvého stupňa sa tomuto osvedčeniu venoval na strane 8 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku a správne konštatoval, že stav, ktorý toto osvedčenie deklarovalo,\nbol vyvrátený s tým, že v konaní bol zistený iný skutkový stav. Odvolací súd dodáva,\nže uvedené osvedčenie nezakladá nevyvrátiteľnú právnu domnienku vlastníctva štátu\nk sporným nehnuteľnostiam. Ani zápis žalobcu na list vlastníctva ako vlastníka sporných\nnehnuteľností nezakladá nevyvrátiteľnú právnu domnienku jeho vlastníckeho práva. Údaje\no právach k nehnuteľnostiam sú totiž hodnoverné a záväzné za predpokladu, že sa\nnepreukáže opak (§ 70 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z.). V prejednávanej veci bolo preukázané,\nže vlastníkmi sporných nehnuteľností boli ku dňu svojej smrti právni predchodcovia\nžalovaných, ktoré ich po nich zdedili.\n\n7\n\nV konaní bolo preukázané, že výmery o vlastníctve pôdy z 2. 4. 1948, na základe\nktorých sa právni predchodcovia žalovaných stali vlastníkmi sporných nehnuteľností, neboli\nnikdy zrušené, resp. príslušný orgán, ktorým bolo v zmysle § 23 ods. 2 nar. vlády\nč. 104/1945 Zb. Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, prídelcom\npridelený majetok neodňal a nepridelil ho inej osobe. Tieto výmery sú verejnou listinou\ndokazujúcou vlastnícke právo prídelcov - právnych\n\npredchodcov žalovaných k sporným\n\nnehnuteľnostiam a sú aj v súčasnosti vkladuschopnou listinou o vlastníctve. V konaní\nnebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalovaných hoci aj konkludentne pridelené\npozemky dobrovoľne opustili, resp. že by sa slobodne a dobrovoľne vzdali vlastníckeho\npráva k týmto pozemkom. V zápisoch o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom z 26. 1. 1955\nnie je žiadna zmienka o vzdaní sa vlastníckeho práva. Právni predchodcovia žalovaných\nani konkludentne svoj majetok neopustili, len ho odovzdali do užívania JRD, pretože sami\nna ňom nemohli hospodáriť. Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že je veľavravná\npripomienka odchádzajúcich prídelcov v zápisoch o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom,\nže v roku 1951 JRD prevzalo všetky pozemky. Právni predchodcovia žalovaných tým\npodľa názoru odvolacieho súdu dali najavo, že pridelené pozemky neodovzdávajú\ndobrovoľne, ale že konajú pod vplyvom prebiehajúcej kolektivizácie poľnohospodárstva,\npričom\n\nnemajú\n\ninú\n\nmožnosť.\n\nSamotný\n\nakt\n\nodovzdania\n\nsporných\n\npozemkov\n\npoľnohospodárskemu družstvu nemožno kvalifikovať ako vzdanie sa vlastníckeho práva\nzo strany prídelcov. Bolo predsa skutočnosťou, že jednotné roľnícke družstvá v minulosti\nhospodárili prevažne na pozemkoch, ktorých\n\nvlastníkmi\n\nneboli\n\na\n\nprávo družstevného užívania pôdy s tým, že vlastníkom týchto pozemkov\n\nmali\n\nk\n\nnim\n\nzostalo zv. púhe\n\nvlastníctvo bez možnosti s týmito pozemkami disponovať a užívať ich. Je teda zrejmé,\nže sporné pozemky neboli vecami, ktoré nepatria inému a preto sa štát nemohol stať ich\nvlastníkom podľa § 119 zák. č. 141/1950 Zb.“\nSťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, v ktorom uviedol,\nže súdy sa vecou a ním v konaní uplatnenými argumentmi riadne nezaoberali\na vec nesprávne právne posúdili, čo viedlo k odňatiu možnosti sťažovateľovi pred súdom\nkonať a založilo prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn.\n\n8\n\n3 Cdo 67/2012 zo 16. apríla 2012 odmietol ako oneskorené (§ 243b ods. 5 OSP v spojení\ns § 218 ods. 1 písm. a) OSP).\nNa základe podnetu sťažovateľa generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej\nlen „generálny prokurátor“) podaním sp. zn. VI 2 Pz 68/2013 z 5. februára 2013 podal proti\nrozsudkom okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1\nOSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP, navrhol ich zrušiť a vec vrátiť na ďalšie\nkonanie okresnému súdu. Podľa generálneho prokurátora uvedenými rozsudkami\nbol porušený zákon, pretože okresný súd i krajský súd vec nesprávne právne posúdili\na konanie zároveň zaťažili vadami, ktorých následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci\n[§ 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP]. Generálny prokurátor bol toho názoru, že súdy dospeli\nk nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého právni predchodcovia žalovaných\npridelené nehnuteľnosti neopustili, keďže z dôkazov predložených sťažovateľom (zápisov\no vyúčtovaní z 26. januára 1955) nesporne vyplynulo, že prídelcovia prídel opustili,\nčím prídel nemali v držbe, a tým vlastnícke právo v zmysle § 119 zákona č. 141/1950 Zb.\nstratili. Obom súdom vyčítal, že nechali bez povšimnutia poznámku uvedenú v zápisoch\no vyúčtovaní, podľa ktorej prídelca odovzdal pridelený majetok v pôvodnom stave\na že nezisťovali,\n\nči\n\nprídelcovia\n\npridelenú\n\npôdu\n\nobhospodarovali\n\naj\n\nv\n\nčase\n\ndo 1. januára 1951, keď ju dobrovoľne odovzdali do JRD, a teda, či sa prídelcovia vzdali\ndobrovoľne prídelu a dali najavo svoju vôľu na pridelenej pôde nehospodáriť.\nĎalej poukázal na to, že osvedčenie Obvodného úradu v Stupave z 25. októbra 1994\nvychádzalo zo Zoznamu odišlých prídelcov a užívateľov prídelov zo skonfiškovaných\npôdohospodárskych majetkov s vyúčtovaním a jednoznačne deklaruje, že v ňom uvedené\nnehnuteľnosti sú vo vlastníctve štátu a že naň prešli ako vec, ktorá nepatrí nikomu\npodľa § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Bol toho názoru, že z uvedených dokladov\nbez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že prídelcovia neboli ku dňu svojej smrti vlastníkmi\nsporných nehnuteľností, a teda, že žalované dedili po nevlastníkoch.\nNajvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora za účasti vedľajších\núčastníkov na strane sťažovateľa\n\n,\n\na\n\nrozhodol rozsudkom sp. zn. 3 MCdo 5/2013 z 31. marca 2016 tak,\n\n9\n\nže mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietol (§ 243i ods. 2 OSP v spojení\ns § 243b ods. 1 OSP).\nS námietkou generálneho prokurátora, že súdy zaťažili konanie inou vadou konania\nv zmysle § 243f ods. 1 písm. b) OSP, ktorú videl generálny prokurátor v nedostatočnom\nzistení skutkového stavu veci z dôvodu nevykonania všetkých dôkazov a v nesprávnom\nvyhodnotení dôkazov, sa najvyšší súd vysporiadal takto:\n«Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa pri vykonávaní\ndokazovania postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho\nporiadku, vykonal dokazovanie, okrem iného, listinnými dôkazmi, a to prídelovými\nlistinami z 2. apríla 1948 o nadobudnutí nehnuteľností (v nich presne označenými)\nv prospech\n\na\n\n, rod.\n\n0,4273 ha v podiele 1/2, v prospech\nrod.\n\nv celkovej výmere\na\n\n,\n\nv celkovej výmere 0,5 ha v podiele 1/2, zápismi o vyúčtovaní\n\nz 26. januára 1955 spísanými za prítomnosti zástupcu ONV Bratislava - okolie, zástupcu\nMNV, zástupcu\n\na pôvodných prídelcov\n\na\n\n. Okrem iných dôkazov, tieto vykonané dôkazy obidva súdy (prvostupňový\naj odvolací) vyhodnotili tak, že nikdy nebolo preukázané, že by prídely z 2. apríla 1948 boli\nniekedy zrušené, že by právni predchodcovia žalovaných (prídelci) pozemky, ktoré im boli\npridelené, hoci aj konkludentne dobrovoľne opustili, resp. sa vzdali vlastníckeho práva,\nže v zápisniciach o vyúčtovaní z 26. januára 1955 nie je žiadna zmienka o vzdaní\nsa vlastníckeho práva.\nPokiaľ generálny prokurátor namieta potrebu vykonania ďalšieho dokazovania\nzisťovaním, či prídelcovia pridelené pozemky do ich odovzdania do užívania JRD užívali,\ndovolací súd považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, či prídelci pozemky užívali alebo\nnie, je pre následné vlastnícke vzťahy, ku ktorým malo dôjsť právnym úkonom prídelcov,\nprávne bezvýznamná. Neužívanie pozemkov prídelcami mohlo mať totiž podľa vtedy\nplatného práva iba dôsledky vyplývajúce z ustanovení § 23 ods. 2 nariadenia SNR\nč. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku\nNemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len\n„nariadenie č. 104/1945 Sb.“), podľa ktorého ak prídelca nehospodári so starostlivosťou\n\n10\n\nriadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej\n\nnárodnej\n\nrady\n\npre\n\npôdohospodárstvo a pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí\nmiestnej organizácie Jednotného zväzu slovenských roľníkov a okresného národného\nvýboru pridelený majetok odňať a prideliť ho inej podľa tohto nariadenia kvalifikovanej\nosobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať, že bude na ňom riadne hospodáriť; o\ntakýto prípad sa však v danej veci nejedná, k odňatiu majetku prídelcom nedošlo.»\nPokiaľ generálny prokurátor poukazoval na to, že odôvodnenie mimoriadnym\ndovolaním napadnutých rozsudkov nezodpovedá § 157 ods. 2 OSP a sú nepreskúmateľné,\nkeďže sa riadne nevysporiadali s dôkazmi predloženými žalobkyňou, najvyšší súd uviedol,\nže „odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny nielen podľa § 219\nods. 1 O. s. p., ale aj podľa § 219 ods. 2 O. s. p. [odkaz na toto ustanovenie je uvedený na\nstrane 3 (4. odsek) rozsudku odvolacieho súdu], v zmysle ktorého ak sa odvolací súd\nv celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení\nobmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. To znamená,\nže odvolací súd nielenže považoval odvolaním napadnuté rozhodnutie za vecne správne,\nale že sa aj stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku. Odôvodnenia napadnutých\nrozhodnutí obsahujú nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospeli,\nale tiež právne posúdenie týchto záverov (súdy v odôvodneniach uviedli rozhodujúci\nskutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská procesných strán\nk prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah ich procesných úkonov\na citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodili ich\nprávne závery a prijaté právne závery primerane vysvetlili). Odôvodnenia rozsudkov súdov\nnižších stupňov ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).\nSo zreteľom na to dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade\nnamietanej dovolateľom.“.\nK argumentácii generálneho prokurátora spočívajúcej v nesprávnom právnom\nposúdení veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP] pokiaľ ide samotný prídel, najvyšší súd uviedol:\n\n11\n\n«Nariadenie č. 104/1946 Zb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej\npodľa nariadenia č. 104/1945 Sb. upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie\nvýmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. Podľa § 1 ods. 1\nnariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo\npôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje\n\nako verejnú listinu dokazujúcu\n\nvlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti,\n\nna základe ktorej\n\npríslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez\npodmienky dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb.). Z\nuvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje\nvšetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi\nprávnymi dôsledkami.\nV danej veci Výmery o vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948 spĺňali tak po formálnej,\nako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Boli vydané\nPovereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom\npodľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. k tomu kompetentným. Je v nich uvedené,\nkto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka,\nje datované, opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje mená\na priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné\noznačenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje\npridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o prídelovú listinu,\nktorú treba považovať za „perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej\nvlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným preukázať (porovnaj R\n44/2005, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2004, 5 Cdo 157/2007).\nKeďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie,\nnedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo k prídelu. Z hľadiska vlastníctva nebola preto\nani v danom prípade rozhodujúca skutočnosť, že v pozemkovej knihe nie je urobený zápis\no prídelovom konaní.»\nK\n\nťažiskovej\n\nargumentácii\n\ngenerálneho\n\nprokurátora,\n\npodľa\n\nktorej\n\ndošlo\n\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP], pokiaľ ide o stratu\nvlastníckeho práva prídelcov, najvyšší súd uviedol:\n\n12\n\n«... K zmene vlastníctva k predmetu prídelu mohlo v dobe do 26. januára 1955, kedy\nboli spísané zápisy o vyúčtovaní, dôjsť iba spôsobom predpokladaným vtedy platnou\nprávnou úpravou, ktorou boli predovšetkým zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej len „Občiansky zákonník“), iné všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce\n(spravidla obmedzujúce) prevod vlastníctva, medzi ktoré patrili napr. zákon č. 139/1947\nZb., nariadenie č. 106/1947 Zb., nariadenie č. 218/1949 Zb. a iné. Právna úprava\nv osobitných predpisoch bola vo vzťahu k vtedy platnému Občianskemu zákonníku úpravou\nšpeciálnou, čoho dôsledkom bolo, že ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo možné\naplikovať iba vtedy, ak iná všeobecná právna úprava neustanovovala inak. Pre daný prípad\nto znamená, že pokiaľ ide o právny režim pozemkov, ktoré boli predmetom prídelu,\nna prevod týchto pozemkov platila osobitná právna úprava a len vtedy, ak táto osobitná\nprávna\n\núprava\n\nneustanovovala\n\ninak,\n\nlen\n\nvtedy\n\nbolo\n\nmožné\n\naplikovať\n\nustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoľko osobitná právna úprava neobsahovala\nustanovenia o prevode vlastníctva (s výnimkou ustanovenia § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb.\n- viď citáciu uvedenú vyššie), hoci obsahovala ustanovenia o právomoci bývalých\nnárodných výborov vyúčtovať majetok prídelcov (§ 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\npôdohospodárstva č. 507/1950 Ú. v.), pri absencii všeobecne záväznej úpravy treba na\ndaný prípad aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je nesporné, že podľa vtedy\nplatného práva pôda do výmery 50 ha mohla byť iba v súkromnom vlastníctve. Súkromné\nvlastníctvo však podľa § 9 vtedy platnej Ústavy Československej republiky mohlo byť\nobmedzené iba zákonom. Nakoľko však, okrem uvedeného, žiadna zákonná právna úprava\ntýkajúca sa súkromného vlastníctva poľnohospodárskej pôdy nebola vydaná, na zmenu\nvlastníctva pôdy bolo treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vyplýva to z\nustanovenia § 110 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastnícke pomery k pôde,\nzaložené na zásade „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“ spravujú sa občianskym\nzákonníkom, pokiaľ osobitné predpisy neustanovujú inak.\nPodľa ustanovení Občianskeho zákonníka mohlo dôjsť k zmene vlastníctva niektorým\nzo spôsobov uvedených v ustanoveniach § 111 až § 118. Žiadny z týchto dôvodov zmeny\nvlastníctva však v danej veci nebol preukázaný ani účastníkmi tvrdený. Prichádza preto\ndo úvahy iba spôsob predpokladaný\n\nustanoveniami § 119 alebo § 132 ods. 1\n\nObčianskeho zákonníka.\n\n13\n\nPodľa § 119 písm. a/ Občianskeho zákonníka veci, ktoré nepatria inému,\nsú vo vlastníctve štátu, ak nemajú cenu len nepatrnú. K veciam nepatrnej ceny, ktoré\nnepatria nikomu, môže nadobudnúť vlastnícke právo každý tým, že si ich privlastní.\nPodľa § 132 vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo\nže sa ho vlastník vzdá (ods. 1), vzdať sa nemožno vlastníctva k veciam, ktoré\npodľa predpisov o tom vydaných nemožno voľne scudziť (ods. 2).\nDovolací súd je toho názoru, že aplikácia ustanovenia § 119 písm. a/ Občianskeho\nzákonníka v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko toto ustanovenie iba určuje,\nkto je vlastníkom veci, ak táto vec nepatrí nikomu. V danej veci je však nesporné, že pôda\nvlastnícky patrila prídelcom, preto nadobudnutie vlastníctva takýmto spôsobom\nneprichádza do úvahy.\nUstanovenie § 132 Občianskeho zákonníka umožňuje nadobudnutie vlastníctva\nvzdaním sa veci. Právo opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou\nje prejav vôle vlastníka nebyť naďalej vlastníkom veci. Právny úkon opustenia veci musí byť\nurobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Opustenie veci jej vlastníkom teda\nnepochybne zahrňuje vôľovú stránku tohto jednostranného právneho úkonu a musí napĺňať\ntiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie (obdobne rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 Cdo 48/2008). Prejav vôle o vzdaní sa vlastníckeho práva musí byť teda\nnepochybný a procesne dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto tvrdí, že sa stal vlastníkom.\nV prípade pochybností o tom, či došlo k opusteniu veci a k zániku vlastníckeho práva, treba\nvychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny základných práv\na základných slobôd). Samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik\nvlastníctva spôsobom podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nPre platnosť právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam Občiansky zákonník\nvyžaduje písomnú formu, okrem, ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej\nstavby alebo len časti budovy (§ 40 ods. 1 v spojení s § 38 Občianskeho zákonníka)\na z právneho úkonu musí vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa\nvlastníctva k určitej veci (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 48/2008).\nDovolací súd pri posudzovaní otázky, či právnym predchodcom žalovaných zaniklo\nvlastnícke právo k predmetu prídelu vzdaním sa vlastníckeho práva, je zhodného názoru\nako súdy nižších stupňov, že v konaní nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané,\n\n14\n\nže k takémuto právnemu úkonu zo strany prídelcov došlo. Zo zápisov o vyúčtovaní\nz 26. januára 1955, s ktorými dovolateľ (rovnako žalobkyňa) spája vzdanie sa prídelu\nzo strany právnych predchodcov žalovaných, takýto prejav vôle nemožno vyvodiť. Z týchto\nzápisov je zrejmé, že k odovzdaniu prídelu došlo skôr ako boli spísané zápisy o vyúčtovaní\n(prídel mal byť odovzdaný do roku 1951, zápisy spísané v roku 1955). Zápisy len osvedčujú\nto, že dňom ich spísania došlo k vyúčtovaniu a že k odovzdaniu veci jedným z uvedených\nprídelcov, keďže sú podpísané len\n\na\n\n(podpisy\n\nich manželiek, ktoré boli spoluvlastníčkami prídelu, na vyúčtovaní chýbajú), došlo\nv roku 1951 v prospech JRD. Len z predtlačeného textu zápisov, v ktorom je uvedené,\nže prídelca „opúšťa prídel“ nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že právni predchodcovia\nžalovaných sa prídelu aj skutočne vzdali, keď naviac tieto vyúčtovania nie sú ani podpísané\nvšetkými spoluvlastníkmi, ktorých sa prídel týkal. Skutočnosť, že pozemky, ktoré boli\npredmetom prídelu, prevzalo v roku 1951 do užívania JRD, taktiež nemožno stotožňovať\nso vzdaním sa vlastníctva zo strany prídelcov, resp. s opustením veci. Odovzdanie pozemkov\ndo užívania JRD sa uskutočnilo za podmienok kolektivizácie uskutočnenej zákonom\nč. 69/1949 Zb. o jednotných roľníckych družstvách. Táto úprava ani vykonávací predpis\nk tomuto zákonu (nariadenie č. 75/1949 Zb.) však neupravovali vlastnícke vzťahy k pôde,\nktorú má družstvo užívať. V tomto smere dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku\nodvolacieho súdu, so závermi ktorého sa stotožňuje.»\nSťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namieta porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 5/2013\nz 31. marca 2016, odôvodnil tým, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo\nporušené jeho právo na «spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,\na to pre arbitrárnosť a svojvôľu súdu ohľadom:\n1. absolútnej absencie vysporiadania sa s dôkazom o vlastníctve navrhovateľa,\nktorým je súdu predložené Rozhodnutie ONV Bratislava - okolie, odbor pôdohospodárstva\nč. Pôd/1961 zo dňa 13. 2. 1961, ktoré úplne zjavne konštatuje nadobudnutie predmetných\n\n15\n\npozemkov štátom (tak ako aj ostatných pozemkov zapísaných vo vložke č. 106 v danom\nkatastrálnom území), pričom ide o zásadnú a relevantnú námietku navrhovateľa súvisiacu\ns predmetom súdnej ochrany,\n2. absolútnej absencie vysporiadania sa s dôkazom o výkone materiálnej stránky\nvlastníckeho práva zo strany navrhovateľa, ako aj dôkazom o úplnej absencii výkonu\nmateriálnej stránky vlastníckeho práva zo strany odporcov, pričom z hľadiska ďalej\nuvedených rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“)\nje efektívny výkon vlastníckeho práva rozhodujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie\nči danému subjektu bude poskytnutá súdna ochrana pred ESĽP alebo nie, pričom ide\no zásadnú a relevantnú námietku navrhovateľa súvisiacu s predmetom súdnej ochrany,\n3. nedostatočného vyhodnotenia a odôvodnenia vyhodnotenia dôkazov predložených\nnavrhovateľom, majúcich povahu verejných listín, kde súd v rozpore s ustálenou\njudikatúrou vykladal obsah listiny inak ako textové znenie zjavne z listiny vyplýva,\na to konkrétne pri listine „Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami“ zo dňa\n26. 1. 1955, ktorá môže samostatne predstavovať rozhodujúci a zároveň i podporný dôkaz,\nide pritom o zásadnú a relevantnú námietku navrhovateľa súvisiacu s predmetom súdnej\nochrany,\n4. akceptácie viacerých preukázane nesprávnych a nezákonných rozhodnutí orgánov\nverejnej moci (notársky úrad, správa katastra), ktorých pochybnosť Najvyšší súd SR sám\npripustil a napriek tomu sa nimi nezaoberal a ponechal viacnásobne založenú nezákonnosť,\nktorou má byť založené vlastnícke právo právnych nástupcov bývalých prídelcov,\nt. j. odporkýň v 1. a 2. rade k novovytvoreným parcelám, ktoré dokonca chybne vymedzili\nprídel, a to na úkor skutočných vlastníkov.».\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal na to, že pôdu držali, obhospodarovali\na nakladali s ňou štát a osoby, ktoré si na nej na základe riadnych stavebných povolení\npostavili rekreačné chaty. Od roku 1951 tak nikdy nerobili žalovaní či ich právni\npredchodcovia. Chaty boli postavené už v 70-tych rokoch minulého storočia.\nTieto okolnosti nezohľadnil ani najvyšší súd. V súčasnosti sa už na základe žaloby\nžalovaných proti vlastníkom chát vedú na okresnom súde konania o odstránenie stavieb.\nŽalovaní ani ich predchodcovia od roku 1951 až do roku 2003 nijako nenapĺňali obsah nimi\ndnes tvrdeného vlastníckeho práva k pozemkom, neobhospodarovali ich, nezaujímali\n\n16\n\nsa o ne a neplatili za ne dane (až v roku 2003 požiadali pozemkový úrad o navrátenie\nvlastníctva). Neobstojí ani argumentácia deformáciami totalitného režimu, ktorý im mal\nznemožňovať výkon ich práv, pretože žalovaní sa o pozemky nezaujímali ani počas\nštrnástich rokov po spoločenských zmenách (1989 – 2003). Vo vzťahu k zápisom\no vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami z 26. januára 1955 síce najvyšší súd\nnepochyboval, že ide o listiny riadne vydané oprávneným štátnym orgánom, avšak napriek\nich jednoznačnému obsahu, ktorý je v nich slovne vyjadrený („... prídelca opúšťa prídel...“)\nnevyvodil z nich záver o opustení pozemkov prídelcami. Podľa názoru sťažovateľa sú tieto\nzápisy verejnými listinami, čo malo byť zohľadnené pri vyhodnotení týchto listín ako\ndôkazu. Vzhľadom na to nemal byť skúmaný obsah listín z hľadiska jeho pravdivosti.\nListina mala byť buď prijatá ako dôkaz, alebo malo byť konštatované a riadne odôvodnené,\nže ide o nulitný akt. Najvyšší súd vykladal dotknuté ustanovenia stredného občianskeho\nzákonníka v rozpore s ich účelom a zmyslom, pretože vzdanie sa prídelu je jednostranný\nprávny úkon a znamenalo obnovenie vlastníckeho práva štátu podľa § 132 ods. 1 a § 119\npísm. a) zákona č. 141/1950 Zb. Najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne\na nepresvedčivo odôvodnil a pri hodnotení dôkazov bol jednostranný. Ďalej sťažovateľ\npoukázal i na obsah inej verejnej listiny, a to rozhodnutia ONV Bratislava-okolie, odbor\npoľnohospodárstva č. Pôd/1961 z 13. februára 1961, ktorú ako dôkaz predložil najvyššiemu\nsúdu v mimoriadnom dovolacom konaní podaním z 12. marca 2013, z ktorej tiež vyplýva,\nže pozemky po\n\nv k. ú.\n\nvrátane sporných, po tom, čo boli\n\nk 1. januáru 1955 opustené prídelcami, nadobudol do vlastníctva štát. Sťažovateľ zdôraznil\ni to, že opustenie veci ako právny úkon možno urobiť aj konkludentne, nevyžaduje sa preň\npísomná forma a nevyžadovala sa ani v rozhodnom čase. Poukázal i na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 465/2000, ktoré mal k dispozícii\ni najvyšší súd vo veci sťažovateľa (na č. l. 211-213 spisu okresného súdu), z ktorého\nvyplýva, že zrieknutie sa vlastníctva k prídelu znamenalo obnovenie vlastníckeho práva\nštátu k prídelu a takéto vzdanie sa prídelu možno vyvodiť zo zápisu o vyúčtovaní\ns odchádzajúcim prídelcom. Naopak, najvyšší súd vo veci sťažovateľa svoje rozhodnutie\nzaložil na tom, že iba neužívanie pozemku samo osebe nespôsobuje zánik vlastníckeho\npráva, čo je síce záver vo všeobecnosti správny, ale vo veci sťažovateľa musí byť\nkonfrontovaný s konkrétnym zisteným skutkovým stavom. V závere sťažnosti poukázal\n\n17\n\nsťažovateľ na to, že k zápisu žalovaných katastrálnymi orgánmi došlo nezákonne, pričom\ntieto orgány zápis vykonať nemali (pretože vlastnícke právo iných subjektov k pozemkom\nbolo už na liste vlastníctve zapísané) a mali preto žalované odkázať na podanie určovacej\nžaloby. Zároveň poukázal i na to, že najvyšší súd dovolanie generálneho prokurátora\nzamietol a obdobne zamietli žalobu i okresný súd a krajský súd vo vzťahu k všetkým\npozemkom napriek tomu, že je zrejmé, že niektoré z nich neboli ani len súčasťou prídelu\n(napr. parcela č. 806, teraz časť parcely č. 808/27 a 808/28).\nSťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie.\nPredsedníčka najvyššieho súdu sa vyjadrila k sťažnosti podaním č. KP 3/2016-54,\nCpj 27/2016 z 13. septembra 2016, ktorým navrhla sťažnosti nevyhovieť, pretože napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté,\nnie je svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, a tak ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd\nsa v ňom vysporiadal so všetkými dovolacími argumentmi generálneho prokurátora.\nSúčasne vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania. Na tomto stanovisku\nzotrvala i v doplnení vyjadrenia podaním č. KP 3/2016-54, Cpj 27/2016 z 10. apríla 2017,\nktorým reagovala na vyjadrenia sťažovateľa.\nSťažovateľ vo vyjadrení zo 14. októbra 2016 k stanovisku najvyššieho súdu,\nako aj vo vyjadrení z 24. mája 2017 zhrnul dôvody sťažnosti a zdôraznil, že sa pridržiava\ndoterajšej argumentácie. Zvýraznil ďalej to, že je potrebné zohľadniť materiálnu stránku\nvlastníckeho práva, a poukázal na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,\nz ktorej okrem iného vyplýva, že za majetok v zmysle Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd sa nepovažuje nádej na uznanie bývalého\nvlastníctva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny. Sťažovateľ znova poukázal i na to,\nže ani napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nedalo odpovede na podstatné otázky, ktoré\nnastolil v priebehu konania a ktoré boli pre vec zásadné. Poukázal i na obsah vyjadrení\n\n18\n\nvedľajších účastníkov mimoriadneho dovolacieho konania, s ktorými sa stotožňuje\na z ktorých tiež vyplýva, že už polstoročie sú na sporných pozemkoch chaty nie len\nvedľajších účastníkov, ale i viacerých ďalších osôb, a čo sa týka týchto pozemkov, uzatváral\nštát ako vlastník nájomné zmluvy, nevykonávala sa na nich žiadna poľnohospodárska\nčinnosť, tobôž ju nevykonávali žalované či ich právni predchodcovia a vlastníci chát mnoho\nrokov riadne uhrádzali nájomné štátnym lesom. Aj sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením\nod ústneho pojednávania.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,\npretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel\nk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n\n19\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť\nvýkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd hodnotí,\nči v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je\narbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje\nrozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,\nIV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nÚstavný súd konštatoval už i to, že skutkové závery všeobecného súdu môžu\nbyť predmetom jeho preskúmavania iba vtedy, ak by z nich vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\n\n20\n\na neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež\nby mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli\nnapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý\nmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa\nrelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala\na boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,\naby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.\nZ toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený\nstav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.\nZ pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna\naplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných\npráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto\npráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža\nkolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej\naplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,\nv prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je\núlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,\nale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu s cieľom\nzistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,\nviedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.\nÚstavný\n\nsúd\n\nsa\n\nzaoberal\n\nnajprv\n\nzávermi\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\ntýkajúcimi\n\nsa nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalovaných, ktorými najvyšší\nsúd reagoval na argumentáciu generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní. Najvyšší\nsúd v tejto otázke veľmi presvedčivo, dôsledne a v súlade so stabilnou rozhodovacou\n\n21\n\npraxou odôvodnil svoj záver, podľa ktorého výmery o vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948\nvydané pre právnych predchodcov žalovaných spĺňali po formálnej, ako aj obsahovej\nstránke všetky zákonné podmienky a náležitosti nariadenia č. 104/1946 Sb. nar. SNR o\nvydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. nar.\nSNR, v dôsledku čoho právni predchodcovia žalovaných nadobudli vlastníctvo k sporným\npozemkom, a to aj bez intabulácie výmerov. Ústavný súd sa stotožňuje i s ďalším právnym\nzáverom najvyššieho súdu, podľa ktorého právnou normou, na základe ktorej treba posúdiť\nprípadné následné zmeny vlastníctva k predmetu prídelu v dobe do 26. januára 1955,\nje zákon č. 141/1950 Zb., pričom s ohľadom na okolnosti tejto veci do úvahy môže\nprichádzať iba spôsob zmeny vlastníctva predpokladaný § 119a § 132 ods. 1 zákona\nč. 141/1950 Zb.\nPodľa § 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. vlastníctvo sa stráca najmä tým,\nže ho nadobudne niekto iný alebo že sa ho vlastník vzdá.\nPodľa § 119 písm. a) prvej vety zákona č. 141/1950 Zb. veci, ktoré nepatria inému,\nsú vo vlastníctve štátu, ak nemajú cenu len nepatrnú.\nPodstatou ochrany, o poskytnutie ktorej žiadal v konaní sťažovateľ svojou žalobou\nvšeobecné súdy, bolo na základe vykonaných dôkazov právne posúdiť, či k zániku\nvlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných došlo, a v kladnom prípade i to,\nči v jeho dôsledku nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu štát. K zániku vlastníctva\nmalo dôjsť tým, že právni predchodcovia prídel opustili a tým sa vzdali svojho vlastníctva\nk nemu, čo malo byť potvrdené v zápisoch z roku 1955. Úlohou všeobecných súdov teda\nbolo ustáliť, či k príslušnému právnemu úkonu (právnej skutočnosti) došlo a vzhľadom\nna tvrdené okolnosti zaoberať sa jeho platnosťou. Dôkazné bremeno o samotnom prejave\nvôle nepochybne zaťažuje toho, kto tvrdí, že k vzdaniu sa vlastníckeho práva k veci došlo,\navšak dôkazné bremeno na existenciu konkrétnych okolností, ktoré mali spôsobiť prípadnú\nneplatnosť takéhoto právneho úkonu, ťaží už toho, kto tieto okolnosti tvrdí.\n\n22\n\nGenerálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vo vzťahu k riešeniu otázky vzdania\nsa vlastníctva právnymi predchodcami žalovaných k prídelu vyčítal rozsudkom okresného\nsúdu i krajského súdu, že zaťažili konanie inou vadou konania v zmysle § 243f ods. l\npísm. b) OSP, ktorú videl jednak v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci z dôvodu\nnevykonania všetkých dôkazov, jednak v nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov\na vyčítal im i nesprávne právne posúdenie veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP].\nNajvyšší súd na námietky generálneho prokurátora týkajúce sa zisteného skutkového\nstavu reagoval iba konštatovaním, podľa ktorého sa stotožnil so záverom okresného súdu\ni krajského súdu, že „nikdy nebolo preukázané, že... by právni predchodcovia žalovaných\n(prídelci) pozemky, ktoré im boli pridelené, hoci aj konkludentne dobrovoľne opustili, resp.\nsa vzdali vlastníckeho práva, že v zápisniciach o vyúčtovaní z 26. januára 1955 nie je\nžiadna zmienka o vzdaní sa vlastníckeho práva“. Vo vzťahu k zápisnici o vyúčtovaní\ns odchádzajúcimi prídelcami 26. januára 1955 najvyšší súd v závere svojho rozhodnutia\nuviedol, že „je zhodného názoru ako súdy nižších stupňov, že v konaní nebolo jednoznačne\na nepochybne preukázané, že k takémuto právnemu úkonu zo strany prídelcov došlo“.\nSvoj záver podoprel však iba zistením, že z týchto zápisov je zrejmé len toľko,\nže k odovzdaniu prídelu malo dôjsť skôr ako boli zápisy spísané (prídel mal byť odovzdaný\ndo roku 1951 a zápisy spísané v roku 1955). Ak je v zápise výslovne uvedené, že prídelca\n„opúšťa prídel“, tu najvyšší súd zdôraznil, že ide o „predtlačený text“, a tak „nemožno\nz toho vyvodiť, že právni predchodcovia žalovaných sa prídelu aj skutočne vzdali“.\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali\n\ndo\n\nvšetkých\n\ndetailov\n\nsporu\n\nuvádzaných\n\núčastníkmi\n\nkonania.\n\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\n\n23\n\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nPosudzujúc odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v jeho časti týkajúcej\nsa námietok generálneho prokurátora smerujúcim k zistenému skutkovému stavu, ústavný\nsúd nepovažuje odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu za vyhovujúce uvedeným\npožiadavkám, pretože nedáva presvedčivú odpoveď na otázku, z akých dôvodov sa najvyšší\nsúd stotožnil so záverom okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého nebolo\npreukázané, že by právni predchodcovia žalovaných pozemky, ktoré im boli pridelené,\nhoci aj konkludentne opustili.\nPokiaľ ide o skúmanie platnosti právneho úkonu vzdania sa prídelu, najvyšší súd\nnastolil aj otázku vyžadovanej formy tohto právneho úkonu, avšak jednoznačne\nna ňu neodpovedal. V tejto súvislosti nie je zrejmé ani to, či najvyšší súd za prejav vzdania\nsa vlastníctva považuje už samotné opustenie veci. Najvyšší súd zdôraznil na niekoľkých\nmiestach, že zápis o vyúčtovaní z 26. januára 1955 podpísali iba\n\na\n\n, pričom „podpisy ich manželiek, ktoré boli spoluvlastníčkami prídelu“ chýbajú.\nAký právny následok a z akých dôvodov tejto okolnosti najvyšší súd priznal, však z jeho\nrozhodnutia už nevyplýva.\nNa základe uvedeného ústavný súd predovšetkým konštatuje, že ustanovenia\nprávnych noriem, ktoré boli vo veci všeobecnými súdmi aplikované, je namieste vykladať\ntak, že i prídelca sa môže prídelu vzdať v zmysle § 132 zákona č. 141/1950 Zb. či tento\nopustiť, rovnako ako sa každý vlastník môže vzdať vlastníctva k veci či vec opustiť, pretože\nprávo opustiť vec a vzdať sa jej vlastníctva je súčasťou obsahu vlastníckeho práva.\nTak ako to uviedol i najvyšší súd, jednostranný právny úkon opustenia veci však musí byť\nurobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, zahrňuje vôľovú stránku a musí napĺňať\ntiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie, pričom iba samotné neužívanie\nveci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva. Vzdanie sa prídelu podľa § 132 ods. l\nzákona č. 141/1950 Zb. ako jednostranný právny úkon vlastníka, ktorým sa vzdáva jeho\nvlastníctva, potom znamená obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu; vzdanie\n\n24\n\nsa prídelu nie je prevodom vlastníckeho práva, ale prechodom vlastníctva na štát (obdobne\nrozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 465/2000 z 25. marca 2002,\nna ktorý poukazoval i sťažovateľ).\nPodľa názoru ústavného súdu z už vykonaného dokazovania (najmä z obsahu zápisu\no vyúčtovaní z 26. januára 1955) vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných, a to\na\n\nprejavili dostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré\n\naj s manželkami opustili. O takomto (skoršom) prejave vôle nemožno mať pochybnosti ani\nv prípade, ak príslušná listina neobsahuje výslovné uvedenie slov „vzdáva sa vlastníckeho\npráva“, pretože obsah zápisu o vyúčtovaní z 26. januára 1955 v celkovom kontexte ani inak\ninterpretovať nie je možné. Na tom nič nemení zistenie najvyššieho súdu, podľa ktorého\nslová „opúšťa prídel“ sú na listine (zápise o vyúčtovaní z 26. januára 1955) predtlačené.\nTo však, či prejav ich vôle možno považovať za platný právny úkon vzdania sa vlastníctva,\nalebo naopak sú dané dôvody jeho neplatnosti, ako naznačuje najvyšší súd, v konaní\npredmetom dokazovania nebolo a ani rozhodnutia všeobecných súdov nepriniesli na túto\notázku dostatočne a presvedčivo odôvodnenú odpoveď. Túto nejasnosť ešte zvýrazňuje i to,\nže k opusteniu prídelu došlo zjavne prv, než bol vyhotovený a podpísaný zápis\no vyúčtovaní. Nevyriešená ostala požiadavka formy právneho úkonu, ako aj otázka vplyvu\nabsencie podpisov manželiek na (dodatočných) zápisoch o vyúčtovaní z 26. januára 1955\nna prípadnú platnosť úkonu. Rovnako tak pokiaľ vznikla pochybnosť o slobode prejavu\nvôle, nemožno takýto právny úkon považovať za absolútne neplatný iba s poukazom\nna všeobecný stav spoločnosti, právnu úpravu kolektivizácie a združstevňovania\nči hodnotenie jeho celkového priebehu v štáte bez zohľadnenia okolnosti konkrétnej veci.\nÚstavne neudržateľným a nekonzistentným sa potom javí opačný záver\no nepreukázaní prejavu dostatočne jasnej vôle\n\na\n\nvzdať sa vlastníctva prídelu, rovnako ako aj poukaz na možnú neplatnosť vzdania\nsa vlastníckeho práva bez relevantného odôvodnenia. Tieto závery najvyššieho súdu treba\npovažovať za jednostranné.\nPokiaľ však sťažovateľ opakovane poukazuje na mnohoročné neprejavovanie záujmu\nprávnych predchodcov žalovaných o predmet sporu, táto skutočnosť sama osebe nemohla\n\n25\n\nspôsobiť zánik vlastníckeho práva, pokiaľ toto nezaniklo už prv. Pre vec má však význam\npráve s ohľadom na to, že postupom katastrálnych orgánov došlo k zmene zápisu\nvlastníckeho práva štátu na základe predloženia výmerov z roku 1948 žalovanými\ns výrazným časovým odstupom, čoho dôsledky sa prejavujú v dôkaznom bremene i v tomto\nkonaní. Pokiaľ by totiž k tomu zápisu vlastníckeho práva žalovaných nedošlo, boli by\nv konaní o určenie vlastníctva žalovaní v postavení žalobcov a v takom prípade by skutočne\npre posúdenie vyžadovanej kvality ochrany, ktorá by im mala patriť, bolo nevyhnutné\nk ich vlastníctvu pristupovať i so zohľadnením rozhodovacej praxe Európskeho súdu\npre ľudské práva, na ktorú poukázal sťažovateľ. Pokiaľ teda všeobecné súdy v priebehu\nkonania niekoľko ráz zdôraznili, že práve prebiehajúce konanie má s konečnou platnosťou\nvyriešiť spor o vlastníctvo, nemôžu na druhej strane k tomuto ústavne relevantnému aspektu\nvlastníckeho práva (práva na majetok) neprihliadať.\nVzhľadom na nastavenie požiadaviek práva na spravodlivý proces rozsudok\nnajvyššieho súdu s poukazom na uvedené dôvody neobstojí, pretože v danom prípade došlo\npostupom najvyššieho súdu k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov,\nktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, Najvyšší\nsúd sa zároveň nevysporiadal dostatočným spôsobom s pre vec podstatnou argumentáciou\ngenerálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní. Závery, ktorými sa najvyšší súd\nvo svojom rozhodovaní riadil, považuje ústavný súd za zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, v dôsledku čoho nedošlo k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľovi.\nS ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku\nnálezu).\nIII.\nAk ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné\nprávo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2\n\n26\n\nzákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3\npísm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva\nsťažovateľa bolo potrebné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie.\nV ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku nálezu).\nNajvyšší súd vychádzajúc z toho, že právni predchodcovia žalovaných, a to\na\n\nprejavili dostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré aj\n\nopustili, bude sa musieť vysporiadať s otázkou, či z výsledkov vykonaného dokazovania\nv doterajšom konaní je preukázané, že tak urobili neslobodne, ako aj s otázkou, aký vplyv\nna platnosť tohto úkonu mala skutočnosť, že zápisy z roku 1955 neboli podpísané\nich manželkami, pretože iba tak je možné uzavrieť, či k platnému vzdaniu sa vlastníctva\nprídelcami došlo a či v takom prípade vlastnícke právo prešlo na štát.\nÚstavný súd sťažovateľovi napokon priznal náhradu za tri úkony právnej služby\n[prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2016, vyjadrenie z 24. mája 2017\npodľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov\n\nza\n\nposkytovanie\n\nprávnych\n\nslužieb\n\nv\n\nznení\n\nneskorších\n\npredpisov\n\n(ďalej len „vyhláška“)]. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016\nje 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €; v roku 2017 je základná sadzba 147,33 €\na hodnota režijného paušálu 8,84 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia sťažovateľa\ntak predstavujú sumu 551,20 € vrátane 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa\nplatiteľom (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Keďže si však sťažovateľ uplatnil právo na náhradu trov\nkonania v celkovej výške 545,69 €, bola mu náhrada trov v tejto výške ústavným súdom\ni priznaná.\n\n27\n\nPriznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Z. Z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) v lehote\ndvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde;\nbod 3 výroku nálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. septembra 2017\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "držba", "vlastníctvo", "vec (vo fyzickom zmysle)-opustená"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3MCdo/5/2013", "guid": "8ee1522a-30cd-4b9a-8bb9-4a5761400332:ece837f2-fec5-4e69-9506-c2c5b4d12551", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2014 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede"}, {"guid": "ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "8ee1522a-30cd-4b9a-8bb9-4a5761400332:ece837f2-fec5-4e69-9506-c2c5b4d12551", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1610206177.1", "spisova_znacka": "3MCdo/5/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/5/2013 z 31. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-31", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1610206177.1"}, {"guid": "0e24663c-bcfd-4ddb-a194-2f5d72be3715:40b19265-49b3-467c-8f64-628961cc716b", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/237/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/237/2011 z 30. 1. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0e24663c-bcfd-4ddb-a194-2f5d72be3715:40b19265-49b3-467c-8f64-628961cc716b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9a128f5f-dc9d-4824-a6e5-1111d8ffbd36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.101.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 101/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 101/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.101.2020.2"}, {"guid": "ussr:62180e80-fec4-4218-94aa-331e83600396", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.424.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 424/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.424.2018.1"}, {"guid": "ussr:f3fbf870-a98f-4ad2-abdd-1cba86cd1878", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2017.1"}, {"guid": "ecfab7a6-6dc1-415b-8f5b-521d02a6e222:65306bca-5e78-4f44-8357-945864e1b655", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7121207513.1", "spisova_znacka": "3Cdo/35/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/35/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7121207513.1"}, {"guid": "8d2976c9-22cd-421e-ac3c-e768fc31b7e4:afda8d2b-e0bb-44b8-af98-1a895b5d9275", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4202898628.2", "spisova_znacka": "2Cdo/114/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/114/2023 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4202898628.2"}, {"guid": "103fbe93-ac34-4de1-ad63-57a5db2aa55e:389cd4a3-c0b0-42c7-9a42-e70a7ba0a740", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1", "spisova_znacka": "2Cdo/113/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/113/2022 z 26. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1"}, {"guid": "8b7bb39a-a350-405e-85f2-eeaf31c140f8:b4ccbd33-45be-4e69-803e-7b71a645ce91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1", "spisova_znacka": "8Cdo/144/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/144/2018 z 21. 1. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-01-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1"}, {"guid": "8b7bb39a-a350-405e-85f2-eeaf31c140f8:8c8c9d91-845b-4f79-bc66-013632afde1f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1", "spisova_znacka": "8Cdo/144/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/144/2018 z 21. 1. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-01-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1"}, {"guid": "1d5c6677-c43b-4c8f-b07b-1c491515f1a6:8c770814-f3f9-4aed-a880-04637f7f6f00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1610206177.3", "spisova_znacka": "3MCdo/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/1/2017 z 10. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1610206177.3"}, {"guid": "dee92e9f-bdeb-4d60-9721-ff8f339c59ea:6ac7b9a2-dba9-4b4e-be87-b30a4b2ff923", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1108233083.8", "spisova_znacka": "5Co/561/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/561/2012 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1108233083.8"}, {"guid": "f22f8b16-b790-4352-b059-eda6652cb4a3:d419a705-0ed1-492b-8e6f-33b3ca6a2ef0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3", "spisova_znacka": "7Co/138/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/138/2022 z 12. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3"}, {"guid": "03c99740-d55f-4aff-9257-c8a9bf62e15c:2dcd42dd-c135-41ff-9fe8-359a2be75586", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4211214284.3", "spisova_znacka": "12Co/96/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/96/2018 z 21. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4211214284.3"}, {"guid": "0f05bd72-5d31-4d38-aaa1-b615e359e131:21e7c359-763e-4dde-ac0f-1a242e64c5f4", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4413227729.6", "spisova_znacka": "12Co/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/42/2019 z 24. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4413227729.6"}, {"guid": "cd219c9f-2011-4b9d-9a72-9c1aedb74fb6:239b61a7-06e6-4408-bae3-dd3108769d54", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1302899523.3", "spisova_znacka": "7Co/278/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/278/2018 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1302899523.3"}, {"guid": "cd219c9f-2011-4b9d-9a72-9c1aedb74fb6:adcf9640-14e4-4aca-8b44-91bb09809480", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1302899523.3", "spisova_znacka": "7Co/278/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/278/2018 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1302899523.3"}, {"guid": "afa1eb4c-8c03-4c81-94de-2d2648fc35b6:58e7e6d9-d40f-4578-b842-064fe1c8be71", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1407207236.12", "spisova_znacka": "9Co/43/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/43/2017 z 23. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1407207236.12"}, {"guid": "8799d18d-fc91-43d2-9efa-cc28243f58c7:258bc58b-5f1f-42fd-8e3c-8d839e278c09", "ecli": "ECLI:SK:OSBA3:2018:1302899523.8", "spisova_znacka": "7Co/278/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/278/2018 z 17. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBA3:2018:1302899523.8"}]}