{"guid": "ussr:6161f04c-8738-40c8-ab23-88114c950e51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/96 z 11. 11. 1997", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. novembra 1997, sp. zn. PL. ÚS 9/96, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1997-11-11", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6161f04c-8738-40c8-ab23-88114c950e51", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 9/96\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana\nÈièa a zo sudcov JUDr. Júliusa Èernáka, JUDr. Anny Danielèákovej, JUDr.\n¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej,\nJUDr. Štefana Ogurèáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika, na\nústnom pojednávaní 11. novembra 1997 prerokoval\n\nnávrh\n\nOkresného súdu\n\nBratislava V, Prokofievova 10-12, Bratislava, zastúpeného JUDr. Mariánom\nKurincom, predsedom senátu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej\nJUDr. Dušanom Macuškom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky,\núèasti ved¾ajších úèastníkov\n\nza\n\n, podnikate¾a, zastúpeného\n\nJUDr. ¼ubomírom Schweighoferom, advokátom v Bratislave a Slovenskej televízie\nBratislava, o vyslovenie nesúladu § 200i ods. 3 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a takto\n\nrozhodol:\n\nUstanovenie § 200i ods. 3 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v\nznení neskorších predpisov, pod¾a ktorého \"Žalovaný je povinný do 30 dní od\n\ndoruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak\nto žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu\nuvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.\"\n\nnie je v\n\nsúlade s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\n\nOdôvodnenie:\n\nOkresný súd Bratislava V, zastúpený JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom\nsenátu (ïalej len \"navrhovate¾\"), podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej\nlen \"ústavný súd\") návrh na zaèatie konania, v ktorom žiadal ústavný súd o zaujatie\nstanoviska vo veci súladu § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku (ïalej len\n\"OSP\") s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ïalej len \"ústava\").\nNávrh na zaèatie konania podal Okresný súd Bratislava V na ústavný súd\npod¾a § 109 ods. 1 písm. b) OSP, keïže dospel k záveru, že § 200i ods. 3 OSP je v\nrozpore s èl. 47 ods. 3 ústavy.\nPred podaním návrhu na ústavný súd okresný súd prerušil konanie vo veci 11\nC 16/96 úèastníkov\n\n, žalobcu vo veci ochrany osobnosti proti\n\nžalovanej Slovenskej televízii Bratislava.\nÚstavný súd na neverejnom zasadnutí, konanom 12. novembra 1996 pod¾a §\n25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v\nznení zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z. (ïalej len \"zákon\no ústavnom súde“) návrh predbežne prerokoval, a pod¾a\nustanovenia\n\nprijal\n\nods. 3 citovaného\n\nna ïalšie konanie.\n\nNavrhovate¾ svoj názor, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s èl.\n47 ods. 3 ústavy odôvodnil týmito argumentami:\n„ Pod¾a § 1 O.s.p., Obèiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a\núèastníkov v obèianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpeèená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov úèastníkov, ako aj výchova na zachovávanie\nzákonov, na èestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobèanov.\n2\n\nPod¾a § 2 cit. zák., v obèianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a\nrozhodujú spory a iné právne veci, uskutoèòujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli\nsplnené dobrovo¾ne, a zameriavajú svoju èinnos na to, aby nedochádzalo k\nporušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby\nsa nezneužívali na úkor týchto osôb.\nPod¾a § 3 cit. zák., obèianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a\nslúži na jej upevòovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáha sa na súde ochrany\npráva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.\nPod¾a § 114 ods. 1 cit. zák., pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby\nbolo možné rozhodnú o veci spravidla na jedinom pojednávaní.\nPod¾a ods. 2 písm. c) cit. ust. zák., za tým úèelom predseda senátu zabezpeèí,\naby bolo možné na pojednávaní vykona potrebné dôkazy, a ak je to úèelné, môže\nvykona dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu.\nPod¾a § 117 ods. 1 veta prvá cit. zák., pojednávanie vedie predseda senátu, a\nto tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný úèel a aby\nprebiehalo dôstojne a nerušene.\nPod¾a § 120 ods. 1 cit. zák., úèastníci sú povinní oznaèi dôkazy na\npreukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykona aj také dôkazy, ktoré nie sú\nnavrhované. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných\ndôkazov.\nPod¾a § 125 cit. zák., za dôkaz môžu slúži všetky prostriedky, ktorými možno\nzisti stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenie\norgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch úèastníkov. Pokia¾ nie je\nspôsob vykonania dôkazu predpísaný, urèí ho súd.\nPod¾a § 128 cit. zák., orgány štátnej správy a samosprávy, ako aj právnické\nosoby, sú povinné na dotaz oznámi súdu písomne alebo prostredníctvom povereného\nzástupcu skutoènosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.\nPod¾a § 129 ods. 1 cit. zák., dôkaz listinou sa vykoná tak, že ju alebo jej èas\nna pojednávaní predseda senátu preèíta alebo oznámi jej obsah.\n\n3\n\nPod¾a ods. 2 cit. ust. zák., predseda senátu môže uloži tomu, kto má listinu\npotrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo\nprávnickej osoby.\nZ uvedených ustanovení Obèianskeho súdneho poriadku je zrejmá základná\ncharakteristika\n\nobèianskeho súdneho konania, ïalej charakteristika\n\nprípravy\n\npojednávania, dokazovania, dôkazov ako takých aj ich získavania a predkladania.\nZ h¾adiska dôkazov, dokazovania, ich získavania a predkladania obsahuje\nšiesta hlava O.s.p. „konanie vo veciach ochrany osobnosti“ osobitné ustanovenie §\n200i ods. 3, pod¾a ktorého je žalovaný povinný do 30 dní od doruèenia žaloby sa k\nnej vyjadri a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy.\nSúd dospel k záveru, že do rozporu s èl. 47 ods. 3 Ústavy sa dostal § 200i ods.\n3 O.s.p., pod¾a ktorého žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby vyjadri\nsa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri\nrozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Pod¾a cit. èl.\nÚstavy, všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2 (konanie pred súdmi, iným\nštátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.\nNa úvod je potrebné konštatova, že termín „dôkaz pravdy“ nie je termínom\nnovým, ale v minulosti bol známy z právnej teórie a až novelou O.s.p. sa dostal do\npodoby inštitucionálnej. Znamená v zásade skutoènosti vyjadrujúce pravdivos\ntvrdenia osoby, ktorá mala zasiahnu do osobnostných práv druhej osoby. Pokia¾ sa\npoužil výraz „pravdivos tvrdenia“, malo to svoj význam, ako bude ïalej ozrejmené.\nProblém spoèíva v nemožnosti všeobecného použitia dôkazu pravdy, ako bude\nïalej na to podrobne poukázané. Okrem toho „pravdivos“ difamujúceho tvrdenia nie\nje jedinou a rozhodujúcou skutoènosou pri posudzovaní dôvodnosti žaloby o ochranu\nosobnosti. Ïalšími skutoènosami sú spôsobenie ujmy resp. èi zásah bol spôsobilý\nprivodi ujmu na týchto právach. Urèitá informácia môže by pravdivá resp. môže sa\npreukáza jej pravdivos, nemusí to v koneènom dôsledku však znamena úspešnos v\nkonaní, ak by sa preukázalo, že informácia - skutkové tvrdenie nespôsobila zásah do\npráv resp. nebola spôsobilá tento zásah privodi. Rovnako pravdivé skutkové tvrdenie\nmôže spôsobi ujmu resp. môže by spôsobilé privodi ujmu alebo naopak nepravdivé\n\n4\n\nskutkové tvrdenie môže privodi ujmu, ale aj nemusí (resp. môže alebo nemusí by\nspôsobilé privodi ujmu).\nAko už bolo poukázané, dôkaz pravdy nebude možné použi vo všeobecnosti v\nkaždom konaní o ochranu osobnosti.\nPrakticky je dôkaz pravdy vylúèený, ak ide o skutoènosti súkromného života\nbez oh¾adu na ich pravdivos, dokonca ani vtedy, ak nejde vôbec o skutoènosti\ndifamujúce.\nTaktiež je dôkaz pravdy vylúèený pri kritike (hodnotiacich úsudkoch), keïže\nnemožno vykona dôkaz pravdy o subjektívnom kritickom hodnotení (najmä\nžurnalistika). Je nutné spomenú prípady neprípustnej kritiky (napr. nadávky), kedy by\npravdivos bola absolútne nemerate¾ná.\nTreba tiež zdôrazni, že dôkaz pravdy môže by dôvodom plne vyluèujúcim\nneoprávnenos zásahu do cti len vtedy, ak sa vzahuje na všetky tvrdenia difamujúcej\npovahy. Ak by bol dôkaz pravdy vykonaný len o niektorých tvrdeniach, aj keby išlo\no tvrdenie v pomere k ostatným (podružným tvrdeniam) podstatné, vzahuje sa dôvod\nvylúèenia neoprávnenosti zásahu vždy len na tie tvrdenia, o ktorých dôkaz pravdy\nbol vykonaný (èiastoèný dôkaz pravdy), iba ak by difamaèná povaha ostatných\ntvrdení vyplývala už z tých tvrdení, ktorých pravdivos preukázaná bola.\nPre úplnos treba doda, že vzh¾adom k zásade objektívnej zodpovednosti, na\nktorej je osobnostnoprávna ochrana založená, nemôže by nikdy neoprávnenos zásahu\nvylúèená preto, že ten, kto do cti, dôstojnosti, mena a pod. druhého difamujúcim\nskutkovým tvrdením zasiahol, konal v dobrej viere, že uvedené skutkové tvrdenie sú\npravdivé (tzv. dôkaz ospravedlnite¾ného omylu). Opä sa to môže týka najmä\nžurnalistiky.“.\n\nNávrh sa tiež zaoberá postavením dôkazu pravdy pri tzv. obrane chránených\nzáujmov a prípadmi, kedy uvedenie difamujúcich skutkových tvrdení nemožno\npovažova za neoprávnený zásah do cti; uvádza tiež prípady (sféra politického boja),\nkde sa má ráta s istou toleranciou pri posudzovaní jednotlivých výrokov. Ïalej uvádza\n\n5\n\nprípady, kedy zásah do cti, dôstojnosti, mena a podobne ospravedlnite¾ný nie je a\npokraèuje:\n\n„Dôkaz pravdy by doslova iluzórne pôsobil v konaniach o ochranu osobnosti,\nkedy predmetom konania by bol zásah uskutoènený prostredníctvom spravodajstva.\nTáto oblas je ve¾mi citlivá, najmä v dnešnej dobe, v dobe rozmachu informácií. Do\nkonfliktu sa dostáva právo na informácie s právom na ochranu osobnosti. Markantné\nje to najmä v súvislosti s nutnou pohotovosou médií, s tým spojenou rýchlosou\ninformácií, ktoré sú èasto „horúce“, èo je zase spojené s ich nepreverenosou z\nh¾adiska pravdivosti. Pri posudzovaní tohto zásahu je prioritná neoprávnenos,\nkritérium pravdivosti je zatláèané resp. pravdivosou informácie sa nemožno bráni\nzásahu, ktorého charakter je daný neoprávnenosou. Tieto prípady je treba odlíši od\nkritiky (hodnotiacich úsudkov), èo už bolo spomenuté z h¾adiska dôkazu pravdy.“.\n\nÏalej sa návrh zaoberá podrobne možnými problémami, ktoré by vyvstali v\nsúvislosti s prezentovaním názorov z oblasti historiografie, v súvislosti so\nzachovávaním štátneho, hospodárskeho, obchodného a služobného tajomstva a\nštátom uznanej povinnosti mlèanlivosti. Rozoberá tiež možný dopad vzahu novinár zdroj informácií na výsledok sporu v prípade, že novinár z etických dôvodov zdroj\ninformácií nebude chcie uvies. Spomína tiež problematiku spovedného tajomstva,\njeho rešpektovanie a ïalej pokraèuje:\n\n„Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v konaní o ochranu osobnosti navyše nie je\ndôležitý úmysel, nedbanlivos, vedomý, nevedomý zásah, zavinený zásah, nezavinený\nzásah, konanie v dobrej viere (dôkaz tzv. ospravedlnite¾ného omylu), vyvolanie\nnásledku. Významná je len neoprávnenos zásahu do cti, dôstojnosti, mena, a pod. Len\nproti neoprávnenému zásahu sa poskytuje osobnostnoprávna ochrana. Táto všeobecná\nzásada znaène relativizuje dôkaz pravdy. Napriek tomu sa dôkaz pravdy priorizuje,\nèo je v rozpore s jednou zo základných zásad obèianskeho súdneho konania, a to\nzásady rovnocennosti dôkazov.\n\n6\n\nPoužitie dôkazu pravdy bude skutoène ve¾mi relatívne, a to i tam, kde by sa\nteoreticky dal použi (skutkové tvrdenie), èi už z dôvodov zákonných, morálnych,\netických alebo jednoducho právno-logických.\nTrva na dôkaze pravdy by znamenalo v urèitých prípadoch vystavi žalovaného\ndileme - predloži dôkaz pravdy obsahujúce urèité skutoènosti (novinárska etika,\nspovedné tajomstvo, štátne, hospodárske, služobné tajomstvo a pod.), a ma šancu na\núspech v konaní, ale by v rozpore s právom, etikou, svedomím alebo nepredloži ho a\nby neúspešný v konaní.“.\n\nNa základe uvedeného dochádza navrhovate¾ k záveru, \"... že rozsah ochrany\nosobnosti je ove¾a širší ako možné použitie dôkazu pravdy\".\" Je toho názoru (str. 10\nnávrhu), že dôkaz pravdy v podobe formálno-právneho zakotvenia v zákone v\nkontexte celého predmetného ustanovenia § 200i ods. 3 OSP sa stáva samoúèelným.\nÏalej návrh pokraèuje:\n\n„Všetky doposia¾ uvedené skutoènosti však môžu ma významné procesné\ndôsledky. Takým ve¾mi závažným dôsledkom je to, že pokia¾ sa žalovaný k žalobe\nnevyjadrí resp. nenavrhne súdu prípadný dôkaz, súd pri rozhodovaní o nej vychádza\nz tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Žalovaný má tento procesný krok urobi v\nlehote 30 dní od doruèenia žaloby. Problémom je práve citovaný procesný dôsledok,\na to ten, že súd má vychádza pri rozhodovaní z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.\nZo zákonnej formulácie vychádza, že súd je povinný vychádza pri rozhodovaní o\nžalobe z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.\nV prvom rade je neprípustné, aby sa súdu ukladalo, z èoho má pri rozhodovaní\nvychádza.“.\nNávrh konštatuje, že toto ustanovenie je mimoriadnym zásahom do\nnezávislosti justície. Cie¾ zákonodarcu vytvori právne predpoklady pre rýchlos\nkonania, èo v konaniach o ochranu osobnosti možno akceptova, môže výrazne\nnegatívne zasiahnu pod¾a navrhovate¾a do práv žalovaného. Túto problematiku\nnávrh konkretizuje:\n7\n\n„Ïalej je neprípustné a v tom je vlastne porušená zásada rovnosti úèastníkov\nvystavova žalovaného procesne nevýhodnému postaveniu v konaní. Týmto\nustanovením § 200i ods. 3 veta prvá a druhá sa žalovaný dostáva do horšieho\npostavenia ako žalobca.\nTakýto postup v konaniach o ochrane osobnosti, ktoré sú svojím charakterom\nkonania mimoriadne právne nároèné najmä po stránke hmotnoprávnej nie je na\nmieste a celé konanie neprípustne z¾ahèuje a zjednodušuje. Konania o ochrane\nosobnosti sú príliš komplikované, aby sa v nich postupovalo uvedeným spôsobom. Zo\nzákonnej dikcie totiž vyplýva, že v prípade, ak sa žalovaný v lehote 30 dní nevyjadrí\nk žalobe a nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, súd teoreticky a vlastne i\nprakticky rozhodne na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že\nrozhodne v jeho prospech. Taktiež je zrejmé, že ak by aj žalovaný predložil súdu i\ndodatoène vyjadrenie a návrh prípadného dôkazu pravdy, súd by nemal resp. nesmel\nk nemu prihliada. Oprávnenos tohto záveru možno vyvodi z toho, že zákonodarca\nvyjadril, že sa bude v týchto prípadoch vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v\nžalobe, to znamená, že ïalšie dokazovanie sa nepredpokladá. Zákonodarca vyjadril\nzávažnos tejto úpravy tým, že o tomto následku musí súd žalovaného pouèi. Z\ncelkovej koncepcie ust. § 200i O.s.p., je zrejmé podriadenos jedinému cie¾u rýchlosti.“.\n\nNávrh sa dotýka možnosti uplatnenia § 58 OSP., možnosti uplatnenia\nprejednacej zásady a dochádza k záveru, že žalovaný po uplynutí 30-dòovej lehoty už\nnemôže súdu predklada ïalšie dôkazy a pokraèuje:\n\n„Ve¾mi závažnou skutoènosou je aj to, že žalovaný nemusí správne\nkvalifikova skutoènosti tvoriace dôkaz pravdy, èím sa dostane do zlej situácie z\nh¾adiska úspechu v konaní.\nZávažnos je daná tým, že zo zákonného ustanovenia sa dá dôjs k tomu, že aj\nnekvalifikované vyjadrenie a nekvalifikovaný návrh prípadného dôkazu pravdy v\nstanovenej lehote, môže ma pre žalovaného tie isté dôsledky (neúspech v konaní),\n8\n\nako keby sa nevyjadril vôbec spolu s návrhom na prípadný dôkaz pravdy. A èo je\nešte závažnejšie v oboch uvedených prípadoch, ak by sudca vykonával ïalej\ndokazovanie, dá sa z doposia¾ uvedeného dovodi záver, že sudca porušuje zákon!\nPosledný problém je v gramatickom znení predmetného ustanovenia,\nkonkrétne spojka „a“ v spojení „....... vyjadri sa k nej „a“ navrhnú súdu prípadný\ndôkaz pravdy“. Táto formulácia nie je presná. Z právneho h¾adiska je totiž význam\nspojok jasný. Tým sa totiž toto ustanovenie stáva nezmyselným, keïže žalovaný sa v\npodstate núti k vyjadreniu, ktorého obsahom by mal by prípadný dôkaz pravdy, èo z\ndoposia¾ uvedeného vyznieva mimoriadne nepresne a zavádzajúco.\nZo samotnej formulácie citovanej èasti ustanovenia vyplýva, že obsahom nie každého\nvyjadrenia k žalobe bude dôkaz pravdy. Bude tak zrejme v tých prípadoch, kedy by\npoužitie dôkazu pravdy prichádzalo do úvahy, teda pôjde o prípady zásahov do\nosobnostných práv skutkovými tvrdeniami, a to výluène. V iných prípadoch zásahov\ndo osobnostných práv, ako už bolo nieko¾kokrát konštatované, jeho použitie\nprakticky neprichádza do úvahy. Avšak problém pre žalovaného nastane, keï sa síce\nvyjadrí k žalobe,\n\navšak nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, hoci by v\n\nkonkrétnom prípade do úvahy prichádzal. Pre konajúceho sudcu by to znamenalo\nnutnos ihneï vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, a to práve z dôvodu\npoužitia spojky „a“ v spomínanom slovnom spojení. To isté platí aj ak ho nesprávne\nkvalifikuje, teda ak žalovaný navrhne súdu dôkaz, o ktorom sa domnieva, že je\ndôkazom pravdy, ale v skutoènosti z právneho h¾adiska o dôkaz pravdy nepôjde v\ndôsledku jeho mylného názoru.\nÏalej je treba sa pristavi pri obsahu samotného pojmu „vyjadrenie“. Už bol\nvyslovený v tomto návrhu názor, že vyjadrenie k žalobe slúži viac-menej k orientácii\nsúdu pred ïalším dokazovaním, tak ako to vyplýva z § 114 ods. 2 písm. a) O.s.p.,\npod¾a ktorého za tým úèelom (prípravy pojednávania) predseda senátu spravidla\nzistí stanovisko odporcu a pokúsi sa prípadne predbežne o zmiernené vybavenie\nprípadu.\nKým v uvedenom ustanovení je dané získanie vyjadrenia fakultatívne, v ust.\n§ 200i ods. 3 je predloženie vyjadrenia obligatórne, pokia¾ sa nemá naplni následok\nv tomto ustanovení obsiahnutý.\n\n9\n\nDá sa usúdi, že obsahom vyjadrenia v konaní o ochranu osobnosti musia by\nskutoènosti, ktoré vecne „zabránia“ už spomenutému následku. Týmto zákonodarca\nurèil a vymedzil prakticky obsah pojmu „vyjadrenie“. V opaènom prípade, teda, ak\nvyjadrenie k žalobe nebude obsahova tieto skutoènosti, postup súdu bude rovnaký\nako v prípade\n\nabsencie dôkazu pravdy, resp. kvalifikovaného (z právneho\n\nh¾adiska ) dôkazu pravdy, t.j. súd bude musie vychádza z tvrdení žalobcu\nuvedených v žalobe. To znamená, že nie každé vyjadrenie bude právne\nkvalifikovaným vyjadrením slúžiacim k tomu.\nSamozrejme, to isté platí ak sa žalovaný nevyjadrí vôbec. Z uvedeného je\nzrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo nielen formálno-právne, ale i obsahovo\nstanovi pojmy vyjadrenie a návrh dôkazu pravdy.\nÈo sa týka pojmu „navrhnú“ prípadný dôkaz pravdy, z gramatického výkladu\nje zrejmé, že dôkaz pravdy nie je treba konkrétne oznaèi, staèí ho len navrhnú t.j.\nnapríklad oznaèi spôsob jeho získania, dôkazný prostriedok. To znamená, že staèí len\n„nenavrhnú“ súdu dôkaz pravdy, aby bol splnený predpokladaný následok\nvychádzania z tvrdení žalobcu.“.\n\nNavrhovate¾ napokon porovnáva posudzované ustanovenie OSP s § 153c\nOSP a záverom konštatuje, že \"...Vyjadreniu k žalobe a návrhu prípadného dôkazu\npravdy sa pripisuje ove¾a väèší význam než si zaslúžia a napriek tomu, èo bolo o\ntýchto pojmoch konštatované ich nenaplnenie môže ma tak závažný dopad, aký\nstanovil zákon.“, z ktorého dôvodu považuje ust. § 200i ods. 3 OSP za nevyhovujúce\npo stránke obsahovej i formálno-právnej.\n\nÚstavný súd si pre potreby konania a rozhodnutia zaobstaral Dôvodovú správu\nk posudzovanému ustanoveniu, predloženú Národnej rade Slovenskej republiky v\nsúvislosti s navrhovaným prijatím § 200i OSP v rámci novely è. 232/1995 Z. z.\nPredseda ústavného súdu vyžiadal pod¾a § 39 zákona è. 38/1993 Z. z.\nstanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý všeobecne záväzný\n\n10\n\nprávny predpis vydal. Vyžiadal si tiež stanovisko predsedu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a Generálneho prokurátora Slovenskej republiky.\nNárodná rada Slovenskej republiky písomné stanovisko k návrhu na zaèatie\nkonania nepredložila.\nDôvodová správa k posudzovanému ustanoveniu uvádza:\n\n\"Ustanovenia doterajšej šiestej hlavy boli prevzaté do predchádzajúcich\nustanovení ako úpravy všeobecne platné v obèianskoprávnom procese. Šiestu hlavu\nje preto možné využi na osobitnú právnu úpravu konania vo veciach ochrany\nosobnosti zakotvenej v § 11 a nasl. O.s.p.\nOpodstatnenos navrhovanej právnej úpravy v § 200i a jej odlišnos od právnej\núpravy konania v iných veciach vyplýva zo samotnej povahy osoèovania a urážky na\ncti spôsobovaných verbálnymi výrokmi pred verejnosou a výrokmi uverejnenými v\nhromadných oznamovacích prostriedkoch, proti ktorým sa poškodený nemá možnos\núèinne bráni iným spôsobom ako popieraním ich pravdivosti. Preto sa spravidla v\nnavrhovanej právnej úprave prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý sa môže\nliberova len vtedy, keï dokáže pravdivos svojho tvrdenia.“.\n\nPredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Karabín zaslal\nústavnému súdu stanovisko tohto obsahu:\n\n„Predložený návrh Obvodného súdu Bratislava 5 široko rozoberá procesný\nstav, ale vyjadruje sa aj k viacerým hmotnoprávnym otázkam právnej úpravy ochrany\nosobnosti v súvislostiach s inými základnými právami a slobodami.\nPri posúdení nastoleného problému treba vychádza z jednoty hmotnoprávnej\núpravy a procesnej úpravy, ako procesného postupu príslušného štátneho orgánu (v\ndanom prípade súdu), ktorého procesné prostriedky musia zabezpeèova úèinnú\nrealizáciu jeho hmotnoprávnych práv a slobôd. V tomto smere obvodný súd v\nniektorých èastiach svojho podania správne poukázal na tieto súvislosti v konkrétnej\n\n11\n\noblasti právnej úpravy. Svoje vyjadrenie však zameriavam na existujúci procesný\nstav a jeho dopad na súlad s Èl. 47 ods. 3 Ústavy, Èl. 11 a Èl. 6 Dohovoru o ochrane\n¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. 209/1992 Zb., ktorým je Slovenská\nrepublika viazaná.\nPod¾a Èl. 47 ods. 2 Ústavy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred\nsúdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a\nto za podmienok ustanovených zákonom“.\nPod¾a Èl. 47 ods. 3 Ústavy: Všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2\nrovní.“ (rozumej odsek 2 Èl. 47 Ústavy).\nPod¾a Èl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom\npod è. 209/1992 Zb.: „Každý má právo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhoko¾vek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí by\nvyhlásený verejne, ale tlaè a verejnos môžu by vylúèené buï po dobu celého, alebo\nèasti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpeènosti v\ndemokratickej spoloènosti, alebo keï to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana\nsúkromného života úèastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne\nnevyhnutný, pokia¾ by, vzh¾adom na osobitné okolnosti, verejnos konania mohla by\nna ujmu záujmom spoloènosti“.\nSom toho názoru, že znenie ustanovenia § 200i ods. 3 veta prvá a druhá:\n„Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú\nsúdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe\nvychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe“,\nnie je\nv súlade s Èl. 47 ods. 3, v spojení s Èl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Èl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom pod è. 209/1992\nZb., v spojení s Èl. 11 Ústavy Slovenskej republiky.\nDôvody:\n\n12\n\nObèiansky súdny poriadok (ïalej len OSP), vychádzajúc z Èl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky v ustanovení § 18, garantuje rovnaké postavenie úèastníkov v\nkonaní. Pod rovnakým postavením úèastníkov treba rozumie také procesné\npostavenie každého úèastníka, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Obèiansky súdny\nporiadok až do novelizácie ustanovenia § 200i najmä v záujme poskytnutia ochrany\nporušeným alebo ohrozeným právam v primeranej lehote, zdanlivo staval úèastníkov\nkonania do nerovného postavenia (napr. v skrátenom konaní, pri vydávaní rozsudkov\npre zmeškanie). Aj v týchto konaniach však rovnos úèastníkov bola zabezpeèená\nïalšími procesnými prostriedkami. A v neposlednom rade aj súdom realizovanou\nzásadou vo¾ného hodnotenia dôkazov a jeho oprávnenia vykona akýko¾vek dôkaz,\nvrátane dôkazu, ktorý úèastníci nenavrhli.\nSúèasné znenie ustanovenia § 200i OSP vo veciach ochrany osobnosti, súdu\ntakýto postup neumožòuje. Toto ustanovenie totiž ukladá súdu expresis verbis\npovinnos vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, bez toho, aby súd mal\nmožnos vykona dôkaz. Súèasne tým zákon neumožòuje súdu inak hodnoti tvrdenia\nuvedené v žalobe a to ani vtedy, ak by išlo o skutoènosti, ktoré sú v rozpore so\nvšeobecne známymi skutoènosami, alebo sú tieto v rozpore s poznatkami súdu z jeho\núradnej èinnosti. Tým sa uvedená právna úprava podstatne líši od ustanovení OSP\nupravujúcich procesný postup v ostatných veciach. Tie totiž umožòujú, aby sa súd na\nzáklade jeho poznatkov a skúseností rozhodol, èi vykoná v záujme poskytnutia\nspravodlivej ochrany ïalšie dôkazy. V tomto smere poukazujem na ustanovenia: §\n120 ods. 3 OSP-“súd si môže osvoji skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení\núèastníkov“ a „ § 153b ods. 3 OSP - „Skutkovým základom rozsudku pod¾a odseku\n1 je žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný.“\nUvedená rozdielnos právnej úpravy v ustanovení § 200i ods. 3 OSP a\nostatných ustanovení OSP má ten dôsledok, že úèastník konania, ktorý èo aj\nnezavinene zmešká zákonnú lehotu 30 dní uvedenú v prvej vete § 200i ods. 3, bez\nmožnosti ingerencie súdu sa dostáva do výrazne nevýhodnejšieho postavenia v\nporovnaní so žalobcom. Jeho postavenie je o to aživejšie, že existujúca právna úprava\npri tomto spôsobe rozhodnutia neumožòuje dosiahnu nápravu takto vydaného\nrozhodnutia ani riadnym opravným prostriedkom z dôvodov uvedených v ustanovení\n§ 221 ods. 1 písm. a) OSP. Problematickou a spornou výkladovou otázkou zostáva aj\n13\n\nmožnos odlišného skutkového hodnotenia zo strany súdu, ak odvolací súd zruší\nrozsudok vydaný za predpokladov uvedených v ustanovení § 200i ods. 3 OSP pre\nporušenie zákona z iného ako dôvodu uvedeného v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a)\nOSP. Skôr sa zdá, že ak nemožno súdu prvého stupòa vytknú nedostatoène zistený\nskutkový stav, aj po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bude súd viazaný\nskutkovým stavom uvedeným v žalobe.\nCelkove teda možno urobi záver, že rovnos úèastníkov nie je v ustanovení\n§ 200i ods. 3 OSP procesným predpisom reálne garantovaná a v dôsledku toho nie je\nreálne garantovaná ani ochrana hmotnoprávnych práv a slobôd, ktoré úzko súvisia s\nochranou osobnosti (napr. právo na informácie, právo na prejav, právo na slobodu\nnázoru, sloboda tlaèe), ktorým v hierarchii práv a slobôd je èasto v medzinárodných\ndokumentoch poskytovaná väèšia ochrana ako právu na ochranu osobnosti (pozri\nnapr. Èl. 10 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è.\n209/1992 Zb.).\nV uvedených súvislostiach poukazujem aj na judikatúru k Èl. 6 Dohovoru o\nochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. 209/1992 Zb.\n(Rozsudok vo veci Ekbatani, séria A-134 z roku 1988)\n„Právo obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementmi širšieho pojmu\nspravodlivý proces.“\n(Rozsudok vo veci Delcourt, séria A z roku 1970)\n„Spravodlivé konanie v sebe zahròuje predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“,\nt.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos háji svoje záujmy a\nže každá z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi protistrane. Princípom rovnosti\nzbraní nie je ovšem požiadavka spravodlivosti konania vyèerpaná a tento princíp je\niba jedným z dielèích aspektov širšieho pojmu spravodlivého procesu.“.\n\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky JUDr. Michal Va¾o, CSc.\npredložil nasledovné stanovisko:\n\n14\n\n„Obvodný súd Bratislava 5 pod¾a § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta\nObèianskeho súdneho poriadku postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh\nna zaujatie stanoviska o rozpore § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku s\nèlánkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.\nObvodný súd vo svojom návrhu rozsiahle analyzuje procesný stav, navodzuje\nz neho vyplývajúce situácie, poukazuje na problémy, s ktorými sa súd v sporoch o\nochranu osobnosti musí vysporiada, a taktiež charakterizuje i hmotnoprávne aspekty\ndanej oblasti, a to aj v spojitosti s právnou ochranou ïalších základných práv a\nslobôd.\nZ takéhoto širokého základu obvodný súd potom uzatvára, že spomenutý §\n200i\n\nods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v rozpore so zásadou rovnosti\n\núèastníkov konania obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.\nPri posudzovaní predloženého návrhu obvodného súdu treba ma na zreteli\njednotu hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy ochrany osobnosti (v širších\nsúvislostiach samozrejme i ïalších základných práv a slobôd) tak, ako vyplýva z\nÚstavy Slovenskej republiky, z Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, ktorým\nje Slovenská republika viazaná a\n\nzo zákonov, najmä Obèianskeho zákonníka a\n\nObèianskeho súdneho poriadku. Takto možno ustáli, èi namietaný § 200i ods. 3\nObèianskeho súdneho poriadku napomáha úèinnej ochrane práv úèastníkov, garantuje\nich práva a teda èi v koneènom dôsledku je alebo nie je v súlade so zásadou rovnosti\núèastníkov obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.\nPod¾a èlánku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáha\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v\nprípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nKaždý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a to za podmienok\nustanovených zákonom (èlánok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pod¾a\nèlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a\nodseku 2 rovní.\nPod¾a èlánku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd,\nktorým je Slovenská republika viazaná, uverejnenom pod è. 209/1992 Zb. každý má\n15\n\nprávo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o\njeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhoko¾vek\ntrestného obvinenia proti nemu.\nPod¾a § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku žalovaný je povinný do\n30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz\npravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení\nžalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.\nÚstava Slovenskej republiky v citovanom èlánku 47 ods. 3 garantuje rovnos\núèastníkov v konaní pred súdom. Rovnos úèastníkov v súdnom konaní ako\nprirodzený dôsledok rovnosti všetkých obèanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta\nObèianskeho súdneho poriadku, pod¾a ktorého úèastníci majú v obèianskom súdnom\nkonaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením úèastníkov možno rozumie\niba také procesné postavenie, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Požiadavka\nspravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaruèujúcu pre každú stranu v procese\nma rovnakú možnos obhajova svoje záujmy a zároveò vyluèujúcu ma možnos\npodstatnej výhody voèi protistrane.\nZo znenia § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku vyplýva, že spomenuté\nzásady a garancie sú plne reálne, pokia¾ žalovaný v stanovenej lehote splní zákonnú\npovinnos, a teda vyjadrí sa k žalobe a navrhne súdu prípadný dôkaz pravdy. Súd,\npostupom pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Obèianskeho súdneho poriadku zistí\nskutkový stav potrebný ako podklad pre spo¾ahlivé rozhodnutie.\nPrinajmenšom aživý je však ïalší postup súdu za predpokladu, že žalovaný\nnesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200 i ods. 3 Obèianskeho súdneho\nporiadku. Nemožno totiž vylúèi, že tvrdenia žalobcu budú v rozpore so skutoènosami\nvšeobecne známymi, alebo známymi súdu z jeho èinnosti alebo tieto tvrdenia budú\nnepravdivo interpretova právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky (§ 121 Obèianskeho súdneho poriadku). Potom, aj keï\npovinnos súdu vychádza z tvrdení žalobcu neznamená povinnos bezvýhradne sa s\nnimi stotožni, vznikajú pre súd dve možnosti ïalšieho postupu. Buï bude súd\nvychádza z tvrdení žalobcu, ako mu to výslovne ukladá druhá veta § 200i ods. 3\n\n16\n\nObèianskeho súdneho poriadku, bez oh¾adu na ich obsah, alebo s prihliadnutím na\nobsah týchto tvrdení bude súd postupova pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132\nObèianskeho súdneho poriadku.\nV oboch prípadoch takto modelovanej situácie sa však súd nevyhne porušeniu\nzákona.\nV prvom predpokladanom prípade výsledkom konania bude rozhodnutie\nporušujúce zásadu rovnosti úèastníkov. Tento záver možno podpori i úvahou o\nsituácii keï žalovaný nezavinene nesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200i ods.\n3 Obèianskeho súdneho poriadku, dokonca ak túto povinnos nesplnil v dôsledku\nprotiprávneho konania žalobcu (ktorý mu zabránil ju splni) a navyše možno túto\núvahu akcelerova i vedomosou súdu o takomto poèínaní žalobcu.\nV druhom predpokladanom prípade bude výsledkom konania rozhodnutie,\npodklady ktorého súd zistil postupom v rozpore s povinnosou uloženou v druhej vete\n§ 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku.\nRovnako aživá procesná situácia vznikne v oboch modelovaných prípadoch i\npre odvolací súd pri rozhodovaní pod¾a § 221 ods. 1 písm. a) Obèianskeho súdneho\nporiadku, pretože niet procesnej súvislosti medzi týmto ustanovením a § 200i ods. 3\nObèianskeho súdneho poriadku.\nMožno teda uzavrie, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku dôsledne\na reálne negarantuje ústavnú zásadu rovnosti úèastníkov, prièom v dôsledku toho nie\nje dôsledne a bezo zvyšku zabezpeèená ani realizácia hmotnoprávnych ustanovení o\nochrane osobnosti.\nZastávam preto názor, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v\nrozpore s èlánkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.\n\nNa ústnom pojednávaní, na ktoré boli úèastníci, ved¾ajší úèastníci a ich\nprávni zástupcovia riadne a vèas predvolaní, bol prítomný zástupca navrhovate¾a\nJUDr. Marián Kurinec.\nZástupca navrhovate¾a predniesol svoj návrh zhodne s jeho písomným\nvyhotovením. Vo svojom vystúpení, doplnenom o odpovede na otázky položené\n17\n\npredsedom ústavného súdu a èlenmi pléna ústavného súdu okrem argumentov,\nuvedených v návrhu uviedol, že sa dôkazu pravdy ako takému nebráni. Pod¾a jeho\nnázoru ide o inštitút známy i v iných krajinách Európy. V každom právnom poriadku,\nktorý tento pojem pozná, je dôkaz pravdy rozpracovaný precíznejšie, v širšom rozsahu\na vo viacerých paragrafoch. Sám ako sudca, ktorému je zverená agenda ochrany\nosobnosti, naráža na neprekonate¾né ažkosti, spôsobené textom posudzovaného\nustanovenia. Uviedol, že má ve¾a tzv. nepríjemných káuz, najmä z h¾adiska\núèastníkov konania, ktoré kauzy sú verejnosou ve¾mi sledované. Uviedol ïalej, že\npovažuje za nepredstavite¾né, aby boli vypoèúvaní novinári ako svedkovia a pod\ntrestnoprávnymi následkami by mali by donucovaní vypoveda pravdu a prezrádza\ntak zdroj informácií. Pod¾a jeho názoru by žurnalistika stratila poslanie, ktoré je\ncitované v niektorých rozhodnutiach Európskeho súdu pre ¾udské práva. Napokon\nzdôraznil, že v aplikaènej praxi spôsobuje sporné ustanovenie ve¾ké problémy medzi\niným i preto, lebo nie je vôbec riešené prepojenie tohto ustanovenia na odvolacie a\ndovolacie konanie.\nÚstavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z týchto právnych úvah:\nPod¾a § 200i ods. 3 OSP. „Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia\nžaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný\nneurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v\nžalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.“\nSkutoènos, že uvedené ustanovenie tvorí jeden významový celok nebráni\ntomu, aby každá z jeho viet - vyjmúc vetu tretiu - mohla by samostatne posudzovaná\nz h¾adiska jej vzahu a súladu s èl. 47 ods. 3 ústavy. (Obsah tretej vety ju\nautomaticky vyluèuje z takéhoto posudzovania.) V dôsledku tejto skutoènosti sa však\nprávny záver ústavného súdu, vyjadrený v náleze, vzahuje na celé ustanovenie.\nPrvá veta ukladá žalovanému dve povinnosti: v urèenej lehote sa vyjadri a\nnavrhnú dôkaz. Ustanovené sú ako lehota, tak povaha dôkazu.\nVšeobecnou\n\nlehotou na vyjadrenie k žalobe je 15 dní od jej doruèenia\n\n(§ 14 ods. 1 písm. a) OSP). Urèenie dlhšej, 30-dòovej lehoty zrejme súviselo so\nzvýšenou\n\ntoleranciou\n\nzákonodarcu\n\nk\n\nobtiažnosti,\n\nkvalifikovaného dôkazu, alebo možnosti navrhnú ho.\n\n18\n\nspojenej\n\nso\n\nzískaním\n\nPovaha dôkazu a spôsob ako sa stane známym súdu sú èiastoène špecifikom\nustanovenia. Slová navrhnú a oznaèi dôkazy (§ 120 OSP) možno považova za\nsynonymá. Špecifikom je dôkaz pravdy použitý v spojení s adjektívom prípadný.\nSynonymický slovník slovenèiny (Bratislava, Veda, 1995) k heslu prípadný\nuvádza synonymum možný, u ktorého jestvuje možnos uskutoènenia, splnenia. Tento\nvýznam slova nedáva za pravdu názorom, že ustanovenie\n\n§ 200i\n\nods. 3 OSP\n\nneposkytuje možnos rozdielneho prístupu k tzv. hodnotiacim úsudkom a faktom, z\nktorých iba fakty možno preukazova dôkazmi. Tam, kde je dôkaz pravdy logicky\nnemožný, nie je možné a ani zákonné takýto dôkaz žiada a jeho nenavrhnutie\nakoko¾vek (!) sankcionova. Neodmyslite¾nou súèasou sudcovskej erudície je\nschopnos hodnoti dôkazy, ako to ukladá § 132 OSP. Osvojený, zvládnutý obsah\npojmu dôkaz pravdy nedovo¾uje excesy ani výnimoène. Toto mal zákonodarca na\nmysli, keï v prvej vete termín prípadný použil.\nNavrhovate¾ je toho názoru, že zákon neprípustným spôsobom preferuje\nžalobcu tým, že žalovanému ukladá navrhnú nie akýko¾vek dôkaz, ale dôkaz pravdy.\nTento názor nemožno považova za správny.\nPod¾a § 153 ods. 1 OSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu\nveci. K spravodlivému rozhodnutiu, ktorým súd poskytne ochranu právam a\noprávneným záujmom obèanov dôjde po prejednaní obèianskoprávnych vecí v\nobèianskom súdnom konaní, po takej èinnosti súdu, záverom ktorej môže existova\nistota, že súd vyvinul všetko úsilie, aby skutkový stav veci zistil.\nPotrebné poznatky pre rozhodnutie dovo¾ujú utvori dôkazy. Podmienkou\nkaždého dôkazu, aby za dôkaz mohol by považovaný, je tvrdenie o skutoènosti,\nktorá má by preukázaná. Toto tvrdenie tvorí predmet dôkazu. Tézu, obsiahnutú v\nnávrhu (nielen na zaèiatku konania, ale návrhu na rozhodnutie vôbec) je potrebné\npodpori argumentami. Ak argumenty nemajú priamy alebo nepriamy vzah k téze,\nnemajú povahu dôkazu. Už na úvod je preto potrebné zdôrazni to, že pre súd sú v\nkonaní prekážkou, ktorej treba predchádza, ako aj to, že sa javí vhodným každé\nopatrenie, ktoré tomuto zámeru napomôže.\nPod¾a § 79 ods. 1 OSP má návrh okrem všeobecných náležitostí obsahova\npravdivé opísanie rozhodujúcich skutoèností a oznaèenie dôkazov, ktorých sa\n19\n\nnavrhovate¾ dovoláva. Pod¾a ods. 2 tohto ustanovenia je navrhovate¾ povinný k\nnávrhu pripoji listinné dôkazy, na ktoré sa odvolal.\nPod¾a § 120 ods. 1 OSP sú úèastníci povinní oznaèi dôkazy na preukázanie\nsvojich tvrdení. Dôkazná povinnos, inak tiež tzv. bremeno tvrdenia, teda zaažuje\noboch úèastníkov konania. Ten, kto má v obèianskom súdnom konaní povinnos tvrdi\nurèité skutoènosti, je s oh¾adom na uvedené povinný tiež o týchto svojich tvrdeniach\nponúknu potrebné dôkazy. Ak nebudú k predneseným tvrdeniam ponúknuté žiadne\ndôkazy, potom - ak nepôjde o skutoènosti, ktoré netreba dokazova - nebude možné\ntvrdenie preukáza. Nepriaznivý úèinok nedokázania urèitej skutoènosti musí postihnú\ntoho, kto bol povinný dôkaz ponúknu. Úèinok spojený v obèianskom súdnom konaní\ns dôkaznou povinnosou všeobecne chápeme ako dôkazné bremeno. V koneènom\ndôsledku ide o zodpovednos za výsledok dokazovania. Ak dôkazné bremeno úèastník\n\"uniesol\", nastáva preòho v obèianskom súdnom konaní priaznivý stav.\nÚèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena sa môže prejavi iba v\nobèianskom súdnom konaní, teda iba v procesnoprávnom vzahu, a to priaznivým\nalebo nepriaznivým súdnym rozhodnutím. Tento úèinok však sa nemôže prejavi v\nhmotnoprávnom vzahu. Hmotnoprávny vzah je poznávanou skutoènosou a poznatok\no nej - kladný alebo záporný - na samej tejto skutoènosti niè nemení. Za týchto\nokolností sa úèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ako bolo\nuvedené, môže prejavi iba v priaznivom alebo nepriaznivom súdnom rozhodnutí pre\ntoho úèastníka, ktorého dôkazné bremeno zaažovalo, prièom najmä jeho negatívny\ndopad nemusí by prejavom alebo reflexiou toho, že potrebný dôkaz èi argument\nneexistuje.\nDôkazné bremeno vždy zaažuje toho úèastníka, ktorý má v koneènej fáze\nprocesu dokáza pravdivos urèitého tvrdenia, ktorým odôvodòuje svoj návrh,\nprednesený súdu žalobca. Zaažuje teda dôkazné bremeno vždy vo vzahu ku všetkým\ntvrdeniam, potrebným k odôvodneniu jeho návrhu. Pokia¾ ide o žalovaného,\nnezaažuje tohto dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia vtedy, ak iba žiada\nnevyhovie návrhu. Zaažuje ho však bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno vtedy, ak\nsa jeho návrh na rozhodnutie neopiera iba o popieranie tvrdení navrhovate¾a. Z\ntakejto konštrukcie postavenia odporcu nemožno vychádza vo všetkých sporoch o\n\n20\n\nochranu osobnosti. Vystaèí sa s òou iba v tých prípadoch, keï odporca v takomto\nkonaní popiera autorstvo útoku takéhoto druhu. Zákonodarca zaviedol inštitút dôkazu\npravdy v snahe predís situáciám, za ktorých mohol žalovaný v konaní o ochranu\nosobnosti predklada bezcenné dôkazy a tým neúmerne predlžova konanie.\nZákonodarca spojil pasivitu žalovaného s nepriaznivým dôsledkom, ktorý\npreòho z tejto pasivity vyplýva. Viedlo ho k tomu zrejme viacero závažných\ndôvodov, z ktorých akiste záujem zabezpeèi rovnováhu medzi právom na ochranu\nosobnosti a právom šíri informácie bol dominantný. Záujem spoloènosti na\nrýchlom preukázaní pravdivosti urèitej správy je rovnako významný, ako záujem\njednotlivca na zistení jej nepravdivosti. Budúci (potenciálni) žalobca a žalovaný sa\ndo interakcie dostávajú vïaka aktívnemu chovaniu žalovaného. Obom hrozí\nnásledkom neho ujma: jednému i druhému „vïaka“ uverejneniu nepravdivej správy\n(ak vynecháme oznam síce pravdivý, ale neoprávnený). Žalovaný je povinný\nuvedomova si objektívne èo riskuje, ak už v èase zverejòovania správy nemá\ndostatok dôkazov o jej preukázate¾nosti. Má možnos vo¾by medzi vlastnou ujmou\npo prehratom spore a „ujmou spoloènosti“, ktorá nebude môc pôsobi silou verejnej\nmienky na zmenu pomerov.\nZa prijate¾ný motív zákonodarcu je možné považova i snahu maximálne\nurýchli konanie. Rýchlos konania sa však nemôže presadzova na úkor jeho\nzákonnosti a ústavnosti. Posudzovaná právna norma sa dostala do nesúladu s èl. 47\nods. 3 ústavy z dôvodov, uvedených v ïalšej èasti odôvodnenia nálezu.\nÚstavný súd si neosvojil argumenty navrhovate¾a oh¾adne otázky, v èom\nzákonodarca objektívne u¾ahèil a v èom sažil procesnú situáciu jednotlivých\núèastníkov konania tým, že prikázal žalovanému v lehote 30 dní vyjadri sa a navrhnú\nprípadný dôkaz pravdy.\nZa objektívne saženú situáciu nemožno považova povinnos dokáza svoje\ntvrdenie a zvládnu tým dôkazné bremeno. Pod¾a stanoviska Európskeho súdu pre\n¾udské práva vo veci Dombo Beher z roku 1993 zahròuje „rovnos zbraní“ zásadu,\n„... že každej strane musí by poskytnutá primeraná príležitos prezentova svoj prípad\nvrátane potrebných dôkazov ...“. Výzva k vyjadreniu a navrhnutiu dôkazu nemôže by\n\n21\n\npreto v rozpore so záujmami úèastníka a touto zásadou, pretože týmto spôsobom je\nbezozvyšku rešpektovaná.\nOchrana osobnosti nie je iba oblasou obèianskoprávnou a predmetom\nobèianskeho súdneho konania. Ak útok na osobnú èes obèana dosahuje urèitú kvalitu,\nstáva sa\n\njeho pôvodca\n\npáchate¾om trestného èinu (napríklad ohovárania pod¾a\n\n§ 206 Trestného zákona). Z h¾adiska objektu a objektívnej stránky civilného i\ntrestného deliktu niet medzi nimi diferencií. Iné postavenie má však trestne stíhaná\nosoba z h¾adiska preukazovania subjektívnej stránky èinu a iné postavenie žalovaný\nv civilnom procese. Bez opakovania známych skutoèností je potrebné uvies, že\ntrestne stíhaný obèan bez nebezpeèenstva nepriaznivého výsledku môže iba popiera\n(okrem skutoènosti, že ku skutku vôbec došlo) úmysly, ktoré sú mu kladené za vinu a\norgán èinný v trestnom konaní je povinný mu ich preukáza. Výrazná odlišnos medzi\ntýmito dvoma druhmi ochrany osobnosti znemožòuje preto akéko¾vek porovnávanie\npostavenia žalovaného a obžalovaného z h¾adiska ich obrany.\nUstanovenie § 200i OSP je v uvedené v šiestej hlave OSP pod marginálnou\nrubrikou \"Konanie vo veciach ochrany osobnosti\". Táto skutoènos predznaèuje úvahy\no tom, èo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a èi táto priorita mala svoje\nopodstatnenie.\nÚstava Slovenskej republiky poskytuje ochranu ¾udskej dôstojnosti, osobnej\ncti, dobrej povesti a mena v èl. 19 ods. 1. V èl. 26 ústavy sa zaruèuje sloboda prejavu,\nprávo na informácie, právo na vyjadrovanie svojich názorov, prijímanie a\nrozširovanie informácií atï. Kým v èl. 26 ods. 4 ústavy sa za podmienok, že ide o\nopatrenia v demokratickej spoloènosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných\netc. umožòuje slobodu prejavu a právo vyh¾adáva a šíri informácie obmedzi\nzákonom, práva zakotvené v èl. 19 ústavy takýmto spôsobom obmedzi nemožno.\nObèiansky zákonník v § 11 a nasl. špecifikuje o aké práva v rámci tejto ochrany ide.\nÈl. 46 a nasl. ústavy pojednáva o \"práve na súdnu a inú právnu ochranu\". Súdnu a inú\nprávnu ochranu je príslušný orgán povinný poskytnú tomu, kto sa o òu zákonom\npredpísaným spôsobom uchádza.\nV konaní o ochranu osobnosti sa na strane žalobcu o súdnu ochranu uchádza\nobèan, subjektívne presvedèený o tom, že jeho právo bolo porušené. Nie je\n\n22\n\nporušením princípu rovnosti úèastníkov, ak je žalovaný v takomto spore vyzvaný\npreukáza, že právo na ochranu osobnosti neporušil. Rovnako je legitímne požadova,\naby tak urobil v urèenej lehote bez agravaèných tendencií a špekulatívneho\npredlžovania súdneho sporu.\nEurópsky súd pre ¾udské práva vyslovil v kauze Eriksson z roku 1989\n(identicky v kauze Kruslin z 1970) stanovisko, že \"...interpretácia a aplikácia\nvnútroštátneho práva prislúcha vnútroštátnym orgánom, predovšetkým súdom.\".\nAk v OSP absentuje legálna definícia pojmu dôkaz pravdy, nebránilo by to\nsúdom interpretova i aplikova ho tak, ako to zodpovedá kontextu, v ktorom tvorí\nlogický celok s princípom objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do\nosobnostných práv.\nV podstate jednoduchú ale výstižnú definíciu dôkazu pravdy predstavoval § 6\nods. 2 písm. a) zákona è. 108/1933 Sb. o ochrane cti. Vzdor tomu, že ide o\ntrestnoprávny predpis, niet dôvodu h¾ada pre tento termín iný obsah. Spomínané\nustanovenie je uvedené medzi dôvodmi vyluèujúcimi trestnos a jeho konkrétna\npodoba je: ak sa dokáže, že uvedené alebo oznámené skutoènosti sú pravdivé (dôkaz\npravdy). Je h¾adaním neexistujúceho problému považova tento pojem za nieèo, s\nèím by súd mohol ma ažkosti pri jeho výklade. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska\nEurópskeho súdu oh¾adne interpretácie vnútroštátneho práva nemá v právnej praxi\nopodstatnenie aplikaèná neistota. Tvrdenie žalovaného o žalobcovi má totiž presný\nobsah. Pravdivos tohto obsahu má preukáza ten, kto ho tvrdí. Iba dôkaz smerujúci k\npreukázaniu pravdivosti tvrdenia je možné považova za dôkaz pravdy. Rozsah\nliberaèných možností zákon nezužuje. Sú dané objektívne - alebo je údaj pravdivý,\nodsúhlasený žalobcom, èi inak právne bezchybný, alebo nie. Sú dané pravdaže i\nsubjektívne; akéko¾vek presvedèenie žalovaného o „svojej pravde“ však nemôže ma\npovahu dôkazu. Tieto detaily však presahujú rámec posudzovania súladu § 200i ods.\n3 OSP s ústavou. Mimo tohto rámca sú tiež odpovede na viacero nejasností, ktoré\nnavrhovate¾ovi vyvstávajú v dôsledku rôznych kombinácií vzájomného chápania èi\nnechápania žalovaného a súdu. Podstatné je, že nie je v nesúlade s èl. 47 ods. 3\nústavy, ak je to žalovaný, ktorý má navrhnú dôkaz o pravdivosti svojho tvrdenia. V\nuvedenom zmysle preto nie zaaženie žalovaného dôkazným bremenom je opatrením,\n\n23\n\nktoré by bolo v rozpore s jeho ústavnými právami. Ak je teda „žalovaný povinný do\n30 dní od doruèenia žaloby ... vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz\npravdy“, nestavia to samo o sebe žalobcu do výhodnejšej pozície, znamenajúcej\nporušenie rovnosti úèastníkov v procese.\nRovnos úèastníkov patrí k základným, ažiskovým princípom obèianskeho\nsúdneho konania. Je ved¾a princípu verejnosti jedným z dvoch, ktoré ústava priamo\nvo svojich èlánkoch zakotvuje. Svoj pôvod má v prirodzeno-právnej teórii rovnosti\nobèanov, garantovanej v našej ústave èl. 12. Pod¾a § 18 OSP, ktorý predstavuje\nzákonnú transformáciu èl. 47 ods. 3 ústavy \"Úèastníci majú v obèianskom súdnom\nkonaní rovnaké postavenie. Majú právo kona pred súdom vo svojej materèine. Súd je\npovinný zabezpeèi im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.\".\nÚstavný súd posudzuje právnu normu výluène z h¾adiska jej súladu s\nústavou.\nNapriek tomu, že predmetom posudzovania je i to, èi právna norma\npredstavuje možnos reálneho uplatnenia ústavných práv, nezahròuje jej hodnotenie\notázky, aké problémy môže spôsobi v aplikaènej praxi.\nV stanovisku ku kauze Sunday Times z roku 1979 Európsky súd uviedol:\n„Mnohé zákony používajú èasto termíny, ktoré sú v tej èi onej miere vágne a ich\ninterpretácia a aplikácia sú otázkou praxe.“ Možnos rozdielnej interpretácie\nnespochybòuje právnu podstatu právneho predpisu.\nViaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ¾udské práva obsahujú stanoviská\nk pojmu rovnos úèastníkov. Vo veci Delcourt z roku 1970 ho hodnotil ako \"... princíp\nrovnosti zbraní, t.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos\nobhajova svoje záujmy a žiadna z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi\nprotistrane.\". S nevýznamnými, skôr štylistickými obmenami je rovnos úèastníkov\ncharakterizovaná i v iných rozhodnutiach.\nZásada rovnosti úèastníkov sa uplatòuje nielen v prvostupòovom konaní.\nÚèastníci sú si rovní v priebehu celého konania, ukonèeného doruèeným rozsudkom,\nktorý nemožno napadnú odvolaním (§ 159 ods. 1 OSP).\n\n24\n\nPod¾a § 201 OSP úèastníci môžu napadnú rozhodnutie súdu prvého stupòa\nodvolaním, pokia¾ to zákon nevyluèuje.\nPod¾a § 211 OSP platia pre konanie na odvolacom súde primerane\nustanovenia o konaní pred súdom prvého stupòa, pokia¾ nie je ustanovené nieèo iné.\nOSP neobsahuje osobitné ustanovenia, ktorými by sa riadil odvolací súd vo veciach\nrozhodovaných pod¾a § 200i OSP.\n\nZásada rovnosti úèastníkov vyžaduje, aby jej uplatòovanie bolo koherentné vo\nvšetkých štádiách obèianskeho súdneho konania. Obaja úèastníci majú právo na\nefektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych\nprekážok. Nedostatoèná kompatibilita § 200i ods. 3 OSP (jeho druhej vety) a § 218 a\nnasl. OSP takúto prekážku predstavuje.\nDôvody, pre ktoré môže odvolací súd zruši napadnuté rozhodnutie nie sú v\n§ 221 ods. 1 OSP uvedené taxatívne (arg.: najmä ho zruší, ak ...). Pod¾a písm. a)\ncitovaného ustanovenia zruší súd rozhodnutie v prípade, že rozsudok bol vydaný na\nzáklade nedostatoène zisteného skutkového stavu. Napriek príkladmo uvedeným\ndôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, táto skutoènos pripúša konštatova ïalší,\nv ustanovení neuvedený dôvod, táto možnos je pre potreby konania o ochranu\nosobnosti nepraktická. Celé ustanovenie § 200i ods. 3 OSP sa dotýka dokazovania,\nteda zisovania skutkového stavu. Vadu prvostupòového rozsudku, spoèívajúcu v\nnedostatoène zistenom skutkovom stave, je možné pod¾a uvedeného ustanovenia\n§ 221 ods. 1 písm. a) OSP napravi. Nie však za situácie, ktorú vytvára druhá veta\n§ 200i ods. 3 OSP.\nS pasivitou žalovaného musí súd reálne ráta aj napriek opatreniam, ktorými ho\nmôže k súèinnosti „núti“. Súd musí rozhodnú, aj keï žalovaný nemá na rozhodnutí\nzáujem. Napriek\n\nzneniu § 79 ods. 1 OSP (...pravdivé opísanie rozhodujúcich\n\nskutoèností, oznaèenie dôkazov ...) a možností daných súdu § 43 OSP žalobcovi niè\nnehrozí, ak koncipuje žalobu tak, ako skutkový a právny stav vidí on sám.\n„Vychádza“ z tvrdení žalobcu pod¾a názoru ústavného súdu neznamená povinnos\nsúdu nekriticky prija všetko, èo je v žalobe uvedené. Jej obsah tvorí východisko pre\n25\n\núsudok o jej opodstatnenosti.\n\nPorušenie práv na ochranu osobnosti predpokladá\n\naspekt „verejnosti“, nemôže teda k nemu dôjs tzv. medzi štyrmi oèami. Vo väèšine\nprípadov sú však argumenty vyluèujúce zodpovednos žalobcu známe iba jemu. Ak\nich neuvedie pred súdom prvého stupòa, bude rozsudok vynesený na základe\nzákonne zisteného skutkového stavu. Nie je pritom nevyhnutné uplatòova zásadu „èo\nnie je v spisoch, nie je na svete“ s prihliadnutím na možnosti súdu v istom rozsahu\nvïaka svojim prípadným poznatkom skutkový stav korigova. Pri nedostatoène\nzistenom skutkovom\nstave však nejde iba o nevykonanie dôkazov už známych, ale i tých, ktoré sa\nmedzièasom objavili, alebo sú dosiahnute¾né a pre spravodlivé rozhodnutie\npotrebné. Zásadne však by bolo v rozpore s autonómiou vôle úèastníka nerešpektova\njeho rozhodnutie k žalobe sa vôbec nevyjadrova (viï tiež nález PL. ÚS 43/95).\nTo však neznamená, že po vynesení prvostupòového rozhodnutia žalovanému v\nrozpore so zásadou rovnosti úèastníkov môže by upreté právo navrhova dôkazy a\nvyjadrova sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (èl. 48 ods. 2 ústavy). Uplatnenie\nprocesných práv úèastníka v celej šírke poskytovanej OSP v odvolacom konaní musí\nsúdu umožòova medzi iným i také reparácie, aké riešil Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v konaní è. 2 Cdo 29/92, keï vyriekol, že: „Podmienka prípustnosti\ndovolania pod¾a § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa úèastníkovi\nodòala možnos kona pred súdom len pre èas konania do takej miery, že úèastník\nnásledne mohol uplatni svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol poda\nproti rozsudku, ktorý mu bol riadne doruèený, odvolanie.“ Ak by odvolací súd\nmusel konštatova, že skutkový stav bol zistený dostatoène, pretože iný záver mu\nzákon neumožòuje, nemožno hovori o rovnosti úèastníkov, platnej v priebehu celého\nobèianskeho súdneho konania\n\nv prípade, že žalovaný sa rozhodne využi právo\n\nodvola sa a navrhnú prípadný dôkaz pravdy až v odvolacom konaní.\nZhodnotenie postoja žalovaného, ktorým zapríèinil, že súd nemohol rozhodnú\nv zmysle § 114 OSP nájde svoj výraz vo výroku o trovách a nákladoch konania, èo\nje jedinou možnou sankciou, ktorá je v súlade so zákonom a ústavou.\n\n26\n\nÚstavný súd preto rozhodol, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s\nèl. 47 ods. 3\n\nÚstavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje ústavnú garanciu\n\nrovnosti úèastníkov v obèianskom súdnom konaní.\n\nP o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný\nprostriedok.\n\nVyhlásené v Košiciach 19. novembra 1997\n\n27", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}