{"guid": "ussr:797e465c-8b3c-4386-9d19-592a4b67f3ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/96 z 9. 9. 1997", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. septembra 1997, sp. zn. PL. ÚS 8/96, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1997-09-09", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-34.odsek-2", "nazov": "čl. 34 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-34.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 34 ods. 2 písm. b", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 34 ods. 2 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 34 ods. 2 písm. b", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-34", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/797e465c-8b3c-4386-9d19-592a4b67f3ef", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1/text", "citacie_n": 0, "text": "PL. ÚS 8/96\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana\nČiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr.\nĽubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,\nJUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na\nverejnom zasadnutí 26. augusta 1997 prerokoval návrh skupiny 33 poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom\nDetvaiom, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr.\nJánom Cuperom, vo veci súladu preambuly zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky s čl. 1, čl. 2 ods. 1,\nčl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 2 citovaného zákona s čl. 12\nods. 1 a 2, čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 1\npísm. a) a c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie, § 1 ods. 3 druhá veta citovaného zákona s čl. 123 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, § 2 ods. 2 citovaného zákona s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, § 3\nods. 1 citovaného zákona s čl. 33, čl. 34 ods. 2 písm. b), čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm.\nb) a s čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 2 ods. 2, čl. 4 a 6\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5\npísm. c) a i) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie, § 3 ods. 2 a 3 písm. b) a e) citovaného zákona s čl. 67 a 69 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, § 3 ods. 4, 5 a 6 citovaného zákona s čl. 34 ods. 2 písm. b) a s\nčl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, § 4 ods. 3 a 4 citovaného zákona s čl. 13 ods. 2,\nčl. 26 ods. 2 a s čl. 34 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, § 5 ods. 2, 3, 4, 5,\n6 a 7 citovaného zákona s čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2 a 4 a s čl. 11 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj s čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,\n§ 8 ods. 3, 5 a 6 citovaného zákona s čl. 11, čl. 26 ods. 2 a s čl. 29 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky, § 12 citovaného zákona s čl. 12 ods. 1 a čl. 34 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a 26. augusta 1997 takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 12\ncitovaného zákona, v rozsahu, v akom sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky\npatriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám, n i e j e v súlade\ns čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. mája\n1996 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Detvaiom, na\nvyslovenie nesúladu niektorých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky (ďalej len „zákon\no štátnom jazyku“) s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky, ako aj\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966,\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku\n1966, ako aj Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie z roku 1965.\n\n2\n\nNa výzvu ústavného súdu bol návrh navrhovateľa 4. júla 1996 spresnený\na nakoľko spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti návrhu na začatie konania\no súlade zákona s ústavou v zmysle čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), ústavný súd ho po predbežnom prerokovaní 17. júla 1996 prijal\nna ďalšie konanie.\nNárodná rada Slovenskej republiky zaslala svoje písomné stanovisko k návrhu\nnavrhovateľa 27. januára 1997 (č. j. 1106/1996) a Ministerstvo kultúry Slovenskej\nrepubliky, na ktoré sa ústavný súd tiež obrátil so žiadosťou o poskytnutie pomoci pri\nobstaraní podkladov na rozhodnutie ústavného súdu, svoje písomné stanovisko\nzaslalo 9. septembra 1996 (MK-2333/1996-1).\nObe strany konania o súlad niektorých ustanovení zákona o štátnom jazyku\ns ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\nvyhlásili, že trvajú na ústnom pojednávaní vo veci, ktoré sa uskutočnilo 26. augusta\n1997. Národnú radu Slovenskej republiky na ústnom pojednávaní zastupoval jej\nposlanec JUDr. Ján Cuper a skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nadvokát JUDr. Štefan Detvai. Zástupcovia oboch strán na ústnom pojednávaní\núvodom vyhlásili, že zotrvávajú na svojich stanoviskách obsiahnutých v písomných\nmateriáloch a v priebehu ústneho pojednávania tieto stanoviská viackrát potvrdili\na spresnili, avšak bez toho, že by ich boli zásadným spôsobom menili, prípadne\ndoplnili. Tam, kde to ústavný súd považoval za vhodné a účelné, na ústne stanoviská\nstrán výslovne poukázal v druhej časti tohoto odôvodnenia (II.). V prvej časti\nodôvodnenia (A.) svojho nálezu ústavný súd uvádza podstatné časti návrhu skupiny\nposlancov, ako aj písomného stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky\na Ministerstva kultúry Slovenskej republiky k tým ustanoveniam zákona o štátnom\njazyku, nesúlad ktorých s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách navrhovateľ namietal. V druhej časti svojho\nodôvodnenia\n\n(B.) ústavný\n\nsúd uvádza\n\npodstatné\n\nargumenty\n\nnavrhovateľa\n\nzdôvodňujúce nesúlad jednotlivých ustanovení zákona o štátnom jazyku s ústavou,\nako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách,\nspolu s právnym rozborom a dôvodmi, ktoré viedli ústavný súd k rozhodnutiu o ich\n\n3\n\nsúlade, resp. nesúlade s označenými ustanoveniami ústavy a medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách.\nA.\n1. Obsah návrhu na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona\no štátnom jazyku s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách\nPodľa názoru navrhovateľa sa preambula zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky ocitla v nesúlade\ns čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej § 1 ods. 2\ncitovaného zákona s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl.\n1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 1 písm. a) a c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých\nforiem rasovej diskriminácie, § 1 ods. 3 druhá veta citovaného zákona s čl. 123\nÚstavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 2 citovaného zákona s čl. 123 Ústavy\nSlovenskej republiky, § 3 ods. 1 citovaného zákona s čl. 33, čl. 34 ods. 2 písm. b), čl.\n35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. b) a s čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 2 ods.\n2, čl. 4 a 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach\na s čl. 5 písm. c) a i) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie, § 3 ods. 2 a 3 písm. b) a e) citovaného zákona s čl. 67 a 69 Ústavy\nSlovenskej republiky, § 3 ods. 4, 5 a 6 citovaného zákona s čl. 34 ods. 2 písm. b)\na s čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, § 4 ods. 3 a 4 citovaného zákona s čl. 13\nods. 2, čl. 26 ods. 2 a s čl. 34 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, § 5 ods. 2,\n3, 4, 5, 6 a 7 citovaného zákona s čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2 a 4 a s čl. 11 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj s čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach, § 8 ods. 3, 5 a 6 citovaného zákona s čl. 11, čl. 26 ods. 2\na s čl. 29 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 12 citovaného zákona s čl. 12 ods. 1\na čl. 34 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nK zdôvodneniu namietaného nesúladu jednotlivých ustanovení zákona\no štátnom jazyku navrhovateľ uviedol: „Preambula zák. č. 270/1995 Z. z. o štátnom\njazyku Slovenskej republiky uvádza: Národná rada Slovenskej republiky vychádzajúc\n4\n\nzo skutočnosti, že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitnosti slovenského\nnároda, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity\nSlovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov,\nktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej\nrepubliky uzniesla sa na tomto zákone.\nSuverenita (zvrchovanosť) štátu je právnym pojmom na označenie nezávislosti\nštátnej moci od inej moci. Čl. 1. a 2. Ústavy jednoznačne vyjadrujú a zakotvujú, v\nčom spočíva suverenita Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu potom text\npreambule je v nesúlade - v rozpore s ústavnou koncepciou pôvodu a nezávislosti\nmoci Slovenskej republiky a hoci preambula zákona má len deklaratórny a nie\nnormatívny charakter, vnáša chaos do právnej terminológie nášho právneho poriadku\na nemá vecný základ.\nAj ďalšia časť vety preambule vyvoláva jednoznačný dojem a zároveň vytvára\npriestor protiústavnosti v časti, v ktorej uvádza, citujeme: ...aj všeobecným\ndorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť\nv dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky...\nTakto formulovaná preambula vyvoláva dojem, že len občania hovoriaci\nslovenským jazykom majú zabezpečené ústavné práva uvedené v čl. 12 ods. 1\nÚstavy.“\nK § 1 ods. 2 zákona navrhovateľ uviedol, že: „Sme presvedčení o tom, že\nv zmysle citovaných ustanovení Ústavy, ide o zakotvenie práva všetkých ľudských\nbytostí na to, aby sa narodili a žili slobodní s rovnakými právami, slobodami,\ndôstojnosťou a to bez akejkoľvek diskriminácie. Ak je pravdivé konštatovanie\nv úvodnom ustanovení zákona, že „slovenský jazyk je najdôležitejším znakom\nosobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva...“\n- o čom nie je možné pochybovať - potom sme ale presvedčení, že to isté musí\nnevyhnutne platiť aj o všetkých ostatných jazykoch, občanov Slovenskej republiky,\nktorých materinský jazyk je iný ako slovenský. Z uvedeného dôvodu máme zato, že\nak sa prizná jednému z mnohých jazykov také postavenie, že má prednosť pred\n5\n\nostatnými jazykmi, vytvára sa stav, keď ostatné jazyky sa nevyhnutne dostanú do\npostavenia druhoradých, menejcenných jazykov, pričom občania, ktorí hovoria iným\njazykom ako slovenským, sa dostanú do postavenia druhoradých, menejcenných,\ndiskriminovaných občanov. Jedni sú teda zvýhodňovaní, druhí zase znevýhodňovaní.\nPodľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach:\nVšetci sú pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez\nakejkoľvek diskriminácie. Zákon zakazuje akúkoľvek diskrimináciu a zaručuje\nvšetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek\ndôvodov, napríklad podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického\nalebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.\nPodľa tohto paktu: V štátoch, kde existujú etnické, náboženské alebo jazykové\nmenšiny, nebude sa ich príslušníkom upierať právo, aby spolu s ostatnými\npríslušníkmi menšiny užívali svoju vlastnú kultúru, vyznávali a prejavovali svoje\nvlastné náboženstvo alebo používali svoj vlastný jazyk.\nUvedený medzinárodný pakt býv. Československá socialistická republika\npredpísaným spôsobom ratifikovala a bol vyhlásený v Zbierke zákonov vo vyhláške\nMinistra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. Podľa oznámenia Ministerstva\nzahraničných vecí Slovenskej republiky č. 53/1994 Z. z. Slovenská republika do tohto\npaktu sukcedovala od 1. januára 1993.\nRovnakému záveru, ako na základe čl. 26 a 27 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, možno dospieť aj na základe Vyhlášky\nFederálneho ministerstva zahraničných vecí č. 95/74 Zb., Oznámenia Federálneho\nministerstva zahraničných vecí č. 209/92 Zb., Oznámenia Ministerstva zahraničných\nvecí Slovenskej republiky č. 79/94 Z. z. Navyše poukazujeme na to, že práve zákon\nby mal zakázať akúkoľvek diskrimináciu a zaručiť všetkým osobám rovnakú a\núčinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov.“\nV spresnení svojho návrhu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. júla 1996,\nnavrhovateľ k § 1 ods. 2 uviedol, že: „Dôvody nesúladu §-u 1 ods. 2 zák. č. 270/1995\n6\n\nZ. z. s Ústavou a medzinárodnými dohodami doplňujeme v tom smere, že uvedené\nustanovenie je v rozpore resp. napĺňa znaky „rasovej diskriminácie“ zakotvené\nv Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie\nuverejnenom vo Vyhláške Ministra zahraničných vecí č. 95/1974 Zb. z 15. augusta\n1974. Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 53/1994 Z. z. sa\nuskutočnila s platnosťou od 1. januára 1993 ratifikácia sukcesie Slovenskej republiky\nk tomuto dohovoru.\nPodľa čl. 1. odstavec 1 sa za rasovú diskrimináciu považuje rozlišovanie,\nobmedzovanie alebo zvýhodňovanie založené na rase, farbe pleti, rodovom alebo\nnárodnostnom alebo etnickom pôvode, ktorého cieľom alebo následkom je\nznemožňovanie alebo obmedzenie uznania, používania, alebo uskutočňovania\nľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti v politickej, hospodárskej,\nsociálnej kultúrnej alebo ktorejkoľvek inej oblasti verejného života.\nJazyk toho ktorého národa alebo tej ktorej národnej alebo etnickej skupiny je\nznakom jej identity. § 1 ods. 2 zák. č. 270/1995 Z. z. otvorene uprednostňuje a tým aj\nzvýhodňuje príslušníkov Slovenského národa pred inými, keď uvádza, že štátny\njazyk (podľa §-u 1 ods. 1 - slovenský jazyk) má prednosť pred ostatnými jazykmi.\nPodľa čl. 2 ods. 1 vyššie uvedeného dohovoru zmluvné štáty odsudzujú rasovú\ndiskrimináciu a zaväzujú sa, že budú vykonávať bez meškania a všetkými vhodnými\nspôsobmi politiku smerujúcu k odstráneniu rasovej diskriminácie vo všetkých jej\nformách a k rozvoju porozumenia medzi všetkými rasami. Na tento cieľ:\na) každý zmluvný štát sa zaväzuje, že nebude vykonávať rasovú diskrimináciu proti\nosobám, skupinám osôb alebo inštitúciám a že zabezpečí, aby všetky verejné orgány\na inštitúcie - celoštátne aj miestne konali v súlade s týmto záväzkom,\nb) ...........\nc) každý zmluvný štát podnikne účinné opatrenie na preskúmanie celoštátnej i\nmiestnej vládnej politiky a na novelizáciu alebo zrušenie všetkých zákonov a\npredpisov, ktoré majú za následok vznik alebo zachovanie rasovej diskriminácie\nvšade, kde existuje.\n\n7\n\nZákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky svojím ustanovením §-u 1 ods. 2\nje v hrubom rozpore s citovanými ustanoveniami Medzinárodného dohovoru\no odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, nakoľko rozlišuje a zvýhodňuje\nľudí na národnostnom princípe tým, že uprednostňuje jazyk jedného národa pred\njazykmi ostatných národnostných alebo etnických skupín, ktoré sa vyskytujú na\núzemí Slovenskej republiky.“\nK § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Z uvedených\nustanovení Ústavy vyplýva, že splnomocnenie pre vládu na vydávanie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov zakotvuje Ústava v čl. 120, a splnomocnenie pre\nostatné orgány štátnej správy umožňuje Ústava v čl. 123. Je zrejmé, že cirkvi\na náboženské spoločnosti nie sú orgánmi štátnej správy. Akýkoľvek odkaz či\nsplnomocnenie na vydávanie ich vlastných normatívnych aktov v zákone Ústava\nneumožňuje. Aj Národná rada Slovenskej republiky vo svojej zákonodarnej činnosti\nje viazaná čl. 2 ods. 2 Ústavy, to znamená, že môže konať iba na základe Ústavy, v\njej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Ústava, ani žiadny zákon\nneobsahuje také ustanovenie, ktoré by umožňovalo Národnej rade prijať zákon\nobsahujúci splnomocňovacie ustanovenie, ktoré by oprávňovalo neštátne subjekty\nvydávať všeobecne záväzné normatívne akty.“\nK § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „§ 2 ods. 2\ncitovaného zákona neobsahuje splnomocnenie pre ministerstvo vydať všeobecne\nzáväzný právny predpis.\nVyhlásenie kodifikovanej podoby štátneho jazyka podľa napadnutého zákona\nby mohlo byť len internou rezortnou normou, ktorá nemá všeobecnú záväznosť.\nV spojení s § 11 ods. 4 však ustanovenie § 2 ods. 2 má zaväzovať i osoby mimo\nrezortu Ministerstva kultúry tak, ako by toto vyhlásenie Ministerstva kultúry malo\ncharakter všeobecne záväznej právnej normy. Nasvedčujú tomu aj ustanovenia § 9\na § 10, ktoré odchýlky od vyhlásenej podoby štátneho jazyka charakterizujú ako\nprotiprávny stav.\n\n8\n\nUstanovenie § 2 ods. 2 je síce akýmsi splnomocnením, avšak len na vyhlásenie\nkodifikovanej podoby jazyka, ale nie na vydanie všeobecne záväznej právnej normy.\nNa základe § 10 zákona pri použití § 11 ods. 4 však možno uložiť aj osobám\nmimo rezortu Ministerstva kultúry pokuty, ak sa odchýlia od kodifikovanej podoby\nštátneho jazyka vyhlásenej podľa vyššie uvedeného ustanovenia, hoci zákon\nnenapĺňa ústavnú podmienku na to, aby táto podoba bola všeobecne záväzná. Rozpor\n§ 2 ods. 2 zákona s čl. 123 Ústavy sa vo svojich dôsledkoch dotýka aj koncepcie\ncelého zákona.“\nK § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Medzi\nuvedenými ustanoveniami zákona a Ústavy je rozhodne nesúlad. Tým, že prvá veta §\n3 ods. 1 zákona ukladá povinnosť, teda prikazuje verejnoprávnym orgánom pri\nvýkone svojich pôsobností používať výlučne štátny jazyk (v zmysle Ústavy štátne\norgány môžu inak konať iba v súlade so zákonom) znemožňuje, odníma občanom\npatriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám možnosť používania\nsvojho materinského jazyka v úradnom styku.\nTento nesúlad mohol byť preklenutý a v Ústave zakotvené práva\nnárodnostných menšín a etnických skupín na používaní ich jazyka v úradnom styku\nby mohli byť zaručené, pokiaľ by sa ustanovením § 12 zákona nezrušil zákon č.\n428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike.\nVzhľadom na toto zrušovacie ustanovenie je však uvedený nesúlad medzi\npredmetnými právnymi predpismi jednoznačný.\nV tejto súvislosti nie je možné súhlasiť ani s ustanovením § 1 ods. 4\nnapadnutého zákona, t. j. že zákon neupravuje používanie jazykov národnostných\nmenšín a etnických skupín a že používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony.\nOsobitné zákony uvedené ako príklady zďaleka nepokrývajú celú oblasť používania\nmaterinského jazyka národnostných menšín a etnických skupín. Zrušovacie\nustanovenie zákona o štátnom jazyku SR negatívne upravuje a zasahuje do ich práv\ntak, že práva už skôr priznané odníma. Žiadna iná právna norma, ktorá by všeobecne\n9\n\nupravovala a garantovala používanie jazykov národnostných menšín a etnických\nskupín v plnom rozsahu neexistuje.\nJe zrejmý nesúlad i medzi druhou vetou § 3 ods. 1 zákona a medzi článkom 33,\nčl. 35 ods. 1, ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy. Uvedený nesúlad odôvodňujeme\nnasledovne:\nDruhá veta § 3 ods. 1 zákona ako podmienku prijatia do pracovného pomeru\nalebo do obdobného pracovného vzťahu a na vykonávanie dohodnutej práce v\nurčenej pracovnej činnosti vo verejnoprávnom orgáne predpokladá preukázanie\nprimeranej znalosti štátneho jazyka slovom i písmom.\nÚstava na druhej strane v čl. 35 ods. 1 predpokladá slobodnú voľbu povolania\na čl. 35 ods. 3 Ústavy právo na prácu neviaže na znalosť štátneho alebo iného jazyka\nalebo na inú všeobecnú podmienku.\n§ 3 ods. 1 zákona možno považovať za diskriminačný a rozporný s čl. 36\npísm. b) Ústavy a s článkom 33 Ústavy, pretože v prípade aplikácie druhej vety § 3\nods. 1 zákona, príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej\nskupine bude na ujmu osoby nakoľko zákon vyžaduje od všetkých zamestnancov\nverejnoprávnych orgánov preukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka slovom\ni písmom. Pritom dôvodová správa k zákonu, za primeranú znalosť považuje\novládanie slovenského jazyka aspoň na úrovni stredoškolských vedomostí,\ndoložených\n\npríslušným\n\nvysvedčením.\n\nDikcia\n\nzákona\n\ntakto\n\ndiskriminuje\n\nzamestnancov aj uchádzačov o zamestnanie, ktorí takýmto vysvedčením nedisponujú\na to aj v prípade, ak sa uchádzajú o nekvalifikované, alebo menej kvalifikované práce\nvo verejnoprávnych orgánoch. Nejde pritom iba o diskrimináciu občanov patriacich\nk národnostným menšinám a etnickým skupinám, ale v zmysle výkladu dôvodovej\nsprávy aj o občanov patriacich k slovenskej národnosti, pretože im zákon predpisuje\nkvalifikáciu aj na nekvalifikované zamestnania (napríklad k výkonu práce\nupratovačky).\nPodľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach, strany paktu sa zaväzujú, že zaručia, že práva formulované\n10\n\nv tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby,\npohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného\nalebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu, alebo iného postavenia.\nPodľa čl. 6 tohoto Medzinárodného paktu: štáty, zmluvné strany paktu,\nuznávajú právo na prácu, ktoré zahŕňa právo každého na príležitosť zarábať si na\nsvoje živobytie svojou prácou, ktorú si slobodne vyberie alebo príjme a urobí\npríslušné kroky na ochranu tohto práva.\nPodľa čl. 4 uvedeného paktu: štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú, že štát pri\npoužívaní tých práv, ktoré poskytol v súlade s týmto paktom, ich môže podrobiť len\ntakým obmedzeniam, aké ustanovuje zákon, a len potiaľ, pokiaľ je to zlúčiteľné\ns povahou týchto práv a výhradne za účelom podpory všeobecného blaha\nv demokratickej spoločnosti.\nSme presvedčení o tom, že v danom prípade zákon nielenže neumožňuje\nslobodu voľby povolania za rovnakých podmienok každému, ale ide o také\nobmedzenie - síce upravené zákonom - ktoré v žiadnom prípade nezlučiteľné\ns povahou tohto práva. Navyše uvedená právna úprava určite nie je úpravou, ktorá by\npodporovala všeobecné blaho v demokratickej spoločnosti.“\nV spresnení svojho návrhu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. júla 1996,\nnavrhovateľ k § 3 ods. 1 uviedol, že: „Čo sa týka nášho návrhu ohľadne §-u 3 ods. 1\nzák. č. 270/1995 Z. z. doplňujeme náš návrh, čo sa týka dôvodov aj v tom smere, že\nuvedené ustanovenie je v rozpore aj s Medzinárodným dohovorom o odstránení\nvšetkých foriem rasovej diskriminácie a to konkrétne s ustanoveniami čl. 5 písm. c)\na i), ktoré hovorí, že v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v čl. 2\nDohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú okrem iného, že zaručia právo každého na vstup\nza rovnakých podmienok do verejných služieb a právo na prácu, na slobodnú voľbu\nzamestnania.“\nK § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Faktom je, že\nzákonom možno uložiť obciam obmedzenia, vychádzajúc však zo skutočnosti, že\n11\n\nobecné zastupiteľstvá a starostovia obcí sú volené orgány, pričom Ústava v čl. 69\nnepredpokladá pre voliteľnosť týchto orgánov znalosť štátneho jazyka, obmedzenia,\nktoré ukladá zákon sú proti vôli voličov a sú protiústavné. Poukazujeme i nato, že\nzákon predpokladá u orgánov samosprávy primeranú znalosť štátneho jazyka slovom\na písmom a prikazuje používanie štátneho jazyka v jeho kodifikovanej podobe.\nVšeobecné volebné právo pritom pri voľbe starostu, ako i poslancov obecných\nzastupiteľstiev vyžaduje iba podmienku splnenia veku a spôsobilosti na právne\núkony.“\nK § 3 ods. 4, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Pokiaľ\nide o dôvody nesúladu ustanovenia § 3 ods. 4, 5 a 6 zákona č. 270/1995 Z. z.\ns článkom 34 ods. 2 písm. b) a s čl. 11 Ústavy, poukazujeme na dôvody uvedené pod\nbodom V. a VI. nášho návrhu, ktoré sú venované úprave používania štátneho jazyka\nv úradnom styku.\nĎalej dodávame, že ak zákon prikazuje vydávanie informácií určených pre\nverejnosť výlučne v štátnom jazyku, ako aj používanie štátneho jazyka vo všetkých\ninformačných systémoch, obmedzuje tým právo príslušníkov národnostných menšín\na etnických skupín na prijímanie informácií v ich materinskom jazyku.“\nK § 4 ods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Podľa § 4\nods. 3 a 4 napadnutého zákona sa zužujú základné práva národnostných menšín\na etnických skupín v školstve, a to aj podzákonnými normami.\nTáto skutočnosť má za následok diskrimináciu národnostných menšín\na etnických skupín na jazykovom podklade. Právna úprava predmetných vzťahov\nosobitnými predpismi, právnymi normami nižšej právnej sily degraduje práva\nnárodnostných menšín a etnických skupín a vytvára značnú právnu neistotu, totiž\ntieto práva závisia v zmysle napadnutej úpravy od ministerstiev, kde podľa výsledku\nvolieb dominujú názory osôb blízkych k víťazným politickým subjektom a nie od\nparlamentu, kde je kontrola objektívnejšie zabezpečená. Zákon zakazuje vydávanie a\npoužívanie inojazyčných učebníc, čím obmedzujú právo žiakov a študentov\n\n12\n\nzákladných a stredných škôl na vzdelanie a na prijímanie informácií v ich\nmaterinskom jazyku.“\nK § 5 ods. 2 až 7 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Vo\nvšetkých uvedených prípadoch ide o realizáciu základného politického práva, a to\nslobodu prejavu a práva na informácie, ktoré sa ústavou zaručujú. Vyššie citované\nustanovenia zákona však tým, že predpokladajú výhradné používanie štátneho\njazyka, tieto práva obmedzujú. Občanom patriacich k národnostným menšinám a\netnickým skupinám sa týmito ustanoveniami základné práva dvojnásobne zužujú.\nPrvú zúženie sa vzťahuje na štátny jazyk a druhé obmedzenie je dané tým, že občania\nmôžu všeobecne používať iba štátny jazyk v kodifikovanej podobe.\nVysielanie regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc, rozhlasových\nstaníc a rozhlasových zariadení zásadne v štátnom jazyku obmedzuje právo\npríslušníkov národnostných menšín rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať\ninformácie v ich materinskom jazyku. Protiprávne je aj to, že zákon zaväzuje fyzické\ni právnické osoby používať štátny jazyk v jeho kodifikovanej podobe. Pravidlá\npravopisu, výslovnosti, ako aj slovná zásoba jazyka sú totiž neprávnym systémom\nsprávania sa ľudí a v tejto oblasti pôsobí normatívny pluralizmus. Nikoho nemôžu\nnútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, t. j. kým kodifikovaná podoba štátneho\njazyka sa nestane všeobecne záväzným právnym predpisom, a to uverejneným v\nzákonom stanovenej forme.\nČo sa týka prvej vety § 5, ods. 5 zák. č. 270/1995 Z. z. („periodické publikácie,\nneperiodické publikácie sa vydávajú v štátnom jazyku) v spojení s § 11, ods. 4\n(štátnym jazykom sa na účely § 2 ods. ... a § 8 ods. 1 až 5 rozumie slovenský jazyk\nv jeho kodifikovanej podobe...) sme toho názoru, že uvedené ustanovenia sú v\nrozpore s čl. 26 Ústavy o slobode prejavu.\nProblém v danom prípade nespočíva v inojazyčnej literatúre, tento pokrýva\ndruhá veta § 5 ods. 5 zákona č. 270/1995 Z. z. K obmedzeniu slobody prejavu\nv periodických a neperiodických publikáciách dochádza pri použití slovenského\njazyka alebo v podobe, ktorá je odchylná od tej, ktorú na základe § 2 ods. 2 zákona\n13\n\nvyhlási Ministerstvo kultúry. Čl. 26 ods. 4 Ústavy síce umožňuje zákonom obmedziť\nslobodu prejavu, ale iba v prípade, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku,\nochranu verejného zdravia a mravnosti. Rozširovanie dôvodov pre obmedzenie\nslobody prejavu nad rámec stanovený Ústavou je neprípustné. § 5 ods. 5 zákona je\npreto neprimeraným a neprípustným zásahom do práva občana vyjadrovať svoje\nnázory v publikáciách aj v inej ako kodifikovanej podobe.\nVzhľadom na to, že slobodu prejavu garantuje okrem Ústavy aj čl. 19\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, namietame aj nesúlad\ncitovaných ustanovení s čl. 11 Ústavy.“\nK § 8 ods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Pokiaľ\nide o dôvody tohoto tvrdenia poukazujeme na dôvody uvádzané v súvislosti\ns ustanoveniami § 5 ods. 2, 3, 4, 5, 6 a 7 zák. č. 270/1995 Z. z., ktorá hovorí\no medzinárodných zmluvách upravujúcich záväzkové vzťahy o nápisoch, reklamách\na oznamoch určených na informovanie verejnosti a tieto ešte nasledovne doplňujeme:\n§ 8 ods. 3 napadnutého zákona v spojení s ustanovením § 11 ods. 4, ktorý\nvyžaduje kodifikovanú podobu štátneho jazyka je v rozpore s čl. 29 Ústavy.\nÚstava aj v tomto prípade stanovuje, v ktorých prípadoch môže zákon\nobmedziť právo združovať sa a právo zakladať politické strany a hnutia. V čl. 29 ods.\n3 Ústava ustanovuje, že výkon práv slobodne sa združovať alebo zakladať politické\nstrany a hnutia možno obmedziť len v prípade, ak by to bolo nevyhnutné pre\nbezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo\nna ochranu práva a slobôd iných. Požiadavka dodržiavať kodifikovanú podobu\nštátneho jazyka v stanovách združení, spolkov, politických strán, politických hnutí je\nnad rámec týchto ústavných dôvodov.“\nK § 12 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Vzhľadom na to, že\nustanovenie čl. 12 zákona č. 270/95 Z. z. právo používať jazyk národnostných menšín\na etnických skupín v úradnom styku zrušuje, príslušníci národnostnej menšiny\na etnických skupín na realizáciu práv zakotvených v čl. 34 ods. 2 Ústavy nemajú\n14\n\nv našom právnom poriadku žiadny všeobecný zákon. Ústava umožňuje používať ich\njazyk iba za podmienok ustanovených zákonom. V danom prípade predmetným\nzrušovacím ustanovením sa vlastne rušia už existujúce práva v našom právnom\nporiadku, t. j. právo používať materinský jazyk národnostným menšinám a etnickým\nskupinám v úradnom styku. Odňatím už predtým priznaných základných ľudských\npráv bez toho, že by boli nahradené právami aspoň v pôvodnom rozsahu, vzniká\nprotiústavný stav.“\n2. Písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny\nposlancov\nPísomné vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré si ústavný súd\nvyžiadal 18. júla 1996 čiastočne reagovalo na argumenty navrhovateľa, týkajúce sa\nneústavnosti jednotlivých ustanovení zákona o štátnom jazyku a čiastočne objasňuje\nzámer zákonodarcu sledovaný pri prijímaní jednotlivých ustanovení zákona o\nštátnom jazyku.\nStanovisko Národnej rady Slovenskej republiky nereagovalo na argumenty\nnavrhovateľa týkajúce sa preambuly zákona o štátnom jazyku a pokiaľ ide o § 1\nzákona, nehovorí nič tiež o používaní liturgických jazykov. Ohľadom § 1 ods. 2\nzákona Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Z konštituovania štátneho\njazyka Slovenskej republiky, ako jediného jazyka slúžiaceho na všeobecné\ndorozumievanie na území Slovenskej republiky sa predpokladá, že štátny jazyk sa aj\ntakto chápe. Tvrdosť tohto chápania je zmiernená samotným textom zákona, kde sa\nkonštatuje, že štátny jazyk sa uprednostňuje, ale používanie jazykov národnostných\nmenšín a etnických skupín nie je vylúčené a ich používanie je čiastočne upravené\nv osobitných predpisoch (napr. zákon č. 141/1961 Zb. o Trestnom konaní súdnom,\nzákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl, zákon NR SR č.\n191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín, zákon NR SR č.\n300/1993 Z. z. o mene a priezvisku)“.\n\n15\n\nK ustanoveniu § 2 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Úlohou\nštátu je vytvoriť podmienky na osvojenie si štátneho jazyka prostredníctvom\nzákladného a stredného školstva, za pomoci vedeckých a výskumných pracovísk.\nZjednotené pravidlá štátneho jazyka, ktoré sa opierajú o vedeckú a výskumnú\nprácu jednotlivých slovakistických pracovísk, sa predkladajú na kodifikovanie.\nKodifikáciu nie je možné chápať ako normotvorný akt z pohľadu práva. Explicitne sa\nzakazuje zasahovať akýmkoľvek spôsobom do kodifikovanej podoby štátneho\njazyka. Štátny jazyk Slovenskej republiky, vychádzajúc z preambuly zákona o\nštátnom jazyku Slovenskej republiky, je najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho\ndedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky. Jedine štát v zastúpení\nMinisterstva kultúry SR a prostredníctvom vedeckých a výskumných ústavov môže\npredpokladané zásahy vykonať. Kodifikáciu i každú novú závažnú úpravu normy\nštátneho jazyka však vyhlasuje Ministerstvo kultúry SR.“\nK ustanoveniu § 3 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Štátne\norgány a štátne organizácie sa riadia zásadou „čo nie je prikázané, je zakázané“. Táto\nzákladná premisa fungovania štátneho aparátu je dôsledne premietnutá v tomto\nustanovení. Používanie štátneho jazyka v úradnom styku iných verejnoprávnych\norgánov vrátane orgánov samosprávy sa explicitne odvodzuje z potreby používania\njazyka ako všeobecného dorozumievacieho prostriedku občanov.\nObce a mestá na základe zákona o obecnom zriadení (zákon č. 369/1990 Zb.\nv znení neskorších predpisov) samostatne rozhodujú a uskutočňujú všetky úkony\nsúvisiace so správou obce a jej majetku, ak osobitný zákon takéto úkony nezveruje\nštátu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe. Tento vzťah platí z uvedeného\nzákona aj obrátene. „Na obec možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej správy,\nak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie“.\nZ uvedeného možno vyvodiť záver, že aj orgány obce sú povinné pri výkone\nsvojich pôsobností používať štátny jazyk na celom území Slovenskej republiky.“\n„Odsek 3 § 3 zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky explicitne\nstanovuje, že v štátnom jazyku sa vydávajú všetky všeobecne záväzné právne\npredpisy vrátane predpisov orgánov územnej samosprávy, rozhodnutia a iné verejné\nlistiny. Je v záujme štátu, ale aj občana, aby vo veciach výkonu štátnej správy a\n16\n\nsamosprávy bol na celom území Slovenskej republiky používaný jeden všeobecný\ndorozumievací prostriedok, a to štátny jazyk Slovenskej republiky.\nÚradná agenda cez matriky, zápisnice, uznesenia, štatistiky, evidencie,\nbilancie, úradné záznamy, informácie všeobecne určené pre verejnosť, z pohľadu\ninformácií vydávaných orgánmi verejnej správy, agenda cirkví a náboženských\nspoločností určená pre verejnosť sa vedie v štátnom jazyku. Toto ustanovenie\nneodporuje predpisom o vedení matrík, ako aj ďalším predpisom o vedení inej\núradnej agendy. V zákone č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení\ncirkví a náboženských spoločností sa v § 6 ods. 2 uvádza „výkon činností uvedených\nv ods. 1 § 6 cit. zákona nesmie byť v rozpore s Ústavou SR, pričom cirkvi a\nnáboženské spoločnosti môžu na plnenie svojho poslania najmä vydávať vnútorné\npredpisy, pokiaľ nie sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi“.\nTeda aj cirkvi a náboženské spoločnosti vydávajú svoju agendu určenú pre verejnosť\nv štátnom jazyku.“\n§ 3 ods. 3 písm. e) zákona\n„Povinnosť viesť kroniky obcí v štátnom jazyku Slovenskej republiky vyplýva\nzo zákona č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, kde sa v § 4 ods. 3 písm. n)\nuvádza „obec vedie obecnú kroniku v slovenskom jazyku, prípadne aj v jazyku\npríslušnej národnosti“. Zo znenia citovaného ustanovenia je evidentné, že obecné\nkroniky ako zdroje závažných informácií hodnotiacich minulosť a zaznamenávajúcich\nprítomnosť musia byť prístupné a zrozumiteľné všetkým subjektom práva. Možnosť\npísania kroník v inom ako štátnom jazyku je odvodzovaná od spojky „prípadne“,\nv každom prípade však inojazyčnému zneniu kroniky musí predchádzať text v\nštátnom jazyku Slovenskej republiky.“\n§ 3 ods. 4\n„Verejnoprávne orgány a nimi zriadené organizácie ako orgány, o ktorých sa\nhovorí v § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky, používajú z titulu\nsvojho postavenia v hierarchii štátnych, samosprávnych a iných spoločenských\nsamospráv pri výkone svojich práv a povinností vo všetkých informačných\nsystémoch, ktoré sa na území Slovenskej republiky používajú, i vo vzájomnom styku\npri vybavovaní agendy štátu a agendy samospráv štátny jazyk Slovenskej republiky.\n17\n\nToto tvrdenie sa opiera okrem iného o zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej\na štátnej správy, o zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších\npredpisov, ako aj o ustanovenie § 18 ods. 2 a § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde\nsa uvádza: „Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy\ndbajú\n\nna\n\nto,\n\naby\n\nnedochádzalo\n\nk\n\nohrozovaniu\n\na\n\nporušovaniu\n\npráv\n\nz\n\nobčianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili\npredovšetkým ich dohodou“. Z dikcie znenia uvedeného ustanovenia je zrejmé, že\nverejnoprávne orgány pri odstraňovaní rozporov medzi účastníkmi ex lege používajú\nštátny jazyk Slovenskej republiky ako jazyk komunikačný a úradný.“\n§ 3 ods. 5\n„Aby sa občan mohol na celom území Slovenskej republiky dovolať svojich\npráv cez písomné podanie určené verejnoprávnym orgánom, musí svoje písomné\npodanie urobiť v štátnom jazyku Slovenskej republiky. Tvrdenie uvedené\nv predchádzajúcej vete sa opiera okrem iného aj o vládnu vyhlášku č. 150/1958 Ú. v.,\nkde sa okrem iného uvádza „správne, včasné a dôsledné vybavovanie sťažností,\noznámení a podnetov pracujúcich prispieva k ochrane ich práv a záujmov, je\ndôležitým prostriedkom v boji proti byrokratizmu a upevňuje spojenie štátneho a\nhospodárskeho aparátu s ľudom“. Ďalej sa uvádza, že „všetky orgány štátneho a\nhospodárskeho aparátu sú povinné prijímať a zriaďovať správne a včasné vybavenie\nsťažností a oznámení“. Podpora § 3 ods. 5 zákona o štátnom jazyku Slovenskej\nrepubliky je zrejmé aj zo zákona č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, kde sa\nv § 3 ods. 2 písm. d) uvádza „občan má právo obracať sa so svojimi podnetmi a\nsťažnosťami na orgány obce“, v písm. f) cit. § 3 ods. 2 sa uvádza, že občan má právo\n„požadovať súčinnosť pri ochrane svojej osoby a rodiny a svojho majetku\nnachádzajúceho sa v obci“. Skutočnosť, že občan Slovenskej republiky má nami\nuvádzané práva, ale aj iné práva nami neuvádzané, stavia ho do pozície povinného.\nObčan, aby sa mohol účinne domáhať svojich práv, je povinný postupovať v súlade s\nprávnym poriadkom Slovenskej republiky.“\nK ustanoveniu § 4 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „V jeho\núplnom znení sa podrobne rozvádza z pohľadu zákona o štátnom jazyku článok 42\nÚstavy SR. „Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku\n18\n\npo vekovú hranicu ustanoví zákon“. Zákon o štátnom jazyku si osvojil základné\nprávo na vzdelanie, pričom sám osebe do podrobnosti neupravuje učebný proces, ale\nodkazuje na zákony a nariadenia spojené s učebným procesom.\nPrioritu z hľadiska výchovnovzdelávacieho procesu má zásada zakotvená\nv čl. 42 Ústavy SR, ako aj zásada zakotvená v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. „Ľudia sú\nslobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,\nnescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.\nCelý zákon o štátnom jazyku je postavený na základe majority na základe\nobčianskoprávnej, ktorá s prihliadnutím na zásadu morálnosti, je chápaná ako právo\nštátotvorného národa na úpravu podmienok používania štátneho jazyka.\nV tejto súvislosti treba zdôrazniť, že všeobecne záväzné právne predpisy\nv školskom systéme zostali zákonom o štátnom jazyku nedotknuté.“\nK ustanoveniu § 5 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že pokiaľ ide\no jeho § 5 ods. 2: „žiada sa uviesť, že s ohľadom na vývojovú psychológiu dieťaťa,\nako aj na potrebu detí do 12 rokov, je osvojovanie si výučby v škole nevyhnutné\nv štátnom jazyku. Tu zákon jednoznačne požaduje pri uvádzaní diel pre uvedenú\nskupinu detí dabovať programy do štátneho jazyka. Uvedené ustanovenie je potrebné\nchápať v širšom kontexte okrem iného aj s prihliadnutím na čl. 12 Ústavy SR, keď\njedine znalosť štátneho jazyka Slovenskej republiky umožní každému byť slobodným\na rovným v dôstojnosti i v právach.“\nK ustanoveniu § 5 ods. 3\n\nNárodná rada Slovenskej republiky uviedla:\n\n„prevádzkovatelia rozhlasového a televízneho vysielania ako právnické osoby, na\nktoré sa vzťahuje všeobecné ustanovenie § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nhlásatelia, moderátori a redaktori ako pracovníci, na ktorých sa vzťahujú ustanovenia\n§ 73 až 74 Zákonníka práce s poukazom na § 240 Zákonníka práce, sú povinní\npoužívať vo vysielaní štátny jazyk. Ide o pracovníkov, ktorí sprostredkovane cez\ntelevíznu obrazovku, cez mikrofón, ale aj prostredníctvom písma v podstatnej miere\novplyvňujú verejnú mienku na území Slovenskej republiky i v zahraničí a všetci sú\npovinní nielen z titulu lojálnosti, ale predovšetkým z plnenia svojich pracovných\npovinností používať štátny jazyk. Skutočnosť, že oni sami nie sú podľa tohto zákona\nsankcionovateľní, ešte neznamená, že sankcia formou upozornenia, z ktorej môže\n19\n\nrezultovať z pohľadu pracovného práva eventuálne ukončenie pracovného pomeru, sa\nich nebude dotýkať.“\nK ustanoveniu § 5 ods. 4 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že:\n„Zákon aj pri vysielaní regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc,\nrozhlasových staníc a rozhlasových zariadení zotrváva na požiadavke používania\nštátneho jazyka. Ide o vysielanie, ktoré plošne zasahuje do regiónov a lokalít, ktoré\nsú schopné ovplyvniť verejnú mienku a navodiť situačnú filozofiu divákov a\nposlucháčov na území. Ani tu však zákon explicitne nezakazuje používanie iných\njazykov. Tieto sa smú používať pred odvysielaním a po odvysielaní danej relácie v\nštátnom jazyku. V tomto prípade zákon prihliadol na čl. 34 ods. 1 Ústavy SR, kde sa\nokrem iného hovorí: „Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné\nmenšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s\ninými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať\na prijímať informácie v ich materinskom jazyku...“ Z pohľadu tejto skutočnosti zákon\nprostredníctvom § 5 ods. 4 zaručuje národnostným menšinám a etnickým skupinám\nprávo prijímať informácie v ich materinskom jazyku. Toto ustanovenie zákona nie je\nv rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.“\nK ustanoveniu § 5 ods. 5 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že:\n„periodické publikácie a neperiodické publikácie ako jedny zo základných\ninformačných prostriedkov sa na území Slovenskej republiky vydávajú v štátnom\njazyku. Týmto ustanovením sa napĺňa znenie čl. 6, čl. 24, čl. 26, čl. 34, ale aj čl. 42\nÚstavy SR. Vydávanie inojazyčnej tlače je upravené zákonom č. 81/1996 Z. z.\no periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení\nneskorších predpisov, predovšetkým však zákonom č. 93/1993 Z. z. o povinných\nvýtlačkoch periodických publikácií a neperiodických publikácií.“\nK ustanoveniu § 5 ods. 6 a 7 sa Národná rada Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku nevyjadrila.\nK ustanoveniu § 8 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že pokiaľ ide\no jeho odsek 3: „Finančná a technická dokumentácia, ako aj ďalšie dokumenty v § 8\n20\n\nods. 3 uvádzané, sa vyhotovujú v štátnom jazyku. Pre jednotnú evidenciu týchto\ndokumentov sa vyžaduje ich znenie na celom území Slovenskej republiky v štátnom\njazyku.\nStanovy združení, spolkov, politických strán, politických hnutí slúžia ako\npredpoklad na ich registráciu. Registráciu vykonávajú orgány štátnej správy, či už ide\no Ministerstvo vnútra SR, okresné úrady alebo obvodné úrady všeobecnej štátnej\nsprávy. Jednotnosť používania štátneho jazyka je preto nevyhnutná a pochopiteľná.\nTo isté platí pri obchodných spoločnostiach, ktoré sa registrujú na\nregistračných súdoch. Keďže všetky orgány vykonávajúce registráciu sú orgánmi\nštátu, je povinnosťou tých, ktorí sa o registráciu uchádzajú, predložiť požadované a\npotrebné dokumenty v štátnom jazyku.“\n§ 8 ods. 5\n„Verejnoprávne orgány tak, ako sú ponímané v § 3 ods. 1, si v súlade s § 262\nods. 1 a § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka môžu zvoliť právo, podľa ktorého sa\nbudú ich záväzkové vzťahy riadiť. Táto voľba pred verejnoprávnymi orgánmi\no zmluvách ex lege sa však nemôže dotýkať voľby jazyka zmlúv upravujúcich\nzáväzkové vzťahy. U zmluvných partnerov pôsobiacich na území Slovenskej\nrepubliky musí sa zmluva vyhotoviť predovšetkým v štátnom jazyku. Nevylučuje sa\nvšak aj použitie dohodnutého jazyka textu zmluvy. Toto právo sa opiera\npredovšetkým o ustanovenie § 265 a § 266 Obchodného zákonníka, kde sa uvádza:\n„...výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,\nnepožíva právnu ochranu“. „Prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,\nak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť\nznámy“. Keďže ide o zmluvy, ktoré sú uzatvárané s verejnoprávnymi orgánmi alebo\npred verejnoprávnymi orgánmi, musia byť zrozumiteľné všetkým zúčastneným\nstranám a požiadavka stanovená v § 8 ods. 5 zákona o štátnom jazyku Slovenskej\nrepubliky je preto pochopiteľná a nie je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky.“\n§ 8 ods. 6\n„Nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, umiestnené na\nverejných priestranstvách, všeobecne, vo vozňoch a priestoroch verejnej hromadnej\n21\n\ndopravy sú určené všetkým občanom Slovenskej republiky. Môžu byť určené aj iným\nobčanom, ktorí tranzitne Slovenskú republiku prechádzajú alebo sa na jej území\ndlhodobejšie zdržujú. Základná požiadavka zrozumiteľnosti týchto informácií je však\nkladená so záujmom na zrozumiteľnosť pre občana Slovenskej republiky. Z tohto\ndôvodu je potrebné, aby zákon reagoval na absurdné informačné texty reklamy\na oznamov, ktoré sa v poslednom období u nás objavili. Pod informačným\na oznamovacím textom sa okrem iného rozumejú aj označenia železničných staníc,\nautobusových staníc, letísk, riečnych prístavov, športovísk, ulíc a námestí. Rozumejú\nsa tiež informácie o jednotlivých obchodoch, sídlach obchodných organizácií\na prevádzok. Tvrdosť tohto ustanovenia je zmäkčená tým, že uvedené nápisy,\nreklamy a oznamy môžu byť preložené do iných jazykov, ale inojazyčné texty\nnasledujú až po rovnako veľkom texte v štátnom jazyku.“\nNapokon k § 12 zákona o štátnom jazyku Národná rada Slovenskej republiky\nuviedla, že: „Ústava SR v článku 6 ods. 1 konštatuje: „Na území Slovenskej\nrepubliky je štátnym jazykom slovenský jazyk.“ Prijatím zákona o štátnom jazyku\nSlovenskej republiky sa naplnilo toto konštatovanie.\nÚstava SR na rozdiel od konštatovania uvedeného v čl. 6 ods. 1 formuluje čl. 6\nods. 2 ako článok, ktorý predpokladá úpravu používania iných jazykov, ako štátneho\njazyka v úradnom styku. Zo skutočnosti, že doteraz v právnom poriadku SR nedošlo\nk vytvoreniu predpokladanej právnej normy, nemožno usudzovať, že bol prijatím\nzákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky porušený právny poriadok vrátane\nÚstavy SR.“\nZáverom Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Z uvedeného\npohľadu a vnímania právneho poriadku SR možno vyjadriť názor, že zákon o štátnom\njazyku je v plnom súlade s Ústavou SR a jej právnym poriadkom.“\n3. Vyjadrenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky k návrhu skupiny\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky\nVzhľadom na to, že zákon o štátnom jazyku v procese svojho praktického\nuplatňovania predpokladá aj účasť Ministerstva kultúry Slovenskej republiky,\n22\n\nústavný súd sa 18. júla 1996 obrátil na toto ministerstvo so žiadosťou o poskytnutie\npomoci pri obstaraní podkladov na rozhodnutie ústavného súdu prostredníctvom\n„stanoviska k návrhu skupiny poslancov v častiach upravujúcich činnosť Ministerstva\nkultúry Slovenskej republiky“.\nVo svojom vyjadrení z 9. septembra 1996 minister kultúry o. i. uviedol, že\n„Chceme Vás tiež informovať, že Ministerstvo kultúry SR pripravilo návrh vyhlášky\no kodifikovanej podobe štátneho jazyka Slovenskej republiky vo vzťahu k § 2 ods. 2,\nktorý je v súčasnosti v legislatívnom pokračovaní. Navrhovateľ vo svojom podaní\nvšak uznáva, že ustanovenie § 2 ods. 2 je „síce akýmsi splnomocnením, avšak len na\nvyhlásenie kodifikovanej podoby jazyka, ale nie na vydanie všeobecne záväznej\nprávnej normy“. Teda vyhlásenie by malo byť len internou normou, ktorá nemá\nvšeobecnú záväznosť. Podľa právnych expertov však kodifikovanú podobu\nMinisterstvo kultúry SR môže vyhlásiť, lebo spomenuté ustanovenie takúto možnosť\nnevylučuje. Vyhlásenie je forma využívaná v správe a pôsobnosti kultúry. Text\nvyhlášky Vám takisto predkladáme v prílohe“. Na ústnom pojednávaní pléna\nústavného súdu sa zástupca Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nezúčastnil.\nB.\nNavrhovateľ namietal nesúlad celkom 26 ustanovení zákona o štátnom jazyku\ns ústavou a označenými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a\nzákladných slobodách. Podstatné argumenty navrhovateľa zdôvodňujúce nesúlad\njednotlivých ustanovení zákona o štátnom jazyku s ústavou a medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách spolu s ich právnym rozborom\na dôvodmi, ktoré ústavný súd viedli k rozhodnutiu o ich súlade, prípadne nesúlade, s\noznačenými ustanoveniami ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a\nzákladných slobodách, sú uvedené pod časťami I. až XI. tejto časti odôvodnenia.\nNakoľko navrhovateľ ohľadom viacerých ustanovení zákona o štátnom jazyku\nnamietal tiež ich nesúlad aj s čl. 11 ústavy a nakoľko argumentácia ústavného súdu\nohľadom nesúladu označených ustanovení zákona o štátnom jazyku s čl. 11 ústavy je\nrovnaká, ústavný súd ju zhrnul a uviedol v záverečnej časti XII. tohoto odôvodnenia.\n\n23\n\nI.\nNavrhovateľ namietal nesúlad označených ustanovení preambuly zákona\no štátnom jazyku s čl. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Ako prvé ustanovenie\npreambuly, ktoré sa podľa názoru navrhovateľa ocitlo v rozpore s uvedenými\nčlánkami ústavy, je to, podľa ktorého: „slovenský jazyk je... výrazom suverenity\nSlovenskej republiky“. Podľa názoru navrhovateľa je suverenita (zvrchovanosť) štátu\nprávnym pojmom na: „označenie nezávislosti štátnej moci od inej moci. Článok 1 a 2\nÚstavy jednoznačne vyjadrujú a zakotvujú, v čom spočíva suverenita Slovenskej\nrepubliky“, takže v dôsledku toho je „potom text preambuly v nesúlade - v rozpore s\nústavnou koncepciou pôvodu a nezávislosti moci Slovenskej republiky a hoci\npreambula zákona má len deklaratórny a nie normatívny charakter, vnáša chaos do\nprávnej terminológie nášho právneho poriadku a nemá vecný základ“.\nNavrhovateľ namietal tiež nesúlad ďalšieho ustanovenia preambuly zákona\no štátnom jazyku, podľa ktorého je slovenský jazyk aj všeobecným dorozumievacím\nprostriedkom jej občanov, „ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti\na právach na území Slovenskej republiky“. Podľa názoru navrhovateľa takto\nformulovaná preambula: „vytvára dojem, že len občania hovoriaci slovenským\njazykom majú zabezpečené ústavné práva uvedené v článku 12 ods. 1 ústavy“.\nPrvá otázka, na ktorú musel ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov\nzodpovedať, bola, či je oprávnený posudzovať aj nesúlad preambuly zákona (ako\njeho „nenormatívnej“ časti), o ktorej samotný navrhovateľ vyhlásil, že má „len\ndeklaratórny a nie normatívny charakter“, s Ústavou Slovenskej republiky. Pri\nodpovedi na túto otázku ústavný súd vychádzal predovšetkým z čl. 125 písm. a)\nústavy, ktorý ho oprávňuje rozhodovať o súlade „zákonov s ústavou a ústavnými\nzákonmi“. Žiadne ďalšie ustanovenie ani ústavy a ani zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995\nZ. z. však nešpecifikuje (nespresňuje), či je pod zákonmi potrebné rozumieť len ich\n„normatívnu“ alebo aj „nenormatívnu“ časť, prípadne či za súčasť zákonov treba\npovažovať aj ich záverečné a prechodné ustanovenia a pod. Ústavný súd pri\n24\n\nstanovení „rozsahu“ zákona, ustanovenia ktorého môžu byť predmetom konania\npodľa čl. 125 písm. a) ústavy, preto vychádzal z vôle zákonodarcu prejavenej pri\nprijímaní zákona o štátnom jazyku. Opierajúc sa o toto stanovisko ústavný súd\nkvalifikoval preambulu zákona o štátnom jazyku ako jeho uvádzaciu (uvodzovaciu)\nvetu, ktorá má síce význam pre objasnenie predmetu a účelu zákona a napomáha tiež\njeho výkladu, avšak predchádza jeho samotnému zneniu. Uvedenému plne\nzodpovedá aj posledná veta preambuly, t. j. „Národná rada Slovenskej republiky...\nuzniesla sa na tomto zákone“. Pod znením zákona o štátnom jazyku je podľa\nprávneho názoru ústavného súdu preto potrebné rozumieť jeho paragrafované znenie\n(§ 1 až 13), nasledujúce po uvodzovacej vete jeho preambuly. Keďže samotný\nzákonodarca pri prijímaní zákona o štátnom jazyku určil, ktoré jeho ustanovenia\nmôžu byť predmetom konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\na keďže preambulu zákona do takto stanoveného rozsahu zákona o štátnom jazyku\nnezahrnul, ústavný súd nebol oprávnený zaoberať sa jej nesúladom s čl. 1, čl. 2 ods.\n1, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to požadoval navrhovateľ.\nII.\nSkupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky namietala nesúlad\n§ 1 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom\njazyku Slovenskej republiky s čl. 26 a 27 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach (vyhláška FMZV č. 120/1976 Zb.), ďalej čl. 1 ods. 1 a čl. 2\nods. 1 písm. a) a c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie (vyhláška FMZV č. 95/1974 Zb.), ako aj s čl. 11 a čl. 12 ods. 1 a 2\nústavy.\nUstanovenie § 1 ods. 1 zákona o štátnom jazyku určuje, že na území\nSlovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk a ods. 2 toho istého\nparagrafu ustanovuje, že: „Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi\npoužívanými na území Slovenskej republiky.“\nPodľa názoru navrhovateľa sa týmto ustanovením „vytvára stav, keď sa\nostatné jazyky nevyhnutne dostanú do postavenia druhoradých jazykov, pričom\n25\n\nobčania, ktorí hovoria iným jazykom ako slovenským, sa dostanú do postavenia\ndruhoradých, menejcenných a diskriminovaných občanov“. Uvedené ustanovenie\npodľa názoru navrhovateľa napĺňa tiež znaky „rasovej diskriminácie“, nakoľko:\n„rozlišuje a zvýhodňuje ľudí na národnostnom princípe tým, že uprednostňuje jazyk\njedného národa pred jazykmi ostatných národnostných alebo etnických skupín, ktoré\nsa vyskytujú na území Slovenskej republiky“.\nUvedené ustanovenie zákona o štátnom jazyku predovšetkým predpokladá\nsúbežné používanie viacerých jazykov na území Slovenskej republiky a upravuje len\nich vzájomný vzťah tak, že jeden z nich (jazyk slovenský) určuje ako štátny, ktorý\nv dôsledku toho nadobúda „prednosť“ pred ostatnými jazykmi používanými na území\nSlovenskej republiky. Jeho prednostné používanie je dôsledkom tak ústavnej (čl. 6\nods. 1 ústavy), ako aj zákonnej (§ 1 ods. 1 zákona o štátnom jazyku) kvalifikácie\nštátneho jazyka Slovenskej republiky. Toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku je\nvšak podľa právneho názoru ústavného súdu potrebné vykladať vo väzbe na tú časť\njeho preambuly, podľa ktorej je slovenský jazyk: „aj všeobecným dorozumievacím\nprostriedkom jej občanov“. Aby sa dosiahol tento účel zákona a slovenský jazyk\nmohol slúžiť ako všeobecný dorozumievací prostriedok jej občanov, bolo potrebné,\naby v tých prípadoch zákonnej úpravy, kde by tento účel (a prostredníctvom iného\nako slovenského jazyka) nebolo možné dosiahnuť, mal zákonom stanovenú prednosť\npred „ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“.\nUvedené ustanovenie zákona o štátnom jazyku navrhovateľ posúdil ako\ndiskriminačné a dokonca napĺňajúce znaky „rasovej diskriminácie“ v zmysle čl. 1\nods. 1 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie,\nako aj ďalších nimi označených ustanovení Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach a tiež Ústavy Slovenskej republiky.\nPokiaľ\n\nide\n\no\n\nmedzinárodné\n\ndohovory\n\noznačené\n\nnavrhovateľom,\n\nje\n\nskutočnosťou, že tak Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku\n1966, ako aj Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie z roku 1965 zakazujú diskrimináciu, resp. rasovú diskrimináciu, avšak\nnie v polohe „in abstracto“, ale predovšetkým vo vzťahu k uplatňovaniu tých\n26\n\nľudských práv a základných slobôd, ktoré tvoria predmet ich zmluvnej úpravy (čl. 26\nv spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 27 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach, resp. čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 5 Medzinárodného dohovoru o odstránení\nvšetkých foriem rasovej diskriminácie). K nesúladu § 1 ods. 2 zákona o štátnom\njazyku s označenými ustanoveniami (článkami) týchto medzinárodných dohovorov\nby mohlo dôjsť za predpokladu, ak by tieto:\n1. upravovali aj práva a slobody príslušníkov národnostných menšín alebo\netnických skupín, vrátane ich jazykových práv (právo na používanie menšinového\njazyka),\n2. zmluvným stranám nielenže ukladali záväzok zabezpečiť používanie jazyka\nmenšín žijúcich na ich územiach, ale súčasne uskutočniť aj jeho „zrovnoprávnenie“\na následné uznanie jeho rovnocenného používania v porovnaní s väčšinovým\n(oficiálnym, úradným, resp. štátnym) jazykom.\nPodľa názoru navrhovateľa preto zákazu diskriminácie pri používaní\nmenšinových jazykov v zmysle označených medzinárodných dohovorov zodpovedá\ntaká vnútroštátna právna úprava ich zmluvných strán, ktorá ustanovuje rovnocenné\n(a rovnoprávne) používanie menšinových jazykov v porovnaní s väčšinovými, t. j.\noficiálnymi (štátnymi), resp. úradnými jazykmi.\nMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966 a ani\nMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku\n1965 však žiadny takýto záväzok svojim zmluvným stranám neukladajú, keďže ich\n(a predovšetkým) nezaväzujú, aby vnútroštátne vôbec „právne kvalifikovali“ jazyk\nsvojich menšín, resp. stanovili jeho vzťah (právne postavenie) k väčšinovému\n(oficiálnemu, úradnému, štátnemu) jazyku. Medzinárodný pakt o odstránení všetkých\nforiem rasovej diskriminácie pri definovaní tých práv, na využívanie ktorých sa zákaz\nrasovej diskriminácie vzťahuje (čl. 5 písm. a) až f)), o jazykových právach menšín\nnehovorí vôbec a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v čl. 27\npriznáva príslušníkom etnických, náboženských alebo jazykových menšín právo, aby:\n„spolu s ostatnými príslušníkmi menšiny používali svoj jazyk“. Základom takéhoto\nprístupu k jazykovým právam menšín je preto garancia reálneho používania\nmenšinových jazykov, avšak bez ohľadu na to, či je ich jazyk súčasne určitým\n27\n\nspôsobom (a či vôbec) „právne kvalifikovaný“, resp. či je právne upravený jeho\nvzťah k väčšinovému jazyku. K diskriminácii pri uplatňovaní práva podľa čl. 27\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, by preto mohlo dôjsť\nlen vtedy, ak by z dôvodov uvedených v jeho čl. 26, resp. v čl. 2 ods. 1, bolo určitým\nmenšinám toto právo (a v porovnaní s inými jazykovými menšinami) upierané.\nUstanovenie § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku však neupiera, a to ani\nz jazykových a ani z iných „rasových“ dôvodov, príslušníkom menšín ich právo na\npoužívanie svojho jazyka, pretože upravuje len vzťah slovenského jazyka (ako\nštátneho jazyka) k „ostatným jazykom používaným na území Slovenskej republiky“.\nPretože uvedené ustanovenia tak Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach, ako aj Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie neobsahujú záväzok, podľa ktorého by ich zmluvné strany mali\numožniť „rovnocenné“ používanie jazyka svojich menšín vo vzťahu k väčšinovému\njazyku, nemožno vôbec hovoriť ani o nesúlade § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku s\noznačenými ustanoveniami týchto medzinárodných dohovorov.\nUvedený spôsob argumentácie bolo možné v rozhodujúcej miere použiť aj na\nnamietaný nesúlad § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku s čl. 12 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky. K nesúladu s týmto článkom ústavy by mohlo dôjsť výlučne\nv spojitosti s porušením konkrétnych základných práv alebo slobôd tak, ako sú\nupravené v druhej hlave ústavy, t. j. v danom prípade s čl. 34 ústavy. Článok 34\nústavy však príslušníkom národnostných menšín alebo etnických skupín nepriznáva\nzákladné\n\nprávo,\n\nktorému\n\nby\n\nzodpovedala\n\npovinnosť\n\nštátu\n\n(zákonodarcu)\n\n„zrovnoprávniť“ právne postavenie jazyka menšiny alebo etnickej skupiny s právnym\npostavením „väčšinového“ jazyka, v dôsledku čoho by došlo k rovnocennému\npoužívaniu ako väčšinového (oficiálneho), tak i menšinových jazykov. Akceptáciou\nargumentácie navrhovateľa by právne a aj fakticky došlo k vytvoreniu systému\nviacerých a rovnocenných „štátnych“ jazykov na území Slovenskej republiky a\ntermín menšinový jazyk by v dôsledku toho stratil svoj reálny význam. Článok 34\nústavy síce garantuje príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín právo\nna používanie ich jazyka (čl. 34 ods. 2 písm. b)), avšak k porušeniu čl. 12 ods. 2\nv spojení s čl. 34 by mohlo dôjsť len vtedy, ak by § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku\n28\n\nniektorým menšinám odnímal (zakazoval) používanie ich jazyka, a to pre niektorý\nz „diskriminačných“ dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 ústavy. Ustanovenie § 1 ods.\n2 zákona o štátnom jazyku však o zákaze používania menšinových jazykov zo strany\nniektorých menšín nehovorí nič. Z uvedeného dôvodu nebolo preto už ani potrebné\nskúmať jeho možný nesúlad s čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže tento sa vo svojej prvej vete\nzaoberá prirodzene právnou povahou základných práv a slobôd a v druhej vete\ncharakteristikou základných práv a slobôd, ktoré však nie sú predmetom úpravy § 1\nods. 2 zákona o štátnom jazyku.\nIII.\nNavrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ďalej\nnamietal nesúlad § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku (druhá veta) s čl. 123 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nUstanovenie § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku uvádza, že: „Zákon\nneupravuje používanie liturgických jazykov. Používanie týchto jazykov upravujú\npredpisy cirkví a náboženských spoločností.“. Druhá veta tohoto ustanovenia sa\npodľa názoru navrhovateľa dostala do nesúladu s čl. 123 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorého: „Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe\nzákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú\nna to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú\nspôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.\nPodľa názoru navrhovateľa: „Je zrejmé, že cirkvi a náboženské spoločnosti nie\nsú orgánmi štátnej správy. Akékoľvek splnomocnenie, či odkaz na vydávanie ich\nvlastných normatívnych aktov v zákone ústava neumožňuje. Ústava ani žiadny zákon\nneobsahuje také ustanovenie, ktoré by umožňovalo Národnej rade Slovenskej\nrepubliky prijať zákon obsahujúci splnomocňovacie ustanovenie, ktoré by\noprávňovalo neštátne subjekty vydávať všeobecne záväzné normatívne akty.“. Z\nuvedeného dôvodu sa preto § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku vo svojej druhej vete\ndostal do nesúladu s čl. 123 ústavy.\n\n29\n\nNesúlad uvedeného ustanovenia zákona o štátnom jazyku s čl. 123 ústavy\npodľa názoru navrhovateľa nastal preto, že citované ustanovenie ústavy určuje, že\nvšeobecne záväzné právne predpisy môžu na základe zákona a v jeho medziach\nvydávať výlučne štátne orgány (štátne subjekty). Keďže cirkvi a náboženské\nspoločnosti treba považovať za „neštátne subjekty“ a keďže oprávnenie na vydávanie\nvšeobecne záväzných právnych predpisov prísluší len orgánom štátu, dostalo sa\nuvedené ustanovenie zákona o štátnom jazyku do nesúladu s čl. 123 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nČlánok 123 Ústavy Slovenskej republiky priznáva ministerstvám a iným\norgánom štátnej správy právo „sekundárnej normotvorby“ v prípadoch, ak sú na to\nsplnomocnené zákonom. Rozsah tejto normotvorby je však obsahovo obmedzený,\nnakoľko je limitovaný „medzami zákona“ a uskutočňuje sa v podobe všeobecne\nzáväzného právneho predpisu ministerstva alebo iného orgánu štátnej správy, ktorý\nsa vyhlasuje „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (t. j. zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Základným\npredpokladom pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva\nalebo iného orgánu štátnej správy podľa čl. 123 ústavy preto je, aby upravoval\nmatériu, ktorá už je predmetom „primárnej“, t. j. zákonnej úpravy, pričom pri jeho\nvydaní nemožno prekročiť „medze zákona“. Z uvedeného vyplýva, že predmetom\núpravy všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva alebo iného orgánu\nštátnej správy nemôže byť matéria, ktorá vôbec netvorí predmet zákonnej úpravy.\nČlánok 123 ústavy tiež určuje, že k uskutočňovaniu takejto „sekundárnej“\nnormotvorby sú oprávnené len štátne orgány patriace do zložky výkonnej moci, t. j.\nministerstvá alebo iné orgány štátnej správy.\nÚstavný súd Slovenskej republiky preto preskúmal, či došlo k splneniu\nuvedených podmienok nesúladu § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku s čl. 123 ústavy\na zistil, že tomu tak nie je. Navrhovateľ vo svojom návrhu totiž opomenul\n(neuviedol) ustanovenie prvej vety § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku, podľa\nktorého: „Zákon neupravuje používanie liturgických jazykov.“. Uvedené ustanovenie\nzákona o štátnom jazyku jednoznačne a „negatívne“ vymedzuje tú matériu, ktorá\nnetvorí predmet jeho právnej úpravy, t. j. používanie liturgických jazykov. Pre\n30\n\núplnosť je potrebné uviesť, že aj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku\npotvrdzuje, že používanie liturgického jazyka tvorí vnútornú vec každej cirkvi alebo\nnáboženskej spoločnosti a nie je (netvorí vôbec) predmet právnej úpravy „štátnych“\nči „svetských“ zákonov. Autonómiu cirkví a náboženských spoločností pri spravovaní\nsvojich vnútorných vecí potvrdzuje tiež čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a\n§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení\ncirkví a náboženských spoločností.\nKeďže jeden zo základných predpokladov, na ktorých spočíva čl. 123 Ústavy\nSlovenskej republiky, je ten, že ministerstvo alebo iný orgán štátnej správy môže\nvydať všeobecne záväzný právny predpis len na základe zákona a v jeho medziach a\nkeďže používanie liturgických jazykov netvorí vôbec predmet úpravy zákona o\nštátnom jazyku (ustanovenie prvej vety § 1 ods. 3 túto matériu z predmetu zákonnej\núpravy „expressis verbis“ vylučuje), v takejto situácii neprichádza vôbec do úvahy\nani otázka príslušného alebo nepríslušného subjektu v zmysle čl. 123 Ústavy\nSlovenskej republiky. Táto sa stáva aktuálnou len vtedy, ak ide o matériu, ktorá je\npredmetom príslušnej zákonnej úpravy, ale nie aj vtedy, ak ide o matériu, ktorá je zo\nzákonnej úpravy výslovne vylúčená. V posledne uvedenom prípade nemožno preto\nhovoriť ani o jej vzťahu k čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, čo prirodzene\nvylučuje aj akúkoľvek možnosť jeho nesúladu s ním v otázke subjektov oprávnených\nk\n\nvydaniu\n\nvšeobecne\n\nzáväzných\n\nprávnych\n\npredpisov,\n\ntzv.\n\n„sekundárnej\n\nnormotvorby“.\nIV.\n1. V ďalšej časti svojho návrhu navrhovateľ namietal nesúlad § 2 ods. 2\nzákona o štátnom jazyku s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 2 ods.\n2 citovaného zákona uvádza, že: „Kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje\nMinisterstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo kultúry“) na návrh\nodborných slovakistických jazykovedných pracovísk“.\nNavrhovateľ uviedol, že aj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku sa ocitlo\nv rozpore s čl. 123 ústavy, pretože: „neobsahuje splnomocnenie pre ministerstvo\n31\n\nvydať všeobecne záväzný právny predpis“, hoci na inom mieste uznávajú, že: „je síce\nakýmsi splnomocnením, avšak len na vyhlásenie kodifikovanej podoby jazyka, ale\nnie na vydanie všeobecne záväznej právnej normy“. Podľa názoru navrhovateľa, hoci\nzákon „nenapĺňa ústavnú podmienku na to, aby podoba kodifikovaného jazyka bola\nvšeobecne záväzná..., na základe § 10 zákona pri použití § 11 ods. 4 však možno\nuložiť aj osobám mimo rezortu Ministerstva kultúry pokuty...“.\nNavrhovateľ v tejto časti svojho návrhu namietol, že ustanovenie § 2 ods. 2\nzákona o štátnom jazyku nesplnomocnilo ministerstvo kultúry na vydanie všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, ktorým by sa mala upraviť kodifikovaná podoba\nštátneho jazyka, a tým sa dostalo do rozporu s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky,\nktorý ovšem takéto splnomocnenie voči: „ministerstvám a iným orgánom štátnej\nsprávy“ expressis verbis predpokladá.\nČlánok 123 ústavy ustanovuje pre ministerstvo alebo iný orgán štátnej správy\nviaceré podmienky späté s vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu, a to:\n1. zákonodarca musí ministerstvo alebo iný orgán štátnej správy na vydanie\nvšeobecného záväzného právneho predpisu výslovne splnomocniť,\n2. zákonodarca musí presnejšie určiť, čo je potrebné chápať pod termínom\n„v medziach zákona“, a teda stanoviť, aké otázky tvoriace predmet zákonnej úpravy\na akým spôsobom budú upravené vo všeobecne záväznom právnom predpise\nministerstva alebo iného orgánu štátnej správy (napríklad podrobnosti na\nzabezpečenie určitých ustanovení zákona, spôsob tvorby a použitia zákonného fondu\na pod.).\nSplnomocňovacie ustanovenia zákonov „transformujú“ uvedené požiadavky\nčl. 123 ústavy zvyčajne vo formuláciách („Ministerstvo... ustanoví všeobecne\nzáväzným právnym predpisom... podrobnosti... spôsob“ a pod.).\nPožiadavka výslovného splnomocnenia zákonodarcu na vydanie všeobecne\nzáväzného právneho predpisu je zdôvodnená tým, že ministerstvo ani iný orgán\nštátnej správy nedisponuje „pôvodnou“ („originálnou“), ale len odvodenou\n(„sekundárnou“) normotvorbou, pričom jej rozsah („v medziach zákona“) určuje vždy\n32\n\npôvodný normotvorca, t. j. Národná rada Slovenskej republiky, berúc pritom v\nkaždom prípade do úvahy účel, špecifiku a potreby konkrétnej zákonnej úpravy.\nVšeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Existenciu takéhoto zákona (od 1. januára\n1993 je ním zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky) predpokladá čl. 87 ods. 5 ústavy (ohľadom\nvyhlasovania zákonov), čl. 120 ústavy (ohľadom vyhlasovania nariadení vlády) a čl.\n123 ústavy (ohľadom vyhlasovania všeobecne záväzných právnych predpisov\nministerstiev a iných orgánov štátnej správy). Výraz „vyhlásenie“ však zákonodarca\nspája výlučne s určitým a konkrétnym druhom všeobecne záväzného právneho\npredpisu (zákon, nariadenie vlády, vyhláška ministerstva), ale nikdy nie s predmetom\njeho právnej úpravy.\nVychádzajúc z uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky predovšetkým\npreskúmal, či § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku je vôbec v príčinnej súvislosti s čl.\n123 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. s matériou tvoriacou obsah citovaného článku\nústavy, a došiel k záveru, že tomu tak nie je. Ustanovenie § 2 ods. 2 uvádza, že\nkodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje Ministerstvo kultúry Slovenskej\nrepubliky\n\nna\n\nnávrh\n\nodborných\n\nslovakistických\n\njazykovedných\n\npracovísk.\n\nKodifikovanú podobu štátneho jazyka je podľa zákona o štátnom jazyku pritom\npotrebné chápať ako výraz starostlivosti štátu o jeho ochranu (§ 2 ods. 1 písm. b)\nzákona o štátnom jazyku). Aj samotný § 2 zákona o štátnom jazyku je označený ako:\n„Štátny jazyk a jeho ochrana“. Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku\nsúčasne určuje, že kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje Ministerstvo\nkultúry Slovenskej republiky na návrh odborných slovakistických jazykovedných\npracovísk.\nUstanovenie § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku ani žiadne jeho ďalšie\nustanovenie však neodráža taký úmysel zákonodarcu (a preto ani jeho výslovné\nsplnomocnenie) na to, aby Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky upravilo\n(„ustanovilo“) kodifikovanú podobu štátneho jazyka vo forme všeobecne záväzného\nprávneho predpisu. S cieľom potvrdenia takéhoto úmyslu zákonodarcu pri\n„kodifikácii“ štátneho jazyka sa Ústavný súd Slovenskej republiky 18. júla 1996\n33\n\nobrátil na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky so žiadosťou o zaslanie\nstanoviska orgánu, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal, k návrhu skupiny\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky. Vo svojom stanovisku z 27. januára\n1997 (č. j. 1106/1996) Národná rada Slovenskej republiky k § 2 ods. 2 zákona o\nštátnom jazyku uviedla, že: „Zjednotené pravidlá štátneho jazyka, ktoré sa opierajú o\nvedeckú a výskumnú prácu jednotlivých slovakistických pracovísk sa predkladajú na\nkodifikovanie. Kodifikáciu nie je možné chápať ako normotvorný akt z pohľadu\npráva. Kodifikáciu i každú novú závažnú úpravu normy štátneho jazyka však\nvyhlasuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky“. S týmto písomným\nstanoviskom Národnej rady Slovenskej republiky sa na ústnom pojednávaní pléna\nústavného súdu 26. augusta 1997 stotožnil aj jej zástupca poslanec JUDr. Ján Cuper.\nZ vyžiadaného písomného stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj z\nústneho vyjadrenia jej zástupcu, jednoznačne vyplynulo, že úmyslom zákonodarcu\nnebolo poveriť Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky kodifikáciou štátneho\njazyka prostredníctvom a na základe „normotvorného aktu“, t. j. všeobecne\nzáväzného právneho predpisu ministerstva podľa čl. 123 ústavy. Kodifikáciu štátneho\njazyka Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 2 zákona o\nštátnom jazyku je preto možné chápať ako prejav starostlivosti štátu o štátny jazyk,\nale nie aj ako zmocnenie zákonodarcu na vydanie všeobecne záväzného právneho\npredpisu ministerstva, obsahom ktorého má byť kodifikovaná podoba štátneho\njazyka.\nUvedené písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj ústne\nvyjadrenie jej zástupcu, zobral ústavný súd do úvahy pri posudzovaní súladu § 2 ods.\n2 zákona o štátnom jazyku s čl. 123 ústavy. Keďže podľa vlastného vyjadrenia\nzákonodarcu tento v § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku nesplnomocnil ministerstvo\nkultúry na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu na „kodifikáciu“\nštátneho jazyka a keďže čl. 123 ústavy upravuje podmienky vydania všeobecne\nzáväzného právneho predpisu ministerstva alebo ústredného orgánu štátnej správy,\nnemohol sa § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku dostať do nesúladu s čl. 123 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n\n34\n\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky však v tejto súvislosti (a v dôsledku\nuvedeného) považoval\n\nza potrebné vyporiadať\n\nsa s ďalším argumentom\n\nnavrhovateľa, podľa ktorého hoci zákon o štátnom jazyku nepriznáva ministerstvu\nkultúry splnomocnenie vydať všeobecne záväzný právny predpis a splnomocňuje ho\nlen na vyhlásenie kodifikovanej podoby štátneho jazyka: „Na základe § 10 zákona pri\npoužití § 11 ods. 4 možno uložiť aj osobám mimo rezortu Ministerstva kultúry\npokuty, ak sa odchýlia od kodifikovanej podoby štátneho jazyka vyhlásenej podľa\nvyššie uvedeného ustanovenia, hoci zákon nenapĺňa ústavnú podmienku na to, aby\ntáto podoba bola všeobecne záväzná“. Je skutočnosťou, že § 11 ods. 4 zákona určuje,\npre potreby ktorých jeho ustanovení sa slovenský jazyk rozumie v jeho kodifikovanej\npodobe stanovenej Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky v súlade s § 2 ods. 2\nzákona o štátnom jazyku. Nerešpektovanie kodifikovanej podoby štátneho jazyka\nprávnickými osobami, resp. fyzickými osobami oprávnenými podnikať, môže\nministerstvo kultúry podľa § 10 zákona o štátnom jazyku postihovať pokutami v\nprípadoch ustanovených zákonom (§ 4 ods. 4, § 5 ods. 2 a 5, § 8 ods. 1, 3, 5 a 6).\nÚstavný súd Slovenskej republiky preto považoval za potrebné preskúmať možný\ndopad (účinok) toho, že zákonodarca nesplnomocnil Ministerstvo kultúry Slovenskej\nrepubliky, aby na základe § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku slovenský jazyk\nkodifikovalo v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva na\nfungovanie a rozsah pôsobenia sankčného mechanizmu upraveného § 10 zákona o\nštátnom jazyku. Ústavný súd vychádzal v tejto otázke zo stanoviska, že akékoľvek\npokuty (finančné postihy) nemožno právnickým osobám a ani fyzickým osobám\noprávneným podnikať, ukladať dovtedy, pokiaľ tie pravidlá, porušenie ktorých je\nsankcionovateľné vo forme pokút ministerstva kultúry, nenadobudnú povahu (formu)\nvšeobecne záväzného právneho predpisu.\nV.\nNavrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\nnamietal tiež nesúlad § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku s čl. 33, čl. 34 ods. 2\npísm. b), čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. b) a čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj\ns čl. 2 ods. 2, čl. 4 a 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach z roku 1966 (vyhláška Federálneho ministerstva zahraničných\n35\n\nvecí č. 120/1976 Zb.), ako aj čl. 5 písm. c) a i) Medzinárodného dohovoru o\nodstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965. Ustanovenie § 3 ods. 1\nzákona o štátnom jazyku uvádza, že: „Štátne orgány a štátne organizácie, orgány\núzemnej\n\nsamosprávy\n\na orgány\n\nverejnoprávnych\n\nustanovizní\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„verejnoprávny orgán“) pri výkone svojich pôsobností povinne používajú štátny jazyk\nna celom území Slovenskej republiky. Preukázanie primeranej znalosti štátneho\njazyka slovom i písmom je podmienkou prijatia do pracovného pomeru alebo do\nobdobného pracovného vzťahu a predpokladom na vykonávanie dohodnutej práce\nv určenej pracovnej činnosti vo verejnoprávnom orgáne“. Z odôvodnenia tejto časti\nnávrhu vyplynulo, že navrhovateľ namietal osobitne nesúlad jeho prvej vety a\nosobitne nesúlad jeho druhej vety s ústavou a označenými medzinárodnými\ndohovormi. Prvá veta tohoto ustanovenia sa podľa názoru navrhovateľa ocitla v\nnesúlade s čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, keďže: „ukladá\npovinnosť, teda prikazuje verejnoprávnym orgánom pri výkone svojich povinností\npoužívať výlučne štátny jazyk (v zmysle ústavy štátne orgány môžu konať iba v\nsúlade so zákonom), čím znemožňuje, odníma občanom patriacim k národnostným\nmenšinám a etnickým skupinám možnosť používania svojho materinského jazyka v\núradnom styku. Podľa názoru navrhovateľa by „tento nesúlad mohol byť preklenutý\na v Ústave zakotvené práva národnostných menšín a etnických skupín na používanie\nich jazyka v úradnom styku by mohli byť zaručené, pokiaľ by sa ustanovením § 12\nzákona nezrušil zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike“.\nPokiaľ ide o druhú vetu ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, táto\nsa podľa názoru navrhovateľa ocitla v nesúlade s ostatnými označenými\nustanoveniami ústavy a aj medzinárodných dohovorov.\n1. Pokiaľ ide o prvú vetu § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, navrhovateľ ako\nporušenie čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky kvalifikoval zákonom\nuloženú povinnosť verejnoprávnych orgánov (tak ako sú definované v § 3 ods. 1) pri\nvýkone svojich pôsobností povinne používať štátny jazyk na celom území Slovenskej\nrepubliky. Podľa názoru navrhovateľa základnému právu používať svoj jazyk\nv úradnom styku, ktoré občanom Slovenskej republiky patriacim k národnostným\nmenšinám alebo etnickým skupinám priznáva čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy\n36\n\nSlovenskej republiky, zodpovedá povinnosť „verejnoprávnych orgánov“ používať v\núradnom styku s nimi jazyk príslušnej národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.\nKeďže § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku určuje pre výkon ich pôsobnosti povinné\npoužívanie štátneho jazyka, ocitol sa podľa názoru navrhovateľa v nesúlade s čl. 34\nods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.\nV uvedenej súvislosti je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že podľa právneho\nnázoru ústavného súdu v kontexte a pre účely celého zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky\nneexistuje žiaden právny a ani faktický dôvod, aby verejnoprávne orgány\nvymenované v jeho § 3 ods. 1 (ale aj v jeho ďalších ustanoveniach) používali vo\nsvojej činnosti (pri výkone svojich pôsobností) iný ako štátny jazyk. Jediným\ndôvodom, aby pre výkon pôsobností verejnoprávnych orgánov zákon o štátnom\njazyku prikazoval aj používanie iných jazykov, by bola „faktická“ úprava používania\njazykov národnostných menšín alebo etnických skupín. „Faktická“ úprava z toho\ndôvodu, že samotný zákon o štátnom jazyku ustanovením § 1 ods. 4 vylučuje z\npredmetu svojej úpravy expressis verbis „používanie jazykov národnostných menšín\na etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony“. Jednotlivé\nustanovenia zákona o štátnom jazyku (vrátane § 3 ods. 1) by sa mohli dostať do\nnesúladu s čl. 34 Ústavy Slovenskej republiky jedine vtedy, ak aj napriek\nvýslovnému zneniu § 1 ods. 4 by sa zákon o štátnom jazyku:\na) obracal priamo na príslušníkov národnostných menšín alebo etnických\nskupín, alebo\nb) obracal sa na nich nepriamo ako na občanov Slovenskej republiky,\nc) prikazoval im používať štátny jazyk,\nd) prikazoval im používať štátny jazyk aj v tej oblasti, v ktorej im čl. 34\nÚstavy Slovenskej republiky umožňuje (garantuje) používanie jazyka národnostnej\nmenšiny alebo etnickej skupiny bez možnosti akejkoľvek výnimky z takéhoto príkazu\nv prospech jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.\nZ uvedeného vyplynulo, že úprava používania iného ako slovenského jazyka\nby sa do zákona o štátnom jazyku mohla dostať len „nepriamo“, t. j. výlučne\nprostredníctvom (a v dôsledku) úpravy „jazykových“ práv občanov Slovenskej\n37\n\nrepubliky\n\npatriacich\n\nk národnostným\n\nmenšinám\n\nalebo\n\netnickým\n\nskupinám.\n\nEventuálna zákonná povinnosť verejnoprávneho orgánu použiť pri výkone svojej\npôsobnosti aj iný ako slovenský jazyk, by preto mohla vzniknúť výlučne v dôsledku\nzákonnej úpravy základného práva podľa čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej\nrepubliky. V rozsahu, v ktorom však zákon o štátnom jazyku neupravuje jazykové\npráva príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín (vrátane práva na\npoužívanie svojho jazyka v úradnom styku), samotný zákonný príkaz obsiahnutý v §\n3 ods. 1, nemožno považovať za nesúladný s čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Zákon o štátnom jazyku preto v § 3 ods. 1 a v naznačenom smere vôbec\nneupravuje (ani „de iure“ a ani „de facto“) právo na používanie jazyka národnostnej\nmenšiny alebo etnickej skupiny v úradnom styku. Keďže ho však vôbec neupravuje,\nnie je namieste ani tvrdenie navrhovateľa, že jeho uplatneniu zodpovedá povinnosť\nverejnoprávneho orgánu takýto jazyk pri výkone svojich pôsobností aj používať.\nPre úplnosť je však potrebné dodať, že význam § 3 zákona o štátnom jazyku\n(používanie štátneho jazyka v úradnom styku) spočíva v tom, že definuje jednotlivé\nprvky (súčasti) „úradného styku“, pre ktoré určuje povinné používanie štátneho\njazyka.\n2. Pokiaľ ide o druhú vetu § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, ktorá\npredpokladá preukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka slovom a písmom ako\npodmienku prijatia do pracovného pomeru alebo do obdobného pracovného vzťahu\nvo verejnoprávnom orgáne, navrhovateľ namietal jej nesúlad s čl. 2 ods. 2, čl. 4 a 6\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku\n1966, ako aj s čl. 5 písm. c) a i) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých\nforiem rasovej diskriminácie z roku 1965, pretože: „V danom prípade zákon...\nneumožňuje slobodu voľby povolania za rovnakých podmienok každému...“ a je aj\nv rozpore so záväzkom na „zaručenie práva každého na vstup za rovnakých\npodmienok do verejných služieb a právo na prácu a slobodnú voľbu zamestnania“.\nPokiaľ ide o Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych\nprávach z roku 1966, navrhovateľ kvalifikoval ustanovenie druhej vety § 3 ods. 1\nzákona o štátnom jazyku ako diskriminačné, a tým narušujúce čl. 2 ods. 2 Paktu\n38\n\nv spojitosti s právom na prácu, resp. príležitosťou zarábať si na živobytie svojou\nprácou. K diskriminácii pri uplatňovaní práv garantovaných čl. 6 Medzinárodného\npaktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach podľa názoru navrhovateľa\ndošlo z toho dôvodu, že tým uchádzačom o vstup do pracovného pomeru, či\nobdobného pracovného vzťahu vo verejnoprávnom orgáne, ktorí patria k\nnárodnostným menšinám alebo etnickým skupinám, zákon ako podmienku ich prijatia\nprikazuje preukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka slovom a písmom.\nUvedenú požiadavku zákona o štátnom jazyku považoval navrhovateľ (a vo\nvzťahu k Medzinárodnému dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie) tiež ako rasovú diskrimináciu pri uplatnení práva na „vstup do\nverejných služieb za rovnakých podmienok“ (čl. 5 písm. c) Medzinárodného\ndohovoru), ako aj „práva na prácu a slobodnú voľbu zamestnania“ (čl. 5 písm. i)\nMedzinárodného dohovoru). Spoločným základom\n\n„nediskriminačného“ prístupu\n\nk tým ľudským právam a základným slobodám, ktoré sú garantované citovanými\nmedzinárodnými dohovormi, je ich „uskutočňovanie za rovnakých podmienok...“ (čl.\n5 písm. c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie), resp. „bez akéhokoľvek rozlišovania“ (čl. 2 ods. 2 Medzinárodného\npaktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Z uvedeného vyplýva, že\nkaždý, kto je oprávnený uplatňovať tieto ľudské práva a základné slobody, musí mať\ngarantované ich využívanie za rovnakých podmienok ako ostatní, a to bez ohľadu na\nsvoju rasu, farbu pleti, pohlavie, národnostný, alebo etnický pôvod, majetok, rod,\nresp. iné postavenie (čl. 5 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem\nrasovej diskriminácie, resp. čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych právach). Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku v\ndruhej vete upravuje jednu z podmienok pre vstup do pracovného pomeru alebo iného\nobdobného pracovného vzťahu vo verejnoprávnom orgáne a takúto zákonnú\npodmienku („per se“) prirodzene nie je ešte možné považovať ani za diskrimináciu a\nani za rasovú diskrimináciu v zmysle citovaných medzinárodných dohovorov.\nOhľadom\n\nuplatňovania\n\npráv\n\nuvedených\n\ntak\n\nv Medzinárodnom\n\npakte\n\no\n\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (právo na prácu), ako aj v\nMedzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (právo\nna vstup do verejných služieb, právo na prácu, právo na slobodnú voľbu\n39\n\nzamestnania), by však aj takúto podmienku bolo možné hodnotiť ako diskriminačnú\n(porušujúcu zákaz diskriminácie) vtedy, ak by zákon o štátnom jazyku stanovoval\nrozdielny (diferencovaný) spôsob jej uplatňovania voči rôznym skupinám uchádzačov\no vstup do pracovného pomeru alebo iného obdobného pracovného vzťahu do\nverejnoprávneho orgánu.\nDruhá veta § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku určujúca ako podmienku\nprijatia do pracovného pomeru alebo iného obdobného pracovného vzťahu vo\nverejnoprávnom orgáne „primeranú znalosť štátneho jazyka slovom a písmom“ však\nneustanovuje rozdielny spôsob jej uplatňovania voči rôznym uchádzačom (rôznym\nskupinám uchádzačov) na základe niektorého z tých „diskriminačných“ kritérií, zákaz\npoužívania ktorých je obsiahnutý tak v čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu\no hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj v čl. 5 Medzinárodného\ndohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie. V súlade so zákonom\no štátnom jazyku sa táto podmienka naopak uplatňuje jednotným spôsobom voči\nvšetkým uchádzačom o zamestnanie vo verejnoprávnych orgánoch bez ohľadu na ich\npríslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine. V súvislosti s posledne\nmenovanou skupinou uchádzačov (možných uchádzačov) o zamestnanie vo\nverejnoprávnom orgáne je súčasne potrebné uviesť, že táto podmienka nie je voči nim\ndiskriminačná ani v tom smere, že by požadovala to, čo si ako príslušníci\nnárodnostnej menšiny alebo etnickej skupiny nemohli (nemali možnosť) osvojiť, t. j.\nprimeranú znalosť štátneho jazyka slovom a písmom. Občania Slovenskej republiky\npatriaci k národnostnej menšine alebo etnickej skupine majú právo na osvojenie si\nštátneho jazyka garantované čl. 34 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedených\ndôvodov preto podmienku uvedenú v druhej vete § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku\nnemožno hodnotiť ako diskriminačnú, a preto ani nesúladnú s označenými článkami\nMedzinárodného paktu o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, resp.\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.\nNavrhovateľ ďalej namietal nesúlad druhej vety § 3 ods. 1 zákona o štátnom\njazyku aj s viacerými článkami Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne s čl. 33,\nčl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 36 písm. b). Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s čl. 33 ústavy,\nnavrhovateľ uviedol, že ustanovenie: „§ 3 ods. 1 možno považovať za rozporné\n40\n\ns čl. 33 Ústavy, pretože v prípade aplikácie druhej vety § 3 ods. 1 zákona príslušnosť\nku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine bude na ujmu osoby,\nnakoľko zákon vyžaduje od všetkých zamestnancov verejnoprávnych orgánov\npreukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka“. Ako už bolo spomenuté, druhá veta\n§ 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku však neustanovuje pre uchádzačov o zamestnanie\nvo verejnoprávnych orgánoch takú podmienku, ktorá by pre všetkých z nich nebola\nsplniteľná.\nUstanovenie čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky totiž len potvrdzuje, že\nv prípade, ak sa občan Slovenskej republiky rozhodne pre príslušnosť ku\nktorejkoľvek národnostnej menšine alebo skupine, nesmie mu to byť na ujmu, a to ani\npri využívaní tých základných práv alebo slobôd, ktoré sú upravené v druhej hlave\nÚstavy Slovenskej republiky. V súvislosti s čl. 33 navrhovateľ ďalej uviedol, že\npodmienka znalosti štátneho jazyka predstavuje pre občanov Slovenskej republiky\npatriacich k národnostnej menšine alebo etnickej skupine aj zásah do „ochrany proti\nsvojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní“. V tejto\nsúvislosti je potrebné spomenúť, že ustanovenie druhej vety § 3 ods. 1 zákona o\nštátnom jazyku nemá žiadnu súvislosť s ochranou proti svojvoľnému prepúšťaniu zo\nzamestnania, t. j. prepúšťaniu bez zákonných dôvodov, resp. diskrimináciou v\nzamestnaní, keďže podmienka znalosti štátneho jazyka sa uplatňuje jednotne voči\nvšetkým uchádzačom o pracovný pomer, či iný obdobný pracovný vzťah vo\nverejnoprávnom orgáne.\nNavrhovateľ tiež uviedol, že druhá veta § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku sa\nocitla v nesúlade aj s čl. 35 ods. 1 (právo na slobodnú voľbu povolania) a čl. 35 ods.\n3 (právo na prácu), keďže uvedené ustanovenia neviažu výkon týchto práv „na\nznalosť štátneho alebo iného jazyka alebo na inú všeobecnú podmienku“. V tejto\nsúvislosti je potrebné zdôrazniť, že samotná ústava neupravuje podmienky výkonu\nkonkrétnych pracovných povolaní a činností, keďže tak pri uplatnení práva na\nslobodnú voľbu povolania, ako aj práva na prácu (čl. 35 ods. 1 a 3) odkazuje na\nzákonnú úpravu. Zákony môžu stanoviť aj podmienky pre výkon určitých povolaní\nalebo činností (čl. 35 ods. 2 ústavy) a zákonná úprava konkrétnej podmienky pre\nprijatie do konkrétneho povolania alebo pracovnej činnosti nemôže byť sama osebe\n41\n\npovažovaná za nesúladnú s čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy, pokiaľ nenarušuje právo na\nslobodnú voľbu povolania, prípravu naň, resp. právo na prácu. Vyžadovanie\nprimeranej znalosti štátneho jazyka slovom a písmom ako podmienka prijatia do\npracovného pomeru, či iného obdobného pracovného vzťahu vo verejnoprávnom\norgáne, však neporušuje právo na slobodnú voľbu povolania a ani právo na prácu,\npokiaľ ide o občanov Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám,\nalebo etnickým skupinám. K možnému porušeniu uvedených článkov Ústavy\nSlovenskej republiky by mohlo prísť len vtedy, ak by túto podmienku občania\nSlovenskej republiky, patriaci k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám,\nneboli reálne schopní splniť, keďže im nebola poskytnutá možnosť (príležitosť)\nosvojiť si znalosť štátneho jazyka požadovanú druhou vetou § 3 ods. 1 zákona o\nštátnom jazyku. Tým by uvedená podmienka voči nim súčasne nadobudla aj\ndiskriminačný charakter v dôsledku ich príslušnosti k národnostnej menšine alebo\netnickej skupine. O takúto situáciu a takúto podmienku však v prípade druhej vety\nodseku 1 § 3 zákona o štátnom jazyku nejde.\nVI.\nNavrhovateľ ďalej namietal nesúlad § 3 ods. 2, § 3 ods. 3 písm. b) a písm. e)\nzákona o štátnom jazyku s čl. 67, čl. 69 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nUstanovenie § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku o. i. určuje, že zamestnanci\na funkcionári verejnoprávnych orgánov používajú v úradnom styku štátny jazyk.\nNavrhovateľ pri zdôvodnení tejto časti svojho návrhu argumentoval tým, že medzi\nfunkcionárov verejnoprávnych orgánov možno zaradiť aj poslancov obecných\nzastupiteľstiev a starostov obcí ako volené orgány samosprávy obcí, pričom však\n„Ústava v čl. 69 nepredpokladá pre voliteľnosť týchto orgánov znalosť štátneho\njazyka, obmedzenia ktoré ukladá zákon, sú proti vôli voličov a sú protiústavné“,\nkeďže „Všeobecné volebné právo pritom pri voľbe starostu, ako i poslancov\nobecných zastupiteľstiev vyžaduje iba podmienku splnenia veku a spôsobilosti na\nprávne úkony“.\nZákladný argument namietaného nesúladu § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku\ns čl. 67, 69 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky preto podľa navrhovateľa spočíval\n42\n\nv tom, že voleným orgánom obecnej samosprávy ústava neukladá znalosť štátneho\njazyka a keďže § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku takúto ich znalosť naopak\npredpokladá, ocitol sa v nesúlade s označenými článkami ústavy. Pokiaľ ide o túto\nčasť návrhu, ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zdôrazniť, že ani čl. 67\na ani čl. 69 Ústavy Slovenskej republiky neupravujú podmienky, ktoré musia spĺňať\nkandidáti na funkcie\n\ndo volených orgánov samosprávy obcí, t. j. kandidáti na\n\nposlancov do obecných zastupiteľstiev a kandidáti na starostov obcí (primátorov).\nČlánok 67 ústavy hovorí o územnej samospráve obcí a čl. 69 vymenúva orgány obce,\nzloženie obecného zastupiteľstva, ako aj náležitosti volieb do orgánov obecnej\nsamosprávy. Ústava ohľadom výkonu aktívneho aj pasívneho volebného práva\nobčanov vo všeobecnosti odkazuje na zákon (čl. 30) a pokiaľ ide o náležitosti volieb\ndo orgánov samosprávy obcí, charakterizuje ich tiež v čl. 69 ods. 2 a 3.\nTam, kde to ovšem zákonodarca považoval za vhodné a účelné, upravil priamo\nv ústave aj podmienky, ktoré majú spĺňať jednotliví kandidáti na posty volených,\nprípadne menovaných ústavných činiteľov Slovenskej republiky,\n\nnapríklad\n\nprezidenta Slovenskej republiky (čl. 103 ods. 1), sudcu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (čl. 134 ods. 3), predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (čl. 61 ods. 2),\nresp. poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 74 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky). Keďže čl. 69 ani čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky neupravujú\npodmienky, ktoré musia spĺňať kandidáti do volených orgánov samosprávy obcí,\nnemohol sa § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku s uvedenými článkami ústavy dostať\ndo obsahového nesúladu tak, ako to tvrdil navrhovateľ vo svojom návrhu. Vzhľadom\nna uvedené by v tomto prípade mohlo dôjsť len\n\nk nesúladu medzi právnymi\n\npredpismi rovnakej právnej sily, t. j. medzi zákonmi, avšak ústavný súd nie je na\nposudzovanie súladu všeobecne záväzných právnych predpisov rovnakej právnej sily\noprávnený.\nNavrhovateľ v ďalšej časti svojho návrhu namietal tiež nesúlad § 3 ods. 3\npísm. b) zákona o štátnom jazyku (podľa ktorého sa v štátnom jazyku uskutočňujú\nrokovania verejnoprávnych orgánov) a písm. e) toho istého ustanovenia (podľa\nktorého sa v štátnom jazyku vedú aj kroniky obcí, pričom prípadné inojazyčné znenie\nkroniky je prekladom zo štátneho jazyka) tiež s čl. 67, 69 a čl. 1 Ústavy Slovenskej\n43\n\nrepubliky. Uvedené ustanovenia zákona o štátnom jazyku predovšetkým nemajú\nžiadnu súvislosť s čl. 69 ústavy, keďže tento sa predovšetkým zaoberá orgánmi\nobecnej samosprávy a voľbou poslancov a starostu obce. Pokiaľ ide o nesúlad\nuvedených ustanovení zákona s čl. 67 ústavy, tento podľa navrhovateľa spočíval\nv tom, že orgánom samosprávy obcí prikazuje „používanie štátneho jazyka v jeho\nkodifikovanej podobe“, a to tak v rokovaní orgánov samosprávy obcí (§ 3 ods. 3\npísm. b)), ako aj pri vedení kroník obcí (§ 3 ods. 3 písm. e)), čím sa ocitol v nesúlade\ns tými vecami „územnej samosprávy“, o ktorých rozhoduje každá obec samostatne.\nPodľa takejto argumentácie navrhovateľa by sa však citované ustanovenia\nzákona o štátnom jazyku mohli dostať do nesúladu s čl. 67 Ústavy Slovenskej\nrepubliky len vtedy, ak by:\na) samotná Ústava Slovenskej republiky v čl. 67, prípadne v ďalšom\nustanovení, priamo definovala okruh tých vecí, ktoré spadajú pod rozsah územnej\nsamosprávy obcí a o ktorých preto rozhoduje každá obec samostatne (ústavná\ndefinícia okruhu otázok spadajúcich pod rozsah územnej samosprávy obce);\nb) súčasťou takéhoto ústavného okruhu otázok spadajúcich pod rozsah\núzemnej samosprávy obce by bolo aj určenie jazyka, v ktorom sa majú viesť\nrokovania orgánov samosprávy obcí, ako aj jazyk, v ktorom sa má viesť kronika obcí.\nZa splnenia týchto ústavných podmienok by sa taký zákon o štátnom jazyku,\nv ktorom zákonodarca záväzne určil rokovací jazyk orgánov samosprávy obce, ako aj\njazyk, v ktorom sa bude viesť kronika obce, ocitol v nesúlade s Ústavou Slovenskej\nrepubliky. Podobne však ako v prípade § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku samotná\nÚstava Slovenskej republiky ani v čl. 67 a ani v žiadnom ďalšom ustanovení\nnespresňuje (nedefinuje), čo treba rozumieť pod „vecami územnej samosprávy“, ale\ns riešením tejto otázky odkazuje na zákon (§ 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb.\no obecnom zriadení v znení neskorších predpisov). Keďže čl. 67 Ústavy Slovenskej\nrepubliky nedefinuje okruh otázok spadajúcich pod rozsah územnej samosprávy obce\n(„ratione materiae“ územnej samosprávy obce upravuje zákon), nebolo ani možné,\naby sa zákon o štátnom jazyku v ustanoveniach § 3 ods. 3 písm. b) a e) dostal do\nnesúladu s čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to tvrdil navrhovateľ vo\nsvojom návrhu. Z uvedených dôvodov nebol už žiadny právny dôvod posudzovať\n44\n\nnamietaný nesúlad § 3 ods. 2 a § 3 ods. 3 písm. b) a e) aj s čl. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nVII.\nNavrhovateľ ďalej namietal nesúlad ustanovení § 3 ods. 4, 5 a 6 zákona\no štátnom jazyku s čl. 34 ods. 2 písm. b), aj čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky.\n1. Ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o štátnom jazyku ukladá verejnoprávnym\norgánom a nimi zriadeným organizáciám povinné používanie štátneho jazyka vo\nvšetkých informačných systémoch i vo vzájomnom styku. Navrhovateľ v tejto časti\nsvojho návrhu neuviedol osobitné dôvody, o ktoré opierali nesúlad citovaných\nustanovení zákona o štátnom jazyku s označenými článkami ústavy, ale (a pokiaľ ide\no odseky 4, 5 a 6 § 3 zákona o štátnom jazyku) spoločne odkázali na: „dôvody\nuvedené pod bodom V. a VI. nášho návrhu, ktoré sú venované úprave používania\nštátneho jazyka v úradnom styku“. K § 3 ods. 4 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ\nešte uviedol, že ak: „zákon prikazuje vydávanie informácií určených pre verejnosť\nvýlučne v štátnom jazyku, ako aj používanie štátneho jazyka vo všetkých\ninformačných systémoch, obmedzuje tým právo príslušníkov národnostných menšín\na etnických skupín na prijímanie informácií v ich materinskom jazyku“.\nNavrhovateľ uviedol, že zákonom uložená povinnosť používania štátneho\njazyka vo všetkých informačných systémoch, ako aj vo vzájomnom styku\nverejnoprávnych orgánov a nimi zriadených organizácií nie je v súlade s čl. 34 ods. 2\npísm. b) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa občanom patriacim\nk národnostným menšinám alebo etnickým skupinám zaručuje právo používať ich\njazyk v úradnom styku.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu povinné používanie štátneho jazyka\nverejnoprávnymi\n\norgánmi\n\na\n\nnimi\n\nzriadenými\n\norganizáciami\n\nvo\n\nvšetkých\n\ninformačných systémoch i vo vzájomnom styku nie je však v žiadnom vzťahu a ani v\nžiadnej príčinnej súvislosti so základným právom podľa čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy\n\n45\n\nSlovenskej republiky. Z tohoto dôvodu sa ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o štátnom\njazyku, prirodzene ani nemohlo dostať do nesúladu s označeným článkom ústavy.\n2. Pokiaľ ide o § 3 ods. 5 zákona č. 270/1995 Z. z., tento uvádza, že písomné\npodania občanov určené verejnoprávnym orgánom sa podávajú v štátnom jazyku.\nNavrhovateľ uviedol, že aj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku sa ocitlo\nv nesúlade s čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 11. Na\nrozdiel od doteraz posudzovaných ustanovení zákona o štátnom jazyku bolo však\ntoto prvé, ktorým sa zákonodarca obracia priamo na občanov Slovenskej republiky,\nukladajúc im povinnosť podávať všetky písomné podania určené verejnoprávnym\norgánom výlučne v štátnom jazyku. Zo systematického, ako aj gramatického výkladu\n§ 3 zákona o štátnom jazyku (používanie štátneho jazyka v úradnom styku)\nvyplynulo, že zákonodarca medzi jednotlivé zložky (súčasti) úradného styku zaradil\naj styk občanov Slovenskej republiky s verejnoprávnymi orgánmi (tak ako sú\ndefinované v odseku 1 § 3) spôsobom, upraveným v odseku 5 § 3 zákona o štátnom\njazyku. Berúc do úvahy čl. 34 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, sa však toto\nustanovenie zákona o štátnom jazyku prirodzene vzťahuje aj na tých občanov\nSlovenskej republiky, ktorí patria k národnostným menšinám alebo etnickým\nskupinám a ktorým ustanovenie písmena b) odseku 2 citovaného článku ústavy\ngarantuje právo na používanie svojho jazyka v úradnom styku.\nUvedené ustanovenie zákona však zákonodarca prijal súčasne so zrušovacím\nustanovením § 12, ktorým sa (a s účinnosťou od 1. 1. 1996) zrušil zákon Slovenskej\nnárodnej rady č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike.\nÚstavný súd Slovenskej republiky preto preskúmal, či ustanovenie § 3 ods. 5\nzákona o štátnom jazyku v spojení s § 12 je v súlade s čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy\nSlovenskej republiky. Podľa právneho názoru ústavného súdu vzájomnou spojitosťou\n(a súčasnou právnou úpravou § 3 ods. 5 v kombinácii s § 12 zákona o štátnom jazyku)\nnastal stav, keď sa aj tým občanom Slovenskej republiky, ktorí patria k\nnárodnostným menšinám alebo etnickým skupinám, prikazuje v úradnom styku s\nverejnoprávnymi orgánmi (a spôsobom upraveným v odseku 5 § 3 zákona o štátnom\njazyku) používať výlučne štátny jazyk, bez akejkoľvek výnimky z tohoto zákonného\n46\n\npríkazu v prospech jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Zrušovacím\nustanovením § 12 zákona o štátnom jazyku v spojitosti s odsekom 5 § 3 citovaného\nzákona sa preto tým občanom Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným\nmenšinám alebo etnickým skupinám, odňala možnosť používať svoj jazyk v úradnom\nstyku s verejnoprávnymi orgánmi spôsobom a v rozsahu upravenom v odseku 5 § 3\nzákona o štátnom jazyku. Z uvedeného dôvodu sa ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o\nštátnom jazyku v spojitosti s § 12 tiež dostalo do nesúladu s čl. 34 ods. 2 písm. b)\nÚstavy Slovenskej republiky.\n3. Navrhovateľ tiež namietal nesúlad § 3 ods. 6 zákona o štátnom jazyku\ns čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie zákona\no štátnom jazyku uvádza, že každý občan Slovenskej republiky má právo na\nbezplatnú úpravu svojho mena a priezviska do slovenskej pravopisnej podoby. Hoci\naj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku sa obracia priamo na občanov\nSlovenskej republiky (vrátane tých z nich, ktorí patria k národnostným menšinám\nalebo etnickým skupinám), priznáva im právo na bezplatnú úpravu svojho mena a\npriezviska do slovenskej pravopisnej podoby. V tomto smere nemá žiadnu súvislosť s\nčl. 34 ods. 2 písm. b) ústavy upravujúcom právo na používanie jazyka národnostnej\nmenšiny alebo etnickej skupiny v úradnom styku.\nNavrhovateľ tiež uviedol, že ustanovenia § 3 ods. 4, 5 a 6 zákona o štátnom\njazyku sa ocitli v nesúlade aj s čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ani v tejto\nčasti neuviedol osobitné dôvody nesúladu, ale len odkázal na „dôvody uvedené pod\nbodom V. a VI. nášho návrhu“. Spoločná argumentácia ústavného súdu ohľadom\nnamietaného nesúladu viacerých ustanovení zákona o štátnom jazyku s čl. 11 ústavy\nje uvedená v časti XII. tohoto odôvodnenia.\nVIII.\nNavrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ďalej\nnamietal nesúlad § 4 ods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku s čl. 13 ods. 2, čl. 26 ods. 2,\nako aj s čl. 34 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 4 ods. 3\nzákona o štátnom jazyku určuje, že celá pedagogická dokumentácia na základných,\n47\n\nstredných a vysokých školách sa vedie v štátnom jazyku a ustanovenie § 4 ods. 4\nzákona o štátnom jazyku určuje, že učebnice a učebné texty, ktoré sa v Slovenskej\nrepublike používajú vo výchovnovzdelávacom procese, sa vydávajú v štátnom\njazyku, okrem učebníc a učebných textov určených na výučbu v jazyku\nnárodnostných menšín, etnických skupín a iných cudzích jazykov. Ustanovenie § 4\nods. 4 zákona o štátnom jazyku pritom odkazuje na osobitné predpisy upravujúce\nvydávanie a používanie učebníc a učebných textov na výučbu v jazyku\nnárodnostných menšín a etnických skupín. Podľa názoru navrhovateľa však\nustanovenia § 4 ods. 3 a 4 napadnutého zákona o štátnom jazyku: „zužujú základné\npráva národnostných menšín a etnických skupín v školstve, a to aj podzákonnými\nnormami. Táto skutočnosť má za následok diskrimináciu národnostných menšín a\netnických skupín na jazykovom podklade. Právna úprava predmetných vzťahov\nosobitnými predpismi, právnymi normami nižšej právnej sily degraduje práva\nnárodnostných menšín a etnických skupín a vytvára značnú právnu neistotu...“. V\ntejto časti svojho návrhu navrhovateľ dôvodil, že k právnej úprave základných práv a\nslobôd občanov Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám alebo\netnickým skupinám podľa čl. 26 ods. 2, resp. čl. 34 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky dochádza aj prostredníctvom „podzákonných noriem“, resp. „právnych\nnoriem nižšej právnej sily“, v dôsledku čoho sa „zužujú“ základné práva\nnárodnostných menšín a etnických skupín a dochádza k ich „degradácii“. V dôsledku\nuvedeného dochádza aj k nesúladu s čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nNapriek uvedenému však navrhovateľ v tejto časti svojho návrhu neoznačil žiadne\n„podzákonné“ normy a ani iné predpisy „nižšej právnej sily“, ktoré sú podľa jeho\nnázoru v nesúlade s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky.\nAj v samotnom označení svojho návrhu na ústavný súd navrhovateľ výslovne\nuviedol, že ide o návrh na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona\no štátnom jazyku Slovenskej republiky s Ústavou Slovenskej republiky. V tejto časti\nnávrhu preto navrhovateľ fakticky namietal nesúlad neoznačených „podzákonných“\nnoriem s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky. Podzákonné normy\nnavrhovateľ nespresnil ani počas ústneho konania pléna ústavného súdu v tejto veci.\nV dôsledku uvedeného preto ústavný súd (a v konaní o súlade právnych predpisov\n\n48\n\npodľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky) o takto namietanom nesúlade\nani nemohol konať a rozhodnúť.\nV druhej časti svojho návrhu však navrhovateľ namietal nesúlad zákonných\nustanovení, t. j. § 4 ods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku s označenými článkami\nústavy, keďže: „Zákon zakazuje vydávanie a používanie inojazyčných učebníc, čím\nobmedzuje právo žiakov a študentov základných a stredných škôl na vzdelanie a na\nprijímanie informácií v ich materinskom jazyku“.\nNavrhovateľ v tejto časti svojho návrhu argumentoval tým, že ustanovenie § 4\nods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku zakazujú vydávanie a používanie inojazyčných\nučebníc, v dôsledku čoho dochádza k obmedzeniu základných práv žiakov a\nštudentov základných a stredných škôl na vzdelanie a na prijímanie informácií vo\nsvojom materinskom jazyku. Základom argumentácie navrhovateľa v tejto časti jeho\nnávrhu bolo tvrdenie, že zákon o štátnom jazyku zakazuje vydávanie a používanie\ninojazyčných učebníc, čím o. i. dochádza k porušeniu čl. 34 ods. 2 písm. a) a čl. 26\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon o štátnom jazyku v § 4 ods. 4 uvádza, že\nučebnice a učebné texty používané vo výchovnovzdelávacom procese v Slovenskej\nrepublike sa vydávajú v štátnom jazyku, pričom tie z nich, ktoré sú určené na výučbu\nv jazyku národnostných menšín, etnických skupín alebo v iných cudzích jazykoch\nnemusia byť vydávané v štátnom jazyku. Ich vydávanie a používanie upravujú\nosobitné predpisy. Poznámka č. 9 k tomuto ustanoveniu zákona odkazuje na zákon č.\n28/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení\nneskorších predpisov, ako aj na nariadenie vlády č. 282/1994 Z. z. o používaní\nučebníc a učebných textov. Z uvedeného vyplýva, že § 4 ods. 4 zákona o štátnom\njazyku (a ani žiadne jeho ďalšie ustanovenie) neupravuje ani podmienky vydávania a\nani používania učebníc a učebných textov, a to bez ohľadu na to, či sú vydávané v\nslovenskom jazyku alebo či slúžia na výuku v jazyku národnostných menšín alebo\netnických skupín. Vydávanie a používanie slovenských a cudzojazyčných učebníc a\nučebných textov upravujú iné právne predpisy odlišné od samotného zákona o\nštátnom jazyku. Zákon o štátnom jazyku tieto právne predpisy ani neruší a ani\nnemení.\n\n49\n\nKeďže zákon o štátnom jazyku sa ani v § 4 ods. 3 a 4 ani v žiadnom ďalšom\nustanovení vôbec nezaoberá vydávaním a používaním učebných textov a učebníc\npoužívaných vo výchovnovzdelávacom procese v Slovenskej republike, nemôže\nprirodzene ani zakazovať ich vydávanie či používanie. Z uvedeného dôvodu nemôže\npreto žiadnym spôsobom ani obmedzovať práva žiakov a študentov stredných škôl\npodľa čl. 34 ods. 2 písm. a), resp. čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako\nto tvrdil navrhovateľ vo svojom návrhu.\nIX.\n1. Navrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\nnamietal tiež nesúlad § 5 ods. 2, 3, 4, 5, 6 a 7 zákona o štátnom jazyku s čl. 24 ods. 1,\nčl. 26 ods. 2 a 4, ako aj s čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s čl. 19\nMedzinárodného\n\npaktu\n\no\n\nobčianskych\n\na politických\n\nprávach.\n\nPokiaľ\n\nide\n\no argumentáciu neústavnosti spoločnú pre všetky označené odseky § 5 zákona\no štátnom jazyku, navrhovateľ uviedol, že: „Vo všetkých uvedených prípadoch ide\no realizáciu základného politického práva, a to slobody prejavu a práva na\ninformácie, ktoré sa ústavou zaručujú. Vyššie citované ustanovenia zákona však tým,\nže predpokladajú výhradné používanie štátneho jazyka, tieto práva obmedzujú.\nObčanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa týmito\nustanoveniami základné práva dvojnásobne zužujú. Prvé zúženie sa vzťahuje na\nštátny jazyk a druhé obmedzenie je dané tým, že občania môžu všeobecne používať\niba štátny jazyk v kodifikovanej podobe“.\nZákladom\n\nargumentácie\n\nneústavnosti\n\noznačených\n\nustanovení\n\nzákona\n\no štátnom jazyku bolo podľa názoru navrhovateľa to, že tak základné právo upravené\nv čl. 24 ods. 1, ako aj základné právo podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (v spojitosti s čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach) garantujú občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým\nskupinám nielen možnosť ich reálneho uplatnenia (právo verejne prejavovať svoje\nzmýšľanie podľa čl. 24 ods. 1, resp. právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2\nústavy v spojitosti s čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach), ale v tých prípadoch, keď k uplatneniu týchto práv príslušníkmi\n50\n\nnárodnostnej menšiny alebo etnickej skupiny dochádza prostredníctvom inštitúcií,\nprostriedkov a spôsobov, uvedených v odsekoch 2 až 7 § 5 zákona o štátnom jazyku\n[t. j. prostredníctvom audiovizuálnych diel (ods. 2), regionálnych alebo lokálnych\ntelevíznych staníc, rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení (ods. 4),\nperiodických a neperiodických publikácií (ods. 5), príležitostných tlačí (ods. 6),\nkultúrnych a výchovnovzdelávacích podujatí (ods. 7)], aj garanciu „jazykového\naspektu“ uplatňovania týchto práv. Podľa názoru navrhovateľa označené články (čl.\n24 ods. 1 a čl. 26 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach garantujú tým občanom Slovenskej republiky,\nktorí patria k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám nielen reálne\nuplatnenie (výkon) ich základných práv verejne prejavovať svoje zmýšľanie a práva\nna slobodu prejavu, ale v prípadoch, keď si tieto práva uplatňujú prostredníctvom\ntých inštitúcií, prostriedkov a spôsobov, ktoré sú upravené v odsekoch 2 až 7 § 5\nzákona o štátnom jazyku, tiež nevyhnutný „jazykový“ aspekt ich výkonu dovoľujúci\npoužitie jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Takýto spôsob výkladu\nčl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach viedol navrhovateľa k názoru, že povinné používanie štátneho\njazyka v prípadoch upravených v odsekoch 2 až 7 § 5 zákona o štátnom jazyku nie je\nv súlade s čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach.\nÚstavný súd Slovenskej republiky pred posúdením súladu označených\nustanovení zákona o štátnom jazyku s citovanými článkami Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach najprv\npreskúmal opodstatnenosť takejto argumentácie navrhovateľa v tom smere, či\nnavrhovateľom označené základné práva a slobody obsahujú aj „jazykový“ aspekt\nsvojho uplatnenia v jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, alebo či je\ntakýto „jazykový“ aspekt ich uplatnenia „koncentrovaný“ v osobitnom článku Ústavy\nSlovenskej republiky. Úvodom je možné uviesť, že Ústava Slovenskej republiky sa\nv druhej hlave označenej ako „Základné práva a slobody“ obracia na príslušníkov\nnárodnostných menšín alebo etnických skupín prostredníctvom viacerých formulácií,\na to: „Ľudia...“ (čl. 12 ods. 1 ústavy), ďalej „Každý“ (čl. 14, čl. 20 ods. 1, čl. 27 ods.\n1 a i.), „Občan“ (čl. 30 ods. 1), resp. „Občan patriaci k národnostnej menšine alebo\n51\n\netnickej skupine“ (čl. 34 ods. 1 a 2). Je preto bez akýchkoľvek pochybností, že aj tým\nobčanom Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným menšinám alebo\netnickým\n\nskupinám,\n\nústava\n\nzaručuje\n\nvšetky\n\nzákladné\n\npráva\n\na slobody\n\nnediskriminačným spôsobom, t. j. bez ohľadu na ich... „príslušnosť k národnosti\nalebo etnickej skupine“ (čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Z uvedeného\nvyplýva, že aj občanom Slovenskej republiky patriacim k národnostným menšinám\nalebo etnickým skupinám sa garantuje právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie\npodľa čl. 24 ods. 1, ďalej právo na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy,\nresp. čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. V tejto\nsúvislosti treba uviesť, že pokiaľ ide o praktické uplatňovanie týchto práv,\nnavrhovateľ nenamietal, že ustanovenia odsekov 2 až 7 § 5 zákona o štátnom jazyku\nsú s nimi v nesúlade z toho dôvodu, že občanom patriacim k národnostným menšinám\nalebo etnickým skupinám sa tieto základné práva reálne obmedzujú ústavou\nnepredpokladaným spôsobom, resp. nad rámec ústavných obmedzení uplatňovania\ntýchto práv (čl. 24 ods. 4, resp. čl. 26 ods. 4 ústavy).\nK\n\nnamietanému\n\nnesúladu\n\ns\n\noznačenými\n\nčlánkami\n\nústavy,\n\nako\n\naj\n\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach podľa názoru\nnavrhovateľa došlo preto, že tieto základné práva „obsahujú“ aj jazykový aspekt,\nv dôsledku čoho sa zaručuje nielen ich reálne uplatňovanie, ale v prípade osôb\npatriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám aj ich uplatňovanie\nv jazyku príslušnej národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Týmto právam\npodľa názoru navrhovateľa preto zodpovedá povinnosť tých inštitúcií a iných\nsubjektov, prostredníctvom ktorých si občania Slovenskej republiky patriaci k\nnárodnostným menšinám alebo etnickým skupinám uplatňujú svoje základné práva\npodľa čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o\nobčianskych a politických právach umožniť ich uplatnenie v jazyku národnostnej\nmenšiny alebo etnickej skupiny. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti\npreskúmal miesto, úlohu a funkcie čl. 34 Ústavy Slovenskej republiky a dospel\nk záveru, že ho treba považovať za „lex specialis“ vo vzťahu k ostatným základným\nprávam\n\na slobodám tvoriacim predmet úpravy druhej hlavy Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky. Jeho postavenie „lex specialis“ vyplýva zo skutočnosti, že bez toho, aby\nakokoľvek zužoval alebo obmedzoval ostatné základné práva alebo slobody\n52\n\nupravené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, tak vo vzťahu k občanom,\npatriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám (lex specialis ratione\npersonae) prostredníctvom tzv. pozitívnej diskriminácie im potvrdzuje a spresňuje\nspôsob uplatňovania základných práv a slobôd. Jedno z práv tvoriacich ústavný režim\ntzv. pozitívnej diskriminácie, ktoré čl. 34 ústavy upravuje v odsekoch 1 a 2, sa týka aj\njazyka, v ktorom môžu občania patriaci k národnostnej menšine alebo etnickej\nskupine „rozširovať a prijímať informácie“. Článok 34 ods. 1 ústavy potvrdzuje, že\nrozširovať a prijímať informácie môžu títo občania „spoločne s inými príslušníkmi\nmenšiny alebo skupiny“ vo svojom materinskom jazyku. Ako už bolo uvedené, čl. 34\nv žiadnom prípade nezužuje rozsah uplatnenia základných práv a slobôd pre občanov\npatriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám. Vo vzťahu\nk uplatňovaniu tých základných práv a slobôd, ktoré predpokladajú rozširovanie\na prijímanie informácií, však čl. 34 v odseku 1 potvrdzuje, že pokiaľ tieto informácie\nrozširujú a prijímajú občania patriaci k národnostnej menšine alebo etnickej skupine,\nmajú právo na ich rozširovanie a prijímanie v materinskom jazyku. „Jazykový“\naspekt uplatňovania tých základných práv a slobôd, ktoré predpokladajú rozširovanie\na prijímanie informácií, je preto pre občanov patriacich k národnostným menšinám\nalebo etnickým skupinám obsiahnutý v čl. 34 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako\nsúčasť právneho režimu ich pozitívnej diskriminácie. Uvedené konštatovanie sa\nvzťahuje predovšetkým na základné právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie podľa\nčl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej na právo na slobodu prejavu podľa\nčl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. právo na pokojné zhromažďovanie\n(čl. 28 ods. 1). Verejne prejavované náboženské či iné zmýšľanie, ako aj slobodu\nzhromažďovania možno totiž považovať za osobitné formy (spôsoby) slobody\nprejavu. Pre úplnosť je potrebné dodať, že „jazykový aspekt“ uplatňovania\nzákladných práv a slobôd príslušníkmi národnostných menšín alebo etnických skupín\nnetvorí len predmet úpravy odseku 1, ale aj odseku 2 čl. 34 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Zatiaľ čo čl. 42 ods. 1 ústavy napríklad každému garantuje právo na\nvzdelanie, pokiaľ ide o „jazykový aspekt“ výkonu tohoto práva príslušníkmi\nnárodnostných menšín alebo etnických skupín, čl. 34 ods. 2 písm. a) ústavy im\nzaručuje právo na vzdelanie vo svojom jazyku. Z uvedeného je zrejmé, že v súlade s\nčl. 34 Ústavy Slovenskej republiky jazykový aspekt uplatňovania jednotlivých\nzákladných práv a slobôd v jazyku národnostných menšín alebo etnických skupín\n53\n\nnetvorí súčasť jednotlivých základných práv alebo slobôd (ako to tvrdil\nnavrhovateľ), ale je upravený v samostatnom článku Ústavy Slovenskej republiky.\nPre úplnosť je potrebné spomenúť, že v polohe lex specialis je aj čl. 27\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach vo vzťahu k jeho čl. 19\n(sloboda prejavu), čl. 21 (právo na pokojné zhromažďovanie), prípadne čl. 18 (právo\nna slobodu myslenia, svedomia a náboženstva), takže to, čo bolo uvedené ohľadom\n„jazykového aspektu“ uplatňovania základných práv a slobôd podľa Ústavy\nSlovenskej republiky, možno použiť aj na uplatňovanie základných práv a slobôd\nupravených\n\nMedzinárodným\n\npaktom\n\no občianskych\n\na politických\n\nprávach\n\npríslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín. Tak Ústava Slovenskej\nrepubliky, ako aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach však\npotvrdzujú, že tam, kde to buď vnútroštátny alebo medzinárodný „zákonodarca“\npovažoval za potrebné, upravil podmienky používania jazykov národnostných menšín\npri\n\nvýkone\n\ntých\n\npráv\n\na slobôd,\n\nktoré\n\ntvoria\n\npredmet\n\nústavnej,\n\nresp.\n\nmedzinárodnoprávnej úpravy expressis verbis (a vo forme osobitného článku).\nÚstavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, že aj Dohovor\no ľudských právach a základných slobodách z roku 1950 v čl. 9 upravuje právo na\nslobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania a v čl. 10 právo na slobodu\nprejavu. Keďže Dohovor poskytuje právo na používanie určitých jazykov výslovne\nlen v čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. a) a e), samotné právo na slobodu myslenia,\nsvedomia a náboženského vyznania, ako aj právo na slobodu prejavu „automaticky“\nneobsahuje aj jazykový aspekt svojho uplatňovania v jazyku národnostnej menšiny\nalebo etnickej skupiny. Túto skutočnosť potvrdila ohľadom citovaných článkov 9\na 10 Dohovoru aj Komisia pre ľudské práva v prípade sťažnosti č. 2333/64\n(Rozhodnutie Komisie z 15. júla 1965), ako aj sťažnosti č. 11100/84 (Rozhodnutie\nKomisie z 12. decembra 1985).\nMedzinárodný „zákonodarca“ tento trend tiež potvrdil doteraz v poslednom\nmedzinárodnom dohovore upravujúcom práva národnostných menšín, ktorým je\nRámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín z 1. februára 1995\n(doteraz nevstúpil do platnosti). Zatiaľ čo vo „všeobecnom“ článku 7 tohto Dohovoru\nsa zmluvné strany zaväzujú zabezpečiť: „rešpektovanie práva každej osoby patriacej\n54\n\nk národnostnej\n\nmenšine\n\nna\n\nslobodu\n\npokojného\n\nzhromažďovania,\n\nslobodu\n\nzdružovania, slobodu prejavu a slobodu myslenia, svedomia a náboženstva“, v\nďalšom (a osobitnom) článku 9 Dohovoru sa zaväzujú uznávať, že: „právo na slobodu\nprejavu každej osoby patriacej k národnostnej menšine zahŕňa slobodu prejavovať\nnázory a prijímať a oznamovať informácie a myšlienky v jazyku menšiny bez\nzasahovania štátnych úradov a bez ohľadu na hranice“.\nZo spojitosti čl. 7 a čl. 9 Rámcového dohovoru o ochrane práv národnostných\nmenšín vyplýva, že medzinárodný zákonodarca ani v tomto prípade nepovažoval za\nsúčasť základných práv na slobodu prejavu, slobodu združovania a zhromažďovania\naj jazykový aspekt ich uplatňovania v jazyku príslušnej národnostnej menšiny alebo\netnickej skupiny. Svedčí o tom skutočnosť, že tento jazykový aspekt sa stal\npredmetom osobitného článku Rámcového dohovoru odlišného od toho, ktorý\npotvrdzuje samotné právo na slobodu prejavu aj osobám patriacim k národnostným\nmenšinám.\nAk však „jazykový aspekt“ uplatňovania základných práv podľa čl. 24 ods. 1,\nčl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 19 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach v jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej\nskupiny netvorí ich súčasť, nebolo ani dôvodné namietať nesúlad odsekov 2 až 7 § 5\nzákona o štátnom jazyku s čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy\n\nSlovenskej\n\nrepubliky, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\nKeďže navrhovateľ aj v ďalších častiach svojho návrhu namietal nesúlad\njednotlivých odsekov ustanovenia § 5 zákona o štátnom jazyku s označenými\nčlánkami ústavy a paktu výlučne z jazykových dôvodov, nepovažoval Ústavný súd\nSlovenskej republiky za potrebné sa s nimi osobitne vysporiadavať pri jednotlivých\nodsekoch, pretože sumárna argumentácia uvedená vyššie sa v plnom rozsahu\nvzťahuje aj na konkrétne argumenty uvedené navrhovateľom k jednotlivým odsekom\n§ 5 zákona o štátnom jazyku.\n2. Úprava základných práv podľa čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\nz roku 1966 neobsahuje aj jazykový aspekt ich uplatňovania v jazyku príslušnej\n55\n\nnárodnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Ako tiež vyplýva z čl. 27\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, aj z čl. 34 Ústavy\nSlovenskej republiky, tak medzinárodný, ako aj vnútroštátny „zákonodarca“ upravuje\npráva a slobody príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín osobitne\n(osobitným ustanovením), pričom pravidelnou súčasťou takejto osobitnej úpravy je aj\nvýkon príslušných základných práv alebo slobôd v jazyku národnostnej menšiny\nalebo etnickej skupiny. Existencia takejto osobitnej právnej úpravy (buď\nmedzinárodnoprávnej alebo vnútroštátnej) je „a contrario“ dôkazom toho, že\nsúčasťou právnej úpravy príslušných práv a slobôd nie je aj právo na ich uplatňovanie\nv jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Ak by tomu totižto tak bolo,\ntakáto osobitná právna úprava používania menšinových jazykov by bola\nnadbytočnou.\nV tejto súvislosti treba však zdôrazniť, že ani Medzinárodný pakt\no občianskych a politických právach a ani Ústava Slovenskej republiky neobsahujú\nosobitné ustanovenia, ktoré by upravovali podmienky a spôsob používania\nväčšinového (oficiálneho, úradného, resp. štátneho) jazyka pri uplatňovaní\nkonkrétnych práv a slobôd. Absencia takejto\n\n„jazykovej“ úpravy je súčasne\n\ndoprevádzaná záväzkom štátov garantovať reálny výkon (uplatňovanie) základných\npráv alebo slobôd buď podľa Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach\n\nalebo\n\nÚstavy\n\nSlovenskej\n\nrepubliky.\n\nKeďže\n\ntak\n\nzmluvné\n\nstrany\n\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj Slovenská\nrepublika vo svojej ústave sa zaviazali garantovať na nediskriminačnom základe aj\nzákladné práva podľa čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2, resp. čl. 19 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach a keďže medzinárodný dohovor ani slovenská\nústava neobsahujú osobitné ustanovenia týkajúce sa ich uplatňovania (výkonu) v\njazyku odlišnom od menšinového jazyka, resp. jazyka etnickej skupiny, je v dôsledku\ntoho možné konštatovať, že súčasťou týchto práv je aj ich uplatňovanie\nprostredníctvom väčšinového jazyka. Túto skutočnosť jednoznačne potvrdzuje\nabsencia osobitnej jazykovej úpravy (buď medzinárodnoprávnej alebo ústavnej),\ngarantujúcej právo na využívanie konkrétnych práv alebo slobôd vo väčšinovom\njazyku odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Súčasťou\nzákladných práv podľa čl. 24 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako\n56\n\naj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach je preto aj právo\nverejne prejavovať svoje zmýšľanie, resp. právo na slobodu prejavu vo väčšinovom\n(úradnom, štátnom) jazyku odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej\nskupiny, ktorý je súčasne materinským jazykom väčšiny obyvateľstva, alebo sa\n„udomácnil“ v určitom štáte v dôsledku jeho historického vývoja alebo iných\nokolností.\nUvedená analýza čl. 24 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako\naj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z hľadiska ich\nuplatňovania vo väčšinovom jazyku (odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo\netnickej skupiny) bola nutná preto, že navrhovateľ namietal tiež nesúlad § 5 ods. 2 až\n7 zákona o štátnom jazyku s citovanými článkami ústavy a medzinárodného\ndohovoru tiež z toho dôvodu, že: „Zákon zaväzuje fyzické i právnické osoby\npoužívať štátny jazyk v kodifikovanej podobe“. V ďalšej časti zdôvodnenia\nnavrhovateľ tento argument spresnil hlavne vo vzťahu k § 5 ods. 5 prvá veta, keď\nuviedol, že: „K obmedzeniu slobody prejavu v periodických a neperiodických\npublikáciách dochádza pri použití slovenského jazyka alebo v podobe, ktorá je\nodchylná od tej, ktorú na základe § 2 ods. 2 zákona vyhlási Ministerstvo kultúry.\nČlánok 26 ods. 4 síce umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu,... ale...\nrozširovanie dôvodov pre obmedzenie slobody prejavu nad rámec stanovený ústavou\nje neprípustné. § 5 ods. 5 zákona je preto neprimeraným a neprípustným zásahom do\npráva občana vyjadrovať svoje názory v publikáciách aj v inej ako kodifikovanej\npodobe“.\nPodľa názoru navrhovateľa tie ustanovenia § 5 ods. 2 až 7 zákona o štátnom\njazyku, ktoré prikazujú, aby fyzické alebo právnické osoby používali štátny jazyk\nvýlučne v jeho kodifikovanej podobe, sa ocitli v nesúlade s čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2\na 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach. K namietanému nesúladu došlo podľa jeho názoru preto, že\npovinnosť používať výlučne kodifikovanú podobu štátneho jazyka je potrebné chápať\nako neprípustné obmedzenie slobody prejavu (resp. slobody verejne prejavovať svoje\nzmýšľanie) „nad rámec stanovený ústavou“, v dôsledku čoho tiež došlo\nk „neprimeraným a neprípustným zásahom do práva občana vyjadrovať svoje názory\n57\n\nv publikáciách aj v inej ako kodifikovanej podobe“. Ako už bolo uvedené, súčasťou\nzákladného práva verejne prejavovať svoje zmýšľanie podľa čl. 24 ods. 1 ústavy,\nresp. práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 19 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach, je aj ich výkon vo väčšinovom jazyku\nodlišnom od jazyka(-ov) národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Takýto\njazykový aspekt využívania uvedených základných práv alebo slobôd však\nprirodzene nemožno chápať ako obmedzenie ich uplatňovania v zmysle čl. 24 ods. 4\na čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 19 ods. 3 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že takýto\n„jazykový aspekt“ uplatňovania tých práv a slobôd, ktoré tvoria predmet úpravy\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, sa v praxi jeho\nzmluvných strán reálne uplatňoval bez ohľadu na to, či prijali alebo neprijali\nvnútroštátne zákony o väčšinovom (úradnom, oficiálnom, štátnom či inom) jazyku.\nUvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na základné práva upravené v\ndruhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, a to pokiaľ ide o „slovenský“ jazykový\naspekt ich uplatňovania ešte pre prijatím a nadobudnutím účinnosti zákona o štátnom\njazyku (t. j. pred 1. januárom 1996). Jazykový aspekt uplatňovania základných práv a\nslobôd (či už upravený alebo neupravený vnútroštátnym zákonom) sa však vzťahuje\n(týka sa) len spôsobu ich výkonu. Konkrétne sa pritom vzťahuje na tie z nich, ktoré\npredpokladajú (umožňujú) používanie slovného prejavu, a to buď písomného alebo\nústneho a pod takýmto slovným prejavom (či už v zmysle čl. 24 ods. 2 a čl. 26 ods. 2\nústavy, resp. čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach) sa rozumie ten, uskutočnený vo väčšinovom jazyku. Prijatím vnútroštátnych\njazykových zákonov sa takýto všeobecne akceptovaný jazykový aspekt uplatňovania\npráv upravených Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach len\npotvrdzuje, prípadne (ako sa to stalo v prípade zákona o štátnom jazyku v Slovenskej\nrepublike) sa tento jazykový aspekt uplatňovania základných práv tiež potvrdzuje,\navšak slovenský jazyk bol súčasne „rozdelený“ (kvalifikovaný) do dvoch podôb, a to\ndo tzv. kodifikovanej podoby (rozsah jej uplatnenia ustanovuje § 11 ods. 4 zákona) a\n„nekodifikovanej“ podoby (rozsah jej uplatnenia je určený tými ustanoveniami\nzákona o štátnom jazyku, ktoré neuvádza § 11 ods. 4 zákona).\n\n58\n\nV spojitosti s tými ustanoveniami zákona o štátnom jazyku, ktoré príslušným\nsubjektom (fyzickým alebo právnickým osobám) ukladajú pre výkon jednotlivých\nzákladných práv alebo slobôd používanie slovenského jazyka výlučne v jeho\nkodifikovanej podobe, však vyvstala otázka, či takáto zákonná požiadavka nie je\nv nesúlade s čl. 24 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach.\nV tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podobne ako v prípadoch akýchkoľvek\niných zákonných úprav týkajúcich sa uplatňovania tých práv alebo slobôd, ktoré\ntvoria predmet buď príslušnej medzinárodnoprávnej úpravy (Medzinárodný pakt\no občianskych a politických právach), alebo aj vnútroštátnej úpravy (Ústava\nSlovenskej republiky), ani zákon o používaní väčšinového jazyka nesmie brániť\nreálnemu výkonu jednotlivých základných práv alebo slobôd a súčasne tiež nesmie\nporušovať zákaz diskriminácie pri využívaní základných práv alebo slobôd (čl. 24\nods. 1 a čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej čl. 12 ods. 2), resp.\nčl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení\ns jeho čl. 2 ods. 2. Z uvedeného vyplýva, že žiadny vnútroštátny zákon o väčšinovom\n(a súčasne štátnom či inom) jazyku nesmie oprávneným subjektom brániť vo\nvyužívaní ich základných práv tým, že ako „jazykový rozmer“ ich uplatňovania určí\ntaký jazyk, ktorý tieto subjekty neovládajú. K porušeniu takýchto základných práv a\nslobôd v spojení so zákazom diskriminácie by potom došlo vtedy, ak by jazykový\nzákon určil pre využívanie jednotlivých základných práv a slobôd taký jazyk, ktorý\nsíce jedna skupina oprávnených subjektov ovláda (a preto je schopná výkonu\nzákladných práv a slobôd), ale druhá skupina takýto jazyk neovláda. V takomto\nprípade by došlo k diskriminácii na základe jazyka. Uvedené nie je prirodzene na\nujmu takej právnej úprave, ktorá sa ako lex specialis obracia výlučne na tú skupinu\noprávnených subjektov, ktorá reálne ovláda jazyk odlišný od väčšinového jazyka\n(právna úprava týkajúca sa príslušníkov národnostných menšín alebo etnických\nskupín napríklad).\nZ uvedeného pohľadu prikročil Ústavný súd Slovenskej republiky k posúdeniu\nzákona o štátnom jazyku v Slovenskej republike v tých jeho ustanoveniach, ktoré\nurčujú ako „jazykový aspekt“ používanie kodifikovanej podoby štátneho jazyka. Ak\n59\n\nby totiž zákonom stanovená kodifikovaná podoba štátneho jazyka vylučovala\npoužívanie (výkon) jednotlivých základných práv a slobôd tým, že si ju oprávnené\nsubjekty nemali možnosť osvojiť výučbou alebo iným vhodným spôsobom, bolo by ju\nmožné považovať za nesúladnú s označenými čl. 24 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy,\nako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Pre úplnosť\nje však potrebné uviesť, že § 4 zákona o štátnom jazyku označený ako: „Používanie\nštátneho jazyka v školstve“ zaručuje výučbu štátneho jazyka v školstve v jeho\nkodifikovanej podobe.\nNavrhovateľ uviedol, že ustanovenia odsekov 2 až 7 § 5 zákona o štátnom\njazyku sa ocitli v nesúlade s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky\na Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, pretože zaväzujú\nfyzické alebo právnické osoby používať štátny jazyk výlučne v jeho kodifikovanej\npodobe. Ústavný súd preskúmal toto tvrdenie navrhovateľa a prišiel k záveru, že § 11\nods. 4 zákona o štátnom jazyku prikazuje používanie štátneho jazyka v jeho\nkodifikovanej podobe len vo vzťahu k odsekom 5 a 8 § 5, pričom nesúlad odseku 8\nnavrhovateľ vôbec nenamietal. K analýze preto zostal len § 5 ods. 5 zákona, ktorý\nuvádza, že: „Periodické publikácie a neperiodické publikácie sa vydávajú v štátnom\njazyku. Vydávanie inojazyčnej tlače upravuje osobitný predpis“. Z odôvodnenia tejto\nčasti návrhu tiež vyplynulo, že problém „nespočíva v inojazyčnej literatúre“, t. j. vo\nvzťahu k druhej vete § 5 ods. 5 zákona o štátnom jazyku. Podľa názoru navrhovateľa\nproblém spočíval v tom, že prvá veta § 5 ods. 5 zákona o štátnom jazyku je:\n„neprimeraným a neprípustným zásahom do práva občana vyjadrovať svoje názory\nv publikáciách\n\nv inej\n\nako\n\nkodifikovanej\n\npodobe“.\n\nK\n\nuvedenému\n\ntvrdeniu\n\nnavrhovateľa je predovšetkým potrebné uviesť, že ustanovením § 5 ods. 5 prvá veta\nsa zákon o štátnom jazyku neobracia priamo na občanov. Tam, kde to totiž\nzákonodarca považoval za vhodné a účelné, aby sa zákon o štátnom jazyku\nvzťahoval (prípadne zaväzoval) priamo občanov Slovenskej republiky, v príslušných\nustanoveniach to aj expressis verbis vyjadril. Príkladmo možno uviesť jeho § 3 ods. 5\na 6. Keď sa zákon o štátnom jazyku neobracia priamo na občanov Slovenskej\nrepubliky, nemôže im ani ukladať používanie kodifikovanej podoby štátneho jazyka\ntak, ako to tvrdil navrhovateľ. Ustanovenie § 5 ods. 5 zákona tým, že určuje, že\nperiodické a neperiodické publikácie sa vydávajú v štátnom jazyku v jeho\n60\n\nkodifikovanej podobe sa obracia na vydavateľov periodických alebo neperiodických\npublikácií, ktorými môžu byť (v súlade so „sankčným“ § 10 ods. 1 písm. b) a c)\nzákona o štátnom jazyku) buď právnické osoby alebo fyzické osoby oprávnené\npodnikať. Ako v tejto súvislosti uvádza § 1 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 93/1993 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií a\nneperiodických publikácií v znení neskorších predpisov: „Vydavateľom podľa tohto\nzákona je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá uhradila náklady alebo ktorá sa\nzúčastnila v právnom vzťahu so zahraničným subjektom na uhradení nákladov\nvýroby periodickej alebo neperiodickej publikácie.“ Podobne aj § 2 ods. 7 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch\nperiodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnožením audiovizuálnych\ndiel (nadobudol účinnosť 1. septembra 1997 a zrušil zákon č. 93/1993 Z. z.) uvádza,\nže: „Vydavateľ periodickej publikácie, vydavateľ neperiodickej publikácie a výrobca\nslovenského audiovizuálneho diela je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá\nspĺňa podmienky podľa osobitných predpisov a uhradila náklady na ich vydanie\nalebo výrobu“. Pre nich však vydávanie periodických alebo neperiodických\npublikácií predstavuje predovšetkým realizáciu práva slobodne podnikať (v zmysle\nčl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).\nZ uvedených dôvodov sa ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o štátnom jazyku ani\nnemohlo ocitnúť v nesúlade s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach tak, ako to\nuviedol navrhovateľ vo svojom návrhu.\nX.\nNavrhovateľ ďalej namietal nesúlad § 8 ods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku\ns čl. 26 ods. 2, čl. 29 ods. 3, ako aj s čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto časti\nnavrhovateľ neuviedol osobitné dôvody, pre ktoré považoval označené ustanovenia\nzákona o štátnom jazyku za nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky, ale iba\npoukázal: „na dôvody uvádzané v súvislosti s ustanoveniami § 5 ods. 2, 3, 4, 5, 6 a 7\nzák. č. 270/1995 Z. z., ktorá hovorí o medzinárodných zmluvách upravujúcich\nzáväzkové vzťahy o nápisoch, reklamách a oznamoch určených na informovanie\n61\n\nverejnosti“. Takúto argumentáciu navrhovateľ doplnil tak, že: „§ 8 ods. 3\nnapadnutého zákona v spojení s ustanovením § 11 ods. 4, ktorý vyžaduje\nkodifikovanú podobu štátneho jazyka, je v rozpore s článkom 29 Ústavy. Ústava aj v\ntomto\n\nprípade stanovuje, v ktorých prípadoch môže zákon obmedziť právo\n\nzdružovať sa a právo zakladať politické strany a hnutia. V čl. 29 ods. 3 Ústava\nustanovuje, že výkon práv slobodne sa združovať alebo zakladať politické strany\nalebo hnutia možno obmedziť len v prípade, ak by to bolo nevyhnutné pre\nbezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo\nna ochranu práva a slobôd iných. Požiadavka dodržiavať kodifikovanú podobu\nštátneho jazyka v stanovách združení, spolkov, politických strán a politických hnutí\nje nad rámec týchto ústavných dôvodov“.\nPokiaľ ide o „jazykový aspekt“ uplatňovania základných práv a slobôd\nv jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, bolo už uvedené, že tento je\npravidelne predmetom osobitnej (či už medzinárodnoprávnej alebo ústavnej) úpravy\npráv príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín. Uvedené\nkonštatovanie sa plne vzťahuje aj na čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o\n„prebratú“ argumentáciu navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie základných\npráv príslušníkov menšín alebo etnických skupín z dôvodu nesúladu odsekov 2 až 7 §\n5 zákona o štátnom jazyku s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky,\nmožno ju preto v plnom rozsahu akceptovať aj ohľadom namietaného nesúladu § 8\nods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku s čl. 26 ods. 2 a čl. 29 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Ohľadom kodifikovanej podoby štátneho jazyka, ktorú § 8 ods. 3 zákona\no štátnom jazyku predpisuje pre: „stanovy združení, spolkov, politických strán\na obchodných spoločností“, navrhovateľ namietal jeho nesúlad s čl. 26 ods. 2 a čl. 29\nods. 3 ústavy, pretože takáto jazyková požiadavka „je nad rámec ústavných\ndôvodov“.\nÚvodom tejto časti zdôvodnenia ústavný súd považoval za potrebné\npredovšetkým zdôrazniť, že zakladanie obchodných spoločností (o stanovách ktorých\nsa zmieňuje § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku) nemožno považovať za výkon\nzdružovacieho „politického“ práva v zmysle čl. 29 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdil\n\n62\n\nnavrhovateľ, ale základného „hospodárskeho“ práva podnikať a uskutočňovať\npodnikateľskú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nPokiaľ ide o stanovy združení, spolkov, politických strán a politických hnutí,\nktoré sa podľa § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku vyhotovujú v kodifikovanej\npodobe slovenského jazyka, táto zákonná požiadavka sa podľa názoru navrhovateľa\nocitla v nesúlade s čl. 29 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože sa ňou\n„obmedzuje“ výkon práva slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo\niných združeniach (čl. 29 ods. 1), resp. práva zakladať politické strany a hnutia a\nzdružovať sa v nich (čl. 29 ods. 2) z dôvodov, ktoré odsek 3 čl. 29 ústavy taxatívne\nneuvádza. Zákonný príkaz vyhotovovať stanovy združení, spolkov alebo politických\nstrán a hnutí len v kodifikovanej podobe štátneho jazyka navrhovateľ hodnotil ako\nústavou nepredpokladané obmedzenie základných práv upravených v čl. 29 ods. 1 a\n2 Ústavy Slovenskej republiky. Zákonnú úpravu práva na združovanie predstavuje\nzákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o združovaní“) a zákonnú úpravu základného práva zakladať politické strany\na politické hnutia a združovať sa v nich predstavuje zákon č. 424/1991 Zb.\no združovaní v politických stranách alebo v politických hnutiach v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o politických stranách a hnutiach“). Spoločným znakom\nzákladných práv podľa čl. 29 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky je jednak to, že\nna ich výkon nie je potrebné povolenie štátnych orgánov (§ 1 ods. 2 zákona\no združovaní, resp. § 1 ods. 2 zákona o politických stranách a hnutiach) a že tak\nzdruženia, ako aj politické strany a hnutia vznikajú registráciou na Ministerstve\nvnútra Slovenskej republiky (§ 6 zákona o združovaní, resp. § 6 ods. 1 zákona o\npolitických stranách a hnutiach).\nOdmietnutie\n\nregistrácie\n\nzdruženia\n\na\n\npolitickej\n\nstrany\n\nalebo\n\nhnutia\n\nMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky predstavuje obmedzenie výkonu\nzákladných práv podľa odsekov 1 a 2 čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky.\nOdmietnutie registrácie je podľa čl. 29 ods. 3 ústavy však možné: „len v prípadoch\nustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre\nbezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo\nna ochranu práv a slobôd iných“. Argument navrhovateľa, že prikázanie jazykovej\n63\n\npodoby\n\nstanov\n\nzdružení,\n\nspolkov,\n\npolitických\n\nstrán\n\nalebo\n\nhnutí\n\nvýlučne\n\nv kodifikovanej podobe štátneho jazyka obmedzuje základné práva podľa odsekov 1\na 2 čl. 29 ústavy by bolo možné akceptovať len vtedy, ak by vyhotovenie stanov v\ntakejto jazykovej podobe buď samotný zákon o štátnom jazyku alebo spomenuté\n„združovacie“ zákony určovali ako ďalšiu (a ústavou nepredvídanú) podmienku pre\nregistráciu združenia, resp. politickej strany alebo hnutia, pričom jej nesplnenie by\nbolo dôvodom na odmietnutie registrácie. V takomto prípade zákonnej úpravy by\nvyhotovenie stanov združenia, spolku alebo politickej strany či hnutia v\nkodifikovanej podobe štátneho jazyka bolo skutočne potrebné považovať za\npodmienku ich registrácie, bez ktorej výkon práv uvedených v odsekoch 1 a 2 čl. 29\nústavy nie je vôbec reálne možné uplatniť.\nDôvody, pre ktoré Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky odmietne\nregistráciu združenia, spolku alebo politickej strany či hnutia, sú taxatívne upravené\nv § 8 ods. 1 písm. a) až d) zákona o združovaní, resp. v § 8 ods. 1 zákona o\npolitických stranách a hnutiach. V oboch prípadoch právnej úpravy možno síce\nregistráciu odmietnuť aj z dôvodu stanov združenia alebo politickej strany či hnutia,\nale výlučne len pre ich obsahový nesúlad so zákonnými požiadavkami (nie teda z\ndôvodu ich vyhotovenia v určitej podobe slovenského jazyka). Ustanovenie § 8 ods.\n1 písm. b) zákona o združovaní uvádza, že: „Ministerstvo registráciu odmietne, ak z\npredložených stanov združenia vyplýva, že stanovy nie sú v súlade s § 3 ods. 1 a 2“\na § 8 ods. 1 zákona o politických stranách a hnutiach uvádza, že: „Ministerstvo\nregistráciu odmietne, ak stanovy strany a hnutia sú v rozpore s § 1 až 5. Inak vykoná\nregistráciu“. Uvedené ustanovenia zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov,\nresp. zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách alebo hnutiach však\nzákon o štátnom jazyku svojím § 8 ods. 3 ani žiadnym ďalším ustanovením nedoplnil\no nový zákonný dôvod odmietnutia registrácie združenia, spolku, resp. politickej\nstrany alebo hnutia, t. j. pre nesplnenie požiadavky jazykového znenia ich stanov\nv kodifikovanej podobe štátneho jazyka. V dôsledku uvedeného § 8 ods. 3 zákona o\nštátnom jazyku nemožno považovať za ďalšiu zákonnú podmienku, nesplnením ktorej\ndochádza k obmedzeniu základných práv podľa odsekov 1 a 2 čl. 29 ústavy.\nZ uvedeného dôvodu nebolo preto ani dôvodné namietať jeho nesúlad s ods. 3 čl. 29\nústavy. Tým odpadla aj nutnosť zaoberať sa namietaným nesúladom § 8 ods. 3 s čl.\n64\n\n26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci nesplnenie požiadavky upravenej v § 8\nods. 3 možno v kontexte zákona o štátnom jazyku (§ 9) hodnotiť ako „protiprávny\nstav“, v dôsledku ktorého môže prísť aj k uloženiu pokút ministerstvom kultúry (§\n10), takýto protiprávny stav nemá žiadnu súvislosť ani účinok na reálne uplatňovanie\nzákladných práv podľa čl. 29 ods. 1 a 2 ústavy a ani na splnenie zákonných\npodmienok registrácie združení, spolkov, resp. politických strán alebo hnutí. Ústavný\nsúd však pre úplnosť upozorňuje na „modifikovanú“ podobu uplatňovania sankčného\nmechanizmu podľa § 10 zákona o štátnom jazyku ministerstvom kultúry, v ktorej sa\nocitol v dôsledku posúdenia nesúladu § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku s čl. 123\nústavy. (IV.)\nPokiaľ ide o nesúlad § 8 ods. 5 a 6 zákona o štátnom jazyku s citovanými\nčlánkami ústavy, navrhovateľ takisto neuviedol osobitné dôvody ich neústavnosti\n(nesúladu s čl. 26 ods. 2 a čl. 29 ods. 3 ústavy) a okrem argumentácie uvedenej vo\nsvojom návrhu k § 5 ods. 2 až 7 zákona o štátnom jazyku odkázal len na\nmedzinárodné zmluvy upravujúce: „záväzkové vzťahy o nápisoch, reklamách\na oznamoch určených na informovanie verejnosti“. V časti zdôvodňujúcej nesúlad\nodsekov 2 až 7 § 5 zákona o štátnom jazyku s označenými článkami ústavy\nnavrhovateľ namietal ich nesúlad s Medzinárodným paktom o občianskych\na politických právach, avšak jeho čl. 19 ani žiadne jeho ďalšie ustanovenie (článok)\nsa nezmieňujú a ani neupravujú problematiku záväzkových vzťahov vo vzťahu k\nnápisom, reklamám a oznamom určeným na informovanie verejnosti.\nÚstavný súd Slovenskej republiky napriek tomu posúdil, či sa ustanovenie § 8\nods. 5 zákona o štátnom jazyku určujúce, že v konaní pred verejnoprávnymi orgánmi\no zmluvách upravujúcich záväzkové vzťahy, uznáva len ich znenie v štátnom jazyku\n(a v jeho kodifikovanej podobe), ocitlo sa v nesúlade s čl. 26 ods. 2, ako aj s čl. 29\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. právom na slobodu prejavu, resp. právom na\nzdružovanie. Uvedené ustanovenie zákona je potrebné posudzovať v spätosti\ns ustanovením jeho „sankčného“ § 10 (Pokuty), podľa ktorého majú takúto povinnosť\nlen právnické osoby, resp. fyzické osoby oprávnené podnikať [§ 10 ods. 1 písm. a),\nresp. c)]. Ak zákon o štátnom jazyku v ustanovení § 8 ods. 5 ukladá právnickým\nosobám alebo fyzickým osobám oprávneným podnikať, aby zmluvy, ktorými\n65\n\nupravujú svoje záväzkové vzťahy, vyhotovovali len v kodifikovanej podobe štátneho\njazyka, považuje navrhovateľ toto ustanovenie za nesúladné s čl. 26 ods. 2, resp. čl.\n29 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto\nsúvislosti uvádza, že podľa jeho právneho názoru tak záväzkové právne vzťahy\n(upravené prvým oddielom prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho zákonníka - § 488 až\n852), ako aj obchodné záväzkové vzťahy (upravené treťou častou prvej hlavy\nObchodného zákonníka - § 261 až 755),\n\nnemožno považovať za výkon ich\n\n„politických práv“, t. j. slobody prejavu právnických osôb alebo fyzických osôb\noprávnených podnikať podľa čl. 26 ods. 2, resp. práva na združovanie podľa čl. 29\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to tvrdil navrhovateľ. V závislosti od\npovahy zmluvy upravujúcej majetkové vzťahy možno však jej uzavretie právnickými\nosobami alebo fyzickými osobami oprávnenými podnikať napríklad považovať za\nvýkon ich „hospodárskeho“ práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.\nNavrhovateľ napokon namietal nesúlad § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku\ns čl. 26 ods. 2 a čl. 29 ods. 3 ústavy, a to s ohľadom na zákonom požadovanú\nkodifikovanú podobu štátneho jazyka na všetkých „nápisoch, reklamách a oznamoch\nurčených na informovanie verejnosti...“.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, že hoci § 10 ods. 1\npísm. a) zákona o štátnom jazyku umožňuje ministerstvu kultúry, aby právnickým\nosobám uložilo pokutu až do 250 000,-- Sk: „za porušenie povinností podľa... § 8...\nods. 6“, ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o štátnom jazyku neurčuje, že nápisy,\nreklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti sa musia uvádzať v štátnom\njazyku v jeho kodifikovanej podobe. Pokiaľ ide o samotný § 8, spomenuté\nustanovenie § 11 ods. 4 zákona o štátnom jazyku určuje, že slovenský jazyk v jeho\nkodifikovanej podobe sa rozumie iba na účely ods. 1 až 5 tohoto ustanovenia zákona\no štátnom jazyku, ale nie aj na účely jeho odseku 6 tak, ako tvrdil navrhovateľ. Z\nuvedeného vyplýva, že právnické osoby, fyzické osoby oprávnené podnikať, ako aj\nostatné fyzické osoby môžu v súlade s § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku\nvyhotovovať nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti buď v\nštátnom jazyku v jeho kodifikovanej podobe alebo v nekodifikovanej podobe,\nprípadne v preklade do iných jazykov. Z uvedených dôvodov preto nebolo ani\n66\n\ndôvodné namietať nesúlad ustanovenia § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku s\noznačenými článkami Ústavy Slovenskej republiky.\nXI.\nNavrhovateľ ďalej namietal nesúlad „zrušovacieho“ § 12 zákona o štátnom\njazyku s čl. 12 ods. 1 a čl. 34 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené\nustanovenie zákona o štátnom jazyku, ktoré dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t. j.\n1. januára 1996) zrušilo zákon Slovenskej národnej rady č. 428/1990 Zb. o úradnom\nstyku v Slovenskej republike podľa názoru navrhovateľa vytvorilo taký stav,\nv ktorom: „príslušníci národnostnej menšiny a etnických skupín na realizáciu práv\nzakotvených v čl. 34 ods. 2 Ústavy nemajú v našom právnom poriadku žiadny\nvšeobecný zákon. Ústava umožňuje používať ich jazyk iba za podmienok\nustanovených zákonom. V danom prípade predmetným zrušovacím ustanovením sa\nvlastne rušia už existujúce práva v našom právnom poriadku, t. j. právo používať\nmaterinský jazyk národnostným menšinám a etnickým skupinám v úradnom styku.\nOdňatím už predtým priznaných základných práv bez toho, že by boli nahradené\nprávami aspoň v pôvodnom rozsahu vzniká protiústavný stav“.\nÚstavný súd pri posudzovaní tejto časti návrhu predovšetkým zohľadnil tú\nskutočnosť, že zákonodarca prostredníctvom § 3 zákona o štátnom jazyku\n(Používanie štátneho jazyka v úradnom styku) definoval jednotlivé zložky (súčasti)\núradného styku, medzi ktoré zahrnul aj úradný styk občanov Slovenskej republiky s\nverejnoprávnymi orgánmi spôsobom a v rozsahu upravenom v odseku 5 § 3\ncitovaného zákona.\nV rozsahu, v ktorom zákonodarca určil ako súčasť úradného styku aj úradný\nstyk občanov Slovenskej republiky s verejnoprávnymi orgánmi, mal súčasne tým\nz nich, ktorí patria k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám podľa čl. 34\nods. 2 písm. b) ústavy v tomto úradnom styku zaručiť právo na používanie ich jazyka,\nkeďže garancie reálneho výkonu základných ľudských práv a slobôd patria\nk základným znakom právneho štátu a tento ich je povinný zabezpečovať\n„kontinuálnym“, t. j. v čase nepretržitým spôsobom. Nakoľko zákonodarca doteraz\n67\n\nneprijal osobitný zákon o používaní jazyka menšín alebo etnických skupín v úradnom\nstyku, zrušovacie ustanovenie § 12 zákona o štátnom jazyku vyvolalo v právnom\nporiadku Slovenskej republiky stav, keď občania Slovenskej republiky patriaci\nk národnostným menšinám alebo etnickým skupinám nemajú možnosť používať svoj\njazyk v úradnom styku, do ktorého vstupujú s verejnoprávnymi orgánmi spôsobom\na v rozsahu upravenom odsekom 5 § 3 zákona o štátnom jazyku. K nemožnosti jeho\nreálneho uplatňovania pritom dochádza v dôsledku zrušenia tej právnej normy, ktorá\nmala občanom Slovenskej republiky patriacim k národnostným menšinám alebo\netnickým skupinám poskytnúť (garantovať) výnimku zo zákonného príkazu\nvýlučného používania štátneho jazyka v prospech jazyka národnostnej menšiny alebo\netnickej skupiny, t. j. zákona č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej\nrepublike. V spojení s týmto ustanovením zákona o štátnom jazyku sa preto jeho § 3\nods. 5 dostal do nesúladu s čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, ako o\ntom ústavný súd rozhodol.\nPrávna podstata veci spočíva teda v tom, že zákon o štátnom jazyku\nustanovením svojho § 12 znemožnil praktické uplatňovanie základného práva\nobsiahnutého v čl. 34 ods. 2 písm. b) ústavy. Treba dodať, že ústavný súd osobitne\nneskúmal právny stav vyvolaný neexistenciou zákona o používaní jazyka menšín\nalebo etnických skupín. Dôsledkami takéhoto právneho stavu sa zaoberal výlučne v\nsúvislosti s § 3 ods. 5 zákona o štátnom jazyku.\nPokiaľ ide o namietaný nesúlad s čl. 12 ods. 1 ústavy, § 12 zákona o štátnom\njazyku sa existencie samotného základného práva podľa čl. 34 ods. 2 ústavy\n„nedotýka“, pretože oprávneným subjektom znemožňuje iba jeho výkon. Zákon\no štátnom jazyku sa svojím § 12 preto ani nedostal do príčinnej súvislosti s čl. 12\nods. 1 ústavy, pretože niektorým v ňom uvedených spôsobov (t. j. odňatím,\nscudzením, premlčaním a pod.) neruší základné právo upravené v čl. 34 ods. 2 písm.\nb) Ústavy Slovenskej republiky.\n\n68\n\nXII.\nNavrhovateľ napokon požiadal, aby ústavný súd vyslovil nesúlad § 1 ods. 2,\n§ 3 ods. 1, § 3 ods. 4, 5, 6, § 5 ods. 2 až 7, § 8 ods. 3, 5, 6 zákona o štátnom jazyku\ns čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej čl. 2 ods. 2. K zdôvodneniu\ntýchto častí svojho návrhu navrhovateľ o. i. uviedol, že: „Národná rada Slovenskej\nrepubliky ako nositeľka zákonodarnej moci má právo, ale aj povinnosť vyplývajúcu z\nústavy uznášať sa na Ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa\ndodržiavajú. Pri svojej činnosti je povinná postupovať tak, aby sama neporušovala\nústavu a vyhnúť sa v rámci legislatívnej činnosti krokom, ktoré vytvárajú\nprotiústavný stav v legislatíve, právnom systéme, a tým aj v celej spoločnosti.\nVedomá zákonodarná činnosť, ktorá má za následok vznik zákona, ktorý nie je v\nsúlade s ústavou, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preto sme\ntoho názoru, že ak Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon, ktorého\nustanovenia nie sú v súlade s Medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a\nzákladných slobodách, ktoré majú prednosť pred zákonmi, konala v rozpore s\nÚstavou“.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu je ustanovenie čl. 11 ústavy potrebné\npredovšetkým chápať ako všeobecný príkaz ústavnej normy určený všetkým štátnym\norgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti\nstretávajú s nutnosťou rešpektovať, ako aj konkrétne uplatňovať (garantovať)\nochranu tých ľudských práv a základných slobôd, ktoré tvoria predmet tak\nmedzinárodnoprávnej,\n\nako\n\naj\n\nvnútroštátnej\n\n(zákonnej)\n\núpravy.\n\nAplikácia\n\nvnútroštátnej (zákonnej) úpravy ľudského práva alebo základnej slobody príslušným\norgánom štátu aj vtedy, ak sú splnené podmienky uplatnenia čl. 11 ústavy, preto\nznamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom obsiahnutej. Z uvedeného\nvyplýva, že čl. 11 predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj\nvnútroštátnej právnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody a pre proces\nich praktického uplatňovania stanovuje „podmienečnú prioritu“ medzinárodnej\nzmluvy o ľudských právach a základných slobodách. K porušeniu čl. 11 ústavy môže\ndôjsť len konaním (postupom) takého orgánu štátu, ktorý vo svojej rozhodovacej či\ninej činnosti uplatňuje (aplikuje) príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu ľudského\n69\n\npráva alebo slobody, ale nie aj tým orgánom, ktorý takúto vnútroštátnu právnu\núpravu samotnú vytvára (zákonodarný orgán). Ústavný súd preto podotýka, že čl. 11\nústavy „ráta“ s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky, tak výlučne ako\norgánu zákonodarného oprávneného prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce\nľudské práva a základné slobody. Tým sa však jeho vzťah k čl. 11 ústavy vyčerpáva,\npretože nakoľko Národná rada Slovenskej republiky súčasne nie je aj orgánom, ktorý\naj prakticky uplatňuje (aplikuje) buď zákony alebo medzinárodné zmluvy o ľudských\nprávach a základných slobodách. Nakoľko Národná rada Slovenskej republiky nie je\ntakým orgánom štátu, ktorý sa v rámci svojich ústavou vymedzených právomocí\nzaoberá aj uplatňovaním vnútroštátnej alebo medzinárodnoprávnej úpravy ľudských\npráv alebo základných slobôd (v procese ktorého by mohla „pochybiť“ pri výbere\nadekvátnej právnej základne), preto neprichádza vôbec do úvahy ani možnosť\nporušenia čl. 11 ústavy výlučne v dôsledku jej zákonodarnej činnosti.\nZ uvedeného dôvodu, podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sa ustanovenia § 1 ods. 2, § 3 ods. 1, § 3 ods. 4, 5, 6, § 5 ods. 2 až 7 a § 8\nods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku ani nemohli dostať do nesúladu s čl. 11 ústavy\ntak, ako to tvrdil navrhovateľ.\nP o u č e n i e :\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\n\nNález vyhlásený v Košiciach 9. septembra 1997\n\nZa správnosť vyhotovenia:\n\nJUDr. Milan Č i č\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n70", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}