{"guid": "ussr:98948f45-0e86-4cc5-88ce-f3a68141c1f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.6.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/98 z 19. 3. 1998", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. marca 1998, sp. zn. PL. ÚS 6/98, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.6.1998.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1998-03-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "nazov": "čl. 13 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-4.odsek-1", "nazov": "čl. 4 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 4 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 4 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 4 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-4", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/98948f45-0e86-4cc5-88ce-f3a68141c1f1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.6.1998.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.6.1998.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.6.1998.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 6/98\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v pléne zloženom z predsedu\nJUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej,\nJUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,\nJUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika, na verejnom\nzasadnutí 19. júna 1998 prerokoval návrh Okresného súdu Rimavská Sobota, zastúpeného\n, predsedom senátu, proti Ministerstvu hospodárstva Slovenskej\nrepubliky, zastúpeného\n\na za účasti vedľajších účastníkov,\n\nStredoslovenských energetických závodov, š. p. Žilina, zastúpeného\na\n\na\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom, komerčným právnikom, Mlynská 2, Košice,\no vyslovenie nesúladu ustanovení § 10, § 11 a § 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb. o dodávke\nelektriny obyvateľstvu s čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 13 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a 24. júna 1998 takto\nrozhodol:\nNávrhu Okresného súdu Rimavská Sobota na vyslovenie nesúladu ustanovení § 10,\n§ 11 a § 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb. o dodávke elektriny obyvateľstvu s čl. 4 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 31. októbra\n1997 doručený návrh Okresného súdu v Rimavskej Sobote (ďalej len „navrhovateľ“),\nv ktorom uviedol, že pred týmto súdom sa vedie občiansko-právne konanie o návrhu\nnavrhovateľa Stredoslovenské energetické závody š. p. Žilina proti odporcovi\n,\n\n, zast.\n\n,\n\n, o náhrade škody za neoprávnený odber elektrickej energie odporcom.\nV rámci konania odporca vzniesol námietku nesúladu ustanovení § 10, § 11, § 12\nvyhlášky č. 140/1978 Zb. o dodávke elektriny obyvateľstvu s čl. 4 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd a s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ ďalej uviedol, že vzhľadom na túto námietku a na základe uznesenia\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10 Co 609/97 zo dňa 7. mája 1997, ktorým bola\nokresnému súdu uložená povinnosť podať návrh na ústavný súd o nesúlade právnych\npredpisov, súd podáva tento návrh na ústavný súd o nesúlade právnych predpisov s týmto\nodôvodnením:\n„Odporca, t. j.\n\n, poukazuje na článok 4 ods. 1 Listiny základných práv\n\na slobôd, v zmysle ktorého povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho\nmedziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.\nPretože podľa §-ov 10, 11, 12 vyhlášky č. 140/78 Zb., možno uložiť povinnosti na\nzáklade vyhlášky a v jej medziach, nie na základe zákona a jeho medziach, ust. §-ov 10, 11,\n12 vyhláška 140/78 Zb., stratili dňom 31. 12. 1991 účinnosť.\nPodľa článku 152 Ústavy SR ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecné záväzné\nprávne predpisy zostávajú v SR v platnosti, ak neodporujú ústave.“.\nNavrhovateľ uznesením č. k. 9 C 169/96-63 z 24. októbra 1997 v právnej veci\nStredoslovenských energetických závodov, š. p. Žilina, proti odporcovi\n2\n\n,\n\no zaplatenie 20 000,- Sk s príslušenstvom konanie podľa § 109 ods. 1\npísm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil. Návrhom z 24. októbra 1997 navrhol, aby\nústavný súd začal konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. b) ústavy vo\nveci nesúladu § 10, § 11, § 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb. o dodávke elektriny obyvateľstvu\ns čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nNakoľko petit návrhu a jeho odôvodnenie nebol jednoznačný, pričom bolo potrebné\npreukázať niektoré tvrdenia v ňom uvedené, bol navrhovateľ 25. novembra 1997 ústavným\nsúdom vyzvaný na odstránenie nedostatkov svojho podania. Navrhovateľ podaním\nzo 4. decembra 1997 ústavnému súdu oznámil, že „Svojím návrhom na ústavnom súde sme\nsa domáhali konania v zmysle čl. 132 Ústavy SR. Pokiaľ v návrhu bol uvedený aj čl. 152\nústavy, toto súd uviedol z dôvodu, že pri podávaní návrhu na ústavný súd sme vychádzali\nz tvrdení, ktoré uviedol odporca v konaní pred súdom ako jeden z dôvodov nesúladu\nustanovení § 10, 11, 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb. s Ústavou SR.\nV danom smere teda upresňujeme náš návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov v zmysle §-u 37 zákona 38/93 Z. z. v znení zákona 293/95 Z. z.“.\nÚstavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 19. marca 1998 návrh Okresného súdu\nv Rimavskej Sobote na začatie konania o súlade § 10 až 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb.\ns ústavou predbežne prerokoval a prijal ho na ďalšie konanie.\nNa základe § 39 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa tento zákon (v ďalšom len „zákon č. 38/1993 Z. z.“), ústavný súd výzvou\nz 24. marca 1998 vyžiadal stanovisko Ministerstva hospodárstva SR, do pôsobnosti ktorého\nv súčasnosti patrí predmet úpravy namietaných ustanovení vyhlášky č. 140/1978 Zb.,\nk návrhu okresného súdu, ktorý mu zároveň predložil. Ďalej ústavný súd vyzval podľa § 38\nzákona č. 38/1993 Z. z. účastníkov konania pred okresným súdom, a to navrhovateľa\nStredoslovenské energetické závody, š. p. Žilina a právneho zástupcu odporcu\n3\n\nako vedľajších účastníkov konania pred ústavným súdom, aby sa\nvyjadrili k návrhu okresného súdu na začatie konania.\nMinisterstvo hospodárstva Slovenskej republiky\nhospodárstva“), štátny tajomník\n\n(v ďalšom len „ministerstvo\n\n, prípisom č. 436/1998-040 zo 16. apríla 1998\n\npredložil stanovisko k návrhu okresného súdu na preskúmanie súladu § 10, 11, 12 vyhlášky\nč. 140/1978 Zb. o dodávke elektriny obyvateľstvu (ďalej len „vyhláška č. 140/1978 Zb.)\ns ústavou a Listinou, ktoré je uvedené v jeho prílohe. Zároveň ním splnomocnil\n, pracovníka odboru legislatívy ministerstva, na zastupovanie\nministerstva v konaní pred ústavným súdom.\nVo svojom stanovisku k meritu veci ministerstvo hospodárstva uviedlo:\n„l. Obsahom každého právneho predpisu bez ohľadu na to, či ide o prvotné\nnormatívne akty (ústava, ústavný zákon, zákon) alebo o odvodené normatívne akty\n(podzákonné predpisy, teda aj nariadenia vlády a vyhlášky ústredných orgánov štátnej\nsprávy), môžu byť len práva a povinnosti subjektov. Ústava SR aj Listina základných práv a\nslobôd jasne a jednoznačne rozlišujú, v ktorých prípadoch je možné práva a povinnosti\nustanoviť výlučne len zákonom a v ktorých prípadoch je možné práva a povinnosti upraviť\nna základe zákona a v jeho medziach podzákonnými predpismi. Len zákonom je možné\nukladať povinnosti, práva alebo obmedzenia výkonu práv, týkajúce sa základných ľudských\npráv a slobôd. Ako príklady uvádzame tieto ustanovenia Ústavy SR:\n- čl. 17 ods. 3 a 5, ktoré ustanovujú, že obmedziť osobnú slobodu občana možno len\nz dôvodov a na čas ustanovený zákonom,\n- čl. 21 ods. 2 a 3, ktoré ustanovujú, že zásahy do nedotknuteľnosti obydlia je možné\nlen v prípadoch a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,\n- čl. 24 ods. 1 až 4, ktoré ustanovujú, že právo na slobodu myslenia, svedomia,\nnáboženského vyznania a viery a výkon týchto práv je možné obmedziť len zákonom,\npodobne aj základné politické, hospodárske a sociálne práva a povinnosti je možné ukladať\nalebo obmedziť len zákonom, napr. právo na slobodné združovanie občanov a obmedzenie\nvýkonu týchto práv a na druhej strane povinností štátnych orgánov na poskytovanie\ninformácií o svojej činnosti, právo občana na slobodnú voľbu povolania a obmedzenie\n4\n\ntohoto práva len zákonom, právo občanov na prácu a tomu zodpovedajúca povinnosť štátu v\nprimeranom rozsahu hmotne zabezpečiť tých občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu\nsvoje právo na prácu vykonávať a ďalšie.\nV tých prípadoch, kde ústava výslovne neustanovuje, že povinnosti a práva alebo\nobmedzenie výkonu práv možno upraviť len zákonom, podľa nášho názoru, platí\nustanovenie čl. 13 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktoré\nustanovujú, že: Povinnosti možno ukladať len na základe zákona v jeho medziach a pri\nzachovaní ľudských práv a slobôd. Teda rozumieme tomu tak, že v týchto prípadoch možno\nukladať práva a povinnosti podzákonným predpisom, ale len na základe a v rozsahu\nsplnomocnenia uvedeného v zákone, na vykonanie, ktorého sa podzákonný predpis vydal.\nSprávnosť tohoto nášho tvrdenia potvrdzuje aj ustanovenie čl. 13 ods. 2 Ústavy SR, ktoré\nustanovuje, že: Medze základných práv a slobôd (poznámka: či už ide o základné ľudské\npráva, politické práva, práva národnostných menšín, hospodárske, sociálne, kultúrne práva\natď.) možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.\n2. Uloženie povinnosti odberateľov elektriny zaplatiť dodávateľovi elektriny určitú\npeňažnú čiastku ako náhradu škody za neoprávnený odber elektriny a oprávnenie pre\nodberateľa elektriny prerušiť alebo zastaviť dodávku elektriny nie je obmedzením\nzákladných ľudských práv alebo základných hospodárskych práv občana. Naviac táto\npovinnosť odberateľa elektriny a oprávnenie dodávateľa elektriny sú ustanovené v § 18\nzákona č. 79/1957 Zb. takto:\nPodmienky pre dodávku a odber elektriny\n(1) Podmienky pre dodávku a odber elektriny v drobnom a vo veľkom ustanoví\nministerstvo energetiky v dohode so zúčastnenými ústrednými úradmi a orgánmi.\n(2) Podmienky môžu ustanoviť najmä\na) povinnosť odberateľa zložiť primeranú istotu na odber elektriny a prenajaté\nmeracie zariadenia;\n\n5\n\nb) povinnosť zaplatiť určitú peňažitú čiastku ako náhradu škody, ktorej výšku nie je\nmožné presne zistiť, alebo ako náhradu za spôsobené drobné škody na zariadeniach\nenergetických podnikov;\nc) prípady, v ktorých môže dodávateľ prerušiť alebo zastaviť dodávku elektriny.\nVyhláška č. 140/1978 Zb. v § 10, 11 a 12 neukladá odberateľovi elektriny žiadne\nnové povinnosti, len podrobnejšie vymedzuje povinnosti odberateľa, ktoré mu ukladá § 18\nelektrizačného zákona. Konkrétne tieto ustanovenia vymedzujú pojem neoprávnený (odber\nv § 10), výšku náhrady škody, ktorú je odberateľ povinný zaplatiť dodávateľovi elektriny za\nkaždý zistený prípad neoprávneného odberu elektriny (§ 11) a prípady, v ktorých môže\ndodávateľ prerušiť, obmedziť alebo zastaviť dodávku elektriny (§ 12). Medzi tieto posledné\nuvedené prípady patrí aj neoprávnený odber z titulu úmyselného poškodenia meracieho\nzariadenia alebo pripojenia sa na verejný rozvod elektriny takým spôsobom, že odber nie je\nmeraný meracím zariadením dodávateľa, čo v konkrétnom prípade sporu medzi\nStredoslovenskými energetickými závodmi verzus\n\nOkresný súd v Rimavskej\n\nSobote spoľahlivo zistil v rámci ním vykonaného dokazovania.\n3. Vykonávací predpis k elektrizačnému zákonu - vyhláška č. 140/1978 Zb. je teda\nvydaný na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 18 ale aj § 39 ods. 2 zákona\nč. 79/1957 Zb. presne v medziach a v rozsahu splnomocnenia uvedeného v týchto\nustanoveniach elektrizačného zákona, teda neexistuje rozpor medzi zákonom a jeho\nvykonávacím predpisom. Nie je však ani rozpor medzi Ústavou SR a zákonom č. 79/1957\nZb., pretože základné práva a povinnosti dodávateľa i odberateľa elektriny sú uložené\nzákonom a nie vyhláškou, ako to tvrdí odporca v konkrétnom spore vedenom na Okresnom\nsúde v Rimavskej Sobote (spor medzi Stredoslovenskými energetickými závodmi ako\nnavrhovateľom\n\na\n\nako\n\nodporcom).\n\nVykonávacia\n\nvyhláška\n\nk\n\nelektrizačnému zákonu len na základe zákonného splnomocnenia pre bývalé FMPE\nustanovuje presne v medziach zákonného splnomocnenia podrobnejšie podmienky pre\ndodávku a odber elektriny. Vykonávací predpis vo svojich § 10, 11 a 12 neukladá žiadne iné\npovinnosti odberateľovi elektriny alebo iné oprávnenia dodávateľovi elektriny ako tie, ktoré\nsú uvedené v § 18 zák. č. 79/1957 Zb. Vyhláška neprekračuje teda rozsah zákonného\n6\n\nsplnomocnenia a nie je v rozpore so zákonom, len podrobnejšie upravuje spôsob vykonania\npovinnosti odberateľa elektriny, ktoré mu ukladá zákon a z toho dôvodu nemôže byť ani\nv rozpore s Ústavou SR.\nĎalej sme názoru, že § 18 zák. č. 79/1957 Zb. nie je len blanketovou normou, nie je\nlen splnomocňovaným ustanovením, ale nesporne je aj hmotnoprávnym ustanovením. Toto\nustanovenie citovaného zákona má všetky špecifické znaky právnej normy a má aj\npredpísanú komplexnú štruktúru právnej normy, t. j. má všetky 3 základné časti, ktoré každá\nprávna norma má mať:\na) hypotézu (podmienky realizácie normy - v konkrétnom prípade ide o splnenie\npodmienky neoprávneného odberu alebo odberu elektriny bez merania meracím zariadením\ndodávateľa);\nb) dispozíciu (pravidlo správania - ktoré a contrario vyplýva z dikcie ustanovení § 18\nods. 2, t. j. že odberateľ elektriny sa má správať tak, aby nespôsobil alebo nezavinil\nneoprávnený odber elektriny, či už poškodením meracieho zariadenia dodávateľa alebo\nodberom elektriny bez merania meracím zariadením dodávateľa);\nc) sankciu (následky nedodržania v dispozícii uvedeného pravidla správania.\nKonkrétne odberateľovi sa ukladá povinnosť zaplatiť náhradu škody dodávateľovi za\nneoprávnený odber).“.\n4. Dôvodová správa k § 18 zákona č. 79/1957 Zb., ktorú FMPE zverejnilo ako svoj\nvýklad tohoto zákona v osobitnej publikácii: \"Nový zborník právnych predpisov\nčs. energetiky\" v roku 1984, (ktorý si osvojilo aj Ministerstvo hospodárstva SR) potvrdzuje\nsprávnosť a pravdivosť našich tvrdení o súlade elektrizačného zákona a jeho vykonávacej\nvyhlášky s Ústavou SR. Dovoľujeme si preto citovať tento výklad § 18 zákona v plnom\nrozsahu.\n\"Doterajší stav úpravy podmienok pre dodávku a odber elektriny je uvedený\nv dôvodovej správe k § 16. Ustanovenia § 18 osnovy dávajú zákonný podklad umožňujúci\nvydávať v budúcnosti podmienky pre dodávku a odber elektriny ako v malom, tak i vo\nveľkom, vrátane základných podmienok dodávky, ktoré sú podkladom pre uzatváranie\nhospodárskych zmlúv.\n7\n\nNutnosť vyžadovať zloženie primeranej istoty od odberateľov, pokiaľ títo nie sú\nzbavení tejto povinnosti podľa osobitných predpisov (hospodárske, rozpočtové a ostatné\norganizácie podľa predpisov o fakturovaní a platení), vyplýva z okolností, že elektrina sa\ndodáva počas celého odpočítavacieho obdobia na úver a že podľa skúsenosti pri inkase\na vymáhaní faktúr za dodávku elektriny dochádza často k stratám na strane dodávateľa\nelektriny pre nedobytnosť jeho pohľadávok.\nPlatenie určitých peňažných čiastok ako náhrady škody, ktorej výška nie je presne\nzistiteľná, sa týka hlavne neoprávneného odberu elektriny, kedy skutočný odber nemeranej\nelektriny sa nedá vôbec zistiť a výšku odberu je nutné určiť len podľa predpokladaných\nmnožstiev skutočnej potreby ustanovených smernicami. Pre zjednodušenie výpočtu\na vymáhania drobných škôd na zariadeniach energetických podnikov, napr. za porušenie\nplomb na meradlách a pod., môžu podmienky pre dodávku a odber elektriny ustanoviť tiež\npevné sadzby náhrad.\".\n5. Na základe preskúmania celého spisového materiálu týkajúceho sa sporu medzi\nStredoslovenskými energetickými závodmi ako navrhovateľom a\n\nako\n\nodporcom sp. zn. 9 C 169/1996 vedeného na Okresnom súde v Rimavskej Sobote\nministerstvo hospodárstva vyslovilo názor, že „tvrdenie odporcu o nezákonnosti\nrozhodnutia súdu, resp. nesúladu vyhlášky 140/1978 Zb. s Ústavou SR je len účelovou,\nprávne ničím nepodloženou obranou, majúcou za cieľ zbytočné predlžovanie súdneho\nkonania a vyhnutie sa zodpovednosti za škodu, ktorú odporca spôsobil navrhovateľovi\nopakovanými neoprávnenými odbermi elektriny. Z tohoto spisového materiálu, najmä\nz dokazovania vykonaného súdom a odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu v Rimavskej\nSobote v tejto veci, je totiž zrejmé, že súd spoľahlivo zistil a preukázal skutkový stav veci a\nteda, že je pravda, že odporca opakovane uskutočnil neoprávnené odbery elektriny a že\nOkresný súd v Rimavskej Sobote na základe takto preukázaných skutočností rozhodoval\nobjektívne a v súlade so zákonom. Vyhovieť návrhu odporcu na vyslovenie nesúladu § 10,\n11 a 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb. by v praxi znamenalo, že podmienky dodávky elektriny\nnerešpektujúci odberatelia elektriny by za neoprávnené odbery elektriny nemuseli\n8\n\ndodávateľovi elektriny zaplatiť a neniesli by žiadnu zodpovednosť za takto nimi spôsobené\nškody dodávateľovi elektriny, znamenalo by to legalizáciu neoprávnených odberov\na nemožnosť zo strany energetických podnikov zabezpečiť spoľahlivú, bezpečnú a kvalitnú\ndodávku elektriny tým ostatným odberateľom elektriny, ktorí si svoje povinnosti vo vzťahu\nk dodávateľovi riadne plnia.\n6. Na základe tohoto nášho stanoviska navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol\no predmetnom návrhu Okresného súdu v Rimavskej Sobote tak, že jeho návrhu\no preskúmaní súladu právnych predpisov sa nevyhovuje v celom rozsahu.“\nPodľa § 38 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z., ak návrh\npodal súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, sú vedľajšími účastníkmi konania\núčastníci konania pred súdom, ktorý návrh podal. V danom prípade sú nimi Stredoslovenské\nenergetické závody, š. p. Žilina a\n\n.\n\nVedľajší účastník konania pred ústavným súdom Stredoslovenské energetické\nzávody, š. p. Žilina, ako navrhovateľ v konaní pred okresným súdom vedenom pod č. k.\n9 C 169/96-63 sa vyjadril k návrhu okresného súdu prípisom č. 1.8/120/265/97/Ce\nz 20. apríla 1998. Vo vyjadrení doslovne uviedol:\n„V konaní 9 C 169/96-63 namietal právny zástupca žalovaného nesúlad ustanovení\n§ov 10,11,12 vyhl.140/78 Zb. s Ústavou SR, resp. Listinou základných práv a slobôd.\nO uvedené ustanovenia oprel žalobca svoju žalobu o úhradu pokuty za neoprávnený odber\nžalovaného.\nNámietky právny zástupca žalovaného odôvodnil tým, že povinnosti možno ukladať\nlen na základe zákona a v jeho medziach, pri zachovaní základných práv a slobôd, inak sú\nneplatné. V predmetnom konaní sú povinnosti žalovaného určené vyhláškou a v jej\nmedziach, t. j. mali by dňom 31. 12. 1991 stratiť účinnosť.\n\n9\n\nŽalobca uvádza, že svoj nárok oprel o platnú právnu úpravu. Pokiaľ by súd vzal do\núvahy striktne, že povinnosti môže uložiť len zákon, všetky podzákonné právne normy,\nnakoľko aj tieto všetky upravujú práva a povinnosti účastníkov vzťahov, by mali byť\nneplatné, čo vzhľadom na absolútnu väčšinu týchto podzákonných noriem žalobca považuje\nza nesprávny výklad príslušného ustanovenia Listiny základných práv a slobôd. Žalobca\npod pojmom zákon v tomto zmysle rozumie platné právne normy.\nŽalobca teda považuje svoj nárok za právne opodstatnený. Nevidí skutočnosť\nneoprávneného odberu elektrickej energie na ujmu iného subjektu a jeho sankcionovanie\nv rozpore s ľudskými právami a slobodami.“.\nĎalší vedľajší účastník konania pred ústavným súdom\n\n,\n\n,\n\nzastúpený JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom, komerčným právnikom v Košiciach, ako\nodporca v konaní pred okresným súdom vedenom pod č. k. 9 C 169/96-63, podaním\nzo 4. apríla 1998 podal vyjadrenie k návrhu okresného súdu. Okrem iného v ňom uviedol:\n„Vedľajší účastník je toho názoru, že vždy ak súd chce použiť právny predpis na\nkonkrétny prípad, musí sa zaoberať jeho účinnosťou a platnosťou. Vedľajší účastník sa\nnazdáva, že táto povinnosť je v tomto konkrétnom prípade aktuálnejšia tým, že právne\npredpisy, ktoré navrhovateľ použil, boli vydané pred vznikom Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky. Ak by v tomto zmysle navrhovateľ zisťoval účinnosť a platnosť\nprávnych predpisov, ktoré použil, musel by skúmať § 6 ods. 1 zákona číslo 23/1991 Zb.,\nv spojení s článkom 13 ods. 1 a článkom 152 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 6\nods. 1 zákona číslo 23/1991 Zb. uplynutím dňa 31. decembra 1991, stratili účinnosť\nustanovenia tých právnych predpisov (vydaných do roku 1991), ktoré nie sú v súlade s\nListinou základných práv a slobôd. Podľa článku 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\npovinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní\nzákladných práv a slobôd. Pretože podľa § 10, 11, 12 vyhlášky číslo 140/1978 Zb. možno\nuložiť povinnosti na základe vyhlášky, teda na základe právneho predpisu nižšej právnej\nsily ako je zákon, tieto ustanovenia vyhlášky, podľa názoru vedľajšieho účastníka, nie sú\nv súlade s článkom 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a preto v zmysle § 6 ods. 1\nzákona číslo 23/1991 Zb. dňom 31. decembra 1991 stratili účinnosť. Podľa článku 152\n10\n\nods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné\nprávne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú Ústave\nSlovenskej republiky. Pretože ustanovenia § 10 až 12 vyhlášky číslo 140/1978 Zb. odporujú\nčlánku 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky z rovnakých dôvodov, ako vo vzťahu\nk článku 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, dňom 1. septembra 1992 podľa článku\n152 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky stratili aj platnosť.\nVedľajší účastník sa nazdáva, že strata účinnosti a platnosti § 10, 11, 12 vyhlášky\nčíslo 140/1978 Zb. a § 18 ods. 2 zákona číslo 79/1957 Zb. nastala objektívne zo zákona, že\ntúto skutočnosť zakladá § 6 ods. 1 ústavného zákona číslo 23/1991 Zb. a článok 152 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky preto, že sporné ustanovenia neboli uvedené do súladu\ns článkom 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd do 31. decembra 1991 tak, ako to\npredpokladá § 6 ods. 1 zákona číslo 23/1991 Zb. a neboli zrušené alebo zmenené na účely\nčlánku 152 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to umožňuje článok 152\nods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky. Vedľajší účastník sa ďalej nazdáva, že aj\nnavrhovateľ bol v rámci aplikačného procesu príslušný identifikovať stratu účinnosti\na platnosti sporných právnych noriem podobne ako to umožňuje článok 152 ods. 1 druhá\nveta Ústavy Slovenskej republiky aj ďalším príslušným štátnym orgánom, keďže ide\no právne predpisy vydané pred vznikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,\nv porovnaní s právnymi predpismi vydanými v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike,\nneplatnosť ktorých je podľa článku 152 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky založená\nvýlučne rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov vedľajší\núčastník v odvolacom konaní vyčítal navrhovateľovi, že použil neúčinné a neplatné právne\nnormy na ním súdený prípad.\nĎalej vedľajší účastník je toho názoru, že ako na účely svojej rozhodovacej činnosti,\ntak aj na účely konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, navrhovateľ mal\nurobiť výklad § 10, 11, 12 vyhlášky číslo 140/1978 Zb. a § 18 ods. 2 zákona číslo 79/1957\nZb. z hľadiska možnosti uložiť povinnosti podľa týchto ustanovení vo vzťahu k článku 13\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pri výklade týchto právnych noriem a vytváraní si\nprávnych poznatkov, navrhovateľ mal vychádzať z pojmu povinnosť, ktorý obsahuje znak\n11\n\nobsahu právneho vzťahu, v rámci ktorého znamená nevyhnutnosť niečo dať alebo vykonať,\nniečo strpieť alebo niečoho sa zdržať. Overovaním textu týchto právnych noriem možno\nzistiť, že na základe § 10 sa ukladá povinnosť zdržať sa činnosti, ktorou by sa naplnila\nskutková podstata tohto ustanovenia, na základe § 11 možno uložiť povinnosť niečo dať,\nteda zaplatiť škodu a na základe § 12 možno uložiť povinnosť strpieť obmedzenie,\nprerušenie a zastavenie dodávky elektrickej energie. Podľa názoru vedľajšieho účastníka je\nteda nepochybné, že na základe § 10,11,12 vyhlášky 140/1978 Zb. možno ukladať\npovinnosti.\nPretože Ústava Slovenskej republiky ako najzákladnejší zákon tohto štátu a prameň\npráva v článku 13 ods. 1 ustanovuje, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona\na v jeho medziach a ustanovenia § 10, 11, 12 vyhlášky číslo 140/1978 Zb., podľa ktorých\nmožno ukladať povinnosti, sú ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu nižšej\nprávnej sily ako zákon, podľa názoru vedľajšieho účastníka nie sú tieto ustanovenia v súlade\ns článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nVedľajší účastník sa tiež nazdáva, že navrhovateľ mal podobne postupovať aj pri\nustanovení § 18 ods. 2 zákona číslo 79/1957 Zb. a bol by dospel k rovnakému záveru, keďže\ntoto ustanovenie splnomocňuje vydať všeobecne záväzný predpis nižšej právnej sily ako\nzákon, na základe ktorého možno ukladať povinnosti, čo nie je v súlade s článkom 13 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\nZ dôvodov uvedených v jednotlivých bodoch tohto vyjadrenia, vedľajší účastník sa\ndomáha, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom rozhodol:\na) ustanovenie § 18 ods. 2 písm. a), b), c) zákona Národného zhromaždenia\nČeskoslovenskej republiky číslo 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny\n(elektrizačný zákon) nie je v súlade s článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;\nnesúlad citovaného ustanovenia s článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení\ns článkom 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má za následok neúčinnosť citovaného\nustanovenia ako celku,\n12\n\nb) ustanovenie § 10, 11, 12 vyhlášky Federálneho ministerstva palív a energetiky\nčíslo 140/1978 Zb. o dodávke elektriny obyvateľstvu, nie je v súlade s článkom 13 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky; nesúlad citovaných ustanovení s článkom 13 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s článkom 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má za\nnásledok neúčinnosť citovaného ustanovenia ako celku.“.\nS vyjadrením predložil aj plnomocenstvo zo 4. apríla 1998 pre JUDr. Ing. Dezidera\nJančíka, komerčného právnika, na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.\nPretože ministerstvo hospodárstva, ako účastník konania pred ústavným súdom,\nnesúhlasilo s upustením od ústneho pojednávania (list z 1. júna 1998), toto sa uskutočnilo na\nverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 19. júna 1998. Zástupca navrhovateľa sa na\nústnom pojednávaní nezúčastnil, čo oznámil listom z 9. júna 1998. V ňom uviedol, že sa\nospravedlňuje zo svojej neúčasti na ústnom pojednávaní, a súčasne navrhol vec prerokovať\nbez jeho prítomnosti, pričom trvá na písomne podanom návrhu.\nPrítomný zástupca odporcu, t. j. ministerstva hospodárstva, ako aj zástupcovia\nvedľajších účastníkov konania na ústnom pojednávaní vyhlásili, že trvajú na stanoviskách,\nktoré v danej veci už predtým vyjadrili v písomných odpovediach na výzvy ústavného súdu.\nII.\nPodstatou návrhu bolo tvrdenie, že ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza\nListina základných práv a slobôd (ďalej len „Listina základných práv a slobôd“) a Ústava\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v citovaných článkoch ustanovujú, že povinnosti\nmožno ukladať len na základe zákona a v jeho medziach. S ohľadom na skutočnosť, že\nustanovenia § 10, § 11 a § 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb. upravujú určité povinnosti\nodberateľov elektriny, dostali sa tým, podľa názoru navrhovateľa, do nesúladu s citovanými\nustanoveniami Listiny základných práv a slobôd a ústavy.\n\n13\n\nUplatňovanie právomoci ministerstiev a iných orgánov štátnej správy je v právnom\nštáte limitované predovšetkým čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého „každý môže konať, čo nie\nje zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. Z\ntohto ustanovenia vyplýva pre sféru normotvornej právomoci uvedených orgánov štátnej\nsprávy jednoznačný právny záver, že v prípadoch, kedy vykonávajú túto činnosť\nprostredníctvom vlastnej normotvorby, môžu upraviť právne vzťahy, obsahom ktorých sú\npovinnosti občanov, iba na základe zákona a v jeho medziach (čl. 123 ústavy). Tieto\nústavné podmienky sú dôsledkom viazanosti orgánov štátnej správy zákonom, konkrétne\njeho splnomocňovacím ustanovením na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu.\nTo súčasne znamená vylúčenie možnosti, aby v rozsahu svojej normotvornej právomoci\nmenili obsah právnych vzťahov, teda upravovali také práva a im zodpovedajúce povinnosti,\nktoré „splnomocňujúci“ zákon neustanovuje, a už vôbec nie, aby v nimi vydaných\nvšeobecne záväzných právnych predpisoch (vykonávacie právne predpisy) boli upravené\nnové právne vzťahy s novými prvkami (subjektom, predmetom, obsahom), t. j. vzťahy\npraeter legem (právne vzťahy mimo rámca vykonávanej zákonnej právnej úpravy).\nÚstavný súd v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a tretej časti\ndruhej hlavy prvého oddielu zákona č. 38/1993 Z. z. skúma a posudzuje obsah príslušného\nprávneho predpisu (jeho konkrétneho ustanovenia) z hľadiska jeho súladu s právnymi\npredpismi vyššej právnej sily. V danom prípade nevyhnutnou podmienkou pre posúdenie\nsúladu namietaných ustanovení vyhlášky č. 140/1978 Zb. s Listinou základných práv a\nslobôd a s ústavou bolo potrebné skúmať, či tento vykonávací právny predpis bol\npríslušným ministerstvom vydaný ústavne predpísaným spôsobom, t. j. podľa čl. 123\nústavy, podľa ktorého ministerstvá a iné orgány štátnej správy môžu na základe zákonov a v\nich medziach vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené\nzákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon.\nOkrem toho ministerstvá a iné orgány štátnej správy pri vydávaní všeobecne\nzáväzných právnych predpisov vychádzajú z prezumpcie ústavnosti zákona, v danom\nprípade z ústavnosti splnomocňovacieho ustanovenia § 18 a § 39 ods. 2 zákona č. 79/1957\n14\n\nZb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon), podľa ktorého bola\nvyhláška č. 140/1978 Zb. vydaná.\nNormotvorná právomoc orgánov upravených v čl. 123 ústavy (medzi ne nepochybne\npatrí aj ministerstvo hospodárstva) vylučuje, aby tieto orgány mohli upraviť iné (nové)\npovinnosti, než tie, ktoré už upravil zákon splnomocňujúci tieto orgány na vydanie\nvšeobecne záväzného právneho predpisu. Tým však nie je vylúčené, aby tieto predpisy\nneupravovali také práva a povinnosti, ktoré napomáhajú realizácii (vykonaniu,\nuskutočneniu) tých, ktoré upravuje splnomocňovací zákon.\nÚstavný súd pri tomto konštatovaní vychádzal z čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj z\nobsahovo identického čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, výkladom ktorých\nmožno dospieť k právnemu názoru, že vykonávacie právne predpisy nesmú regulovať\nkonkrétny právny vzťah nad rámec zákona. To ďalej znamená, že vykonávacím právnym\npredpisom nemožno subjektom právnych vzťahov ukladať také právne povinnosti, ktoré\nnemajú oporu v zákone a že pri ich prípadnom uložení v takomto právnom predpise sa\nmusia zachovať základné práva a slobody.\nÚstavný súd v tomto smere už predtým uviedol: „Z citovaných ustanovení ústavy\njednoznačne vyplýva, že zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie\npredpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava\nzveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy\nústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru. Ústavný súd konštatuje, že\nsplnomocnenie v zákone na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by\nboli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, ústava\nnedovoľuje. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto\nsplnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou. Právomoc\nštátnych orgánov vydávať všeobecne záväzné právne predpisy nižšej právnej sily ako je\nzákon vymedzuje priamo ústava, keď umožňuje ich vydanie len na vykonanie ustanovení\nzákona a v jeho medziach, ale nie na vykonanie ustanovení ústavy.“ (PL. ÚS 8/94\nzo 6. októbra 1994).\n15\n\nÚstavný súd v tomto smere ďalej konštatoval, že: „Pôsobnosť orgánov výkonnej\nmoci pri tvorbe práva je v porovnaní s národnou radou užšia. Výkonná moc sa môže\nuplatniť normatívnou činnosťou podľa čl. 120 ústavy alebo podľa čl. 123 ústavy ...... Vláda\nani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny\npredpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré neboli upravené zákonom. Všeobecne\nzáväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah\nvo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu. Ministerstvá\na iné orgány štátnej správy môžu normotvornú pôsobnosť podľa čl. 123 ústavy uplatniť len\nvtedy, ak boli zákonom výslovne splnomocnené vydať všeobecne záväzný právny predpis\nna vykonanie zákona.“ (PL. ÚS 7/96 zo 4. júla 1996).\nVyhlášku č. 140/1978 Zb., príp. jej napadnuté ustanovenia, ústavný súd posudzoval s\nohľadom na uvedené ústavné podmienky pre vydanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov. Pritom zistil, že jej vydanie ako právneho predpisu určeného na vykonanie\ncitovaného zákona upravoval § 39 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb., ktorý splnomocnil\npríslušné ministerstvo na vydanie podrobnejších predpisov na vykonanie tohto zákona (po\ndohode so zúčastnenými ústrednými úradmi a orgánmi). Ďalším splnomocňovacím\nustanovením tohto zákona v danom prípade bol § 18, upravujúci podmienky pre dodávku a\nodber elektriny. Podľa neho podmienky pre dodávku a odber elektriny malo ustanoviť\npríslušné ministerstvo po dohode s inými ústrednými úradmi a orgánmi, pričom tieto\npodmienky mohli ustanoviť najmä:\na) povinnosť odberateľa zložiť primeranú zálohu za odber elektriny a užívané\nmeracie zariadenia,\nb) povinnosť zaplatiť určitú peňažnú čiastku ako náhradu škody, výšku ktorej nie je\nmožné presne zistiť, alebo ako náhradu za spôsobené drobné škody na zariadeniach\nenergetických podnikov,\nc) prípady, v ktorých môže dodávateľ prerušiť alebo zastaviť dodávku elektriny.\nNamietané ustanovenia vyhlášky č. 140/1978 Zb. na základe zákonného\nsplnomocnenia, t. j. § 18 zákona č. 79/1957 Zb. konkrétne upravili v § 10 pojem\n16\n\nneoprávnený odber elektriny, v § 11 ustanovili povinnosť odberateľa zaplatiť dodávateľovi\nnáhradu škody v prípade zisteného neoprávneného odberu elektriny a v § 12 boli\nustanovené oprávnenia dodávateľa elektriny obmedziť, prerušiť a zastaviť jej dodávku.\nPosúdením znenia citovaných ustanovení vyhlášky č. 140/1978 Zb. ústavný súd\ndospel k názoru, že príslušné ministerstvo, ktoré bolo zákonom splnomocnené na vydanie\nvykonávacieho právneho predpisu, určeného okrem iného aj na reguláciu právnych vzťahov\nsúvisiacich s neoprávneným odberom elektriny, nevydalo tento predpis nad rámec zákonom\nustanovených medzí. Citovaná vyhláška (a tým samozrejme aj napadnuté ustanovenia § 10,\n§ 11 a § 12) bola prijatá a vydaná v medziach upravených aj súčasnou ústavou a ňou\nupraveným spôsobom.\nKritériom ústavnosti namietaných ustanovení vyhlášky č. 140/1978 Zb., a to aj s\nohľadom na petit návrhu, je podľa právneho názoru ústavného súdu posúdenie skutočnosti,\nči boli vydané v medziach zákonného splnomocnenia a či nie sú v rozpore s účelom a\npodstatou zákona č. 79/1957 Zb. Inak povedané, či na ich základe neboli konkrétnym\nsubjektom (adresátom) uložené nové právne povinnosti, ktoré by nemali oporu v zákone.\nKeďže ustanovenia § 10, § 11 a § 12 citovanej vyhlášky neukladajú odberateľom elektriny\nďalšie nové povinnosti, než aké je možné upraviť na základe splnomocňovacieho\nustanovenia, t. j. podľa § 18 zákona č. 79/1957 Zb., čiže iba podrobnejšie a konkrétnejšie\npovinnosti odberateľov elektriny na realizáciu - citovaným zákonom už upravených\npovinností - nedošlo právnou úpravou týchto ustanovení k nesúladu s Listinou základných\npráv a slobôd ani ústavou. Taký nesúlad v danom prípade ústavný súd nezistil, a preto\nnevyhovel návrhu Okresného súdu v Rimavskej Sobote.\nOkrem už uvedených dôvodov, ktoré ústavný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy,\npoukazuje aj na skutočnosť, že navrhovateľ v petite návrhu nenamietal nesúlad ustanovenia\n§ 18 zákona č. 79/1957 Zb. s čl. 13 ods. 1 ústavy a s čl. 4 ods. 1 Listiny, ani nesúlad\nustanovení § 10, § 11 a § 12 vyhlášky č. 140/1978 Zb. s ustanovením § 18 citovaného\nzákona. Preto logicky nemôže existovať ani nesúlad ustanovení § 10, § 11 a § 12 vyhlášky\nč. 140/1978 Zb. s ústavou a Listinou, keďže tieto ustanovenia sú v súlade s § 18 a § 39\n17\n\nzákona č. 79/1957 Zb., ktoré sú zasa v súlade s čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 4 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd.\nZhrnutím predchádzajúcich úvah a právnych názorov ústavný súd rozhodol tak, ako\nje uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. júna 1998\n\n18", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. b) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8c5f00e7-0208-41cf-88b8-32ebf75f8816", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.621.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 621/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 621/2018 z 7. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.621.2018.1"}, {"guid": "ussr:30ebed92-21d9-4fda-bc5f-299e0446e359", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 107/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 107/2011 z 22. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 163, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30ebed92-21d9-4fda-bc5f-299e0446e359"}, {"guid": "ussr:861ab4b5-1cd0-454d-8d82-a6711ecf3096", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/03 z 28. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:861ab4b5-1cd0-454d-8d82-a6711ecf3096"}, {"guid": "ussr:30a74e1b-61c5-4874-afca-07bfd07356cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 95/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 95/03 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30a74e1b-61c5-4874-afca-07bfd07356cc"}, {"guid": "8e72f06a-d9ae-4a15-ada3-44fd4f720543:88462d06-7b41-4159-aafd-f2a3223f5714", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7013200571.2", "spisova_znacka": "5Sžo/76/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/76/2015 z 28. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7013200571.2"}, {"guid": "f70171dc-3545-4a69-9f89-264a7ac66e71:a68b4f72-2fdc-4c79-81db-b3272baa0a93", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7013200571.2", "spisova_znacka": "6S/87/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/87/2013 z 3. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-02-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7013200571.2"}, {"guid": "9bdaf186-2d54-4de1-aab4-095237593ea8:5d377096-47b9-46ab-b65a-d266d8f742a4", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8008201058.6", "spisova_znacka": "1S/65/2008", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/65/2008 z 6. 7. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-07-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8008201058.6"}]}