{"guid": "ussr:b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/00 z 4. 7. 2000", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. júla 2000, sp. zn. PL. ÚS 4/00, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Mazák", "sudca_id": 1097, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-mazak-1097", "datum_vydania": "2000-07-04", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-2", "nazov": "čl. 13 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 4/00\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka\na členov Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka,\nĽudmily Gajdošíkovej, Jána Klučku, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela\nŠvábyho o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania\no nesúlade zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 107/1993 Z. z. o vrátení\nmajetku Matici slovenskej s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20\nods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky za účasti Národnej rady Slovenskej republiky,\nzastúpenej JUDr. Petrom Brňákom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky,\nna ústnom pojednávaní konanom 4. júla 2000 takto\n\nrozhodol:\n\nZákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 107/1993 Z. z. o vrátení majetku\nMatici slovenskej n i e j e v s ú l a d e s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13\nods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania a stanoviská k návrhu\nNávrh na začatie konania\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)\npodal dňa 1. 12. 1999 návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorým\n(po jeho doplnení podaním zo dňa 11. 2. 2000) namietol nesúlad zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 107/1993 Z. z. o vrátení majetku Matici slovenskej (ďalej\nlen „zákon o vrátení majetku“) s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 a 4\na čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nNesúlad napadnutého zákona s označenými článkami Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) spočíva podľa navrhovateľa predovšetkým v tom, že\nchýba základný predpoklad reštitúcie - nezákonnosť odňatia majetku a protiprávnosť\nnadobudnutia vlastníckych práv ďalšími subjektmi - mestami Bratislava a Čadca. To\nporušuje princípy právneho štátu a súčasne aj ústavný obsah vlastníckeho práva.\nV pôvodnom návrhu generálneho prokurátora sú významné tieto právne\nskutočnosti:\na) V § 1 napadnutého zákona sa uvádza, že Matici slovenskej sa vracia\nmajetok, ktorý jej bol odňatý v období od 25. 2. 1948 do 31. 12. 1989 a ktorý bol vo\nvlastníctve štátu k 1. 11. 1990.\nb) Majetok, ktorý je uvedený v prílohe zákona č. 107/1993 Z. z., nebol odňatý,\nale Matica slovenská ho dobrovoľne odovzdala.\nc) Ústava nepripúšťa, aby k vyvlastneniu alebo inému obmedzeniu vlastníckeho\npráva došlo priamo zákonom, ale len na základe zákona.\nTento návrh generálny prokurátor doplnil podaním z 11. 2. 2000. V podaní\nargumentuje takto:\n\n2\n\na) Ustanovenie § 1 zákona o vrátení majetku je svojou podstatou právnou\nnormou upravujúcou reštitúciu. Naproti tomu § 2 citovaného zákona je konfiškačný,\npretože majetok uvedený v prílohe vyhlasuje za vlastníctvo Matice slovenskej.\nb) Schválením ustanovenia § 2 zákona o vrátení majetku Národná rada\nSlovenskej republiky porušila čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože ústava neumožňuje, aby\nzákonodarný orgán rozhodoval o vlastníckom práve, resp. o odňatí vlastníckeho práva\nv prospech inej osoby.\nc) Vlastníkmi nehnuteľností uvedených v prílohe zákona o vrátení majetku boli\ndo jeho účinnosti mestská časť Bratislava - Staré Mesto a mesto Čadca, ktoré sa stali\nvlastníkmi v dôsledku prijatia zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.\nGenerálny prokurátor namieta porušenie týchto článkov ústavy:\nČl.1 - Slovenská republika je právny štát;\nČl. 2 ods. 2 - štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach;\nČl. 12 ods. 1 a 2 - rovnosť v právach a neodňateľnosť, prípadne nezrušiteľnosť\nzákladných práv a slobôd;\nČl. 13 ods. 2 - medze základných práv možno upraviť za podmienok\nustanovených touto ústavou len zákonom;\nČl. 13 ods. 4 - obmedzovania základných práv musia rešpektovať ich podstatu a\nzmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ;\nČl. 20 ods.1 a 4 - vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\nKaždý má právo vlastniť majetok. Toto základné právo je neodňateľné a\nnescudziteľné.\nNavrhovateľ tieto články, až na čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 4 ústavy, bližšie\nneodôvodnil. V odôvodnení návrhu generálny prokurátor využil aj judikatúru\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorá sa venovala\notázkam vlastníckeho práva a osobitne vyvlastnenia.\n\n3\n\nStanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\nNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) na ústnom\npojednávaní navrhla nevyhovieť návrhu generálneho prokurátora z týchto dôvodov:\na) Existuje rozdiel medzi reštitúciou a vyvlastnením, ktorý v podstate spočíva\nv týchto právne významných skutočnostiach:\n reštitúcia je odstránenie protiprávnosti pri prevode vlastníctva, prípadne\nprotiprávneho zásahu do vlastníckeho práva, a to navrátením veci do\npôvodného právneho stavu s právnymi účinkami ex tunc,\n vyvlastnenie je núteným odobratím vlastníckeho práva vo verejnom záujme,\na to na základe zákona a za náhradu a s právnymi účinkami ex nunc,\n dôvodom reštitúcie je výlučne protiprávnosť, zatiaľ čo dôvodom vyvlastnenia je\nverejný záujem, t. j. odlišný záujem,\n právne účinky reštitúcie sú odlišné od právnych účinkov vyvlastnenia\nz hľadiska obsahu zápisu do katastra nehnuteľností.\nb) Generálny prokurátor nenamieta reštitučný charakter ustanovenia § 1 zákona\no vrátení majetku. Jeho námietka smeruje k § 2 citovaného zákona, ale aj toto\nustanovenie je reštitučného charakteru, čo plynie z vymedzeného rozdielu medzi\nvyvlastnením a reštitúciou.\nc) Reštitučný charakter zákona o vrátení majetku potvrdzuje aj dôvodová správa\nk tomuto zákonu. Navyše sa v nej uvádza aj to, že zákon je podobný s ustanovením § 6\nods. 6 zákona č. 229/1991 Zb. Ustanovenie § 2 zákona o vrátení majetku je\nustanovením, ktoré poznajú aj iné reštitučné predpisy (zákon č. 126/1992 Zb., zákon\nč. 298/1990 Zb.).\nd) Posudzovaný zákon o vrátení majetku vychádza zo základnej myšlienky typickej\naj pre ostatné reštitučné predpisy. Majetkové krivdy, ktoré páchal štát v rokoch 1948\naž 1989 prostredníctvom právnych a faktických konaní (opatrení), treba napraviť tak,\nže sa majetok vráti vlastníkovi.\n\n4\n\ne) Reštitúcie sú deklaratórneho charakteru, predstavujú odstránenie protiprávnosti\npri prechode vlastníctva, a to navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu\ns právnymi účinkami ex tunc. Reštitúcia teda nie je núteným odňatím vlastníctva\nmestskej časti Bratislava - Staré Mesto a Čadci, ale povinnosťou obnoviť pôvodný\nprávny stav. Z toho vychádza aj súdna prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nf) Ústavný súd podľa čl. 1 ústavy by mal rešpektovať status zákonodarnej moci.\nJe vecou suverénneho rozhodnutia štátu, či pristúpi k reštitúciám a v akom rozsahu. Po\nroku 1990 sa teda viackrát riešil spôsob a rozsah reštitúcií a vždy len tak, že nemohlo\ndôjsť tak či onak k úplnému výkonu spravodlivosti v reštitučnej oblasti. Zásadnou\nkoncepciou bolo to, že treba zmierniť následky niektorých majetkových krívd\nspáchaných v rokoch 1948 až 1989.\ng) Ak by aj existoval dvojaký výklad zákona o vrátení majetku, z ktorých by jeden\nbol v súlade s ústavou, kým druhý výklad by nebol v súlade s ústavou, treba sa\nprikloniť k záveru, že niet dôvodu na zrušenie takého zákona (ustanovenia).\nh) Nie je úplne vyjasnená ani vlastnícka pozícia štátu k obom sporným\nnehnuteľnostiam, čo nepriamo plynie z § 1 ods. 2 zákona o vrátení majetku.\nNa otázku ústavného súdu zástupca národnej rady uviedol, že v prípade zákona o\nvrátení majetku reštitučný dôvod možno vyvodiť priamo z čl. 1 ústavy, ktorý okrem\niného ustanovuje, že Slovenská republiky je právny štát. V tejto spojitosti niet súvisu\ns čl. 20 ústavy a ani s inými článkami ústavy.\n\nII.\nPrávny a skutkový stav\nNárodná rada Slovenskej republiky 21. apríla 1993 prijala zákon č. 107/1993\nZ. z. o vrátení majetku Matici slovenskej, ktorým sa vrátili Matici slovenskej tieto\nnehnuteľnosti:\n1. Dom Liga-pasáž,\n, zastavaná plocha, parc. č.\nvlastníctva\n\n, zapísané v SG Bratislava, list\n\n, k. ú.\n\n. Vlastník:\n5\n\n2. Palárikov dom,\n\nč. s.\n\n, zapísané v SG Čadca, list vlastníctva\n\n, zastavaná plocha,\n,\n\n. Vlastník:\n\nZ dôvodovej správy k návrhu tohto zákona ústavný súd považuje za potrebné\nuviesť:\nMajetok získala MS prostredníctvom národných zbierok do roku 1948. V rámci\npoštátňovania, formou administratívnych dohôd, výmerov a nariadení bol majetok\nMatici slovenskej protidemokraticky odňatý.\nPrijatím tohto zákona by sa naplnil rehabilitačný akt voči Matici slovenskej,\numožnil by vrátiť časť majetku, podobne ako to umožnili zákony č. 298/1990 Zb. a\nč. 126/1992 Zb.\nK § 1 a 2 návrhu zákona o vrátení majetku sa uviedlo:\nNehnuteľný majetok, ktorý je uvedený v prílohe, bol k 1. 11. 1990 vlastníctvom\nštátu. Národná rada je oprávnená prijať takýto zákon z týchto dôvodov:\n ide o majetok štátu,\n niet inej úpravy prechodu tohto majetku na právnické osoby alebo fyzické\nosoby,\n majetok sa prevádza na konkrétny subjekt.\nRiešenie uvedené v § 1 ods. 2 predlohy je rovnaké, ako je to ustanovené v § 6\nods. 6 zákona č. 229/1991 Zb.\nZáver dôvodovej správy obsahuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a\nspôsob odňatia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. Podľa tohto záveru:\nDom Liga-pasáž sa stala vlastníctvom Matice slovenskej na základe výmeru\nPovereníctva vnútra z roku 1948 číslo 1386/11-III./2-48 a dohodou z 1. 8. 1955 bola\nprevedená na Osvetové ústredie v Bratislave, t. j. na československý štát.\nPalárikov dom v Čadci bol kúpený v roku 1925 a nútene prevedený podľa § 6\nods. 3 vládneho nariadenia č. 110/1953 a čl. 147 Ústavy 9.mája na československý\nštát - ONV, odbor školstva a kultúry v Čadci.\n\n6\n\nZ diskusie v národnej rade k tomuto návrhu zákona sa nedali vyvodiť žiadne\nrelevantné poznatky pre rozhodovanie v tomto prípade. Ústavný súd vykonal\ndokazovanie obsahom záznamu tejto diskusie, ale k návrhu zákona odznela diskusia,\nv ktorej upozornil na možné právne problémy iba veľmi všeobecne jeden poslanec.\nÚstavný súd požiadal predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\no stanovisko podľa § 39 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý\nv stanovisku uviedol:\n„Odňatie nemožno spájať s prídavným menom nezákonné alebo protiprávne. Toto\nodňatie nemá nič spoločné s dobrovoľným prevodom majetku, takže je prirodzené, že\nsa majetok musí vrátiť pôvodnému vlastníkovi, t. j. Matici slovenskej. Je to síce\nv reštitučnom predpise neobvyklý spôsob, ale ním dal zákonodarca najavo, aký\nmajetok v danej dobe považuje za vhodný vrátiť Matici slovenskej, ktorý jej bol po\nroku 1948 poštátnený. Reštitúcie sú iba deklaratórneho charakteru, predstavujú\nodstránenie protiprávnosti pri prechode vlastníctva, a to navrátením veci do\npôvodného právneho vzťahu s účinkami ex tunc. Reštitúcia teda nie je núteným\nodňatím vlastníctva mestám.“\nVlastníkmi nehnuteľností uvedených v prílohe zákona boli podľa listov vlastníctva\naktuálnych k 21. aprílu 1993 do jeho účinnosti mesto Čadca a mestská časť Bratislava\n- Staré Mesto. Tieto obce sa stali vlastníkmi nehnuteľností na základe ustanovenia § 2\nods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len\n„zákon o majetku obcí“) bez toho, aby sa vykonal nejaký právny úkon. Mesto Čadca\na mestská časť Bratislava - Staré Mesto len požiadali, ako to dokazujú listiny\no žiadostiach, len o záznam účinkov citovaného zákona do príslušného katastra\nnehnuteľností.\nPodľa názoru ústavného súdu je potrebné objasniť aj právny stav, ktorý tu\nexistoval v čase, kedy majetok Matice slovenskej prešiel do vlastníctva štátu a Matici\nslovenskej zostalo iba právo správy tohto majetku, pretože do účinnosti zákona\n\n7\n\no majetku obcí v pôvodnom znení bol vlastníkom nehnuteľností uvedených v prílohe\nzákona o vrátení majetku štát.\nVlastníctvo štátu vzniklo v dôsledku účinkov zákona Slovenskej národnej rady\nč. 4/1954 Zb. o Matici slovenskej, t. j. ex lege. Podľa § 1 citovaného zákona:\nMatica slovenská splnila v živote slovenského národa významnú úlohu. Vznikla v\ndobe najťažšieho národného a sociálneho útlaku z túžob a obetí širokých ľudových\nvrstiev ako celonárodný spolok a stala sa všestranným svojpomocným strediskom\nkultúry ujarmeného národa. Oslobodením našej vlasti Sovietskou armádou v roku\n1945 a historickým víťazstvom pracujúceho ľudu vo februári 1948 splnili sa odveké\ntúžby ľudu, ktorý prevzal moc do svojich rúk a vytvoril všetky predpoklady pre\nvšestranný mohutný kultúrny rozvoj. Preto v ľudovodemokratickom zriadení Matica\nslovenská a z jej iniciatívy založená Slovenská národná knižnica z vlastnej vôle menia\nsa na vedecký ústav, ktorý sa začleňuje medzi štátne kultúrne ustanovizne.\nPodľa § 6 tohto zákona je Matica slovenská rozpočtovou organizáciou\nPovereníctva kultúry a podľa § 7 uvedeného zákona majetok doterajšej Matice\nslovenskej a Slovenskej národnej knižnice prechádza do vlastníctva štátu a dáva sa do\nsprávy Matice slovenskej.\nMatica slovenská nakladala s týmto majetkom ako správca a prevádzala ho na\nďalších správcov (administratívna dohoda z 1. 8. 1955), resp. konala podľa § 6 ods. 3\nvl. nariadenia č. 110/1953 Zb., ktoré uložilo rozpočtovým organizáciám povinnosť\ndbať o poriadok vo verejných knihách, najmä aby bol v nich zapísaný ako vlastník\nčeskoslovenský štát a vyznačená jej správa. Tieto úkony Matice slovenskej nemali\nžiaden význam pre vlastnícke právo štátu.\nPodľa názoru ústavného súdu z týchto úkonov MS ako správcu majetku štátu nie\nje možné vyvodiť žiadne dôsledky pre existenciu vlastníckeho práva štátu\nk nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v prílohe zákona o vrátení majetku. Toto\nvlastnícke právo štátu zaniklo až prijatím a účinnosťou zákona o majetku obcí.\nKu nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v prílohe k zákonu o vrátení majetku,\nprešlo však vlastnícke právo na štát priamo zo zákona (ex lege). K prechodu\n\n8\n\nvlastníctva teda nedošlo žiadnym právnym úkonom (zmluvou) alebo aktom aplikácie\npráva (administratívne rozhodnutie).\n\nIII.\nVýchodiská na rozhodovanie\n1. Napadnutý zákon o vrátení majetku je nesporne právnym predpisom, ktorý\noprávňuje na reštitúciu nehnuteľností (nie je podstatné koľkých) jednu právnickú\nosobu. Záver o tom, že ide o reštitučný zákon, sa opiera o text § 1 zákona, ktorým sa\nMatici slovenskej vracia majetok, a vychádza sa z toho, že tento majetok bol Matici\nslovenskej odňatý.\nVrátenie majetku po jeho odňatí jeho pôvodným vlastníkom je základom\nkoncepcie reštitúcií, ku ktorým dochádzalo v bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepublike aj v Slovenskej republike v rokoch 1990 až 1992.\nV ustanovení § 2 zákona o vrátení majetku je však obsiahnuté pravidlo\nsprávania sa, ktoré vo svojich dôsledkoch znamená odňatie vlastníctva proti vôli toho,\nkto toto vlastníctvo dobromyseľne nadobudol aj užíval, pretože znie:\n„Nehnuteľný majetok uvedený v prílohe tohto zákona sa vyhlasuje ku dňu\nnadobudnutia účinnosti tohto zákona za vlastníctvo Matice slovenskej.“\nToto ustanovenie priamo zo zákona mení subjekty vlastníckeho práva. Bez\nsplnenia akýchkoľvek ďalších predpokladov vyhlasuje Maticu slovenskú za vlastníka\nnehnuteľností a pozbavuje vlastníckeho práva tretie osoby (mesto Čadca a mestská\nčasť Bratislava - Staré Mesto). A to je podľa názoru ústavného súdu podstata a cieľ\nvyvlastnenia.\nV tejto súvislosti považuje ústavný súd za významné uviesť, že vyvlastnenie a\nkonfiškácia sú právne inštitúty, ktoré teoreticky, ale aj podľa judikatúry európskych\nsúdnych orgánov sú identické z hľadiska podstaty a účinkov na vlastníctvo (vlastnícke\nprávo).\n\n9\n\n2. Z listov vlastníctva, ktoré boli aktuálne ku dňu účinnosti zákona o vrátení\nmajetku, t. j. k 21. aprílu 1993, vyplýva, že vlastníkmi nehnuteľností uvedených\nv prílohe citovaného zákona boli mesto Čadca a mestská časť Bratislava - Staré Mesto.\nTo napokon potvrdzuje aj obsah prílohy tohto zákona, kde sa konštatuje tento\nvlastnícky stav. Ústavný súd nezistil žiadnu právnu skutočnosť, ktorá by spochybnila\nvlastnícke práva týchto jednotiek územnej samosprávy, a ani zástupca národnej rady\nneuviedol žiadny relevantný dôkaz, ktorý by toto vlastnícke právo mohol spochybniť\n( § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde, § 120 ods. 1 OSP).\nMesto Čadca a mestská časť Bratislava - Staré Mesto sa stali vlastníkmi týchto\nnehnuteľností na základe ustanovenia § 2 ods. 1 zákona. o majetku obcí v pôvodnom\nznení, ktoré upravovalo, za splnenia zákonných predpokladov, ex lege prechod\nvlastníckeho práva zo štátu na obce. Tieto predpoklady boli splnené, a preto sa\nuvedené jednotky územnej samosprávy stali vlastníkmi nehnuteľností uvedených\nv prílohe k zákonu o vrátení majetku.\nKu dňu účinnosti zákona teda boli vlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú uvedené\nv prílohe zákona o vrátení majetku, jednotky územnej samosprávy, ktoré nemožno\nstotožniť so štátom. Vlastnícke právo týchto jednotiek územnej samosprávy požíva\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy rovnakú úroveň ochrany ako vlastníctvo každej inej osoby.\nTúto skutočnosť potvrdzuje dnes už konštantná judikatúra ústavného súdu ( PL. ÚS\n38/95, I. ÚS 128/95).\nVlastníci majetku uvedeného v prílohe zákona o vrátení majetku sa nimi stali na\nzáklade výslovného znenia § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí v pôvodnom znení. Tento\nzákon bol prijatý v roku 1991, ktorý nemožno zaradiť do tzv. obdobia neslobody,\na tento rok sa nenachádza v žiadnom reštitučnom predpise ako obdobie, v ktorom ešte\ndochádzalo k porušovaniu princípov demokratického a právneho štátu. V tejto\nspojitosti treba uviesť, že ku dňu prijatia zákona o majetku obcí bol účinný ústavný\nzákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Tento\nústavný zákon vytvoril základy nových ústavných pomerov, ktoré už nevykazovali\nznaky porušovania princípov právneho štátu.\n\n10\n\nPodľa názoru ústavného súdu nie je bez významu ani to, že štát sa nestal\nvlastníkom nehnuteľností uvedených v prílohe zákona o vrátení majetku na základe\nadministratívnej dohody, resp. na základe § 6 ods. 3 vládneho nariadenia\nč. 110/1953 Zb., ktoré uložilo rozpočtovým organizáciám povinnosť dbať o poriadok\nvo verejných knihách, najmä aby bol v nich zapísaný ako vlastník československý štát\na vyznačená jej správa, tak ako sa tvrdilo v dôvodovej správe k zákonu o vrátení\nmajetku. Podľa § 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 4/1954 Zb. o Matici slovenskej\nsa stala totiž Matica slovenská rozpočtovou organizáciou Povereníctva kultúry a podľa\n§ 7 citovaného zákona jej majetok z tohto dôvodu (a len z tohto dôvodu) prešiel na\nštát, takže iné riešenie ako zápis jej majetku na štát sa nemohol ani nepredpokladať.\nV\n\ndôsledku\n\ntýchto\n\nvšeobecne\n\nzáväzných\n\nprávnych\n\npredpisov\n\n(zákon č. 4/1954 Zb. a vládneho nariadenia č. 110/1953 Zb.) a nimi predpísaných\núkonov prevodov správy Matica slovenská stratila spolkový charakter a stala sa\nrozpočtovou organizáciou pri ústrednom orgáne štátnej správy (Povereníctvo kultúry),\ndošlo aj k tomu, že sa mesto Čadca a mestská časť Bratislava - Staré Mesto stali\nvlastníkmi nehnuteľností uvedených v prílohe zákona podľa § 2 ods. 1 zákona\no majetku obcí bez toho, aby sa vykonali relevantné právne úkony. Tento spôsob\nnadobudnutia majetku uvedeného v prílohe zákona o vrátení majetku mestom Čadca\na mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto v spojitosti s citovanými všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi z rokov 1953 až 1954 nemožno kvalifikovať ako\nspôsob, pri ktorom by boli tieto jednotky územnej samosprávy osobitne, podstatou\npredchádzajúceho režimu, zvýhodnené pri nadobudnutí majetku štátu.\nZ uvedeného ústavný súd uzaviera, že obsah zákona o vrátení majetku porušil\nprincíp právnej istoty a s ním spojenej ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv,\nktorý sa vyvodzuje z čl. 1 ústavy. Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú\njudikatúru, v ktorej sa princíp právnej istoty zdôrazňuje ako komponent právneho štátu\n(PL. ÚS 16/95, II. ÚS 22/95, II. ÚS 48/97, I. ÚS 3/98). Zákonodarca ešte v roku 1993\nvšak využil metódu reštitúcie, aby priamo zákonom zmenil vlastnícke vzťahy. Prijal\ntakýto zákon bez toho, aby uvážil, že takýmto zákonom sa umožňuje, aby k zmenám\nvlastníckych vzťahov a reštitúciám dochádzalo bez akéhokoľvek časového a vecného\nobmedzenia, napriek tomu, že v roku 1993 mohlo dôjsť k nútenej zmene vlastníckych\n11\n\nvzťahov výlučne za splnenia predpokladov uvedených v čl. 20 ods. 4 ústavy, t. j.\nvyvlastnením.\nNa tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné vyrovnať sa s argumentom\nzástupcu národnej rady, podľa ktorého v prípade zákona o vrátení majetku reštitučný\ndôvod možno vyvodiť priamo z čl. 1 ústavy. Podľa zástupcu národnej rady preto čl. 1\nústavy postačuje na to, aby národná rada zvolila akýkoľvek spôsob a rozsah reštitúcie\nbez prípadnej spojitosti s čl. 20 ústavy a s inými článkami ústavy.\nÚstavný súd síce uznáva, že zákonodarca môže uplatniť svoje zákonodarné\noprávnenia autonómne, suverénne, ale na druhej strane táto suverenita má limit\nv nevyhnutnosti ochrany základných práv a slobôd. Tento limit bol prekročený tak, že\nzákonodarca vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície prijal zákon o vrátení majetku,\nktorý, okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej reštitúcie, obsahuje aj normu\nporušujúcu právo obsiahnuté v čl. 20 ústavy.\nUstanovenie § 1 zákona o vrátení majetku je totiž reštitučnou normou, ktorá by\nmohla byť akceptovaná so zreteľom na čl. 1 ústavy, ale účel reštitúcie sa dosiahol až\nznením § 2 citovaného zákona, t. j. vyvlastnením. Na vyvlastnenie však neboli splnené\nústavné predpoklady uvedené v čl. 20 ods. 4 ústavy.\nK tejto otázke považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že už v\nrozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 19/98 bol vyslovený právny názor, podľa ktorého:\n„Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy,\nporuší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy. Národná rada ako\nzákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné\norgány verejnej moci v Slovenskej republike. Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej\npôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí ústavou daný rámec.“\nTento právny názor ústavného súdu bol potvrdený aj v rozhodnutí sp. zn.\nPL. ÚS 15/98, kde bolo uvedené:\n„Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym\nprincípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú\n\n12\n\nprávomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný\nprincíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ústavy.“\n\nZ týchto dôvodov nebolo možné zohľadniť námietku zástupcu národnej rady,\nktorej obsah oddeľoval čl. 1 ústavy od čl. 20 ústavy ako článku, ktorý sa má vykladať\nsamostatne, bez vnútornej spojitosti a bez vzájomnej závislosti. Ústavný súd takúto\ninterpretáciu nepovažuje za súladnú s ústavnými pomermi v Slovenskej republiky a\nuzaviera, že čl. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že Slovenská republika je právny štát,\nnedovoľuje zákonodarcovi (parlamentu) konať a prijímať zákony bez ohľadu na ďalšie\nčlánky ústavy, najmä tie, ktoré upravujú ľudské práva a základné slobody.\n3. Ústavný súd považuje za potrebné sa v tejto spojitosti venovať aj ústavným\nlimitom vyvlastnenia, ktoré sú ustanovené v čl. 20 ods. 4 ústavy. K otázke\nvyvlastnenia a jeho limitov ústavný súd už zaujal stanovisko, ktoré má základný\nvýznam (nález sp. zn. PL. ÚS 38/95):\n„Každý má právo vlastniť majetok, ktorý Ústavou Slovenskej republiky alebo\nzákonom nie je z jeho vlastníctva vylúčený.\nÚstava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo k nútenému\nobmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom.“\nZ odôvodnenia tohto rozhodnutia možno uviesť:\nUvedené ustanovenie ústavy predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého\nje možné uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva.\nÚstava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho\npráva došlo priamo zákonom (ako to napríklad umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného\nzákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949 v znení neskorších predpisov:\n„Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom alebo na základe zákona, ktorý\nupraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale výlučne na základe zákona.\nZ uvedeného vyplýva, že národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný\norgán Slovenskej republiky nie je v zmysle ústavy oprávnená priamo zákonom\nvyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Čl. 20 ods. 4 ústavy však určuje,\n13\n\nže k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno\nprikročiť len na základe zákona.\nPrvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4 ústavy) je\npreto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva. Ďalšími ústavou určenými požiadavkami na takýto zákon je, že\nk vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len\nvo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Takýmito zákonmi\nv právnom poriadku Slovenskej republiky je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, ako\naj zákon č. 40/1961 Zb. o obrane Československej socialistickej republiky v znení\nneskorších predpisov.\nK porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy by preto mohlo dôjsť len vtedy, ak takýto\nzákon národnej rady nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich).\nÚstavné limity určené pre vyvlastnenie dovoľujú národnej rade len prijať\nzákon, ktorý by upravil jeho zákonné predpoklady. Splnenie týchto predpokladov však\nmusí byť preskúmateľné v konaní, zaručujúcom ich objektívne posúdenie. Toto\nkonanie je zásadne administratívne, t. j. patrí do výkonnej moci, ale v zmysle čl. 46\nods. 2 ústavy je zákonnosť tohto konania preskúmateľná aj súdnou mocou, pretože\nvyvlastnenie sa týka základného práva (vlastníckeho práva).\nÚstava však vymedzuje rozličnú funkciu zákonov národnej rady vo vzťahu\nk čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 je národná rada\noprávnená zákonom priamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre\nvšetkých vlastníkov (v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy), čl. 20 ods. 4 ústavy ukladá\nzákonu národnej rady inú úlohu.\nV rámci zákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už\no stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania)\nvlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20\nods. 1 ústavy. Úlohou zákona predpokladaného čl. 20 ods. 4 ústavy je preto umožniť,\naby oprávnený orgán zasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych\n14\n\nvlastníkov za podmienok určených zákonom. Na takýto zásah však nie je oprávnená\nnárodná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušný orgán štátnej správy formou\nindividuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia).\nA tu prichodí uviesť, že zákon o vrátení majetku neobsahuje vymedzenie\nžiadneho z týchto predpokladov. Národná rada priamo vyhlásila prechod vlastníckeho\npráva z tretích osôb (nie zo štátu) na Maticu slovenskú, t. j. spojila v zákone výkon\nzákonodarnej moci s atribútmi výkonnej moci, ba aj súdnej moci. Mesto Čadca\na mestská časť Bratislava - Staré Mesto sa podľa tohto zákona nemohli brániť\nv žiadnom konaní. Absentovala aj možnosť administratívneho konania, a preto aj\nmožnosť súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Národná rada takto automaticky\nobnovila vlastnícke práva Matice slovenskej bez toho, aby doterajším vlastníkom\numožnili v zákonom upravenom postupe brániť svoje vlastnícke práva.\n\nIV.\nZávery\nZ právnych úvah uvedených v časti III tohto rozhodnutia ústavný súd uzaviera,\nže Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 107/1993 Z. z. o vrátení majetku Matici slovenskej:\n1. Rozhodla síce v súlade so svojím výlučným postavením jediného\nzákonodarného zboru Slovenskej republiky, ale prijatie zákona o vrátení\nmajetku sprevádzalo porušenie princípu právnej istoty a s ním spojenej\nochrany dobromyseľne nadobudnutých práv (vlastníckeho práva), ktorý\nmožno vyvodiť z čl. 1 ústavy ako jeden z princípov právneho štátu.\n2. Zrušila (odňala) základné právo - vlastnícke právo dvom právnickým osobám\nbez toho, aby rešpektovala ústavné limity na vyvlastnenie uvedené v čl. 20 ods. 4\nústavy. Národná rada takýmto spôsobom reštitúcie majetku konala v rozpore\ns obsahmi čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy.\n\n15\n\nAj pre mesto Čadca a mestskú časť Bratislava - Staré Mesto platí, že ich\nvlastnícke právo je neodňateľné a nezrušiteľné bez toho, aby sa nedodržal postup\nustanovený ústavou (čl. 20 ods. 4). Toto základné právo sa im zaručuje ako každej inej\nosobe (čl. 12 ods. 2 ústavy sa základné práva zaručujú všetkým). Ak národná rada\nmienila upraviť medze základného práva - vlastníckeho práva uvedených jednotiek\núzemnej samosprávy, mala rešpektovať všetky predpoklady ustanovené v čl. 20 ods. 4\nústavy, k čomu podľa názoru ústavného súdu nedošlo.\nPodstatou a zmyslom vyvlastnenia však podľa názoru ústavného súdu nemôže\nbyť reštitúcia majetku, pretože nie je prípustné obmedziť základné právo len za cieľom\n(reštitúcia), ktorý sa môže a musí dosiahnuť inými právnymi prostriedkami\numožňujúcimi povinným osobám sa brániť proti dôsledkom reštitúcie.\n3. Porušila ústavnú zásadu rovnakej ochrany vlastníckeho práva, pretože\nprávnické osoby, ktorým sa vlastnícke právo odňalo zákonom o vrátení majetku\nnemali, oproti iným vlastníkom, ktorým sa ruší (odníma) vlastnícke právo, žiadnu\nefektívnu možnosť brániť sa proti tomu, aby ich majetok prešiel do vlastníctva tretej\nosoby, s ktorou nemali tieto právnické osoby žiadne právne a faktické vzťahy. Takéto\nobmedzenie tiež nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 ani s čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy.\n4. Prisvojila si aj oprávnenia (atribúty) prislúchajúce výkonnej moci a súdnej\nmoci, resp. znemožnila uplatnenie výkonnej moci, prípadne súdnej moci v procese\nvrátenia majetku Matici slovenskej. Národná rada nerešpektovala ani to, že nešlo\no majetok patriaci štátu. Takýto postup dovoľuje záver o rozpore zákona o vrátení\nmajetku s čl. 2 ods. 2 ústavy.\n5. Zjavne neakceptovala príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých\nčlánkoch ústavy, ktoré vecne súviseli s obsahom zákona o vrátení majetku. Tieto\npríkazy (limity) je však potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona národnej\nrady, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy\nupravujú po prvýkrát, alebo o zákon, ktorým sa len mení, prípadne dopĺňa už predtým\nexistujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov. Aj preto národná rada pri\nprijímaní zákona o vrátení majetku konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.\n\n16\n\nV.\nPrávne závery uvedené v časti IV tohto nálezu viedli ústavný súd k zisteniu\n(§ 41 ods. 1 zákona o ústavnom súde), že medzi zákonom Národnej rady Slovenskej\nrepubliky z 21. apríla 1993 č. 107/1993 Z. z. o vrátení majetku Matici slovenskej a\nčl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy je nesúlad.\nPreto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto nálezu.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 4. júla 2000\n\nJán Mazák, v. r.\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n17\n\n18", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}