{"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. júna 1999, sp. zn. PL. ÚS 38/99, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Klučka", "sudca_id": 1101, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-klucka-1101", "datum_vydania": "1999-06-23", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-11", "nazov": "čl. 11 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-11", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-3", "nazov": "čl. 13 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 11", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 11", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 11", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1/text", "citacie_n": 0, "text": "PL. ÚS 38/99\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana\nČiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána\nDrgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka,\nJUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 23.\njúna 1999 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky,\nzastúpeného námestníkom krajského prokurátora v Košiciach JUDr. Štefanom\nBenečom, proti Národnej rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 4\nods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších\npredpisov s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, nesúladu § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona č. 328/1991\nZb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov s čl. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a nesúladu § 66f zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a\nvyrovnaní v znení neskorších predpisov s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl.\n46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd a 23. júna 1999 takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 70a ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní\nv znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bol\n17. novembra 1998 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky\n(ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade zákona s ústavou\na medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125 písm. a) a e) Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „Ústava SR“). Navrhovateľ navrhol začať konanie o súlade § 4 ods. 7\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov s čl. 11,\nčl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej o súlade § 70a ods. 2 v spojení\ns § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších\npredpisov s čl. 1 Ústavy SR a napokon § 66f zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze\na vyrovnaní v znení neskorších predpisov s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 46\nods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\nÚstavný súd SR tento návrh navrhovateľa 11. marca 1999 predbežne prerokoval\na po zistení, že spĺňa všetky náležitosti predpísané § 20 a § 37 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o konaní pred Ústavným súdom SR“) a že podľa § 25 ods. 2\ncitovaného zákona nie sú dôvody na jeho odmietnutie, ho ten istý deň prijal na ďalšie\nkonanie.\nV súlade s § 30 ods. 1 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR sa o návrhu\nnavrhovateľa konalo 23. júna 1999 ústne pojednávanie za účasti zástupcu\nnavrhovateľa.\nI.\nNamietaný nesúlad § 4 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní\nv znení neskorších predpisov s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\n\n2\n\nNavrhovateľ vo svojom návrhu namietal nesúlad § 4 ods. 7 zákona č. 328/1991\nZb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov s čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v spojení s čl. 11,\nčl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V súlade s uvedeným\nustanovením zákona o konkurze a vyrovnaní: „Navrhovatelia súčasne s podaním\nnávrhu (návrhu na vyhlásenie konkurzu) zložia na účet súdu preddavok na úhradu\nodmeny predbežného správcu. Túto povinnosť nemá likvidátor, ktorý po ustanovení\nbez zbytočného odkladu vykonal likvidačnú účtovnú súvahu a zistil, že majetok\ndlžníka nepostačuje na úhradu preddavku“. Na margo tohto ustanovenia zákona\n(vložené zákonom č. 12/1998 Z. z.) navrhovateľ uviedol: „Toto ustanovenie bráni\nprístupu na nezávislý súd a zabraňuje prejednaniu návrhu na konkurz takýmto súdom.\nTýmto došlo k obmedzeniu práva na spravodlivý súdny proces, a teda k porušeniu čl. 6\nods. 1 Európskeho dohovoru, čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy a následne aj k porušeniu čl. 46\nods. 1 Ústavy. Ustanovenie § 4 ods. 7 zákona o konkurze a vyrovnaní znemožňuje\nbezproblémový prístup k súdu veriteľovi, a to medziiným v situáciách, keď sa dostane\ndo finančných problémov práve zavinením dlžníka, ktorý si voči nemu nesplnil riadne\nzáväzky. Uvedené ustanovenie všetkých veriteľov bez rozdielu núti zaplatiť preddavok\nbez toho, že by súd mal zákonnú možnosť zaoberať sa ich finančnou situáciou, ktorá\nv konečnom dôsledku môže zabrániť podaniu návrhu na konkurz, a tým uplatneniu\nzákonného práva na súdny proces. Znenie § 4 ods. 7 zákona o konkurze a vyrovnaní\ntvorí faktickú a právnu prekážku v možnosti uplatniť si právo na súd. Ako príklad je\nmožné uviesť rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Airey c/a\nv. Írsko z roku 1979 (séria A, č. 2), ktoré hovorí o povinnosti štátu zabezpečiť splnenie\nzáväzkov vyplývajúcich z Európskeho dohovoru na zaistenie efektívneho práva na\nprístup k súdu. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodovaní za takúto\nprekážku považoval aj nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenie poplatku\na zaplatenie advokáta. Uvedené rozhodnutie tiež podporuje argumentáciu, že\nnedostatok finančných prostriedkov a následná nemožnosť zaplatenia preddavkov,\nsúdnych alebo iných poplatkov nemôže zabrániť prístupu na súd“.\n\n3\n\nVo svojom vyjadrení k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nz 13. mája 1999 (č. 451/99) Národná rada Slovenskej republiky k tomuto jeho tvrdeniu\nuviedla: „V návrhu generálneho prokurátora SR na začatie konania sa namieta nesúlad\nustanovenia § 4 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení\nneskorších predpisov s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd v spojení s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa\nnávrhu bráni uvedené ustanovenie prístupu na nezávislý súd a zabraňuje prejednaniu\nnávrhu na konkurz takýmto súdom.\nZákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v § 4 ods. 7 ustanovil povinnosť\nnavrhovateľov súčasne s podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu zložiť na účet súdu\npreddavok na úhradu odmeny predbežného správcu. Ak si navrhovatelia nesplnia túto\npovinnosť, súd konanie zastaví v súlade s § 4 ods. 8.\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu ochranu.\nPrávo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo\nje ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na\nnestranný a nezávislý súd. V čl. 46 ods. 4 Ústavy SR sa expressis verbis zakotvuje\nprávo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej ochrane\nustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak\nzákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a jednak\nprocesné predpisy (napr. Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok, zákon\no konkurze a vyrovnaní).\nZákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov\nobsahuje úpravu osobitného druhu súdneho konania. Zákon o konkurze a vyrovnaní na\ndosiahnutie svojho cieľa, t. j. pomerného uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku,\nktorý je v úpadku, upravuje mnohé vzťahy odlišne od všeobecnej úpravy obsiahnutej\nv Občianskom súdnom poriadku.\n\n4\n\nPo podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu začína súd proces zisťovania\nobjektívneho stavu dlžníkovho majetku s cieľom zistiť hmotnoprávne podmienky\nkonania, alebo aj zabezpečiť dlžníkov majetok. Tieto úlohy plní súdom ustanovený\npredbežný správca. Je potrebné uviesť, že začatie konania má pre dlžníka celý rad\nnegatívnych dôsledkov. Ak súd ustanoví predbežného správcu, môže dlžník nakladať\nso svojím majetkom len s jeho súhlasom.\nK prekážkam brániacim uskutočneniu tohto konania a k vydaniu vecného\nrozhodnutia patrí nesplnenie si povinnosti navrhovateľa zložiť zálohový preddavok na\núčet súdu (zábezpeku), preddavku na úhradu odmeny predbežného správcu, ktorá však\nsvojou povahou nepatrí k procesným podmienkam konania. Porušenie uvedenej\npovinnosti má vplyv na ďalší postup konania. Súd konanie v takomto prípade zastaví.\nPreddavok na úhradu odmeny predbežného správcu má funkciu efektívnej\n(rýchlej) zábezpeky trov konania, ktoré vzniknú vykonaním dôležitých súdnych\núkonov v záujme navrhovateľa a na jeho návrh, s cieľom zistiť hmotno-právne\npodmienky konkurzného konania a zabezpečiť dlžníkov majetok (§ 9a, § 9b, § 9c,\n§ 9d, § 9e, § 9f). Odmena predbežného správcu (vrátane preddavku) tvorí súčasť trov\nkonania, ktoré vznikli (§ 9b ods. 3) do rozhodnutia súdu o vyhlásení konkurzu alebo\ndo zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo do zastavenia konania.\nPri úvahe o tom, komu uložiť povinnosť zložiť preddavok odmeny predbežného\nsprávcu na zabezpečenie majetkového práva navrhovateľa, ktorého sa navrhovateľ\ndomáha a povinnosť vykonania týchto úkonov, ktoré navrhovateľ navrhol v súlade so\nzákonom vo svojom záujme, možno poukázať na analogickú úpravu obsiahnutú\nv Občianskom súdnom poriadku. Podľa § 131 ods. 1 OSP môže súd uložiť povinnosť\núčastníkovi konania, u ktorého nie sú podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku,\naby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol, alebo ktorý súd nariadil\no skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme. Obdobná úprava povinnosti\nzloženia preddavku na zabezpečenie hnuteľných vecí, ktoré sa majú zabezpečiť na\nnávrh oprávneného, obsahuje ustanovenie § 327 ods. 2 OSP.\n\n5\n\nV tejto súvislosti možno poukázať tiež na ďalšiu analogickú úpravu, keď\nk prekážkam brániacim uskutočneniu niektorých súdnych konaní a k vydaniu vecného\nrozhodnutia patrí aj nesplnenie si povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok,\na to v prípadoch, keď zákon túto povinnosť navrhovateľovi ustanovuje (§ 10 ods. 2\nzákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra\ntrestov).\nNa základe uvedených faktov sme toho názoru, že adresne ustanovená zákonná\npovinnosť navrhovateľovi zložiť preddavok na úhradu odmeny predbežného správcu\na zastavenie konania z dôvodu nesplnenia si tejto povinnosti nie je prekážkou\nrealizácie jeho práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež tomu,\naby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (čl. 6\nods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Právo na súdnu\nochranu je podmienené splnením si jeho zákonnej povinnosti. Navrhovateľ svoju\npovinnosť pozná už v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu a výška\npríslušného preddavku na úhradu odmeny predbežného správcu je mu známa (vyhl.\nMF SR č. 21/1998 Z. z.). V podaní navrhovateľa na začatie konania je obsiahnutý aj\nnávrh, aby súd vykonal súdne úkony potrebné na zabezpečenie realizácie jeho\nmajetkového práva tak, ako to zákon ustanovuje, t. j. ustanovenie predbežného správcu\nna zistenie dlžníkovho majetku a zabezpečenie tohto majetku. Ak navrhovateľ splní\nsvoju zákonnú povinnosť, môže sa odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania\npodľa všeobecnej zásady o prípustnosti odvolania proti rozhodnutiam súdu, okrem\nprípadov, keď to zákon vylučuje (§ 202 ods. 3 OSP)“.\n1. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 12/1998 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov\na o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)\nexistujúci zákon podstatným spôsobom doplnil a zmenil. Medzi nové inštitúty\nkonkurzného práva uvedený zákon zaradil aj inštitút predbežného správcu, postavenie\na oprávnenia ktorého sú upravené v § 9a až § 9c novelizovaného zákona o konkurze\n\n6\n\na vyrovnaní. Primárnou úlohou predbežného správcu je zistiť, či sú dané podmienky\nvyhlásenia konkurzu (t. j. či je dlžník v úpadku), ako aj zistenie, prípadne\nzabezpečenie dlžníkovho majetku (§ 9a ods. 1 zákona). Z uvedeného vyplýva, že\npovinnosťou predbežného správcu je najmä zistiť dlžníkov majetok a preskúmať\ndlžníkove obchodné knihy (§ 9b ods. 1 zákona). Za týmto účelom je predbežný\nsprávca vybavený podobným právomocami, ako má správca konkurznej podstaty,\npričom je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri\nvýkone svojej funkcie (§ 9b ods. 4 a 5 zákona). Osobitne dôležité je ustanovenie § 9c\nzákona, podľa ktorého môže dlžník nakladať s majetkom iba so súhlasom predbežného\nsprávcu, inak je jeho právny úkon neplatný.\nPredbežného správcu ustanovuje kedykoľvek od začatia konkurzného konania\nsúd, a to predovšetkým vtedy, keď existuje obava, že dlžník sa bude snažiť rušiť\npriebeh konkurzu takými dispozíciami so svojím majetkom, ktoré znemožnia jeho\nzaradenie do konkurznej podstaty. Takúto činnosť predbežný správca vykonáva až do:\n„vyhlásenia konkurzu, zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo do zastavenia\nkonania“ (§ 9b ods. 3 zákona). V prípade, že sa rozhodlo o vyhlásení konkurzu a ak už\nbol predbežný správca ustanovený, súd ho ustanoví za správcu konkurznej podstaty\n(§ 13 ods. 2 zákona). Vychádzajúc z jeho oprávnení ustanovenie predbežného správcu\nmožno považovať za opatrenie súdu, ktoré je na prospech veriteľov, nakoľko jeho\nprostredníctvom sa jednak zisťuje, prípadne zabezpečuje majetok dlžníka a obmedzuje\nsa aj jeho nakladanie s ním, ktoré by mohlo mať za následok jeho zníženie\n(rozpredanie) na ujmu veriteľov.\nPokiaľ ide o veriteľmi zložený preddavok na úhradu odmeny predbežného\nsprávcu, zákon rieši jeho ďalší „osud“ tak, že ak súd vyhlásil konkurz, zamietol návrh\nna vyhlásenie konkurzu alebo konkurzné konanie zastavil v rozhodnutiach o týchto\nskutočnostiach (a v súlade s § 9b ods. 3 zákona), súčasne „určí odmenu predbežného\nsprávcu, ktorú mu vyplatí z preddavku zloženého podľa § 4 ods. 7 zákona. Zvyšok\npreddavku rozdelí veriteľom pomerne. Veritelia, ktorí zložili preddavok na odmenu,\nmajú právo na vrátenie preddavku, ktorý bol vyplatený predbežnému správcovi\n\n7\n\nz dlžníkovho majetku. To neplatí, ak súd nevyhlásil konkurz“. Vyplatením zálohy\nsprávcovi vzniká veriteľom pohľadávka voči dlžníkovi, pokiaľ bol voči nemu\nvyhlásený konkurz.\n2. Preddavok na úhradu odmeny predbežného správcu podľa § 4 ods. 7 zákona\no konkurze a vyrovnaní nemožno považovať za súdny poplatok spätý s konkurzným\nkonaním, nakoľko ho ani zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za\nvýpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a ani k nemu pripojený\nSadzobník súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“) medzi súdne poplatky\nnezaraďuje. Pokiaľ ide o súdne „konkurzné“ poplatky, je možné uviesť, že podľa § 4\nods. 2 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch sú od poplatku oslobodení „dlžník\na veriteľ pri podaní návrhu na konkurzné konanie“, pričom poplatková povinnosť\nspojená buď s vyrovnacím konaním (položka 4 písm. c) Sadzobníka), resp. poplatkov\npre prípad skončenia konkurzného konania (položka 5 písm. a) až c) Sadzobníka) ide\nna vrub dlžníka. Konkurznému veriteľovi je poplatková povinnosť uložená len\nv prípadoch samostatných návrhov, podanie ktorých zákon o konkurze a vyrovnaní\nvýslovne predpokladá (napríklad vo svojom § 15 ods. 1).\n3. Navrhovateľ o. i. uviedol, že povinnosť zloženia preddavku na úhradu\nodmeny predbežného správcu podľa § 4 ods. 7 zákona o konkurze a vyrovnaní\n„znemožňuje veriteľovi bezproblémový prístup k súdu“ a tvorí „faktickú a právnu\nprekážku v možnosti uplatniť si právo na súd“, čím sa uvedené zákonné ustanovenie\ndostalo do nesúladu s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nakoľko ako právo na prístup k súdu, tak\naj ďalšie procesné garancie obsiahnuté v čl. 6 Dohovoru sa vzťahujú len „na\nrozhodovanie súdu o občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia“, Ústavný súd SR predovšetkým zisťoval, či podľa\njudikatúry Komisie pre ľudské práva alebo Súdu pre ľudské práva možno konkurzné\nkonanie považovať za také, ktoré sa dotýka, prípadne v ktorom sa rozhoduje\no občianskych právach alebo záväzkoch, t. j. či je vôbec namieste namietať nesúlad\noznačeného ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ako\nvyplynulo predovšetkým z analýzy judikatúry Komisie pre ľudské práva [rozhodnutie\n\n8\n\nz 10. marca 1981 v prípade sťažnosti 8988/80, X. v. Belgium, Decisions and Reports\n24, str. 198 (202-203), rozhodnutie Komisie z 10. októbra 1980 v prípade sťažnosti\n8610/79, X v. Federal Republic of Germany (nepublikované), rozhodnutie Komisie zo\n6. októbra 1980 v prípade sťažnosti 8475/79, X. v. the Netherlands (nepublikované),\nresp. rozhodnutie Komisie z 10. decembra 1984 v prípade sťažnosti 10259/83, ANCA\nv. Belgium, Decisions and Reports 40, str. 170 (177)], táto potvrdzuje, že: „nakoľko\nv konkurznom konaní sa rozhoduje o dlžníkových občianskych právach a záväzkoch,\nspadá pod čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Z tohto dôvodu možno aj v rámci takéhoto konania\npred štrasburskými orgánmi namietať napríklad jeho dĺžku, porušenie zásady „rovnosti\nzbraní“, verejnosť konania a i. bez toho, že by sťažnosť, ktorou sa takéto porušenie\nnamietalo, mohla byť odmietnutá z hľadiska ratione materiae.\nPorušenie práva na prístup k súdu (tvoriace nedielnu súčasť čl. 6 ods. 1\nDohovoru) však navrhovateľ videl v tom, že ustanovenie § 4 ods. 7 zákona o konkurze\na vyrovnaní ukladá navrhovateľom, t. j. osobám, ktoré sa voči dlžníkovi domáhajú\nvyhlásenia konkurzu, finančný poplatok vo forme preddavku na úhradu odmeny\npredbežného správcu (podľa § 9a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 21/1998\nZ. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 493/1991\nZb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní\nv znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 358/1996 Z. z., je preddavok na\nodmenu predbežného správcu 10 000 Sk za každého veriteľa). V tejto súvislosti je\npreto predovšetkým potrebné zdôrazniť, že hoci čl. 6 Dohovoru zaručuje každému\nprávo na prístup súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred súdom,\nsúčasne ale nezaručuje aj právo na bezplatné súdne konanie. Pokiaľ totiž tvorcovia\nDohovoru výkon určitých práv chápali ako bezplatný („free“, „gratuit“), v samotnom\nDohovore túto skutočnosť aj výslovne uviedli. Možno uviesť napríklad čl. 6 ods. 3\npísm. c) Dohovoru, ktorý obvinenému z trestného činu priznáva právo na poskytnutie\nobhajcu „bezplatne“, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, a písm. e) toho istého\nodseku, ktoré obvinenému z trestného činu priznáva právo na „bezplatnú pomoc\ntlmočníka“, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom\nnehovorí. V nesúlade so samotným Dohovorom preto nie je (a ani nemôže byť) taká\n\n9\n\nprávna úprava, ktorá pre súdne konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach\nalebo záväzkoch, stanovuje súdne alebo iné poplatky. Vo svojich rozhodnutiach\nKomisia pre ľudské práva viackrát zdôraznila: „Dohovor negarantuje právo na\nbezplatné súdne konanie a ani úhradu súdnych výloh a poplatkov“ (rozhodnutie\nKomisie z 2. októbra 1962 v prípade sťažnosti 868/60, X. v. Federal Republic of\nGermany, rozhodnutie Komisie z 10. decembra 1975 v prípade sťažnosti 6958/75,\nX. v. Switzerland, Decisions and Reports, 3, 155, rozhodnutie Komisie zo 16. marca\n1975 v prípade sťažnosti 6202/73, X. and Y. v. the Netherlands, Decisions and\nReports, 1, 66, rozhodnutie Komisie z 5. októbra 1981 v prípade sťažnosti 8706/79,\nX. v. Switzerland (nepublikované), rozhodnutie Komisie z 9. decembra 1981 v prípade\nsťažnosti 9194/80, X. v. United Kingdom (nepublikované)). Výslovne pre konanie\no občianskych veciach túto skutočnosť Komisia potvrdila vo svojom rozhodnutí\nz 1. októbra 1984 v prípade sťažnosti 9379/81 (nepublikované), keď uviedla: „Právo\nna bezplatné súdne konanie v občianskych veciach („civil matters“) nie je zahrnuté\nmedzi tie práva, garantovanie ktorých Dohovor zaručuje“. Ak ale samotný Dohovor\nprávo na bezplatné súdne konanie negarantuje (ani ako samostatné právo a ani ako\nsúčasť základného práva na prístup k súdu podľa jeho čl. 6 ods. 1), v nesúlade s ním sa\nnemohla ocitnúť vnútroštátna právna úprava niektorej z jeho zmluvných strán len\npreto, že pre konkrétne súdne konanie stanovuje súdne či iné poplatky, tak ako to\ntvrdil navrhovateľ. Z uvedeného dôvodu Ústavný súd SR ani nevyhovel jeho návrhu\nna vyslovenie nesúladu § 4 ods. 7 zákona o konkurze a vyrovnaní s čl. 6 ods. 1\nDohovoru.\nPokiaľ ide o navrhovateľom označené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva v prípade Airey v. Írsko, tak toto rozhodnutie, ako aj uvedené rozhodnutia\nKomisie pre ľudské práva uznávajú, že: „za určitých okolností môžu vysoké súdne\npoplatky vyvolať nutnosť použitia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zabezpečuje každému\nprávo na prístup k súdu, ako aj právo na spravodlivý súdny proces“. Ani v prípadoch\nsťažností namietajúcich porušenie práva na prístup súdu v dôsledku vysokých súdnych\nči iných poplatkov však štrasburské orgány neskúmajú, či došlo k porušeniu práva\nsťažovateľa na bezplatný prístup k súdu (keďže ako bolo uvedené, takéto právo\n\n10\n\nDohovor negarantuje), ale len to, či vzhľadom na špecifické okolnosti každého\nkonkrétneho prípadu (napríklad sociálne a finančné postavenie sťažovateľa) mu\nneschopnosťou úhrady požadovaných súdnych poplatkov nebolo znemožnené právo\nna prístup k súdu v tej veci, v ktorej mu poskytnuté byť malo. Ani takáto judikatúra (či\nuž Komisie pre ľudské práva alebo Európskeho súdu pre ľudské práva) však nemení\nnič na skutočnosti, že za nesúladné s Dohovorom nemožno považovať také\nvnútroštátne právne úpravy jeho zmluvných strán, ktoré konanie pred súdmi\npodmieňujú uhradením súdnych či iných poplatkov. K vysloveniu porušenia čl. 6 ods.\n1 Dohovoru Európskym súdom pre ľudské práva preto dochádza nie v dôsledku ich\nsamotnej existencie, ale výlučne z toho dôvodu, že v konkrétnom prípade ich výška\nprekročila finančné či majetkové možnosti navrhovateľa (žalobcu), čím mu bol\nznemožnený prístup k súdu vo veci, v ktorej mu mal byť umožnený.\n4. Navrhovateľ ďalej namietol nesúlad § 4 ods. 7 zákona o konkurze\na vyrovnaní aj s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého: „Každý sa môže domáhať\nzákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Úvodom\ntejto časti je takisto potrebné zdôrazniť, že podobne ako Dohovor o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, ani Ústava SR vo svojom čl. 46 ods. 1 negarantuje právo na\nbezplatné súdne konanie. Podobne ako v prípade Dohovoru, tak aj v prípade Ústavy\nSR, ak to ústavodarca považoval za vhodné, určil priamo v jej texte, že konkrétne\nzákladné právo alebo sloboda sa priznáva (poskytuje) bezplatne. Ako príklad možno\nuviesť čl. 42 ods. 2 Ústavy SR, v súlade s ktorým majú občania „právo na bezplatné\nvzdelanie v základných a stredných školách“. Aj čl. 40 Ústavy SR uvádza, že: „Na\nzáklade zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú\nstarostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“\nVzhľadom na uvedené za nesúladnú s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR preto nemožno\npovažovať takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu\nuhradením súdneho alebo iného poplatku, nakoľko Ústava SR ani vo svojom čl. 46\nods. 1 a ani v žiadnom ďalšom ustanovení právo na bezplatnú súdnu a ani inú právnu\n\n11\n\nochranu negarantuje. Vychádzajúc z tejto argumentácie navrhovateľa by za nesúladný\ns Ústavou SR bolo možné vyhlásiť napríklad celý zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch v znení neskorších predpisov, resp. zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych\npoplatkoch v znení neskorších predpisov. Ústavný súd SR preto nevyhovel návrhu\nnavrhovateľa v časti požadujúcej vyslovenie nesúladu § 4 ods. 7 zákona o konkurze\na vyrovnaní s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\n5. Vzhľadom na skutočnosť, že Ústavný súd SR nezistil nesúlad § 4 ods. 7\nzákona o konkurze a vyrovnaní ani s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani s čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR, bolo už bez právneho významu zaoberať sa tiež jeho namietaným nesúladom\ns čl. 11, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, tak ako to navrhovateľ požadoval vo\nsvojom návrhu.\nII.\nNamietaný nesúlad § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona č. 328/1991\nZb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov s čl. 1 Ústavy SR\nV ďalšej časti svojho návrhu navrhovateľ namietol nesúlad § 15 ods. 5, 6 a 7,\nako aj § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov s čl. 1\nÚstavy SR. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol: „Zákon č. 12/1998 Z. z.\nv ustanovení § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze a vyrovnaní novým spôsobom\nupravil odporovateľnosť právnych úkonov, čím došlo k zneisteniu v právnych\nvzťahoch a k možnému znevýhodneniu účastníkov zmluvných vzťahov. Citované\nustanovenie samostatne, ale najmä v spojení s § 70a ods. 2 zákona o konkurze\na vyrovnaní, pôsobí retroaktívne. Uvedené ustanovenia narúšajú základný postulát\nistoty právnych vzťahov, nezodpovedajú princípu právneho štátu a sú teda v rozpore\ns čl. 1 Ústavy SR, pretože prijímané zákony nemajú pôsobiť spätne. Právnu normu je\npotrebné považovať za retroaktívnu vtedy, ak stanoví právne následky pre také\nskutkové podmienky, k dovŕšeniu ktorých došlo ešte pred dátumom jej účinnosti.\nK zásahu do princípu právnej istoty… došlo zo strany zákonodarcu aj prijatím § 15\n\n12\n\nods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktoré… pôsobia retroaktívne…\na k právnickým osobám, ktoré tiež nie sú v žiadnom právnom vzťahu k dlžníkovi.\nTakto definovaná odporovateľnosť právnych úkonov spôsobuje vážny zásah do\nprávnej istoty tretích osôb, ktoré v čase vzniku právneho vzťahu nemohli predpokladať\nterajšiu právnu úpravu a môže tu dôjsť k následnému poškodeniu účastníka takéhoto\nvzťahu, ktorý do neho vstúpil dobromyseľne. Novela zákona o konkurze a vyrovnaní\nv ustanovení § 15 ods. 5, 6 a 7 zasiahla až pred okamih svojej účinnosti tým, že sa\nstala svojím obsahom normatívnym dôsledkom skutkového základu, ktorý sa stal\npredmetom jej úpravy. Spätné pôsobenie tohto ustanovenia je však vnútorne rozporné\na ohrozuje nielen právnu istotu, ale aj zákonnosť. V danom prípade ide o spätnú\npôsobnosť (retroaktivitu) § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá\nmôže viesť k porušeniu ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. Použitie pravej\nspätnej pôsobnosti právneho predpisu nie je možné v trestnoprávnych vzťahoch, ale\nani v občianskoprávnych vzťahoch.\nV právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom založené na očakávaní,\nže dlžníci si budú plniť svoje povinnosti. Na druhej strane dlžník a veriteľ majú právo\nna primeranú právnu ochranu a konanie na súde podľa právnych predpisov platných\nv čase vzniku právneho vzťahu, prípadne podania návrhu na súd. Ak teda zákonodarca\nv § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní uvádza, že na ďalší priebeh konania sa\npoužijú ustanovenia tohto zákona, po novele zasiahol do princípu právnej istoty\nv takom rozsahu, že došlo k nesúladu s čl. 1 Ústavy SR. Podľa citovaného\nprechodného a záverečného ustanovenia novely zákona o konkurze a vyrovnaní sa\nkonania podľa § 70a ods. 1 budú posudzovať podľa tohto zákona platného do prijatia\ntejto novely. V prípade, že by došlo k vyhláseniu konkurzu, použijú sa na ďalší\npriebeh konania ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní po prijatí novely. Týmto\ndošlo k spätnej pôsobnosti právnej normy v teórii práva označovanej ako tzv. nepravá\nretroaktivita. Z dôvodu ochrany nadobudnutých práv sa ani takáto retroaktivita\nnepripúšťa“.\n\n13\n\nK tejto časti návrhu generálneho prokurátora SR Národná rada SR uviedla:\n„Generálny prokurátor navrhuje vyslovenie nesúladu § 15 ods. 5, 6 a 7 a § 70a ods. 2\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov\nz dôvodu, že nie sú v súlade č. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V návrhu generálneho\nprokurátora sa namieta, že uvedené ustanovenia § 15 ods. 5, 6 a 7 samostatne, ale\nnajmä v nadväznosti na § 70a ods. 2 pôsobí retroaktívne, a to voči osobám, ktoré nie\nsú v príbuzenskom vzťahu k dlžníkovi, a to aj k právnickým osobám, ktoré nie sú\nv žiadnom právnom vzťahu k dlžníkovi. Tým narúšajú princíp právnej istoty (čl. 1\nÚstavy SR).\nV zákone o konkurze a vyrovnaní sa upravila odporovateľnosť právnych\núkonov, pričom zákon vychádzal zo všeobecnej úpravy odporovateľnosti právnych\núkonov podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Ide teda o úpravu relatívnej neúčinnosti\nprávneho úkonu voči ukrátenému konkurznému veriteľovi, resp. správcovi. V zákone\no konkurze a vyrovnaní sa naviac ustanovuje možnosť veriteľa alebo správcu\nprostredníctvom súdu odporovať právnym úkonom dojednaným medzi dlžníkom\na treťou osobou, ktoré ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky konkurzného\nveriteľa, ak právny úkon bol vykonaný a spĺňa podmienky podľa odseku 5 alebo 6\nresp. 7.\nUstanovenie § 70a ods. 1 upravuje všeobecne postup súdu a účastníkov konania\nv neskončených konaniach. Z dôvodu právnej istoty účastníkov konania sa taxatívne\nv odseku 3 ustanovuje, že ak v neskončených konaniach bol vyhlásený konkurz a majú\nsa použiť ustanovenia už novelizovaného zákona (§ 70a ods. 2), právne účinky úkonov\npodľa § 15 zostávajú zachované v prípade, ak tieto právne úkony nastali pred\núčinnosťou zákona a v takomto prípade nedochádza k retroaktivite právnej normy.\nZ toho dôvodu nie je možné, aby veriteľ odporoval týmto právnym úkonom dlžníka,\nak boli vykonané podľa § 15 pred účinnosťou zákona. Preto sme toho názoru, že\nnemôže dôjsť k porušeniu ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv tretích osôb\na spätnej pôsobnosti § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze a vyrovnaní“.\n\n14\n\n1. Zákon č. 12/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb.\no konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, nadobudol účinnosť 1. februára\n1998. Podľa § 70a ods. 1 citovaného zákona konanie začaté pred nadobudnutím jeho\núčinnosti súd dokončí podľa doterajších predpisov. Nakoľko § 66e ods. 1 zákona\nstanovuje, že na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku, ak tento zákon nestanovuje inak, pod začatým konkurzným konaním je treba\nrozumieť také, návrh na začatie ktorého došiel príslušnému súdu (v súlade s § 66a\nods. 1 zákona je ním konkurzný a vyrovnací súd, v ktorého obvode je všeobecný súd\ndlžníka). Uvedené pravidlo ale neplatí generálne, nakoľko posledné ustanovenie § 70a\nods. 1 zákona uvádza, že sa použije len vtedy, „ak ďalej nie je ustanovené inak“.\nUstanovené „inak“ je v § 70a ods. 2 zákona, podľa ktorého pokiaľ\nv konkurzných konaniach začatých pred 1. februárom 1998 už došlo k vyhláseniu\nkonkurzu (§ 13 zákona), na ďalší priebeh konkurzného konania sa použijú ustanovenia\nnového zákona č. 12/1998 Z. z. Právne účinky vyhlásenia konkurzu sú upravené\nv § 14 zákona a súčasťou konkurzného konania v etape po vyhlásení konkurzu je aj\nprávo konkurzných veriteľov a správcu odporovať právnym úkonom dlžníka (úpadcu).\nSkutočnosť, že k odporovateľnosti právnych úkonov dlžníka dochádza (môže dôjsť) až\npo vyhlásení samotného konkurzu, potvrdzuje to, že právo odporovať právnym\núkonom dlžníka má správca, ktorého súd ustanovuje až v uznesení o vyhlásení\nkonkurzu (§ 13 ods. 2 zákona). V súlade so znením novelizovaného § 15 zákona majú\nvšak konkurzní veritelia alebo správcovia právo odporovať právnym úkonom dlžníka\nnielen v rozsahu, spôsobom a z dôvodov uvedených v § 15 zákona (v jeho znení pred\nnovelizáciou zákonom č. 12/1998 Z. z.), ale tiež z nových dôvodov uvedených\nv odseku 5 a 6 novelizovaného § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní.\nV súvislosti s novými zákonnými dôvodmi odporovateľnosti je potrebné uviesť,\nže tieto sa vzťahujú na právne úkony dlžníka, ku ktorým došlo „v poslednom roku\npred začatím konkurzu“. Ako už bolo spomenuté, konkurzné konanie (v zmysle\nlegislatívnej skratky uvedenej v § 2 ods. 2 zákona – konkurz) začína návrhom na\nvyhlásenie konkurzu, a nakoľko podľa § 70a ods. 2 zákona sa na vyhlásený konkurz\n\n15\n\npoužijú ustanovenia nového zákona, je zjavné, že ustanovenia § 70a ods. 2 zákona\nv spojení s jeho § 15 ods. 5 a 6 sa použijú aj na právne úkony dlžníka, ku ktorým došlo\nešte pred nadobudnutím jeho účinnosti, t. j. pred 1. februárom 1998. Ak totiž\nv konkurznom konaní došlo k vyhláseniu konkurzu ešte pred 1. februárom 1998, je\nprirodzené, že k začatiu samotného konkurzu muselo dôjsť ešte pred takýmto jeho\nvyhlásením. Zákon č. 12/1998 Z. z. ustanoveniami § 15 ods. 5 a 6 v spojení s jeho\n§ 70a ods. 2 preto smeruje pred deň nadobudnutia svojej účinnosti, keďže ako\nodporovateľné právne úkony dlžníka kvalifikuje aj tie, ku ktorým došlo „v poslednom\nroku pred začatím konkurzu“, hoci už k vyhláseniu samotného konkurzu došlo pred\nnadobudnutím účinnosti zákona č. 12/1998 Z. z. Zatiaľ čo tie právne úkony dlžníka,\nktoré tvoria predmet úpravy odseku 5 a 6 § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní, neboli\naž do 1. februára 1998 (kedy nadobudol účinnosť zákon č. 12/1998 Z. z. o konkurze\na vyrovnaní) ako právne odporovateľné úkony kvalifikované vôbec, túto kvalifikáciu\nuskutočnil zákon č. 12/1998 Z. z. Tento tiež prostredníctvom § 70a ods. 3 súčasne\numožnil, aby sa na konania začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti použil aj § 16\n„nového“ zákona o konkurze a vyrovnaní vrátane jeho odseku 4, v súlade s ktorým:\n„Právny úkon, ktorému konkurzný veriteľ alebo správca s úspechom odporoval, je\nvoči konkurzným veriteľom právne neúčinný; všetko, o čo sa odporovateľným\nprávnym úkonom dlžníkov majetok ukrátil, sa musí vrátiť do podstaty a ak to nie je\nmožné, musí sa poskytnúť peňažná náhrada“. Zatiaľ čo § 70a ods. 2 zákona\no konkurze a vyrovnaní v spojení s § 15 ods. 5, 6 dovoľuje posúdiť ako odporovateľné\ntaké právne úkony dlžníka, ktoré až do 1. februára 1998 takto právne kvalifikované\nneboli vôbec, § 70a ods. 3 zákona v spojení s jeho § 16 ods. 4 umožňuje, aby takéto\nprávne úkony dlžníka boli hodnotené (voči konkurzným veriteľom) ako právne\nneúčinné a aby všetko, o čo sa odporovateľným právnym úkonom dlžníkov majetok\nukrátil, bolo vrátené do podstaty a ak to nie je možné, aby za takýto majetok bola\nposkytnutá peňažná náhrada.\nV dôsledku takejto právnej kvalifikácie právnych úkonov dlžníka (tak ako sú\nuvedené v § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze a vyrovnaní) ako právne\nodporovateľných, aj vtedy, keď k nim došlo pred nadobudnutím účinnosti zákona\n\n16\n\nč. 12/1998 Z. z., zákon ukladá tým, ktorí sa s ním na nich dohodli, zákonnú povinnosť\npodrobiť sa „novozavedenému“, resp. dodatočne zavedenému právnemu režimu týchto\núkonov a v prípade, že išlo o právny úkon, ktorému konkurzný veriteľ alebo správca\ns úspechom odporoval, aj povinnosť všetko, o čo sa odporovateľným právnym\núkonom dlžníkov majetok ukrátil, vrátiť do konkurznej podstaty a ak to nie je možné,\nposkytnúť za takýto majetok peňažnú náhradu (§ 16 ods. 4 zákona). V dôsledku\nuvedeného možno uviesť, že zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní\nustanovením svojho § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5, 6 neochraňuje tie práva\nmajetkovej povahy, ktoré pred dňom jeho účinnosti nadobudli tí, ktorí s dlžníkom\nvstúpili do právnych vzťahov majetkovej povahy, ktoré sa však (od 1. februára 1998)\nstali ako „právne odporovateľné“ predmetom úpravy § 15 ods. 5 a 6 zákona. Tieto\npráva (ktoré až do 1. februára 1998) neboli z hľadiska zákona o konkurze a vyrovnaní\nspochybniteľné alebo napadnuteľné, boli však (a po 1. februári 1998) v dôsledku\nzákona č. 12/1998 Z. z. právne kvalifikované ako odporovateľné právne úkony dlžníka\ns právnymi účinkami nastúpenia nových zákonných povinností pre tie osoby, ktoré\ns dlžníkom takýto odporovateľný právny úkon uzavreli.\nPri\n\nposudzovaní\n\nnavrhovateľovej\n\nargumentácie\n\nohľadom\n\ntzv.\n\npravej\n\nretroaktivity (pravej spätnej pôsobnosti) označených ustanovení zákona o konkurze\na vyrovnaní Ústavný súd SR zistil, že v tomto prípade o takúto retroaktivitu nejde,\nnakoľko označené zákonné ustanovenia nevytvárajú žiadne právne účinky smerujúce\npred deň nadobudnutia jeho účinnosti, t. j. pred 1. február 1998. Hoci tieto zákonné\nustanovenia právne kvalifikujú (ako odporovateľné právne úkony) aj tie úkony\ndlžníka, ku ktorým došlo pred uvedeným termínom, účinky takejto právnej\nkvalifikácie sa prejavujú až po tomto termíne. V danom prípade však podľa názoru\nÚstavného súdu SR možno ale hovoriť o tzv. nepravom spätnom pôsobení zákona\n(tzv. nepravej retroaktivite), v rámci ktorého zákon právne kvalifikuje tie právne\núkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti, v dôsledku čoho však\nmôže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté\ns ich uzavretím. V tejto súvislosti nemožno prirodzene vylúčiť ani zásah zákona do\n\n17\n\ntakto nadobudnutých práv, ku ktorému dochádza v prípade, že „výsledkom“\nuplatňovania predošlého zákona sa pre dané subjekty stalo ich nadobudnutie.\nPri posudzovaní súladu označených ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní\ns čl. 1 Ústavy SR (najmä pokiaľ ide o zabezpečenie právnej istoty prostredníctvom\nzákazu nepravej spätnej pôsobnosti zákona a ochrany nadobudnutých práv) Ústavný\nsúd SR zobral do úvahy ako judikatúru bývalého federálneho Ústavného súdu ČSFR,\ntak aj Ústavného súdu SR, podľa ktorej ako z pohľadu tzv. pravej, tak aj nepravej\nretroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv,\nktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale\n(a „pro futuro“) len zlepšovať. Na tento aspekt poukázal aj Ústavný súd ČSFR, ktorý\nvo svojom rozhodnutí PL. ÚS 78/92 v tejto súvislosti uviedol: „Princípy právneho\nštátu, právnej istoty, ktoré možno vyvodiť z požiadavky demokratického usporiadania\nštátu (čl. 1 Listiny), vyžadujú každý ústavne možný prípad retroaktivity zakotviť\nexpressis verbis v ústave, resp. v zákone a vyriešiť s tým spojené prípady tak, aby\nnadobudnuté práva boli riadne chránené.“ Aj Ústavný súd SR vo veci PL. ÚS 16/95\nuviedol, že: „S inštitútom právnej istoty v právnom štáte úzko súvisí požiadavka\nlegálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu\nnemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie\nvydaného právneho predpisu.“\nTam, kde sa však takýto neskorší právny predpis dotkne budúcej právnej\nexistencie raz nadobudnutých práv, je potrebné uznať, že ide o výnimku z ochrany\nnadobudnutých práv. Vychádzajúc z uvedeného je tiež možné uviesť, že subjekty\nprávnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli uzavreté v súlade\ns právnou úpravou platnou v čase ich uzavretia, nebudú neskoršou právnou úpravou\nkvalifikované spôsobom, ktorý môže viesť až k strate ich právnej účinnosti. Takáto\nneskoršia právna úprava neochraňuje práva nadobudnuté v dobrej viere a pred jej\núčinnosťou. Pokiaľ ide o nové povinnosti, ktoré sú neskoršou právnou úpravou\nnositeľom takto nadobudnutých práv ukladané, je potrebné pripomenúť, že podľa\nčl. 13 ods. 1 Ústavy SR možno povinnosti ukladať len na základe zákona a pri\n\n18\n\nzachovaní základných práv alebo slobôd, pričom je nepochybné, že toto ustanovenie\nvyjadruje ústavný príkaz ukladať právne povinnosti len do budúcnosti, ale v žiadnom\nprípade však nie aj do minulosti (pro praeterito).\nUvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na majetkové práva, ktoré tretie osoby\nnadobudli v dôsledku tých právnych úkonov dlžníka, ktoré § 15 ods. 5 a 6 zákona\no konkurze a vyrovnaní vyhlásil za odporovateľné právne úkony. Z uvedených\ndôvodov Ústavný súd SR posúdil ustanovenie § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5 a 6\nzákona o konkurze a vyrovnaní ako narušujúce právnu istotu a nadobudnuté práva\nv rozsahu, spôsobom a v intenzite, ktorá spôsobila, že tieto ustanovenia sa vo svojej\nvzájomnej spätosti dostali do nesúladu s čl. 1 Ústavy SR. Nakoľko ale ustanovenia\n§ 15 ods. 5 a 6 platia aj „samostatne“ a bez spojitosti s § 70a ods. 2 zákona o konkurze\na vyrovnaní (t. j. po 1. februári 1998 a „pro futuro“), Ústavný súd SR vyhovel návrhu\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky len v časti požadujúcej vyhlásenie za\nnesúladný s čl. 1 Ústavy SR len § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní.\nÚstavný súd SR v tejto súvislosti zaujal stanovisko aj ku tvrdeniu Národnej\nrady SR, podľa ktorého: „Ustanovenie § 70a ods. 1 upravuje všeobecne postup súdu\na účastníkov konania v neskončených konaniach. Z dôvodu právnej istoty účastníkov\nkonania sa taxatívne v odseku 3 ustanovuje, že ak v neskončených konaniach bol\nvyhlásený konkurz a majú sa použiť ustanovenia už novelizovaného zákona (§ 70a\nods. 2), právne účinky úkonov podľa § 15 zostávajú zachované v prípade, ak tieto\nprávne úkony nastali pred účinnosťou zákona a v takomto prípade nedochádza\nk retroaktivite právnej normy. Z toho dôvodu nie je možné, aby veriteľ odporoval\ntýmto právnym úkonom dlžníka, ak boli vykonané podľa § 15 pred účinnosťou\nzákona“.\nPodľa právneho názoru Ústavného súdu SR však o zachovaní právnych účinkov\nmožno hovoriť len u tých úkonov, ktoré nepodliehajú právnemu režimu zákona\nč. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov pred 1. februárom 1998. Nakoľko ale\n§ 70a tohto zákona vo svojich odsekoch 2 a 3 umožňuje aj použitie „novelizovaného“\n\n19\n\n§ 15 zákona (vrátane jeho odsekov 5 a 6), možné právne účinky týchto úkonov\npodliehajú režimu tohto zákona v plnom rozsahu.\nNavrhovateľ tiež požiadal o vyslovenie nesúladu s čl. 1 Ústavy SR aj § 15\nods. 7 zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého „odporovateľným právnym\núkonom nemožno vyrovnať vzájomnú pohľadávku odporcu proti úpadcovi“. V tejto\nčasti Ústavný súd SR návrhu nevyhovel, nakoľko toto ustanovenie subjektom\nodporovateľných právnych úkonov neukladá ani nové právne povinnosti a ani\nnespôsobuje zánik už nadobudnutých práv. Uvedené ustanovenie sa predovšetkým\nvôbec netýka existencie nadobudnutých práv, ich platnosti, resp. účinnosti (vrátane\npráv nadobudnutých z odporovateľných právnych úkonov dlžníka), nakoľko len\n„negatívne“ vymedzuje ten účel, na ktorý odporovateľný právny úkon nemožno vôbec\npoužiť, t. j. že ním nemožno vyrovnať vzájomnú pohľadávku odporcu voči úpadcovi.\nTakéto zákonné ustanovenie (identické s § 15 ods. 7) obsahoval už aj § 16 ods. 3\nzákona o konkurze a vyrovnaní pred jeho novelizáciou z 1. februára 1998.\nIII.\nNamietaný nesúlad § 66f zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení\nneskorších predpisov s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a 3\nÚstavy SR\nNavrhovateľ napokon namietal, že ustanovenie § 66f zákona o konkurze\na vyrovnaní nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v spojení s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 3\nÚstavy SR. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol: „Novela zákona o konkurze\na vyrovnaní ustanovením § 66f znemožnila účastníkom konkurzného konania a súdom\npostup podľa § 228 až § 243e Občianskeho súdneho poriadku.\n\n20\n\nPrávo na súdnu ochranu patrí medzi základné ľudské práva, ktoré boli\nzakotvené v roku 1948 už vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a následne aj\nv Európskom dohovore. Právo na spravodlivý súdny proces je nevyhnutným\npredpokladom reálneho uplatnenia všetkých ostatných základných práv a slobôd.\nJednotlivec si môže v prípade potreby uplatňovať svoje základné ľudské práva\na slobody prostredníctvom nezávislých súdov. Ustanovenie § 66f zákona o konkurze\na vyrovnaní znemožňuje uplatňovanie článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a je\nv rozpore aj s článkom 11, článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 3 a 4 a s článkom 46\nods. 1 ústavy.\nPrávo na súdnu a inú právnu ochranu v Slovenskej republike je vyjadrené o. i.\naj v článku 46 ods. 3 ústavy, ktorý vyjadruje zodpovednosť štátu za prípadnú\nmajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím niektorého zo štátnych orgánov. Je to akési\nručenie štátu za zákonnosť rozhodovania týchto orgánov. V zmysle tohoto ustanovenia\nmá každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného\nštátneho orgánu, či orgánu verejnej správy.\nUstanovenie § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní však bráni možnosti uplatniť\nsi právo na riadnu súdnu ochranu a obmedzuje toto základné právo tým, že sa dotýka\njeho podstaty. Vzhľadom na § 4 a iné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho\nnesprávnym postupom, ustanovenie § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní spôsobilo\nnemožnosť uplatnenia si náhrady škody voči štátu tak, ako to zaručuje článok 46 ods.\n3 ústavy. Citovaný zákon v § 4 ustanovuje podmienku, že nárok na náhradu škody je\nmožné uplatniť až vtedy, keď nezákonné rozhodnutie zrušil orgán na to príslušný.\nV danom prípade je potrebné, aby súd vyššej inštancie zrušil rozhodnutie súdu nižšej\ninštancie ako nezákonné. Ustanovenie § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní tým, že\nvylučuje možnosť použitia mimoriadnych opravných prostriedkov podľa § 228 až\n243e Občianskeho súdneho poriadku znemožňuje účastníkovi konania dosiahnuť, aby\npríslušný súd zrušil nezákonné rozhodnutie, na základe čoho by tento mohol žiadať\no náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím konkurzného súdu.\n\n21\n\nZ tohoto vyplýva, že v prípade vydania nezákonného rozhodnutia podľa zákona\no konkurze a vyrovnaní nie je možné toto zrušiť a domáhať sa náhrady škody voči\nštátu, a teda tu došlo k porušeniu článku 46 ods. 3 ústavy.\nPrávnické a fyzické osoby sa síce môžu obrátiť podľa článku 130 ods. 3 ústavy\npri porušení svojich práv s podnetom na Ústavný súd SR, ktorý môže vysloviť\nv náleze, že došlo k porušeniu základných ústavných práv, Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky však nie je treťou alebo štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,\na nie je oprávnený do ich činnosti zasahovať a ich rozhodnutia zrušovať. Rozpor\nsúdneho rozhodnutia s ústavou, príp. medzinárodnými dohovormi o ľudských právach\na základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, skonštatovaný\nÚstavným súdom Slovenskej republiky, neumožňuje uplatniť si náhradu škody podľa\nčlánku 46 ods. 3 ústavy. Z týchto dôvodov ustanovenie § 66f zákona o konkurze\na vyrovnaní tým, že vylúčilo možnosť použitia § 228 až 243e Občianskeho súdneho\nporiadku, je rozporné s ústavou.“\nNárodná rada SR k tejto časti návrhu generálneho prokurátora SR uviedla:\n„K časti návrhu generálneho prokurátora SR, ktorý obsahuje návrh na vydanie nálezu\nv bode 3 tak, že ustanovenie § 66f zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní\nv znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 11, s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3\na s čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR, uvádzame, že jeho účelom bolo zabrániť prieťahom\nv konkurznom konaní (aby mimoriadne opravné prostriedky nepodávali dlžníci\núčelovo). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na špecifický charakter\nkonkurzného konania. Možno však súhlasiť s tým, že citované ustanovenie tým, že\nvylučuje možnosť použiť v konkurznom konaní mimoriadne opravné prostriedky\npodľa § 228 až 243e Občianskeho súdneho poriadku, ako aj tým, že neumožňuje\nodvolaciemu súdu použiť ustanovenie § 221 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho\nporiadku, obmedzuje možnosti účastníkov sporu domáhať sa zrušenia nezákonného\n\n22\n\nrozhodnutia, preto sa\n\ns touto časťou\n\nnávrhu generálneho prokurátora\n\nSR\n\nstotožňujeme“.\n1. Navrhovateľ v tejto časti návrhu namietol nesúlad § 66f zákona o konkurze\na vyrovnaní s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko podľa jeho názoru „znemožňuje jeho\nuplatňovanie“, a tým, že: „vylučuje možnosť použitia mimoriadnych opravných\nprostriedkov podľa § 228 až 243e Občianskeho súdneho poriadku, znemožňuje\núčastníkovi konania dosiahnuť, aby príslušný súd zrušil nezákonné rozhodnutie“, a „je\nv rozpore s ústavou“. Podľa názoru navrhovateľa nemožnosť účastníkov konania\no konkurze použiť voči právoplatnému rozsudku prvostupňového súdu, resp.\nodvolacieho súdu, mimoriadne opravné prostriedky podľa § 228 Občianskeho súdneho\nporiadku (Obnova konania) a § 236 (Dovolanie) spôsobuje jeho nesúlad s čl. 6 ods. 1\nDohovoru, t. j. právom na súdne konanie o občianskych právach a záväzkoch. Podľa\ntakejto argumentácie navrhovateľa sa preto „o občianskych právach a záväzkoch“\nv zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozhoduje aj v tých súdnych konaniach, ktoré\nnasledujú až po vynesení právoplatného rozhodnutia (rozsudku) v občianskej veci\na ktoré proti takýmto právoplatným rozhodnutiam smerujú.\nNa podporu tohto svojho tvrdenia však navrhovateľ ani vo svojom písomnom\nnávrhu a ani na ústnom pojednávaní neuviedol žiadnu judikatúru Európskej komisie\npre ľudské práva, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva. Pred rozhodnutím o súlade\noznačeného ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní s čl. 6 ods. 1 Dohovoru preto\nÚstavný súd SR preskúmal tú judikatúru Komisie pre ľudské práva, ktorá sa zaoberala\nkonaniami, v ktorých sťažovatelia žiadali o preskúmanie právoplatných rozhodnutí\nv občianskych a trestných veciach v tom smere, či ich možno tiež považovať za súdne\nkonania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko aj v nich sa rozhoduje\no „občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo o „oprávnenosti akéhokoľvek\ntrestného obvinenia“. Ústavný súd SR v tejto súvislosti zistil, že Komisia pre ľudské\npráva už v prípade sťažnosti 1552/62, X. v. Austria (nepublikované) 12. decembra\n1962 rozhodla celkom jednoznačne: „Právo žiadať o preskúmanie rozhodnutia, ktoré\nnadobudlo povahu „res adjudicata“, ako také nie je zaradené medzi práva a slobody\n\n23\n\nzaručené Dohovorom“, takže (a z toho dôvodu): „Zmluvné strany Dohovoru nie sú\npovinné priznať jednotlivcom možnosť žiadať o preskúmanie rozhodnutia, ktoré\nnadobudlo povahu „res adjudicata“ (sťažnosť 7761/77, X. v. Austria, rozhodnutie\nKomisie z 8. mája 1978, Decisions and Reports, 14, 171). Pokiaľ ide o takéto\nrozhodnutia v trestných veciach, Komisia vo viacerých prípadoch uviedla: „Právo na\nobnovu konania („retrial“, „re-opening“) ako také nepatrí medzi práva garantované\nDohovorom, nakoľko ten, kto o obnovu konania žiada a rozsudok, voči ktorému sa stal\nkonečným, už nie je osobou o oprávnenosti trestného obvinenia, voči ktorej sa má\nrozhodovať“ (sťažnosť 864/60, X. v. the Netherlands, rozhodnutie Komisie\nz 18. septembra 1961), sťažnosť 1237/61, rozhodnutie Komisie z 5. marca 1962,\nsťažnosť 7761/77, X. v. Austria, rozhodnutie Komisie z 8. mája 1978, sťažnosť\n9367/81, X. v. FRG (nepublikované), rozhodnutie Komisie z 2. júla 1984, sťažnosť\n10898/84, X. v. United Kingdom, rozhodnutie Komisie z 1. októbra 1984).\nVychádzajúc zo svojej judikatúry v trestných veciach v prípade sťažnosti\n5495/72, X. v. FRG (rozhodnutie Komisie z 5. apríla 1974), Komisia zdôraznila, že aj\n„vo viacerých prípadoch týkajúcich sa žiadostí o obnovu (rehearing) konaní\nv občianskych veciach, odvolávajúc sa na svoju judikatúru v trestných veciach, prišla\nk rovnakému záveru, t. j. že konania, v ktorých sa o takýchto žiadostiach rozhoduje,\nnemožno považovať za súčasť čl. 6 Dohovoru. Tento názor je založený na tom, že\ntakéto konania sa už nedotýkajú „rozhodovania“ o občianskych právach a záväzkoch\nv zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale iba procesnej otázky, t. j. či rozhodnutie\no občianskom práve a záväzku, ktoré už bolo prijaté v predošlých konaniach (a ktoré\nnadobudlo povahu res adjudicata), by malo byť opätovne posúdené“.\nCitovaná judikatúra Komisie potvrdzuje, že tie konania zmluvných strán\nDohovoru, ktoré sťažovateľom dovoľujú návrhom (žalobou) napadnúť právoplatné\nrozsudky súdov v občianskych a trestných veciach, už nemožno považovať za súdne\nkonania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko sa v nich už nerozhoduje ani\no „občianskych právach a záväzkoch“ a ani o „oprávnenosti akéhokoľvek trestného\nobvinenia“, ale o iných otázkach. Keďže konania o nich nemožno považovať za súdne\n\n24\n\nkonania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nemohlo sa ustanovenie § 66f zákona\no konkurze a vyrovnaní s ním dostať do nesúladu, ako to tvrdil navrhovateľ.\nZ uvedeného dôvodu Ústavný súd SR nevyhovel jeho návrhu na vyslovenie nesúladu\n§ 66f zákona o konkurze a vyrovnaní s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\nNapriek tomu však Ústavný súd SR považoval za vhodné vyjadriť sa k tej\nargumentácii navrhovateľa, podľa ktorej ustanovenie § 66f zákona o konkurze\na vyrovnaní „znemožňuje uplatňovanie čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru“.\nK „znemožneniu“ uplatnenia medzinárodných dohovorov (vrátane dohovorov\no ochrane ľudských práv a základných slobôd) dochádza len v dôsledku použitia\ninštitútov medzinárodného práva zmluvného, t. j. ich vypovedaním (čl. 65 Európskeho\ndohovoru), v dôsledku výhrad k ich ustanoveniam (čl. 64 ods. 1 Európskeho\ndohovoru), prípadne odstúpením od záväzkov ustanovených v Dohovore (čl. 15 ods. 1\nEurópskeho dohovoru). Namietaný nesúlad ustanovenia vnútroštátneho zákona\nposudzovaný v konaní o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR jednej\nzo zmluvných strán Dohovoru preto v žiadnom prípade nemôže mať za dôsledok\nznemožnenie uplatňovania ustanovenia Dohovoru, ako to vo svojom návrhu tvrdil\nnavrhovateľ.\n2. Navrhovateľ ďalej namietol nesúlad § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní aj\ns čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko uvedené zákonné ustanovenie „bráni možnosti\nuplatniť si právo na riadnu súdnu ochranu a obmedzuje toto základné právo tým, že sa\ndotýka jeho podstaty“, nakoľko „vylúčilo možnosť použitia § 228 až 243e\nObčianskeho súdneho poriadku“. Povedané inými slovami, tým že uvedené\nustanovenie zákona o konkurze a vyrovnaní znemožnilo účastníkom konania\no konkurze a vyrovnaní uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov, a to\nobnovy konania (§ 228 až 235) a dovolania (§ 236 až 243e) voči právoplatným\nrozhodnutiam prvostupňového, resp. odvolacieho súdu, zabraňuje im (podľa názoru\nnavrhovateľa) v uplatnení ich práva na „riadnu súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR. Práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa podľa jej\nčl. 51 možno však domáhať len v medziach zákona, ktorý toto ustanovenie Ústavy SR\n\n25\n\nvykonáva, t. j. Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení\nneskorších predpisov). V zmysle jeho § 2 súdy v občianskom súdnom konaní\nprejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, t. j. uskutočňujú jednak konanie\nprocesné (rozhodovacie), jednak aj výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne\n(konanie vykonávacie alebo exekučné). V zmysle súčasnej právnej úpravy je treba aj\nopravné konania vrátane tých začatých po podaní mimoriadnych opravných\nprostriedkov považovať za súčasť procesnej (rozhodovacej) činnosti súdov, takže ako\nkonanie o dovolaní, tak aj obnova konania tvoria s konaniami, ktoré im predchádzali,\njeden celok.\nJe tomu tak z toho dôvodu, že čl. 46 ods. 1 Ústavy SR priznáva každému, aby\nsa zákonom stanoveným postupom domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom\nsúde, pričom v spojení s čl. 51 Ústavy SR je pod „právom“, ktorého sa možno\ndomáhať pred súdom, potrebné rozumieť každé právo, ktoré osobe priznáva zákon\nvykonávajúci ustanovenie čl. 46 Ústavy SR, t. j. aj Občiansky súdny poriadok. Termín\n„každý“ sa z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR preto vzťahuje nielen na osoby, ktoré sa obrátili\nna súd so svojou žalobou v občianskoprávnom konaní, ale aj na účastníkov súdneho\nkonania, pokiaľ im Občiansky súdny poriadok priznáva práva, ktorých sa môžu\nzákonom ustanoveným postupom domáhať na súde vrátane práva na preskúmanie\nzákonnosti postupu a rozhodovania súdov v občianskych veciach prostredníctvom\nriadnych, ale aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Ústavný súd SR už predtým\nvo veci sp. zn. I. ÚS 26/94 potvrdil: „Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje\nústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené\na ktorého sa možno zákonom ustanoveným postupom domáhať na súdnom alebo inom\norgáne Slovenskej republiky. Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu\nnie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v druhej\nhlave Ústavy Slovenskej republiky. Takýto záver nie je možné odvodiť ani z ústavy\na ani zo zákonov upravujúcich výkon práva na súdnu a inú právnu ochranu“.\nV uvedenom smere sa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR líši od čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý\nrozsah uplatnenia práva na súdnu ochranu obmedzuje na rozhodovanie o „občianskych\nprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“. Pre\n\n26\n\nakékoľvek z tých práv, uplatnenie ktorých je možné pred súdom, však čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR vyžaduje striktne, aby o nich rozhodol len „nezávislý a nestranný súd“.\nV tejto časti svojho návrhu preto navrhovateľ vychádzal z predpokladu, že\ndovolacie konanie a obnova konania patria medzi také súčasti základného práva na\nsúdnu ochranu, že ich oprávnené subjekty (účastníci súdneho konania, ktoré\npredchádzalo vyneseniu právoplatného rozsudku prvostupňového alebo odvolacieho\nsúdu) musia mať v dispozícii v každom súdnom konaní, ktoré sa takto skončilo.\nV prípade, keď v určitom súdnom konaní jeho účastníci už takéto právo nemajú (ako\nsa to prostredníctvom § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní stalo účastníkom\nkonkurzného a vyrovnacieho konania), došlo podľa navrhovateľa k porušeniu ich\npráva na „riadnu“ súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\nÚstavný súd SR v súvislosti s touto argumentáciou navrhovateľa predovšetkým\nzisťoval, či právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR možno v uvedenom\nsmere hodnotiť ako právo „absolútne“, súčasťou ktorého je obligatórne využitie\nvšetkých riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a pre všetky druhy\nsúdnych konaní, alebo či z takéhoto práva na súdnu ochranu zákonodarca pripúšťa\nvýnimky, a ak áno, aké. Úvodom Ústavný súd SR považoval za potrebné zdôrazniť, že\nústavodarca pri práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ani v jeho\ntexte a ani na žiadnom inom mieste Ústavy SR) nestanovil žiadne dôvody\na podmienky, za ktorých môže (mohlo by) prísť k jeho obmedzeniu. Z jeho znenia\nvšak nevyplýva, že ide o právo absolútnej povahy, na výkon ktorého nie je možné\nzákonom uvaliť žiadne obmedzenia (ako je tomu napríklad v prípade čl. 15, resp.\nčl. 16 ods. 2 Ústavy SR). Ústavný súd SR vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/96 tiež potvrdil:\n„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ústavodarca\nnekoncipoval ako absolútne právo (právo absolútnej povahy), z uplatňovania ktorého\nnie sú dovolené žiadne obmedzenia“. Takéto obmedzenia však musia v každom\nprípade spĺňať podmienky stanovené Ústavou SR, t. j. možno ich upraviť len zákonom\n(čl. 13 ods. 2), ďalej že takéto obmedzenia musia platiť rovnako pre všetky prípady,\nktoré spĺňajú ustanovené podmienky (čl. 13 ods. 3 Ústavy SR), a napokon, že pri\n\n27\n\nobmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto\nobmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy SR).\nTakýmto zákonom je (ako už bolo spomenuté) Občiansky súdny poriadok, ktorý\nokrem toho, že upravuje postup súdov v občianskych veciach (§ 1), upravuje aj\nnáležitosti „práva domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo porušené alebo\nobmedzené“ (§ 3 OSP), vrátane jeho možného obmedzenia v odvolacom konaní\n(§ 201 až 226), v dovolacom konaní (§ 236 až 243d), ako aj v obnove konania (§ 228\naž 235).\nNa základe analýzy označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nÚstavný súd SR zistil, že pokiaľ ide o riadne a mimoriadne opravné prostriedky proti\nrozhodnutiam\n\nprvostupňových\n\nsúdov,\n\nresp.\n\nprávoplatným\n\nrozhodnutiam\n\nprvostupňových alebo odvolacích súdov (ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy SR), zákonodarca ich neupravuje ako obligatórne procesné\ninštitúty, na uplatnenie ktorých majú účastníci súdneho konania právo voči\nakémukoľvek rozhodnutiu prijatému v akomkoľvek konaní pred súdom. Takto § 202\nObčianskeho súdneho poriadku stanovuje, za ktorých podmienok nie je prípustné\nodvolanie buď proti rozsudku súdu (§ 202 ods. 1), buď proti uzneseniu vydanému\nv exekučnom konaní (§ 202 ods. 2), alebo proti rôznym iným uzneseniam súdu (§ 202\nods. 3 písm. a) až j)). Ustanovenie § 238 ods. 4 OSP stanovuje, že dovolanie nie je\nprípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine, pokiaľ nejde o rozsudky tam\nvymenované, a napokon § 229 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje, že obnova\nkonania nie je prípustná proti rozsudkom, ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo\nrozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je [písmeno a)], a proti rozsudkom, zrušenie\nalebo zmenu ktorých možno dosiahnuť inak [písmeno b)].\nV prípadoch, kedy zákonodarca účastníkom konania neumožnil použitie\nmimoriadnych\n\nopravných\n\nprostriedkov\n\nproti\n\nprávoplatným\n\nrozhodnutiam\n\nprvostupňových a odvolacích súdov (vo všeobecnosti ide o veci upravené Zákonom\no rodine), uprednostnil právnu istotu v právnych vzťahoch medzi účastníkmi súdneho\nkonania (ktorá bola založená práve týmito právoplatnými rozhodnutiami) pred\n\n28\n\nzáujmom na ich opätovnom preskúmaní a prípadne aj na ich možnom „odstránení“\n(zmene, zrušení) ako nezákonných prostredníctvom mimoriadnych opravných\nprostriedkov. Dôvodom pre nepovolenie mimoriadnych opravných prostriedkov podľa\nObčianskeho súdneho poriadku je preto právna istota (vytvorená nezmeniteľnosťou\nsúdnych rozhodnutí), ktorú je treba považovať za súčasť základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v širšom kontexte za súčasť právneho štátu\npodľa čl. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR na tento význam právoplatných súdnych\nrozhodnutí už poukázal vo veci sp. zn. PL. ÚS 43/95, keď uviedol: „Zákonným\nnaplnením požiadaviek a princípov právneho štátu (konkrétne právnej istoty) je inštitút\nprávoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese znamená\npredovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia a jeho záväzné účinky na právne\nvzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli\nkvalitu judikovaných právnych vzťahov, t. j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou.\nDo účinkov právoplatnosti vymedzených § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku\nmožno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov,\nktoré sú významnejšie, než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych\nrozhodnutí“. Zatiaľ čo takáto právna istota býva aj pri právoplatných súdnych\nrozhodnutiach len relatívna, keďže zákon (hoci len výnimočne) pripúšťa aj ich zmenu\nprostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, v spomenutých prípadoch\nsúdnych rozhodnutí je však táto právna istota absolútna, nakoľko zákon ich napadnutie\nprostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. obnovy konania\na dovolania expressis verbis, vylučuje. Nevyhnutným predpokladom použitia\nmimoriadnych opravných prostriedkov alebo ich zákazu (a tým vytvorenia stavu\nprávnej istoty právoplatným rozhodnutím súdu za využitia riadnych alebo aj\nmimoriadnych opravných prostriedkov) je však to, že ten stav, situácia, otázka alebo\nspor, ktoré boli predmetom konania pred prvostupňovým alebo odvolacím súdom, je\npoužitím mimoriadneho opravného prostriedku ešte stále možné zmeniť, resp.\nrozhodnúť o ňom spôsobom odlišným od právoplatného rozhodnutia prvostupňového\nalebo odvolacieho súdu. Tento „predpoklad“, ktorý je podstatný pre použitie\nmimoriadnych opravných prostriedkov, vyplýva aj z ich samotného zákonom\nstanoveného účelu, nakoľko § 235 ods. 2 OSP (a pre prípad obnovy konania) uvádza:\n\n29\n\n„Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, nové rozhodnutie nahradí\npôvodné rozhodnutie“ a pri dovolaní § 243b ods. 2 stanovuje: „Ak dovolací súd zruší\nrozhodnutie odvolacieho súdu, vráti mu vec na ďalšie konanie“. Samotný predmet\nsúdneho konania musí preto stále „existovať“ (musí byť schopný byť opätovne súdom\npreskúmaný, v dôsledku čoho môže byť pôvodné súdne rozhodnutie zrušené, alebo\no ňom môže byť rozhodnuté spôsobom odlišným od predošlého súdneho rozhodnutia),\npričom takéto rozhodnutie dovolacieho súdu (resp. súdu, ktorý konal o obnove\nkonania) musí byť voči predmetu pôvodného súdneho rozhodnutia vykonateľné.\nVychádzajúc z uvedeného preto Ústavný súd SR zisťoval, či právna istota,\nktorá vzniká veriteľom a aj úpadcovi v dôsledku právoplatného rozvrhového uznesenia\nsúdu v konkurznom konaní (§ 30 zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších\npredpisov), resp. uznesenia o potvrdení vyrovnania vo vyrovnacom konaní (§ 60\nzákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), môže alebo už nemôže byť\n„spochybnená“ použitím mimoriadnych opravných prostriedkov. Pri odpovedi na túto\notázku Ústavný súd SR zobral do úvahy predovšetkým samotný účel konkurzného\na vyrovnacieho konania, cieľom ktorého je: „dosiahnuť pomerné uspokojenie\nveriteľov z dlžníkovho majetku“ (§ 2 ods. 2 zákona). Pre konanie, ktoré nasleduje po\nvyhlásení konkurzu (§ 13), je typické speňaženie konkurznej podstaty (§ 27), t. j.\nprechod vlastníckych práv z úpadcu na iné subjekty, pričom výťažok takéhoto\nspeňaženia slúži na úhradu úpadcových dlhov voči jeho veriteľom spôsobom,\nv rozsahu a v poradí určenom v tzv. rozvrhovom uznesení konkurzného súdu (§ 32\na nasl. zákona č. 328/1991 Zb.). V priebehu konkurzného konania tak dochádza\n(a v dôsledku speňaženia) k zániku či aspoň výraznému poklesu majetku úpadcu, ktorý\nje po svojom speňažení určený k úhrade jeho dlhov voči veriteľom.\nK obmedzeniu dlžníkovho majetku dochádza aj pri vyrovnaní, a to buď priamo\nuspokojením, resp. zaplatením pohľadávok veriteľov (§ 60 písm. b) a c) zákona\nč. 328/1991 Zb.), alebo zabezpečením ich zaplatenia. To, čo tvorí predmet a je účelom\nkonkurzného a vyrovnacieho konania, t. j. speňaženie majetku dlžníka (a pomerné\nuspokojenie veriteľov z tohto majetku) už počas týchto konaní, postupne „zaniká“,\n\n30\n\nresp. sa zmenšuje, pričom tento proces je sprevádzaný nadobúdaním vlastníckych práv\nk majetku úpadcu tretími subjektmi, resp. vznikom záväzkových právnych vzťahov\nmajetkovej povahy. Tento proces sa následne završuje realizáciou právoplatného\nrozvrhového uznesenia súdu v konkurznom konaní, resp. právoplatného uznesenia\nsúdu o potvrdení vyrovnania vo vyrovnacom konaní.\nBerúc do úvahy tieto špecifiká konkurzného a vyrovnacieho konania je možné\nuzavrieť, že zákonom upravené právne účinky rozhodnutí vznikajúce pri použití\nmimoriadnych opravných prostriedkov voči právoplatným rozhodnutiam súdov\nv konkurznom a vyrovnacom konaní by už boli bez akéhokoľvek právneho efektu,\nnakoľko o takto „skonzumovanom“ a rozdelenom (speňaženom) majetku dlžníka,\nresp. úpadcu už nie je možné opätovne rozhodnúť, resp. o ňom rozhodnúť spôsobom\nodlišným od predošlého súdneho rozhodnutia a k jeho „restitutio in integrum“ už\nnemôže vôbec dôjsť.\nAj z tohto dôvodu právna istota založená právoplatnými rozhodnutiami súdu\nv konkurznom a vyrovnacom konaní má „definitívnu podobu“, nakoľko akýkoľvek\nmimoriadny opravný prostriedok by vzhľadom na samotný účel konkurzného\na vyrovnacieho konania vzniknutý stav už nebol schopný zmeniť.\nPokiaľ ide o odpoveď na otázku, či vylúčením použitia mimoriadnych\nopravných\n\nprostriedkov\n\n(§ 228 až § 243e\n\nObčianskeho súdneho poriadku)\n\nustanovením § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR, je možné uviesť, že takéto obmedzenie nie je s uvedeným článkom\nnesúladné, pokiaľ spĺňa požiadavky čl. 13 ods. 2 až 4 Ústavy SR. Nakoľko odseky 2\na 3 článku 13 Ústavy SR nie sú v tejto súvislosti relevantné, podstatné je ustanovenie\njeho odseku 4, v súlade s ktorým: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený\ncieľ.“ Ako už bolo uvedené, podstatou a zmyslom použitia ako riadnych, tak aj\nmimoriadnych opravných prostriedkov proti neprávoplatným alebo právoplatným\nrozhodnutiam súdov je docieliť zmenu rozhodnutia prijatého vo veci predloženej na\n\n31\n\nrozhodnutie súdu. Nevyhnutným predpokladom ich použitia je preto reálna\n(existujúca) možnosť zmeny toho stavu, situácie, otázky alebo sporu, ktoré boli\npredmetom\n\npredchádzajúceho\n\nkonania\n\npred\n\nsúdom\n\ns následnou\n\nreálnou\n\nvykonateľnosťou takéhoto rozhodnutia. Akékoľvek obmedzenie práva na súdnu\nochranu, resp. jeho súčastí by preto túto skutočnosť malo rešpektovať, resp. z nej\nvychádzať. Ak však vzhľadom na špecifiku konkrétneho súdneho konania už použitie\nmimoriadnych opravných prostriedkov takéto účinky reálne mať nemôže, to zákonné\nustanovenie, ktoré pre takéto súdne konanie obmedzuje ich použitie, sa už prirodzene\n(a v žiadnom prípade) nedotýka ich „podstaty a zmyslu“. Z uvedených dôvodov\nustanovenie § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní nemožno považovať za nesúladné\ns čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, a teda ani jej čl. 46 ods. 1. Z tohto dôvodu tiež Ústavný súd\nSR zamietol návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu § 66f zákona o konkurze\na vyrovnaní s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\n3. Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní aj\ns čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, keďže: „…ustanovenie § 66f zákona o konkurze\na vyrovnaní spôsobilo nemožnosť uplatnenia si náhrady škody voči štátu tak, ako to\nzaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy“, tým, že: „vylučuje možnosť použitia mimoriadnych\nopravných prostriedkov podľa § 228 až 243e Občianskeho súdneho poriadku,\nznemožňuje účastníkovi konania dosiahnuť, aby príslušný súd zrušil nezákonné\nrozhodnutie, na základe čoho by tento mohol požiadať o náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím konkurzného súdu.“ Ústavný súd SR ani v tejto časti návrhu\nnavrhovateľa nevyhovel, nakoľko žiadne ustanovenie zákona č. 328/1991 Zb.\no konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (vrátane jeho § 66f) sa\nv žiadnom rozsahu a žiadnym spôsobom nedotýka základného práva upraveného\nv čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Vzhľadom na uvedené preto prirodzene ani nemôže\nobmedzovať či dokonca odnímať právo každého na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu tak, ako to vo svojom návrhu uviedol navrhovateľ.\n4. Vzhľadom na skutočnosť, že Ústavný súd SR nevyhovel návrhu\nnavrhovateľa na vyslovenie nesúladu § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní s čl. 46\n\n32\n\nods. 1 a 3 Ústavy SR, bolo už bez právneho významu zaoberať sa aj namietaným\nnesúladom tohto ustanovenia aj s čl. 11, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, tak\nako to žiadal navrhovateľ.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nVyhlásené v Košiciach 1. júla 1999\n\nJUDr. Milan Č i č\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n33", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}