{"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 3. apríla 1996, sp. zn. PL. ÚS 36/95, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Richard Rapant", "sudca_id": 1106, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/richard-rapant-1106", "datum_vydania": "1996-04-03", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-1", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1/text", "citacie_n": 0, "text": "PL. ÚS 36/95\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu\nJUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny\nDanielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery\nMrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Miloša\nSeemanna na verejnom zasadnutí 3. apríla 1996 vo veci navrhovateľa skupiny\n35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpeného poslancom\nIng. Jánom Langošom, proti Národnej rade Slovenskej republiky, bez\nprítomnosti jej zástupcu, o vyslovenie nesúladu 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6\na 7, 24 ods. 1 a 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4\na čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 2, 3\na 4 a čl. 11 ods. 1 a 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza\nListina základných práv a slobôd, takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia 23 ods. 3, 5 a 6 písm. b/ zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na\nusporiadanie vlastníctva k pozemkom n i e s ú v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona\nč. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.\n2. Ustanovenie 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom n i e j e v súlade s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1\nústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv\na slobôd.\n3. Návrh na vyslovenie nesúladu 23 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na\n\nusporiadanie vlastníctva k pozemkom s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 20\nods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky z a m i e t a .\n4. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n27. septembra 1995 predložený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného Ing. Jánom\nLangošom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\no súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“). Predmetom návrhu bola požiadavka na\nvyslovenie nesúladu:\n1. ustanovenia 22 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“) s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4,\nčl. 13 ods. 2, 3, 4 a čl. 59 ods. 2 ústavy a s čl. 1, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 2, 3 a 4\na čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „Listina základných práv a slobôd“),\n2. ustanovenia 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 12\nods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4\na s čl. 11 ods. 1 a 5 Listiny základných práv a slobôd,\n3. ustanovenia 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13\nods. 2, 3 a 4 a s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4 a čl. 11\nods. 1 a 5 Listiny základných práv a slobôd,\n4. ustanovenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 1, čl. 12 ods. 4\na čl. 13 ods. 3 ústavy a s čl. 3 ods. 3 a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv\na slobôd.\nÚstavný súd na svojom neverejnom zasadnutí v pléne tento návrh\npredbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky náležitosti návrhu podľa 20\na 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\n\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) a že nie sú\ndôvody na jeho odmietnutie, ho 10. októbra 1995 prijal na ďalšie konanie.\nNavrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu uviedol:\n1. Demokratický a právny štát založený na úcte k právam a slobodám\nčloveka vylučuje, aby účelovosť akokoľvek dobre mienená otvárala cestu\nk ľubovôli. Ani zvrchovanosť štátu nezakladá pre štát možnosť ľubovoľných\ndaní, aj keby sa tak stalo na základe zákona.\nV oblasti daňovej je potrebné požadovať, aby zákonodarca podložil\nsvoje rozhodnutie objektívnymi racionálnymi kritériami.\nJe vecou štátu, aby v záujme svojich funkcií rozhodol, že v určitých\nprípadoch poskytne jednej skupine občanov menej výhod ako inej. Ani\nv takomto prípade však nie je možné postupovať ľubovoľne. Môže sa tak stať\nlen s poukazom na verejné hodnoty.\nPodľa názoru navrhovateľa odvod určený v ustanovení 22 ods. 1 zákona\nč. 180/1995 Z. z. je vlastne skrytou daňovou povinnosťou, ktorá sa vzťahuje na\nurčitú skupinu občanov, a to vždy v prípade, ak nastanú podmienky ustanovené\nzákonom. Štát týmto zásahom jednoznačne znevýhodnil tieto skupiny občanov,\npričom ani z dôvodovej správy nie je zrejmé, že tak urobil z dôvodov verejného\nzáujmu a pre verejné blaho.\nJe nesporné, že kritériá uvedené v 22 ods. 1 citovaného zákona postihuje\nnových nadobúdateľov pozemkov nehnuteľností a títo sú v nerovnom\npostavení oproti nadobúdateľom, na ktorých sa vzťahuje iný právny predpis\n(pozri 28 zákona č. 180/1995 Z. z.).\nZ právnej teórie a praxe je zrejmé, že nerovné zaobchádzanie s občanmi\nje prípustné len vtedy, ak by sa tým sledoval legitímny cieľ, súčasne však\nprostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nemôžu byť neúmerné. O neúmernosť\nnejde, ak je možné odvolať sa na verejné hodnoty.\nPodľa navrhovateľa v danom prípade nebol dodržaný tento princíp,\npretože zákonom SNR č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych\n\nvzťahov k nehnuteľnostiam došlo k odstráneniu tej nerovnosti, ktorú napadnuté\nustanovenie 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. opätovne zavádza.\nZrejme túto skutočnosť si uvedomoval aj sám zákonodarca, keď vylúčil\naplikáciu aj zákona SNR č. 293/1992 Zb.\nTým sa sám dostal do kontradiktórnej polohy, pretože na jednej strane\nzákonom SNR č. 293/1992 Zb. odstránil nezrovnalosti pri dedení\npochádzajúcich z čias totality a na druhej strane zákonom č. 180/1995 Z. z.\nprakticky ten istý princíp opätovne do právneho poriadku zavádza.\nVychádzajúc z bodu 2, navrhovateľ sa stotožnil so závermi Ústavného\nsúdu ČSFR (rozhodnutie č. 11/92 Zbierky uznesení a nálezov Ústavného súdu\nČSFR), podľa ktorého pojem rovnosti občanov pred zákonom je nutné chápať\nnie ako kategóriu abstraktnú, ale ako rovnosť relatívnu, ktorá požaduje len\nodstránenie neodôvodnených rozdielov.\nNadobúdatelia\n\npozemkov\n\nnadobúdaných\n\nod\n\núčinnosti\n\nzákona\n\nč. 180/1995 Z. z. sú znevýhodnení voči doterajším nadobúdateľom - dokonca\naj voči nadobúdateľom podľa zákona č. 293/1992 Zb. - pričom toto\nznevýhodnenie nie je vyvážené verejným záujmom nedrobenia pozemkov,\nkeďže sa netýka všetkých pozemkov, ale len pozemkov mimo zastavaného\núzemia obce, resp. pozemkov uvedených v ustanovení 24 ods. 2 zákona\nč. 180/1995 Z. z.\nSchválením napadnutého 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. bol\nporušený predovšetkým princíp zakotvený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého\nzákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky\nprípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\nNavrhovateľ pre úplnosť poznamenal, že v prípade vyslovenia nesúladu\n22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. stanú sa ustanovenia 22 ods. 2 a 3 tohto\nzákona nepoužiteľné.\n2. Navrhovateľ zastával názor, že ustanovenia 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7\nzákona NR SR č. 180/1995 Z. z. sú v rozpore s príslušnými ustanoveniami\nústavy z viacerých dôvodov.\n\nAko vyplýva z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, vlastnícke právo všetkých vlastníkov, teda aj spoluvlastníkov,\nmá rovnaký zákonný obsah a ochranu. Eventuálne obmedzenie tohto práva\nmusí mať zákonný podklad a platiť pre všetky prípady čl. 13 ods. 3 ústavy\na čl. 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.\nPre všetkých vlastníkov nehnuteľností platí rovnaký právny režim\nupravený predovšetkým Občianskym zákonníkom (zákon č. 40/1964 Zb.\nv znení neskorších predpisov). Nie je preto prípustné ustanoviť, a to pre rozpor\ns uvedenými ustanoveniami ústavy a Listiny základných práv a slobôd,\n„znevýhodňujúci“ režim pre vlastníkov poľnohospodárskeho prípadne lesného\npozemku, a to dokonca len pre vlastníka takéhoto pozemku, ktorý sa nachádza\nmimo zastavaného územia obce.\nPretože v ustanovení 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 zákona č. 180/1995 Z. z. je\nznačne obmedzená možnosť dedenia, navrhovateľ dospel k záveru o jeho\nnesúlade s príslušnými ustanoveniami ústavy.\n3. Navrhovateľ uviedol, že v ustanovení 24 ods. 1 zákona č. 180/1995\nZ. z. ide o totožný princíp, ako je uvedený v ustanovení 22 a 23 citovaného\nzákona. Z toho dôvodu z hľadiska označenia porušenia článkov ústavy\na Listiny základných práv a slobôd, z dôvodov rozporov tohto zákonného\nustanovenia s právnymi predpismi vyššej právnej sily, poukázal primerane na\nzávery uvedené v predchádzajúcich častiach svojho návrhu.\n4. Rozpor tohto ustanovenia s ústavou a Listinou základných práv\na slobôd vidí navrhovateľ v aplikačnej praxi, ktorá po nadobudnutí účinnosti\ncitovaného zákona nastala. Z 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. je podľa neho\nzrejmé, že aplikácia zákona SNR č. 293/1992 Zb. zostala nedotknutá. To podľa\nneho znamená, že pri vyporiadaní dedičských podielov podľa citovaného\nzákona sa neprihliada na obmedzenia uvedené v 22 a nasl. zákona č. 180/1995\nZ. z. Na druhej strane, ak sa síce uzavrela podľa zákona SNR č. 293/1992 Zb.\ndedičská dohoda, ale súd o nej do 1. septembra 1995 právoplatne nerozhodol,\ntak podľa znenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. sa musia aplikovať\nobmedzenia tohto zákona. To podľa navrhovateľa znamená, že pôvodná,\n\nzákonom garantovaná dohoda dedičov prestáva byť platná a musí sa\npostupovať už podľa 23 a nasl. zákona č. 180/1995 Z. z.\nVychádzajúc z uvedených dôvodov navrhovateľ požiadal, aby ústavný\nsúd po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol nálezom tohto znenia:\n„1. Ustanovenie 22 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 59\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 2, 3 a 4\na čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina\nzákladných práv a slobôd.\n2. Ustanovenie 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie\nvlastníctva k pozemkom nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4\na čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4\na s čl. 11 ods. 1 a 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina\nzákladných práv a slobôd.\n3. Ustanovenie 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých\nopatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom nie je v súlade s čl. 12\nods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky\na s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4 a čl. 11 ods. 1 a 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,\nktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.\n4. Ustanovenie 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a s čl. 3 ods. 3 a čl. 4 ods. 4 ústavného zákona č. 23/1991\nZb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.\nDňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\nstráca ustanovenie 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 a 24 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach\nna usporiadanie vlastníctva k pozemkom účinnosť. Pokiaľ Národná rada\nSlovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia zákona do súladu s Ústavou\n\nSlovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a s Dohovorom\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od\nvyhlásenia tohto nálezu platnosť.“\nNárodná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný orgán, ktorý\nnapadnutý všeobecne záväzný právny predpis (zákon č. 180/1995 Z. z.) vydal\nvo svojom stanovisku, o ktoré ju podľa 39 zákona č. 38/1993 Z. z. požiadal\npredseda ústavného súdu, doručeného ústavnému súdu 15. februára 1996,\nuviedla dôvody, na základe ktorých rozhodla o prijatí citovaného zákona.\nZároveň ustanovila svojho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. Podľa\nvyjadrení účastníkov konania obaja trvali na ústnom pojednávaní.\nÚstavný súd sa písomne obrátil na Notársku komoru Slovenskej\nrepubliky s požiadavkou, aby sa vyjadrila k návrhu týkajúceho sa namietaného\nnesúladu niektorých ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. Vo vyjadrení\nz 18. decembra 1995 sa Notárska komora Slovenskej republiky v plnom\nrozsahu stotožnila s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky na vyslovenie nesúladu 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7, 24 ods. 1\na 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky\na s Listinou základných práv a slobôd.\nSvoje stanovisko k zákonu č. 180/1995 Z. z. predložil ústavnému súdu\n17. novembra 1995 aj minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa\nneho viaceré ustanovenia citovaného zákona nie sú v súlade s Ústavou\nSlovenskej republiky, ako napr. 24 ods. 1 a 28 ods. 3.\nNa verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu, konanom 3. apríla 1996,\nzástupca navrhovateľa Ing. Ján Langoš vo svojom vystúpení v plnom rozsahu\nzotrval na návrhu. Okrem toho uviedol, že navrhovateľa k podaniu návrhu\n„viedol pocit, že treba znovu vyniesť a vniesť i na Slovensku, ako jeden zo\nzákladných princípov, posvätnosť súkromného vlastníctva. I keď ústava hovorí\no rovnosti ochrany, súkromné vlastníctvo, vlastníctvo súkromnej osoby je\npotrebné zvlášť chrániť, pretože vlastníctvo štátu, resp. štát má dostatok\nprostriedkov a spôsobov, aby chránil iné formy vlastníctva. Štát, vláda\na zákonodarca niektorými určenými (v tomto návrhu) ustanoveniami hrubým\n\nspôsobom zasiahol do výkonu vlastníckych a dedičských práv niektorých\nvlastníkov a len v niektorých vymedzených pozemkoch, ktoré sa nachádzajú\nmimo katastra obcí“. Zástupca navrhovateľa ďalej uviedol, že sa „pridržiava\npôvodných dôvodov, ale keďže ústavný súd môže ex offo rozšíriť podanie“,\nrozšíril návrh aj „o nesúlad ustanovenia 15 s ústavou, pretože tu zákonodarca\nstanovuje prekluzívnu lehotu, ktorou zasahuje alebo ruší, končí vlastnícke\nprávo, ktoré je podľa ústavy nepremlčateľné“. K tomuto návrhu zástupcu\nnavrhovateľa, zaujal stanovisko predseda ústavného súdu, so záverom, že\nústavný súd nemôže prednesenému návrhu vyhovieť, pretože na pojednávaní\nnie je prítomný zástupca Národnej rady Slovenskej republiky .\nKeďže ustanovený zástupca Národnej rady Slovenskej republiky sa po\npredchádzajúcom zdôvodnení nemohol dostaviť na verejné zasadnutie pléna\nústavného súdu, prečítal sudca spravodajca text stanoviska, ktoré na základe\nžiadosti predsedu ústavného súdu vypracoval predseda Národnej rady\nSlovenskej republiky. V tomto stanovisku sú obsiahnuté dôvody, ktoré viedli\nk prijatiu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.\nV úvode stanoviska predseda Národnej rady Slovenskej republiky konštatoval,\nže „závery, ku ktorým navrhovatelia dospeli, sú veľmi zjednodušené,\nvychádzajú z vytrhnutia jednotlivých ústavných ustanovení a izolovane\ninterpretujú jednu časť zákona bez jej súvisu so zákonom ako celkom“.\nZo stanoviska ďalej vyplýva, že „Národná rada Slovenskej republiky\na jej orgány pri prerokúvaní vládneho návrhu zákona si boli vedomí veľmi\ncitlivej otázky ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Vychádzali pritom tak\nz čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa základné\npráva a slobody zaručujú všetkým, a to bez ohľadu na ich postavenie a z čl. 20\nods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že vlastnícke\nprávo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu.\nSituácia v pozemkovom vlastníctve na území Slovenskej republiky však\nnie je doteraz v súlade s týmito ustanoveniami, pretože verejne významná časť\nvlastníkov pozemkov (mimo zastavaného územia obce vyše 90 %) nemôže,\noproti vlastníkom iných predmetov, svoje ústavou priznané vlastnícke právo\n\nvyužiť buď úplne alebo vôbec. Títo vlastníci nemajú právne možnosti účinne\nnakladať s predmetom svojho vlastníctva, vôbec ho identifikovať a preukázať\nsvoju aktívnu legitimáciu na jeho ochranu.\nZákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. celým\nkomplexom v ňom uvedených opatrení na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom,\n\nopatrenia\n\nproti\n\ndrobeniu\n\nnevynímajúc,\n\nvytvára\n\núčinné\n\nprostriedky na zabezpečenie vyššie uvedených ústavných práv. Popri\nzabezpečení možnosti plne disponovať s predmetom svojho vlastníctva, zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. a návrhom poslancov\nnapadnutá tretia časť osobitne, si za svoj cieľ určil vytvoriť podmienky pre\nfunkčné zabezpečenie poľnohospodárskej a lesnej výroby. Vzhľadom na to, že\noptimálne fungovanie predovšetkým poľnohospodárskej výroby možno\npovažovať za verejný záujem, má zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. a v ňom upravené usporiadanie pozemkového vlastníctva\nz uvedeného hľadiska významný aspekt ústavný, spočívajúci v tom, že\nusporiadanie\n\npozemkového\n\nvlastníctva\n\nako\n\npredpoklad\n\noptimálneho\n\nfungovania poľnohospodárskej ale aj lesnej výroby možno považovať za\nrelevantný cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) i za relevantný\nverejný záujem (čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).\nPopri vyššie uvedených všeobecných aspektoch sú opatrenia proti\ndrobeniu pozemkov konštruované v zákone tak, aby neboli v rozpore\ns jednotlivými vyššie uvedenými ústavnými princípmi. Predovšetkým sa\nvzťahujú na všetky prípady vzniku nových pozemkov alebo spoluvlastníckych\npodielov k nim bez takých výnimiek, ktoré by mali svoju príčinu v osobe alebo\npostavení nadobúdateľa takéhoto pozemku alebo spoluvlastníckeho podielu.\nVšetky výnimky uvedené v 24 ods. 2 i v 28 sú výnimky spočívajúce alebo\nzaložené na objektívnych právnych skutočnostiach, ktoré navyše majú výrazný\nverejnoprospešný aspekt. Za protiústavné nemožno považovať ani to, že sa\ntýkajú len pozemkov poľnohospodárskych alebo lesných, a to preto, lebo\nz hľadiska vyššie uvedeného relevantného cieľa zákona sú podstatné práve\n\ntieto druhy pozemkov. Navyše z hľadiska praxe je málo pravdepodobné, že by\niné druhy pozemkov dosahovali výmery uvedené v 22 a 23 zákona.\nVšetky obmedzenia týkajúce sa drobenia pozemkov sú urobené\nzákonnou formou, pretože ani jedno splnomocňovacie ustanovenie uvedené v\nzákone ( 8 ods. 3, 22 ods. 3) nedáva priestor pre rozšírenie alebo sprísnenie\ntakýchto opatrení. Zároveň sú všetky tieto obmedzenia kompenzované\nzákonom ustanovenou náhradou, či už v podobe zákonom ustanovenej\npovinnosti vyporiadať ostatných dedičov alebo spoluvlastníkov (23 ods. 2)\nalebo v podobe ich práva na primeranú náhradu (23 ods. 3). Domnievame sa,\nže nielen tieto ustanovenia, ale i ostatné odseky 23 sú v súlade s ústavným\nprávom na dedenie (čl. 20 ods. 1), pretože každý z dedičov dostane svoju časť\ndedičstva síce v rôznej forme, ale v príslušnej hodnote, ktorá mu zo zákona\npatrí. Túto našu domnienku podporuje i skutočnosť, že súčasťou dedenia ako\npráva dediča je vyporiadanie dedičstva, čo je uvedené v 482 Občianskeho\nzákonníka.\nK argumentu navrhovateľov, že sám predkladateľ návrhu zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. si bol vedomý toho, že\nprichádza k rovnakému spôsobu obmedzenia dedičského práva k pozemkom\nako boli spôsoby, ktoré následne viedli k prijatiu 13 až 17 zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov\nk nehnuteľnostiam uvádzame, že ide o diametrálne odlišné skutočnosti. Vyššie\nuvedené ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb.\nvytvárajú priestor pre riešenie prípadov, keď na jedného z dedičov prechádzali\nvšetky poľnohospodárske alebo lesné pozemky vo vlastníctve poručiteľa.\nObmedzenia drobenia pozemkov sa týkajú iba jednotlivých pozemkov a nie\ncelého pozemkového vlastníctva poručiteľa.\nVo vzťahu k povinnosti nadobúdateľa pozemku vzniknutého rozdelením\njestvujúceho pozemku vo výmerách uvedených v 22 platiť určený odvod\nuvádzame, že táto povinnosť je v súlade s čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, pretože táto poplatková povinnosť je uložená zákonom.\n\nOpatrenia proti drobeniu pozemkov upravené v tretej časti zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. nie sú osobitosťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, ale sú bežné v krajinách Európskej\núnie. Súčasne pripomíname, že takéto opatrenia platili tiež na území Slovenskej\nrepubliky, a to v čase účinnosti zákona č. 139/1947 Zb. o rozdelení pozostalostí\ns poľnohospodárskymi podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej\npôdy.“\nII.\nPre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledujúce právne\núvahy a právne posúdenie namietaných ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z.\n1. Podľa 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z., ak za podmienok\nuvedených v odseku 1 (neprípustnosť, aby rozdelením jestvujúcich pozemkov\nuvedených v 21 ods. 1 vznikol pozemok menší ako 2 000 m2, ak ide\no poľnohospodársky pozemok alebo pozemok menší ako 5 000 m2, ak ide\no lesný pozemok) neprejaví záujem o nadobudnutie pozemkov ani jeden\nz dedičov do troch mesiacov odo dňa, keď ich súd vyzval, aby sa vyjadrili,\nprechádza vlastníctvo týchto pozemkov za primeranú náhradu do vlastníctva\nštátu a do správy Slovenského pozemkového fondu. Zo znenia tohto\nustanovenia teda jednoznačne vyplýva, že zo skupiny viacerých rovnocenných\n(rovnakých vlastníkov) preferuje iba jedného vlastníka, t.j. štát, čo znamená, že\niní „neštátni“ vlastníci (obec, právnická alebo fyzická osoba) sú vylúčení\nz právnej možnosti uchádzať sa o tento majetok (pozemky, o ktoré neprejaví\nzáujem ani jeden z dedičov), pretože tento majetok ex lege prechádza na štát\nbez možnosti alternatívneho riešenia, v čom spočíva základná podstata\nnesúladu 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 20 ods. 1 ústavy. Pritom treba\nzdôrazniť, že ani z 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. a ani z iného všeobecne\nzáväzného právneho predpisu pre také preferovanie, iba jedného zo skupiny\nrovnocenných vlastníkov, nemožno nájsť primeraný právny dôvod.\nVyššie spomenutá skupina ostatných vlastníkov, okrem štátu ako\nvlastníka, sa nemôže v tomto prípade uchádzať o získanie tých pozemkov,\n\no ktorých hovorí ustanovenie 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. do svojho\nvlastníctva, pretože im citované ustanovenie takú možnosť neposkytlo, čím ich\nsúčasne postavilo ako vlastníkov do pozície nerovnakých vlastníkov\nv porovnaní s iným vlastníkom - štátom. Zákon č. 180/1995 Z. z. tým vytvoril\nstav, že práva a možnosti jedného vlastníka by mohli byť obmedzované\nprávami a možnosťami iného vlastníka, čo by v konečnom dôsledku pri\npraktickej aplikácii tohto ustanovenia mohlo vytvárať príčiny pre možný vznik\nnajmenej dvoch kategórií vlastníkov, čo však ústava vôbec nepripúšťa. Práve\nnaopak, podstata rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov je v tom, že\nak by niekto na základe právnej úpravy disponoval väčším rozsahom práv\nvlastníka, súčasne by tým obmedzoval vlastnícke právo a slobodu iných\nvlastníkov.\nPodobne i 124 Občianskeho zákonníka uvádza, že „všetci vlastníci majú\nrovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana“. Táto\nrovnosť vlastníkov a ich vlastníckeho práva je samozrejmá z hľadiska\nsúčasného politického a právneho systému a vyplýva aj z občianskej rovnosti.\nUstanovenie takéhoto znenia, aké obsahuje 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z.,\nnie je podľa ústavného súdu v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého\nmá každý právo vlastniť majetok a ďalej, že vlastnícke právo každého vlastníka\nmá rovnaký zákonný obsah a ochranu. Okrem toho citované ustanovenie nie je\nv súlade ani s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (rovnaké znenie\noboch citovaných ustanovení).\nÚstavný súd ďalej právne posúdil, či ustanovenie 23 ods. 3 zákona\nč. 180/1995 Z. z. je v nesúlade i s čl. 12 ods. 1 ústavy, tak ako to v petite\nnávrhu uviedol navrhovateľ. Podľa citovaného článku: „Ľudia sú slobodní\na rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,\nnescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Ústava teda zaručuje všetkým\nsubjektom práva, že základné práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie\nsú premlčateľné, ani ich nemožno zrušiť. Jedným z týchto základných práv sú\ni práva upravené v čl. 20 ods. 1 ústavy. Tým, že 23 ods. 3 zákona č. 180/1995\nZ. z. nerešpektoval ústavnú zásadu o rovnakom zákonnom obsahu a ochrane\n\nvlastníckeho práva všetkých vlastníkov, nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1\nústavy.\nPokiaľ ide o 23 ods. 5, 6 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z., u ktorých\nnavrhovateľ v petite svojho návrhu žiadal ústavný súd, aby v náleze vyslovil\nich nesúlad s ústavou a Listinou základných práv a slobôd, upravujú iba dielčie\ndôsledky a záležitosti vyplývajúce z prípadného praktického uplatňovania\npredovšetkým odseku 3 citovaného ustanovenia. Vzhľadom na výrok\nústavného súdu o nesúlade 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s ústavou\na Listinou základných práv a slobôd, strácajú tým zmysel a opodstatnenie a ako\nsamostatné ustanovenia nemôžu obstáť, a preto ústavný súd vyslovil ich\nnesúlad s príslušnými článkami ústavy a Listiny základných práv a slobôd.\n2. Zo znenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. vyplýva, že na konanie\npred súdom alebo katastrálnym úradom o prevode alebo prechode vlastníctva\nk pozemkom uvedeným v 21 ods. 1 zákona, o ktorom sa do účinnosti tohto\nzákona právoplatne nerozhodlo, sa vzťahuje tento zákon.\nDôsledkom aplikácie tohto ustanovenia v rozhodovacej praxi by bola\npredovšetkým nemožnosť, aby súdy schválili dohody dedičov o vyporiadaní\ndedičstva uzavreté pred účinnosťou zákona č. 180/1995 Z. z., t.j. pred\n1. septembrom 1995, pokiaľ uznesenia súdov o dedičstve do tohto dňa\nnenadobudli právoplatnosť. Ak by účinnosť a platnosť tohto ustanovenia\nzostali zachované, znamenalo by to povinnosť súdov opätovne vo veciach\ndedičov konať a meniť svoje pôvodné rozhodnutia, ktorými sú však zákonom\nviazané. Naviac by sa tým podstatne predĺžilo konanie v dedičských veciach na\nsúdoch (verejnosťou veľmi pozorne a citlivo sledovaného) na vopred ťažko\nodhadnuteľnú dobu.\nPodľa 460 Občianskeho zákonníka, dedičstvo sa nadobúda okamihom\nsmrti, čo znamená, že v konaní o dedičstve vzhľadom na túto skutočnosť treba\npostupovať podľa hmotnoprávnych predpisov účinných v čase smrti poručiteľa.\nAko však vyplýva z 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z., tento zákon sa okrem\nvecí upravených v 142 a 149 Občianskeho zákonníka, ako aj vkladu práv podľa\n2 zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv\n\nk nehnuteľnostiam s účinnosťou od 1. januára 1996 zrušeného a nahradeného\nzákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri\nnehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam,\nvzťahuje i na všetky neprávoplatne rozhodnuté dedičské veci k pozemkom\nuvedeným v 21 ods. 1 citovaného zákona, keď poručiteľ zomrel pred\n1. septembrom 1995, t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 180/1995\nZ. z., čím dochádza k jeho priamej spätnej pôsobnosti vo vzťahu k vybraným\nvlastníckym vzťahom.\nV ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného\npôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1\nústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným\nznakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej\nistoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz\nspätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.\nV podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne\npredstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že\nprávny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie\nminulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka\nna ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by\nnevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten kto postupuje podľa práva, by nemal\nžiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by\nnapríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za\nprotiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé\nsubjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného\npráva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového\nprávneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne\nneúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti\n(v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní\na hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení), teda\ni ustanovenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. jednoznačne vychádzal\nzo zásady, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný\n\na účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere\nk nemu sklamaný.\nV rozpore s týmito princípmi, tvoriacimi súčasť pojmu právny\na demokratický štát, z 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. vyplýva povinnosť,\naby sa dohody o vyporiadaní dedičstva uzavreté pred nadobudnutím účinnosti\ncitovaného zákona zmenili so zreteľom na požiadavky neskoršieho zákona,\na aby sa v týchto veciach opäť uskutočnilo konanie. To by znamenalo, ako už\nbolo uvedené, aby dedičia boli vyzvaní k zmene prejavu ich vôle v dôsledku\njednostrannej zmeny podmienok dedenia v neprospech dedičov.\nSo zreteľom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil nesúlad\nustanovenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 1 ústavy, ako aj s čl. 1\nListiny základných práv a slobôd.\n3. Právnym základom pre prijatie tretej časti výroku nálezu bolo\nustanovenie 4 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. Vzhľadom na požiadavku\nobsiahnutú v ňom (plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou\nvšetkých sudcov, ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne) nenastali\ndôvody na vyslovenie právneho názoru ústavného súdu k vecnej podstate\nnamietaného ustanovenia (23 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z.) a jeho súladu,\nresp. nesúladu s ústavou a tým ani na prijatie konkrétneho výroku rozhodnutia\ntýkajúceho sa ustanovenia 23 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z.\n4. V petite návrhu navrhovateľ namietal nesúlad aj ďalších ustanovení\ntvoriacich tretiu časť zákona č. 180/1995 Z. z., konkrétne 22 ods. 1, 23 ods. 1\na 24 ods. 1 s viacerými ustanoveniami ústavy a Listiny základných práv\na slobôd. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd v týchto prípadoch\nnedospel k záveru o ich nesúlade s ústavou a s Listinou základných práv\na slobôd, rozhodol o nevyhovení v tejto časti petitu návrhu skupiny poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky. Pre prijatie tejto časti výroku nálezu boli\nrozhodujúce nasledujúce právne úvahy a právne posúdenie jednotlivých\nustanovení, u ktorých bola namietaná ich neústavnosť (nesúlad s viacerými\nustanoveniami ústavy, resp. i Listiny základných práv a slobôd).\n\nPopri\n\nneporiadkoch\n\nv\n\nevidencii\n\npozemkového\n\nvlastníctva\n\nje\n\nv Slovenskej republike kardinálnym problémom jeho extrémna rozdrobenosť,\nči už ide o výmeru pozemkov, rozsah spoluvlastníckych práv k tomu istému\npozemku, rozptyl pozemkov toho istého vlastníka v prírode a pod. V mnohých\nprípadoch je predmetom vlastníctva (spoluvlastníctva pri reálnom rozdelení)\nnepatrná výmera plochy i hodnota (často menej ako 1 m 2), nie je zriedkavé, že\nspoluvlastnícky podiel je technicky len obtiažne vyčísliteľný.\nPočetná rozdrobenosť pozemkového vlastníctva často dosahujúca\nextrémne zlomkové vyjadrenia vyvoláva stav, keď predmet vlastníctva\npozemok sa dá len obtiažne alebo sa nedá vôbec technicky evidovať (čo je\nzákladná podmienka pre právne nakladanie s pozemkom) a stáva sa\nv jednotlivých prípadoch nepatrnou hospodárskou hodnotou bez reálneho\nmotivačného pôsobenia alebo znemožňujúcou prijatie potrebného rozhodnutia\nspoluvlastníkov, čo vo svojom súhrne oslabuje právne záruky vlastníctva\na možnosť výkonu vlastníckych oprávnení. Okrem toho stavia vlastníkov\npoľnohospodárskych a lesných pozemkov do nerovnoprávneho postavenia\nv porovnaní\n\ns\n\nvlastníkmi\n\niných\n\nvecí,\n\nznevýhodňuje\n\npodnikanie\n\nv poľnohospodárstve a lesníctve oproti iným odvetviam podnikania.\nZ ústavného hľadiska sa opatrenia proti drobeniu pozemkov týkajú\nvlastníckeho práva ako jedného zo základných práv, jeho zákonného\nvymedzenia, záruk a ochrany.\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy sa základné práva a slobody zaručujú\nvšetkým, a to bez ohľadu na ich postavenie, v zákonom ustanovených\nmedziach. Výslovne sa zdôrazňuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má\nrovnaký zákonný obsah a ochranu (čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy). Významná\nčasť vlastníkov poľnohospodárskych a lesných pozemkov nemôže, oproti\nvlastníkom iných predmetov, svoje zákonom priznané vlastnícke oprávnenia\nplne alebo vôbec využiť, ani sa právne účinne domáhať ich ochrany. Tým\ndochádza k vzniku takého stavu, že sú často subjektami iba obsahovo\nnerealizovateľného práva. Títo vlastníci nemajú právne možnosti právne účinne\n\nnakladať s predmetom svojho vlastníctva, právne záväzným spôsobom ho\nidentifikovať a preukázať aktívnu legitimáciu na jeho ochranu.\nČasť dôvodov tohto stavu, z určitého hľadiska podstatná, je\nmimoprávnej povahy. Iná časť ale pramení v konštrukcii viacerých právnych\npredpisov, ktorá nie vždy môže zaručiť účinný spôsob evidencie pozemkového\nvlastníctva ako nezastupiteľnej zložky výkonu a ochrany vlastníckeho práva.\nTáto skutočnosť sa dotýka nielen vlastníkov pozemkov, o preukázanie\na evidenciu ktorých ide, ale má nepriaznivé účinky aj na iné osoby\na uplatňovanie niektorých záujmov štátu (napr. daňových), ale i všeobecných\nverejných záujmov.\nOpatrenia proti drobeniu pozemkov (tretia časť zákona č. 180/1995\nZ. z.) vychádzajú z neúnosného stupňa rozdrobenosti pozemkového vlastníctva\nv Slovenskej republike a sú snahou o obmedzenie ďalšieho drobenia.\nNadväzujú na, v minulosti platný zákon č. 139/1947 Zb. o rozdelení\npozostalostí s poľnohospodárskymi podnikmi a zamedzenie drobenia\npoľnohospodárskej pôdy, ktorý drobenie poľnohospodárskej pôdy taktiež\nobmedzoval. V súvislosti s tým treba zdôrazniť, že inou formou opatrení\nv minulosti pôsobiacich na našom území proti drobeniu pozemkov boli\nkomasácie (sceľovanie drobných rozptýlených pozemkov do väčších celkov).\nPočiatky ich praktického realizovania siahajú do 2. polovice 19. storočia\ns pokračovaním až do začiatku 50. rokov 20. storočia (naposledy zákon\nč. 47/1948 Zb. o niektorých technicko-hospodárskych úpravách pozemkov).\nPredpokladajú spojenie ekonomických a administratívnoprávnych nástrojov\nobmedzenia drobenia poľnohospodárskych a lesných pozemkov.\nOpatrenia proti drobeniu pozemkov, tak ako sú upravené v tretej časti\nzákona č. 180/1995 Z. z., sa netýkajú všetkých druhov pozemkov a vychádzajú\npredovšetkým z kritéria zabezpečenia funkčnosti poľnohospodárskej a lesnej\nvýroby a to iba mimo zastavaného územia obce. Výmery uvedené v 22 ods. 1\na 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. vychádzajú zo zovšeobecnenia doterajších\nskúseností s vydávaním pozemkov v rámci zjednodušeného postupu (15\n\nzákona SNR č. 330/1991 Zb.) a u lesnej pôdy z možností užívania jednotiek\npriestorového rozdelenia lesa.\nPri posudzovaní súladu, resp. nesúladu navrhovateľom namietaných\nustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. (jeho tretej časti) s ústavou a s Listinou\nzákladných práv a slobôd, zameral ústavný súd svoju pozornosť aj na\nposúdenie toho, či opatrenia proti drobeniu pozemkov (ich realizácia v praxi),\nktoré nepopierateľne určujú väčší rozsah povinností, prípadne v určitej miere\nobmedzujú niektorých vlastníkov pozemkov, sú opodstatnené z hľadiska\nverejného záujmu. Zákon č. 180/1995 Z. z. v 21 ods. 1 deklaruje záujem\nzamedziť drobeniu poľnohospodárskych a lesných pozemkov, i keď tento\nzáujem nie je výslovne expresis verbis deklarovaný ako verejný záujem.\nV citovanom ustanovení, resp. ani v inom ustanovení, síce citovaný zákon\nnevyjadril takýto verejný záujem, avšak existenciu záujmu, ktorý možno\npovažovať za verejný na vykonávaní opatrení zamedzujúcich drobenie\npoľnohospodárskych a lesných pozemkov v Slovenskej republike, možno\nodvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona č. 180/1995 Z. z.\nÚstavný súd preto považuje záujem na zamedzení drobenia určitých druhov\npozemkov, nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia obce uvedený v tretej\nčasti citovaného zákona za verejný záujem, i napriek tomu, že nie je, ako už\nbolo zdôraznené, takto jednoznačne a explicitne deklarovaný.\nJedna z námietok navrhovateľa poukazovala na nesúlad ustanovenia 22\nods. 1 zákona s niektorými ustanoveniami ústavy a Listiny základných práv\na slobôd.\nToto ustanovenie predstavuje jedno z opatrení zameraných proti\ndrobeniu niektorých druhov pozemkov, pričom právnou formou, ktorá má\nzamedziť ich drobeniu, sú určité kvantitatívne obmedzenia, s prekročením\nktorých je spojený peňažný odvod, v rozsahu uvedenom v citovanom\nustanovení.\nV súvislosti s namietaným nesúladom 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.\ns ústavou a s Listinou základných práv a slobôd, navrhovateľ ďalej osobitne\nzdôraznil nesúlad tohto ustanovenia s čl. 59 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti\n\nvyslovil názor, že odvody určené v 22 ods. 1 citovaného zákona „sú vlastne\nskrytou daňovou povinnosťou, ktorá sa vzťahuje na určitú skupinu občanov,\na to vždy v prípade, ak nastanú podmienky ustanovené zákonom“.\nAko to vyplýva z citovaného ustanovenia, v prípade, ak by na základe\nprávneho úkonu alebo rozhodnutia súdu mal vzniknúť rozdelením existujúcich\npozemkov uvedených v 21 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. pozemok vo výmere\nmenšej ako sú uvedené v 22 ods. 1 citovaného zákona, je nadobúdateľ povinný\nzaplatiť odvod v príslušnej výške. Tak v prípade odvodu plateného do Štátneho\nfondu ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu (12 ods. 2\nzákona SNR č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu),\nako aj odvodu plateného do Štátneho fondu zveľaďovania lesa Slovenskej\nrepubliky (zákon SNR č. 131/1991 Zb. o Štátnom fonde zveľaďovania lesa\nSlovenskej republiky v znení zákona NR SR č. 183/1993 Z. z.) majú tieto\nodvody charakter ekonomických nástrojov s prísne účelovým zameraním, čo\nmedziiným vyplýva aj z ich názvov. V žiadnom prípade však nemajú charakter\ndaňovej povinnosti, či už „otvorenej“ alebo „skrytej“. Okrem toho ich nemožno\npovažovať (tak ako aj iné účelové fondy) za sankčné nástroje, resp. samotný\npeňažný odvod za sankciu. Povinnosť platiť peňažné odvody do príslušných\nštátnych fondov nie je dôsledkom porušenia zákonom uloženej povinnosti\n(v tom prípade by išlo o sankciu), ale práve naopak je dôsledkom\nprávoplatného rozhodnutia príslušného orgánu (napr. katastrálneho úradu,\nsúdu). Toto konštatovanie má oporu v 11 ods. 1 zákona SNR č. 307/1992 Zb.\no ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, podľa ktorého „ten na žiadosť\nkoho sa odníma poľnohospodárska pôda podľa 8, je povinný zaplatiť odvod\nŠtátnemu fondu ochrany a zveľadenia poľnohospodárskeho pôdneho fondu“.\nNa inom mieste (13 ods. 1) citovaný zákon v súvislosti s pokutou (sankciou)\nkonštatuje „za porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom môže orgán\nochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu ukladať pokuty“.\nTreba zdôrazniť, že v petite návrhu namietaný nesúlad 22 ods. 1 zákona\nč. 180/1995 Z. z. s čl. 59 ods. 2 ústavy, navrhovateľ podrobnejšie nezdôvodnil,\nokrem konštatovania, že odvody upravené v citovanom ustanovení sú skrytou\n\ndaňovou povinnosťou. I keď čl. 59 ods. 2 ústavy hovorí o daniach\na poplatkoch, ktoré možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, jeho\nvýkladom možno dospieť k záveru, že rovnaká ústavná podmienka sa vzťahuje\ni na odvody do štátnych fondov, t.j. „odvody možno ukladať zákonom alebo na\nzáklade zákona“, čo v prípade 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. bolo splnené.\nÚstavný súd pri posudzovaní argumentov navrhovateľa odôvodňujúcich\nnesúlad 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. s ústavou a s Listinou základných\npráv a slobôd, zaoberal sa aj opodstatnenosťou jedného z nich, ktorý\npoukazoval na nemožnosť aplikácie ustanovení 13 až 17 zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov\nk nehnuteľnostiam, v dôsledku prijatia zákona č. 180/1995 Z. z. (konkrétne\njeho tretej časti). Odhliadnuc od nesprávneho tvrdenia navrhovateľa o vylúčení\npoužitia zákona č. 293/1992 Zb. (str. 6 návrhu), vzhľadom na jednoznačné\nznenie 28 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z., „ustanovenia tretej časti sa\nnepoužijú v konaní o usporiadaní dedičských podielov podľa osobitného\npredpisu“, podľa poznámky č. 58 ide práve o konanie podľa 13 až 17 zákona\nč. 293/1992 Zb., je tento argument navrhovateľa neopodstatnený aj z iného\nzásadného dôvodu. Jeho neopodstatnenosť spočíva v úplne inom poslaní\nustanovení 13 až 17 zákona č. 293/1992 Zb., ako je poslanie tretej časti zákona\nč. 180/1995 Z. z. Podľa 13 až 17 zákona č. 293/1992 Zb. sa riešilo, resp. rieši\n(za predpokladu, že žiadosť oprávnených osôb o vyrovnanie bola podaná do\n30. júna 1993) vyrovnanie dedičských podielov v tých prípadoch, ak podľa\nprávnych predpisov upravujúcich vznik a pôsobenie užívacích pozemkových\nvzťahov došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov\nporučiteľa len jedným alebo niektorým z dedičov len preto, že išlo o pozemky\nv\n\nužívaní\n\nsocialistickej\n\norganizácie\n\npodľa\n\nosobitných\n\npredpisov\n\n(demoštratívnym spôsobom vymenovaných v poznámke č. 18 zákona\nč. 293/1992 Zb.) čím došlo k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní\ns nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov.\nNa rozdiel od toho, opatrenia proti drobeniu pozemkov (tretia časť\nzákona č. 180/1995 Z. z.) sa vzťahujú iba na jednotlivé pozemky, a to\n\nnachádzajúce sa mimo zastavaného územia obce a ďalej výlučne iba na\npozemky, u ktorých by na základe právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu\nmohol vzniknúť rozdelením jestvujúcich pozemkov pozemok vo výmere\nmenšej ako sú výmery uvedené v 22 ods. 1 a v 23 ods. 1 zákona č. 180/1995\nZ. z. Základný rozdiel (evidentné sú aj iné rozdiely) medzi opatreniami proti\ndrobeniu pozemkov a vyrovnaním dedičských podielov podľa 13 až 17 zákona\nč. 293/1992 Zb. spočíva v tom, že sa týkajú iba jednotlivých pozemkov a nie\ncelého pozemkového vlastníctva poručiteľa. Medzi vecnou stránkou vyššie\ncitovaných častí oboch zákonov, nie je žiadna spojitosť alebo ich\npodmienenosť, ich zákonné ciele sú úplne iné. Z týchto dôvodov nemohol\nústavný súd akceptovať tento argument navrhovateľa ako opodstatnený.\nĎalšia námietka navrhovateľa v petite jeho návrhu sa týkala ustanovenia\n23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. Podobne ako v prípade 22 ods. 1 citovaného\nzákona, obsahom 23 ods. 1 zákona sú opatrenia zamerané na zamedzenie\ndrobenia poľnohospodárskych a lesných pozemkov. Rozdiel medzi opatreniami\nupravenými týmito ustanoveniami je však v tom, že kým podľa 22 ods. 1\nzákona\n\nmôže\n\nvzniknúť\n\nrozdelením\n\nexistujúcich\n\npozemkov\n\nnový\n\npoľnohospodársky pozemok vo výmere od 2 000 m2 do 20 000 m2 alebo lesný\npozemok vo výmere od 5 000 m2 do 20 000 m2 s podmienkou zaplatenia\npredpísaného odvodu, podľa 23 ods. 1 zákona nemôže právne účinne vzniknúť\nrozdelením existujúcich pozemkov poľnohospodársky pozemok menší ako\n2 000 m2 alebo lesný pozemok menší ako 5 000 m2.\nAko vyplýva z petitu návrhu, navrhovateľ v tomto prípade namietal\nv prvom rade nesúlad tohto ustanovenia s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4\n(ústavná zásada rovnosti). Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti petitu v tejto\nčasti je základnou otázkou, či 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. upravujúci\nzákonnú neprípustnosť rozdeľovania existujúcich pozemkov na základe\nprávneho úkonu alebo rozhodnutia súdu na pozemok menší ako 2 000 m2\nalebo 5 000 m2, spĺňa kritériá upravené v čl. 13 ods. 3 ústavy.\n\nÚstavná direktíva vyplývajúca z tohto ustanovenia, t. j. „zákonné\nobmedzenia ústavných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,\nktoré spĺňajú ustanovené podmienky“, zaväzuje jednak zákonodarcu na jej\nrešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej správy, aby\nv rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali\nv súlade s ňou. Inak povedané, zákon môže obsahovať iba také obmedzenia,\nktoré sa rovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú\ndruhovo rovnaké. Z uvedeného vyplýva logický záver, že nemožno považovať\nza porušenie čl. 13 ods. 3 ústavy skutočnosť, že konkrétny zákon, t.j. zákon\nč. 180/1995 Z. z. upravil pre vlastníkov poľnohospodárskych a lesných\npozemkov nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia a obce určité\nobmedzenia, ktoré však v danom prípade rovnako platia pre všetkých týchto\nvlastníkov ex nunc v skupine druhovo rovnakých prípadoch. Opatrenia proti\ndrobeniu pozemkov upravené v 22 ods. 1 a v 23 ods. 1 zákona č. 180/1995\nZ. z. sa vzťahujú na všetky nové prípady (po účinnosti zákona) týkajúce sa\nprávnych úkonov alebo rozhodnutia súdu, bez možnosti uplatnenia výnimiek\nspočívajúcich v osobe, v postavení alebo v dôsledku existencie iných znakov\ntýkajúcich sa účastníkov konania podľa tretej časti tohto zákona. K porušeniu\nuvedeného článku ústavy (k porušeniu ústavnej zásady rovnosti v skupine\npresne určených vlastníkov pozemkov) by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by zákon\nobsahoval také ustanovenia, ktoré by umožňovali postupovať v druhovo\nrovnakej skupine vlastníkov v rôznych individuálnych prípadoch rozdielne,\nčím by mohli vznikať rôzne z hľadiska výhod, resp. „nevýhod“ nerovnaké\nskupiny vlastníkov.\nNavrhovateľ v petite návrhu ďalej poukázal i na nesúlad 23 ods. 1\nzákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke\nprávo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\nZ citovaného ustanovenia vyplýva záver o rovnakom zákonnom obsahu\nvlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Zákonný obsah vlastníckeho práva je\npredovšetkým upravený v 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj v iných\n\nzákonoch. Ustanovenie 124 Občianskeho zákonníka vychádza z princípu\nrovnoprávnosti všetkých vlastníkov (presnejšie obsahu ich vlastníckeho práva).\nVšeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv\na povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú)\nmodifikované inými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou o „rovnakom\nzákonnom obsahu a ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“. Takéto\nmodifikácie obsahu vlastníckeho práva vyplývajúce priamo zo zákonov sú\noznačované ako pojmové obmedzenia vlastníckeho práva. Ako už bolo\nzdôraznené, musí ísť, v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 20 ods. 1\nústavy, o modifikácie obsahu vlastníckeho práva na základe zákona, aby bola\nrešpektovaná\n\npožiadavka\n\n„rovnakého\n\nzákonného\n\nobsahu\n\na\n\nochrany\n\nvlastníckeho práva“. Za jedno z takýchto pojmových obmedzení vlastníckeho\npráva možno považovať súhrn opatrení smerujúcich proti drobeniu pozemkov,\nupravených v tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z. Táto úprava však rešpektuje\npožiadavku rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva všetkých\nvlastníkov, ktorých sa týka, pretože sa ex nunc vzťahuje na vopred neznámy\npočet vlastníkov pozemkov a na ich vlastnícke právo k nim. V prípade vzniku\nkonkrétnej situácie, znaky ktorej sú vopred upravené v tretej časti citovaného\nzákona, sa vo všetkých týchto prípadoch určuje zákonný obsah vlastníckeho\npráva okrem iných zákonov aj zákonom č. 180/1995 Z. z. (jeho treťou časťou\nupravujúcou opatrenia proti drobeniu pozemkov), t.j. nemožnosťou vzniku\nvlastníctva k rozdeleným pozemkom, ktoré by z hľadiska výmery nedosiahli\nvýmery uvedené v 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.\nNavrhovateľ žiadal vysloviť nesúlad 23 ods. 1 zákona aj s čl. 20 ods. 4\nústavy. Podľa tohto ustanovenia vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,\na to na základe zákona a za primeranú náhradu.\nCitované ustanovenie ústavy treba považovať za ústavnú direktívu pre\nzákonodarcu, ktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo\nnútene obmedziť vlastnícke právo. Samotný pojem vyvlastnenie má však\nv právnych poriadkoch vyspelých štátov, vrátane Slovenskej republiky, presne\n\nurčený účel, cieľ, obsah a konanie. Opatrenia proti drobeniu pozemkov podľa\ntretej časti zákona č. 180/1995 Z. z. nemožno však v žiadnom prípade stotožniť\ns obsahom 108 ods. 1, 2, 3 zákona č. 262/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku.\nPodľa 108 ods. 1 citovaného zákona, ktorý je tým konkrétnym zákonom\n(všeobecným vyvlastňovacím predpisom), na základe ktorého možno\nuskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva,\nrozhodnutie o týchto zásahoch do vlastníckeho práva vydáva výlučne orgán\nštátnej správy, konkrétne stavebný úrad. Okrem toho vyvlastnenie vlastníckeho\npráva alebo jeho nútené obmedzenie sa uskutočňuje iba na základe súčasného\nsplnenia viacerých zásad striktne upravených v ústave, Občianskom zákonníku\na v stavebnom zákone. Takéto zásady nemajú však nič spoločné s praktickou\nrealizáciou opatrení na zamedzenie\n\ndrobenia pozemkov. V prípade\n\nuskutočňovania opatrení podľa tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z. sú tieto\nzverené iným orgánom ako stavebnému úradu a navyše vôbec nie sú\nvýsledkom administratívnosprávneho konania. Zákon, ktorému bola v právnom\nporiadku Slovenskej republiky zverená úloha, ktorú predpokladá čl. 20 ods. 4\nústavy, t. j. stavebný zákon, nemá z hľadiska svojich cieľov nič spoločné\ns cieľmi upravenými v tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z., a preto je úplne\nneodôvodnené subsumovať dôsledky, ktoré pri jeho aplikácii nastávajú aj na\nkonanie, ktorého cieľom je zamedziť drobeniu pozemkov.\nOkrem týchto rozdielností medzi vyvlastnením, resp. núteným\nobmedzením vlastníckeho práva a opatreniami proti drobeniu pozemkov, ktoré\nreprezentujú dva vyššie uvádzané zákony existujú aj ďalšie, ktoré vo svojom\nsúhrne vylučujú spojitosť medzi 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. a čl. 20\nods. 4 ústavy.\nNavrhovateľ ďalej namietal, že ustanovenie 24 ods. 1 zákona\nč. 180/1995 Z. z. nie je v súlade s viacerými ustanoveniami ústavy a Listiny\nzákladných práv a slobôd.\nVzhľadom na totožnosť právnej úpravy nachádzajúcej sa v 24 ods. 1\nzákona č. 180/1995 Z. z. (týka sa vzniku spoluvlastníckych podielov\n\nk existujúcim pozemkom) s právnou úpravou nachádzajúcou sa v 22 ods. 1\na v 23 ods. 1 a 2 zákona, ako aj rovnaké dôvody, ktoré viedli navrhovateľa\nk namietanému nesúladu tohto ustanovenia s ústavou, ústavný súd vychádzal\npri konštatovaní, že toto ustanovenie nie je v nesúlade s ústavou, z rovnakých\nprávnych úvah ako pri ustanoveniach 22 ods. 1 a 23 ods. 1 a 2 zákona\nč. 180/1995 Z. z.\nPodľa čl. 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd\nsvojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými\nv čl. 125 písm. a) je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne\nniektoré ich ustanovenia účinnosť podľa výroku rozhodnutia. Orgán, ktorý\ntento predpis vydal, je do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia\nústavného súdu povinný ho uviesť do súladu s ústavou a s ústavnými zákonmi.\nAk tak neurobí, výrokom rozhodnutia označené časti zákona strácajú platnosť\npo šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\nPodľa čl. 132 ods. 2 ústavy, rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade\nzákona s ústavou a s ústavnými zákonmi sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným\nna vyhlasovanie zákonov.\nPoučenie:\nprostriedok.\nV Košiciach 3. apríla 1996\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}