{"guid": "ussr:54e5f9cc-9efa-4740-ba31-e2a44b894fa1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/95 z 2. 4. 1996", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 1996, sp. zn. PL. ÚS 30/95, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1996-04-02", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/54e5f9cc-9efa-4740-ba31-e2a44b894fa1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1/text", "citacie_n": 23, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 30/95\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a\nzo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr.\nJána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a\nJUDr. Miloša Seemanna na verejnom zasadnutí 2. apríla 1996 vo veci návrhu skupiny 34\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr. Ing. Ivanom\nŠimkom, na začatie konania proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej\nposlancom JUDr. Jánom Cuperom, a za účasti Ministerstva obrany Slovenskej republiky\nako vedľajšieho účastníka, zastúpeného plk. JUDr. Jánom Vidom, o vyslovenie nesúladu\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších\npredpisov s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.\n138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, n i e s ú v súlade s čl. 12 ods.\n1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n2. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. augusta 1995\npredložený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„navrhovateľ“), zastúpenej JUDr. Ing. Ivanom Šimkom, poslancom Národnej rady\nSlovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Predmetom návrhu bola požiadavka na\nvyslovenie nesúladu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 147/1995 Z. z.“) s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4\na čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.\nÚstavný súd na neverejnom zasadnutí v pléne tento návrh predbežne prerokoval a po\nzistení, že spĺňa všetky náležitosti návrhu podľa § 20 a § 37 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o\nkonaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon (ďalej len „zákon č.\n38/1993 Z. z.“) a že nie sú dôvody na jeho odmietnutie, 23. augusta 1995 ho prijal na ďalšie\nkonanie.\nNavrhovateľ v odôvodnení návrhu uviedol, že „zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č. 138/1991 Zb. o majetku\nobcí v znení neskorších predpisov je zásahom do vlastníctva obcí, ktoré sa utvorilo na\nzáklade zákona SNR č. 138/1991 Zb. v znení ďalších zmien. Týmto zásahom je povinnosť\nuzatvoriť do 31. decembra 1997 zámenné zmluvy o prevode vlastníctva, na základe ktorých\nmajetok obcí získa do vlastníctva Slovenská republika a obce získajú do vlastníctva majetok\n\n2\n\nrovnakého druhu. Tento zásah do vlastníctva sa odôvodňuje potrebami obrany štátu, teda\nverejným záujmom“.\nV odôvodnení návrhu navrhovateľ ďalej uviedol, že „zákon č. 147/1995 Z. z. nespĺňa\nústavné požiadavky vyvlastňovacieho zákona, na ktorý odkazuje čl. 20 ods. 4 ústavy a\n§ 128 Občianskeho zákonníka. Z legislatívno-formálnej stránky je normatívnym právnym\naktom, avšak z hľadiska jeho predmetu, obsahu i účinkov ide o právny akt, ktorý sa v\nrozpore so všeobecne uznávanou požiadavkou generality vzťahuje na určité vopred známe\njednotlivé pozemky (patriace obciam vo vojenskom výcvikovom priestore Javorina). To\nprincípy právneho štátu nepripúšťajú. Zákon nerešpektuje najmä požiadavku právnej istoty,\ndôvery v právo a možnosť spoliehať sa na to, že štát poskytne fyzickým a právnickým\nosobám efektívnu ochranu ich práv v súlade s platnou právnou úpravou, že im nebude\nbrániť v realizácii oprávnených subjektívnych práv.“\nĎalej uviedol, že „povinné zámenné zmluvy tak, ako ich upravuje zákon č. 147/1995\nZ. z. vrátane celkom neobvyklého užívacieho režimu v období, kým zámenné zmluvy nie sú\nuzavreté, sú nepochybne zásahom do vlastníckeho práva, aký Ústava Slovenskej republiky\nnepozná. Podľa ich názoru ide o zásah do legálne nadobudnutých práv. Tieto práva, ak ide o\nzákladné práva a slobody chránené ústavou (a vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\ntakým je) sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (čl. 12 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky). V kontexte s tým nie je možné stanoviť zákonnú povinnosť\nuzavrieť zámennú zmluvu, pretože z podstaty každej zmluvy vyplýva, že je výsledkom\nslobodného prejavu vôle zmluvných strán, čo v tomto prípade dané nie je, pričom zámenné\nzmluvy v zmysle zákona č. 147/1995 Z. z. zmluvami nie sú, sú jednostrannou zmenou v\nosobe a predmete vlastníctva. Tento mechanizmus je podľa názoru navrhovateľov tiež v\nrozpore s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nKeďže zákon č. 147/1995 Z. z. ako celok utvára režim zásahu do vlastníckych\nvzťahov, vrátane dočasnej úpravy užívacích vzťahov, pričom i keď to v zákone nie je\nvýslovne uvedené, ide o konkrétne riešenie zámerov v oblasti VVP Javorina na úkor\n\n3\n\nvlastníckych vzťahov obcí spôsobom, ktorý Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, je\npreto podľa navrhovateľov rozporný s ústavou ako celok.“\nVychádzajúc z uvedených dôvodov navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd po\nvykonanom dokazovaní vo veci nesúladu zákona č. 147/1995 Z. z. s ústavou rozhodol\nnálezom tohto znenia:\n„Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zákona\nSlovenskej národnej rady č. 306/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n43/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. a zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 245/1994 Z. z. nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, s čl. 13\nods. 4 a s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nDňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nadobúda\nnález platnosť, čím zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nzákona Slovenskej národnej rady č. 306/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 43/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. a\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 245/1994 Z. z. stráca účinnosť. Ak Národná\nrada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon do súladu s Ústavou Slovenskej republiky,\nstráca zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z. po šiestich mesiacoch od\nvyhlásenia tohto nálezu platnosť“.\nNárodná rada Slovenskej republiky, ktorá napadnutý všeobecne záväzný právny\npredpis (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z.) prijala, vo svojom\nvyjadrení (podpísanom predsedom Národnej rady Slovenskej republiky) z 20. novembra\n1995, o ktoré ho podľa § 39 zákona č. 38/1993 Z. z. požiadal predseda ústavného súdu, k\nnávrhu skupiny poslancov z 31. júla 1995 okrem iného uviedla:\n\n4\n\n„Povinnosť obcí uzavrieť zámenné zmluvy zakotvená v zákone č. 147/1995 Z. z. (aj\nv zákone č. 245/1994 Z. z.) nie je podľa nášho názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej\nrepubliky z ďalej uvedených dôvodov.\nZákon č. 147/1995 Z. z. je reštitučným zákonom. Ako každý reštitučný zákon\nupravuje podmienky obnovenia vlastníckeho práva, rešpektujúc pritom nielen právo\noprávnených osôb, ale i vlastnícke právo povinných osôb chránené čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nV platných reštitučných zákonoch v niektorých prípadoch prevážil záujem na\nochrane vlastníckeho práva povinnej osoby a oprávnenej osobe sa preto priznala finančná\nnáhrada, náhradný pozemok, alebo sa dokonca neprizná žiadna náhrada.\nAko príklad, veľmi úzko súvisiaci s nastoleným problémom, možno uviesť zákon č.\n306/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov. Tento zákon v ustanovení § 15c/ vylučuje z reštitúcií napr. pozemky,\nna ktorých bola zriadená záhradkárska alebo chatová osada alebo na ktorých sú\ntelovýchovné a športové zariadenia. V týchto prípadoch cit. zákon nepriznáva obciam právo\nreštitúcie, ktoré by inak mohli úspešne uplatniť.\nInak je táto právna situácia riešená vo vzťahu k majetku Slovenskej republiky,\nvymedzenému v ust. § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 147/1995 Z. z.\nIde o majetok, ktorý by vzhľadom na jeho účelové určenie mal slúžiť jeho\nvlastníkovi - štátu na zabezpečenie jednej z jeho základných funkcií (obranyschopnosti\nštátu), a preto mal byť vyňatý spod režimu reštitúcie obdobne ako majetok, o ktorom som sa\nzmieňoval vyššie.\nŠtát ako vlastník sa však vzdal svojho vlastníckeho práva chráneného čl. 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ale len za podmienky vyporiadania právnych vzťahov k nemu\nosobitným právnym mechanizmom.\n\n5\n\nOsobitný právny mechanizmus vyporiadania právnych vzťahov medzi štátom a\nobcami zhmotnený v zámenných zmluvách spočíva v tom, že štát za pozemky vo\nvojenských obvodoch poskytne obciam na výmenu buď majetok rovnakého druhu, čiže\npozemky, alebo aj iný majetok za predpokladu, že obec ponuku príjme.\nTento právny mechanizmus preberá zákon č. 147/1995 Z. z. so zákona č. 245/1994 Z.\nz. s tým, že ho len vecne a formálne upresňuje (zreálňuje sa termín na uzavretie zámenných\nzmlúv a rozširuje sa majetok ponúkaný štátom na výmenu).\nPriznanie vlastníckeho práva obciam počnúc 1. novembrom 1994 a na túto\nskutočnosť viazaný spôsob vyporiadania vzťahov medzi štátom (ako povinnou osobou) a\nobcami (ako oprávnenými osobami) k predmetu reštitúcie formou zámenných zmlúv,\nzaložených na dohode rešpektuje základné postuláty zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky, a to i napriek tomu, že túto právnu situáciu nie je možné subsumovať\npod citovaný článok Ústavy Slovenskej republiky, ktorého právna úprava je založená na\nzásahu do vlastníckeho práva na základe jednostranného právneho úkonu. V danom prípade\nide o reštitučný predpis priznávajúci obciam vlastnícke právo s tým, že spôsob vyporiadania\nvzájomných vzťahov formou zámennej zmluvy bude založený na dohode zmluvných strán,\nčiže na dvojstrannom právnom úkone.\nUvedené nie je v rozpore ani s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a s čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nPodľa ďalšej námietky uvedenej v odôvodnení návrhu je zákon č. 147/1995 Z. z. síce\npo legislatívno-formálnej stránke normatívnym právnym aktom, avšak odporujúcim\nvšeobecne uznávanej požiadavke generality, keďže sa vzťahuje na určité, vopred známe\njednotlivé pozemky.\nZákon č. 147/1995 Z. z. mení a dopĺňa zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov, s ktorými tvorí jeden normatívny právny akt. Ustanovenia zákona č.\n147/1995 Z. z. vecne nadväzujú a dopĺňajú najmä reštitučné ustanovenia § 15a, § 15b\n\n6\n\nzákona č. 306/1992 Zb. Zákon č. 147/1995 Z. z. (preberajúci právny režim zákona č.\n245/1994 Z. z.) rozširuje možnosť reštitúcie vlastníckeho práva obcí i na ten majetok, ktorý\nbol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 306/1992 Zb. vo vlastníctve Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky a ktorý Slovenská republika nadobudla do svojho\nvlastníctva až 1. januára 1993 na základe ústavných zákonov č. 541/1992 Zb. a č. 542/1992\nZb.“\nNa základe týchto dôvodov predseda Národnej rady Slovenskej republiky navrhol\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky, aby nevyhovel návrhu skupiny poslancov Národnej\nrady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.\n138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, s čl. 13 ods. 4 a s\nčl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nÚstavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu skupiny poslancov Ministerstvo financií\nSlovenskej republiky, ktoré vo svojom stanovisku z 26. januára 1996 na základe ním\nuvedených dôvodov navrhlo, aby ústavný súd nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu\nzákona č. 147/1995 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky a aby rozhodol, že tento zákon nie\nje s ňou v rozpore.\nÚstavného súdu k uvedenému návrhu predložilo rozsiahle stanovisko Ministerstvo\nobrany Slovenskej republiky. Okrem iného z neho vyplýva, že „iba právne precizuje\npredchádzajúcu novelu č. 245/1994 Z. z., kde sú napadnuté inštitúty zakotvené prvý raz.. Z\nuvedeného dôvodu je nutné posudzovanie nesúladu zákona č. 147/1995 Z. z. s Ústavou SR\nvykonať neoddeliteľné so zákonom č. 245/1994 Z. z.\nSúčasný výklad navrhovateľa, že povinnosť obcí uzatvoriť zámenné zmluvy do\n31. 12. 1997, je zásahom do ich vlastníctva, vychádza z úzko gramatického a reštriktívneho\nvýkladu, ktorý nerešpektuje výklad logický a systematický, resp. pôvodný účel, prostriedky\na postavenie subjektov uzatvárajúcich zámenné zmluvy. Zákon č. 147/1995 Z. z. analogicky\ns reštitučnými zákonmi č. 403/1990 Zb., 87/1991 Zb., 229/1991 Zb. v znení neskorších\n\n7\n\npredpisov stanovuje povinnú osobu a oprávnenú osobu k uzatvoreniu zámennej zmluvy v\nzmysle výnimky z § 2 ods. 2 O.z., tzv. zmluvný prímus. Napríklad podľa ustanovenia § 19\nods. 2 zákona č. 403/1990 Zb. v znení neskorších predpisov bola „organizácia povinná\nuzatvoriť dohodu s oprávnenou osobou a vydať jej vec ...“ a podľa § 5 ods. 3 zákona č.\n87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov „povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou\ndohodu o vydaní veci a vec jej vydá ...“. Ak povinná osoba nevyhovela výzve, mohla\noprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde. Procesným prostriedkom tu nebola\nvindikačná žaloba, pretože žalobca do uzatvorenia predpokladanej dohody nebol vlastníkom\npožadovaných vecí. Uplatnením nárokov vychádzajúcich z citovaných zákonov na súde\npreto treba rozumieť právo žalobcu - ako oprávnenej osoby prinútiť žalovaného ako\npovinnú osobu uzavrieť dohodu o vydanie veci. Tieto zákony (nie ústavné) teda\npovinnosťou (vynutiteľnou súdom) uzatvoriť zmluvy medzi povinnou a oprávnenou osobou\nzasiahli do vlastníctva povinných osôb, pretože im uložili povinnosť uzatvoriť dohodu o\nvydaní veci a príslušný majetok vydať. Vzhľadom na to, že i zákon č. 138/1991 Zb. v znení\nneskorších predpisov (ďalej iba „zákon“) je „reštitučným zákonom“ vo vzťahu k majetku\nobcí, je označenie postavenia subjektov a povinnosti uzatvorenia zámenných zmlúv v súlade\ns akceptovanými právnymi princípmi, resp. spomenutou výnimkou. Naviac, Ústavou SR\ngarantované právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, nie je týmto\ndotknuté. Preto prezentovaný „zásah“ do vlastníckych práv obcí k uzavretiu zámenných\nzmlúv nie je v rozpore s platným právnym poriadkom, zvlášť Občianskym zákonníkom, a\nteda ani s Ústavou SR.\nK porušovaniu požiadavky generality v predmete, obsahu i účinkov zákona č.\n147/1995 Z. z., t. j. že rieši vopred známe problémy majetkového dousporiadania, známych\nsubjektov vo vojenských obvodoch, ktoré v zmysle zák. č. 169/1949 Zb. o vojenských\nobvodoch a zák. č. 517/1990 Zb. o územnom a správnom členení SR, v znení neskorších\npredpisov, majú postavenie obcí, uvádzame všeobecne nasledujúce skutočnosti.“\nMinisterstvo obrany Slovenskej republiky ďalej vo svojom stanovisku uviedlo, že\n„právna úprava spomínaných vzťahov, vyplývajúca zo zákona č. 147/1995 Z. z. nie je\nporušením žiadnych princípov právneho štátu, teórie tvorby právnych noriem a ani Ústavy\n\n8\n\nSR. Už samotný zák. č. 138/1991 Zb. v znení neskorších predpisov v § 2 ods. 5 špeciálne\nupravuje majetkové vzťahy konkrétnych subjektov. Naviac, všeobecnými právnymi\nnormami - napr. zákonom, upravujú sa vopred známe vzťahy konkrétnych subjektov, napr.\nzák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Bratislave. Teda okrem generálnych noriem sú i\nnormy špeciálne. Prílišným akcentovaním generality noriem a v dôsledku toho ich\nabstraktnosti, by takéto normy stratili schopnosť regulovať, alebo riešiť určitý druh\nspoločenských - právnych vzťahov, čo by bol prípad i zákona o majetku obcí, bez\nustanovení majetkového dousporiadania nehnuteľností patriacich obciam v 4 vojenských\nobvodoch - výcvikových priestoroch nevyhnutne potrebných pre obranu štátu. Takáto\nsituácia vznikne i v prípade, že Ústavný súd SR príjme nález o nesúlade ustanovenia § 16\nods. 3 a 4 zákona č. 147/1995 Z. z. s Ústavou SR, pretože zákon o majetku obcí ponechá\nnehnuteľnosti v teritóriu VO - VVP, kde platí režim zákona č. 169/1949 Zb., ktorý Armáda\nSR pri plnení svojich úloh musí bezpodmienečne dodržať. Zákonom č. 147/1995 Z. z. je\ndaná dispozícia k uzavretiu zámenných zmlúv za podmienok, ktoré zaručujú obidvom\nzmluvným stranám majetkové nároky rovnakej kvantity i kvality (prípadne i slobodného\nvýberu iného majetku). Z uvedeného dôvodu hypotéza o porušení zásady generality a\ndôvery v ochranu subjektívnych práv zákonom č. 147/1995 Z. z. nie je ničím odôvodnená,\npreto v týchto súvislostiach nie sú porušené ani princípy právneho štátu ani Ústavy SR.\nTvrdenie navrhovateľa, že bolo zasiahnuté do legálne nadobudnutých vlastníckych\npráv „neobvyklým užívacím režimom“, stanovením zákonnej povinnosti uzavrieť zámenné\nzmluvy, resp. že zámenné zmluvy nie sú výsledkom slobodného prejavu vôle zmluvných\nstrán, ale iba jednostranným úkonom je neopodstatnené. V tejto súvislosti treba uviesť\nnasledovné argumenty.\nK užívaciemu režimu podľa § 16 ods. 4 zákona musel byť stanovený reálny časový\nhorizont na uzavretie zámenných zmlúv, (t. j. na dokončenie majetkového vysporiadania) a\npreto zákon riešil i situáciu, ak k uzavretiu zmlúv nedôjde. Z uvedeného dôvodu je\nstanovené, aby po márnom uplynutí lehoty 31. 12. 1997 starostlivosť o hospodárne využitie\nmajetku obce zabezpečovala Slovenská republika na účet obce. Treba zdôrazniť, že to nie je\nsankcia, pretože ide o právo obdobné vecnému bremenu, pričom náhrada je zabezpečená\n\n9\n\nplynutím zisku na účet obce. Obce majú zaručené právo posudzovať hospodárenie. Uvedená\nsituácia plne zodpovedá ustanoveniu § 128 ods. 1 O. z., ktoré spočíva v povinnosti vlastníka\nstrpieť, aby sa za určitých podmienok (a to i bez jeho privolenia) použila jeho vec dočasne v\nnevyhnutnej miere, za náhradu a v naliehavom verejnom záujme. Rezort Ministerstva\nobrany SR musí akceptovať ustanovenia zákona č. 169/1949 Zb., ktoré vojenskej správe\nrigorózne stanovujú režim, vzťahujúci sa na teritóriá vojenských obvodov. Neplnením\ntohoto režimu by MO SR, okrem citovaného zákona, porušilo i ďalšie zákony, napr. zákon\nč. 347/1990 Zb., zákon č. 3/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré ukladajú\nMinisterstvu obrany SR a Armáde SR úlohy pri zabezpečovaní obrany SR. V tejto súvislosti\nje splnená i podmienka, že obmedzenie môže byť len za predpokladu, že účel nemožno\ndosiahnuť inak.\nV inštitúte užívania majetku Slovenskou republikou podľa § 17 zákona je osobitne\nzdôraznené užívanie pre potreby obrany štátu. Ide o úlohy vyplývajúce zo zákona č.\n169/1949 Zb. o vojenských obvodoch, ako aj z § 19 zák. č. 347/1990 Zb. o organizácií\nministerstiev v znení neskorších zákonov, s dôrazom aj na výkon správy vo vojenských\nobvodoch, vojenských lesoch a súvisiacu hospodársku činnosť štátneho podniku Vojenské\nlesy a majetky SR, ktorého zriaďovateľom je Ministerstvo obrany SR. Aj v tejto súvislosti\ntreba zdôrazniť dočasnosť tohoto inštitútu, ktorým sa minimalizoval rozpor vlastníckych\npráv obcí podľa § 7 ods. 2 zákona a lokalizáciou tohoto majetku vo vojenskom obvode a\ntým i režimu a oprávnení vojenskej správy podľa zákona č. 169/1949 Zb.\nUzavretím zámenných zmlúv (analogicky s reštitučnými dohodami o vydaní veci) je\nukončená výnimočnosť a dočasnosť týchto inštitútov zodpovedajúcich ustanoveniu § 128\nO.z. (pretože je majetkoprávne usporiadanie dokončené), sú tieto úkony v súlade s Ústavou\nSR.\nK tvrdeniu, že zámenné zmluvy nie sú prejavom slobodnej vôle je nutné uviesť, že i\nprejav vôle subjektu v právnych vzťahoch je determinovaný materiálnymi podmienkami\nspoločnosti a právnym poriadkom, preto nemôže ísť o slobodnú vôľu v absolútnom zmysle\nslova. Avšak aj pri tejto podmienenosti musí byť subjektu daná dispozícia rozhodovať\n\n10\n\nvoľne, či bude alebo nebude konať. Naviac slobodu vôle nepokladáme za dotknutú vtedy,\nak niekto robí právny úkon na splnenie povinnosti, ktorú si sám vzal na seba, alebo ktorú\nmu uložil zákon. V týchto súvislostiach uzavretie zámenných zmlúv vzhľadom k\nslobodnému prejavu vôle zo strany obcí a výberu majetku k zámene tak, aby obec na\nsvojich majetkových právach nebola ukrátená, nie je dotknuté. Nedostatkom slobody vôle je\niba konanie pod nedovoleným nátlakom, ktoré môže byť priame fyzické donútenie a\nbezprávna vyhrážka. Pri uzavieraní zámenných zmlúv ani jednu z týchto dvoch okolností\nnemožno identifikovať.\nNásledné tvrdenie, že zámenné zmluvy nie sú ani zmluvami, ale iba jednostrannou\nzmenou v osobe a predmete vlastníctva je právne irelevantné, pretože už vzhľadom na\nvyššie uvedené skutočnosti a materiálnu existenciu týchto zmlúv ako dvojstranných\nprávnych úkonov nemožno tvrdenie navrhovateľov akceptovať. Z konštatovaných dôvodov\nuzavretie zámenných zmlúv v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. v znení neskorších predpisov je\nv súlade s Ústavou SR.\nK praktickej spôsobilosti uskutočniť zámenné zmluvy možno uviesť, že u\nVojenských obvodoch Lešť a Záhorie, kde podobne, síce v menšej miere boli\nnevysporiadané pozemky obcí sa zámenné zmluvy realizovali a to vo Vojenskom obvode\nZáhorie s obcou Pernek a vo Vojenskom obvode Lešť s obcami Senohrad, Dačov Lom a\nPliešovce. Vo VO Javorina obce Podolínec, Šambron, Stará Ľubovňa a Holumnica\nbezproblémovo spolupracujú na znaleckom ohodnotení zamieňaného majetku, t.j. príprave\nzámennej zmluvy.\nProblémy zostávajú u obcí Ľubica, Ihľany, Vrbov, Tvarožná a Hniezdne, z ktorých\nparadoxne bol iniciovaný aj podnet pre poslancov NR SR k novelizácii zákona č. 138/1991\nZb. novelou č. 245/1994 Z. z., za použitie inštitútu zámenných zmlúv k termínu\n30. 6. 1995.“\nZ uvedených dôvodov Ministerstvo obrany Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku navrhlo, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej\n\n11\n\nrepubliky na vyslovenie nesúladu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995\nZ. z. ako celku s ústavou nevyhovel.\nOkrem toho ministerstvo požiadalo ústavný súd, aby bolo v postavení vedľajšieho\núčastníka, pozvané na ústne pojednávanie v predmetnej veci.\nK návrhu sa písomne vyjadrilo aj 11 obcí nachádzajúcich sa na území VVP Javorina\na to obce Ľubica, Ihľany, Žákovce, Jakubany, Nová Ľubovňa, Kolačkov, Hniezdne,\nTvarožná, Jurské, Vrbov a mesto Levoča. Ústavnému súdu predložili doklad označený ako\n„Stanovisko obcí, ktorých majetok sa nachádza vo Vojenskom výcvikovom priestore\nJavorina k pripravovanej novele zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších\npredpisov“ a fotokópiu listu Vojenských lesov a majetkov SR, štátny podnik Pliešovce,\nokres Zvolen z 8. augusta 1995 zn. 1314/VS/95 adresovaného na Obecný úrad Ihľany s\ntýmto textom: „Vec: odovzdanie nehnuteľností - odpoveď. Písomne ste nás vyzvali o\nprotokolárne odovzdanie nehnuteľnosti majetku vo VVP Kežmarok. Novela zákona č.\n138/1991 Zb. zákon č. 147/1995 Z. z. podľa § 16 Vám síce vlastníctvo priznala, ale zároveň\npodľa § 17 tento majetok bezplatne užíva Slovenská republika. Z tohto dôvodu teda\nnemôžeme Vašej žiadosti o vydanie majetku podľa citovaného zákona vyhovieť.“\nNa ústnom verejnom pojednávaní pred plénom ústavného súdu konanom 2. apríla\n1996 zástupca navrhovateľa JUDr. Ing. Ivan Šimko vo svojom vystúpení konštatoval, že\nnavrhovateľ v plnom rozsahu trvá na návrhu. Okrem toho uviedol ďalšiu skutočnosť\ntýkajúcu sa návrhu, ktorá sa však v pôvodnom odôvodnení návrhu nenachádzala. Ako\nuviedol zástupca navrhovateľa „je to vzťah ku predchádzajúcej novelizácii zákona o\nmajetku obcí k zákonu č. 245/1994 Z. z., ktorý vlastne prvýkrát stanovil povinnosť obciam\na právo štátu uzavrieť zámenné zmluvy vo výnimočných prípadoch, keď to vyžaduje\nzáujem obrany štátu. Novela zákona, ktorú skupina poslancov považuje za rozpornú s\nústavou (novela zák. č. 147/1995 Z. z.) používa tento istý termín povinnosť uzavrieť\nzámenné zmluvy, avšak v odlišnom právnom, vlastníckom režime. Pokiaľ išlo o\npredchádzajúcu novelu, tak tam síce bola stanovená povinnosť uzavrieť zámenné zmluvy,\nale nebola stanovená žiadna sankcia a vlastníci mali na výber, aby uzavreli zámennú zmluvu\n\n12\n\na získali pozemky, ktoré nebudú zaťažené žiadnou inou povinnosťou, alebo zostane im vo\nvlastníctve pozemok, ktorý využíva štát pre potreby obrany štátu a podľa osobitných\npredpisov sú nútené strpieť istý nútený zásah do svojich vlastníckych oprávnení. Nie však\nnad rámec toho, čo umožňuje čl. 20 ods. 4. Táto okolnosť sa zmenila zákonom č. 147/1995\nZ. z., pretože sa tu stanovuje jednak istý sankčný mechanizmus pre prípad, že zámenné\nzmluvy nebudú uzavreté, v takom prípade je tu pomerne nejasná formulácia. V každom\nprípade sa v tej formulácii, ktorá sa nachádza v § 16 ods. 4 zákona umožňuje, aby\nSlovenská republika na účet obce zabezpečovala hospodárne využitie majetku obce a celá\ntáto operácia je vsadená do právnej situácie do uzavretia zámenných zmlúv, v ktorej\nbezplatne (na základe § 17) užíva tieto pozemky Slovenská republika. Vzhľadom na to, že\nčl. 20 ods. 4 ústavy umožňuje síce nútené obmedzenie vlastníckych práv, ale jedine na\nzáklade zákona a za náhradu, podľa nášho názoru predovšetkým tieto ustanovenia, t.j. § 16\nods. 3 a 4 a § 17, sú v rozpore s Ústavou SR.“\nZástupca odporcu (Národná rada Slovenskej republiky) JUDr. Ján Cuper v úvode\nsvojho vystúpenia konštatoval, že sa plne stotožňuje so stanoviskom predsedu Národnej\nrady Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov. Okrem toho dodal, že „pokiaľ\nodporcovia namietajú, že bol porušený všeobecný princíp generality tým, že ide o vopred\nurčené a známe pozemky, nemôžem sa s touto námietkou stotožniť. Je síce pravda, že ide o\nvopred známe pozemky, ale zákon nie je individuálnym právnym aktom v nijakom prípade,\npretože až na základe tohoto normatívneho právneho aktu môžu byť uzatvárané zámenné\nzmluvy alebo iný právny režim, ako to predpokladá § 16 ods. 4 zákona č. 147/95 Z. z. V\ntomto zmysle ide o všeobecne záväzný normatívny právny akt a nie o akt aplikácie práva,\nteda individuálny právny akt. Pokiaľ ide o to, že zákon obmedzuje vlastnícke práva, treba\npovedať, že zákonodarca musel riešiť veľmi zložitý problém medzi historickou povinnosťou\nvrátiť obciam majetok, na ktorý mali nárok v rámci reštitúcií (v tomto zmysle je naše\nstanovisko vysvetlené v správe, ktorú poslal pán predseda parlamentu), ale chcem povedať,\nže zákonodarca musel riešiť ďalší vážny problém, a to je problém etickej spravodlivosti a\nvyrovnávajúcej a riešiť problém, či uprednostniť verejný záujem, teda záujem štátu o\nzabezpečenie jeho obranyschopnosti a riešiť záujem individuálnych vlastníkov. Pripúšťam\nže riešenie, ktoré je v § 16 ods. 3 a 4 a v § 17, je neobvyklé, ale najmä v prvej časti, kde sa\n\n13\n\npredpokladá, že budú uzavreté zámenné zmluvy, myslím si, že k porušeniu rovnosti\nsubjektov budúcich právnych vzťahov nedochádza. Snáď o porušení rovnosti subjektov\n(§ 16 ods. 4) by sme mohli hovoriť tam, kde sa predpokladá, že štát si vyhradzuje vo\nverejnom záujme hospodáriť podľa osobitného režimu na pozemkoch, ktoré budú už vo\nvlastníctve alebo sú vo vlastníctve obcí. Samozrejme ani to nie je v rozpore s právnym\nštátom, pretože ak prevažuje verejný záujem, štát je povinný zabezpečiť tento verejný\nzáujem aj uložením povinnosti vlastníckym subjektom, t. j. prípad § 16 ods. 4 tohto zákona.\nV tomto prípade nejde o zákon motivovaný osobnými záujmami, práve naopak verejným\nzáujmom, nejde ani o zákon, ktorý by riešil konkrétny prípad, nie je jeho účelom zvýhodniť\nniekoho, práve naopak, myslím si, že jeho účelom je zabezpečenie obranyschopnosti tohto\nštátu a vyhovieť aj reštituantom, t.j. vlastníkom pozemkov, ktorí v záujme verejnom musia\nstrpieť tento zásah, ktorý predpokladá § 16 ods. 4.“ V závere odporca navrhol, aby „ústavný\nsúd nevyhovel podaniu skupiny 34 poslancov a ponechal zákon v platnosti“.\nZástupca vedľajšieho účastníka plk. JUDr. Ján Vido uviedol, že sa v plnom rozsahu\npripojuje k písomnému stanovisku Ministerstva obrany Slovenskej republiky, predloženého\nústavnému súdu 7. februára 1996. Ďalej konštatoval „je pravdou, že rezort obrany už v\nnovele zákona č. 245/1994 Z. z. odstúpil pozemky, resp. vlastnícke práva k pozemkom,\ntýmto obciam. Išlo v podstate o prezentáciu záujmu rezortu obrany vysporiadať akúsi\nhistorickú nespravodlivosť voči týmto obciam, pochopiteľne z ústavy i z ďalších\ndokumentov máme stanovenú nezastupiteľnú povinnosť zabezpečiť obranyschopnosť tohto\nštátu. Ide o malú republiku, ktorá v rámci svojho teritória nemá veľkú možnosť výberu\npostaviť takéto zariadenia, ako je zariadenie vo VVP Javorina. Pokiaľ by sme aj teoreticky\nuvažovali na tejto báze, tak musí štátny rozpočet počítať s niekoľkými desiatkami miliárd\nnákladov na výstavbu takéhoto zariadenia. Pochopiteľne za danej situácie bolo treba voliť\nurčitý kompromis, ktorým bola právna úprava zákona č. 245/1994 Z. z. a neskoršie zákona\nč. 147/95.“ V tejto súvislosti pripomenul, že to bola práve skupina poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, ktorá v r. 1994 predložila pôvodný návrh, v „ktorom sa objavuje\ninštitút zámenných zmlúv, v ktorom sú stanovené podmienky práva štátu na uzavretie\nzámennej zmluvy a v ktorom je stanovená povinnosť obce pristúpiť na uzavretie takejto\nzmluvy. My sme tento inštitút prijali s tým, že takýmto spôsobom dôjde k úprave vzťahov,\n\n14\n\nktoré tuná vznikli s tým, že armáda, resp. Slovenská republika, štát poskytne cestou\nzámenných zmlúv určitý priestor na akési vyrovnanie ujmy, ktorá vznikala týmto obciam\ntým, že im poskytneme náhradné pozemky v rovnakej výmere. Pochopiteľne nebude to v\nrovnakej vzdialenosti, ale nemôže dôjsť k situácii, aby došlo k poškodeniu týchto obcí, t.j.\nže majú možnosť určitého výberu tak, aby v podstate došlo k recipročnej náhrade. Pokiaľ\nide o vlastný návrh, chcem pripomenúť, že tento návrh skupiny poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky navrhuje zrušenie zákona č. 147/95 en bloc. Je to možné vyčítať z\ntextu na 1. strane, aby ústavný súd prijal nález zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 147; nie je v súlade s čl. 12 atď. Na 2. strane ... dňom vyhlásenia tohto nálezu zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z. stráca účinnosť. Na 3. strane ... keďže\nzákon č. 147/1995 Z. z. ako celok utvára režim atď.; rozporný s ústavou ako celok ..., chcem\nupozorniť, že pokiaľ je teda rozporný tento zákon s ústavou ako celok, potom je treba na\nzáklade novely zákona o ústavnom súde podľa § 40 vysloviť nesúlad rovnakou mierou\n(poukážem na ustanovenie § 40 v novele č. 293/1995 „a pritom zistí nesúlad aj ďalších\nprávnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou vydá\nnález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov“). Na základe tohto\nnavrhujem teda, aby bol vyslovený nesúlad s ústavou i u zákona č. 245/1994 Z. z. a\nvýsledok takéhoto postupu, by potom pochopiteľne bol návrat do režimu zákona 306, ktorý\nbol ďalšou novelou zákona č. 138/1995 Z. z.“\nII.\nPre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledujúce právne úvahy a právne\nposúdenie jednotlivých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995\nZ. z.\n1. Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 147/1995 Z. z., ak to vyžadujú potreby obrany štátu,\nSlovenská republika je o p r á v n e n á a obce, ktoré nadobudli majetok podľa odseku 2, sú\np o v i n n é uzatvoriť do 31. decembra 1997 zámenné zmluvy (podľa § 611 Občianskeho\nzákonníka) o prevode vlastníctva, na základe ktorých tento majetok obcí získa do\n\n15\n\nvlastníctva Slovenská republika a obce získajú do vlastníctva majetok rovnakého druhu, v\nprípade dohody aj iný majetok.\nPodľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak nedôjde k uzavretiu zámennej zmluvy v\nlehote podľa odseku 3, starostlivosť o hospodárne využitie majetku obce zabezpečuje podľa\nosobitného predpisu a na účet obce Slovenská republika. Na účel posúdenia hospodárenia sa\nzástupcom obcí umožní vstup do vymedzených priestorov za podmienok zaručujúcich\nochranu zdravia a života.\nUstanovenie § 16 ods. 5 citovaného zákona zaväzuje obce, že sú povinné zachovávať\núčelové určenie majetku podľa odseku 2 na obranu štátu.\nVlastnícke právo ako najdôležitejší vecnoprávny inštitút je charakteristické tým, že\nprostredníctvom neho sa oprávneným subjektom (vlastníkom) zabezpečuje bezprostredná\nprávna možnosť ovládať veci. Existencia právneho ovládania vecí, ako súčasti vlastníckeho\npráva, inkorporuje v sebe možnosť riešenia otázky komu vec patrí, kto ju využíva a môže\nňou disponovať.\nPodstata vlastníckeho práva spočívajúca v priamom právnom ovládaní veci sa\nprejavuje v právnom postavení oprávneného subjektu (vlastníka) tak, že jeho právne\novládanie veci je výlučné. Z toho vyplýva, že ho každý musí rešpektovať, voči\nakémukoľvek nedovolenému zásahu ktoréhokoľvek subjektu je chránené, a je možné ho aj\nprávnymi prostriedkami presadiť. Vlastníckemu právu zodpovedá povinnosť individuálne\nneurčeného počtu subjektov nerušiť oprávneného (vlastníka) vo výkone jeho práva.\nV podmienkach sociálneho trhového hospodárstva a demokratického právneho štátu,\nktoré sú jednoznačne proklamované v ústave, a ďalej konkretizované vo viacerých\nzákonoch, sa zásadne poskytuje slobodná možnosť každému subjektu nadobúdať vlastnícke\nprávo, ako i ďalšie vecné práva k veciam, ktorých okruh nie je kvantitatívne a kvalitatívne\nobmedzený (s výnimkou vecí patriacich podľa čl. 4 ústavy do výlučného vlastníctva\nSlovenskej republiky). V zásade slobodnú možnosť realizácie už nadobudnutého\n\n16\n\nvlastníckeho práva, zabezpečujúceho právne panstvo nad vecami, možno iba výnimočne\nobmedziť s ohľadom na existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného záujmu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. I keď z citovaného článku\nvyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký z á k o n n ý obsah, nie sú v\nňom presne definované (vymedzené) prvky charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho\npráva. Z toho možno logicky usúdiť, že obsah vlastníckeho práva je určený zákonom. Tento\nobsah predovšetkým vymedzuje § 123 Občianskeho zákonníka a to tak, že vlastník je v\nmedziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a\núžitky a nakladať s ním. Ide teda o najúplnejšie a najširšie vymedzenie subjektívneho\nvlastníckeho práva, ktoré na jednej strane obsahuje všeobecné znaky subjektívneho práva a\nna druhej strane špecifické znaky, ktoré ho jednoznačne odlišujú od iných subjektívnych\npráv.\n\nCitovaným\n\nustanovením\n\nObčianskeho\n\nzákonníka\n\nsa\n\nteda\n\nprostredníctvom\n\nobjektívneho práva zabezpečuje pre vlastníka (nositeľa subjektívneho vlastníckeho práva)\nprávna možnosť vec držať, užívať a disponovať s ňou na základe vlastného rozhodovania,\nktoré je nezávislé od prípadných pokusov niekoho iného rozhodovať o tej istej veci (v\nzmysle jej vlastníctva). Objektívne vlastnícke právo teda obsahuje prvok výlučnosti,\ncharakterizujúci právne postavenie vlastníka v nadväznosti na to jeho schopnosť upravenú\nzákonom, vylúčiť každého iného z pôsobenia na vec (jej ovládanie).\nZákonnú rovnosť vlastníkov z hľadiska práv a povinností tvoriacich obsah vlastníckeho\npráva upravuje i 124 Občianskeho zákonníka.\nZ ustanovení 16 ods. 3 a 4 zákona č. 147/1995 Z. z. nepochybne vyplýva, že na vlastnícke\nprávo obcí k majetku, ktorý získali spôsobom upraveným v 16 ods. 1 a 2 zákona č.\n147/1995 Z. z., sa v dôsledku povinnosti uzavrieť zámenné zmluvy nevzťahuje rovnaká\nprávna ochrana ako na vlastnícke právo iných vlastníkov, čo však nie je v súlade s čl. 20\nods. 1 ústavy. S vyššie uvedenou povinnosťou obcí korešponduje právo štátu na uzavretie\nzámenných zmlúv, pričom toto právo štátu a zároveň povinnosť obcí zmluvy uzavrieť je\nviazané na podmienky „ak to vyžadujú potreby obrany štátu“. V zákone nie je vymedzené,\nkto rozhoduje o objektívnej danosti tejto podmienky. Zrejme toto právo prislúcha\n\n17\n\nSlovenskej republike, ktorá má podľa tohto ustanovenia právo žiadať, aby dotknuté obce\npristúpili k uzavretiu zámenných zmlúv.\nPovinnosť uzavrieť zámenné zmluvy, ktorá sa ukladá obciam ako vlastníkom určitých\nnehnuteľností na požiadanie Slovenskej republiky, je zrejmým zásahom do ich vlastníckeho\npráva. Náš právny poriadok pozná síce niekoľko prípadov, v ktorých určitý subjekt má\npovinnosť uzavrieť zmluvu (napr. poľovník alebo prevádzkovateľ lietadla má povinnosť\nuzavrieť poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti), ale to sú prípady povinného, zo zákona\nvyplývajúceho uzavretia zmluvy, ktoré však neznamenajú zásah, do vlastníckeho práva\ntakýchto subjektov. Je však otázne, či môže „obyčajný“ zákon vytvoriť stav nerovnakého\nzákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva určitých vlastníkov tým, že im uloží za\nurčitých podmienok povinnosť uzavrieť zámenné zmluvy, a to i napriek tomu, že vlastník\ndostane zámennou zmluvou náhradné pozemky, prípadne aj iný majetok.\nNámietka Národnej rady Slovenskej republiky uvedená vo vyjadrení jej predsedu z\n20. novembra 1995, že „zákon č. 147/1995 Z. z. je reštitučným zákonom a ako každý\nreštitučný zákon upravuje podmienky obnovenia vlastníckeho práva, rešpektujúc pritom\nnielen právo oprávnených osôb, ale i vlastnícke právo povinných osôb, chránené čl. 20 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky“, nič nemení na platnom ústavnom riešení zakotvenom v čl.\n1 a čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ani reštitučné zákony totiž nemôžu svojou\núpravou presahovať ústavou ustanovené medze, ktoré sa určitým cieľom upravujú a v rámci\nktorých sa môže pohybovať zákonom určený rozsah a spôsob postupu štátnych orgánov. Ak\n„sa štát ako vlastník vzdal svojho vlastníckeho práva chráneného čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ale len za podmienky vyporiadania právnych vzťahov k nemu\nosobitným právnym mechanizmom“, ktorý podľa citovaného vyjadrenia Národnej rady\nSlovenskej republiky je zhmotnený v zámenných zmluvách medzi štátom a obcami o\nvýmene majetku rovnakého druhu, čiže pozemkov, alebo iného majetku za predpokladu, že\nobec ponuku príjme, považuje Národná rada Slovenskej republiky takýto postup založený\nna dohode za taký, ktorý rešpektuje základné postuláty zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky. Tento názor má i napriek tomu, že „túto právnu situáciu nie je možné\nsubsumovať pod citovaný článok Ústavy Slovenskej republiky, ktorého právna úprava je\nzaložená na zásahu do vlastníckeho práva na základe jednostranného právneho úkonu“.\n\n18\n\nNavrhovateľom namietaný postup podľa § 16 ods. 3, 4 a 5 zákona č. 147/1995\npredpokladá dohodu obcí a Slovenskej republiky pri uzavieraní zámenných zmlúv len „u\niného majetku“ (§ 16 ods. 3 zákona, posledný riadok). Povinnosť obcí uzavrieť so\nSlovenskou republikou zámenné zmluvy na majetok „rovnakého druhu“ je kogentným\nustanovením, ktoré nie je v súlade s princípom slobodného disponovania vlastníka s\npredmetom vlastníctva vyplývajúcim z § 123 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je\nvlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať\njeho plody a úžitky a nakladať s ním, čomu zodpovedá povinnosť všetkých ostatných\nsubjektov nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva k veci. Kogentné ustanovenie § 16 ods. 3\ncitovaného zákona v spojitosti s odsekmi 4 a 5 tohto ustanovenia nie je v súlade s\npožiadavkou zákonnej rovnoprávnosti obsahu vlastníckeho práva každého vlastníka, ktorá\nvyplýva z § 124 Občianskeho zákonníka, ako zákonného vyjadrenia obsahu čl. 20 ods. 1\nústavy. Okrem toho podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa prihliada na vôľu toho, kto\nprávny úkon urobil. V § 3 Občianskeho zákonníka je pre platnosť právneho úkonu\nustanovené, že sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.\nZákonom uložená direktívna kogentná povinnosť obciam uzatvoriť zámenné zmluvy\nobmedzuje ich možnosť slobodného prejavu vôle ako subjektov právnych vzťahov, v\ndôsledku čoho vzniká stav, že vlastnícke právo obcí k majetku uvedenému v § 16 ods. 2\nzákona č. 147/1995 Z. z. nemá rovnaký zákonný obsah ako vlastnícke právo iných\nvlastníkov, čo nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy.\nMajetok vymedzený v § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 147/1995 Z. z. sa stal zo zákona\nvlastníctvom obcí dňom 1. novembra 1994. Z týchto ustanovení však vôbec nevyplýva, že\npodmienkou existencie vlastníctva obce k tomuto majetku bolo „vyporiadanie právnych\nvzťahov k nemu osobitným právnym mechanizmom“ ako uvádza Národná rada Slovenskej\nrepubliky vo svojom vyjadrení. Tento osobitný mechanizmus je podľa tohto vyjadrenia\nzhmotnený v zámenných zmluvách. Zo znenia § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 147/1995 Z. z.\njednoznačne vyplýva, že podľa odseku 1 „vlastníctvom obcí, počnúc 1. novembrom 1994,\nje aj majetok podľa odseku 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala\n1. januára 1993 podľa osobitného predpisu“ (odkaz 34 a poznámky pod čiarou „ústavný\nzákon č. 541/1992 Zb. o delení majetku ČSFR medzi Českú republiku a Slovenskú\n\n19\n\nrepubliku a jeho prechodu na Českú republiku a Slovenskú republiku a ústavný zákon č.\n542/1992 Zb. o zániku ČSFR“). Podľa § 16 ods. 2 „majetkom, na ktorý sa vzťahuje odsek 1,\nsú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a\nboli vo vlastníctve Slovenskej republiky“ (odkaz 27, ku ktorému je poznámka pod čiarou o\nzákone č. 138/1991 Zb. tohto znenia „Zákon č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení\nnárodných výborov“). Ustanovenie § 16 ods. 2 vymedzuje teda majetok, ku ktorému obce\nnadobudli vlastníctvo počnúc 1. novembrom 1994, len tým, že ide o pozemky vo\nvojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a boli vo\nvlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994. Ústavný súd v tejto súvislosti\nzdôrazňuje,\n\nže\n\nz\n\nčl. 20 ods. 1 ústavy okrem iných vyplýva aj taký záver, že vlastníkovi sa poskytuje ochrana\njeho vlastníckeho práva k veci, ktorú nadobudol v súlade s podmienkami upravenými v\npríslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch.\nAj ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 147/1995 Z. z. je zásahom do ústavou\ngarantovaného rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých\nvlastníkov. Úprava podľa citovaného ustanovenia obsahuje majetkovú sankciu pre prípad,\nže nedôjde k uzavretiu zámennej zmluvy v lehote podľa jeho odseku 3. Táto sankcia\nznerovnoprávňuje obce, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje pri vykonávaní vlastníckych\npráv, pretože presúva starostlivosť o hospodárne využitie majetku obce na Slovenskú\nrepubliku. Štát zabezpečuje túto starostlivosť podľa osobitného predpisu (zákon č. 100/1977\nZb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva v znení neskorších\npredpisov). Sankcia vyplývajúca z citovaného ustanovenia zákona č. 147/1995 Z. z. nie je v\nsúlade s čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože v danom prípade, v rozpore s jeho znením vytvára stav,\nkeď vlastník majetku, na ktorý sa vzťahuje § 16 ods. 2 zákona, nebude môcť v plnom\nrozsahu uplatňovať svoje vlastnícke právo k nemu tak, ako to citovaný článok ústavy\numožňuje ktorémukoľvek inému vlastníkovi, v zmysle zásady, že vlastnícke právo každého\nvlastníka má rovnaký zákonný obsah a je mu poskytovaná rovnaká právna ochrana.\nRovnako i ustanovenie § 17 zákona č. 147/1995 Z. z. považuje ústavný súd za trvalý\nzásah do vlastníckeho práva obcí tým, že umožňuje Slovenskej republike, aby ich majetok,\n\n20\n\nvymedzený v § 16 ods. 2 citovaného zákona, bezplatne užívala pre potreby podľa\nosobitných predpisov (odvolávka na § 19 zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.\no organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 2/1993 Z. z. a zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 83/1994 Z. z. a na zákon č. 169/1949 Zb. o\nvojenských obvodoch). Podstatu vlastníckeho práva tvorí súhrn rôznych oprávnení a\npovinností, z ktorých najvýznamnejšiu predstavuje možnosť slobodne využívať predmet\nvlastníckeho práva samotným vlastníkom. Z ústavnej úpravy základného práva upraveného\nv čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva požiadavka na ochranu vlastníctva v spojení s princípmi\nproporcionality a rovnosti každého vlastníka pred zákonom, čo vylučuje uprednostňovanie\njedného vlastníka pred iným vlastníkom, resp. vlastníkmi (v prípade § 17 zákona č.\n147/1995 Z. z. je faktom, že jeho aplikáciou v praxi by došlo k takmer úplnej negácii\nvlastníckeho práva obcí, ktoré nadobudli podľa toho istého zákona). Ústavné záruky\nochrany a rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva zabezpečujú konkrétnu\nexistenciu tohto práva v rukách vlastníka bez ohľadu na jeho postavenie alebo iné\nskutočnosti. Z hľadiska týchto skutočností nie je § 17 zákona č. 147/1995 Z. z. v súlade s čl.\n20 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd konštatuje jasne sa prejavujúcu rozpornosť (nesúladnosť) medzi\ncitovanými ustanoveniami zákona č. 147/1995 Z. z., konkrétne § 16 ods. 1 a 2, podľa\nktorých sa na jednej strane obciam nepopierateľne priznáva vlastnícke právo k pozemkom\nvo vojenských obvodoch počnúc 1. novembrom 1994 a na druhej strane sa toto vlastníctvo\nvo výraznom rozsahu (§ 16 ods. 3 a 4 prvá veta), resp. i fakticky neguje (§ 17). To je podľa\nnázoru ústavného súdu v rozpore so všeobecne uznávanými požiadavkami na bezrozpornosť\nprávneho poriadku ako celku, resp. na vnútornú bezrozpornosť všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ako i právnych noriem (ustanovení). Právo, či už ako celok alebo\nvšeobecne záväzný právny predpis musia byť vnútorne zladené, ich jednotlivé časti (napr.\nprávne normy, ustanovenia) nemôžu samy seba vyvracať v dôsledku vzájomných rozporov\nmedzi nimi. Vyššie charakterizovaná vzájomná vnútorná rozpornosť (nesúladnosť) medzi\nniekoľkými ustanoveniami toho istého zákona spôsobuje okrem iného ich logickú a\nsystémovú nezlučiteľnosť, neefektívnosť a v konečnom dôsledku i právnu nesplniteľnosť\n\n21\n\n(realizácia, resp. aplikácia jednej právnej normy v dôsledku nesúladnosti zabraňuje\nrealizácii, resp. aplikácii inej právnej normy). Tieto dôsledky sa v prípade dlhotrvajúcej\nnemožnosti vyriešiť vlastnícke vzťahy medzi zainteresovanými obcami a Armádou\nSlovenskej republiky potvrdili.\nNa základe vyššie uvedených skutočností možno dospieť k názoru, že ustanovenia\n§ 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 zákona č. 147/1995 Z. z. nie sú v súlade s čl. 20 ods. 1\nústavy.\nNavrhovateľ v návrhu namietal aj nesúlad zákona č. 147/1995 Z. z. s čl. 12 ods. 1\nústavy.\nPodľa citovaného ustanovenia (druhá veta) sa všetkým subjektom práva zaručuje, že\nzákladné práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné a nemožno ich\nzrušiť. Základné práva a slobody, ktoré podľa ústavy patria právnickým osobám (podľa\nčl. 65 ods. 1 ústavy obec je právnickou osobou) sú chránené spôsobom vymedzeným v\ndruhej vete čl. 12 ods. 1 ústavy. Medzi základné práva patria i práva upravené v čl. 20 ods.\n1 ústavy. Podľa tohto ustanovenia má každý právo vlastniť majetok, vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Ak však majetok uvedený v § 16\nods. 2 zákona č. 147/1995 Z. z. podľa iných ustanovení tohto zákona, t. j. ustanovenia § 16\nods. 4 a predovšetkým ustanovenia § 17, nemôžu obce užívať ako jeho vlastníci (podľa\n§ 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho\nvlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním) a to i napriek tomu,\nže vlastníctvo im jednoznačne vzniklo 1. novembra 1994, alebo jeho užívanie je\npodmienené povinnosťou uzavrieť zámenné zmluvy o prevode vlastníckeho práva k\npozemkom vo vojenských obvodoch, nie sú ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17\nzákona č. 147/1995 Z. z. v súlade s čl. 12 ods. 1 ústavy.\nObmedzenia vzťahujúce sa na práva obcí vlastniť majetok, ako aj obmedzenia\ntýkajúce sa obsahu ich vlastníckeho práva a jeho ochrany k majetku uvedenému v § 16 ods.\n1 a 2 zákona č. 147/1995 Z. z., ktoré vyplývajú z § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 citovaného\n\n22\n\nzákona, uložením povinnosti uzavrieť zámenné zmluvy o prevode vlastníckeho práva (v\nprípade obsahu § 17 je nemožnosť obcí užívať majetok v ich vlastníctve dokonca ničím\nnepodmienená) nie sú v súlade s podmienkami, ktorými ústava zaručuje ochranu\nkonkrétneho základného práva alebo slobody. Preto ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a\n§ 17 zákona č. 147/1995 Z. z. nie sú v súlade ani s čl. 13 ods. 4 ústavy.\nNavrhovateľ v petite návrhu žiadal, aby ústavný súd vyslovil nesúlad zákona\nč. 147/1995 Z. z. aj s čl. 20 ods. 4 ústavy. Keďže vo výroku tohto rozhodnutia bol\nvyslovený nesúlad iba v ňom vymenovaných ustanovení citovaného zákona s ústavou,\navšak nie nesúlad zákona č. 147/1995 Z. z. ako celku s ústavou, ústavný súd skúmal, či tieto\nustanovenia zákona nie sú v nesúlade aj s čl. 20 ods. 4 ústavy tak, ako to žiadal navrhovateľ.\nVýchodiskom ústavného súdu pre skúmanie opodstatnenosti tejto časti petitu návrhu\nskupiny poslancov bol čl. 20 ods. 4 ústavy v spojitosti s ustanovením § 128 ods. 2\nObčianskeho zákonníka a ustanoveniami § 108 a nasl. zákona č. 50/1976 Zb. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Podľa čl.\n20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v\nnevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.\nCitované ustanovenie ústavy treba považovať za ústavný príkaz pre zákonodarcu,\nktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke\nprávo. Samotný pojem vyvlastnenie má však v právnych poriadkoch vyspelých štátov,\nvrátane Slovenskej republiky, presne určený účel, cieľ, podmienky, obsah a konanie.\nPodľa § 108 ods. 1 stavebného zákona, ktorý je tým konkrétnym zákonom\n(všeobecným vyvlastňovacím predpisom), na základe ktorého možno uskutočniť\nvyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, rozhodnutie o týchto zásahoch\ndo vlastníckeho práva vydáva výlučne orgán štátnej správy, konkrétne stavebný úrad.\nOkrem toho vyvlastnenie vlastníckeho práva alebo jeho nútené obmedzenie sa uskutočňuje\niba na základe súčasného splnenia viacerých podmienok vyvlastnenia upravených v ústave,\nObčianskom zákonníku a v stavebnom zákone.\n\n23\n\nObmedzenia vlastníckeho práva obcí k majetku uvedeného v § 16 ods. 2 zákona č.\n147/1995 Z. z. vyplývajúce z jeho ustanovení § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 sú vzhľadom\nna ich špecifické znaky (plnenie výcvikových úloh Armády Slovenskej republiky, ale\npredovšetkým záležitosti spojené s ťažbou dreva v lesoch nachádzajúcich sa na týchto\npozemkoch) celkom iného charakteru, ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré\nmôže nastať za podmienok upravených v čl. 20 ods. 4 ústavy, § 128 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka a § 108 a nasl. stavebného zákona (v tomto prípade dominantnými sú\núzemnoplánovacie a stavebné účely a tomu zodpovedajúce právne ciele).\nPodľa názoru ústavného súdu časť petitu návrhu skupiny poslancov požadujúca\nvyslovenie nesúladu zákona č. 147/1995 Z. z. (po vyhlásení nálezu ústavného súdu o\nnesúlade niektorých ustanovení citovaného zákona vymenovaných v jeho výrokovej časti)\naj s čl. 20 ods. 4 ústavy nemá právne opodstatnenie.\n2. V petite návrhu navrhovateľ žiadal vysloviť nesúlad zákona č. 147/1995 Z. z. ako\ncelku s ústavou. Ústavný súd preto skúmal, či aj ďalšie ustanovenia tohto zákona, okrem\ntých, u ktorých bol vyslovený nesúlad s ústavou vo výroku tohto rozhodnutia (§ 16 ods. 3 a\n4 prvá veta a § 17) sú v nesúlade s ústavou. Preto bolo potrebné konfrontovať celý obsah\nzákona č. 147/1995 Z. z. s ústavou.\nV čl. I bod 1 bolo z § 7 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení neskorších predpisov\nvypustené znenie písmena e/. Ak by sa toto ustanovenie zrušilo, obnovilo by sa pôvodné\nznenie, ktoré ustanovuje, že orgány obce a organizácie sú povinné najmä „udržiavať a\nužívať majetok obce, ktorý bol k 2. januáru 1993 vo vlastníctve Slovenskej republiky a\nprešiel na základe § 16 tak, aby sa splnili podmienky nevyhnutné pre potreby obrany štátu“.\nTakéto ustanovenie by znamenalo trvalý zásah do vlastníckeho práva obce, čo by nebolo v\nsúlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto ustanovenie, t.j. vypustenie\npísmena e/ zo znenia § 7 ods. 2 citovaného zákona nie je v nesúlade s ústavou.\nRovnako nie sú v nesúlade s ústavou ustanovenia pod bodmi 2 a 3 zákona. V bode 2\nsa z § 14 ods. 2 citovaného zákona vypúšťajú slová „podľa osobitného zákona“. Odkaz pod\n\n24\n\nčiarou v zákone č. 245/1994 Z. z. na zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych\nvzťahov a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov už nemá miesto v\nzákone, lebo zákon č. 265/1992 Zb. bol zrušený zákonom Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 162/1995 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 1996. V bode 3 sa z § 14 vypúšťajú\nods. 3 a 4 vrátane poznámok pod čiarou. Tieto ustanovenia zákona č. 245/1994 Z. z. boli z\nneho vypustené vzhľadom na § 16 zákona č. 147/1995 Z. z. Ani bod 3 teda nie je v nesúlade\ns ústavou.\nV prípade napadnutých ustanovení v čl. I bod 4, t. j. ustanovení § 16 ods. 1 a 2\nzákona č. 147/1995 Z. z., nemožno vo vzťahu k ním vysloviť ich nesúlad s ústavou, ako to v\npetite návrhu požadoval navrhovateľ. Práve naopak, tieto ustanovenia v porovnaní s\npredchádzajúcou právnou úpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú jednotlivé stránky\n(subjekt, objekt, predmet, deň vzniku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k majetku\nupravenému v § 16 ods. 2 zákona č. 147/1995 Z. z. Preto ani v tomto prípade nemožno\nvyhovieť petitu návrhu.\nPodobne ani obsah čl. II a čl. III zákona č. 147/1995 Z. z. nie je v rozpore s\npríslušnými ustanoveniami ústavy.\nÚstavný súd vychádzajúc z predchádzajúcich právnych úvah a právneho posúdenia\nnapadnutých častí zákona č. 147/1995 Z. z. dospel k záveru, že citovaný zákon ako celok\nnie je v nesúlade s ústavou. Preto vo zvyšnej časti nevyhovel petitu návrhu skupiny\nposlancov.\nPodľa čl. 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím\nrozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 písm. a) je\nnesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť\npodľa výroku rozhodnutia. Orgán, ktorý tento predpis vydal, je do šiestich mesiacov od\nvyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinný ho uviesť do súladu s ústavou. Ak tak\nneurobí, výrokom rozhodnutia označené časti zákona strácajú platnosť po šiestich\nmesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\n\n25\n\nRozhodnutia ústavného súdu o nesúlade zákona s ústavou sa podľa čl. 132 ods. 2\nústavy vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. apríla 1996\n\n26", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5"}, {"guid": "ussr:2509c7de-7cc9-4677-9b57-51610b855b2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2018", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2018 z 24. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2509c7de-7cc9-4677-9b57-51610b855b2d"}, {"guid": "ussr:7464d8b2-74cd-4451-b711-825c4424e460", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.525.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 525/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 525/2022 z 11. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.525.2022.1"}, {"guid": "ussr:ff2ee696-9fde-431c-a18b-28640a018d40", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2021 z 31. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1"}, {"guid": "ussr:b90beb05-d785-4b8a-9743-97d3532a417d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2014 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1"}, {"guid": "ussr:04f790d4-7c24-49b6-8abb-46ff34e6cbdb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.31.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 31/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 31/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.31.2015.1"}, {"guid": "ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 40/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 40/2015 z 9. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-09", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb"}, {"guid": "ussr:38f39ed2-62da-4442-b8e4-436d179b265a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38f39ed2-62da-4442-b8e4-436d179b265a"}, {"guid": "ussr:eeb0b9cd-1116-4f06-9133-3eb84803c469", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 23. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eeb0b9cd-1116-4f06-9133-3eb84803c469"}, {"guid": "ussr:a0f1f801-fa79-48df-9abc-11c4ea6f507c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 99/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0f1f801-fa79-48df-9abc-11c4ea6f507c"}, {"guid": "ussr:360573f4-302e-450a-90ae-049ee0133c52", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 111/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 111/2011 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:360573f4-302e-450a-90ae-049ee0133c52"}, {"guid": "ussr:924a2dcb-dac7-485d-afcf-1bdaa7f00901", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2010 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:924a2dcb-dac7-485d-afcf-1bdaa7f00901"}, {"guid": "ussr:761fda2d-d591-4ec9-900f-ecf3a1e1d0a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 103/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 103/2011 z 21. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:761fda2d-d591-4ec9-900f-ecf3a1e1d0a3"}, {"guid": "ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/06 z 2. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-02", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64"}, {"guid": "ussr:0d046cee-ac04-436c-8a22-8dee9551070a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 127/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 127/07 z 29. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d046cee-ac04-436c-8a22-8dee9551070a"}, {"guid": "ussr:5ee1675b-4147-4f84-8c69-565942493e2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/01 z 4. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ee1675b-4147-4f84-8c69-565942493e2e"}, {"guid": "ussr:1c902f62-d42e-4944-8f0c-85d246f34a10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.2.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/98 z 4. 2. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-02-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.2.1998.1"}, {"guid": "bc2aab91-ade3-4b0b-9176-2a45946f0679:9b137111-2449-4c0b-825b-c714413b0e70", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2", "spisova_znacka": "8Cdo/39/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/39/2018 z 23. 2. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2"}, {"guid": "2ee202bc-11a0-4dac-8632-60c927b17342:267ecce9-e4d2-4a0e-9219-363fb80e8a29", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1", "spisova_znacka": "5Cdo/121/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/121/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1"}, {"guid": "0fcfc71b-ff6f-454b-bd4e-e454b28d4b77:a2cf0bdc-5183-4c72-bebd-c4c6511e8cb1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5714216067.1", "spisova_znacka": "8Cdo/39/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/39/2018 z 21. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5714216067.1"}, {"guid": "0fcfc71b-ff6f-454b-bd4e-e454b28d4b77:4b37f45f-f82f-41b1-984d-583691c9270c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5714216067.1", "spisova_znacka": "8Cdo/39/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/39/2018 z 20. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5714216067.1"}, {"guid": "2acd3a7b-778b-4cf3-8bf6-dab3d504c5b9:5fadf369-415c-445c-8d27-704b5fb55bbe", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5714216067.1", "spisova_znacka": "7Co/290/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/290/2016 z 22. 8. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-08-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5714216067.1"}]}