{"guid": "ussr:4ed27987-72c5-4f9b-8bcc-9178cd76b7ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.23.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/98 z 25. 8. 1998", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. augusta 1998, sp. zn. PL. ÚS 23/98, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.23.1998.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1998-08-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4ed27987-72c5-4f9b-8bcc-9178cd76b7ae", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.23.1998.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.23.1998.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.23.1998.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 23/98\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana\nČiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána\nDrgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka,\nJUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 1. júla 1999\nprerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, bez\nprítomnosti ich zástupcu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, bez prítomnosti\njej zástupcu, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\no vyslovenie nesúladu § 8 ods. 1, § 11 ods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.\no úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení\nneskorších predpisov, § 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995\nZ.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení\nneskorších predpisov a § 42a ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991\nZb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových\núradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších\npredpisov s Ústavou Slovenskej republiky a 1. júla 1999 takto\nrozhodol:\nNávrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie\nnesúladu označených ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov,\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach\n\nna usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a zákona\nSlovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní\npozemkového\n\nvlastníctva,\n\npozemkových\n\núradoch,\n\npozemkovom\n\nfonde\n\na o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov s čl. 1, čl. 12 ods. 1,\nčl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. júla\n1998 doručený návrh skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej\nlen „navrhovateľ“), ktorým navrhli, aby ústavný súd začal konanie podľa čl. 125\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade právnych predpisov. Navrhovateľ\nv návrhu namietal nesúlad § 8 ods. 1, § 11 ods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.\no úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení\nneskorších predpisov, § 15 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom\nv znení neskorších predpisov a § 42a ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,\npozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení\nneskorších predpisov.\nÚstavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí pléna 25. augusta 1998 a po zistení, že spĺňa všetky náležitosti návrhu\nustanovené v § 20 ods. 1 a v § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a že nie sú dôvody na jeho\nodmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona, ho prijal na ďalšie konanie.\nNavrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol, že:\n„1. Ustanovenie § 8 odseku 1 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších\npredpisov je podľa názoru navrhovateľov v rozpore s článkom 1 a článkom 46 odseky\n\n2\n\n1 a 2 Ústavy, pretože stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej je vlastníkovi nehnuteľnosti,\nktorá sa dostala do vlastníctva fyzickej osoby v rozpore s vtedy platnými predpismi\nalebo na základe protiprávneho zvýhodnenia, odopreté domáhať sa svojho práva na\nnezávislom a nestrannom súde. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie\nrozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, teda práva vlastniť majetok, ako to\nstanovuje článok 20 odsek 1 Ústavy.\n2. Ustanovenie § 11 odseku 5 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších\npredpisov je v rozpore s článkom 1, článkom 20 odsek 1 Ústavy, pretože citované\nustanovenie bráni vydať nehnuteľnosť vlastníkovi, teda naďalej bráni vo výkone jeho\nvlastníckych práv k nehnuteľnosti, ktorá je rozhodnutím správneho orgánu vyhlásená\nza národnú kultúrnu pamiatku, ale vlastnícke právo ani jeho výkon nie sú obmedzené\nzákonom, ako to požaduje článok 20 odsek 4 Ústavy, ktorý hovorí, že je možné\nvyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere a vo\nverejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.\n3. Ustanovenia § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších\npredpisov stanovujú lehotu, po uplynutí ktorej vlastnícke právo k nehnuteľnosti\nzaniká. Podľa článku 1 Ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický\na právny štát, podľa článku 12 odsek 1 Ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti\ni v právach.\n\nZákladné\n\npráva\n\nsú\n\nneodňateľné,\n\nnescudziteľné,\n\nnepremlčateľné\n\na nezrušiteľné a podľa článku 20 odsek 1 Ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov\nmá rovnaký zákonný obsah a ochranu. Stanovenie administratívnej lehoty pre zánik\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v žiadnom prípade nenapĺňa ani ustanovenie\nčlánku 13 odsek 4 Ústavy, ani článku 4 odsek 4 Listiny, preto je v rozpore\ns ustanoveniami článku 1, článku 12 odsek 1 a článku 20 odsek 1 Ústavy a článku 4\nodsek 4 Listiny.\n4. Podľa navrhovateľov je ustanovenie § 15 zákona č. 180/1994 Z.z., ktoré\nstanovuje lehotu pre zánik vlastníckeho práva k pozemkom, v rozpore s článkom 1\nÚstavy, ktorý hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát, a článkom 12 odsek 1 Ústavy, ktorý hovorí, že základné práva a slobody sú\nneodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, a v rozpore s článkom 20\n\n3\n\nodsek 1 Ústavy, ktorý hovorí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký\nobsah a ochranu a že dedenie sa zaručuje.\n5. Ustanovenie § 42a zákona č. 12/1994 Z.z. v odsekoch 1 a 2 stanovuje lehotu\npre uplatnenie práva oprávnených osôb – vlastníkov podielov alebo iných práv\nk spoločným nehnuteľnostiam alebo predloženia dôkazov o vlastníctve, uplynutím\nktorej vlastnícke právo k podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká. Toto ustanovenie\nje v rozpore s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a s článkom 20 odsek 1 Ústavy\na s článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny“.\nS ohľadom na uvedené dôvody navrhovateľ v závere návrhu formuloval petit\nnálezu ústavného súdu takto:\n„1. Ustanovenie § 8 odsek 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov\nnie je v súlade s článkom 1 a článkom 46 odseky 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Ustanovenie § 11 odsek 5 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov\nnie je v súlade s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a článkom 20 odsek 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny.\n3. Ustanovenia § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov,\nustanovenie § 15 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie\nvlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 42a v odsekoch\n1 a 2 zákona č. 12/1994 Z.z. sú v rozpore s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a článkom\n20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny“.\nListom z 13. novembra 1998 predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky\npodľa § 39 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. vyzval\npredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby zabezpečil vypracovanie jej\nstanoviska k návrhu navrhovateľa. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky\nlistom z 25. januára 1999 ústavnému súdu oznámil, že k uvedenému návrhu nezaujíma\nstanovisko a že ani netrvá na ústnom verejnom pojednávaní o veci.\nÚstavný súd listom z 13. novembra 1998 vyzval ministra pôdohospodárstva\nSlovenskej republiky, aby sa vyjadril k návrhu skupiny poslancov. Ministerstvo\n\n4\n\npôdohospodárstva Slovenskej republiky v liste zo 7. decembra 1998, ktorý\nvypracovala jeho právna sekcia, sa k návrhu okrem iného vyjadrilo nasledovne:\n„1. V prípadoch uvedených v ust. § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave\nvlastníckych vzťahov k\n\npôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení\n\nneskorších predpisov zákonodarca výnimočne upustil zo zásady, že povinnou osobou\nje štát alebo iná právnická osoba, a v prípadoch podľa cit. ustanovenia zákona pripustil\nuplatnenie reštitučného nároku voči fyzickej osobe. Tejto skutočnosti prispôsobil aj\nmechanizmus konania odlišne, tituly a určil aj lehotu na uplatnenie práva.\nPodľa nášho názoru túto odlišnosť rešpektuje ústavný zákon č. 23/1991 Zb.,\nktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho\nzhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a určenie lehoty pre\nuplatnenie práva v týchto prípadoch vlastne len garantuje ust. čl. 11 ods. 1 cit. zákona.\n2. V časti A v bodoch 3. a 4. návrhu sa opätovne poukazuje na lehoty uvedené\nv § 13 zákona č. 229/1991 Zb. a § 33 zákona č. 229/1991 Zb., pričom ide o dve úplne\nodlišné veci.\nUst. § 13 zákona č. 229/1991 Zb. pojednáva o lehotách na uplatnenie práva\na ust. ods. 3 § 33 zákona č. 229/1991 Zb. osahujú určenie objektívnej lehoty na\ndokladovanie nárokov.\nOds. 1 a 2 § 33 zákona č. 229/1991 Zb. rieši jednak problematiku dovydania\npozemkov do určitej výmery. Týmto ustanovením je riešená dokonfiškácia majetku\nosôb maďarskej národnosti v súlade s § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb.\n3. S uvedenou\n\nlehotou súvisia aj lehoty ustanovené v § 42 zákona SNR\n\nč. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a ods. 1, ktoré sa vzťahujú jednak na\nuplatnenie nároku do 31. 12. 1993 a jednak v preukázaní nároku resp. predložení\ndôkazu o oprávnenosti nároku.\n4. V otázke nevydania zákona, ktorý by riešil vydanie národných kultúrnych\npamiatok podľa § 11 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., nemožno prijať záver tak, ako je\ntento uvedený v časti A bod 2. Opätovne nejde o vlastnícke právo, ale o jeho obnovu\na je na vôli tých, ktorí majú zákonodarnú iniciatívu, kedy bude návrh zákona\npredložený. Obdobné ustanovenie, ktorým je aj § 29 zákona č. 229/1991 Zb., už bolo\nna území Slovenska zrealizované zákonom NR SR č. 282/1993 Z.z., pričom v Českých\n\n5\n\nkrajinách obdobný zákon neexistuje dodnes, hoci zákon FZ uložil aj Českej republike\ntúto povinnosť a táto otázka nie je spochybňovaná z hľadiska ústavnosti. Rozhodnutie\no vrátení národných kultúrnych pamiatok je rozhodnutie politické, a nie právne.\n5. Osobitnou otázkou je lehota ustanovená v ust. § 15 zákona č. 180/1995 Z.z.\no niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Táto je osobitnou\nz toho dôvodu, že je špeciálnym ustanovením k vlastníckemu režimu opustených vecí\npodľa § 135 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nadväzuje, ako celý zákon, na Koncepciu\nusporiadania pozemkového vlastníctva schválenú v roku 1993. Identifikáciou\npôvodného stavu vlastníckych pomerov k pozemkom v prevažnej väčšine ustanovenia\nzákona č. 180/1995 Z.z. budú právne absoletné a nakoniec aj toto namietané.\nK vecnému posúdeniu tejto otázky len uvádzame, že pri jeho riešení sa\nvychádzalo z princípov známych už v Rímskom práve, ktoré sa vzťahovali na veci\nopustené.\nPokiaľ ide o lehotu v ust. § 15 zákona č. 180/1995 Z.z., už len dodávame\na upozorňujeme na jeho neštandardnosť v súvislosti s identifikáciou pôvodného stavu\nvlastníctva. Tomuto systému bol prijatý rad zákonov, ktoré zjednodušujú\npreukazovanie vlastníctva, napr. zákon SNR č. 239/1992 Zb., zákon SNR č. 323/1992\nZb. a pod“.\nÚstavný súd sa listami z 9. februára a 10. júna 1999 obrátil na zástupcu\nnavrhovateľa, poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Langoša, aby\noznámil, či trvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne verejné pojednávanie, alebo\nči súhlasí s upustením od neho. Ani na jednu z týchto písomných výziev zástupca\nnavrhovateľa nereagoval. Nakoľko v danej veci nebol zo strany oboch účastníkov\nkonania daný súhlas na upustenie od ústneho verejného pojednávania, tak ako to\nvyplýva z § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z.,\nústavný súd určil ústne pojednávanie vo veci návrhu skupiny poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky zo 14. júla 1998 sp.zn. PL. ÚS 23/98 na 1. júl 1999.\n\n6\n\nII.\nNavrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenia § 8 ods. 1, § 11\nods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb. nie sú v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n1. V spojitosti s tým uviedol, že v ustanovení § 8 ods. 1 citovaného zákona „je\npre oprávnenú osobu – vlastníka nehnuteľnosti stanovená lehota 31. decembra 1992,\ndo ktorej môže podať návrh na súd, aby tento rozhodol, že na ňu prechádza vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, ktorá ju nadobudla od štátu alebo\ninej právnickej osoby, ak ju získali za okolností uvedených v § 6, a to v prípadoch,\nkeď fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosť buď v rozpore s vtedy platnými predpismi,\nalebo na základe protiprávneho zvýhodnenia. Ak uplynie táto zákonom stanovená\nlehota, oprávnenej osobe – vlastníkovi vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniká“.\nCitované ustanovenie je podľa neho v rozpore s čl. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\npretože „stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej je vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorá sa\ndostala do vlastníctva fyzickej osoby v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na\nzáklade protiprávneho zvýhodnenia, odopreté domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí\ntýkajúcich sa základných práv a slobôd, teda práva vlastniť majetok, ako to stanovuje\nčl. 20 ods. 1 ústavy“.\nPodľa napadnutého ustanovenia „na návrh oprávnenej osoby súd rozhodne, že\nna ňu prechádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, ktorá\nju nadobudla od štátu alebo inej právnickej osoby, ak ju získali za okolností\nuvedených v § 6, a to v prípadoch, keď fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosť buď\nv rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia\nnadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke tejto osobe, pokiaľ na ne prešlo alebo bolo\nprevedené vlastníctvo alebo osobné užívanie k týmto nehnuteľnostiam. Návrh sa musí\nuplatniť do 31. decembra 1992, inak právo zaniká“.\nPre posúdenie ústavnosti,\n\nresp. neústavnosti napadnutého ustanovenia je\n\nrozhodujúca okolnosť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva v tomto špecifickom\n\n7\n\nprípade bol priznaný (podobne ako aj v iných prípadoch upravených týmto zákonom)\noprávnenej osobe, a nie vlastníkovi. Oprávnené osoby nie sú v dobe podania návrhu na\nvrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vlastníkmi, a preto ustanovenie lehoty na\nuplatnenie návrhu nemôže byť v rozpore s čl. 1 ústavy, odhliadnuc od skutočnosti, že\nnavrhovateľ ani bližšie neuviedol, ktorý konkrétny princíp právneho štátu bol tým\n(ustanovením zákonnej lehoty na uplatnenie návrhu) porušený.\nAko už bolo uvedené, navrhovateľ namietal nesúlad § 8 ods. 1 zákona\nč. 229/1991 Zb. aj s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Tento nesúlad bol podľa jeho názoru\nspôsobený tým, že po uplynutí ustanovenej lehoty, t.j. po 31. decembri 1992, je\n„vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorá sa dostala do vlastníctva fyzickej osoby, odopreté\ndomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“. Túto námietku\nz hľadiska obsahu napadnutého ustanovenia ústavný súd považuje za úplne\nneopodstatnenú, pretože uplatnenie práva na súde je zásadne viazané na zákonnú\nlehotu. Inak tomu nemôže byť ani pri uplatňovaní reštitučných nárokov podľa\ncitovaného zákona. Tento zákon podobne ako ktorýkoľvek iný vychádza a rešpektuje\ntradičnú zásadu, že každý sa má zodpovedne starať o svoje práva.\nV súvislosti s namietaním nesúladu § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. s čl. 46\nods. 1 ústavy ústavný súd opakovane konštatuje ako už predtým vo veci PL. ÚS 38/99,\nže „ústavodarca pri práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ani v jeho\ntexte a ani na žiadnom inom mieste Ústavy SR) nestanovil osobitne žiadne dôvody a\npodmienky, za ktorých môže (mohlo by) prísť k jeho obmedzeniu. Z jeho znenia však\nnevyplýva, že ide o právo absolútnej povahy, na výkon ktorého nie je možné zákonom\nuvaliť žiadne obmedzenia (ako je tomu napríklad v prípade čl. 15, resp. čl. 16 ods. 2\nÚstavy SR)“. Rovnako možno poukázať aj na rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. PL.\nÚS 11/96, v ktorom potvrdil: „Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR ústavodarca nekoncipoval ako absolútne právo (právo absolútnej povahy),\nz uplatňovania ktorého nie sú dovolené žiadne obmedzenia“.\nÚstavný súd okrem toho v danej súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa\nčl. 51 ústavy sa práv upravených aj v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach\nzákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\n\n8\n\n2. Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad § 11 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. s čl.\n1 a 20 ods. 1 ústavy, „pretože citované ustanovenie bráni vydať nehnuteľnosť\nvlastníkovi, teda naďalej bráni vo výkone jeho vlastníckych práv k nehnuteľnosti,\nktorá je rozhodnutím správneho orgánu vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, ale\nvlastnícke právo ani jeho výkon nie sú obmedzené zákonom, ako to vyžaduje čl. 20\nods. 4 ústavy“.\nNapadnuté ustanovenie ustanovuje, že „nehnuteľnosť, ktorá je vyhlásená za\nnárodnú kultúrnu pamiatku, nemožno vydať až do doby prijatia zákonov upravujúcich\nsprávu a ochranu kultúrnych pamiatok“.\nK tejto námietke navrhovateľa, ktorá mimochodom nebola okrem konštatovania\núdajnej neústavnosti § 11 ods. 5 citovaného zákona bližšie odôvodnená, ústavný súd\nuvádza, že aj v tomto prípade došlo z jeho strany k zámene pojmu oprávnenej osoby\ns pojmom vlastník nehnuteľnosti, inak povedané, nejde o existujúce vlastnícke právo,\nale o jeho obnovu za podmienok ustanovených v zákone. Je na vôli tých subjektov,\nktorí majú podľa čl. 87 ods. 1 ústavy zákonodarnú iniciatívu, kedy návrhy zákonov\npredpokladaných v § 11 ods. 5 citovaného zákona predložia zákonodarnému orgánu\nna prijatie a kedy a v akej podobe ich tento orgán prijme.\n3. Podľa navrhovateľa „ustanovenia § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.\nstanovujú lehotu, po uplynutí ktorej vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniká. Podľa čl.\n1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát, podľa čl. 12\nods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva sú\nneodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a podľa čl. 20 ods. 1\nústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\nStanovenie administratívnej lehoty pre zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nv žiadnom prípade nenapĺňa ani ustanovenie čl. 13 ods. 4 ústavy, preto je v rozpore\ns ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy“.\nPodobne ako v predchádzajúcich prípadoch (namietaná neústavnosť § 8 ods. 1\na § 11 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb.) aj v tomto prípade jediným dôvodom vyslovenia\nneústavnosti oboch ustanovení je podľa navrhovateľa existencia lehôt, v ktorých\noprávnená osoba môže uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti. Naviac s existenciou\n\n9\n\ntýchto lehôt navrhovateľ nesprávne spája zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,\nhoci práve naopak, uplatnením nároku v ustanovenej lehote oprávnená osoba žiada\nvydanie nehnuteľnosti do svojho vlastníckeho práva.\nUstanovenie lehôt na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti (obnova\nvlastníckeho práva) podľa zákona č. 229/1991 Zb. nemôže byť dôvodom na\nvyslovenie nesúladu § 13 a § 33 citovaného zákona s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1\nústavy. Z hľadiska posudzovanej problematiky (bod 3. petitu návrhu) nie je medzi\nnimi žiadny príčinný vzťah, a preto ústavný súd nevyhovel petitu návrhu navrhovateľa\nna vyslovenie nesúladu § 8 ods. 1, § 11 ods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.\ns označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.\n\nIII.\nNavrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 15 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods.\n1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.\nPri jeho odôvodňovaní vychádzal z tvrdenia, že vlastnícke právo k pozemkom\n„nemôže zaniknúť po uplynutí administratívnej lehoty piatich kalendárnych rokov od\núčinnosti zákona č. 180/1995 Z.z. a pozemky by mali prejsť ako opustené do\nvlastníctva štátu a do správy fondu, tak ako to upravuje § 15 tohto zákona“.\nPodľa napadnutého ustanovenia:\n„(1) Uplynutím piatich kalendárnych rokov od účinnosti tohto zákona pozemky\ns nezisteným vlastníkom, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností najmenej jeden\nkalendárny rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu.\n(2) Ak do uplynutia piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona\nnebudú pozemky s nezisteným vlastníkom zapísané v katastri nehnuteľností najmenej\njeden kalendárny rok alebo ak sa zapíšu do katastra nehnuteľností až po uplynutí\npiatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona, prejdú do vlastníctva štátu\na do správy fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dňa zápisu do katastra\nnehnuteľností“.\n\n10\n\nZ vyššie uvedeného stručného odôvodnenia vlastne vyplýva, že navrhovateľ\nnavrhol použiť vo vzťahu k „pozemkom s nezisteným vlastníkom“ právny\nmechanizmus upravený v tomto ustanovení, avšak s vynechaním „administratívnej\nlehoty piatich kalendárnych rokov“. V danom prípade ide o úplnú nezosúladenosť\npetitu návrhu s jeho odôvodnením, nakoľko akceptovaním návrhu by došlo k situácii,\nv dôsledku ktorej by sa toto ustanovenie stalo nesúladným s ústavou (postup podľa čl.\n132 ods. 1 ústavy). To by však bolo zároveň v úplnom rozpore s tým, čo navrhovateľ\nnavrhol v petite (bod 3) a čo v rozsahu jednej vety odôvodnil na str. 4 návrhu:\n„pozemky by mali prejsť ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu, tak ako\nto upravuje § 15 tohto zákona“.\nÚstavný súd v tomto prípade pri posudzovaní ústavnosti napadnutého\nustanovenia vychádzal okrem iného aj zo skutočnosti, že samotný zákon č. 180/1995\nZ.z. bol prijatý za účelom napomôcť vlastníkom pozemkov pri identifikácii vlastníctva\nk nim. Z uvedeného dôvodu bol okrem iného zavedený inštitút „pozemku\ns nezisteným vlastníkom“, pre ktorý bola ustanovená lehota na usporiadanie\nvlastníctva. Iba v prípade, ak v tejto lehote nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom\nzapísané v katastri nehnuteľností, prejdú ako opustené do vlastníctva štátu na základe\n§ 135 Občianskeho zákonníka.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na\nvyslovenie nesúladu § 15 zákona č. 180/1995 Z.z. s označenými ustanoveniami Ústavy\nSlovenskej republiky.\nIV.\nNavrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 42a zákona\nSlovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20\nods. 1 ústavy.\nV tomto prípade navrhovateľ namietal nesúlad ustanovenia § 42a citovaného\nzákona s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Túto námietku odôvodnil tým, že\n„stanovuje lehotu pre uplatnenie práva oprávnených osôb – vlastníkov podielov alebo\n\n11\n\niných práv k spoločným nehnuteľnostiam alebo predloženia dôkazov o vlastníctve,\nuplynutím ktorej vlastnícke právo k podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká“.\nNapadnuté ustanovenie uvádza:\n„(1) Právo oprávnených osôb uvedených v § 37 ods. 1 a 2 nezanikne, ak ho na\npozemkovom úrade uplatnia v lehote do 31. decembra 1993. Lehoty na predkladanie\npísomných dôkazov o uplatnenom práve sa spravujú všeobecnými predpismi\no správnom konaní; dôkazy možno pozemkovému úradu predložiť najneskôr do\n31. decembra 1995, inak právo zanikne.\n(2) Do vydania nehnuteľností podľa odseku 1 je doterajší vlastník povinný\ns týmito nehnuteľnosťami nakladať podľa osobitného predpisu. Ak oprávnená osoba\nnepredloží dôkazy podľa odseku 1 alebo ak sa nehnuteľnosti nevydajú z iného dôvodu,\ndoterajšie vlastnícke právo zostáva zachované“.\nPodobne ako u predošlých námietok, aj v tomto prípade navrhovateľ pri\nhodnotení ústavnosti (neústavnosti), a tým aj pri formulovaní petitu návrhu vychádzal\nvýlučne z existencie lehôt, ktoré boli napadnutým ustanovením ustanovené pre\nuplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností (užívacie podiely alebo iné práva\nk spoločným nehnuteľnostiam, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych\npomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a iných\npodobných právnych útvarov). Okrem toho opäť nesprávne stotožňoval oprávnenú\nosobu s vlastníkom nehnuteľnosti, na základe čoho logicky opätovne dospel\nk mylnému záveru, že neuplatnením nároku v ustanovenej lehote vlastnícke právo\nk užívaciemu podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká.\nRovnako ako predtým i v tomto prípade platí, že až do vydania rozhodnutia\no navrátení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 6 zákona č. 229/1991 Zb. je\nvlastníkom nehnuteľností, resp. iného poľnohospodárskeho majetku uvedených v § 11\ncitovaného zákona doterajší vlastník, ktorému prislúchajú všetky práva vlastníka\n(okrem obmedzenia nachádzajúceho sa v § 5 ods. 3). Pôvodný vlastník, ktorého\nnehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období, je len\noprávnenou osobou podľa § 4 citovaného zákona, ktorému prislúcha právo na\nuplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti (§ 9 citovaného zákona).\n\n12\n\nV súvislosti s tým, že v návrhu sa opakovane zamieňali pojmy oprávnená osoba\na vlastník nehnuteľnosti, ústavný súd konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskej\nkomisie, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno takto postupovať.\nPredovšetkým uvedené orgány uplatňujú čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, že vlastnícke právo nezahŕňa právo\nnadobudnúť majetok (napr. Marckx case, séria A, č. 31/1978, Van der Mussele case,\nséria A, č. 70/1983).\nVo veci L. a A. Brežný proti Slovenskej republike (rozhodnutie zo 4. marca\n1996) Komisia odkazujúc na svoju konštantnú judikatúru uviedla: „Zbavenie\nvlastníctva alebo iného reálneho práva je v zásade jednorazovým aktom a nevytvára\npokračujúcu situáciu „absencie“ práva“.\nNa inom mieste v citovanom rozhodnutí Komisia vyslovila tieto argumenty:\n„Podľa orgánov Dohovoru „majetky“ môžu byť buď „majetky existujúce“ (pozri\nESĽP, rozsudok Van der Mussele v. Belgicko, séria A, č. 70/1983), alebo majetkové\nhodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň\n„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (pozri ESĽP, rozsudok Pine Valley\nDevelopments Ltd. a iní v. Írsko, séria A, č. 222/1991 a rozsudok Pressos Compania\nNaviera S. a. a iní v. Belgicko, séria A, č. 332/1995). Naopak, za „majetok“ sa\nv zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho\npráva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny (pozri č. 7655-7657/76, rozhodnutie zo\n4. októbra 1977, D.R.12. str. 111)“.\nZ hľadiska posudzovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky má osobitný objasňujúci význam nasledujúce tvrdenie Komisie vo veci\nL. a A. Brežný (týkajúca sa opodstatnenosti niektorých zákonných podmienok na\nuplatňovanie nároku na vydanie veci odňatej v období 1948 až 1989). Podľa neho sa\ntotiž predmet začatého konania (reštitučného konania) nedotýka „existujúcich\nmajetkov“ reštituentov, ktorí fakticky neboli a ani nie sú (až do vydania právoplatného\nrozhodnutia) v pozícii vlastníkov, ale v pozícii „obyčajných žiadateľov“ žiadajúcich\n(domáhajúcich sa) vydanie ich „bývalého vlastníctva“.\nÚstavný súd v danej spojitosti poukazuje aj na ďalší dôležitý aspekt.\n\n13\n\nPodľa § 32 zákona č. 229/1991 Zb. odo dňa jeho účinnosti sa nepoužijú\nustanovenia zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku v znení\nneskorších predpisov, nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní\na urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj\nzradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 2\nnariadenia Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie\npôdohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie, zákona\nč. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov\na zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.\nNa základe uvedeného ustanovenia neboli citované, ale ani iné obdobné právne\npredpisy zrušené a vyhlásené za neplatné od samého začiatku, a preto ani nemožno\ntvrdiť, ako je to uvedené na jednotlivých miestach návrhu, že vlastnícke právo\npôvodných vlastníkov k nehnuteľnostiam nezaniklo a naďalej trvá, a preto ich treba\ni naďalej považovať za vlastníkov nehnuteľností alebo iného poľnohospodárskeho\nmajetku, ktoré im boli v rozhodnom období odňaté. Takýto výklad by celkom\nodporoval zásadám a cieľu reštitučných zákonov, ktoré boli po roku 1989 prijaté\na ktoré vo svojej základnej podstate umožňovali iba zmierňovanie následkov\nniektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom nehnuteľného\na hnuteľného majetku v období rokov 1948 až 1989.\nÚstavný súd preto nevyhovel ani návrhu na vyslovenie nesúladu § 42a zákona\nSlovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nVyhlásené v Košiciach 7. júla 1999\n\nJUDr. Milan Č i č\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n14\n\n15", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:523549d3-269d-426a-97f3-3816dcf845f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:695e864c-6518-41c8-a044-6a279cbbd662", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.71.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/2015 z 4. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.71.2015.1"}, {"guid": "ussr:4b4b5078-0002-4c57-a9c1-b6476f4b973f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/05 z 22. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-22", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b4b5078-0002-4c57-a9c1-b6476f4b973f"}, {"guid": "8fae110d-70dc-406d-bdda-ad9d705f0abe:181d9bc6-ff01-40f3-9fd9-909148b7d2b6", "ecli": "ECLI:SK:OSPP:2025:8722202802.10", "spisova_znacka": "13C/33/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 13C/33/2022 z 2. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Poprad", "datum_vydania": "2025-04-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPP:2025:8722202802.10"}]}