{"guid": "ussr:f5d0c6ea-9ba0-4c4c-b110-5e9979489773", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/95 z 24. 5. 1995", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. mája 1995, sp. zn. PL. ÚS 18/95, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1995.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1995-05-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f5d0c6ea-9ba0-4c4c-b110-5e9979489773", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1995.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1995.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1995.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 18/95\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a\nsudcov JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr.\nJána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr.\nMiloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika vo veci navrhovateľa Vojenského obvodového\nsúdu Prešov, zastúpeného samosudcom plk. JUDr. Jánom Vorobelom, proti Národnej rade\nSlovenskej republiky o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 18/1992\nZb. o civilnej službe, pokiaľ sa vzťahuje na odvedencov a iné oprávnené osoby, ktoré po\nuplynutí zákonných lehôt na odmietnutie vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo\nvojenských cvičení zmenia svoje náboženské vyznanie, s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl.\n24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. mája 1995\ntakto\nrozhodol:\nNávrhu Vojenského obvodového súdu Prešov na vyslovenie nesúladu § 2 ods. 1 a 2\nzákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a čl. 25\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pokiaľ sa vzťahujú na odvedencov a iné oprávnené\nosoby, ktoré po uplynutí zákonných lehôt na odmietnutie vojenskej základnej (náhradnej)\nslužby alebo vojenských cvičení zmenia svoje náboženské vyznanie n e v y h o v u j e.\nOdôvodnenie:\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky dostal 9. februára 1995 návrh Vojenského\nobvodového súdu Prešov na začatie konania o súlade právnych predpisov. Vo svojom\nnávrhu Vojenský obvodový súd navrhoval, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,\nže ustanovenie § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe nie je v súlade s čl. 12\nods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ svoje podanie odôvodňuje tým, že tak zákon č. 18/1992 Zb., ako aj\nnález Ústavného súdu ČSFR, i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 6/94 z\n25. augusta 1994 „neriešia otázky odvedencov, ktorí zmenia svoje náboženské vyznanie\nalebo vieru po uplynutí lehôt uvedených v § 2 ods. 2 zákona č. 18/1992 Zb. na písomné\nvyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej náhradnej služby alebo vojenských\ncvičení z dôvodov uvedených v § 1 ods. 1 zákona o civilnej službe“.\nNavrhovateľ ďalej uvádza, že Ústava Slovenskej republiky v čl. 24 ods. 1 zaručuje\nslobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania a viery. Toto právo zahŕňa aj\nmožnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Odvedenci, ktorí zmenia náboženské\nvyznanie alebo vieru, ktoré im bránia vykonávať vojenskú službu po uplynutí lehôt\nuvedených v zákone o civilnej službe, však už nemajú reálnu možnosť uplatniť svoje\nústavné právo bez toho, aby sa vystavili možnosti trestného postihu. Bráni im v tom aj\nustanovenie § 2 ods. 2 zákona o civilnej službe, pretože na vyhlásenia podané po lehotách\nsa už neprihliada.\nVojenský obvodový súd Prešov sa domnieva, že ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a), b),\nc), d) a ods. 2 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe, pokiaľ sa vzťahuje na odvedencov,\nktorí po uplynutí lehôt zmenia svoje náboženské vyznanie alebo vieru, je v rozpore s čl. 12\nods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nNárodná rada Slovenskej republiky vo svojom písomnom stanovisku k návrhu\nVojenského obvodového súdu Prešov z 10. apríla 1995 (368/1995) uvádza: „Zákon č.\n18/1992 Zb. o civilnej službe schválilo bývalé Federálne zhromaždenie ČSFR ešte pred\n\n2\n\nprijatím Ústavy Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky v čl. 25 ods. 2\nsplnomocňuje upraviť podrobnosti vykonávania vojenskej služby na zákon.\nNárodná rada Slovenskej republiky ani jej orgány sa po prijatí Ústavy Slovenskej\nrepubliky nezaoberali žiadnym podnetom, ktorý by vyjadroval nesúhlas s platným právnym\nstavom, preto sa ani nezaoberala úvahami o jeho prípadnej novelizácii.\nVzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že zákon schválilo bývalé Federálne\nzhromaždenie ČSFR, odporúčam, aby Ústavný súd rozhodol po vlastnej úvahe, a to i s\npoukázaním na čl. 152 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“\n1. Právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery\n(Čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky)\nÚstavný súd pri prerokovaní veci a jej rozhodovaní vychádzal z čl. 24 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ktorý každému zaručuje slobodu myslenia, svedomia, náboženského\nvyznania a viery. Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zahrňuje i\nprávo zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru, prípadne byť bez náboženského vyznania.\nTieto práva majú absolútny charakter v tom smere, že nikto nemôže byť podrobený takému\nopatreniu, cieľom ktorého je zmena procesu a spôsobu myslenia, ďalej, že nikoho nemožno\nnútiť, aby zmenil svoje myslenie, náboženské vyznanie alebo vieru. Pri ich ochrane ide o\nrešpektovanie „vnútorného“, „interného“ rozmeru týchto práv (forum internum), ktorý\nvylučuje akýkoľvek nátlak alebo ovplyvňovanie myslenia, svedomia, náboženského\nvyznania alebo viery. Tieto práva (vzhľadom na ich absolútny charakter) nie je preto možné\n(a ani reálne) obmedziť zákonom.\nObsahom práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery je aj\nprávo „zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru“. Toto právo v podobe „forum internum“\nmá „absolútny charakter“ (povahu), pretože nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje\nnáboženské vyznanie alebo vieru, prípadne aby mal určité náboženské vyznanie alebo vieru.\nTakáto povinnosť nevyplýva ani zo štátnoobčianskeho zväzku občana k Slovenskej\n\n3\n\nrepublike (čl. 1 ústavy uvádza, že „Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu alebo\nnáboženstvo“) a ani žiadny iný právny predpis Slovenskej republiky neukladá jej občanom,\naby mali (vyznávali) určité náboženské presvedčenie alebo vieru, alebo aby svoje\nnáboženské vyznanie alebo vieru zmenili.\nTakto vymedzená „absolútna“ povaha práv uvedených v čl. 24 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky je v súlade i s čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane základných práv a\nslobôd, ktorý neumožňuje, aby jeho zmluvné štáty zákonom obmedzili právo na slobodu\nmyslenia, svedomia a náboženského vyznania, ako i právo zmeniť svoje náboženské\nvyznanie alebo vieru v podobe „forum internum“.\nSvedomie, myslenie, náboženské vyznanie a náboženská viera sú preto svojou\npovahou „forum internum“ nedotknuteľné, a preto ani nepodliehajú (nemôžu podliehať)\nžiadnym zákonným obmedzeniam. Reálnu (a pre osoby ich nositeľov) skutočnú hodnotu\nvšak niektoré z nich nadobúdajú len vtedy, ak je možné tieto práva aj verejne, t. j. navonok\nidentifikovateľným spôsobom prejaviť. Právo verejne prejavovať svoje myslenie,\nnáboženské vyznanie alebo vieru upravuje posledné ustanovenie čl. 24 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ktoré uvádza: „Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“\nVychádzajúc z formulácie čl. 24 ods. 1 je pod termínom „zmýšľanie“ potrebné chápať\nkaždý vonkajší, t. j. navonok identifikovateľný prejav osoby motivovaný jej myslením,\nsvedomím, náboženským vyznaním alebo vierou. Je len prirodzené, že spektrum či rozsah\nvonkajších prejavov je veľmi široký a rôznorodý a s niektorými z nich právny poriadok\nSlovenskej republiky spája aj konkrétne právne následky (napríklad cirkevný sobáš\nsnúbencov).\nČlánok 24 ústavy vo svojom odseku 2 však špecifikuje vonkajšie prejavy\nnáboženského vyznania alebo viery formou „bohoslužby, náboženského úkonu zachovaním\nobradov alebo účasťou na vyučovaní náboženstva“. Podobne ako v prípadoch slobody\nmyslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery ani k verejným prejavom svojho\nzmýšľania v označenom význame nesmie byť nikto nútený.\n\n4\n\nVerejné prejavy myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery (forum\nexternum) však podľa Ústavy Slovenskej republiky (a na rozdiel od ich podoby „forum\ninternum“) nepožívajú absolútnu voľnosť prejavu ich nositeľov.\nAko čl. 9 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak i čl. 24\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podriaďujú výkon ústavného práva verejne prejavovať\nsvoje zmýšľanie (v definícii čl. 24 ods. 1 ústavy) potrebám demokratickej spoločnosti.\nČlánok 24 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, že: „Podmienky\nvýkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti\nalebo práv a slobôd iných“.\nAko bolo spomenuté, predmetom zákonnej úpravy (a teda ani zákonného\nobmedzenia) nemôže byť sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery\nv jej podobe „forum internum“, ale iba jej vonkajšie, t. j. navonok identifikovateľné prejavy.\nŠtát môže obmedziť podmienky ich výkonu zákonom, ak sú splnené podmienky, uvedené v\nčl. 24 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Článok 24 ods. 4 sa pritom vzťahuje na všetky\nverejné prejavy osôb motivované ich myslením, svedomím, náboženským vyznaním alebo\nvierou, pretože žiadne ustanovenie čl. 24 nevylučuje zo sféry jeho aplikovateľnosti určité (a\nkonkrétne identifikovateľné) prejavy zmýšľania. Ak by tomu tak bolo, museli by v ňom byť\ntakéto prejavy zmýšľania jasne označené. V takomto prípade by sa na takto označené\nprejavy ani nevzťahovali (nemuseli vzťahovať) zákonné obmedzenia (možné zákonné\nobmedzenia), predvídané čl. 24 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Túto skutočnosť je\npotrebné osobitne zdôrazniť, pretože v naznačenom prípade by ústavodarca rozdelil\nvonkajšie prejavy svedomia, myslenia, náboženského vyznania alebo viery na dve skupiny,\na to na:\na) tie, ktoré podliehajú zákonným obmedzeniam čl. 24 ods. 4 ústavy,\nb) tie, ktoré nepodliehajú zákonným obmedzeniam čl. 24 ods. 4 ústavy.\n\n5\n\nSystematickým, logickým a gramatickým výkladom článku 24 Ústavný súd\nSlovenskej republiky dospel k záveru, že zákonné obmedzenia predvídané čl. 24 ods. 4\nústavy sa vzťahujú na všetky verejné prejavy zmýšľania, motivované myslením, svedomím,\nnáboženským vyznaním alebo vierou osoby, pretože žiadne ustanovenie, ktoré by určité\n(konkrétne) prejavy zmýšľania vylučovalo z režimu aplikácie ods. 4, v čl. 24 obsiahnuté nie\nje.\n2. Právo na odmietnutie vojenskej služby\nz dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania\n(Čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky)\nČlánok 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uvádza: „Nikoho nemožno nútiť, aby\nvykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským\nvyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.“\nÚvodom analýzy tohto ustanovenia je potrebné zdôrazniť, že samotné svedomie\nalebo náboženské vyznanie nie je samo osebe dostatočným základom odmietnutia vojenskej\nzákladnej služby, pokiaľ nie je jeho „nositeľom“ aj prejavené navonok zákonom určeným\nspôsobom.\nOtázka, ktorá však z tejto súvislosti vyvstáva, je tá, či vonkajší prejav svedomia alebo\nnáboženského vyznania oprávnenej osoby (cieľom ktorého je odmietnutie vojenskej služby)\nje možné považovať za predmet samostatnej a autonómnej právnej úpravy, nepodliehajúcej\nrežimu zákonného obmedzenia upraveného čl. 24 ods. 4 ústavy, a teda odlišnej od iných\nvonkajších prejavov svedomia, prípadne náboženského vyznania, ktorých cieľom nie je\nodmietnutie vojenskej služby, ale napríklad výkon náboženských úkonov, bohoslužieb a\npod. (čl. 24 ods. 2 ústavy).\nČlánok 24 ods. 1 umožňuje, aby každý mohol „verejne prejavovať svoje zmýšľanie“,\nt. j. myslenie, svedomie, náboženské vyznanie alebo vieru. Ako už bolo spomenuté vyššie, z\nuvedeného ustanovenia možno odvodiť, že sa vzťahuje na všetky prejavy myslenia,\n\n6\n\nsvedomia, náboženského vyznania a viery, vrátane tých prejavov svedomia alebo\nnáboženského vyznania, cieľom ktorých je odmietnutie vojenskej služby. Ústava Slovenskej\nrepubliky preto ustanovením svojho čl. 24 ods. 1 až 4 nevylučuje „vonkajšie“ prejavy\nsvedomia alebo náboženského vyznania z režimu čl. 24. Vychádzajúc zo skutočnosti, že\nnevyhnutnou podmienkou odmietnutia vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo\nnáboženského vyznania je vonkajší (t. j. navonok identifikovateľný) prejav oprávnenej\nosoby, ktorým deklaruje, že vojenská služba je v rozpore s jej svedomím alebo\nnáboženským vyznaním, je potrebné uviesť, že takýto prejav podlieha zákonným\nobmedzeniam (možným obmedzeniam) v rozsahu a spôsobom uvedeným v čl. 24 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky.\nSkutočnosť, že vonkajšie prejavy svedomia, prípadne náboženského vyznania s\ncieľom odmietnuť vojenskú službu, nemajú „autonómny“ a od iných prejavov\nnáboženského vyznania či svedomia oddelený (odlišný) právny režim, plne potvrdzuje i\ndoterajšia judikatúra európskej komisie pre ľudské práva. Hoci v Európskom dohovore pre\nľudské práva nie je možné nájsť základné právo odmietnuť vojenskú službu z dôvodov\nsvedomia a čl. 4 ods. 3 písm. b) Dohovoru ponecháva zmluvným štátom voľnosť uznať\nalebo neuznať dôvody svedomia na odmietnutie vojenskej služby, sťažnosti jednotlivcov\nprichádzajúce komisii zo štátov, kde sa uznáva odmietnutie vojenskej služby z dôvodov\nsvedomia, táto zaraďuje pravidelne do celkového rámca práva na slobodu myslenia,\nsvedomia a náboženského vyznania podľa čl. 9 Dohovoru.\nAko bolo spomenuté, túto skutočnosť plne potvrdzuje i doterajšia judikatúra komisie\npre ľudské práva v prípadoch sťažnosti X. v. Rakúsko (5591/72), X. v. SRN (7705/76), N.\nv. Švédsko (10410/83), prípadne A. v. Švajčiarsko (10640/83), kedy sťažnosti osôb\nodmietajúcich vojenskú službu z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania boli\nposudzované podľa čl. 9 Dohovoru ako nedeliteľná súčasť slobody myslenia, svedomia,\nnáboženského vyznania a viery. Pokiaľ ide o obmedzenie vonkajšieho prejavu\nnáboženského vyznania alebo presvedčenia (čl. 9 ods. 2 Dohovoru), komisia pre ľudské\npráva v prípade Grandrath (sťažnosť 2299/64) zdôraznila: „Každý z článkov 8 až 11\ngarantuje vo svojom odseku 1 určité práva, ale vo svojom odseku 2 súčasne zmluvné strany\nzmocňuje na ich obmedzenie za predpokladu splnenia určitých podmienok. V prípade, že\n\n7\n\nstrany tieto práva obmedzia, sú však stále viazané ustanoveniami článku 14 Dohovoru.\nUvalenie obmedzení diskriminačným spôsobom vedie k narušeniu článku 14 Dohovoru v\nspojení s článkom 9 Dohovoru.“\nDoterajšia judikatúra komisie pre ľudské práva rešpektuje obmedzenia vonkajších\nprejavov náboženského vyznania alebo presvedčenia, a to vrátane tých, ktorých cieľom je\nodmietnutie vojenskej služby, ale skúma, či takéto obmedzenia stanovené zákonom a\n„nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného\nporiadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných“ (čl. 9 ods. 2 Dohovoru)\nnemajú diskriminačný charakter.\nNa inom mieste svojej správy komisia výslovne uvádza, že „príslušná vnútroštátna\nprávna úprava, ktorá sa vzťahuje na povinnú vojenskú službu alebo na náhradnú (civilnú)\nvojenskú službu pre osoby odmietajúce vojenskú službu z dôvodov svedomia, musí byť v\nsúlade s čl. 14 Dohovoru, čo znamená, že nesmie mať diskriminačný charakter ani svojou\npovahou a ani svojou aplikáciou“.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov nemá\nžiaden právny ani faktický dôvod, aby nerešpektoval existujúcu judikatúru komisie pre\nľudské práva v posudzovaní vonkajšieho prejavu vôle osôb oprávnených na odmietnutie\nvojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania ako každý „iný“ prejav\nsvedomia alebo náboženského vyznania. Toto konštatovanie podporuje i uskutočnená\nanalýza vzájomného vzťahu čl. 24 a 25, z ktorej vyplýva, že čl. 24 ods. 1 ústavy sa vzťahuje\nna všetky verejné, t. j. navonok identifikovateľné prejavy svedomia alebo náboženského\nvyznania, vrátane tých, ktorých cieľom je odmietnutie vojenskej služby, preto (a v súlade s\nčl. 24 ods. 4 ústavy) aj takéto prejavy možno obmedziť zákonom, „ak ide o opatrenie\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti\nalebo práv a slobôd iných“. Článok 25 ods. 2 ústavy (ako lex specialis) síce potvrdzuje\nosobitné ústavné právo oprávnených osôb vychádzajúce z ich svedomia alebo náboženského\nvyznania (právo na odmietnutie vojenskej služby), ale súčasne nevylučuje, aby vonkajší\nprejav svedomia alebo náboženského vyznania nebol podrobený režimu čl. 24 ods. 4 Ústavy\n\n8\n\nSlovenskej republiky. Z uvedených dôvodov i zákon, existenciu ktorého predpokladá čl. 25\nods. 2 ústavy, musí (podľa čl. 152 ods. 4 ústavy) rešpektovať tú skutočnosť, že akékoľvek\nverejné prejavy svedomia alebo náboženského vyznania podliehajú režimu čl. 24 ods. 4\nústavy.\n3. Zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe ako zákonná transformácia\nčl. 24 ods. 4 a čl. 25 ods. 2 Ústavy SR\nHoci práva uvedené v čl. 24 majú absolútny charakter v tom smere, že nikoho\nnemožno nútiť na zaujatie alebo zmenu náboženského presvedčenia alebo viery, tak podľa\nčl. 24 ods. 4 možno podmienky ich výkonu obmedziť „len zákonom, ak ide o opatrenie\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejnému poriadku, zdravia a\nmravnosti alebo práv a slobôd iných“. Toto obmedzenie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na\nprávo verejne prejavovať určité stanoviská, postoje a konania motivované svedomím. Pri\nobmedzení výkonu tohto práva (podobne ako pri iných slobodách uvedených v čl. 24 ods. 1)\nvšak ústavodarca nerozlišuje medzi takými prejavmi zmýšľania (t. j. prejavmi svedomia,\nnáboženského vyznania alebo viery), s ktorými zákonodarca spája konkrétne právne účinky\na prejavmi zmýšľania, s ktorými nespája konkrétne právne účinky, ale iba garantuje ich\nnositeľom ústavné právo „verejne prejavovať svoje zmýšľanie“. Pre oba druhy verejných\nprejavov stanovuje jednotné podmienky obmedzenia ich výkonu, a to upravené čl. 24 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky.\nV tomto kontexte treba chápať aj zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe, ktorý\nupravuje:\n- verejné (t. j. navonok identifikovateľné) prejavy zmýšľania oprávnených osôb\nmotivované ich svedomím alebo náboženským vyznaním s cieľom odmietnuť vojenskú\nslužbu zákonným obmedzením podmienok ich výkonu (čl. 24 ods. 4 ústavy), ako aj\n- podrobnosti verejných prejavov svedomia alebo náboženského vyznania\noprávnených osôb v rozsahu, v ktorom nie sú zákonom obmedzené tak, aby sa dosiahol účel\nzákona o civilnej službe - t. j. odmietnutie výkonu vojenskej základnej (náhradnej) služby\n\n9\n\nalebo vojenského cvičenia z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania (čl. 25 ods. 2\nústavy).\nPrvé zákonné obmedzenie výkonu ústavného práva verejne prejaviť svoje\nnáboženské vyznanie alebo svedomie spôsobom (a s právnymi účinkami predpokladanými\nzákonom o civilnej službe) je obsiahnuté „v čistej podobe“ v jeho § 12, ktorý uvádza: „Za\nbrannej pohotovosti štátu občania nemôžu vyhlásenia podávať.“ Toto obmedzenie sa\nvzťahuje na všetky kategórie oprávnených osôb (tak, ako sú uvedené v § 2 ods. 1 písm. a)\naž d) zákona č. 18/1992 Zb.) tým, že obmedzuje „vonkajší prejav“ ich svedomia alebo\nnáboženského vyznania, pretože ide „o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nna ochranu verejného poriadku“.\nPre úplnosť je potrebné spomenúť, že toto ustanovenie zákona č. 18/1992 Zb. nebolo\npredmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky.\nĎalším obmedzením zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe je to, že pre vonkajší\nprejav svedomia alebo náboženského vyznania stanovuje jednotné (a jediné zákonom\nurčené) časové lehoty, pretože (a podľa § 2 ods. 2 zákona): „Na vyhlásenia podané po\nlehotách sa neprihliada.“\nPríslušné ustanovenia zákona č. 18/1992 Zb. obmedzujú výkon práva verejne\nprejaviť svoje zmýšľanie „v čase“ stanovením jedinej (a jednotnej) lehoty na podávanie\nvyhlásení o odopretí vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení, a to\nstanovením osobitnej časovej lehoty konkrétne pre každú skupinu oprávnených osôb\n(odvedenci, odvedenci, ktorým bol povolený odklad vojenskej základnej služby, vojaci na\ntrvalej dovolenke, vojaci v zálohe - písmená a) až d) zákona).\nNa rozdiel od § 12 zákona č. 18/1992 Zb. (a obdobia brannej pohotovosti štátu) sa\nvšak všetkým skupinám oprávnených osôb umožňuje praktické uplatnenie ich ústavného\npráva odmietnuť vojenskú základnú (náhradnú) službu alebo vojenské cvičenie z dôvodov\n\n10\n\nsvedomia alebo náboženského vyznania, a to určením jediných (a jednotných) časových\nlehôt na podanie vyhlásení o odopretí výkonu so zákonom predpokladanými účinkami.\nZákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe preto v ustanoveniach § 2 ods. 1 písm. a) až d)\n(a v rozsahu, v akom určujú časové lehoty na podanie vyhlásení) nie je v rozpore s čl. 24\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, pretože tento umožňuje „obmedzenie podmienok\nvýkonu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 čl. 24 ústavy“.\nZákon jednotne vylučuje právne relevantné prejavy buď pôvodného alebo\npozmeneného náboženského vyznania pre oprávnené osoby, ak k nim prišlo po lehotách\nurčených zákonom.\nOdsekom 2 svojho § 2 zákon č. 18/1992 Zb. plní príkaz ústavnej normy z čl. 24 ods.\n4 Ústavy Slovenskej republiky, pretože obmedzuje podmienky výkonu práva verejne\nprejaviť svoje zmýšľanie (svedomie alebo náboženské vyznanie) stanovením jedinej a\njednotnej lehoty pre jednotlivé skupiny oprávnených osôb tak, ako sú uvedené v § 2 ods. 1\npísm. a) až d) zákona o civilnej službe. Obmedzenie podmienok výkonu tohto práva (ako i\niných práv uvedených v čl. 24 ods. 1 a 3 ústavy) je odôvodnené tým, že „ide o opatrenie\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku“.\nZ uvedeného vyplýva, že predmetom konania o súlade právnych predpisov pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky nemôže byť tvrdenie, že zákon č. 18/1992 Zb.\nústavou nepredpokladaným spôsobom obmedzuje právo verejne prejavovať svoje\nzmýšľanie. Ako už bolo spomenuté, zákon č. 18/1992 Zb. plní dvojjedinú funkciu, a to ako\nvo vzťahu k čl. 24 ods. 4, tak i vo vzťahu k čl. 25 ods. 2 ústavy. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 24\nods. 4 obmedzuje podmienky výkonu práva verejne prejavovať svoje zmýšľanie (§ 12, § 2\nods. 2 a § 2 ods. 1 písm. a) až d) v ustanoveniach určujúcich lehoty na podanie vyhlásení), v\nďalších ustanoveniach upravuje podrobnosti výkonu ústavného práva na odmietnutie\nvojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení.\n\n11\n\nNie je preto možné považovať za porušenie ústavného práva z čl. 25 ods. 2 a čl. 24\nods. 1 ústavy tú skutočnosť, že oprávnená osoba sa domáha právne relevantných účinkov\nverejného prejavenia svojho zmýšľania (pre potreby zákona č. 18/1992 Zb.) mimo zákonom\nstanovenej lehoty.\nTvrdenie Vojenského obvodového súdu Prešov, že odvedenec, u ktorého nastala\nzmena náboženského vyznania po zákonnej lehote, môže podať vyhlásenie o odopretí\nvojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení (pretože to vyplýva z jeho\nústavného práva zakotveného v čl. 25 ods. 2 ústavy („Nikoho nemožno nútiť, aby\nvykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským\nvyznaním“)) kedykoľvek, t. j. aj po zákonom stanovenej lehote (preto a contrario\nneakceptovanie vyhlásenia podaného po lehote predstavuje porušenie jej ústavného práva z\nčl. 25 ods. 2 ústavy), by však znamenalo hodnotenie tohto ústavného práva ako\nsamostatného autonómneho a nezávislého od čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky. V\ntakomto ponímaní by sa samostatnosť, autonómnosť a nezávislosť tohto práva prejavovala\npredovšetkým pri výklade a uplatňovaní termínu „právo verejne prejavovať svoje\nzmýšľanie“ (t. j. svedomie alebo náboženské vyznanie), ktoré by mala oprávnená osoba\nfakticky kedykoľvek, keď príde k zmene jej náboženského vyznania alebo viery, pokiaľ ním\nsleduje odopretie vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení z\ndôvodov svedomia alebo náboženského vyznania.\nSlovenská republika, podobne ako iné štáty (Rakúsko, Belgicko, Dánsko,\nFrancúzsko, SRN, Taliansko, Veľká Británia, Holandsko, Nórsko, Švédsko, Švajčiarsko),\nuznáva právo na odmietnutie vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského\nvyznania. Zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe však podmieňuje uplatnenie tohto\nústavného práva dodržaním zákonom stanovenej lehoty pre každú zo skupín oprávnených\nosôb tak, ako sú uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 18/1992 Zb.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti preskúmal aj vnútroštátnu právnu\núpravu uvedených štátov v tom smere, či obmedzenie vonkajšieho prejavu svedomia\n(prípadne náboženského vyznania) osôb odmietajúcich vojenskú službu je realizované aj\n\n12\n\nstanovením konkrétnych (a prekluzívnych) časových lehôt na podanie vyhlásení o odopretí\nvojenskej služby. Príslušné vnútroštátne právne predpisy Rakúska, Belgicka, Dánska,\nFrancúzska, Veľkej Británie (do r. 1967), Talianska, SRN a Holandska stanovujú konkrétne\nčasové lehoty na podanie vyhlásení o odopretí vojenskej služby, a to v rozmedzí 10\n(Rakúsko) až 60 dní (Taliansko) od zákonom určených rozhodujúcich skutočností.\nVšeobecná požiadavka kladená na tieto vnútroštátne úpravy je (ako bolo spomenuté) tá, aby\ntieto predpisy boli uplatňované nediskriminačným spôsobom, t. j. rovnako voči všetkým\noprávneným osobám (čl. 9 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane základných práv a\nslobôd). Túto požiadavku musí, prirodzene, rešpektovať i zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej\nslužbe.\nPrávne predpisy uvedených štátov preto tiež potvrdzujú, že nie každý a kedykoľvek\nprejavený vonkajší prejav svedomia (prípadne náboženského vyznania) má „automaticky“\nza následok odmietnutie vojenskej služby. Za právne relevantný prejav oprávnenej osoby je\npovažovaný len ten, ktorý bol uskutočnený v zákonom stanovenej lehote, hoci uvedené štáty\nnebránia zmene náboženského vyznania alebo viery osôb v jej podobe „forum internum“.\nPripustiac, že každý má právo na odopretie vojenskej základnej (náhradnej) služby\nalebo vojenských cvičení v dôsledku zmeny svojho náboženského vyznania alebo viery, a to\nbez ohľadu na lehoty podávania vyhlásení o odopretí vojenskej služby (§ 2 ods. 1 písm. a)\naž d) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe) by sa Slovenská republika fakticky zaradila\nmedzi tie krajiny, ktoré uznávajú právo oprávnenej osoby odmietnuť výkon vojenskej\nzákladnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení kedykoľvek. Uvedený dôvod na\nodmietnutie (zmena náboženského vyznania alebo viery) by oprávnená osoba mohla použiť\nnapríklad aj v okamihu prijatia povolávacieho rozkazu, ďalej počas výkonu vojenskej činnej\nslužby a dokonca i za brannej pohotovosti štátu. Ako však bolo spomenuté, výkon\nústavného práva verejne prejaviť svoje svedomie alebo náboženské vyznanie s cieľom\nodmietnutia vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení je v\nSlovenskej republike podriadený potrebám demokratickej spoločnosti z dôvodov uvedených\nv čl. 24 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Oproti ústavnému právu oprávnených osôb\nnebyť nútený k výkonu vojenskej služby alebo vojenských cvičení stojí nevyhnutnosť\nudržania účinnej bojovej pripravenosti a bojaschopnosti armády Slovenskej republiky.\n\n13\n\nZabezpečeniu takéhoto stavu armády však zodpovedá záujem štátu poznať v zákonom\nstanovenej lehote presný počet tých odvedencov, ktorých je možné povolať do svojich\nozbrojených síl. Tento záujem by mohol byť negatívne ovplyvňovaný tou skutočnosťou, že\noprávnené osoby by kedykoľvek (t. j. v období pred nástupom, ale i po nastúpení do\nvojenskej činnej služby) mohli podávať vyhlásenia o odopretí vojenskej služby z dôvodu\nzmeny svojho náboženského vyznania. K takémuto stavu by viedlo rešpektovanie\npožiadavky, že púha zmena náboženského vyznania alebo viery (a to aj po zákonom\nstanovenej lehote) je dôvodom na odmietnutie vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo\nvojenských cvičení.\nVzhľadom na „forum internum“ aj pri využívaní ústavného práva zmeniť svoje\nnáboženské vyznanie alebo vieru nikto nebráni (a ani nemôže brániť) oprávnenej osobe, aby\nsvoje náboženské vyznanie alebo vieru zmenila. Pokiaľ však ide o verejný prejav takto\nzmeneného náboženského vyznania alebo viery v zmysle zákona č. 18/1992 Zb., je\ndôvodom na odmietnutie vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení\nlen ten, ktorý je uplatnený v zákonom stanovených lehotách a spôsobom určeným zákonom.\nZ uvedeného vyplýva, že čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. „Nikoho\nnemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo\nnáboženským vyznaním“, je potrebné vykladať tak, že každý, kto\n1. prejavil verejne svoje zmýšľanie s cieľom jej odmietnutia,\n2. prejavil svoje zmýšľanie spôsobom a v lehote určenej zákonom č. 18/1992 Zb. o\ncivilnej službe požíva ochranu ústavného práva nebyť nútený na výkon vojenskej služby.\nÚstavný súd konštatuje, že ústavné právo nebyť nútený na vykonávanie vojenskej\nslužby z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania sa preto zaručuje všetkým, ktorí\nho urobili v zákonnom rámci umožňujúcom jeho riadne uplatnenie. Bolo by porušením\nústavného práva obsiahnutého v čl. 25 ods. 2, ak by bol ktokoľvek nútený na výkon\nvojenskej služby, hoci zákonom určeným spôsobom a v stanovenej lehote podal na\npríslušný orgán vyhlásenie o jej odopretí.\n\n14\n\nUvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje na všetky kategórie\noprávnených osôb tak, ako sú uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 18/1992 Zb. o\ncivilnej službe.\nZmena náboženského vyznania alebo viery teda nezakladá osobitný právny režim\n(špeciálny právny režim) jej vonkajších prejavov. Osoba, u ktorej došlo k zmene\nnáboženského vyznania alebo viery, nemá žiadne osobitné výhody voči osobám, ktoré\nnavonok vyjadrujú svoju „originálnu“, t. j. nezmenenú náboženskú vieru alebo vyznanie.\nToto ustanovenie sa v plnom rozsahu vzťahuje i na vonkajšie prejavy zmeneného\nnáboženského vyznania u odvedencov (iných osôb), ku ktorým došlo po uplynutí zákonom\nstanovených lehôt na odmietnutie vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských\ncvičení. Ako bolo spomenuté, zmena náboženského vyznania alebo viery v podobe „forum\ninternum“ je vnútornou vecou každej osoby, ale jej vonkajšie prejavy podliehajú rovnakým\nzákonným obmedzeniam ako vonkajšie prejavy „pôvodného“, t. j. v čase nezmeneného\nnáboženského vyznania. Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nie je\nmožné odvodiť záver, že nové (novo nadobudnuté) náboženské vyznanie alebo viera, ku\nktorému došlo u konkrétnej osoby v dôsledku zmeny existujúceho vyznania, zakladá\nosobitný právny režim svojho vonkajšieho prejavu odlišný od právnej úpravy vonkajšieho\nprejavu pôvodného, t. j. nezmeneného náboženského vyznania alebo viery. Ústava\nSlovenskej republiky naopak všetkým vonkajším prejavom náboženského vyznania alebo\nviery (či pôvodného alebo zmeneného) stanovuje jednotné podmienky obmedzenia ich\nvýkonu a tým vylučuje diskrimináciu (možnú diskrimináciu) medzi ich nositeľmi.\n\n4. Návrh Vojenského obvodového súdu Prešov namietajúci rozpor (nesúlad)\n§ 2 ods. 1 a 2 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1 a 2,\nčl. 13 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nA. Nesúlad s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy\n\n15\n\nVojenský obvodový súd namieta nesúlad citovaných ustanovení zákona o civilnej\nslužbe s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré znejú:\n(1) Ľudia sú si rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú\nneodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým\nbez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné\nzmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,\nmajetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,\nzvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\nČlánok 12 Ústavy Slovenskej republiky vo svojom odseku 1 je vyjadrením\nprirodzenoprávnej koncepcie základných ľudských práv alebo slobôd a vo svojom druhom\nodseku vyjadruje zákaz diskriminácie pri uplatňovaní základných práv a slobôd tak, ako sú\nuvedené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky.\nPokiaľ ide o rozpor (možný rozpor) § 2 ods. 1 a 2 zákona o civilnej službe s čl. 12\nods. 1 ústavy, je potrebné uviesť, že zákon o civilnej službe neupravuje (a ani nemôže\nupravovať) právo na slobodu svedomia, náboženského vyznania a viery, ako aj právo\nzmeniť náboženské vyznanie alebo vieru v podobe „forum internum“, pretože upravuje iba\nvonkajšie (t. j. navonok identifikovateľné) prejavy svedomia alebo náboženského vyznania\noprávnených osôb, ktorých cieľom je odmietnutie vojenskej základnej (náhradnej) služby a\nvojenských cvičení.\nZ čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však nemožno odvodiť záver, že\n„neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť“ základných práv a\nslobôd znamená ich uplatňovanie (podmienky ich výkonu) bez rešpektovania tých\nzákonných obmedzení, ktoré ústava s ich výkonom, resp. verejným prejavom spája. Ústava\nSlovenskej republiky v jednotlivých článkoch svojej druhej hlavy určuje miesto, postavenie\na úlohu zákonov pri výkone základných práv a slobôd a túto skutočnosť je potrebné brať do\núvahy i pri výklade čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Povedané inými slovami,\noprávnené osoby (tak ako sú uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 18/1992 Zb. o\n\n16\n\ncivilnej službe) nemôžu odvodzovať svoje oprávnenie odmietnuť vojenskú službu z\ndôvodov svedomia alebo náboženského vyznania kedykoľvek odvolaním sa na čl. 12 ods. 1\nústavy, pokiaľ zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe (plniac ústavný príkaz čl. 24 ods. 4 a\nčl. 25 ods. 2 ústavy) stanovuje obmedzenia vonkajšieho prejavu stanovením konkrétnych\nlehôt a iné podrobnosti výkonu ústavného práva z čl. 25 ods. 2 ústavy. K porušeniu čl. 12\nods. 1 ústavy by príslušnou zákonnou úpravou mohlo prísť vtedy (a jedine vtedy), ak by táto\nzákladné práva a slobody (vrátane ústavného práva na odmietnutie vojenskej služby z\ndôvodov svedomia alebo náboženského vyznania v zmysle čl. 25 ods. 2 ústavy) odnímala,\nscudzovala, premlčiavala alebo zrušovala. Zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe však vo\nsvojom § 1 ods. 1 potvrdzuje ústavné právo na odmietnutie vojenskej služby z dôvodov\nsvedomia alebo náboženského vyznania a poskytuje všetkým skupinám oprávnených osôb\nreálnu možnosť jeho praktického uplatnenia v zákonom stanovenej lehote. V tomto smere\npreto zákon č. 18/1992 Zb. nie je v rozpore s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nČlánok 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zakazuje (vylučuje) diskrimináciu pri\nuplatňovaní základných práv a slobôd z dôvodov tam uvedených. Vojenský obvodový súd\nPrešov namieta rozpor § 2 ods. 1 a 2 zákona o civilnej službe aj s týmto ustanovením\nÚstavy Slovenskej republiky. Ako potvrdzujú závery z analýzy vzájomného vzťahu čl. 24 a\n25 Ústavy Slovenskej republiky, ako i judikatúry Európskej komisie pre ľudské práva,\nvšetky verejné prejavy svedomia alebo náboženského vyznania môžu byť predmetom\nzákonného obmedzenia, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné „na ochranu\nverejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných“. Nie je preto možné\nnamietať nesúlad § 2 ods. 1 a 2 zákona o civilnej službe s Ústavou Slovenskej republiky z\ntoho dôvodu, že ústavou nepredpokladaným (a teda nedovoleným) spôsobom obmedzuje\nprávo verejne prejavovať svoje zmýšľanie oprávneným osobám. Ako však bolo uvedené\nkomisiou pre ľudské práva v prípade Grandrath: „V prípade, že strany tieto práva obmedzia,\nsú stále viazané ustanoveniami čl. 14 Dohovoru. Uvalenie obmedzení diskriminačným\nspôsobom vedie k narušeniu čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 9.“ Komisia pre ľudské práva\nvo svojej správe tiež vyložila termín „diskriminácia“ vo vzťahu k odmietnutiu výkonu\nvojenskej služby z dôvodov svedomia, keď uviedla: „Na určenie toho, či ide o\n\n17\n\ndiskrimináciu, je potrebné porovnať dve alebo viaceré skupiny alebo kategórie osôb a\nkonštatovať, že:\n1. s jednou skupinou je nakladané odlišne a menej priaznivejšie ako s druhou\nskupinou,\n2. dôvody odlišného zaobchádzania sú založené na neprijateľných odôvodneniach“.\nCitované ustanovenia správy komisie pre ľudské práva v prípade Grandrath, ale i\nanalýza úlohy zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe (v úlohe zákonnej transformácie čl.\n24 ods. 4 a čl. 25 ods. 2 ústavy) potvrdzujú, že o diskriminácii (možnej diskriminácii) je\nmožné hovoriť len medzi skupinou (skupinami) tých oprávnených osôb, ktoré spĺňajú\nzákonné podmienky § 2 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe. O\ndiskriminácii (možnej diskriminácii) osôb preto nie je možné hovoriť v súvislosti s\nobmedzením práva verejne prejaviť svoje svedomie alebo náboženské vyznanie, pretože\ntoto obmedzenie je ústavou dovolené za splnenia podmienok čl. 24 ods. 4 ústavy.\nObmedzenie výkonu práva verejne prejaviť svoje zmýšľanie nie je preto možné považovať\nza diskrimináciu (a porušenie ústavného práva oprávnenej osoby), ak ústava takéto\nobmedzenie výslovne predpokladá.\nO diskriminácii je preto možné hovoriť len v prípadoch tej skupiny osôb, ktorá\nsplnila zákonné podmienky na podanie písomného vyhlásenia na odmietnutie vojenskej\nzákladnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia podľa § 2 ods. 1 zákona č. 18/1992\nZb. Tohto práva oprávnené osoby nemôžu byť zbavené alebo obmedzené, a to vzhľadom na\nich „rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo\nsociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné\npostavenie“. Ak by tomu tak bolo, bolo by možné skonštatovať porušenie čl. 12 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky.\nB. Nesúlad s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n\n18\n\nĎalším ustanovením Ústavy Slovenskej republiky, s ktorým je podľa tvrdenia\nVojenského obvodového súdu Prešov v nesúlade § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 18/1992 Zb. o\ncivilnej službe, je čl. 13 ods. 1 ústavy, ktorý znie:\n„Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní\nzákladných práv a slobôd.“\nAko už bolo spomenuté vyššie, základné práva a slobody uvedené v hlave druhej\nÚstavy Slovenskej republiky sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné,\npreto zákonná úprava musí tieto ustanovenia čl. 12 ods. 1 ústavy v plnom rozsahu\nrešpektovať. V súvislosti s čl. 13 ods. 1 ústavy nie je sporná skutočnosť, že povinnosti\nmožno ukladať len zákonom, ale to, že zákonná norma musí zachovávať základné práva a\nslobody. Uvedené ustanovenie čl. 13 ods. 1 však nevylučuje, aby zákonná úprava\nzákladných práv a slobôd stanovila obmedzenia ich výkonu, ak sú splnené podmienky čl. 13\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd\nmusia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú stanovené podmienky. Zákon o\ncivilnej službe č. 18/1992 Zb. sa nedotýka práva na slobodu myslenia, svedomia,\nnáboženského vyznania a viery a ani práva zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru v\npolohe „forum internum“, pretože upravuje iba verejný prejav svedomia alebo\nnáboženského vyznania s cieľom odmietnutia vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo\nvojenských cvičení.\nZachováva teda právo verejne prejavovať zmýšľanie oprávnených osôb motivované\nich svedomím alebo náboženským vyznaním a tým rešpektuje požiadavku ústavného\npríkazu čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nV súlade s čl. 24 ods. 4 ústavy však obmedzuje podmienky výkonu práva verejne\nprejaviť svedomie alebo náboženské vyznanie jednotným spôsobom pre každú zo skupín\noprávnených osôb tak, ako sú uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 18/1992 Zb. o\ncivilnej službe. Z uvedeného dôvodu nie je spomenuté ustanovenie zákona o civilnej službe\nv rozpore s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n19\n\nC. Nesúlad s čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nVojenský obvodový súd Prešov vo svojom návrhu uvádza, že ustanovenia § 2 ods. 1\na 2 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe sú najmä v rozpore s čl. 24 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. Článok 24 ods. 1 ústavy uvádza, že:\n(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto\nprávo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez\nnáboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.\nAko už bolo uvedené, čl. 24 ods. 1 ústavy zahŕňa ako „forum internum“\nzabezpečujúc právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, tak i\n„forum externum“, t. j. právo prejavovať verejne svoje zmýšľanie navonok. Zákon č.\n18/1992 Zb. o civilnej službe sa týka iba „forum externum“ a ako ukazuje analýza\nvzájomného vzťahu čl. 24 a 25 Ústavy Slovenskej republiky, tak i analýza doterajšej\njudikatúry Európskej komisie pre ľudské práva v tejto oblasti vonkajšie prejavy svedomia\nalebo náboženského vyznania, cieľom ktorých je odmietnutie vojenskej základnej\n(náhradnej)\n\nslužby\n\nalebo\n\nvojenských\n\ncvičení,\n\npodliehajú\n\nrovnakým\n\nzákonným\n\nobmedzeniam, ako iné prejavy svedomia alebo náboženského vyznania, cieľom ktorých nie\nje odmietnutie vojenskej služby. V tomto smere zákon č. 18/1992 Zb. ustanoveniami § 2\nods. 1 a s 2 a § 12 rešpektuje príkaz ústavnej normy obsiahnutej v čl. 24 ods. 4 ústavy, ako i\nčl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Spomenuté ustanovenia zákona o civilnej\nslužbe preto ústavou predvídaným spôsobom obmedzuje právo oprávnených osôb verejne\nprejavovať svoje zmýšľanie a z uvedeného dôvodu ustanovenia jeho § 2 ods. 1 a 2 nie sú v\nrozpore s čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nD. Nesúlad s čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nVojenský obvodový súd Prešov vo svojom návrhu na začatie konania uvádza, že\nustanovenia § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 18/1992 Zb. sú v rozpore aj s čl. 25 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, ktorý uvádza, že\n\n20\n\n„Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho\nsvedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.“\nAko vyplýva z predošlej analýzy vzťahu čl. 24 a 25 ústavy, uplatneniu tohto\nústavného práva predchádza verejný, t. j. navonok identifikovateľný prejav svedomia alebo\nnáboženského vyznania, účelom ktorého je deklarovať „rozpor“ výkonu vojenskej služby so\nsvedomím alebo náboženským vyznaním oprávnenej osoby a žiadať o odmietnutie\nvojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení. Právo verejne prejaviť\nsvoje náboženské vyznanie alebo vieru je zaručené čl. 24 ods. 1 ústavy a aj tento prejav\nsvedomia alebo náboženského vyznania podlieha zákonným obmedzeniam, ktoré umožňuje\nčl. 24 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nTúto skutočnosť plne potvrdzuje i judikatúra Európskej komisie pre ľudské práva v\nprípadoch týkajúcich sa odmietnutia vojenskej služby z dôvodov svedomia.\nUplatnenie ústavného práva na odmietnutie vojenskej služby z dôvodov svedomia\nalebo náboženského vyznania preto predpokladá rešpektovanie tých ustanovení zákona č.\n18/1992 Zb., ktoré sú s jeho uplatnením zviazané. Namietať narušenie tohto ústavného\npráva preto môže len tá osoba (osoby), ktorá splnila všetky zákonné podmienky jeho\nuplatnenia a ich právo rešpektované nebolo, ale nie tá osoba, ktorá zákonné podmienky (§ 2\nods. 1 a 2 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe) nesplnila.\nKeďže Ústava Slovenskej republiky umožňuje, aby zákon č. 18/1992 Zb. stanovil\nobmedzenia verejného prejavu svedomia alebo náboženského vyznania (čl. 24 ods. 4\nústavy) s cieľom odmietnutia vojenskej služby, nie je možné namietať jeho nesúlad s čl. 25\nods. 2 ústavy práve s poukázaním na tieto zákonné obmedzenia.\nUstanovenia § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe preto nie sú v\nrozpore s čl. 25 ods. 2 ústavy, pretože zákonné obmedzenia verejného prejavu svedomia\nalebo náboženského vyznania oprávnených osôb s cieľom odmietnutia vojenskej základnej\n(náhradnej) služby ustanovenie čl. 24 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky umožňuje.\n\n21\n\nZákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe tiež zodpovedá požiadavkám čl. 12 ods. 1 a 2,\nčl. 13 ods. 1 a čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože potvrdzuje ústavné právo\nodmietnuť vojenskú základnú (náhradnú) službu alebo vojenské cvičenie z dôvodov\nsvedomia alebo náboženského vyznania a umožňuje jeho reálne uplatnenie všetkým\nskupinám oprávnených osôb rovnakým (t. j. nediskriminačným) spôsobom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach dňa 24. mája 1995\n\n22", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5ae70b6a-99f3-4949-b93a-396aea17203a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/94 z 25. 8. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-08-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ae70b6a-99f3-4949-b93a-396aea17203a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9a68e8df-0baf-4c76-a0ba-f43d9010acf0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.6.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2023 z 15. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.6.2023.1"}, {"guid": "ussr:4ae709db-7d02-4757-a814-8daf2881d04f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1"}, {"guid": "ussr:48ed2420-6438-43bd-87e3-c816622e10b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 261/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 261/2012 z 19. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48ed2420-6438-43bd-87e3-c816622e10b5"}, {"guid": "ussr:c5f0a864-e381-455e-b26c-f53c4cb0c58b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 275/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 275/2011 z 21. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5f0a864-e381-455e-b26c-f53c4cb0c58b"}, {"guid": "ussr:65cb7719-035b-49dd-a93f-4e03de93c831", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 377/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 377/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65cb7719-035b-49dd-a93f-4e03de93c831"}, {"guid": "ussr:10dfb2fc-6cd0-4957-a2d0-75e8e43dc834", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/04 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:10dfb2fc-6cd0-4957-a2d0-75e8e43dc834"}, {"guid": "ussr:c4221a67-0758-434e-abe9-2068c0c2377d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4221a67-0758-434e-abe9-2068c0c2377d"}, {"guid": "ussr:5ee1675b-4147-4f84-8c69-565942493e2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/01 z 4. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ee1675b-4147-4f84-8c69-565942493e2e"}, {"guid": "f206dc06-be35-4415-89a2-f528a2c6d873:ea884218-2d99-478f-b106-15cf12d1db8f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1018201578.1", "spisova_znacka": "6Sžk/33/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžk/33/2020 z 3. 4. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-04-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1018201578.1"}]}