{"guid": "ussr:fd0c8f01-96f8-4961-95a9-4b38cc2c0538", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.65.2007.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 65/07 z 3. 4. 2007", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. apríla 2007, sp. zn. III. ÚS 65/07, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.65.2007.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Auxt", "sudca_id": 1098, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-auxt-1098", "datum_vydania": "2007-04-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fd0c8f01-96f8-4961-95a9-4b38cc2c0538", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.65.2007.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.65.2007.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.65.2007.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 65/07-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007\npredbežne prerokoval sťažnosť\nbytom\n\na\n\n, obaja\n\n, zastúpených advokátom\n, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20\n\nods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 a takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra\n2006 doručená sťažnosť\n\na\n\n(ďalej len\n\n„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta\n2006.\n\nSťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:\n„Vzhľadom k tomu, že porušovateľ, Najvyšší súd SR pri vydávaní svojho\nrozhodnutia, sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 neposúdil všetky skutočnosti\npodstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie\nuvedené, ústavou garantované, základné právo sťažovateľov.\nK uvedenému porušeniu došlo tým, že pri rozhodovaní o určení platnosti kúpnej\nzmluvy zo dňa 3. 7. 1995 sa porušovateľ uspokojil s posúdením platnosti tejto kúpnej zmluvy\nvýlučne s poukazom na ustanovenia záložnej zmluvy. Porušovateľ zmluvu vôbec\nneposudzoval v rámci najzákladnejších ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich\nkúpnu zmluvu, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, či ustanovení upravujúcich vlastnícke\nprávo, záložné právo, zastúpenie a právne úkony, a rovnako prehliadol porušenie\nvšeobecne záväzného právneho predpisu, vyhlášky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb,\npozemkov a trvalých trávnatých porastov.\nPorušovateľ bol povinný brať do úvahy skutočnosť, že záložné právo má povahu\nvecného práva k cudzej veci, ktorá i naďalej zostáva vo vlastníctve záložcu resp. vlastníka.\nZáložný veriteľ, Československá obchodní banka, a. s. (...), nebol oprávnený v rámci výkonu\nsvojho záložného práva predať založenú nehnuteľnosť vo vlastnom mene, nakoľko na takých\npredaj nebol zo strany vlastníkov nikdy splnomocnený, čím bolo porušené ust. § 123\nObčianskeho zákonníka, ktorý priznáva právo nakladať s nehnuteľnosťou výlučne jej\nvlastníkovi. Nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám. Zároveň podotýkam, že\núčastníci záložného vzťahu sa spoliehali na platnosť súhlasu banky zo dňa 15. 5. 1995,\nktorým banka povolila priamy predaj založenej nehnuteľnosti záložnému dlžníkovi,\nspoločnosti\n\n(...).\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,\nsp. značka 24 Cb 183/95 zo dňa 9. 12. 2004, ktorým bol zamietnutý návrh o určenie\nneplatnosti kúpnej zmluvy, výlučne z dôvodu, že podľa názoru porušovateľa je kúpna\nzmluva platná, pretože nedošlo k porušeniu ustanovení zmluvy o zriadení záložného práva\n(...).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa\n24. 8. 2006, taktiež porušil základné právo sťažovateľov zakotvené v čl. 20, ods. 1 Ústavy\n\n2\n\nSR (...).\nSťažovatelia boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, budovy so súp. číslom 661,\npostavenej na pozemku, parcele č. 3453/11 o výmere 2.215 m 2 zastavanej plochy\na nádvoria, nachádzajúcej sa v k. ú. Trnava (...). Na ochranu svojho vlastníckeho práva\npodali návrh o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.\nNajvyšší súd SR ako odvolací súd odoprel dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a\n2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho práva, nakoľko po odstránení jedinej\nhmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí\nnávrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci mal svojím rozhodnutím vrátiť vec\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nTým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej\nzmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto\nrozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za\nplatnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe\nktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis\nv príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných\nvlastníkov nehnuteľnosti (...).\nNa základe vyššie uvedených a pred súdom prvého stupňa preukázaných skutočností\n(viď Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 24 Cb 183/95 zo dňa 20. 9. 2001) máme\nza to, že Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím č. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 porušil\nzákladné práva sťažovateľov domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR\na práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy, nakoľko\nsvojím rozhodnutím potvrdil zastavenie konania z dôvodu preukázania platnosti kúpnej\nzmluvy, ktorá je v rozpore súst. §§ 3 ods. 1, 39, 123, 126 ods. 1, 589 Občianskeho\nzákonníka, § 22 ods. 1 vyhlášky MF SR č. 465/1991 Zb. (...)“\nSťažovatelia v závere navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku\nnajvyššieho súdu a vydal tento nález:\n„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/2005\nzo dňa 24. 8. 2006 bolo porušené základné právo\n\na p.\n\n, domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR\na práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Obo 251/2006 zo dňa 24. 8. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade\ntrovy konania v sume, v akej budú vyčíslené pred vydaním rozhodnutia do 15 dní\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta\n, vedený v\n\n, (...)“.\nII.\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú\ndôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti\npravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné\n4\n\npovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).\nZo sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/05\nz 24. augusta 2006 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 24 Cb 183/95 z 9. decembra 2004 v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba\nsťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je to,\nže keďže najvyšší súd „neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie\nvo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou garantované,\nzákladné právo sťažovateľov“. Sťažovatelia tiež namietajú, že „najvyšší súd odoprel\ndotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a 2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho\npráva, nakoľko po odstránení jedinej hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd\nprvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci\nmal svojím rozhodnutím vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nTým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej\nzmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto\nrozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za\nplatnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe\nktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis\nv príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných\nvlastníkov nehnuteľnosti (...)“.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých\nvlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\n\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za\nprimeranú náhradu.\n\n5\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\nÚstavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.\nrozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu\nústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu\nvšak nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory\nvšeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,\nak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo\nzákladné práva a slobody (II. ÚS 54/02).\nJe vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky\nv danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,\na o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu\nzákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy. Výklad legislatívneho\ntextu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).\n1. Z obsahu časti sťažnosti vyplýva, že porušenie svojho práva vlastniť majetok\na tento užívať vidia sťažovatelia v tom, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo navyše\n„hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za platnú kúpnu\nzmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon (...)“.\n\nÚstavný súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že subjektom, ktorému sa priznáva\nochrana podľa čl. 20 ods. l ústavy, je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad\nustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť\nvyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovatelia pred ústavným súdom domáhajú),\nže rozhodnutím najvyššieho súdu by malo byť porušené ich základné právo vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 6 Obo 251/05\nz 24. augusta 2006 preskúmavajúce rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej bol\nzamietnutý\n\nnávrh\n\nsťažovateľov\n\no určenie\n6\n\nabsolútnej\n\nneplatnosti\n\nkúpnej\n\nzmluvy\n\nv odvolacom konaní, nie je rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať za\nnásledok porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Toto\nrozhodnutie nemožno považovať za nesúladné s ústavou. Skutočnosť, že sťažovatelia sa\ns právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc\nústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.\n\nPodľa názoru ústavného súdu sťažovatelia namietali porušenie vlastníckeho práva\ntakým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti\nso sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.\nPríčinnú súvislosť tvrdia sťažovatelia iba z dôvodu, že neboli úspešní v spore\no preskúmanie rozhodnutia krajského súdu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a\nich tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávaním\nsvojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do\nzákladných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.\nÚstavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia\nnajvyššieho súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného\nzákladného práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je\nzjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup\nnajvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.\nNajvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale\nrozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov\na hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.\nVzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov\nv tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľov je to, že rozhodnutím najvyššieho súdu\nbolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n7\n\ntým, že najvyšší súd ako odvolací súd „neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne\nrozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou\ngarantované, základné právo sťažovateľov (...)“.\nSťažovatelia podľa názoru ústavného súdu i v tejto časti sťažnosti namietajú\nporušenie svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie je\nv príčinnej súvislosti s porušením týchto práv.\nUstanovením čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov,\npredovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola\nodmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,\npredovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by\nvšeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, aby\nho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.\nV prípade sťažovateľov však nešlo o takýto prípad majúci za následok porušenie\nzákladných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo\nv celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Ich\nnespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím\nvlastným.\nÚstavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha\nprincípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne\n\n8\n\nneodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným\nprocesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.\n\nPreto ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 a zistil, že odôvodnenie\nrozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy najvyšší súd oprel\nsvoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Podľa názoru\nústavného súdu najvyšší súd správne posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnými\nprávnymi predpismi, a preto dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím\nnajvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1\nústavy nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 251/05\nz 24. augusta 2006 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho\nvýrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto\nsúdom a ani to, že by závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom\nrozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia\nsťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho\nkonania, ktoré skončilo pre nich nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať\ns porušením ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n(m. m. IV. ÚS 112/05).\n\nÚstavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na súdnu a inú právnu ochranu.\nČo sa týka námietky sťažovateľov, že k porušeniu označeného základného práva\ndošlo tým, že najvyšší súd„neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie\nvo veci a potvrdil zastavenie konania (...)“, ústavný súd na záver uvádza, že sťažovatelia\n9\n\nv napadnutom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ani nenamietali zastavenie\nkonania v časti ohľadne určenia, že odporca pri predaji zálohu v prospech tretej osoby konal\nprotiprávne, ale ju v tejto časti ako žalobcovia v II. a III. rade vzali späť, a v odvolaní\nnapadli len výrok krajského súdu, ktorým zamietol ich žalobu o určenie absolútnej\nneplatnosti kúpnej zmluvy.\nÚstavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,\nže ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva\nalebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne\nako zjavne neopodstatnený (napr. m. m. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, IV. ÚS 112/05).\nÚstavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľmi\noznačeného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy\na ďalšej ich požiadavke (odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia) by do úvahy prichádzalo\niba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základných\npráv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti\nnávrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. apríla 2007\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}