{"guid": "ussr:3e99ae63-67b0-4a8c-b5ae-100e0f0b8729", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 541/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 541/2016 z 17. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. augusta 2016, sp. zn. III. ÚS 541/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-08-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-8.odsek-2", "nazov": "§ 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38.odsek-1", "nazov": "§ 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38.odsek-4", "nazov": "§ 38 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-22.odsek-1", "nazov": "§ 22 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "nazov": "čl. 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-5", "nazov": "čl. 50 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "nazov": "čl. 50 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "nazov": "čl. 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 8 ods. 2", "nazov": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 38 ods. 1", "nazov": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 38 ods. 4", "nazov": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 38 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 38 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 22 ods. 1 písm. b", "nazov": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 22 ods. 1 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže § 22 ods. 1 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/136#paragraf-8", "/SK/ZZ/2001/136#paragraf-38", "/SK/ZZ/2001/136#paragraf-22", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-144", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-152", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3e99ae63-67b0-4a8c-b5ae-100e0f0b8729", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2016.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2016.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 541/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková\norganizácia, Šafárikovo námestie 3, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou\nLíškovou, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48\nods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 49,\nčl. 50 ods. 5 a 6 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 a jeho rozsudkom z 19. mája 2015\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková organizácia,\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta\n2015 doručená sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková\n\norganizácia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva\npodľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 5 a 6 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 a jeho\nrozsudkom z 19. mája 2015.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení\nžalobkyne v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Protimonopolného úradu\nSlovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) č. 2011/DZ/R/2/044 z 21. októbra\n2011 podala odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 1 S/249/2011-154 zo 16. januára 2014, ktorým bola zamietnutá jej žaloba\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia; konanie bolo vedené pred najvyšším súdom sp. zn.\n3 Sžhpu/1/2014.\n3. Rozhodnutím protimonopolného úradu, ktoré bolo predmetom konania pred\nvšeobecnými súdmi v správnom súdnictve, bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške\n235 200 eur za zneužívanie dominantného postavenia. Toto rozhodnutie je v poradí druhým\nrozhodnutím vo veci sťažovateľky po tom, ako skoršie rozhodnutie protimonopolného\núradu č. 2008/02/R/113 z 19. decembra 2008 bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Sžh/3/2010 z 3. mája 2011 vo výroku o uložení pokuty sťažovateľke zrušené a vrátené\nprotimonopolného úradu na ďalšie konanie, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.\n4. Právne závery obsiahnuté v sťažnosťou napadnutom rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015 sťažovateľka označila za nepresvedčivo logicky\nodôvodnené, vnútorne rozporné, neprijateľné pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť,\nako aj za neracionálne. Je toho názoru, že nie sú založené na riadnej a presvedčivej aplikácii\nplatného a účinného právneho predpisu a nie sú súladné s ústavou. Súčasne krajskému súdu\nvytkla, že nepodal špecifické právne odpovede na žalobné argumenty, resp. ich neposkytol,\na ani najvyšší súd tento nedostatok nenapravil. Ide najmä o:\n\n2\n\n«- dodržiavanie základných princípov a zásad správneho trestania žalovaným\nvo väzbe na aplikáciu skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia založené na\ngenerálnej klauzule vo väzbe na čl.49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, „že\nlen zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na\nprávach a majetku možno uložiť za jeho spáchanie“,\n- že ustálenie novej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia žalovaným\nna generálnej klauzule (demonštratívnej právnej norme) má konštitutívny význam, a že\nžalovaný v danom prípade skutkovú podstatu priamo kreoval s konštitučnými účinkami,\n- že až týmto okamihom k splneniu požiadavky zásady č. 1 „Sankcie, ktoré je možné\nuložiť ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené, musia byť stanovené zákonom“\na zásady č.2 „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa\nstalo, nebolo v rozpore splatným zákonom.“ V spojení s čl.152 ods. 4 Ústavy SR a zásady\nnulum crimen, nulla poena sine lege,\n- že je potrebné dodržať zásadu proporcionality, kedy podnikateľ musí mať možnosť\npoznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná a až po tomto momente ho možno\nsankcionovať,\n- že došlo k porušeniu § 250j odsek 6 OSP - správny orgán je viazaný právnym\nnázorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie\nkonanie\n- že žalovaný zaviedol pojem relevantný obrat v zmysle Metodického pokynu úradu,\nktorým odôvodňuje výpočet pokuty v danom prípade, avšak zákon na ochranu hospodárskej\nsúťaže takýto pojem nepozná (pozná len pojem celkový obrat podnikateľa v zmysle § 38\nods. 1 v spojení s § 38 ods. 4 a v spojení s § 10 ods. 3 zákona), čo je v zjavnom rozpore\ns ústavnou zásadou uvedenou v čl. 1, 2 ods. 2 Ústavy SR, že štátne orgány sú povinné\npostupovať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ďalej v tejto súvislosti sťažovateľ\nuvádza, že podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát a neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného\npodľa čl. 1 ods. l ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že\nvšetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať\na rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať\n(mutatis mutandis II. ÚS 48/97).»\n\n3\n\n5. Sťažovateľka ďalej vyjadrila nesúhlas s argumentáciou najvyššieho súdu a úradu\nzaloženou na právnom názore najvyššieho súdu vyslovenom v jeho rozsudku vo veci sp. zn.\n2 Sžhpu/1/2012, že: „súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia a tieto\npraktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové, a nebolo by možné subjekt, ktorý\npoužíva novú praktiku sankcionovať v oblasti súťažného práva“, ktorý je v opozícii\nnázorom formulovaným v rozsudkoch najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3Sžh/3/2010\na sp. zn. 4Sžhpu/1/2011. Sťažovateľka, zastávajúc názor vyslovený v posledných dvoch\ncitovaných rozsudkoch svoj názor dôvodila tým, že „V rámci hospodárskej súťaže sa\nprelínajú na Slovensku dve roviny tzv. súťažného práva, v ktorých ochranu hospodárskej\nsúťaže pred obmedzovaním upravenú osobitným zákonom č. 136/2001 Z. z. o ochrane\nhospodárskej súťaž označuje náš právny systém za verejnoprávnu časť a úpravu nekalej\nsúťaže podľa Obchodného zákonníka považuje z a súkromnoprávnu reguláciu hospodárskej\nsúťaže. Pritom základnú právnu úpravu ochrany hospodárskej súťaže nachádzame v čl. 55\nÚstavy SR (bez odlíšenia).\nPrávna úprava nekalej súťaže v ustanovení § 44 ods. l Obchodného zákonníka\nobsahuje generálnu klauzulu vymedzením základných znakov konania (konanie musí byť\nv rozpore s dobrými mravmi súťaže a musí byť spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom),\nktoré je považované z a nekalosúťažné a teda zakázané. Presná kvalifikácia skutkov, ktoré\nmožno predvídať v konaní účastníkov hospodárskej súťaže, nie je možné, či už vzhľadom na\nvývoj vzťahov medzi podnikateľmi na trhu navzájom, alebo podnikateľmi a spotrebiteľmi,\nalebo vzhľadom na vývoj citlivosti súťažiteľov na tú ktorú činnosť a vzhľadom na vývoj\njudikatúry. Preto sú nekalosúťažné praktiky v ustanovení §44 ods. 2 uvedené taktiež iba\npríkladmo.“\n6. Sťažovateľka je toho názoru, že z odôvodnenia rozsudku nemožno napriek jeho\nrozsiahlosti vyvodiť, na ktorých konkrétnych základoch najvyšší súd založil svoje závery.\nNajvyšší súd sa podľa nej náležite nevysporiadal s jeho tvrdením nezákonnosti\na nepreskúmateľnosti\n\nsprávnych\n\nrozhodnutí,\n\n„nezodpovedá\n\nzákonu\n\nna\n\nochranu\n\nhospodárskej súťaže a nie je súladný so zásadami uvedenými v Ústave SR,“ čím podľa\nsťažovateľky vykazuje znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti. Navyše, najvyšší súd mal\n\n4\n\nnesprávne aplikovať zásady správneho trestania tým, že sa spravoval právnym názorom\núplne protichodným od svojich predchádzajúcich rozhodnutí v obdobných veciach.\n7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžh/3/2010 sťažovateľka vyvodila, že\n„ustálenie novej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia na princípe\ndemonštratívneho vymedzenia generálnej klauzuly má konštitutívne účinky, ktoré vznikajú\naž okamihom právoplatnosti rozhodnutia žalovaného.“ Na základe tohto ďalej dôvodila, že\n„PMÚ SR môže uložiť sankciu až v prípade nerešpektovania rozhodnutím vytvorenej\nskutkovej podstaty, kedy by došlo k porušeniu zákona ako vyžaduje ustanovenie § 38 ods. 1\nzákona. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, ktorým by došlo ku kreovaniu novej\nskutkovej podstaty v súlade s generálnou klauzulou § 8 ods. 2 zákona, nemôže byť porušený\nzákon (zákaz retroaktivity).“.\n8. Zdôraznila, že ako namietaný rozsudok, tak aj judikatúra ustálila, že «konanie\nktorým sa ukladá pokuta za protisúťažné konanie, patrí do „trestnoprávnej časti článku 6\nDohovoru“. Podľa názoru sťažovateľa sa porušovateľ po právnej stránke s protichodným\nprávnym názorom žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal, žiadnym presvedčivým\nspôsobom v odôvodnení namietaného rozsudku neuviedol, prečo by sa práve správne\nkonanie o ochrane hospodárskej súťaže malo vymykať všeobecne prijatým záverom\no aplikácií analógie trestného práva v správnom súdnictve, inak povedané porušovateľ\nprávne nezdôvodnil odklon od doterajšieho stabilizovaného nazerania na zásady správneho\ntrestania.».\n9. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka zhrnula svoje výhrady voči rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015, a to vo vzťahu k tvrdenému\nporušeniu svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144\nods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj\nčl. 2 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy zastavajúc názor, že „postupom\nNajvyššieho súdu SR (porušovateľa) v konaní sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 zo dňa 13. mája 2015\nbolo porušené jeho základné právo na:\n\n5\n\n- súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. l a 2 Ústavy SR v spojení s čl. 144\nods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy,\n- na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a slobôd“.\n10. Súčasne namietla, že v konaní pred najvyšším súdom:\n„- došlo k porušeniu ústavných zásad podľa čl. 1, 2 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti\ns aplikáciou ustanovenia § 38 ods. 1 a ods. 4 zákona a § 22 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 136/2001 Z. z. na ochranu hospodárskej súťaže, že štátne orgány môžu konať iba na\nzáklade ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,\n- došlo k porušeniu čl. 49 Ústavy SR, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným\nčinom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach a majetku možno uložiť za jeho spáchanie\nv spojení s aplikáciou § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže,\n- došlo k porušeniu čl. 50 ods. 5, ods. 6 Ústavy SR, že nikoho nemožno trestne stíhať\nza čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený od žaloby (došlo k zrušeniu\nprávoplatného rozhodnutia Rady PMÚ SR č.2008/02/R/113 zo dňa 19. 12. 2008 o uložení\npokuty a vrátení pokuty na bankový účet sťažovateľa), a trestnosť činu sa posudzuje a trest\nsa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný,\n- došlo k porušeniu čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že výklad a uplatňovanie ústavných\nzákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade\ns touto ústavou, a v súlade s o zásadou, že každé zákonné ustanovenie sa totiž musí vykladať\na uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy) (m. m. IV. ÚS 196/2014,\nIV. ÚS 117/04).“\n11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť\nna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,\nčl. 48 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 boli porušené.\n\n6\n\nZákladné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, podľa čl. 49, čl. 50 ods. 5, 6\na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti § 8 ods.2, § 38 ods. 1 a ods. 4 a § 22 ods. 1, písm. b)\nzákona č. 136/2001 Z. z. na ochranu hospodárskej súťaže v konaní vedenom pred Najvyšším\nsúdom SR sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 boli porušené.\nRozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 zo dňa 19. mája 2015 sa\nv plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nPorušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume\n490,76 EUR na účet jej právneho zástupcu JUDr. Anny Líškovej, advokátke do jedného\nmesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n16. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\n\n7\n\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n17. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n18. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7\nods. 2 a 5 a zákonom.\n19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za\nnevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\n20. Podľa čl. 1 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nNeviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava\nvšeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,\na svoje ďalšie medzinárodné záväzky.\n21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n22. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký\ntrest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\n23. Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už\nprávoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie\nmimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.\n\n8\n\nPodľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona\núčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa\npriaznivejšie.\n24. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n25. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n26. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n27. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil\n(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m.\nI. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže\npreskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.\n\n9\n\n28. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti\npredpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej\nodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n29. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť\na účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd\nhodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.\nči nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd\nnezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010,\nIII. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Posúdenie veci všeobecným súdom\nsa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,\nktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n30. Hoci ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že diametrálne odlišná\nrozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo\nanalogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je\nústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05)\nneznamená to, že je to práve ústavný súd, ktorý má v prvom slede judikatúru všeobecných\nsúdov zjednocovať.\n31. V tunajšej veci sa sťažovateľka domáha ochrany svojich základných práv\noznačených v petite jej sťažnosti, ktoré mali byť porušené rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015, a to najmä tým, že najvyšší súd mal jednak\nnerešpektovať svoj skorší rozsudok v tej istej veci sťažovateľky sp. zn. 3 Sžh/3/2010\nz 3. mája 2011, pričom odchýlenie sa od skoršieho právneho názoru podľa sťažovateľky\nnijako nezdôvodnil. Súčasne je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd týmto svojím\n\n10\n\npostupom porušil zásady správneho trestania, keď ako nezákonné nezrušil rozhodnutie\nprotimonopolného úradu, ktorým sťažovateľke bola uložená pokuta za konanie narušujúce\nhospodársku\n\nsúťaž,\n\nktorého\n\nskutková\n\npodstata\n\nbola\n\npráve\n\ntým\n\nrozhodnutím\n\nprotimonopolného úradu definovaná.\nII. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s právom na spravodlivý proces podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru\n32. Ako z aktuálneho rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, na odvolanie sťažovateľky\npostavené v zásade na totožných argumentoch ako sťažnosť pre porušenie jej základných\npráv sa tento v prvom rade zaoberal povahou rozhodnutia protimonopolného úradu\nv prípade postihu zneužitia dominantného postavenia, ktoré výslovne nie je uvedené v § 8\nzákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona\nSlovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných\norgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ochrane hospodárskej súťaže“), pričom súčasne reagoval na svoj citovaný skorší\nrozsudok. Najvyšší súd s poukazom na generálnu klauzulu skonštatoval, že «zákon samotný\nv tomto prípade je všeobecný a okrem formulácie „najmä“ neobsahuje explicitný opis\nskutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama osebe bola naplnená požiadavka\nčl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie\nje trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za\njeho spáchanie“. Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom\nrozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím n a odporúčanie Výboru ministrov\nRady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z 13. 2. 1991, ktorý\n„...odolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu\nk rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v Rezolúcii (77) 31 a na zásady\ntýkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80)\n2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie by mali byť\npodriadené dodatočným zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúča vládam členským\n\n11\n\nštátom, aby sa v ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto\nodporúčaní“.»\n33. Najvyšší súd zhodne s tvrdeniami sťažovateľky poukázal na to, že skutková\npodstata bola na základe generálnej klauzuly protimonopolného úradu komplexne\nzadefinovaná až v napadnutom rozhodnutí s konštitutívnymi účinkami, s tým, že „§ 22\nods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. dal právomoc protimonopolnému úradu vydať\nrozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa § 8 ods. 2\nzák. č. 136/2001 Z. z. na princípe demonštratívneho vymedzenia právnej normy“.\n34. Najvyšší súd s poukazom na rozsudok vo veci sp. zn. 3 Sžh/3/2010 skonštatoval,\nže „pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval senát\nv zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým\nodôvodnil krajský súd svoje rozhodnutie je ústavne a zákonne konformný. Inak povedané,\núlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných ustanovení zákona,\nktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je\nsvojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo\nomyly v posudzovaní aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis, rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07) “.\n35. Najvyšší súd si neosvojil tvrdenia sťažovateľky o nedostatkoch rozsudku\nkrajského súdu v smere aplikácie a výkladu príslušných ustanovení zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže v kontexte judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Naopak,\nvyslovil, že „krajský súd problematiku generálnej klauzuly a relevantného trhu vyhodnotil\nv súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a Rada\núradu v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnila použitie generálnej klauzuly ako\nsamostatnej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia, a princíp predvídavosti\na jeho aplikáciu na danú vec v zmysle pokynu uvedeného v zrušujúcom rozsudku\nnajvyššieho súdu.\nRozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov\na najvyšší súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne\n\n12\n\nneodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,\nže sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie\nzáveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.\nJe treba akceptovať názor krajského súdu, že generálna klauzula a jej interpretácia\nžalovaným je dostatočnou pre rozhodnutie o určitom konaní ako o správnom delikte. Aj keď\njednotlivé praktiky uplatňované žalobcom nenapĺňali skutkové podstaty demonštratívne\nvymedzených praktík v § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z., zároveň však napĺňali znaky\nkonania, ktoré mohlo obmedziť hospodársku súťaž.“.\n36. Najvyšší súd zdôraznil, že „Trestanie za správne delikty (priestupky, správne\ndelikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať\nrovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy (čl. 1 ods. 1 prvá veta, ods. 2 a čl. 154c\nÚstavy Slovenskej republiky, nález Ústavného súdu SR (č. ÚS 17/1999 z 22. 09. 1999,\nI. ÚS 44/1999 z 13. 10. 1999), čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské\nštáty o správnych sankciách, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúra\nslovenských súdov). Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd\na deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle\nzákonodarcu.“. Dodal, že kritériá pre ukladanie sankcií ustanovené zákonom o ochrane\nhospodárskej súťaže sa nemenili, pričom podľa zistení najvyššieho súdu „správny orgán pri\nuložení pokuty v prejednávanom prípade ako podklady použil v konaní zadovážené dôkazné\nprostriedky - listinné dôkazy, a v posúdení závažnosti konania žalobcu zhodnotil lokálny\ncharakter trhu. Pokuta uložená žalobcovi predstavuje 10% obratu za účtovné obdobie\npredchádzajúce vydaniu rozhodnutia a zároveň neprevyšuje 10% hranicu zákonného\nmaxima z celkového obratu podnikateľa predchádzajúceho roku vydania rozhodnutia\núradu.\nŽalovaný sa s jednotlivými námietkami žalobcu v rozhodnutí dostatočne logicky\na argumentačne vysporiadal a mimoriadne podrobné, vyčerpávajúce, presvedčivé, logické\na zákonu zodpovedajúce boli aj dôvody jeho rozhodnutia. Žalovaný vymenúva\na vyhodnocuje jednotlivé námietky žalobcu uvedené v rozklade proti rozhodnutiu\n\n13\n\nprvostupňového správneho orgánu, posudzuje ich opodstatnenosť a podrobne sa s každou\njednou vysporadúva, pričom podrobne vysvetľuje svoje postupy aj pri ukladaní pokuty\nžalobcovi.\nVýpočet pokuty, vychádzajúc z relevantného obratu vo vzťahu k jednotlivým\npraktikám odráža ekonomickú situáciu dominante v období, kedy dochádzalo k porušovaniu\nzákona. Relevantným obratom je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja\ntovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo\ndotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu.“.\n37. V súvislosti s namietanou nejednotnosťou postoja najvyššieho súdu vo vzťahu\nk otázke podmienok a požiadaviek pre aplikáciu generálnej klauzuly najvyšší súd poukázal\nna judikát č. R 70/2015 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. 5/2015 (najvyšší súd síce opomenul uviesť číslo, avšak inak ho\ndostatočne definoval, pozn.), z ktorého citoval:\n«1. Konštrukcia generálnej klauzuly, ako je zakotvená v zákone číslo 136/2001 Z. z.\no ochrane hospodárskej súťaže (§ 8 ods. 2) vo vzťahu k jednotlivým demonštratívne\nvymenovaným skutkovým podstatám je nevyhnutná, pretože v súťažnom práve nikdy\nnemožno normatívne zakotviť úplný výpočet spôsobov, ktorými možno zneužiť moc na trhu\nna ujmu ostatných účastníkov trhu.\n2. Význam generálnej klauzuly v súťažnom práve spočíva v tom, že pokiaľ určité\nkonanie naplňuje jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené v zákone pomenovanou\nskutkovou podstatou, je konaním zakázaným, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre\nkonajúci subjekt vyplývajú. Akékoľvek konanie, ktoré naplňuje znaky uvedené v generálnej\nklauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia, a to i vtedy, ak\nho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.\n3. Koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie,\nktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré\npoškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na\npostavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané.\n4. Argumentácia žalobcu, že v jeho správaní ide „o novú skutkovú podstatu“, za\nktorú by nemal byť sankcionovaný, je právne irelevantná v súťažnom práve. Pokiaľ\n\n14\n\nsúťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia, tieto praktiky by potom bolo\nmožné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti, a potom by v podstate\nnebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku,\nsankcionovať v oblasti súťažného práva, a preto i na prípady, v ktorých ide o určitú\n„novosť praktík v zneužití na trhu“ je aplikácia generálnej klauzuly ako inštitútu súťažného\npráva, súladná s o zákonom o ochrane hospodárskej súťaže ako i s článkom 102 ZFEÚ.»\n38. Najvyšší súd poukázal a odcitoval závery krajského súdu vo vzťahu k rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžh/3/2010, keď krajský súd skonštatoval, že nie je možné\nnázory v tomto rozhodnutí obsiahnuté vykladať extenzívne, ako to robí sťažovateľka.\nŠiroký výklad, v zmysle ktorého by sankcii muselo predchádzať ustanovenie skutkovej\npodstaty na základe generálnej klauzuly samostatným rozhodnutím, avšak bez súčasného\noprávnenia protimonopolného úradu toto konanie sankcionovať, by podľa záverov\nvšeobecných súdov viedol k negácii zmyslu individuálnej aj generálnej prevencie, kedy by\naktuálne porušenie zákona ostalo nepostihnuté. Ako ďalej najvyšší súd z rozsudku\nkrajského súdu citoval, „aplikácia generálnej klauzuly ale automaticky neznamená, že si\npodnikateľ nebol vedomý, že jeho konanie môže predstavovať porušenie súťažných\npravidiel. Špecifiká prípadu môžu odôvodňovať použitie generálnej klauzuly i tam, kde si\npodnikateľ musel byť vedomý porušenia zákona.“. Všeobecné súdy poukázali na to, že tento\nvýklad ako postoj konformný s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie\n(Michelin proti Európskej komisii, č. 322/81; Deutsche Telekom proti Európskej komisii,\nč. C-280/08; Tetra P ak/Komisia, č. T-51/89; či Astra Zeneca, č. C-457/10 P), ktorú si\nosvojil aj najvyšší súd vo veciach sp. zn. 2 Sžhpu/1/2012 z 18. apríla 2013, resp. sp. zn.\n8 Sžhpu/1/2012 z 23. mája 2013. Súčasne skonštatovali, že protimonopolný úrad sa\npodrobne zaoberal otázkou, či sťažovateľka mohla, resp. mala vedieť, že jej konaním došlo\nk porušeniu zákona o ochrane hospodárskej súťaže.\n39. S ohľadom na uvedené nemožno priznať relevanciu tvrdeniu sťažovateľky, že\nz odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nemožno napriek jeho rozsiahlosti vyvodiť, na\nktorých konkrétnych základoch najvyšší súd založil svoje závery a že sa nevysporiadal\ns námietkami nezákonnosti a nepreskúmateľnosti preskúmavaných správnych rozhodnutí.\n\n15\n\n40. Nemožno najvyššiemu súdu vytknúť pochybenia v logike odôvodnenia jeho\nrozsudku z hľadiska skutkových ani právnych záverov. V spojení s precíznym odôvodnením\nrozsudku krajského súdu bez toho, že by sa oprel výlučne o § 219 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), najvyšší súd samostatne\nposúdil relevantnosť námietok sťažovateľky osobitne s ohľadom na tvrdenú nekonzistenciu\nprávneho názoru. V tomto smere najvyšší súd poukázal na judikát č. R 70/2015,\nchronologicky neskorší vo vzťahu k jeho rozsudku sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014, ako aj\nk rozsudkom sp. zn. 3 Sžh/3/2010 a sp. zn. 4 Sžhuv/1/2011 a ktorý tak súčasne plní funkciu\nzjednocovania právnych názorov v obdobných veciach.\n41. Naopak, ústavný súd považuje za potrebné upozorniť sťažovateľku, že logika jej\nargumentácie hraničí so zneužitím práva, v tomto prípade práva vedieť, za aké konanie je\nsubjektu ukladaná sankcia. Ústavný súd tu poukazuje na to, že medzi povinnosti účastníkov\ntrhu patrí tiež postupovať s primeranou opatrnosťou a starostlivosťou nielen vo vzťahu\nk ochrane vlastných záujmov, ale aj práv a právom chránených záujmov druhých a tretích\nosôb. Táto požiadavka, samozrejme, predpokladá znalosť relevantných právnych predpisov,\nako aj schopnosti riadneho uváženia následkov konania tak, aby toto bolo v súlade\ns etickými obchodnými štandardami, osobitne, ak tieto sú pretavené do právnych noriem,\nv tomto prípade noriem ochrany hospodárskej súťaže. Všeobecné súdy preto logicky\na ústavnokonformne skonštatovali, že široký výklad, v zmysle ktorého by sankcii muselo\npredchádzať ustanovenie skutkovej podstaty na základe generálnej klauzuly samostatným\nrozhodnutím, avšak bez súčasného oprávnenia protimonopolného úradu toto konanie\nsankcionovať, by viedol k negácii zmyslu individuálnej aj generálnej prevencie, kedy by\naktuálne porušenie zákona ostalo nepostihnuté.\nII. 2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy\n42. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na\nzačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n\n16\n\n43. Právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) zahŕňa požiadavku, že o veci\nrozhoduje vecne a miestne príslušný súd v zložení, ktoré nezakladá pochybnosti o jeho\nnezaujatosti. Z predloženej sťažnosti sťažovateľky však nevyplýva, v čom videla porušenie\ntohto jej základného práva, preto ústavný súd nemôže toto tvrdenie hodnotiť ako\nopodstatnené.\n44. Článok 144 ods. 1 ústavy osebe nezakotvuje základné právo osoby. Jeho\nnerešpektovanie zo strany súdu má ale za následok porušenie základného práva podľa čl. 46\nústavy. Ústavný súd, ako vyplýva zo zhora uvedeného, nezistil pochybenie všeobecných\nsúdov v tvrdenom smere. Naopak, ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy\npostupovali v súlade s požiadavkami ústavy na plnenie ich úloh. Preto ani toto tvrdenie\nústavný súd nevyhodnotil ako opodstatnené.\nII. 3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 5 a 6 a čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s § 8 ods. 2, § 38 ods. 1\na ods. 4, ako aj § 22 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže\n45. V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky uvedených v bode II.3\nústavný súd opäť poukazuje na citované závery najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii\nzásad trestného práva na veci tzv. správneho trestania, t. j. najmä zásadu legality a zásadu\nzákazu dvojitého postihu za ten istý skutok.\n46. Správne súdy oboch inštancií sa vo svojich rozhodnutiach riadne zaoberali\notázkou zadefinovania skutkovej podstaty deliktu, ktorého sa podľa rozhodnutia\nprotimonopolného úradu dopustila sťažovateľka, osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že\nskutková podstata nie je jedným z demonštratívne vymenovaných porušení zákona, ale bola\nustálený až rozhodnutím protimonopolného úradu na základe generálnej klauzuly (§ 8\nods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže). Neopomenuli pritom ani námietku\nsťažovateľky na potrebu existencie definície skutkovej podstaty správneho deliktu na to,\naby za takto zadefinované správanie mohol byť subjekt sankcionovaný.\n\n17\n\n47. Ústavný súd k už uvedenému dodáva zhodne so závermi všeobecných súdov, že\npokiaľ zákon zakazuje určitý spôsob správania a konania, a to či už určením spôsobu\nkonania, alebo následku, nemožno ani pri absencii konkrétne vymedzenej skutkovej\npodstaty tvrdiť, že porušenie takého všeobecného (generálneho) pravidla nie je porušením\nzákona, a teda nie je v zmysle tohto zákona sankcionovateľné. Preto sa nemožno stotožniť\ns tvrdením sťažovateľky, že neexistencia konkrétne špecifikovanej skutkovej podstaty\nv čase, kedy sa touto formou dopustila porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže, je\nprípadom, kedy nie je možné vyvodiť voči nej zodpovednosť za porušenie zákona.\nNeexistencia konkrétnej definície totiž pri súčasnej existencii generálnej klauzuly vedie\nk možnosti postihnúť širšie spektrum správania subjektov na trhu, ktoré môže mať škodlivé\núčinky na hospodársku súťaž. Je úlohou protimonopolného úradu takéto správanie zistiť\nvčas, riadne ho podchytiť a zadefinovať ako skutkovú podstatu.\n48. Sťažovateľka pri formulácii svojej sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 50\nods. 5 ústavy zrejme opomenula druhú vetu tohto ustanovenia, t. j. že táto zásada nevylučuje\nuplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov, medzi ktoré z hľadiska správneho\nkonania a jeho dopadu na správne konanie patrí aj preskúmavanie rozhodnutí orgánov\nverejnej správy súdmi v správnom súdnictve. Mimoriadnosť v tomto prípade spočíva v\nskutočnosti, že predmetom súdneho prieskumu – na základe správnych žalôb – je\nrozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré preň zákon pripúšťa,\nnadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP). Vydanie nového rozhodnutia v ďalšom\nkonaní vo veci po tom, ako skoršie bolo v konaní v správnom súdnictve zrušené, nie je\nďalším rozhodnutím, pretože prvšie rozhodnutie bolo zrušené, a teda právne neexistuje.\nNové rozhodnutie teda nie je konkurenčným rozhodnutím existujúcim popri prvšom, ale\nnanovo upravuje práva a ukladá povinnosti účastníka správneho konania, pričom správny\norgán je viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 OSP).\n49. Nemožno preto prisvedčiť ani tvrdeniam sťažovateľky o neaplikácii, resp.\nnesprávnej aplikácii zásad trestného práva v jej veci vrátane zásady legality a zásady ne bis\nin idem.\n\n18\n\n50. Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu v rozsahu námietok\nsťažovateľky (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) nezistil žiadne pochybenie zo strany\nnajvyššieho súdu, ktoré by vôbec mohlo viesť k porušeniu označených základných práv\nsťažovateľky. Naopak, je toho názoru, že najvyšší súd postupoval s odbornou\nstarostlivosťou, zohľadniac staršie názory ním vyslovené, ku ktorým zaujal jasné\nprehodnocujúce stanovisko, pozorne sa venoval žalobným a odvolacím námietkam\nsťažovateľky a svoje závery, ako aj skutkové zistenia a právne postoje, ktoré k nim viedli,\nzahrnul do odôvodnenia svojho rozsudku. Nie je preto možné pričítať mu za vinu\nskutočnosť, že sťažovateľka z jeho rozhodnutia tieto procesy napriek kvalifikovanému\nprávnemu zastúpeniu nedokáže odčítať.\n51. Ústavný súd preto konštatuje, že námietky sťažovateľky vznesené voči rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015 nevedú k žiadnym pochybnostiam\no jeho ústavnej konformnosti. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celom\nrozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. augusta 2016\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pokuta-uloženie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "správny delikt-skutková podstata"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}