{"guid": "ussr:e5bd6933-5fd6-49a4-8b5f-536f3f7fa0d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.365.2008.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 365/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 365/08 z 5. 11. 2008", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. novembra 2008, sp. zn. III. ÚS 365/08, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.365.2008.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2008-11-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-142.odsek-3", "nazov": "čl. 142 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-142.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-142", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e5bd6933-5fd6-49a4-8b5f-536f3f7fa0d1", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.365.2008.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.365.2008.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.365.2008.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 365/08-13\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008\npredbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpenej advokátkou\n\n, Advokátska kancelária,\n\n, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede a jeho rozhodnutím\nč. k. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007, postupom Krajského súdu v Trnave a jeho\nrozsudkom č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo 16. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta\n2008 (po doplnení 29. septembra 2008 a 16. októbra 2008) doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej\n\nadvokátkou\n\nAdvokátska kancelária,\n\n,\n\nvo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede\n(ďalej len „pozemkový úrad“) a jeho rozhodnutím č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára\n2007, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom\nč. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo 16. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008.\nZ obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:\n„Navrhovateľka\n\n... sa domáhala v zákonnej lehote na Obvodnom\n\npozemkovom úrade v Dunajskej Strede o navrátenie vlastníctva podľa § 2 ods. zákona\nč. 503/2003 Z. z o navrátenie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov,\nna navrátenie vlastníctva..., ktoré vlastnila pozemnoknižná vlastníčka\nr. Grosz. Poručiteľka\n\n,\n\n, vlastnoručne spísaným testamentom prenechala\n\nuvedené pozemky navrhovateľke.\nObvodný pozemkový úrad navrhovateľke uplatnený nárok k predmetným pozemkom\nrozhodnutím č. D/2007/0034-3 z 11. 01. 2007 zamietol, s odôvodnením, že navrhovateľka\nnepredložila závet, prejednaný v dedičskom konaní alebo závet opatrený iným štátnym\norgánom.\nS názorom Obvodného pozemkového úradu sa stotožnil Krajský súd v Trnave\na rozhodnutím č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo dňa 16. 05. 2007.\nProti uvedenému rozhodnutiu sa navrhovateľka odvolala v zákonnej lehote\nna Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č. 32 Sp/7/2007-38 zo dňa 16. 06. 2008 doručeného\n07. 07. 2008 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave potvrdil.\nNavrhovateľka rozhodnutím krajského súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu vidí\nporušenie základných ľudských práv na spravodlivé rozhodnutie a to z dôvodu, že súdy\npožadovali od navrhovateľky predložiť rozhodnutie notára o prejednaní dedičstva, ktorým\nnavrhovateľka mala nadobudnúť dedičstvo na základe testamentu, i keď takéto rozhodnutie\nnebolo v jej silách nadobudnúť.\n\n2\n\nPoručiteľka\n\nbola počas vojny v zahraničí a umrela 07. 07. 1945\n\nv Rakúsku.\nV Rakúsku neboli predmetom dedičstva pozemky na území býv. ČSSR. Navrhovateľka\nv čase neslobody nemala možnosť vycestovať na dedičské konanie, o prebehnutí dedičského\nkonania a speňažení dedičstva sa dozvedela len po niekoľkých rokoch. Pozemky poručiteľky\nboli skonfiškované v čase totalitného režimu a preto nemohli byť prejednané ani na území\nbývalej ČSSR.\nNavrhovateľka sa neskôr pokúsila v dedičskom konaní prejednať znovu objavené\ndedičstvo, avšak notársky úrad v Šamoríne vydal len úradný záznam č. 10 d/704/2008 Dnot\n22/2008 zo dňa 27. 02. 2008, v ktorom skonštatoval, že na základe predložených listín\nprichádza do úvahy ako jediný dedič navrhovateľka\n\n.\n\nVo veci príslušný súdny komisár nemohol vydať osvedčenie o dedičstve, pretože\nna pozemnoknižných listinách bola vyznačená konfiškácia pozemkov, a tým, predmet\ndedičstva prešiel do vlastníctve štátu, a neskôr do vlastníctva bývalého riaditeľa\npozemkového úradu v Dunajskej Strede.\nPodľa názoru navrhovateľa je v rozpore s princípom materiálne chápaného práva\nna súdnu ochranu, požadovať od účastníka fyzické predloženie dôkazu, (dedičské\nrozhodnutie), ktoré obstarať nemôže, hoci sa o to snažil. Z tohto hľadiska najvyšší súd\npredmetnú vec vôbec neskúmal, hoci súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis\nv zmysle zásady iura novit curia a starostlivo sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú\nprávnu ochranu (II .ÚS 71/97, III. ÚS 64/00, IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04).\nNa základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prerokoval\nsťažnosť\n\n, vo veci namietaného\n\nporušenia základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní\nvedenom pod sp. zn. 32 Sp/7/2007-38 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie\nadvokátke\n\npriznal\n\nzastupovania...“\n\n3\n\núhradu\n\ntrov\n\nprávneho\n\nPodaním doručeným ústavnému súdu 29. septembra 2008 sťažovateľka doplnila\nsvoju sťažnosť takto:\n„Sťažovateľka svoje podanie na Ústavný súd rozširuje aj sťažnosť proti Obvodnému\npozemkovému úradu v Dunajskej Strede v konaní č. D/2007/00344-3 a Krajskému súdu\nv Trnave v konaní vedeného pod č. 32 Sp/7/2007-19 2007200054.\nPorušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vidí sťažovateľka v tom, že v konaniach Obvodný\npozemkový úrad v Dunajskej strede, Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR požadovali\nod sťažovateľky rozhodnutie o prejednaní dedičstva, resp. testament potvrdený doložkou\nnotára, alebo iného štátneho orgánu.\nTaký štátny orgán, ktorý vlastnoručne spísaný testament potvrdzuje neexistuje,\nani notár vlastnoručne spísaný závet nepotvrdzuje.\nPrejednať dedičstvo, predmetom ktorého je skonfiškovaný majetok, nepripúšťa\nprávny poriadok, pretože predmet dedičstva je vo vlastníctve štátu a nie už vo vlastníctva\nporučiteľa.\nZ uvedeného dôvodu prejednanie dedičstva nebolo v silách sťažovateľa dosiahnuť\na preto nebolo možné ani úspešnosť o navrátenie vlastníctva odvíjať požadovaním\ndedičského rozhodnutia.\nSťažovateľka úmrtným listom poručiteľky preukázala, že poručiteľka umrela\nv Rakúsku, kde v čase totality bolo vylúčené, aby sa sťažovateľka mohla zúčastniť\nna dedičskom konaní a uplatniť v ňom prejednanie skonfiškovaného majetku na Slovensku.\nPožadovaním dedičského rozhodnutia Obvodným úradom v Dunajskej Strede,\nKrajským súdom v Trnave, Najvyšším súdom SR sa odňalo právo sťažovateľky\nna spravodlivé rozhodnutie vo veci navrátenia vlastníctva.\nPorušenie čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy sťažovateľka týmto berie\nspäť...“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n\n4\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie\nsa nemusí odôvodniť.\nPri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\npozemkového úradu a jeho rozhodnutím č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007\na postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054\nzo 16. mája 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v čl. 127\nods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných\n\n5\n\nsúdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,\nže ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,\nak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.\nAko vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka v rámci právnych\nprostriedkov, ktoré jej poskytuje Občiansky súdny poriadok v rámci piatej časti\npojednávajúcej o správnom súdnictve, žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\npozemkového\n\núradu.\n\nVýsledkom\n\njej\n\nnávrhu\n\nbol\n\nrozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo 16. mája 2007, ktorý potvrdil napadnuté rozhodnutie\npozemkového úradu č. D 2007/00344-3 z 11. januára 2007. V prípade krajského súdu išlo\no rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo prípustné odvolanie. Sťažovateľka\ntoto svoje právo využila, odvolanie podala a v rámci odvolacieho konania najvyšší súd\nrozsudkom sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 rozsudok krajského súdu potvrdil.\nJe nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu pozemkového\núradu jednoznačne predchádzala právomoc všeobecných súdov, pričom právo najvyššieho\n(odvolacieho) súdu preskúmať na základe podaného odvolania rozsudok krajského súdu\na poskytnúť tak ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu\nbezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie krajského súdu v sťažovateľkinej\nveci.\nVzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok\nprávomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,\nIII. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).\nVo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 z dôvodu, že aj najvyšší súd od nej požadoval\n„predložiť rozhodnutie notára o prejednaní dedičstva, ktorým navrhovateľka mala\nnadobudnúť dedičstvo na základe testamentu, i keď takéto rozhodnutie nebolo v jej silách\nnadobudnúť“.\n\n6\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane\nustanoví zákon.\nPodľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4,\nčl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto\nustanovenia vykonávajú.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom\na o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.\no niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) právo na navrátenie vlastníctva k pozemku\npodľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky\ns trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú\nosobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“)\nspôsobom uvedeným v ustanovení § 3.\nPodľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku\nprešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch\nuvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení\n§ 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami\nštátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:\n\n7\n\na) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé\ndedičstvo,\nb) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho\ndedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo\npráva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje\npovinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,\nc) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo\npred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami\njeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,\nd) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,\ne) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho\nmieste oprávnenými osobami jeho deti.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z. z. v prípadoch uvedených v ustanovení\n§ 3 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2\npísm. c) až e) platia obdobne.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľky rozhodol\npozemkový úrad rozhodnutím č. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007 tak, že vyslovil,\nže sťažovateľka nespĺňa podmienky podľa § 2 ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 503/2003 Z. z.\nna navrátenie vlastníctva alebo na priznanie práva na náhradu za konkrétne pozemky\nnachádzajúce sa v katastrálnom území Šamorín a Mliečno.\nProti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,\no ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 tak,\nže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.\nZ obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v odvolaní proti\nprvostupňovému rozhodnutiu namietala, že pozemkový úrad a krajský súd pochybili\npri posudzovaní závetu vlastnoručne napísaného poručiteľkou, keď ho vyhodnotili ako taký,\nktorý nie je opatrený doložkou notára alebo iného kompetentného štátneho orgánu, a teda\n\n8\n\nnespĺňa podmienky, ktoré ustanovuje § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. V tejto súvislosti\nsťažovateľka uviedla, že dedičské konanie po nebohej, ktorá zomrela 7. júla 1945\nv Rakúsku, prebehlo v čase totalitného režimu len v Rakúsku, predmetom dedenia boli len\nnehnuteľnosti nachádzajúce sa v Rakúsku, pričom ona a jej matka dedili bez účasti\nna dedičskom konaní. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ďalej vyplynulo,\nže sťažovateľka v odvolaní uviedla, že nehnuteľnosti po poručiteľke, ktorých vrátenia\nsa domáha, „boli skonfiškované 12. 12. 1946 a rozhodnutím č. 114/113/48 z 29. 1. 1948,\nkedy sa viedlo konanie proti mŕtvej osobe“. Sťažovateľka sa súčasne domnievala,\nže pozemkový úrad nekonal vo veci nezaujato, keďže niektoré zo žiadaných nehnuteľností\nsú v súčasnej dobe vo vlastníctve bývalého riaditeľa tohto pozemkového úradu.\nNajvyšší súd v namietanom rozsudku stručne uviedol obsah napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, zásadné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, citoval relevantné\nprávne predpisy vzťahujúce sa na danú vec, pričom vychádzajúc zo skutočností\nuvedených v odôvodnení rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti prvostupňového\nrozhodnutia.\nNajvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu,\nodôvodnil okrem iného takto:\n«Pokiaľ navrhovateľka v konaní tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2\npísm. b) reštitučného zákona a žiadané pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu\nv rozhodnom období spôsobom ustanoveným v § 3, bolo jej povinnosťou podľa § 33 ods. 1\nSprávneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré\nby spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jej tvrdenie potvrdzovali. Nesplnenie si\ntejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce\nneprihliadnutie na takéto tvrdenie. Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho\nporiadku správne zisťoval skutočný stav vo veci, pričom z listinných dôkazov tvrdenia\nuvádzané navrhovateľkou v žiadosti o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady\nk pozemkom sa nepreukázali.\nZákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom\nustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva\n\n9\n\nna náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3\ntaxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie\npráva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny\nžiadaných pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný\nvlastník) aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2\nods. 2, ako aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú\nosobu. Dôkazy o oprávnenosti osoby je povinný pozemkovému úradu predložiť alebo\nnavrhnúť žiadateľ reštitučného nároku.\nPodľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa listinné\ndôkazy predložené navrhovateľkou neboli spôsobilé preukázať, že bola oprávnenou osobou\npodľa § 2 ods. 2 písm. b), pretože zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pôvodná\nvlastníčka\n\n, od ktorej si navrhovateľka odvodzovala oprávnenosť, dňa 11. 5.\n\n1940 spísala vlastnoručne závet, avšak tento nebol predložený v dedičskom konaní\npo poručiteľke, ktoré prebehlo len v Rakúsku a ani nebol prejednaný v dedičskom konaní\npo nej. Navrhovateľka na základe tohto závetu teda ani nenadobudla dedičstvo po uvedenej\nporučiteľke.\nV odvolacom konaní navrhovateľka predložila listinu za účelom preukázania\noprávnenosti osoby a to „Úradný záznam č. 10D/704/2008 Dnot 22/2008 zo dňa 27. 2.\n2008“ napísaný na Notárskom úrade v Šamoríne súdnym komisárom\n, v dedičskej veci po poručiteľke\n\nrod. Grosz, zomrelej dňa 7. 7.\n\n1945 za prítomnosti právnej zástupkyni navrhovateľky\n\n.\n\nV uvedenom „úradnom zázname“ súdny komisár konštatuje, že na základe preložených\nlistín - Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp 7/2007-19 zo dňa 16. 5. 2007,\nrozhodnutie Obvodného pozemkového fondu v Dunajskej Strede č. D/2007/00344-3 zo dňa\n11. 1. 2007, bola zistená skutočnosť, že po nebohej\n\nrod. Grosz pripadá\n\ndo úvahy ako jediný závetný dedič\na súčasne, že účastník konania bol oboznámený, že predmetná dedičská vec bude\naž do právoplatného skončenia veci o existenciu predmetu dedičstva uznesením Okresného\nsúdu v Dunajskej Strede prerušená.\nObčiansky súdny poriadok (O. s. p.) v právnych normách §§ 175za - 175d ustanovuje\nčinnosť notárov ako súdnych komisárov v konaní o dedičstvo a v právnej norme § 175za\n\n10\n\nustanovuje osvedčenie o dedičstve ako formu rozhodnutia v dedičskom konaní\no nadobudnutí resp. o nenadobudnutí dedičstva po poručiteľovi. Činnosť notárov upravuje\nzákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), ktorý\nv právnych normách §§ 36 a nasl. ustanovuje konanie notárov a listiny, ktoré sú oprávnení\nv rámci svojej činnosti vydávať.\nZ uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ani z ustanovení\nNotárskeho poriadku nevyplýva, že notár ako súdny komisár v dedičskom konaní rozhoduje\no nadobudnutí dedičstva formou „úradného záznamu“.\nTreba súhlasiť s názorom navrhovateľky, že podľa platnej úpravy Občianskeho\nzákonníka predpokladom platnosti závetu spísaného vlastnoručne poručiteľom nie je\ndoložka notára alebo iného štátneho orgánu...\nZo skutkových zistení v danej veci však vyplýva, že navrhovateľka v dedičskom\nkonaní po pôvodnej vlastníčke\n\nnenadobudla vlastníctvo k žiadaným\n\nnehnuteľnostiam ako dedičstvo na základe závetu vlastnoručne spísaného poručiteľkou dňa\n11. 5. 1940. Listina - „úradný záznam“ napísaná na Notárskom úrade v Šamoríne dňa\n27. 2. 2008 nie je spôsobilá byť dôkazom preukazujúcim oprávnenosť osoby navrhovateľky\npodľa § 2 ods. 2 písm. b) reštitučného zákona, pretože nespĺňa zákonné náležitosti\nrozhodnutia notára ako súdneho komisára o nadobudnutí dedičstva po poručiteľke\nnavrhovateľkou na základe závetu.\nObvodný pozemkový úrad v preskúmavanom správnom konaní a ani súd prvého\nstupňa v preskúmavacom súdnom konaní nebol oprávnený posudzovať platnosť závetu\na priznať mu právne následky z neho vyplývajúce.\nSprávny orgán sa správne zaoberal, či navrhovateľke nevzniklo právo oprávnenej\nosoby podľa ďalších zákonných dôvodov ustanovených v § 2 ods. 2 písm. a), c), d), e)\nreštitučného zákona. Z listinných dôkazov vyplýva, že navrhovateľka bola vnučkou sestry\npôvodnej vlastnícky, v dôsledku čoho jej nesvedčí právo oprávnenej osoby ani na základe\nďalších zákonných dôvodov ustanovených v § 2 ods. 2.\nOdvolací súd neprihliadol na tvrdenie navrhovateľky uvedené v odvolaní, že podľa\njej názoru obvodný pozemkový úrad konal vo veci zaujato. Považoval takéto jej tvrdenie\nza nedôvodné, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu nevyplýva,\nže by navrhovateľka vzniesla námietku zaujatosti v priebehu správneho konania podľa § 10\n\n11\n\nSprávneho poriadku. Právne normy §§ 9 až 12 Správneho poriadku ustanovujú zákonné\npodmienky o vylúčení zamestnancov alebo členov správneho orgánu z prejednania\na rozhodnutia veci. Tvrdenie navrhovateľky, že niektoré zo žiadaných nehnuteľností\nsú vo vlastníctve bývalého riaditeľa Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede,\nbez uvedenia ďalších skutočností preukazujúcich pomer pracovníkov správneho orgánu\nk veci alebo k účastníkom správneho konania, nemôže mať za následok spochybnenie\nich zaujatosti, s prihliadnutím, že ide o bývalého riaditeľa správneho orgánu, ktorú\nskutočnosť tvrdila aj samotná navrhovateľka ako aj, že nehnuteľnosti nadobudol na základe\nkúpnej zmluvy, ktorej vklad povolila správa katastra v roku 1998, čo potvrdil odporca\nvo vyjadrení k odvolaniu.\nOdvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že týmto rozhodnutím nie je dotknuté právo\nnavrhovateľky domáhať sa ochrany vlastníka na súde v inom a to občianskoprávnom\nkonaní...»\nV zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu\npre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom\ndo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí\nrelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť\nsťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).\nCitovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň\npodľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon,\nresp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len\nv medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. I. ÚS 56/01,\nI. ÚS 136/06, III. ÚS 198/07).\n\n12\n\nV rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vyjadril aj názor, že právo\nna spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,\nresp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom\nkonaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci\nvšeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny\na je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS\n67/06).\nVychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj zo svojej doterajšej judikatúry ústavný\nsúd konštatuje, že nemá pochybnosti o odôvodnenosti a ústavnej konformnosti napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu, pretože najvyšší súd v ňom jednoznačne predstavil svoje úvahy\nopierajúc sa o príslušné právne normy. Keďže podstatou problému bola len otázka\noprávnenosti osoby domáhajúcej sa svojho nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z., najvyšší\nsúd danú problematiku podrobne rozobral a uviedol, že sťažovateľka nepreukázala,\nže je osobou oprávnenou v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z., pretože\n„úradný záznam“ napísaný na notárskom úrade 28. februára 2008 nemožno pokladať\nza dôkaz o nadobudnutí dedičstva sťažovateľkou na základe závetu vlastnoručne napísaného\nporučiteľkou 11. mája 1940. Najvyšší súd poukazujúc na príslušné zákonné ustanovenia\nuzavrel, že v rámci dedičského konania notár nerozhoduje vo forme úradného záznamu,\na teda že predložením takého dôkazu sťažovateľka nesplnila podmienku ustanovenú\nv § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z. Okrem toho najvyšší súd konštatoval,\nže správne postupoval správny orgán, keď zisťoval, či u sťažovateľky nie je daný iný dôvod\noprávňujúci uplatnenie nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Vzhľadom na to, že bolo\nzistené, že sťažovateľka bola vnučkou poručiteľky, nesvedčalo jej právo oprávnenej osoby\nani na základe inej zákonnej možnosti uvedenej v § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.\nJe potrebné konštatovať, že najvyšší súd neprehliadol ani ďalšiu námietku\nsťažovateľky, ktorej podstatou bolo tvrdenie o zaujatom postupe pozemkového úradu.\nV tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že nebolo zistené, aby takúto námietku sťažovateľka\nvzniesla v priebehu správneho konania, a len konštatovanie, že v súčasnej dobe niektoré\n\n13\n\nzo sporných nehnuteľností vlastní bývalý riaditeľ pozemkového úradu, bez uvedenia\nkonkrétnych argumentov preukazujúcich príčinnú súvislosť medzi prípadným zaujatým\npostupom pozemkového úradu a súčasným vlastníctvom tejto osoby je irelevantné.\nNajvyšší súd však nezabudol pripomenúť, že jeho rozhodnutím nie sú dotknuté práva\nsťažovateľky domáhať sa ochrany svojich majetkových práv v inom občianskoprávnom\nkonaní.\nPodstatou článku 51 ods. 1 ústavy je stanoviť mantinely, v rámci ktorých sa môže\npohybovať osoba domáhajúca sa svojho práva na spravodlivý súdny proces (základné právo\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy). Zákonný priestor, o ktorom pojednáva citovaný článok, dáva\nosobe právo domáhať sa svojich nárokov, pričom orgán rozhodujúci o týchto nárokoch\nje povinný rešpektovať zákonné ustanovenia. Sťažovateľka sa v danom prípade domáhala\nochrany svojich majetkových práv, keď podľa zákona č. 503/2003 Z. z. žiadala navrátenie\nskonfiškovaných nehnuteľností. V tomto prípade si však musela byť vedomá istých\nobmedzení vyplývajúcich z § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., ktorý jednoznačne\nustanovuje, koho je potrebné považovať za oprávnenú osobu. Tieto obmedzenia prijaté\nzákonodarným orgánom v podobe zákona boli zaväzujúce nielen pre sťažovateľku, na ktorej\npleciach ležalo preukázanie oprávnenosti svojej osoby k postupu podľa citovaného zákona,\nale aj pre najvyšší súd. Ten v súlade s príslušnými ustanoveniami všeobecne záväzných\nprávnych predpisov vzťahujúcich sa na danú vec uzavrel, že sťažovateľke nesvedčalo právo\noprávnenej osoby, pričom toto zistenie aj náležite odôvodnil.\nÚstavný súd je toho názoru, že negatívny výsledok konania z pohľadu sťažovateľky\nnemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak postup najvyššieho súdu je v súlade so zákonom\na ak výsledok jeho rozhodovacej činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti.\nÚstavný súd sa totiž nedomnieva, že z rozsudku najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť,\nktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\nNajvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k stotožneniu sa\ns právnym názorom krajského súdu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno\n\n14\n\nkvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade\ns obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nS prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,\nže obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade\ns právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní\n(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd\nsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. novembra 2008\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}