{"guid": "ussr:13ea1c83-9d83-4840-aca0-7ffc8f8a4673", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 88/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/99 z 10. 11. 1999", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 1999, sp. zn. II. ÚS 88/99, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Július Černák", "sudca_id": 1105, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/julius-cernak-1105", "datum_vydania": "1999-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/13ea1c83-9d83-4840-aca0-7ffc8f8a4673", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 88/99\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\nkonanom 10. novembra 1999 predbežne prerokoval podnet\n\n, bytom\n\n, na začatie konania pre porušenie základných práv\na slobôd zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 35 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\nv konaní pod sp. zn. Č. p.: K-362/Sť-99, Č. p.: K-152/03-Sť-1998 a takto\nrozhodol:\nPodnet\n\nna začatie konania o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nNavrhovateľ\n\n(ďalej len „navrhovateľ“) sa podaním\n\nz 9. septembra 1999 doručeným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústavný súd“) toho istého dňa, ktoré označil ako „Podnet na začatie konania podľa\nčlánku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“, domáhal vyslovenia porušenia čl. 2\nods. 2 ústavy nerešpektovaním zákonných postupov pri prešetrovaní trestných\n\noznámení a sťažností Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, čím priamo porušilo\njeho základné práva na ochranu majetku – čl. 20 ods. 1, osobnosti a rodiny – čl. 19\nods. 1 a 2 a podnikateľskej činnosti – čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nV dôvodoch podania navrhovateľ uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaujalo negatívne stanovisko k jeho\npokusom o zjednanie nápravy v postupe vyšetrovateľa, oddelenia sťažností Úradu\nkontroly ministra vnútra, vrátane ministra samotného, v prípade krádeže a ďalšej\ntrestnej činnosti, ktoré oznámil orgánom činným v trestnom konaní. Úrad kontroly\nministra vnútra – oddelenie sťažností v Košiciach odobrilo postup vyšetrovateľa, ktorý\nprípad krádeže odložil, hoci spáchanie trestného činu bolo zdokladované. Predložil\nzoznam vecí zhabaných pri výkone exekúcie a jestvujú aj svedecké výpovede\npotvrdzujúce\n\nopodstatnenosť\n\npodozrenia\n\nz\n\ntrestnej\n\nčinnosti.\n\nVyšetrovateľ\n\nnerešpektoval svoju povinnosť začať trestné stíhanie bez odkladu a nadriadený\ninšpekčný orgán nezjednal nápravu. Jeho sťažnosti ignoroval aj Úrad kontroly ministra\nvnútra v Bratislave, rovnako aj minister vnútra. Protiústavné konanie jednotlivých\nčlánkov ministerstva vnútra mu bráni domáhať sa v trestnom konaní ochrany majetku.\nExekútorka siahla na majetok, ktorý nemal byť predmetom exekúcie.\nZ písomných dokladov, prevažne z listov, ústavný súd zistil tento\nskutkový stav:\nMinisterstvo vnútra SR – Úrad kontroly ministra vnútra SR – odbor kontroly\na sťažností PZ – oddelenie sťažností v Košiciach listom z 30. júla 1998 oznamuje\nnavrhovateľovi, že tento úrad nepovažuje za opodstatnenú jeho sťažnosť smerujúcu\nproti uzneseniu policajného orgánu – OO PZ Košice - Staré mesto z 30. apríla 1998\nČTS: ORP-232/SM-1997, ktorým bola odložená vec podozrenia z trestného činu\nkrádeže podľa § 247 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť exekútorka\nDaňového úradu Košice I\n\n.\n\n2\n\nZ predloženého rukou písaného zoznamu opatreného pečiatkou Daňového\núradu Košice I\n\nje zrejmé, že v rámci daňovej exekúcie boli u navrhovateľa\n\ninventarizované veci v úhrnnej hodnote asi 950 038,- Sk.\nZ listu navrhovateľa zo 4. decembra 1998 adresovaného Úradu kontroly\nMinisterstva vnútra SR vyplýva, že navrhovateľ sa sťažuje na oddelenie sťažností\nv Košiciach na spôsob, akým bola vybavená jeho sťažnosť.\nV liste z 24. februára 1999 adresovanom ministrovi vnútra sa navrhovateľ\nsťažuje na nečinnosť Úradu kontroly Ministerstva vnútra SR.\nMinisterstvo vnútra SR - Úrad kontroly ministra vnútra SR listom z 19. marca\n1999 Č. p.: K-362/Sť-99 trvá na správnosti záverov, ktoré boli predtým urobené.\nListom z 20. mája 1999 sa navrhovateľ domáha osobného prijatia u ministra\nvnútra a odpovede na svoju sťažnosť.\nNapokon z listu navrhovateľa z 28. mája 1998 adresovaného Obvodnému\noddeleniu PZ Košice – Staré Mesto vyplýva, že podáva trestné oznámenia na\npre trestný čin krádeže podľa § 247 Trestného zákona. Trestného\nčinu sa menovaná mala dopustiť 13. marca 1997 pri výkone tzv. exekúcie\nv priestoroch predajne na Hlavnej 83 v Košiciach tým, že odcudzila podnosy na predaj\nzlatníckeho tovaru v hodnote 7 000,- Sk.\nZo skutkového stavu uvádzaného navrhovateľom, ako aj z priložených\nmateriálov sa dá zistiť, že trestné oznámenie navrhovateľa voči daňovej exekútorke\nbolo založené na tom, že v rámci výkonu daňovej exekúcie došlo ku odňatiu podnosov\nna predaj zlatníckeho tovaru, pričom tieto veci neboli v zozname vyhotovenom\nexekútorkou zachytené. Pritom sa zistilo, že tieto veci sa nachádzali na daňovom\núrade. Zrejme na tomto základe je navrhovateľ presvedčený, že došlo ku krádeži a že\nspáchanie skutku bolo preukázané.\n\n3\n\nII.\nÚstavný súd podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) predbežne prejednal na neverejnom zasadnutí.\nPodnet preskúmal tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke a zistil, že podnet je\nzjavne neopodstatnený. Navrhovateľ síce cituje rôzne články z ústavy, ktoré podľa\njeho názoru mali byť porušené v súvislosti s trestným stíhaním\n, exekútorky Daňového úradu Košice I, a to zo strany vyšetrovateľa,\norgánov ministerstva vnútra i samotného ministra vnútra. Tieto články nie je možné\naplikovať na konkrétny prípad. Ide o ústavné práva, ktoré sú premietnuté do\nkonkrétnych ustanovení osobitných zákonov, menovite Trestného poriadku. Trestný\nporiadok neumožňuje účastníkovi trestného konania proti postupu orgánov činných\nv trestnom konaní podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu vyšetrovateľa možno\npodať sťažnosť na dozorujúcu prokuratúru a v rámci už súdneho konania odvolávať sa\nna odvolací súd. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie\nprešetriť a o ňom rozhodnúť. To sa aj stalo. Nikto nemá právny nárok a už vonkoncom\nnie ústavoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade navrhovateľa trestnému\noznámeniu) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad pre\nzačatie trestného stíhania, nemôže vyšetrovateľ začať konať. Keď je navrhovateľ\npresvedčený, že vyšetrovateľ bezdôvodne zastaví trestné konanie alebo nevykoná\nnavrhované dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, čím porušuje zákon\n(Trestný poriadok), potom je sťažnosť ako opravný prostriedok, ktorý podáva účastník\nkonania, namieste. Navrhovateľ ako sťažovateľ a súčasne aj oznamovateľ trestného\nčinu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou\nkompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania\nzodpovedal jeho predstave. Výsledok konania síce môže zodpovedať jeho predstave,\nkeď zhromaždené dôkazy budú naozaj svedčiť o spáchaní trestného činu.\n\n4\n\nVyhodnotenie dôkazov a aj závery vykoná vyšetrovateľ a v prípade\nnespokojnosti účastníka s nimi má zákonnú možnosť v rámci podania opravného\nprostriedku žiadať o ich zmenu. Navrhovateľ zrejme tieto možnosti nevyužil, ale iným\nsíce dovoleným spôsobom, nezodpovedajúcim Trestnému poriadku, sa domáhal\nnápravy na ministerstve spravodlivosti. Tam právomoc ústavného súdu nesiaha.\nOdhliadnuc od uvedeného ústavný súd nadobudol presvedčenie, a to na základe\ntých materiálov, ktoré navrhovateľ predložil, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti\nsmerujúce ku preskúmaniu správnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní.\nMal a mohol sa totiž obrátiť na prokuratúru, do pôsobnosti ktorej vec patrí, aby\npreskúmala správnosť postupu a rozhodnutia obvodného oddelenia Policajného zboru\no odložení veci. To nakoniec navrhovateľ môže vykonať aj teraz.\nNa tomto skutkovom a právnom základe ústavný súd vyslovuje názor, že\npodnet navrhovateľa je zjavne neopodstatnený (zrejme aj predčasne podaný), a preto\nho podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 1999\n\n5", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}