{"guid": "ussr:d12e8cb3-b96a-4270-8986-73a74486bbb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/00 z 10. 10. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. októbra 2000, sp. zn. II. ÚS 796/00, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2000-10-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d12e8cb3-b96a-4270-8986-73a74486bbb6", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 796/00\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n10. októbra 2000 predbežne prerokoval podnet JUDr. Štefana Harabina,\n, zastúpeného JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou,\nBratislava, Kafendova ul. č. 6, na začatie konania vo veci porušenia jeho základného\npráva podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky vládou\nSlovenskej republiky, ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky, vo veci odloženia vykonateľnosti a zrušenia\nuznesenia vlády Slovenskej republiky č. 657 zo 16. augusta 2000, ako aj vo veci\nnariadenia predbežného opatrenia smerujúceho voči Národnej rade Slovenskej\nrepubliky a takto\nrozhodol:\n1. Podnet JUDr. Štefana Harabina, ktorým žiadal, aby Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky\na) vyslovil porušenie jeho základných práv upravených v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky uznesením vlády č. 657 zo 16. augusta 2000 a porušenie\njeho základného práva podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zo strany\nvlády Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky spolu\ns Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky tým, že mu vnucujú svoje\nnázory na niektoré právne otázky,\nb) zrušil uznesenie vlády č. 657 zo 16. augusta 2000,\n\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n2. Žiadostiam\na) o nariadenie predbežného opatrenia zaväzujúceho Národnú radu Slovenskej\nrepubliky zdržať sa konania a rozhodnutia o návrhu vlády Slovenskej republiky\nna jeho odvolanie z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky do\nmeritórneho rozhodnutia vo veci samej v súlade s § 31a ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov v spojení s § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku,\nb) o odloženie vykonateľnosti uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 657\nzo 16. augusta 2000\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo\n19. septembra 2000 doručené podanie JUDr. Štefana Harabina, predsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n(ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou,\nBratislava, Kafendova ul. č. 6, označené ako „Podnet na začatie konania pred\nÚstavným súdom SR (§ 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení)“,\n„zmenené“, resp. doplnené podaním z 26. septembra 2000.\nK\n\npodaniu\n\n(zo 4. septembra\n\nz\n\n19.\n\n2000)\n\nseptembra\n\nudelené\n\n2000\n\nbolo\n\nnavrhovateľom\n\npriložené\n\nJUDr.\n\nElene\n\nplnomocenstvo\nĽalíkovej\n\nna\n\nzastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ako aj uznesenie vlády Slovenskej\nrepubliky č. 657 zo 16. augusta 2000 (ďalej len „uznesenie vlády č. 657\nzo 16. augusta 2000“) , ktorým vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)\n\n2\n\nschválila návrh na odvolanie JUDr. Štefana Harabina z funkcie predsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a poverila predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „predseda vlády“) predložiť predsedovi Národnej rady Slovenskej\nrepubliky návrh na jeho odvolanie. Súčasne týmto uznesením vláda poverila ministra\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) vyžiadať si\nstanovisko Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Rady sudcov\nSlovenskej republiky k návrhu na odvolanie JUDr. Štefana Harabina z funkcie\npredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nV podnete doručenom ústavnému súdu 19. septembra 2000 označil\nnavrhovateľ\n\nza\n\nodporcu\n\nv konaní\n\npred\n\nústavným\n\nsúdom\n\nvládu\n\na ministra\n\nspravodlivosti, deklaroval splnenie procesných podmienok podľa § 53 v spojení\ns § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\na žiadal postupovať podľa § 26 cit. zákona - prednostne prerokovať podnet, podľa\n§ 55 ods. 2 - odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a podľa § 31a ods. 2 cit.\nzákona v spojení s § 74a a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vydať predbežné opatrenie.\nVo svojom podaní navrhovateľ uviedol nasledovné:\n„I.\nUznesením Vlády SR zo dňa 16. augusta 2000, č. 657 odporkyňa schválila\nnávrh ministra spravodlivosti na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu\nNajvyššieho súdu SR (bod A), poverila predsedu vlády predložiť tento návrh\npredsedovi Národnej rady SR (bod B) a ministra spravodlivosti vyžiadať stanovisko\nSudcovskej rady Najvyššieho súdu SR a Rady sudcov SR k uvedenému návrhu,\na potom tento návrh odôvodniť v Národnej rade SR.\nTento individuálny správno-organizačný akt najvyššieho orgánu výkonnej moci\nsa jeho vydaním stal právoplatný a vykonateľný, lebo voči nemu náš právny poriadok\nnepripúšťa žiadne opravné prostriedky.\nII.\n\n3\n\nNavrhovateľ napriek tomu listom zo 4. 9. 2000, Sekr 2/2000-20 požiadal\nodporkyňu o revidovanie označeného uznesenia s odôvodnením, že pri jeho\nprijímaní boli porušené viaceré právne predpisy; odporkyňa listom z 12. 9. 2000,\nčíslo 2044/00S však oznámila, že svoje pôvodné rozhodnutie nemieni revidovať\na zotrváva na ňom.\nIII.\nPodľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR ústavný súd môže začať konanie aj na podnet\nprávnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.\nPodľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR občania majú právo zúčastňovať sa na správe\nverejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Občania majú za\nrovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (ods. 4\ncitovaného článku).\nPodľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené.\n\nPodľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti\n\ni v právach.\n\nZákladné\n\npráva\n\na slobody\n\nsú\n\nneodňateľné,\n\nnepremlčateľné\n\na nezrušiteľné.\nPodľa čl. 145 ods. 2 Ústavy SR predsedu a podpredsedov NS volí zo sudcov\nnajvyššieho súdu Národná rada SR na päť rokov, a to najviac na dve, po sebe idúce\nobdobia.\nPodľa čl. 147 ods. 1 Ústavy SR Národná rada Slovenskej republiky sudcu\nodvolá:\na) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku pre úmyselný trestný čin,\nb) na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom\njeho funkcie.\nNárodná rada Slovenskej republiky môže sudcu odvolať:\na) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje najmenej počas jedného roka riadne\nvykonávať sudcovské povinnosti,\nb) ak dosiahol vek 65 rokov (čl. 147 ods. 2 Ústavy SR).\nPred rozhodnutím o odvolaní z funkcie si Národná rada Slovenskej republiky\nvyžiada stanovisko príslušného disciplinárneho súdu (čl. 147 ods. 3 Ústavy SR).\nPodľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR postavenie, práva a povinnosti sudcov\nustanoví zákon.\nRozsahom citovaných ustanovení – ktoré sú kompatibilné s európskym\nštandardom – sú určené medze ústavnej úpravy postavenia sudcov vo všeobecnosti\n\n4\n\na funkcionárov najvyššieho súdu zvlášť, ako ústavných činiteľov Slovenskej\nrepubliky. Jej medze nemožno prekročiť na základe a prostredníctvom právnej normy\nso silou zákona. Ústavodarca práve pre posilnenie nezávislosti a nestrannosti súdnej\nmoci, a v rámci nej samotného najvyššieho súdu, nepovažoval za vhodné\na prospešné, aby súčasťou ústavnej úpravy postavenia predsedu a podpredsedu\ntohto súdu bola aj možnosť pozbaviť ich výkonu tejto funkcie pre politickú stratu\ndôvery v moci zákonodarnej a výkonnej.\nIV.\nPodľa ustanovenia § 120 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. (Rokovací poriadok\nNR SR) Národná rada odvoláva sudcov (odkaz je na čl. 147 Ústavy SR).\nÚstavnoprávny výbor na základe návrhu zisťuje, či sú splnené dôvody na\nodvolanie. Ústavnoprávny výbor návrh so svojím stanoviskom predloží predsedovi\nnárodnej rady, ktorý ho navrhne na program najbližšej schôdze národnej rady (ods. 2\ncitovaného ustanovenia).\nPodľa ustanovenia § 121 citovaného zákona sudcov, predsedu najvyššieho\nsúdu a podpredsedu najvyššieho súdu národná rada odvoláva v tajnom hlasovaní.\nAk ide o odvolanie sudcu z dôvodov ustanovených v ústave (odkaz je na čl. 147 ods.\n1 Ústavy SR), národná rada sudcu odvolá; ak ide o zdravotné dôvody alebo\no dosiahnutie veku 65 rokov (odkaz je v čl. 147 ods. 2 Ústavy SR), národná rada\nmôže sudcu odvolať. Návrh na odvolanie sudcu zo zdravotných dôvodov alebo\nz dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov a návrh na odvolanie predsedu a podpredsedov\nnajvyššieho súdu sú schválené, ak za ne hlasovala nadpolovičná väčšina prítomných\nposlancov.\nPodľa ustanovenia § 122 citovaného zákona podrobnosti o voľbe a odvolávaní\nsudcov, predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu upraví volebný poriadok, ktorý\nschváli národná rada.\nPodľa ustanovenia § 39 ods.1 zákona č. 335/1991 Zb. v platnom znení (zákon\no súdoch a sudcoch) predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu volí zo sudcov tohto\nsúdu Národná rada Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky na päť\nrokov, a to najviac na dve po sebe idúce obdobia.\nPodľa ustanovenia § 50 ods. 2 citovaného zákona sudca môže byť uvoľnený\nz funkcie predsedu a podpredsedu súdu a predsedu kolégia najvyššieho súdu\norgánom, ktorý ho do tejto funkcie vymenoval. Odvolať z funkcií uvedených v § 39\n\n5\n\nods. 1 a 2 možno len na návrh orgánu, ktorý podáva návrh na zvolenie do týchto\nfunkcií.\nUvedené zákonné texty naznačujú len mechanizmus procesu prípadného\nodvolávania predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu z funkcií po tom, čo sú\nrelevantným spôsobom splnené podmienky pre tento postup v zmysle čl. 147 Ústavy\nSR; vôbec z nich nevyplýva politický a potom aj všeobecný právny princíp, podľa\nktorého ten, kto do funkcie volil alebo menoval, má právo z funkcie odvolať, a to\nnielen pre porušenie práva (deklarované právoplatným rozhodnutím príslušného\norgánu v zmysle čl. 147 ods. 1 Ústavy SR), ale z akýchkoľvek dôvodov (hoc aj\npravdivých – čo však v danom prípade rezolútne popierame), a teda jednoducho aj\npre stratu dôvery, či pre „akési iné politické zmýšľanie, než má terajšia vládna moc“,\nako sa to od istého času (po voľbách v roku 1998) vo verejnokomunikačných\nprostriedkoch permanentne objavuje.\nV.\nZ citovaných ustanovení teda vyplýva, že ani ústava, ani zákon o súdoch\na sudcoch, ale ani zákon o Rokovacom poriadku NR nepočíta s možnosťou\nodvolania predsedu alebo podpredsedu najvyššieho súdu pred uplynutím ich\nfunkčného obdobia z iného dôvodu, než uvedeného v čl. 147 Ústavy SR.\nAk teda funkčné obdobie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu SR činí\n5 rokov, potom v právnom a demokratickom štáte by malo byť považované za\nsamozrejmé (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), že táto ústavná dĺžka funkčného obdobia bude\nrešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej moci, teda aj\nVládou SR (mocou výkonnou), v záujme zachovania stability nezávislosti súdnej\nmoci od moci iných. Takýto prístup k volenej verejnej funkcii sa totiž nemôže obísť\nbez rovnakých podmienok, a to i v tom smere, že sa tieto podmienky nemôžu pri\nnezmenenej ústavnej úprave meniť púhou zmenou politického prostredia v moci\nzákonodarnej či výkonnej; opak by viedol jednak k neprípustnému politickému\nzasahovaniu nekompetentných subjektov do nezávislej súdnej moci, a tým aj\nprincípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy SR), ale v tomto prípade najmä aj do ústavne\nzakotveného práva občana (podnecovateľa) podieľať sa na správe vecí verejných\nv zmysle čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR (porovnaj k podobnej, časovo ohraničenej\nverejnej funkcii nález ÚS ČR z 3. 9. 1999, sp. zn. Pl. IV. ÚS 255/99).\nVI.\n\n6\n\nOznačeným právoplatným rozhodnutím Vlády SR sa teda vytvorila reálna\na bezprostredná možnosť pre porušenie základného práva navrhovateľa uvedeného\nv čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR už aj vzhľadom na podobný precedens Vlády SR\na následne na to i Národnej rady SR – ktorá uznesením z 8. 7. 1999, č. 378 odvolala\nz funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR JUDr. Jozefa Štefanku podľa\nustanovenia § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch, bez splnenia podmienok\nuvedených v čl. 147 Ústavy SR, zrejme založenom len na všeobecnom princípe, že\nkeď ho do funkcie v roku 1998 zvolila, tak ho mohla už po voľbách v roku 1999 aj\nodvolať – preto, aby sa navrhovateľ nestal podobnou obeťou porušenia čl. 30 ods. 1,\n4 Ústavy SR, podávame ešte pred predložením uznesenia odporkyne do Národnej\nrady SR tento podnet na rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 a 3 z. č. 38/1993 Z. z.\nVII.\nDomnievame sa, že predseda Najvyššieho súdu SR požíva ústavnoprávnu\nochranu svojich práv, reálne a bezprostredne ohrozených v súčasnosti napadnutým\nuznesením odporkyne a keď o týchto nerozhoduje iný orgán, je daná i kompetencia\nústavného súdu SR na konanie a rozhodovanie podľa ustanovenia § 18 a nasl.\nzákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení.\nVzhľadom na súčasnú ústavnoprávnu prax de facto, keď v našej spoločnosti\na štáte sú vážne ohrozené základné ľudské práva navrhovateľa (čl. 21 ods. 1, 4\nListiny základných práv a slobôd, resp. čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR), lebo vláda\nnapadnutým rozhodnutím nielenže vykonala prípravu pre takýto zásah, ale aj sama\nprevzala kompetencie súdu (trestného, či disciplinárneho pre vyriešenie predbežnej\notázky v zmysle 147 Ústavy SR), čím hrubo a bezprecedentne porušila Ústavu SR,\nžiadame v zmysle ustanovenia § 55 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. odložiť\nvykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, do jeho zrušenia a podľa ustanovenia § 26\ncitovaného zákona aj o prednostné prerokovanie tohto podnetu. V tomto období totiž\nuž orgán verejnej moci zasiahol do nerušeného výkonu verejnej funkcie navrhovateľa\nnielen tým, že protiústavne navrhuje jeho odvolanie, ale postihuje ho i za iný právny\nnázor na novelizáciu Ústavy SR v časti týkajúcej sa súdnej moci, či kárneho stíhania\nsudcu J. Š. a pod., čím opäť neprípustne zasahuje do jeho slobody prejavu v zmysle\nčl. 26 ods. 1 Ústavy SR (viď v tomto smere vec ESĽP Wille v. Lichtenštajnsko\nz 28. 10. 1999).\nV zmysle ustanovenia § 31a ods. 2 citovaného zákona žiadame nariadiť aj\npredbežné opatrenie podľa § 74 a nasl. O. s. p. (zák. č. 99/1963 Zb. v znení\n\n7\n\nneskorších zmien a doplnkov), ktorým sa odporkyni uloží povinnosť nepokračovať\nv protiústavnej činnosti a konaní pri a pre výkon funkcie predsedu Najvyššieho súdu\nSR – navrhovateľa, ktorou by sa mohla spôsobiť ďalšia vážna ujma na jeho\nosobnostných právach i škoda na jeho majetkových právach.\nVIII.\nNa základe uvedených skutočností žiadame, aby Ústavný súd SR\n1) po predbežnom a prednostnom prerokovaní prijal náš podnet na ďalšie konanie,\n2) odložil vykonateľnosť uznesenia Vlády SR č. 657 zo 16. 8. 2000 až do\nmeritórneho rozhodnutia vo veci,\n3) uložil odporkyni povinnosť, aby sa do rozhodnutia vo veci samej, zdržala\nprotiústavnej činnosti tým, že jej zakáže predložiť predsedovi Národnej rady\nSlovenskej republiky návrh na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n4) vyslovil, že vláda Slovenskej republiky\na) uznesením č. 657/2000, ktorým schválila návrh ministra spravodlivosti na\nodvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR a poverila\npredsedu vlády predložiť tento návrh predsedovi NR SR, porušila základné\nprávo Štefana Harabina podľa čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR,\nb) spolu s ministerstvom spravodlivosti, ďalšou svojou faktickou činnosťou\nvo vzťahu k výkonu funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR porušujú základné\nprávo Štefana Harabina podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy SR tým, že mu vnucujú\nsvoje názory na novelu Ústavy SR, disciplinárnu právomoc, účasť sudcov na\nplnení úloh vlády a ministerstva spravodlivosti, odnímanie vecí zákonnému\nsudcovi a pod.,\n5) analogicky cez ustanovenie § 31a ods. 1 a § 49 a nasl. zák. č. 38/1993 Z. z. zrušil\nnapadnuté uznesene odporkyne – vlády SR č. 657/2000.“\nVzhľadom na to, že vláda návrh na odvolanie JUDr. Štefana Harabina\nz funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podala 21. septembra\n2000 Národnej rade Slovenskej republiky (tlač 726), navrhovateľ podal „zmenu“,\nresp. doplnenie podnetu, ktorá bola doručená ústavnému súdu 26. septembra 2000,\nna základe ktorej žiadal:\n\n8\n\n„1) pripustiť a potom pribrať do konania na strane odporcu aj Národnú radu SR ako\nštátny orgán, ktorý bude o predmetnom návrhu vlády rozhodovať (už je avizované\njeho prerokovanie v ústavnoprávnom výbore NR SR dňa 2. októbra 2000);\n2) a potom aby tomuto odporcovi (NR SR) bola vyslovená povinnosť zdržať sa do\nmeritórneho rozhodnutia vo veci samej (body 4 a 5 petitu podnetu) konania\na rozhodovania o návrhu Vlády SR na odvolanie podnecovateľa z funkcie\npredsedu Najvyššieho súdu SR, a to všetko s poukazom na ustanovenie § 31a\nods. 2 v spojení s § 92 a nasl. O. s. p. a § 76 ods. 1 písm. f) O. s. p.“\nK tejto „zmene“, resp. doplneniu pristúpil navrhovateľ z dôvodu, že „takto\ndoplnená ústavná sťažnosť bude procesným prostriedkom na zabezpečenie\ndostupnosti základného práva zaručeného poslednou vetou čl. 46 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení:\na) s čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR, ktorý uchováva podnecovateľovi počas celého 5ročného obdobia právo na volenú a verejnú funkciu predsedu Najvyššieho súdu\nSR,\nb) s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktoré zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa\nvšetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava\nSR a ďalšie zákony (v právnom štáte sa každý štátny orgán, vrátane NR SR\npodriaďuje ústave a zákonom, ktoré prijíma),\nc) s čl. 1 Ústavy SR, aby NR SR pri prerokúvaní sporného návrhu vlády opätovne\nneporušila čl. 147 Ústavy SR a pri odvolávaní podnecovateľa z funkcie predsedu\nNajvyššieho súdu SR nahrádzala rozhodnutie všeobecného súdu (trestného či\ndisciplinárneho), na ktoré nemá priznanú právomoc tak, ako sa to stalo v prípade\npodpredsedu Najvyššieho súdu SR JUDr. Jozefa Štefanku.“\nNavrhovateľ takto svojím „zmeneným“ (upraveným) podaním žiadal:\n1. predbežne prednostne prerokovať a prijať podnet na ďalšie konanie;\n2. vysloviť, že vláda Slovenskej republiky a minister spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky\na) uznesením vlády č. 657 zo 16. augusta 2000 porušili základné práva\nnavrhovateľa podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“),\n\n9\n\nb) spolu\n\ns Ministerstvom\n\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ministerstvo spravodlivosti“) porušujú základné právo navrhovateľa podľa\nčl. 26 ods. 1 ústavy tým, že mu vnucujú svoje názory na\n- novelu ústavy,\n- disciplinárnu právomoc,\n- účasť sudcov na plnení úloh vlády a ministerstva spravodlivosti a pod.;\n3. odložiť vykonateľnosť uznesenia vlády č. 657 zo 16. augusta 2000 až do\nmeritórneho rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej;\n4. zrušiť uznesenie vlády č. 657 zo 16. augusta 2000 podľa § 31a ods. 1 a § 49\na nasl.;\n5. uložiť Národnej rade Slovenskej republiky zdržať sa konania a rozhodovania\no návrhu vlády na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky s poukazom na § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako aj\n§ 92 a nasl. a § 76 ods. 1 písm. f) OSP až do meritórneho rozhodnutia ústavného\nsúdu vo veci samej.\n\nII.\nÚstavný súd podnet navrhovateľa predbežne prerokoval, pričom skúmal, či\nspĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na\njeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona.\n1. Ústavný súd podanie navrhovateľa vrátane „jeho zmeny“, resp. doplnku\nposúdil ako podnet fyzickej osoby podaný v zmysle čl. 130 ods. 3 ústavy a § 18\nods. 2 zákona o ústavnom súde v súlade s označením podania samotným\nnavrhovateľom. Dospel k záveru, že podnet spĺňa náležitosti ustanovené v § 20\nzákona o ústavnom súde.\nNavrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že podľa neho boli rozhodnutím vlády\n(uznesením vlády č. 657 zo 16. augusta 2000), ktoré je k podnetu pripojené,\na ministrom spravodlivosti, ktorý podal návrh na odvolanie z funkcie, spolu\ns ministerstvom spravodlivosti porušené jeho základné práva – upravené v čl. 30\nods.1 a 4 a čl. 26 ods. 1 ústavy (pričom tým, že ide o uznesenie vlády, nemá\n\n10\n\nnavrhovateľ možnosť brániť sa proti tomuto rozhodnutiu žiadnym opravným\nprostriedkom).\n2. Navrhovateľ aj po „zmene“, resp. doplnení svojho podania žiadal, aby\nústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy\nzo strany ministra spravodlivosti tým, že podal návrh na jeho odvolanie, a zo strany\nvlády tým, že svojím uznesením č. 657 zo 16. augusta 2000 schválila tento návrh\na poverila predsedu vlády predložiť tento návrh Národnej rade Slovenskej republiky;\npredseda vlády túto úlohu splnil a predložil návrh Národnej rade Slovenskej\nrepubliky, t.j. orgánu, ktorý je príslušný o návrhu rozhodnúť.\nNa podporu dôvodnosti svojho podnetu navrhovateľ poukázal na čl. 12 ods. 1\nústavy, ktorý ustanovuje rovnosť v právach, neodňateľnosť, nescudziteľnosť,\nnepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť práv. Poukázal tiež na čl. 25 písm. c)\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého „Každý\nobčan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených\nobmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny“;\nvychádzal pritom z toho, že súčasťou základného práva občana na prístup\nk verejným funkciám za rovnakých podmienok je právo na zotrvanie v tejto funkcii.\nSvoju argumentáciu opieral aj o absenciu ústavnej reglementácie odvolávania\npredsedu (a aj podpredsedov) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom sa\nodvolával na čl. 145 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje len otázku voľby predsedu\na podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Poukázal tiež na ústavné\ndôvody odvolávania sudcov - tak obligatórne, ako aj fakultatívne (upravené v čl. 147\na 149 ods.1 ústavy) a došiel k záveru, že Národná rada Slovenskej republiky nemá\nv ústave zakotvenú právomoc odvolať predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo svojej funkcie; na podporu svojho návrhu poukázal aj na § 120 ods. 1\nzákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky\nv znení neskorších predpisov, ktorý pri odvolávaní sudcov odkazuje na čl. 147\nústavy. Na základe týchto skutočností dospel navrhovateľ k záveru, že jeho základné\npráva upravené v čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy boli porušené, preto žiada, aby ústavný\nsúd vyslovil ich porušenie.\n\n11\n\nPodľa čl. 30 ods. 1 ústavy „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe\nvecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov“.\nPodľa čl. 30 ods. 4 ústavy „Občania majú za rovnakých podmienok prístup\nk voleným a iným verejným funkciám“.\nPokiaľ ide o základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných\npriamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov v súlade s čl. 30 ods. 1 ústavy,\ntoto právo sa chápe ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebo\nzastupiteľskej demokracie. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu priama účasť\nobčana zúčastňovať sa na správe vecí verejných spočíva predovšetkým v jeho práve\nzúčastniť sa na referende (I. ÚS 66/97, II. ÚS 1/98, II. ÚS 37/98). Právo občana\nzúčastňovať sa na správe vecí verejných prostredníctvom volených zástupcov\nspočíva v jeho práve zúčastniť sa na voľbách volených zástupcov tak na miestnej,\nako aj na celoštátnej úrovni a odovzdať svoj hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté\nmiesto (II. ÚS 48/97, II. ÚS 1/98). Právo zotrvať v štátnej (verejnej) funkcii, do ktorej\nsa navrhovateľ dostal voľbou v Národnej rade Slovenskej republiky síce v súlade\na podľa ústavy, nie je však súčasťou základných práv upravených v čl. 30 ods. 1\nústavy. Návrh ministra spravodlivosti ani uznesenie vlády, ktorým vláda schválila\nnávrh na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, nemohli porušiť základné právo navrhovateľa upravené v čl. 30 ods. 1\nústavy, pretože ústava právu na zotrvanie v štátnej (verejnej) funkcii neposkytuje\nochranu ako jednému zo základných práv upravených v cit. ustanovení.\nNakoľko ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi návrhom ministra\nspravodlivosti a namietaným uznesením vlády (rozhodnutím štátneho orgánu) na\njednej strane a možnosťou porušenia základného práva navrhovateľa upraveného\nv čl. 30 ods. 1 ústavy, podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jeho\nzjavnej neopodstatnenosti.\nPokiaľ ide o ďalšiu požiadavku navrhovateľa, ktorá smerovala k vysloveniu\nporušenia jeho základného práva upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy ministrom\nspravodlivosti tým, že podal návrh na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, a vládou tým, že prijala uznesenie č. 657 zo 16. augusta 2000,\nktorým tento návrh schválila, ústavný súd konštatoval, že návrh ministra\n\n12\n\nspravodlivosti na odvolanie z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky je procedurálnym návrhom, ktorý predložil na rokovanie vlády v súlade s jej\nrokovacím poriadkom. Tento návrh nemá charakter rozhodnutia o právach, resp.\nprávom\n\nchránených\n\nzáujmoch\n\nfyzickej\n\nosoby,\n\nt.\n\nj.\n\nnie\n\nje\n\nindividuálnym\n\nadministratívnym aktom s konštitutívnymi účinkami pre navrhovateľa. Uznesenie,\nktorým vláda schválila návrh ministra spravodlivosti na odvolanie navrhovateľa\nz funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je tak, ako to uviedol sám\nnavrhovateľ vo svojom podaní, „správno-organizačný akt najvyššieho orgánu\nvýkonnej moci“, ktorý nemá individuálne určeného adresáta, do ktorého práv by sa\ntýmto aktom priamo, t. j. rovnako ako pri návrhu ministra spravodlivosti\ns konštitutívnymi účinkami odvolania z funkcie, vstupovalo.\nUznesenie vlády má na jednej strane charakter správno-organizačného aktu\nnajvyššieho orgánu výkonnej moci tak, ako to označil vo svojom podnete\nnavrhovateľ. Súčasne spĺňa atribúty návrhu v zmysle § 50 ods. 2 zákona č. 335/1991\nZb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov ako návrhu na začatie konania\nNárodnej rady Slovenskej republiky podľa § 121 zákona č. 350/1996 Z. z.\no rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov o odvolaní predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s vopred\nneurčeným výsledkom rozhodnutia tohto orgánu.\nČo sa týka odvolania sa navrhovateľa na čl. 25 písm. c) Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach, zo stabilizovanej praxe jeho zmluvných\nstrán jednoznačne vyplýva, že súčasťou práva na nediskriminačný prístup občanov\nk verejným funkciám nie je aj právo získať (nadobudnúť) verejnú funkciu a zotrvať\nv nej.\nNa základe vyššie uvedeného ústavný súd uzavrel, že návrhom ministra\nspravodlivosti, ako aj prijatím uznesenia vlády o schválení tohto návrhu na odvolanie\nz funkcie a jeho postúpením tomu štátnemu orgánu, ktorý je príslušný o tomto návrhu\nrozhodnúť bez povinnosti tomuto návrhu vyhovieť, preto nemohlo dôjsť k zásahu\n(porušeniu) do jedného z ústavných práv tak, ako to uvádza navrhovateľ. Preto\nústavný\n\nsúd\n\nodmietol\n\ntúto\n\nčasť\n\npodnetu\n\nneopodstatnenosti.\n\n13\n\nnavrhovateľa\n\nz dôvodu\n\nzjavnej\n\n3. Navrhovateľ v konaní o podnete požadoval od ústavného súdu vysloviť\nporušenie svojho základného práva upraveného v čl. 26 ods.1 ústavy zo strany\nvlády, ktorá sa tohto porušenia mala dopustiť spolu s ministerstvom spravodlivosti\n(ktoré však navrhovateľ, ani po „zmene“, resp. doplnení podania neoznačil za\nodporcu v tomto konaní – popri vláde a ministrovi spravodlivosti). Navrhovateľ\noznačil ako dôvod porušenia tohto práva „vnucovanie mu názorov“ vyššie uvedených\norgánov na určité otázky, ktoré vo svojom podaní uviedol (novela ústavy,\ndisciplinárna právomoc, účasť sudcov na plnení úloh vlády a ministerstva\nspravodlivosti, odnímanie veci zákonnému sudcovi a pod.), čím sa podľa\nnavrhovateľa neprípustne zasahuje do jeho slobody prejavu, pretože práve návrhom\nna odvolanie z funkcie ho vláda postihuje za iné právne názory (poukazuje pritom na\nvec ESĽP Wille v. Lichtenštajnsko z 28. 10. 1999). Ako dôkazy uviedol vyjadrenia\nministra spravodlivosti v prostriedkoch masovej informácie uverejnené 16. augusta\n2000 (t. j. v deň schválenia návrhu uznesenia vlády na odvolanie navrhovateľa\nz funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v nasledujúcich dňoch).\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy „Sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené“. Jeho obsahom je garancia práva na informácie a slobody prejavu, nie aj\nprax jednotlivých orgánov štátu pri uplatňovaní práva na informácie a slobody\nprejavu; až čl. 26 ods. 2 a nasl. ústavy riešia túto otázku v nadväznosti na odsek 1\ncit. článku ústavy, t. j. „uplatňovacia“ fáza slobody prejavu a právo na informácie nie\nsú obsahom čl. 26 ods. 1 ústavy. O akomkoľvek porušení základného práva\nnavrhovateľa podľa čl. 26 ods. 1 ústavy by bolo možné hovoriť len vtedy, ak by toto\nzákladné právo nebolo navrhovateľovi garantované a ak by na preukázanie takéhoto\nsvojho tvrdenia označil, resp. navrhol aj príslušné dôkazy. Nakoľko dôkazy\npredložené navrhovateľom nemožno považovať za súčasť ústavných a ani\nzákonných garancií žiadneho zo základných práv upravených v čl. 26 ústavy,\nústavný\n\nsúd\n\npodnet\n\nnavrhovateľa\n\nodmietol\n\nv tejto\n\nčasti\n\nz dôvodu\n\nzjavnej\n\nneopodstatnenosti.\n4. Navrhovateľ sa ďalej domáhal, aby ústavný súd podľa § 31a ods. 1 a § 49\na nasl. zákona o ústavnom súde zrušil uznesenie vlády č. 657 zo 16. augusta 2000.\n\n14\n\nNavrhovateľ podal podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 ústavy.\nV konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy nemožno zrušovať, meniť alebo\nnahrádzať rozhodnutia napadnuté navrhovateľom. V tomto konaní môže ústavný súd\nrozhodnúť len o tom, či došlo k porušeniu základného práva. Taká je aj doterajšia\nrozhodovacia prax ústavného súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podnet\nnavrhovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, nakoľko v konaní,\nktoré navrhovateľ svojím podaním vyvolal, nemôže ústavný súd dospieť k záveru,\nktorého sa domáha.\n5. Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd podľa § 55 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia, a vo svojom doplnenom podaní\nžiadal, aby ústavný súd v súlade s § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení\ns § 76 ods. 1 písm. f) OSP rozhodol o predbežnom opatrení zaväzujúcom Národnú\nradu Slovenskej republiky zdržať sa konania a rozhodnutia o návrhu vlády\nSlovenskej republiky na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, v obidvoch prípadoch do rozhodnutia ústavného súdu\no podnete vo veci samej.\nŽiadosti o odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia vlády podľa § 55\nods. 2 zákona o ústavnom súde a uloženie povinnosti Národnej rade Slovenskej\nrepubliky formou predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. f) OSP\nnerozhodnúť o návrhu na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky ústavný súd nevyhovel, pretože akékoľvek použitie\nustanovení zákona o ústavnom súde (vrátane § 55 ods. 2), ako aj OSP v konaní pred\nústavným súdom tak, ako to umožňuje § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde,\nprichádza do úvahy len vo veciach, o ktorých je ústavný súd oprávnený konať, t. j.\nv tých prípadoch, ktoré pri predbežnom prerokovaní neboli odmietnuté pre niektorý\nz dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 65/99). Keďže\nústavný súd podnet navrhovateľa v časti vyslovenia porušenia jeho základných práv\nupravených v čl. 26 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený, v nadväznosti na to nevyhovel\nžiadosti o odklad vykonateľnosti uznesenia vlády a o prijatí predbežného opatrenia.\n\n15\n\n6. Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prednostne prerokoval jeho podnet,\npričom poukázal na § 26 zákona o ústavnom súde. Posúdenie otázky naliehavosti,\no ktorú navrhovateľovi išlo, je však vo výlučnej právomoci ústavného súdu. Keďže\nústavný súd zistil dôvody na odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,\nnebol už právny dôvod zaoberať sa naliehavosťou, resp. prednostným prerokovaním\nveci navrhovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. októbra 2000\n\n16", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}