{"guid": "ussr:cd2d9cfd-408c-4793-ab78-cea0aed7d667", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 69/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 69/99 z 15. 7. 1999", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júla 1999, sp. zn. II. ÚS 69/99, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Július Černák", "sudca_id": 1105, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/julius-cernak-1105", "datum_vydania": "1999-07-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cd2d9cfd-408c-4793-ab78-cea0aed7d667", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 69/99\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte dňa 15. júla 1999 predbežne\nprejednal podnet\n\n,\nzastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom,\n\nBratislava, Ul. odbojárov 9/11, na začatie konania pre porušenie základného práva a\nslobody zaručeného čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky zo strany predsedu vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta\nrepubliky, vlády Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nSekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odboru vyšetrovania\nobzvlášť závažnej trestnej činnosti, Krajskej prokuratúry v Bratislave a Okresného\nsúdu Bratislava I v konaní pod sp. zn. ČVS: VKE-1/30-98 a takto\nrozhodol:\nPodnet\n\nna začatie konania o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\ndoručil 22. apríla 1999 na Ústavný súd Slovenskej republiky\n\n(ďalej len „Ústavný súd SR“) podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) pre porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1,\nčl. 17 ods. 1, 2 ústavy zo strany predsedu vlády Slovenskej republiky v zastúpení\nprezidenta republiky (ďalej len „predseda vlády“), vlády Slovenskej republiky (ďalej\nlen „vláda SR“), Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie vyšetrovania\na kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej\ntrestnej činnosti (ďalej len “Ministerstvo vnútra SR“), Krajskej prokuratúry\nv Bratislave a Okresného súdu Bratislava I.\nNavrhovateľ v podnete uviedol:\n„Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR\nrozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod\nč. 55/1998 Z. z.\nV článku VI. nariadil, aby sa nezačínalo a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné\nstíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení\ndo cudziny.\nDňa 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie\no amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/1998 Z. z.\nV článku II. nariadil, aby sa nezačínalo a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie\npre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným\nzavlečením\n\n,\n\n, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť\n\n31. augusta 1995.\nDňa 8. decembra 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR\nrozhodnutie, ktoré označil Rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené\nv Zbierke zákonov SR pod č. 375/1998 Z. z. V tomto rozhodnutí rozhodol, že:\n„Článok V. a článok VI. rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod\nč. 55/1998 Z. z. a článok I. a článok II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998,\nuverejneného pod č. 214/1998 Z. z., sa vypúšťajú.“\n\n2\n\nOstatné rozhodnutie predsedu vlády SR v zastúpení prezidenta Slovenskej\nrepubliky považujem za rozhodnutie, ktorým došlo k porušeniu Ústavou SR mi\ngarantovaných práv. Na základe tohto rozhodnutia vyšetrovateľ Policajného zboru\nMinisterstva vnútra SR - Sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností\nPZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava, pod\nČVS: VKE 30/VP-99 podal žiadosť Národnej rade Slovenskej republiky o vydanie\nsúhlasu k trestnému stíhaniu mojej osoby - ako poslanca Národnej rady SR, ktorú\ndoručil NR SR dňa 27. 4. 1999. Okrem iného požiadal o vydanie súhlasu k trestnému\nstíhaniu aj na skutky, ktoré podliehali vyhlásenej amnestii.\nNárodná rada SR za skutky, ktoré podliehali vyhlásenej amnestii, ktorú\nprotiústavne zrušil predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda svojou tzv. amnestiou, vydala\nsúhlas na trestné stíhanie poslanca NR SR na základe žiadosti vyšetrovateľa evidovanej pod č. VKE 30/VP-30-99 a príl. č. 1 ČVS: VKE-1/30-98 (zavlečenie do\ncudziny a lúpež) a to svojím uznesením č. 253 z 9. apríla 1999.\nDňa 26. 3. 1999 Ministerstvo vnútra SR … požiadalo o vydanie súhlasu na\nmoje vzatie do väzby. Podotýkam, že podľa platného Trestného poriadku vyšetrovateľ\nnemal právo požiadať Národnú radu SR o vydanie súhlasu do väzby poslanca\nNárodnej rady SR, pričom v čase podania žiadosti nebol ešte ani súhlas Národnej rady\nSR na vydanie poslanca k trestnému stíhaniu … V čase, keď ešte nebol daný súhlas na\nvydanie poslanca NR SR na trestné stíhanie príslušným uznesením NR SR, už bol\nv parlamente návrh policajného orgánu na udelenie súhlasu k uvaleniu väzby.\nNárodná rada Slovenskej republiky tento návrh na vzatie do väzby, podaný\npolicajným orgánom, prejednala v čase, keď som nebol obvinený zo žiadneho\ntrestného činu a … vydala súhlas … na vzatie poslanca do väzby. V danom prípade\nide o hrubé porušenie ústavy zo strany Národnej rady SR …\n\n3\n\nPo prijatí uznesenia Národnej rady SR č. 268 z 15. apríla 1999 o vydaní súhlasu\nna vzatie poslanca do väzby … som sa dostavil k vyšetrovateľovi, ktorý mi doručil\nuznesenie o vznesení obvinenia … Bola so mnou spísaná zápisnica o výsluchu\nobvineného… zápis som považoval iba za výsluch svedka. Na to bol priamo do\nvyšetrovacej miestnosti privedený sudca so svojou zapisovateľkou a vyšetrovací spis,\nktorý bol po celý čas na stole vyšetrovateľa, do ktorého nebolo umožnené nahliadnuť\nani mne a ani mojim obhajcom, vyšetrovateľ zobral a odniesol preč do inej miestnosti.\nZa tohto stavu sudca Okresného súdu Bratislava I rozhodoval o väzbe bez toho,\nže by poznal vyšetrovací spis …\n… rozhodnutím predsedu vlády … boli porušené moje ústavné práva zakotvené\nv Hlave II. Ústavy Slovenskej republiky - napr. článok 50 ods. 5 …, čl. 12 ods. 1 …,\nčl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2 … a to tak, že čl. 102 písm. i) Ústavy SR použil\nv rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, na čo následne vyšetrovatelia PZ\nMinisterstva vnútra SR začali voči mne trestné stíhanie za skutky, ktoré už boli\namnestované.\nRozhodnutím č. 214/1998 Z. z. … došlo na ujmu mojich občianskych práv\nk zhoršeniu priznaného a nadobudnutého práva na základe predchádzajúcich amnestií,\nčím je porušená aj nedovolená zásada retroaktivity, zakotvené v čl. 1 Ústavy SR.\nZrušenie udelenej amnestie v akejkoľvek forme podľa čl. 102 písm. i)\nnepredpokladá Ústava Slovenskej republiky.“\nV ďalšej časti podnetu navrhovateľ uviedol, že všetky orgány v podnete\nuvedené porušili citované ústavné články.\n„Na základe uvedeného … navrhujem, aby Ústavný súd SR po predbežnom\nprerokovaní tohto podnetu na začatie konania vyniesol toto uznesenie: Ústavný súd\n\n4\n\nSlovenskej republiky začína konanie o porušení práva podnecovateľa upraveného\nv čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.“\nPo konaní vo veci samej navrhuje navrhovateľ, aby Ústavný súd SR vyniesol\ntoto uznesenie: „Rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra\n1998 o amnestii, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov pod č. 375/1998 bolo\nporušené ústavné právo podnecovateľa v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR na slobodu, rovnosť\nv dôstojnosti i v právach, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné\na nezrušiteľné.\nII.\nÚstavný súd z obsahu písomného podania (podnetu navrhovateľa a príloh, ktoré\nspolu s podnetom doručil na ústavný súd) a vyjadrení účastníkov konania zistil\nnasledovný skutkový stav.\nUznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR sp. zn. ČVS: VKE-1/30/98\nz 9. apríla 1999 bolo proti navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin\nzneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), b) Trestného\nzákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona v súbehu s trestným\nčinom zavlečenia do cudziny podľa § 233 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona\nv spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, trestným činom lúpeže podľa\n§ 234 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2\nTrestného zákona a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a), b)\nTrestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Z prípisu\nvyšetrovateľa sp. zn. VKE-30/VP-30-99 z 26. februára 1999, toho istého dňa\ndoručeného sekretariátu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, ústavný súd\nzistil, že vyšetrovateľ požiadal Národnú radu SR o danie súhlasu k trestnému stíhaniu\nnavrhovateľa ako poslanca za viaceré trestné činy tam uvedené.\n\n5\n\nUznesením Národnej rady SR č. 253 z 9. apríla 1999 Národná rada SR dala\nsúhlas na trestné stíhanie navrhovateľa ako poslanca v trestnej veci vedenej\nvyšetrovateľom pod číslom ČVS: VKE 1/30-98 (zavlečenie do cudziny a lúpež).\nVyšetrovateľ prípisom č. VKE 1/30-98 z 26. marca 1999, doručeným sekretariátu\npredsedu Národnej rady SR 26. marca 1999, požiadal Národnú radu SR o danie\nsúhlasu na vzatie navrhovateľa ako poslanca do väzby. Národná rada uznesením č. 268\nz 15. apríla 1999 dala súhlas na vzatie navrhovateľa ako poslanca do väzby.\nZo zápisnice o výsluchu obvineného\nvyšetrovateľom\n\nz 15. apríla 1999 pred\n\nv trestnej veci vedenej pod ČVS: VKE-1/30-98\n\nvyplýva, že navrhovateľ bol 15. apríla 1999 v čase medzi 14.05 hod. a 16.02 hod.\nvypočúvaný ako obvinený v prítomnosti obhajcov JUDr. Hlbočana a JUDr. Chabadu,\nako aj zapisovateľky\n\n. Z tejto zápisnice sa v podstate zisťuje, že\n\nv merite veci navrhovateľ odmietol vypovedať, a to s poukazom na porušenie jeho\nústavných a zákonných práv. Zápisnicu odmietol podpísať.\nPredseda vlády Slovenskej republiky doručil 8. júla 1999 na ústavný súd\nvyjadrenie k podnetu navrhovateľa. V ňom v podstate uviedol, že nemôže byť pravdou\ntvrdenie navrhovateľa, že rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky\nv zastúpení prezidenta republiky došlo k porušeniu jeho Ústavou SR garantovaných\npráv. Je všeobecne známe a rešpektované, že zmyslom a účelom amnestie je\ndosiahnutie\n\nspravodlivosti\n\nvždy\n\nv\n\nindividualizovaných\n\nalebo\n\ndruhovo\n\ncharakterizovaných prípadoch a nie generálne imunizovanie nešpecifikovaného druhu\nkonaní pre nešpecifikovaný počet osôb. Amnestiami z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998\ndošlo prinajmenšom k porušeniu ústavného práva občana\nzakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Prezident, podobne ako ktorýkoľvek iný verejný\nčiniteľ, však nie je imúnny voči ústavným alebo právnym pochybeniam pri svojom\nrozhodovaní, ktorých nápravu musí ústavný a právny poriadok pripúšťať. V záujme\nobnovenia rešpektovania princípov právneho štátu predseda vlády vykonal\nrozhodnutím z 8. decembra 1998 nevyhnutnú opravu protiústavného rozhodnutia\nsvojho predchodcu. Trestné stíhanie voči navrhovateľovi nezačalo následkom\n\n6\n\nrozhodnutia predsedu vlády z 8. decembra 1998, ale vďaka skutkom a činom, ktorých\nsa navrhovateľ dopustil a prípadne u ktorých existuje dôvodné podozrenie, že v čase,\nkeď boli spáchané, sa jednalo o trestné činy.\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky Sekcia vyšetrovania a kriminalisticko\n-expertíznych činností PZ Bratislava na podnet navrhovateľa sa vyjadrilo písomne\n8. júla 1999 takto: „Uverejnením Rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo\ndňa 8. decembra 1998 o amnestii pod č. 375/1998 sa toto stalo súčasťou právneho\nporiadku Slovenskej republiky. … trestné konanie musí byť v súlade s právnym\nporiadkom SR. Rešpektovať a dodržiavať právny poriadok je povinnosťou orgánov\nčinných v trestnom konaní, teda i vyšetrovateľa Policajného zboru.\nV konaní vyšetrovateľa PZ, keď vzniesol obvinenie\n\nna\n\nzáklade Rozhodnutia predsedu vlády SR zo dňa 8. 12. 1998 a vedie proti nemu trestné\nstíhanie, nevidíme porušenie ustanovení Trestného poriadku. Či boli alebo neboli\nRozhodnutím predsedu vlády SR zo dňa 8. 12. 1998 porušené ústavné práva\n, tak ako ich menovaný uvádza vo svojom podnete, prislúcha podľa nášho názoru\nposúdiť Ústavnému súdu SR.“\nKrajský prokurátor v Bratislave vo svojom písomnom vyjadrení z 28. júna 1999\nuviedol, že zastupujúci prezident Vladimír Mečiar nemohol udeliť amnestiu osobám,\nktoré doteraz neboli zistené ako páchatelia zavlečenia. Aj štylizácia dávala rôzny\nvýklad, pretože sa vzťahovala na trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením\no zavlečení a v súvislosti s oznámeným zavlečením, a teda nie na samotné zavlečenie,\nresp. na to, čo mu predchádzalo. Ak by zámer predsedu vlády sledoval abolovanie\nvlastného zavlečenia, musel by iným spôsobom formulovať príslušný článok\nrozhodnutia o udelení amnestie, a to spojením „nariaďujem, aby sa nezačínalo a ak sa\nzačalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie trestného činu zavlečenia\ndo cudziny“. Aj v tomto prípade by sa dalo uvažovať o tom, či sa abolícia vzťahuje len\nna trestný čin zavlečenia alebo sa bude týkať aj ďalších iných trestných činov, ktoré sú\n\n7\n\nv súčasnosti stíhané, a to zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Tr.\nzák., vydierania podľa § 235 Tr. zák., lúpeže podľa § 234 Tr. zák. a podobne.\nÚstava SR v článku 78 nekonkretizuje, ktorý orgán činný v trestnom konaní má\nžiadať o súhlas na vzatie do väzby poslanca.“\nPredseda Okresného súdu Bratislava I vo svojom písomnom vyjadrení zo 6. júla\n1999 k podnetu navrhovateľa uviedol, že v prípade vzatia navrhovateľa do väzby\nneboli porušené jeho práva stanovené v Trestnom poriadku. Pri rozhodovaní o návrhu\nprokurátora na vzatie obv.\n\ndo väzby mal sudca k dispozícii uznesenie\n\nNárodnej rady SR č. 269 z 15. apríla 1999, ktorým v súlade s čl. 78 ods. 2 Ústavy SR\npodľa § 2 ods. 3 písm. f) a § 142 zákona Národnej rady SR č. 350/1996 Z. z. vydala\nsúhlas na vzatie poslanca obv.\n\ndo väzby.\nIII.\n\nSenát Ústavného súdu SR podnet navrhovateľa prejednal na svojom zasadnutí\nbez prítomnosti účastníkov konania podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995\nZ. z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“). Podnet preskúmal tak po formálnej, ako aj\nobsahovej stránke; či má náležitosti ustanovené § 20 citovaného zákona a či nie sú tu\nprekážky proti jeho prijatiu na ďalšie konanie na Ústavnom súde SR (§ 22 zákona\nč. 38/1993 Z. z.).\nPodnet spĺňal formálne podmienky ustanovené § 20 citovaného zákona.\nV obsahovej stránke však podanie postráda dôkazy, argumentácie, náležité\nzdôvodnenie porušenia\n\nkonkrétnych článkov ústavy označených v podnete.\n\nNavrhovateľ okrem toho, že ich cituje, bližšie nerozvádza, v čom vidí ich porušenie.\nPredkladateľ podnetu namietol porušenie ústavy na základe presvedčenia, že\nlen rozhodnutie o amnestii z 8. decembra 1998 umožnilo, aby bolo proti nemu\n\n8\n\nvznesené obvinenie a aby bol vzatý do vyšetrovacej väzby. V tejto súvislosti vznikla\notázka, či aj predchádzajúce rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998\nvylučovali alebo nevylučovali možnosť trestného stíhania navrhovateľa za skutky, za\nktoré je teraz trestne stíhaný.\nV zásade možno konštatovať, že pri dôslednej interpretácii čl. VI rozhodnutia\no amnestii z 3. marca 1998 a čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 vznikajú\nvážne pochybnosti hraničiace s istotou, že tieto rozhodnutia trestné stíhanie zavlečenia\ndo cudziny nevylučovali. Podľa čl. VI. rozhodnutia\no amnestii z 3. marca 1998 sa nariadilo, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa\nzastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení\ndo cudziny. Podľa názoru ústavného súdu použitá formulácia\nvôbec nevylučuje trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia\ndo cudziny, ale len trestné stíhanie za skutky spáchané v súvislosti s oznámením\no zavlečení\n\ndo cudziny. Za takéto skutky treba v súlade so znením\n\ncitovaného článku považovať iba také činy, pri ktorých súčasťou skutkovej podstaty je\noznámenie, prípadne neoznámenie činu. Podľa tohto článku sú amnestované napr.\ntrestné činy: krivé obvinenie (§ 174 Trestného zákona), krivá výpoveď (§ 175\nTrestného zákona), neoznámenie trestného činu (§ 168 Trestného zákona), prípadne\niné obdobné činy. Použitú formuláciu „v súvislosti s oznámením“ nie je možné\nvykladať tak neobmedzene, aby sa vzťahovala aj na samotné skutky, ktoré\npredchádzali oznámeniu, teda za trestné činy: zavlečenie do cudziny (§ 233 Trestného\nzákona), ublíženie na zdraví (§ 221 Trestného zákona), obmedzenie osobnej slobody\n(§ 231 Trestného zákona), lúpež (§ 234 Trestného zákona), zneužívanie právomoci\nverejného činiteľa (§ 158 Trestného zákona) najmä aj preto, že v rozhodnutí o amnestii\nsa to takto necituje.\nPodľa čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 sa nariadilo, aby sa\nnezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných\nčinov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením\n,\n\n, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť\n\n9\n\n31. augusta 1995. Ústavný súd aj v tomto prípade vyslovuje názor, že ani tento text\nrozhodnutia o amnestii nie je možné interpretovať inak. V podstate ide o totožné\ndôvody, ako v predchádzajúcej amnestii. I tu z textu čl. II dá sa jasne vyčítať, že\nsamotný skutok zavlečenia\n\nnie je amnestovaný, lebo len tie\n\nskutky, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením, tie trestné činy,\nktorých skutková podstata spočíva v oznámení, prípadne neoznámení určitých\nskutočností, mali byť amnestované. Vzhľadom na uvedené v konečnom dôsledku\nústavný súd robí záver, že navrhovateľ mohol byť trestne stíhaný a vzatý do väzby, aj\nkeby napadnuté rozhodnutie o amnestii z 8. decembra 1998 nebolo vydané.\nIV.\nV rozsahu tej časti trestného stíhania, ktoré sa vedie v súvislosti s rozhodnutím\no amnestii č. 375/1998 Z. z., predkladateľ podnetu namietol, že predseda vlády\nvykonávajúci časť právomocí prezidenta SR rozhodnutím č. 375/1998 Z. z. zmenil\nrozhodnutie predsedu vlády SR vykonávajúceho právomoci prezidenta SR č. 55/1998\nZ. z. z 3. marca 1998 v znení rozhodnutia č. 214/1998 Z. z. zo 7. júla 1998. Túto\nprávomoc uplatnil spôsobom, ktorým došlo k porušeniu jeho ústavou zaručených práv.\nÚstavný súd okrem podnetu namietajúceho porušenie čl. 102 písm. i) ústavy\ndostal aj návrh skupiny poslancov na podanie výkladu tohto ústavného ustanovenia\npodľa čl. 128 ods. 1 ústavy. V tomto konaní ústavný súd uznesením z 28. júna 1999\nvyslovil, že „Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1\npísm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú\nv tomto článku uvedené.\nSúčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky\nakýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky.“\n\n10\n\nPre rozhodnutie o námietke predkladateľa podnetu o porušení jeho základných\npráv a slobôd v dôsledku porušenia čl. 102 písm. i) ústavy má podstatný význam\npovaha právnych účinkov rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaní o výklade\nústavného zákona podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko k vysloveniu porušenia\nním označených základných práv rozhodnutím predsedu vlády z 8. decembra 1998 by\nmohlo dôjsť len vtedy, ak by bol Ústavný súd SR v konaní o výklade tiež oprávnený\nrozhodnúť o jeho ústavnosti, resp. protiústavnosti.\nÚstavný súd SR uplatnením svojej právomoci podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR\nvykonáva činnosť, ktorá je formou abstraktnej ochrany ústavnosti. Účelom konania\no výklade ústavy podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR je odstrániť možnosť opakovania\nsporu o právne záväzný spôsob vysvetlenia ústavnej normy v budúcnosti po tom, ako\nspor naozaj nastal a štátne orgány s právomocou spornú normu uplatniť ju vysvetlili\nrozdielne. Ústavný súd SR v konaní podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR nerozhoduje, či\nštátny orgán porušil ústavu tým, že ju nesprávne vysvetlil.\nV procese výkladu a uplatnenia práva môžu nastať dva typy situácií, keď\nvzniknú pochybnosti o súlade právnych noriem upravujúcich spoločenský vzťah.\nV prípade nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou platí príkaz\nčlánku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných\nzákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť\nv súlade s touto ústavou. Podľa názoru Ústavného súdu SR uvedené výkladové\npravidlo je možné uplatniť len vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom\ns právnou silou nižšou ako ústava sama (I. ÚS 30/99). V prípade vnútorného nesúladu\nmedzi dvomi alebo viac normami ústavy záväzný výklad sporných ústavných noriem\nmôže podať jedine Ústavný súd SR v konaní podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR.\nPodľa čl. 132 ods. 1 Ústavy SR, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že\nmedzi právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,\nich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Podľa § 76 ods. 1 zákona\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred\n\n11\n\nním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov: „Zákony a iné všeobecne záväzné\nprávne predpisy vydané v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike, ktoré sú\nv rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov.“ Ústava SR výslovne\nustanovuje právne účinky nálezu Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 125 a čl. 152\nods. 3 Ústavy SR.\nPrávne účinky podania výkladu v konaní podľa čl. 128 ods. 1 nie sú určené\nvýslovne. Je tomu tak preto, že v konaní o výklade ústavného zákona, ak je vec\nsporná, podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR ústavný súd neposudzuje a ani nerozhoduje\no ústavnosti (t. j. o súlade s ústavou) toho konania, opomenutia alebo rozhodnutia\norgánu štátu, ktoré viedlo k vzniku sporu, ale podáva len výklad sporného ustanovenia\nústavného zákona. Vychádzajúc z uvedeného preto výkladové uznesenia Ústavného\nsúdu SR nemajú (a ani nemôžu mať) akékoľvek právne účinky vo vzťahu k tým\nkonaniam, opomenutiam alebo rozhodnutiam orgánu štátu, ktoré viedli k vzniku sporu,\nako je tomu v prípadoch konaní podľa čl. 125 a čl. 152 ods. 3 Ústavy SR. Túto\nskutočnosť o. i. potvrdzuje aj absencia akejkoľvek právnej úpravy takýchto účinkov\nvýkladového uznesenia ako na konania, opomenutia, tak aj rozhodnutia, ktoré viedli\nk vzniku sporu o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, podľa čl. 128 ods. 1\nÚstavy SR. Výkladové uznesenie ústavného súdu nezakladá (z tohoto dôvodu) ani\nžiadne práva a povinnosti pre tretie osoby odlišné od účastníkov súdneho konania vo\nvzťahu k tým skutočnostiam, ktoré viedli k vzniku sporu. Ústavný súd SR už\njudikoval, že: „uznesenie o výklade ústavy (ústavného zákona) je všeobecne\nvyjadrením právneho názoru nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti na\nuplatňovanie vykladaného ustanovenia, ak je vec sporná. Rozhodnutie o výklade\nústavného zákona samé osebe nemôže však priamo ukladať alebo rušiť práva\na povinnosti účastníkov konania ani osôb tretích“, nakoľko „ani ústava a ani zákon\nč. 38/1993 Z. z. nespájajú s rozhodnutiami ústavného súdu o výklade ústavného\n\n12\n\nzákona (ústavy) účinky, ktoré by mohli mať dopad na konanie tretích osôb“\n(I. ÚS 60/97).\nAk by predmetom konania podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR nebolo podanie\nvýkladu ústavy záväzného pre všetky štátne orgány, potom by zákon musel ustanoviť\npovinnosť Ústavného súdu SR zastaviť konanie podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR\nv prípade zániku sporu medzi navrhovateľom a štátnym orgánom, o ktorom\nnavrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá. Ústavný súd SR vyslovil\nnázor, podľa ktorého v konaní o výklade ústavného zákona Ústavný súd SR nie je\nviazaný návrhom účastníkov, ale môže podať vlastný výklad rozdielny od\nvýkladových verzií predkladaných účastníkmi konania. Ústavný súd môže podať aj\ntaký výklad sporného ustanovenia, ktorý nebude totožný ani s jednou z verzií\npredkladaných účastníkmi. Pritom nemožno hovoriť o postupe „ultra“ alebo dokonca\n„extra petitum“, pretože za petit je potrebné považovať návrh na výklad konkrétneho\nustanovenia ústavy alebo ústavných zákonov ústavným súdom a nemožno ho\nzamietnuť, ak sa ústavný súd s navrhovaným spôsobom výkladu nestotožní.\n(I. ÚS 30/99).\nO tom, že podanie výkladu ústavného zákona podľa čl. 128 ods. 1 ústavy je\nformou abstraktnej ochrany ústavnosti, svedčí aj ustanovenie § 33 ods. 4 zákona\nč. 38/1993 Z. z., podľa ktorého: „Ak má právny názor Ústavného súdu vyslovený\nv náleze alebo v uznesení o výklade podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy všeobecný význam,\nmôže Ústavný súd rozhodnúť, že sa tento právny názor uverejní v Zbierke zákonov“.\nV takom prípade právny účinok výkladu Ústavy SR Ústavným súdom SR nastáva\nokamihom uverejnenia výroku Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR.\nÚstava SR, ani nijaký iný právny predpis neumožňuje, aby výklad ústavy\npodaný ústavným súdom podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR pôsobil spätne v čase\npred uverejnením výkladu Ústavy SR, či dokonca pred jej podaním Ústavným\nsúdom SR.\n\n13\n\nUvedené platí v plnom rozsahu aj pre výklad čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR,\ntakže aj jeho účinnosť je ustanovená do budúcnosti, až po uverejnení výkladového\nuznesenia ústavného súdu.\nRozhodnutie predsedu vlády SR č. 375/1998 Z. z., ktorým sa zmenilo\nrozhodnutie predsedu vlády SR č. 55/1998 Z. z., zmenené rozhodnutím predsedu vlády\nSR č. 214/1998 Z. z., bolo v Zbierke zákonov SR uverejnené 8. decembra 1998.\nVšetky tri rozhodnutia urobil predseda vlády SR poverený výkonom niektorých\nprávomocí prezidenta SR podľa čl. 105 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd nepodal výklad\nčl. 102 písm. i) platného v čase uverejnenia rozhodnutia o amnestii. Ústavný súd SR\npodal výklad Ústavy SR v znení zmeny ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z. zo\n14. januára 1999, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992\nZb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. Ústavný súd SR podal výklad\nprávomoci prezidenta SR určenej čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy 28. júna 1999.\nPredseda vlády SR vykonávajúci niektoré právomoci prezidenta SR nemohol 7. júla\n1998, ani 8. decembra 1998 konať spôsobom odporujúcim všeobecne záväznému\nvýkladu čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy podanému ústavným súdom, pretože v čase\nuplatnenia právomoci podľa čl. 102 písm. i) predsedom vlády SR výklad ústavného\nsúdu neexistoval. Ústavný súd SR svojím uznesením o výklade čl. 102 ods. 1 písm. i)\nÚstavy SR nezrušil Rozhodnutie o amnestii č. 375/1998 Z. z., ani Rozhodnutie\no amnestii č. 214/1998 Z. z. Rozhodnutie o amnestii č. 375/1998 Z. z. je platné\na účinné.\nPredmetom konania o podnete prijatom na konanie pred ústavným súdom je\npreskúmanie, či ústavné právo alebo sloboda, ktorej porušenie predkladateľ podnetu\nnamietol, naozaj bolo porušené. Ak predkladateľ podnetu namietne také porušenie\npráva a slobody, ktoré podľa okolností prípadu zrejme nemohlo nastať, ústavný súd\npodnet odmietne ako zjavne neopodstatnený bez toho, aby námietku porušenia ústavy\npreskúmal vo veci samej. Preto ústavný súd odmietol podnet v časti namietajúcej\nporušenie čl. 102 písm. i) Ústavy SR a v dôsledku toho aj jeho ústavných práv\nvydaním rozhodnutia o amnestii č. 375/1998 Z. z.\n\n14\n\nV ďalšej časti svojho podania predkladateľ podnetu namietol porušenie svojich\nzákladných práv a slobôd vládou SR, Ministerstvom vnútra SR, Krajskou\nprokuratúrou v Bratislave a Okresným súdom Bratislava I.\nNavrhovateľ žiadal prijať podnet na začatie konania o porušení čl. 12 ods. 1, ale\naj čl. 16 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2. Len proti predsedovi vlády žiadal vydať uznesenie, že\nvydaním rozhodnutia zo 7. júla 1998 porušil voči nemu čl. 12 ods. 1 ústavy a ostatné\nčlánky z návrhu na uznesenie vynechal. Inak predkladateľ podnetu ani jediným\nslovom nezdôvodňuje, v čom vidí porušenie vytýkaných článkov. Obmedzuje sa iba\nna to, že cituje úplné znenie čl. 12 ods. 1 ústavy. Ústavný súd za tohto stavu nemohol\nakceptovať tvrdenie navrhovateľa o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú\nľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody sú\nneodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nÚstavný súd nezistil (navrhovateľ to ani nekonkretizoval), že by bola dotknutá\nnavrhovateľova rovnosť v dôstojnosti a rovnosť v právach alebo že by išlo o ľudskú\nslobodu, zaručené čl. 12 ods. 1 ústavy. Nijaké základné práva a slobody navrhovateľa\nneboli odňaté, scudzené, premlčané alebo zrušené. Ani pri tomto tvrdení nepredložil\nústavnému súdu zdôvodnenie a argumenty. To, že sa navrhovateľ nachádza vo väzbe,\npripúšťa zákon, s ktorým počíta aj ústava v čl. 17 ods. 2 (nikoho nemožno stíhať alebo\npozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon).\nKeďže navrhovateľ žiadal rozhodnúť len o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy,\nústavný súd viazaný jeho petitom konal len o tomto článku.\nOrgány činné v trestnom konaní, vyšetrovateľ, prokurátor i súd konali podľa\nTrestného poriadku. Začalo sa trestné stíhanie navrhovateľa; bolo vznesené proti nemu\nobvinenie a následne na základe návrhu prokurátora bol vzatý do väzby, pričom\nk týmto úkonom boli dané súhlasy Národnej rady Slovenskej republiky, keďže išlo\no poslanca. Vec sa nachádza v štádiu prípravného konania. Navrhovateľ podľa\n\n15\n\nTrestného poriadku má možnosť a aj prostriedky podávanými sťažnosťami,\nodvolaniami (opravnými prostriedkami) dosiahnuť nápravu, ak je presvedčený, že\norgány činné v trestnom konaní postupujú voči nemu v rozpore so zákonom, a to, či\nide o začatie trestného stíhania, vznesenia obvinenia alebo aj vzatia do vyšetrujúcej\nväzby. Má možnosť sa brániť ako v prípravnom konaní, tak aj pred nezávislým súdom.\nSúd po podaní obžaloby predbežne koná o prijatí obžaloby a pokiaľ by zistil, že\norgány činné v trestnom konaní porušili zákon, má právo takéto rozhodnutie zrušiť\na vrátiť (§ 185 a nasl. Trestného poriadku).\nÚčastník konania mal by preukázať, že už vyčerpal všetky zákonom (Trestným\nporiadkom) ponúkané prostriedky k dosiahnutiu nápravy narušených ústavných práv\na doteraz nebol úspešný. Fyzická osoba nemá na výber (ani ústava, ani zákon mu túto\nmožnosť nedáva), ktorým orgánom najskôr, prípadne aj súčasne, má doručiť podnet,\nv ktorom žiada konať o porušení ústavných práv, hoci v skutočnosti sa namieta\nporušenie zákona a kde ešte kompetentný orgán prípad definitívne neuzavrel.\nÚstavný súd na tomto základe dospel k presvedčeniu, že podnet, aj keď\nz formálnej (nie obsahovej) stránky spĺňal kritériá na jeho prijatie na ďalšie konanie,\nbráni mu v tom ešte prekážka nevyužitia tých prostriedkov na dosiahnutie nápravy,\nktoré poskytuje Trestný poriadok. V trestných veciach podľa čl. 142 ods. 1 ústavy\nrozhodujú všeobecné súdy. V prípravnom konaní o začatí trestného stíhania, vznesení\nobvinenia, o podaní žaloby rozhodujú orgány činné v trestnom konaní. Proti ich\nrozhodnutiam sú prípustné opravné prostriedky. Zatiaľ vec je v štádiu, kde\nnavrhovateľ nemohol využiť všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon.\nZ týchto dôvodov Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. júla 1999\n\n16\n\nJUDr. Ján D r g o n e c\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}