{"guid": "ussr:8e00e180-266b-4e30-9ab6-4e0ec6b5ce6c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/00 z 28. 6. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. júna 2000, sp. zn. II. ÚS 43/00, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Klučka", "sudca_id": 1101, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-klucka-1101", "datum_vydania": "2000-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8e00e180-266b-4e30-9ab6-4e0ec6b5ce6c", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 43/00-7\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\n28. júna 2000 predbežne prerokoval podnet\na\n\n, bytom\n\n, bytom\nvo veci porušenia\n\nich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom\nministra spravodlivosti Slovenskej republiky a prezidenta Slovenskej republiky pri\nvybavovaní ich podnetu na udelenie milosti a takto\nrozhodol:\n1. Podnet\n\nvo veci porušenia jeho základného práva\n\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky a prezidenta Slovenskej republiky\n\nod m ie t a ,\n\npretože ho\n\npodala zjavne neoprávnená osoba.\n2. Podnet\n\nvo veci porušenia jeho základného práva\n\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky a prezidenta Slovenskej republiky o d m i e t a\nneopodstatnený.\n\nako zjavne\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. apríla\n2000 doručené podanie\n\n, bytom\n\n, bytom\n\na\n\n(ďalej len „navrhovatelia“), označené ako\n\n„Podnet na začatie konania pred ÚS SR pre porušenie ústavného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ustanoveného v čl. 48 ods. 2, prvá veta\nÚstavy SR, postupom prezidenta SR v konaní o žiadosti podnecovateľov o milosť pre\n“.\nNavrhovatelia vo svojom podnete namietali porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo, aby sa\njeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov...). K jeho porušeniu malo dôjsť\ntým, že v konaní o udelení milosti\n\n(podnet na udelenie\n\nmilosti prezidentovi republiky podal spolu so svojím bratom\n30. 3. 1998) bolo rozhodnuté až 9. apríla 2000 (č. k. 981/98-72-764), t. j.\npo dvoch rokoch a 19 dňoch od jeho podania. Podľa názoru navrhovateľov však\n„v konaní o podnete na udelenie milosti mne\n\nbolo,\n\nvzhľadom na 2 roky a 19 dní trvania tohoto jednoduchého do úvahy pripadajúceho\nrozhodnutia, porušené naše právo na prerokovanie našej veci (podnetu) v rozumnom\nčase, primeranom „zložitosti“ veci podľa par. 366, 367 tr. por.“ V dôsledku uvedeného\nnavrhovatelia požiadali, aby po prijatí ich podnetu na konanie ústavný súd rozhodol\nnálezom: „Postupom prezidenta Slovenskej republiky v konaní č. k. 981/98-72-764\na postupom ministra spravodlivosti SR v konaní č. k. 3715/98-51/1-315 podľa § 366,\n367 Tr. por., bolo porušené základné právo\n\na\n\nna prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej\nvety Ústavy Slovenskej republiky“.\n\n2\n\nII.\nÚstavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby\nnamietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť postup\nžiadneho orgánu (štátneho, samosprávneho, iného orgánu verejnej moci), pokiaľ\nv jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo\nprávnickej osoby a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode nie je možné\nposkytnúť žiadnu ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy\ndostupného navrhovateľovi.\n1. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho\nzákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie\npodľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jedna z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri\npredbežnom prerokovaní každého podnetu, je, či nejde o podnet podaný zjavne\nneoprávnenou osobou. Ústavný súd pri posudzovaní splnenia tejto podmienky konania\nuž viackrát rozhodol: „Podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky môže\nÚstavný súd Slovenskej republiky konať o podnetoch len vtedy, ak nimi fyzické alebo\nprávnické osoby namietali porušenie svojich práv. Pod osobou zjavne neoprávnenou\nna podanie podnetu možno (a v dôsledku toho) rozumieť takú, ktorá nenamietala\nporušenie svojich základných práv alebo slobôd, ale základných práv a slobôd inej\nfyzickej alebo právnickej osoby“ (I. ÚS 65/98, I. ÚS 78/99, II. ÚS 128/95).\nNavrhovatelia vo svojom podnete uviedli: „Podnetom na udelenie milosti\nadresovaného prezidentovi SR... sme my dolepodpísaní\ntrestne stíhaný\n\na brat obvineného\n\nspoločne o udelenie milosti\n\npožiadali\nabolíciou“. Po zisťovaní, či\n\ndošlo k splneniu tejto podmienky konania o podnete, ústavný súd zistil, že účastníkom\n\n3\n\nkonania o milosti abolíciou je však len jeden z navrhovateľov, a to\n(ďalej len „navrhovateľ“), avšak nie aj jeho brat\n\n. Túto\n\nskutočnosť potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu Košice 1 z 30. apríla 1996.\nV dôsledku uvedeného bolo treba podnet navrhovateľov, ktorým namietali porušenie\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, vo vzťahu k osobe\nodmietnuť ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.\n2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ďalej zisťoval, či podnet druhého\nnavrhovateľa\n\nspĺňa ďalšiu podmienku konania pred ústavným\n\nsúdom, t. j. či nie je zjavne neopodstatnený.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnený podnet\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na konanie. Ako ústavný súd už uviedol vo\nveci I. ÚS 24/98: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná\nneopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky nezistí príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“,\nv dôsledku čoho „...namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ...“\n(I. ÚS 66/98).\nÚstavný súd z uvedeného hľadiska preskúmal podnet navrhovateľa, ktorým\nnamietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zistil, že k jeho\nporušeniu malo dôjsť jednak postupom prezidenta Slovenskej republiky, ako aj\nministra spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o udelení milosti. Vychádzajúc\nz obsahu podnetu, z jeho petitu, ako aj z povahy základného práva, porušenie ktorého\nnavrhovateľ namietal, ústavný súd skonštatoval, že navrhovateľ považuje inštitút\nmilosti a konanie o nej za súčasť práva na súdnu ochranu, a tým, že konanie,\n\n4\n\nprostredníctvom ktorého sa domáhal svojho práva, trvalo viac ako dva roky, došlo\npodľa jeho názoru k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n2.1. Prvým orgánom, ktorý mal podľa názoru navrhovateľa porušiť jeho\nzákladné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol minister spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, ktorému bol podnet navrhovateľov na udelenie milosti postúpený\nKanceláriou prezidenta Slovenskej republiky (referát pre styk s verejnosťou) 15. mája\n1998 (č. k. 981/98-72-764): „S poukazom na ustanovenie § 366 ods. 2 Trestného\nporiadku sme žiadosť odstúpili na ďalšie konanie Ministerstvu spravodlivosti\nSlovenskej republiky, ktoré je kompetentné prešetriť jej dôvodnosť“. Minister\nspravodlivosti v konaní o udelení milosti navrhovateľovi postupoval podľa vtedy\nplatného ustanovenia § 367 písm. b) Trestného poriadku (toto ustanovenie stratilo\nplatnosť 90 dní po zverejnení nálezu ústavného súdu vo veci PL. ÚS 8/97 z 24. júna\n1998 – nález zverejnený pod č. 222/1998 Z. z. 16. júla 1998). V postupe ministra\nspravodlivosti pri vybavovaní svojho podnetu na udelenie milosti navrhovateľ videl\nporušenie svojho základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa preto\npredovšetkým skúmal, či postupom ministra spravodlivosti v konaní o udelení milosti\npodľa § 366 ods. 2 v spojení s § 367 písm. b) Trestného poriadku mohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva navrhovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zistil, že by\nk nemu mohlo dôjsť len vtedy, ak by inštitút milosti bolo možno považovať za súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a konanie o jej udelení\nza súčasť toho konania, prostredníctvom ktorého sa základné právo na súdnu ochranu\nvykonáva, t. j. konania pred súdmi, nakoľko k zbytočným prieťahom v konaní (a tým\naj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) môže dôjsť postupom\nsúdu aj v konaniach o trestnoprávnych veciach (I. ÚS 53/98). Ústavný súd pri\nzisťovaní tejto skutočnosti poukázal na svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou:\n„Konanie o udelenie milosti nie je súčasťou trestného konania, Trestný poriadok na\ntúto skutočnosť reaguje, keď vo svojom členení tento postup charakterizuje ako\n\n5\n\n„Niektoré úkony súvisiace s trestným konaním“. Konanie o udelení milosti\nnepredstavuje ďalší stupeň trestného konania...“ a „Rozhodovanie o žiadosti o milosť\nnepredstavuje ďalší stupeň trestného konania. Milosť je nezávislou ústavnou\ninštitúciou autonómnou od trestného konania, jeho priebehu a výsledkov“\n(PL. ÚS 8/97). Nakoľko ale súčasťou súdneho (trestnoprávneho) konania nie je aj\npostup ministra spravodlivosti v konaní o udelení milosti podľa § 367 písm. b)\nTrestného poriadku, nebolo ani možné, aby ním porušil základné právo navrhovateľa\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu bol jeho podnet, ktorým namietal porušenie\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ministrom spravodlivosti, odmietnutý ako\nzjavne neopodstatnený.\n2.2. Navrhovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy aj postupom prezidenta Slovenskej republiky v konaní o udelení\nmilosti. Ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa skúmal, či\npostupom prezidenta republiky pri udeľovaní milosti mohlo vôbec dôjsť k porušeniu\njeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zistil (podobne ako pri ministrovi\nspravodlivosti), že by k nemu mohlo dôjsť len vtedy, ak by inštitút milosti bolo možné\npovažovať za súčasť základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a konanie o nej za\nsúčasť toho konania, prostredníctvom ktorého sa základné právo podľa čl. 46 ods. 1\nústavy vykonáva, t. j. súdneho konania. Odvolal sa v tejto súvislosti na svoje\nrozhodnutie vo veci I. ÚS 61/96, podľa ktorého: „Pokiaľ ide o konanie prezidenta\nrepubliky o žiadosti o udelenie milosti, toto netvorí predmet osobitnej ústavnej úpravy\n(odlišnej od samotného čl. 102 písm. i) ústavy) a ani zákonnej úpravy. Hoci štvrtá časť\nTrestného poriadku (Niektoré úkony súvisiace s trestným konaním) vo svojej\ndvadsiatej druhej hlave (Udelenie milosti a použitie amnestie) pod svojím § 366\nhovorí o udelení milosti, neupravuje samotný postup prezidenta Slovenskej republiky\nv tom konaní o udelení milosti, uskutočnenie ktorého si vyhradil. Postup prezidenta\nrepubliky pri udelení milosti neupravujú ani žiadne ďalšie ustanovenia Trestného\nporiadku“, hoci: „čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy svojimi právnymi účinkami patrí do\nsystému trestného zákonodarstva“ (I. ÚS 30/99).\n\n6\n\nŽiadosť o milosť a konanie o nej prezidentom Slovenskej republiky nie je preto\nmožné považovať ani za riadny a ani za mimoriadny opravný prostriedok v systéme\ntrestného konania súdneho a nie je ani podmienkou pre uskutočnenie konania o nej.\nMilosť naopak predstavuje právny inštitút mimoriadnej a celkom výnimočnej\npovahy použiteľný v situácii, kedy zmiernenie trestu nie je možné dosiahnuť bežnými\nzákonnými buď riadnymi, alebo mimoriadnymi opravnými prostriedkami v systéme\ntrestného súdnictva.\nZ uvedeného\n\nvyplýva,\n\nže\n\nkonanie\n\no žiadosti\n\no milosť\n\nuskutočňované\n\nprezidentom republiky nemožno považovať za súčasť súdneho (trestného) konania.\nNakoľko ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa zistil, že ani\npostup prezidenta republiky v konaní o žiadosti o udelenie milosti podľa čl. 102\npísm. i) ústavy nemožno považovať za súčasť základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, a tým ani súdneho konania, nemohlo ním vôbec dôjsť k porušeniu základného\npráva navrhovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu ho bolo po jeho\npredbežnom prerokovaní potrebné takisto odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. júna 2000\n\n7", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}