{"guid": "ussr:a668898b-1a56-4c4a-9456-3bb5f97e57c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/97 z 22. 7. 1997", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. júla 1997, sp. zn. II. ÚS 43/97, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.1997.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Július Černák", "sudca_id": 1105, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/julius-cernak-1105", "datum_vydania": "1997-07-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "nazov": "čl. 13 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127", "nazov": "čl. 127 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a668898b-1a56-4c4a-9456-3bb5f97e57c9", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.1997.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.1997.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.1997.1/text", "citacie_n": 0, "text": "II. ÚS 43/97\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla\n1997 po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti JUDr. Jany Dubovcovej, Vlasty\nHuljakovej a JUDr. Pavla Rohárika, sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici,\nzastúpených JUDr. Jánom Hrubalom, advokátom v Banskej Bystrici, Skuteckého\nul. 16, proti JUDr. Jozefovi Botkovi, predsedovi Okresného súdu v Banskej Bystrici\nvo veci preskúmania opatrenia predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici\nz 11. februára 1997 sp. zn. Spr. 208/1997 takto\nrozhodol:\nSťažnosť JUDr. Jany\n\nD u b o v c o v e j , Vlasty H u l j a k o v e j a\n\nJUDr. Pavla R o h á r i k a na začatie konania o d m i e t a .\nOdôvodnenie\nÚstavnou sťažnosťou zo 4. apríla 1997 (na Ústavný súd Slovenskej republiky\ndoručenej 7. apríla 1997) domáhajú sa JUDr. Jana Dubovcová, Vlasta Huljaková a\nJUDr. Pavel Rohárik, sudcovia Okresného súdu v Banskej Bystrici, zastúpení\nadvokátom JUDr. Jánom Hrubalom, preskúmania opatrenia predsedu Okresného súdu\nv Banskej Bystrici z 11. februára 1997 sp. zn. Spr. 208/1997 o vydanie nálezu, že\n“opatrením predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici Spr. 208/1997 zo dňa\n11. februára 1997 došlo k porušeniu základného práva navrhovateľov upraveného\nv čl. 48 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Opatrenie predsedu\n\n2\n\nOkresného súdu v Banskej Bystrici Spr. 208/1997 zo dňa 11. februára 1997 sa\nzrušuje.“\nZ ústavnej sťažnosti vyplýva, že dňa 1. januára 1996 JUDr. Jarmila Jánošová,\nsudkyňa občianskoprávneho senátu 17 C, nastúpila na trojmesačnú stáž na Krajský\nsúd v Banskej Bystrici. Stáž jej bola predlžovaná a trvala až do 31. decembra 1996.\nUznesením predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici z 2. mája 1996 Spr.\n609/1996 boli neskončené veci zo senátu 17 C rozdelené a podľa § 2 ods. 3 vyhlášky\nč. 66/1992 Zb. pridelené jednotlivým sudcom občianskoprávneho oddelenia na\nvybavenie a rozhodnutie. Predseda okresného súdu svoje uznesenie odôvodnil stážou\nsudkyne na vyššom súde a zabezpečením plynulosti konania. Dňa 1. januára 1997 sa\nsudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová vrátila zo stáže na okresný súd. Nie všetky\nrozdelené veci boli skončené. Jej návratom odpadla prekážka, pre ktorú nemohla\nkonať vo veciach 17 C. Predseda okresného súdu zaujal stanovisko, že vo veciach zo\nsenátu 17 C právoplatne neskončených ku 31. decembru 1996 treba aj naďalej za\nzákonných sudcov považovať tých sudcov, ktorým veci pridelil 2. mája 1996.\nSudkyňu, ktorá sa vrátila zo stáže, poveril v rozvrhu práce na rok 1997 vybavovaním\nvecí senátu 9 C, lebo sudkyňa tohto senátu odišla pracovať na iný súd. Hoci sudcovia\npredsedu vyzvali na zmenu stanoviska 24. januára 1997 a 29. januára 1997, ku zmene\nnedošlo. Dňa 11. februára 1997 vydal predseda súdu opatrenie Spr. 208/1997, ktorým\npodľa § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.\n66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy, zmenil rozvrh\npráce platný na rok 1997 tak, že neskončené veci zo senátu 17 C presunul do\nostatných občianskoprávnych senátov v zhode so svojím uznesením z 2. mája 1996\nSpr. 609/1996 a toto opatrenie odôvodnil výrazným rozdielom v pracovnom zaťažení\nsudcov, ako aj potrebou zabezpečiť riadny chod súdu.\nPredseda súdu neakceptoval ani stanovisko Sudcovskej rady Krajského súdu\nv Banskej Bystrici z 13. februára 1997.\nPo právnej stránke sťažovatelia majú za to, že postupom predsedu okresného\nsúdu došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy, teda k odňatiu účastníka konania jeho\nzákonnému sudcovi. Hoci pojem zákonného sudcu žiadny právny predpis explicitne\n\n3\n\nnedefinuje, možno napríklad z komentára k § 15 Občianskeho súdneho poriadku\nvyvodiť, že zákonným sudcom je sudca, ktorému pripadá vec riešiť podľa rozvrhu\npráce, pričom rovnaký záver plynie i z § 2 ods. 1 vyhlášky č. 66/1992 Zb..\nSťažovatelia považujú za logické, že sudca, ktorému bola vec pridelená na\nvybavenie, musí o nej konať od začiatku až do jej skončenia. Preto nie je v súlade s\ninštitútom zákonného sudcu, aby bol sudca v jednotlivých konaniach menený z roka\nna rok rozvrhmi práce, napr. len preto, že začal ďalší kalendárny rok. Môžu byť\nobjektívne situácie, kedy sa nedá vždy trvať na dodržaní zásady zákonného sudcu, a\npreto musí jestvovať zákonný postup, ktorý umožňuje v mimoriadnych prípadoch\nzmenu zákonného sudcu. Obmedzenie základných práv a slobôd pripúšťa i čl. 13\nústavy, viaže ho však na zákonnú formu. V danej problematike obmedzenie ústavnej\nzásady neodňateľnosti zákonného sudcu upravuje právna norma nižšej právnej sily\nako zákon, a to vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992\nZb. V tom vidia rozpor medzi čl. 13 ods. 2 ústavy a súčasným právnym stavom, keď\nobmedzenie základného práva je upravené podzákonnou právnou normou. Už len pre\ntúto príčinu je napadnuté opatrenie predsedu okresného súdu, ale aj jeho uznesenie z\n2. mája 1996 Spr. 609/1996 porušením základného ústavného práva uvedeného v čl.\n48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Ďalej tvrdia, že k\nporušeniu uvedeného ústavného práva došlo nielen použitím neústavnej právnej\nnormy, ale aj preto, že v konkrétnom prípade podmienky § 2 ods. 2 spravovacieho\nporiadku neboli naplnené. Od 1. januára 1997 do 11. februára 1997 na Okresnom\nsúde v Banskej Bystrici nevznikla situácia, ktorá by vyžadovala v záujme\nzabezpečenia\n\nriadneho\n\nchodu\n\nsúdu\n\nzmenu\n\nzákonného sudcu\n\nv\n\ndôsledku\n\nnerovnomerného pracovného zaťaženia. Právomoc ústavného súdu vo veci konať\nsťažovatelia vidia v tom, že opatrenie vydal orgán štátnej správy súdov v zmysle § 8\nods. 2 a § 15 ods. 1 písm. a) zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov a na toto\nopatrenie sa nevzťahuje všeobecné ustanovenie o správnom konaní. Proti\nnapadnutému opatreniu nie sú opravné prostriedky po línii štátnej správy súdov,\nnepodlieha ani preskúmaniu všeobecnými súdmi.\nÚčinok opatrenia sa negatívne dotýka nielen základných práv účastníkov\nsúdneho konania a zákonného sudcu, ktorému boli veci odňaté, ale s prihliadnutím na\nčl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy aj tých sudcov, ktorých opatrenie „robí“ zákonnými\n\n4\n\nsudcami a núti ich konať proti presvedčeniu neústavne. Táto úvaha zdôvodňuje\naktívnu legitimáciu sťažovateľov.\nDoklady predložené sťažovateľmi ústavnému súdu potvrdzujú pravdivosť ich\ntvrdenia uvedeného v ústavnej sťažnosti. Z listov sťažovateľov z 24. januára 1997,\nktoré adresovali predsedovi okresného súdu je zistiteľné, že títo žiadali predsedu\nsúdu prehodnotiť rozhodnutie týkajúce sa rozvrhu práce na rok 1997, pokiaľ ide o\nveci senátu 9 C a 17 C. Prípad sa riešil aj na porade sudcov na Okresnom súde v\nBanskej Bystrici dňa 29. januára 1997. Predseda okresného súdu zotrval na svojom\npôvodnom stanovisku i prijatých ďalších opatreniach, ktorými menil rozvrh práce.\nDo veci sa zainteresovala i Sudcovská rada Krajského súdu v Banskej Bystrici,\nako to vyplýva zo zápisnice z jej zasadnutia z 13. februára 1997, v ktorej sa nachádza\ndoporučenie predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici prerokovať s predsedom\nOkresného súdu v Banskej Bystrici aktuálny rozvrh práce s tým, že zmeny v rozsahu\npráce by mal predseda okresného súdu prejednať s kolektívom sudcov ešte pred jeho\nzmenou.\nPredseda Okresného súdu v Banskej Bystrici doručil ústavnému súdu písomné\nvyjadrenie dňa 23. júna 1997 s dátumom 19. júna 1997. Vo vyjadrení okrem iného\nuviedol, že domáhať sa práva, teda zákonného sudcu, ústava i zákon umožňuje iba\ntomu, komu bol zákonný sudca odňatý, teda iba účastníkovi konania pred súdom.\nÚčelom práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je „zabezpečiť občanovi, aby\nochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá\nmá právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca\nzo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa\nzákonom ustanovené predpoklady pre funkciu sudcu. Pre určenie totožnosti\nzákonného sudcu právne významná je aj podmienka § 11, § 14, § 22 ods. 1 alebo § 24\nods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorej za zákonného\nsudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce.\nPrávo\n\nosoby „nebyť\n\nodňatý\n\nsvojmu zákonnému sudcovi“\n\nnemožno\n\ninterpretovať natoľko extenzívne, aby sa spájalo s osobou jedného sudcu. Účel práva\n\n5\n\npriznaného podľa čl. 48 ods. 1 sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený\nna výkon funkcie sudcu toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný\nrozhodnúť. Sudca pridelený na výkon funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou\no veci rozhodnúť je zákonným sudcom, dokiaľ sa podľa § 16 Občianskeho súdneho\nporiadku alebo podľa § 30 Trestného poriadku nerozhodne o jeho vylúčení.“\nNavrhovatelia na podanie tejto ústavnej sťažnosti nemajú aktívnu legitimáciu.\nÚstavný súd v zmysle čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach proti\nprávoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov\nštátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva\na slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Predseda\nokresného súdu nie je takýmto orgánom, preto nie je v konaní pasívne legitimovaný.\nNavrhuje preto sťažnosť odmietnuť v zmysle § 18 ods. 1 písm. f) a § 49 zákona\nč. 38/1993 Z. z.\nÚstavný súd Slovenskej republiky predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n(návrh) podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.\nz. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o\npostavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z. a posúdil, či sťažnosť\nspĺňa všetky procesné právne podmienky upravené v § 20 a § 50 citovaného zákona,\naby ju mohol prijať na ďalšie konanie.\nKeďže zo strany predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici bola\nspochybňovaná ako aktívna legitimácia sťažovateľov, tak aj pasívna legitimácia\npredsedu okresného súdu, ústavný súd sa musel vysporiadať s formálnoprocesnou\nstránkou veci. Z ustanovenia § 21 ods. 1 a § 51 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení\nzákona č. 293/1995 Z. z. vyplýva, že účastníkom konania o ústavnej sťažnosti je\nokrem sťažovateľa aj orgán štátnej správy, proti ktorému smeruje sťažnosť, a tým je\npredseda súdu podľa § 8 ods. 2 zákona č. 80/1992 Zb. Je teda podľa názoru\nústavného súdu pasívne legitimovaný. Sťažnosť z formálneho hľadiska má zákonom\npredpísané náležitosti a je možné o nej konať, predbežne ju prerokovať.\n\n6\n\nProblém, o ktorom musí súd konať a ho vyriešiť je, či napadnuté opatrenie\npredsedu súdu je spôsobilé na skúmanie ústavným súdom v rámci konania o ústavnej\nsťažnosti. Ďalej, či opatrenie možno považovať za rozhodnutie v zmysle čl. 127\nústavy a v tejto súvislosti vyporiadať sa aj s aktívnou legitimáciou sťažovateľa, ktorú\nspochybňuje predseda súdu, keď uvádza, že „domáhať sa práva zákonného sudcu\nústava i zákon umožňuje iba tomu, komu bol zákonný sudca odňatý“.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavnú sťažnosť môže podať\nfyzická a právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím orgánu\nuvedeného v čl. 127 ústavy (ústredný orgán štátnej správy, miestny orgán štátnej\nsprávy a orgán územnej samosprávy) sa porušili základné práva alebo slobody\nobčanov a ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z dikcie tohto\nustanovenia možno bezpečne určiť, že účastníkom konania sú sťažovatelia. Predsedu\nokresného súdu za orgán vykonávajúci štátnu správu označil zákon č. 80/1992 Zb.\nPredseda okresného súdu vykonáva štátnu správu okresného súdu tým, že\nzabezpečuje chod okresného súdu po stránke personálnej a organizačnej, najmä tým,\nže určuje počty prísediacich tohto súdu, zabezpečuje obsadenie súdu odbornými a\nďalšími pracovníkmi, vybavuje personálne veci sudcov a ostatných pracovníkov\ntohto súdu; zabezpečuje chod okresného súdu po stránke hospodárskej, materiálnej,\nfinančnej, atď. Predseda okrem iného dbá o plynulosť súdneho konania na okresnom\nsúde a za tým účelom vykonáva previerky súdnych spisov. Výpočet oprávnení\npredsedu súdu, ako vidieť, je totižto len príkladmý (§ 15 ods. 1 a 2 citovaného\nzákona). Zákon teda neupravuje právomoc predsedu súdu rozhodovať o prideľovaní\nagendy sudcom. To sa ponechalo na podrobnú úpravu - vyhlášku ministerstva\nspravodlivosti č. 66/1992 Zb.\nOtázka, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie ústavného súdu je, či môže\nústavný súd pripustiť ústavnú sťažnosť k ďalšiemu konaniu, ak napadnuté opatrenie\npredsedu súdu nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré má na mysli čl. 127 ústavy.\nPodľa § 2 zákona č. 66/1992 Zb. rozdelenie práce na súdoch sa určuje na kalendárny\nrok rozvrhom práce; v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie. V prípade dlhodobej\nneprítomnosti sudcu alebo výrazných rozdielov v pracovnom vyťažení určí predseda\nsúdu rozsah presunu agendy do iného oddelenia. V prípade náhlej prekážky brániacej\n\n7\n\nsudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní, môže predseda súdu nimi poveriť iného\nsudcu. Opatrenie vykonáva predseda súdu v súlade s určeným zastupovaním v\nrozvrhu práce, pokiaľ zabezpečenie riadneho chodu súdu nevyžaduje iný postup.\nRovnako sa postupuje aj v prípade vylúčenia sudcu (§ 16 Občianskeho súdneho\nporiadku a § 31 Trestného poriadku). Predseda súdu má dané právomoci všeobecne\nzáväzným právnym predpisom, ktorý ho zaväzuje a ktorý v súvislosti s\norganizovaním práce na súde musí rešpektovať.\nVyhláška ministerstva spravodlivosti používa výraz „opatrenie“. Opatrenie\npodľa názoru ústavného súdu nie je možné považovať za rozhodnutie orgánu štátnej\nsprávy, ako je to uvedené v čl. 127 ústavy. Opatrenie okrem toho, že nemá ani\nformálne náležitosti, ktoré sa predpisujú pre rozhodnutie, nespĺňa podmienky ani po\nobsahovej stránke. Takýto akt je možné považovať len za realizovanie jeho\nprávomoci, proti ktorému nie sú prípustné opravné prostriedky, a preto nemôže o tom\nrozhodovať ani všeobecný súd. Takéto opatrenie nie je rozhodnutím - správnym\naktom, vydaným v správnom konaní. Článok 127 ústavy na konanie pred ústavným\nsúdom vyžaduje, aby individuálnym právoplatným správnym aktom, rozhodnutím\norgánu štátnej správy (predseda okresného súdu), boli priamo porušené konkrétne\nzákladné práva alebo slobody občana (nie teda funkcionára súdu - sudcu). Keď\nnemožno považovať opatrenie predsedu súdu za rozhodnutie podľa čl. 127 ústavy a\nnaviac sa netýka občana, ale funkcionára súdu - sudcu, sťažnosť sa stáva nedôvodnou\na zjavne neopodstatnenou.\nNámietke odňatia veci zákonnému sudcovi bolo by možné vyhovieť len\núčastníkovi konania, ak by takúto námietku vzniesol. Účastník konania takúto\nsťažnosť zatiaľ nepodal. Zo samotnej dikcie článku 48 ods. 1 ústavy jasne visvitá, že\ntoto právo patrí občanovi, účastníkovi súdneho konania a nie sudcovi, ktorý vo veci\nrozhoduje. Z citácie článku, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,\nnemožno extenzívne interpretovať, že sa to vzťahuje aj na sudcu. Spory, ktoré by\nvznikli medzi sudcom a predsedom súdu z dôvodu presunu agendy z jedného senátu\ndo druhého, možno riešiť len v rámci súdnej správy a nie cestou ústavného súdu.\n\n8\n\nKonanie o návrhoch fyzických osôb, keď namietajú porušenie svojich práv\npodľa § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení z dôvodu, že príslušnosť súdu a\nsudcu neustanovil zákon, ako to predpokladá ústavný článok 48 ods. 1, resp. čl. 38\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ale podzákonný právny predpis, vyhláška\nč. 66/1992 Zb., nemožno začať a vysloviť porušenie ústavného práva bez toho, aby\nústavný súd nerozhodol o nesúlade príslušných právnych predpisov. Takýto návrh\nmôžu podať len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy.\nNie je možné prijať názor sťažovateľov ani pokiaľ ide o porušenie čl. 13 ods. 1\nústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho\nmedziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Predseda súdu postupoval\nv súlade s ustanovením § 2 ods. 2 vyhlášky č. 66/1992 Zb., teda podľa platného\nvšeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý nebol zatiaľ vyhlásený za nesúladný\ns ústavou.\nNedôvodnosť ústavnej sťažnosti nemožno vyvodzovať z toho, že opatrenie\nvydal predseda okresného súdu, ktorý sa necíti orgánom štátnej správy, ani preto, že\nopatrenie podľa tvrdenia sťažovateľov bolo vydané na základe podzákonnej právnej\nnormy, čo odporuje čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a\nslobôd, ale predovšetkým preto, že je tu nedostatok zákonom predpísaného\nrozhodnutia orgánu štátnej správy, ktoré by bolo spôsobilé na skúmanie ústavným\nsúdom v rámci konania o ústavnej sťažnosti. Opatrením predsedu súdu neboli podľa\nnázoru ústavného súdu porušené namietané základné práva a slobody sťažovateľov,\nako to bolo už zdôvodnené, a preto ústavnú sťažnosť ústavný súd ako zjavne\nneopodstatnenú odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nKošice 22. júla 1997\n\nZa správnosť vyhotovenia:\n\nJUDr. Július Č e r n á k\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ústavy platného do 31. 12. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}