{"guid": "ussr:e5d23e33-2d30-4bce-be2e-01b93099a9ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.35.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 35/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/99 z 5. 5. 1999", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. mája 1999, sp. zn. II. ÚS 35/99, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.35.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1999-05-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e5d23e33-2d30-4bce-be2e-01b93099a9ec", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.35.1999.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.35.1999.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.35.1999.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 35/99\nÚstavný súd v senáte na neverejnom zasadnutí 13. júla 1999 vo veci\nnavrhovateľa\n\n, bytom\n\n, pre\n\nporušenie práva podľa čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nKonanie o podnete\n\nzastavuje.\nOdôvodnenie:\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky dňa 5. mája 1999 prijal na ďalšie konanie\npodnet\n\nna začatie konania vo veci vyslovenia porušenia jeho\n\npráva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň a porušenia rovnosti ľudí v ich\nprávach podľa čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nV rámci prípravy konania o veci samej (§ 12 ods. 1 Spravovacieho\na rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky) bol navrhovateľ\nvyzvaný, aby súdu doručil plnú moc na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,\npretože podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení musí byť podnecovateľ po\nprijatí podnetu v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom alebo\n\nkomerčným právnikom, označil dôkazy (rozhodnutie súdu) o tom, že Slovenská\nkomora advokátov neuznala jeho právo na vzdelanie získané na VŠ ZNB a v dôsledku\ntoho ho odmietla zapísať do zoznamu čakateľov, a dôkaz o tom, že sa pred podaním\nnávrhu na ústavný súd pokúsil domôcť ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.\nPodnecovateľ dňa 25. júna 1999 ústavnému súdu oznámil, že „by bolo pre neho\ndehonestujúce (a zbytočne nákladné), ak by sa nechal zastupovať iným právnikom aj\nnapriek tomu, že je absolventom práv ukončených rigoróznou skúškou na Univerzite\nKomenského v Bratislave. Výklad ustanovenia § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. má na\nmysli prípady podaní občanov, ktorí nie sú znalí práva, žiadna právna teória ani\nprávne odvetvie nevylučuje, aby sa občan obhajoval vo veci sám s výnimkou povinnej\nobhajoby.“ Za dôkaz porušenia jeho práv Najvyšším súdom Slovenskej republiky\noznačil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 113/97, ktorým\nza „právnické vzdelanie“ pre účely zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti treba rozumieť len vysokoškolské vzdelanie získané na\nprávnickej fakulte.\nPožiadavku ústavného súdu, aby preukázal, že sa domáhal ochrany svojich práv\npred všeobecným súdom, navrhovateľ považoval za „relevantnú a z hľadiska jeho\nkauzy bezvýznamnú“, pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky už túto otázku\nprejudikoval v rozhodnutí 4 Cdo 113/97.\nPodľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak\nnamietajú porušenie svojich práv.\nNavrhovateľ namietal porušenie svojich práv, avšak za orgán, ktorý porušuje\njeho práva, označil Najvyšší súd Slovenskej republiky a jeho rozhodnutie sp. zn.\n4 Cdo 113/97, hoci v označenom konaní nebol účastníkom konania. Ak by v tomto\nkonaní boli porušené základné práva a slobody občana, mohol by sa ich ochrany pred\nústavným súdom domáhať len účastník konania pred všeobecným súdom.\n\n2\n\nRozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno považovať za\nvšeobecne záväzné. Podľa § 159 ods. 2 prvá veta OSP je síce výrok právoplatného\nrozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, avšak aj vo vzťahu k všetkým\norgánom môže byť viazanosť rozhodnutia súdu len vo väzbe na konkrétneho účastníka\nkonania.\nPodľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov fyzické alebo\nprávnické osoby musia byť v konaní pred ústavným súdom zastúpené advokátom\nalebo komerčným právnikom. Ani určité sociálne postavenie navrhovateľa nie je bez\nďalšieho dôvodom na nepožadovanie obligatórneho právneho zastúpenia navrhovateľa\nv konaní o podnetoch pred ústavným súdom (I. ÚS 98/93).\nV okolnostiach prípadu sa právne významnou stala otázka, či právnické\nvzdelanie možno stotožniť s podmienkou § 22 zákona. Advokátom ani komerčným\nprávnikom sa podľa platnej právnej úpravy nestáva každý absolvent právnického\nštúdia. Vysokoškolské právnické vzdelanie je iba jednou z podmienok, ktoré sa musia\nsplniť podľa § 3, resp. § 5 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii alebo podľa § 5, resp.\n§ 8 ods. 2 zákona č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch. Osoba, ktorá nie je\nadvokátom podľa zákona o advokácii ani komerčným právnikom podľa zákona\no komerčných právnikoch, nespĺňa podmienku zástupcu účastníka konania pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení\nneskorších predpisov.\nPodľa § 31a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. pokiaľ tento zákon neustanovuje\ninak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.\nPodľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku súd kedykoľvek za konania\nprihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.\n\n3\n\nV súlade s citovaným ustanovením je treba konštatovať, že v prípade návrhu\npodnecovateľa nie sú splnené podmienky, za ktorých možno ďalej konať vo veci.\nZákon č. 38/1993 Z. z. účastníkom konania ustanovuje podmienku zastúpenia\nadvokátom alebo komerčným právnikom. Zákon nedovoľuje upustiť od splnenia tejto\npodmienky. Predkladateľ podnetu svoju zákonom ustanovenú podmienku nesplnil.\nPreto Ústavný súd Slovenskej republiky konanie o jeho podnete zastavil.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 13. júla 1999\n\nJUDr. Ján D r g o n e c\npredseda senátu\n-\n\n4", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}