{"guid": "ussr:38400ece-e7c7-407f-a3be-0cc74b04dd86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. 5. 1997", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. mája 1997, sp. zn. II. ÚS 31/97, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Drgonec", "sudca_id": 1104, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jan-drgonec-1104", "datum_vydania": "1997-05-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "nazov": "čl. 128 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/38400ece-e7c7-407f-a3be-0cc74b04dd86", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1/text", "citacie_n": 40, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 31/97\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte po prerokovaní návrhu skupiny poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 1997 podal tento\nvýklad\nčl. 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky:\n1. Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto\nmoc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom. Ústava\nSlovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2\nústavy bola otázka o zmene ústavy alebo jej časti.\n2. Príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z. z. o\nvyhlásení referenda k otázke uvedenej v I časti písm. b) 4. bode rozhodnutia odporuje § 2\nods. 3 zákona č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov,\nktorým sa podľa čl. 100 ústavy upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.\nOdôvodnenie:\nSkupina 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky 7. mája 1997 podala na\nÚstavný súd Slovenskej republiky návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) a podľa čl. 128 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Navrhovateľ požiadal, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil: „Článok\n72 a článok 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neumožňujú, aby prezident Slovenskej\nrepubliky vyhlásil referendum o zmene Ústavy Slovenskej republiky.“\nI.\nOBSAH NÁVRHU SKUPINY POSLANCOV\nNÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNavrhovateľ v návrhu uviedol:\n«I.\n1. Prezident republiky rozhodnutím z 13. marca 1997 č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení\nreferenda vyhlásil referendum, v ktorom majú občania rozhodovať\na) na návrh Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) o troch\notázkach uvedených v jej uznesení zo 14. februára 1997 č. 564 a\nb) na návrh občanov, ktorí podali petíciu predloženú prezidentovi republiky 4. marca\n1997 o takto formulovanej otázke:\n„4. Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej\nrepubliky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“\nAko to vyplýva zo znenia úvodnej vety „návrhu ústavného zákona o priamej voľbe\nprezidenta Slovenskej republiky“ (občania Slovenskej republiky) v referende rozhodli o\nprijatí tohoto ústavného zákona“), odpoveďou na uvedenú štvrtú otázku majú občania\n„rozhodnúť o prijatí ústavného zákona“, ktorým sa zrušuje ústavná právomoc národnej rady\nvoliť prezidenta republiky a zavádza sa jeho voľba občanmi, oprávnenými voliť poslancov\ndo národnej rady.\n2. Poslanci národnej rady podpísaní na zozname pripojenom k tomuto podaniu\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) konštatujú, že\n\n2\n\na) v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) niet nijakého ustanovenia,\nktoré by ju umožňovalo meniť ústavnými zákonmi, o „prijatí ktorých rozhodli“ občania v\nreferende,\nb) pri aplikácii ustanovenia čl. 93 ods. 2 ústavy nemožno za inú dôležitú otázku\nverejného záujmu, o ktorej sa dá rozhodovať referendom aj „prijatie“ ústavného zákona,\nktorým sa mení niektoré ustanovenie ústavy,\nc) prezident republiky nemá ústavnú možnosť vyhlásiť referendum, v ktorom by\nobčania „rozhodovali o prijatí ústavného zákona“ zrušujúceho ustanovenia čl. 101 ods. 2 a\n3 ústavy o spôsobe voľby prezidenta republiky.\n3. Skutočnosti uvedené v bodoch 1 a 2 svedčia o tom, že možnosť vyhlásiť\nreferendum, v ktorom občania majú rozhodnúť o prijatí ústavného zákona meniaceho\nústavu, sa stala spornou vecou len tým spôsobom, že ústavný súd podá výklad čl. 72 a čl. 93\nods. 2 ústavy, ktoré prezident republiky pri rozhodovaní pri vyhlásení referenda - podľa\nnázoru navrhovateľa - nesprávne interpretoval.\nVyhlásením, vykonaním a eventuálne „platným výsledkom referenda“ sa Ústava\nSlovenskej republiky mení a dopĺňa spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavou aj preto, že na\nzmenu a doplnenie ústavy je výlučne príslušná Národná rada Slovenskej republiky.\nEventuálnym platným výsledkom referenda sa zasahuje do ústavou stanovenej výlučnej\npôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá rozhoduje ústavou stanoveným\nkvórom poslancov, ako zástupcov občanov (čl. 73 ods. 2)\nII.\nKonštatovanie uvedené v bodoch I/2 sa zakladá na týchto zisteniach a úsudkoch:\n1. Podľa článku 72 ústavy národná rada je jediným ústavodarným a zákonodarným\norgánom Slovenskej republiky. Z tohoto dôvodu na ústavnom zákone, ktorý podľa\nrozhodnutia prezidenta republiky č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda má vzísť z\n„rozhodnutia občanov o jeho prijatí“, sa môže uzniesť výlučne národná rada. V dôsledku\n\n3\n\ntoho je citované rozhodnutie prezidenta republiky protiústavným zásahom do ústavne\nvymedzenej právomoci národnej rady.\n2. Podľa ustanovenia čl. 93 ods. 2 ústavy „referendom sa môže rozhodnúť aj o iných\ndôležitých otázkach verejného záujmu“ t. j. nielen o „potvrdení ústavného zákona o vstupe\ndo štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohoto zväzku“ ako je to uvedené v\nčl. 93 ods. 1 ústavy.\nZ umiestnenia týchto ustanovení za sebou v jednom článku ústavy je zrejmé, že ich\nmožno korektne interpretovať výlučne vo vzájomnej obsahovej spätosti a to pri interpretácii\nvýznamu slovného spojenia (dezignátu názvu) „iná dôležitá otázka verejného záujmu“. Ak\ntakouto „otázkou“, o ktorej sa podľa čl. 93 ods. 1 ústavy obligatórne rozhoduje referendom,\nje „potvrdenie ústavného zákona“ tak sa v nadväznosti na to korektne nedá za „inú dôležitú\notázku“ považovať „prijatie ústavného zákona“. Tým menej vtedy, keď zo znenia čl. 101\nods. 2 je jednoznačne zrejmé, že ustanovenie o spôsobe voľby prezidenta republiky\nneobsahuje riešenie nejakej „otázky“, ale že konštituuje jednu zo základných ústavných\nprávomocí národnej rady.\n3. K úsudku, že občania v referende nemajú možnosť „rozhodnúť o prijatí ústavného\nzákona“ vedie aj obsah ustanovenia čl. 98 ods. 2 ústavy, podľa ktorého návrhy prijaté v\nreferende národná rada „ vyhlási ako zákon“. Zo všetkých súvislostí vyznieva ako\nnepochybný úsudok, že „návrh prijatý v referende“ nie je zákonom, ale že sa „vyhlasuje ako\nzákon“.\nIII.\nS poukazom na všetky uvedené skutočnosti podpísaní poslanci národnej rady\nnavrhujú, aby ústavný súd podal tento výklad ustanovení ústavy:\n„Článok 72 a článok 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neumožňujú, aby\nprezident Slovenskej republiky vyhlásil referendum o zmene Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“»\n\n4\n\nII.\nVYJADRENIE PREZIDENTA SLOVENSKEJ\nREPUBLIKY K NÁVRHU\nListom predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. mája 1997 Ústavný súd\nSlovenskej republiky požiadal prezidenta Slovenskej republiky o vyjadrenie k návrhu.\nPrezident Slovenskej republiky sa k návrhu vyjadril v liste, ktorý bol ústavnému súdu\ndoručený 19. mája 1997. Zároveň s vyjadrením ústavný súd dostal od prezidenta Slovenskej\nrepubliky aj Dodatok k vyjadreniu.\nVo vyjadrení k návrhu prezident Slovenskej republiky uviedol:\n«I\nNa požiadanie predsedu Ústavného súdu z 9. mája 1997 predkladám k návrhu\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky toto\nvyjadrenie:\n1. Navrhujem uznesením podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\n(v platnom znení) v rámci predbežného prerokovania návrhu tento\n\nodmi e t n u ť\n\nvzhľadom na nesplnenie podmienok uvedených v čl. 128 ods. 1 Ústavy a v § 45 a nasl. zák.\nč. 38/1993 Z. z., i pre prekážku začatého konania v tej istej veci podľa § 24 ods. 2 cit. zák., a\nto pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako zjavne neopodstatnený a\nneprípustný.\n2. Ak by sa Ústavný súd návrhom meritórne zaoberal, neodmietol ani nezamietol ho,\nvyjadrujem sa aj k meritu veci tak, že navrhujem podať tento\n\n5\n\nvýklad:\n„Ústava Slovenskej republiky v čl. 93 rozoznáva obligatórne referendum (odsek 1) a\nfakultatívne referendum (odsek 2 cit. ustanovenia). V čl. 93 ods. 3 ustanovuje okruh vecí,\nktoré nemôžu byť predmetom referenda; tento výpočet je taxatívny.\nPodľa čl. 93 ods. 2 referendom sa môže rozhodnúť o dôležitých otázkach verejného\nzáujmu. Spôsob voľby prezidenta republiky nositeľmi originálnej štátnej moci, t. j.\nobčanmi, ako aj normatívna záruka, že prezident republiky bude zvolený a že aj v ďalších\nfunkčných obdobiach bude pôsobiť hlava štátu, sú dôležitými otázkami verejného záujmu.\nUstanovenie čl. 93 Ústavy Slovenskej republiky nevylučuje z predmetov referenda\nzákony ani ústavné zákony a ani také ústavné zákony, ktorými sa mení Ústava.\nČlánok 72 Ústavy upravuje iba zákonodarnú kompetenciu orgánov Slovenskej\nrepubliky, preto nevylučuje uskutočnenie zákonodarstva iným spôsobom, pokiaľ tomu\nnebráni ustanovenie čl. 93 ods. 3 Ústavy. Piata hlava Ústavy Slovenskej republiky dáva\nprávomoc prijímať ústavné a iné zákony jednak Národnej rade Slovenskej republiky, jednak\nobčanom (voličom) Slovenskej republiky v celoštátnom referende.\nZákladným východiskom riešenia problematiky, vrátane výkladu čl. 93 ods. 2, je\nustanovenie čl. 2 ods. 1 Ústavy. Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú\nprostredníctvom svojich volených zástupcov (poslancov) alebo priamo. Spôsobom\npriameho výkonu štátnej moci občanmi, ktorý upravuje Ústava, je referendum. Referendum\ndáva právo občanom, aby hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú Národná rada\nnechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.“\nVzhľadom na to, že nemôžem vedieť, či Ústavný súd odmietne návrh pre prekážku\nlitispendencie, ani to, v akom zložení bude rozhodovať senát, ktorý by prípadne neodmietol\nnávrh pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí alebo ako zjavne neopodstatnený,\nsom nútený opakovať veľkú časť môjho vyjadrenia vo veci Rvp 220/97 z 2. mája 1997. Na\n\n6\n\nto, že skupina poslancov opakuje podstatnú časť návrhu vlády, však môžem odpovedať iba\nrovnakými, prípadne prehĺbenými argumentami.\nMoje stanovisko takto\nodôvodňujem:\nII\nPredpoklady na podanie výkladu, ktoré ustanovuje Ústava a zákon, nie sú splnené z\nradu dôvodov.\n1. Podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy výklad ústavných zákonov podáva Ústavný súd iba ak\nje vec sporná; podmienky, za ktorých možno vec považovať za spornú, upravujú § 45 až 48\nzákona č. 38/1993 Z. z.\nPodľa § 46 ods. 2 cit. zák. účastníkom (odporcom) v konaní je „iný štátny orgán, o\nktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá“. Prvou podmienkou na\npodanie výkladu podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy je teda existencia sporu medzi dvoma štátnymi\norgánmi. V posudzovanom prípade však o tom, že sa bude konať referendum o 4. otázke,\nnerozhodol prezident republiky ani iný štátny orgán, ale 495 241 občanov Slovenskej\nrepubliky, zastúpených petičným výborom. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb. o\npetičnom práve petičný výbor nie je právnickou osobou; samozrejme nie je štátnym\norgánom.\nSpor o výklad Ústavy teda nevznikol medzi dvoma štátnymi orgánmi, ale medzi\nskupinou poslancov Národnej rady SR a takmer pol miliónom občanov. Podmienky, ktoré\nvyžaduje § 46 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z., teda nie sú splnené.\n2. To, že prezident republiky nie je účastníkom sporu, si zrejme uvedomil aj\nnavrhovateľ, keď v rozpore s ustanovením § 20 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., ktoré\npožaduje údaj o tom proti komu návrh smeruje, s ustanoveniami § 21 ods. 1 i § 46 ods. 2 cit.\nzák., návrh požadovaný údaj neuvádza.\nÚdaj o účastníkovi, proti ktorému návrh smeruje, možno - prípadne - nepriamo\nodvodiť z citovania môjho rozhodnutia z 13. marca 1997 č. 76/1997 Z. z., ale aj tu je návrh\n\n7\n\nnesprávny. Prezident republiky je viazaný 4. otázkou, tak ako ju formuloval petičný výbor a\nako s ňou súhlasil viac ako relevantný počet občanov; znenie otázky nemôže meniť.\n3. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. požaduje, aby iný štátny orgán\nústavný zákon nesprávne „vykladal“. Z toho vyplýva, že druhý účastník konania musí mať\ninterpretačné možnosti, t. j. musí mať aspoň takú voľnosť v rozhodovaní, aby mohol\nrozhodnúť aj inak, než ako rozhodol. Ústava Slovenskej republiky v čl. 95 interpretačné\nmožnosti prezidentovi republiky nedáva. Prezident má rozhodovaciu voľnosť v tom, či a v\nakom rozsahu využije 30 dňovú lehotu, v určení dňa alebo dní konania referenda v rámci 90\ndňovej lehoty ustanovenej v čl. 96 ods. 2 Ústavy, ale nie vo formulovaní otázky. Rovnako\nnemá rozhodovaciu voľnosť v tom, či vyhlási referendum alebo nie, pretože ak sú splnené\nustanovené podmienky, v danom prípade petícia aspoň 350 000 občanov a ak tomu nebráni\nustanovenie čl. 93 ods. 3 Ústavy, prezident republiky je povinný referendum vyhlásiť.\nExistenciu požadovaného počtu platných podpisov som preskúmal a navrhovateľ proti\nvýsledku tohto preskúmania námietku pred Ústavným súdom ani nevzniesol.\n4. Zákon o spôsobe vykonania referenda č. 564/1992 Zb. (v znení zákona\nč. 158/1994 Z. z., zákona č. 269/1995 Z. z. a nálezu Ústavného súdu, uverejneného pod č.\n153/1996 Z. z.) v § 1c a vo výslovných odkazoch k tomuto ustanoveniu ukladá prezidentovi\nrepubliky preskúmať iba to, či petícia zodpovedá čl. 93 Ústavy a § 1 ods. 4 zákona č.\n85/1990 Zb. o petičnom práve. Preskúmavať iné otázky Ústava a zákon prezidentovi\nrepubliky neukladajú a vzhľadom na povinnosť upravenú v čl. 95 Ústavy, ani neumožňujú.\nKeďže v skúmanom prípade nejde o referendum podľa čl. 93 ods. 1 Ústavy, treba sa\nzaoberať iba tým, či 4. otázka je dôležitou otázkou verejného záujmu, kto je oprávnený\nexistenciu verejného záujmu posudzovať a či nejde o takú otázku, ktorá nesmie byť\npredmetom referenda v zmysle čl. 93 ods. 3 Ústavy. S celkovou problematikou čl. 93 ods. 2,\n3 Ústavy sa budem zaoberať v III. a IV. časti tohto vyjadrenia. Na tomto mieste uvediem\niba, že taký spôsob voľby prezidenta, ktorý - na rozdiel od súčasného stavu - dáva právo\nvoľby nositeľom originálnej moci, teda občanom a zaručuje, že hlava štátu bude zvolená, je\nbezpochyby dôležitou otázkou verejného záujmu. Verejnosť prirodzene zaujíma, či právo\nvoliť svojho prezidenta budú mať samotní občania alebo ho bude voliť iný orgán, či\n\n8\n\nSlovenská republika bude mať (vzhľadom na pomer síl v parlamente) svojho prezidenta,\nalebo či istý čas, ktorý nemusí byť krátky, nebude mať kto podpisovať zákony, rozpúšťať\nNárodnú radu, ak nastane Ústavou predpokladaný stav, vymenúvať a odvolávať členov\nvlády, vyšších štátnych funkcionárov a ďalšie osoby. Verejnosť prirodzene zaujíma a\npovažuje za dôležité, že uvedenú situáciu nemusia odstrániť ani nasledujúce parlamentné\nvoľby, že po voľbách nebude mať vláda komu podať demisiu, že nikto nebude oprávnený\nvymenovať novú vládu atď.\n5. Referendum nemožno vyhlásiť ak jeho predmetom sú veci, uvedené v čl. 93 ods. 3\nÚstavy. V posudzovanom prípade však nejde o základné práva a slobody, dane, odvody ani\no štátny rozpočet. Iný zákaz čl. 93 Ústavy neobsahuje.\n6. Ustanovenie § 1 ods. 4 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve (na ktoré odkazuje\n§ 1c zákona o spôsobe vykonania referenda) zakazuje petíciou „vyzývať k porušovaniu\nÚstavy a zákonov“. Žiadosť novelizovať Ústavu bezpochyby nemožno považovať za výzvu\nna porušovanie Ústavy práve tak, ako bežné novelizácie zákonov nemožno považovať za\nporušovanie zákonov.\nOkrem toho § 1 ods. 4 cit. zákona zakazuje petície, zamerané proti občianskym\nprávam, ktoré majú za cieľ diskrimináciu skupín obyvateľstva, petície roznecujúce\nnenávisť, neznášanlivosť a hrubú neslušnosť. Nie je potrebné dokazovať, že o takú petíciu\nneišlo.\n7. Z uvedeného vyplýva, že podmienky, ktoré som mal preskúmať a mohol\npreskúmať boli splnené, preto som bol povinný referendum vyhlásiť. S problematikou,\nktorá prípadne vyplýva z čl. 72, 98 ods. 2 a 101 ods. 2 Ústavy som pri vyhlasovaní\nreferenda nebol oprávnený sa zaoberať. K týmto otázkam však zaujmem stanovisko v III.\nčasti môjho vyjadrenia.\n8. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 2. mája 1996 č. PL. ÚS 42/95 (na\nstr. 14) uviedol, že „článok 95 Ústavy dáva oprávnenie i povinnosť prezidentovi republiky\nvyhlasovať referendum za predpokladu, že o to požiada petíciou aspoň 350 000 občanov\n\n9\n\n(voličov) alebo ak sa na tom uznesenie Národná rada Slovenskej republiky a pokiaľ obsah\nreferenda rešpektuje ustanovenie čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. Tieto\npožiadavky, tak ako ich vyložil Ústavný súd, som v celom rozsahu splnil.\nZ toho vyplýva, že Ústava a zákon mi pri vyhlasovaní referenda nedávajú takú\ninterpretačnú voľnosť, aby som pri svojom rozhodnutí vyjadroval vlastný názor. Rovnako z\nuvedeného vyplýva, že som si iba presne splnil povinnosti, ktoré mi vyplývajú z Ústavy a\nzákona. Nemôžem byť teda procesnou stranou v spore, ktorý nie je sporom o výklad Ústavy\nmedzi skupinou poslancov Národnej rady a prezidentom, ale medzi skupinou poslancov a\n495 241 občanmi. Preto žiadam, aby Ústavný súd návrh o d m i e t o l .\n9. Okrem uvedených dôvodov je ďalším dôvodom na odmietnutie návrhu aj samotná\npožiadavka skupiny poslancov Národnej rady SR, uvedená v petite jej podania. Skupina\nposlancov navrhuje, aby Ústavný súd vyložil čl. 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy tak, že tieto\n„neumožňujú, aby prezident Slovenskej republiky vyhlásil referendum o zmene Ústavy\nSlovenskej republiky“. Okruh problematiky, o ktorej nemožno rozhodovať v referende však\npredovšetkým neustanovuje čl. 93 ods. 2 ale čl. 93 ods. 3 Ústavy. Ale o výklad čl. 93 ods. 3\nÚstavy skupina poslancov nežiada.\nOkrem toho, ak návrh žiada vysloviť, že referendom nemožno meniť Ústavu, žiada\nvysloviť to, čo v čl. 93 ods. 2, 3 nie je. Skupina poslancov teda nežiada o „výklad“ čl. 93\nods. 2 Ústavy, ale o doplnenie čl. 93 ods. 3 Ústavy. Ústavný súd má však, za podmienok čl.\n128 ods. 1 Ústavy, príslušné ustanovenia Ústavy vykladať, ale nie novelizovať. Návrh teda\nnespĺňa zákonom predpísané náležitosti a je zjavne neopodstatnený. Aj preto ho navrhujem\npodľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. (v platnom znení) o d m i e t n u ť .\n10. Z uvedených argumentov jednoznačne vyplýva, že návrh skupiny poslancov\npožaduje výklad tých istých ustanovení Ústavy, ako návrh vlády z 22. apríla 1997,\nprotokolovaný pod č. Rvp 220/97. Pokiaľ ide o výklad čl. 93 ods. 2 Ústavy je prekážka\nzačatého konania nepochybná. Ale aj o výklad čl. 72 Ústavy vláda žiadala jednak pokusom\no jeho rozbor, jednak jeho citáciou na str. 2 v bode c) a v uznesení vlády z 22. apríla 1997 č.\n278 v bode A.3. Preto je návrh skupiny poslancov neprípustný z dôvodov uvedených v § 24\nods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. a ako taký ho navrhujem podľa § 25 ods. 2 cit. zákona o d m i e\n\n10\n\nt n u ť , pravdaže iba vtedy, ak by návrh nebol odmietnutý z dôvodov uvedených v bodoch\n1 až 10 tejto časti môjho vyjadrenia.\nIII\nAk by sa Ústavný súd zaoberal problematikou meritórne zdôrazňujem, že prijímanie\nzákonov i ústavných zákonov, vrátane takých ústavných zákonov, ktorými sa novelizuje\nÚstava, formou referenda, vyhovuje ustanoveniam Ústavy o referende, základným\nustanoveniam i duchu Ústavy Slovenskej republiky. Moje stanovisko opieram o rad\nargumentov, predovšetkým sa však budem zaoberať obsahom návrhu.\n1. Je pravdou, že podľa čl. 72 Ústavy Národná rada Slovenskej republiky je jediným\nústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, ale z tohto ustanovenia nie\nje možné urobiť záver, že iný spôsob prijímania Ústavy a zákonov je vylúčený. Gramatický,\nlogický a systematický výklad Ústavy i jej základné ustanovenie o zdroji všetkej moci, vedú\nk celkom opačným záverom.\nPredovšetkým z gramatického hľadiska nemožno opomenúť, že podľa čl. 72 je\nNárodná rada jediným ústavodarným a zákonodarným o r g á n o m . Referendum nie je\n„orgánom“, ale spôsobom priameho výkonu štátnej moci občanmi. Cit. ustanovenie\nnehovorí, že Ústavu a zákony nemožno prijímať iným spôsobom a nehovorí ani to, že\nÚstavu a zákony môže prijímať iba Národná rada. Z čl. 72 Ústavy vyplýva iba to, že iné v\nÚstave uvedené orgány, ak majú normotvornú právomoc (napr. vláda), nemajú právomoc na\núrovni zákonodarstva, ale právomoc odvodenú alebo inak obmedzenú.\nOkrem toho v čase prijímania Ústavy SR jej čl. 72 reagoval na vtedajší, ešte\njestvujúci stav federálneho zákonodarstva a zákonodarného orgánu federácie (porov. aj čl.\n152 ods. 4, čl. 156 Ústavy).\nOsobitne významné je systematické zaradenie oddielu o referende do piatej hlavy\nÚstavy SR, ktorý upravuje zákonodarnú moc. Z toho jasne vyplýva, že Ústava považuje\nrozhodovanie v referende, ak má všeobecnú povahu a upravuje práva a povinnosti, za jeden\nz dvoch spôsobov výkonu zákonodarnej moci.\nTak vykladá uvedenú problematiku právna teória, judikatúra Ústavného súdu, a až do\núčelového spochybnenia priamej voľby prezidenta aj reprezentanti politického hnutia, ktoré\n\n11\n\nteraz požaduje novšie stanovisko Ústavného súdu. Poukazujem aspoň na stanovisko\npredsedu vlády, v ktorom 14. marca 1994 vyslovil, že referendum môže klásť otázky, ktoré\nnie sú celkom zodpovedajúce Ústave. Podpredsedníčka vlády K. Tóthová na 32. schôdzi\nNárodnej rady SR 25. mája až 9. júna 1994 uviedla: „...Referendom sa môže meniť aj\nÚstava... Piata hlava, ktorá sa volá „Zákonodarná moc“ upravuje dva subjekty... Ďalšia\nzákonodarná moc je referendum. A tam zákonodarným subjektom je ľud (stenografická\nspráva str. 599). „...Referendum je zákonodarná moc. To je zákonodarná moc ľudu najdemokratickejšia“ (tamtiež, str. 600). Jej neskoršie pokusy o vysvetlenie, že pripúšťa\ndoplnenie Ústavy formou referenda ale nie jej zmenu, jednak postráda odbornosť, lebo\nmedzi tým je rozdiel iba formálny, jednak sama na cit. schôdzi výslovne navrhla\nnovelizáciu zákona v tomto znení: „Petičný návrh na zmenu Ústavy sa nepovažuje za rozpor\ns Ústavou“ (tamtiež, str. 812).\nPritom má svoju dôležitosť aj skutočnosť, že vo vládnom návrhu Ústavy SR bolo\nreferendum systematicky zaradené do samostatnej šiestej hlavy, ale Národná rada zmenila\nsystematiku a referendum zaradila ako druhý oddiel, t. j. druhý spôsob zákonodarnej moci.\nPri výklade zákona sa skúma vôľa zákonodarcu a nie vôľa navrhovateľa zákona.\nOsobitný význam má výklad logického zmyslu a významu článku 93 ods. 3 Ústavy.\nAk by z čl. 72 naozaj vyplývalo, že v referende nie je možné prijímať ústavné a iné zákony,\nje ustanovenie čl. 93 ods. 3 zbytočné. Základné práva a slobody, dane, odvody a štátny\nrozpočet sa upravujú ústavnými a inými zákonmi (porov. napr. čl. 51, čl. 59 ods. 2, čl. 58\nods. 1, 2 Ústavy). Ak by zákonodarstvo ako celok bolo z referenda vylúčené, nebolo by\npotrebné ustanovením čl. 93 ods. 3 Ústavy ešte vylučovať z predmetu referenda určité\notázky zákonodarstva. Naopak, ak čl. 93 ods. 3 vylučuje z predmetu referenda niektoré\nústavné a iné zákony, znamená to, že ostatné ústavné zákony a zákony môžu byť\npredmetom referenda.\nPrípadné posledné zvyšky pochybností odstraňuje princíp, upravený v čl. 2 ods. 1\nÚstavy.\n2. Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením návrhu, že moje rozhodnutie zasahuje do\nústavne vymedzenej právomoci Národnej rady. Predovšetkým Ústava sama výslovne\nobmedzuje Národnú radu, keď jej nedovoľuje počas troch rokov zmeniť alebo zrušiť\n\n12\n\nvýsledky referenda ani ústavným zákonom (čl. 99 Ústavy). V ostatných prípadoch však\nzákonodarná a ústavodarná činnosť Národnej rady nie je obmedzená. Nikto netvrdí, že\nÚstavu možno meniť iba referendom. Národná rada môže, okrem prípadu upraveného v čl.\n99 Ústavy, prijímať a meniť Ústavu a zákony podľa svojho uváženia.\nPrávna sila výsledkov referenda je v období troch rokov od jeho vykonania fakticky\nväčšia, než akú má ústavný zákon prijatý Národnou radou. Ústavný zákon Národnej rady\nmožno meniť kedykoľvek po jeho prijatí, ale rozhodnutie, vrátane ústavného zákona\nprijatého v referende, možno zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom Národnej rady (čl. 99\nods. 1) alebo ústavným zákonom prijatým v referende (čl. 99 ods. 2 Ústavy) až po troch\nrokoch. Ak by predmetom referenda nemohli byť ústavné otázky, nebolo by potrebné\npoužiť dikciu, podľa ktorej sa - po troch rokoch - výsledok referenda môže zmeniť alebo\nzrušiť „ústavným zákonom“, ale stačilo by požadovať uznesenie Národnej rady prijaté\nkvalifikovanou väčšinou troch pätín všetkých poslancov.\n3. Návrh skupiny poslancov, s odvolaním sa na spojitosť čl. 93 ods. 1 a čl. 93 ods. 2\nÚstavy, popiera možnosť v jednom prípade potvrdzovať už prijatý ústavný zákon a v\ndruhom prípade ho schvaľovať. Takáto argumentácia je však nesprávna. Jednotiacim\nkritériom, ktoré spája prvý a druhý odsek čl. 93 je práve schvaľovanie ústavného zákona a\nto buď spolurozhodovaním alebo samostatným rozhodovaním. V prvom prípade ide o\nvzdanie sa suverenity alebo jej časti, čo sú vôbec najdôležitejšie otázky existencie štátu,\npreto je proces rozhodovania dvojstupňový. O ostatných ústavných otázkach môže\nrozhodnúť buď Národná rada alebo občania v referende.\n4. Posudzovaný návrh nepovažuje zmenu Ústavy, spočívajúcu v zmene spôsobu\nvoľby prezidenta republiky, za „inú dôležitú otázku verejného záujmu“ v zmysle čl. 93 ods.\n2 Ústavy. S tým však nemožno súhlasiť z viacerých dôvodov.\nTo, že ide o dôležitú otázku verejného záujmu dokazuje skutočnosť, že viac ako\njedna šestina oprávnených voličov v krátkom čase podpísala petíciu za priamu voľbu\nprezidenta, že podľa prieskumov verejnej mienky, vykonaných agentúrou MVK 80,2 %,\npodľa agentúry FOCUS 88, 8 % občanov by sa zúčastnilo referenda o priamej voľbe\nprezidenta. Ďalej podľa prieskumu, vykonaného agentúrou MVK 56,4 %, podľa agentúry\n\n13\n\nFOCUS 67,1 % a podľa Výskumného ústavu Štatistického úradu SR 62 % dospelej\npopulácie je za to, aby prezidenta republiky volili priamo občania. Podľa najnovšieho\nprieskumu, vykonaného VÚ Štatistického úradu SR v apríli 1997, s priamou voľbou\nprezidenta súhlasí 76 % respondentov. Keďže vo zvyšujúcich percentách sú zahrnutí aj\nobčania dosiaľ nerozhodnutí a tí, ktorí by sa referenda nezúčastnili (ale pretože tvoria\nmenšinu ich názor nie je v zmysle čl. 98 ods. 1 Ústavy rozhodujúci), z doterajších\nprieskumov vyplýva, že mienka verejnosti zreteľne považuje skúmanú problematiku za\ndôležitú otázku verejného záujmu. Výsledky prieskumov boli uverejnené napr. v denníku\nSME 9. 4. 1997.\nZnačný záujem verejnosti o veci, patriace do oblasti verejného práva, plne dokazuje\nexistenciu dôležitého verejného záujmu v zmysle čl. 93 ods. 2 Ústavy.\nDôležité otázky verejného záujmu sú spravidla upravované zákonmi. To vyplýva z\npožiadavky, aby v dôležitých otázkach verejného záujmu platilo pravidlo správania sa, ktoré\nje jednotné pre všetky fyzické osoby, právnické osoby i štát a aby dodržiavanie tohto\npravidla bolo vynutiteľné štátnou mocou, vrátane prípadného sankcionovania. Uvedené\npožiadavky však v právnom štáte spĺňa iba zákon.\nAk by sa v referende mohlo rozhodovať len o takých otázkach, ktoré si nežiadajú\nnormatívnu úpravu, bolo by možné referendum organizovať iba k nepodstatným,\ndruhoradým otázkam. To by však bolo ponížením úrovne rozhodovania v referende, ktoré\nnijako nezodpovedá zámeru, vyjadrenému v základnom ustanovení Ústavy, t. j. v čl. 2 ods.\n1.\n5. Návrh skupiny poslancov, s poukazom na znenie čl. 101 ods. 2 Ústavy uvádza, že\ncit. ustanovenie o spôsobe voľby prezidenta neobsahuje riešenie „otázky“. Tento názor\npovažujem za zjavne nesprávny. Aj ustanovenie čl. 101 ods. 2 Ústavy rieši „otázku“, a to\notázku spôsobu voľby. Samozrejme nie je potrebné, aby v čl. 101 ods. 2 bolo uvedené slovo\n„otázka“ a aby len ustanovenia, ktoré také slovo obsahujú, mohli byť predmetom „otázky“,\no ktorej sa rozhoduje formou referenda.\n6. Rovnako nesprávny je poukaz na čl. 98 ods. 2 Ústavy. Z ustanovenia čl. 98 ods. 2\nnijako nevyplývajú prekážky prijatia ústavného zákona občanmi v referende. Výsledky\n\n14\n\nreferenda sa vyhlásia „rovnako ako zákon“, t. j. v publikačnom prostriedku, určenom na\nvyhlasovanie zákonov. Podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov SR sa Ústava\nSR, ústavné zákony a ostatné zákony vyhlasujú rovnakým spôsobom v Zbierke zákonov.\nRozdiely medzi nimi nie sú v spôsobe vyhlásenia ale (okrem obsahových rozdielov) v\noznačení zákona ako ústavného zákona a vo formulácii úvodnej vety. Pre ústavné zákony\nteda neplatí nijaký osobitný spôsob vyhlasovania.\nPredmetom referenda, okrem zákonov a ústavných zákonov, môžu byť aj iné právom\nneupravené dôležité otázky. Keďže však výsledky referenda o normatívnych i prípadných\nnenormatívnych otázkach sa vyhlasujú rovnakým spôsobom v rovnakom publikačnom\nprostriedku, Ústava stručne hovorí, že sa vyhlasujú „rovnako ako zákon“.\nIV\nZáverom zhrniem úvahy, ktorými som sa spravoval, keď som si osvojil názor, že\nobčania majú právo prijímať v referende aj ústavné a iné zákony. Mnohé argumenty som už\nuviedol aj s ich rozborom, tie iba zhrniem a ostatné doplním.\n1. Východiskom základného významu je ustanovenie čl. 2 ods. 1 Ústavy, podľa\nktorého štátna moc, teda aj zákonodarná moc, pochádza od občanov, ktorí majú právo\nvykonávať ju aj priamo, t. j. prostredníctvom referenda. Cit. ustanovenie teda rozlišuje\nvýkon štátnej moci prostredníctvom volených zástupcov alebo priamy výkon štátnej moci.\nJedinými štátnymi funkcionármi, ktorí sú volení občanmi, sú poslanci Národnej rady. Z\ntoho bezo zvyšku vyplýva, že štátnu moc môžu občania vykonávať prostredníctvom\nposlancov parlamentu alebo priamo. Základnou a najdôležitejšou náplňou činnosti\nparlamentu je prijímanie zákonov. Ak teda občania môžu svoju štátnu moc vykonávať aj\ninak ako prostredníctvom poslancov, môžu namiesto nich vykonávať aj zákonodarnú\nčinnosť. Keďže Ústava sama označuje cit. ustanovenie za základné, znamená to, že v jeho\nduchu treba vykladať všetky ustanovenia ostatných hláv Ústavy.\n2. Jediným, aj to iba čiastočným spochybnením možnosti prijímať v referende\nústavné zákony, je ustanovenie čl. 72 Ústavy. No toto ustanovenie hovorí o „orgáne“,\nreferendum však nie je orgánom, ale spôsobom priameho výkonu štátnej moci. Okrem toho\n\n15\n\ntaxatívny výpočet prípadov, upravovaných ústavnými a inými zákonmi, ktoré z predmetu\nreferenda vylučuje čl. 93 ods. 3 Ústavy jednoznačne dokazuje, že ostatné ústavné a iné\nzákony môžu byť predmetom referenda. Ak by aj potom zostali zvyšky pochybností (ktoré\nja nemám), treba ich riešiť podľa východiskového princípu, upraveného v čl. 2 ods. 1\nÚstavy.\n3. Čl. 93 Ústavy rozlišuje referendum obligatórne, uvedené v odseku 1 a fakultatívne,\nupravené v odseku 2. Výnimky z odseku 2 sú taxatívne vyrátané v odseku 3 cit.\nustanovenia.\n4. Ustanovenie čl. 99 ods. 1 Ústavy hovorí, že Národná rada môže výsledok\nreferenda zmeniť alebo zrušiť „svojím“ ústavným zákonom. Z toho vyplýva, že existujú\nústavné zákony prijímané Národnou radou a ústavné zákony prijímané inak, t. j. formou\nreferenda.\n5. Z dikcie čl. 93 ods. 2, ktoré používa výraz „rozhodnúť“ a čl. 98 ods. 1 Ústavy, kde\nje uvedený výraz „rozhodnutie“, vyplýva decízny (rozhodovací) charakter referenda. Ak\nvýsledkom referenda je rozhodnutie a ak toto rozhodnutie je záväzné (čl. 98, 99 Ústavy)\nznamená to, že kladný výsledok referenda už nie je podrobený procesu ďalšieho\nschvaľovania. To platí aj na rozhodovanie o otázke, ktorá má normatívny charakter. Preto\npriamym výsledkom referenda o otázke, ktorá má normatívnu povahu, je zákon alebo\nústavný zákon.\n6. Až do vzniku predmetného sporu všetky mne známe odborné publikácie buď\npoukazovali na určitý rozpor medzi čl. 72 a čl. 93 ods. 3 Ústavy, ale klonilo sa k logickej\nmožnosti, že predmetom referenda môžu byť aj návrhy zákonov (L. Orosz: „Ústava\nSlovenskej republiky a základ tvorby práva“, Justičná revue č. 3/1993, str. 3), alebo\npovažovali túto možnosť za nespornú.\nSlovník cudzích slov (A. Hollý, Ľ. Zúbek, Tatran Bratislava 1953 str. 851) uvádza:\n„Referendum (lat. doslovne: to, čo má byť zistené, zodpovedané) - hlasovanie ľudu o\nzásadnej\n\notázke\n\nústavodarstva,\n\nzákonodarstva\n\n16\n\nalebo\n\nvôbec\n\nštátneho\n\nživota“.\n\nPoznamenávam, že členom redakčnej rady bol a heslá právneho charakteru lektoroval Š.\nLuby.\nPrávnický slovník (II. diel, Z. Madar a kol., Orbis - Praha 1978, str. 214) považuje\nreferendum za „rozhodovanie občanov v priamom hlasovaní o ústavnopolitickej alebo\nzákonodarnej otázke. Občania, ktorí majú volebné právo, sa v referende vyslovujú za alebo\nproti navrhovanému ústavnopolitickému alebo zákonodarnému aktu... Predmetom referenda\nsú spravidla ústavné alebo bežné zákony.“\nJ. Prusák v práci „Kapitoly z teórie štátu a práva II“ (Vydavateľské odd. PF UK\n1993) medzi normatívnymi aktami uvádza výsledky referenda so silou zákona (str. 114).\nPodľa neho „rovnaký stupeň právnej sily... (ako Ústava) majú výsledky... referenda o inej\ndôležitej otázke verejného záujmu“ (str. 103). „Primárne právne normy prijímajú... orgány\nso zákonodarnou a ústavodarnou právomocou, vrátane ľudového hlasovania o návrhoch\nzákonov“ (str. 217).\nObdobné závery vyslovil J. Prusák v diele „Teória práva“ (Vydavateľské odd. PF UK\nBratislava 1995), keď uvádza: „V Slovenskej republike majú právo rozhodovať o návrhoch\nna prijatie normatívnych právnych aktov: a) Národná rada Slovenskej republiky, b) občania\n(voliči) Slovenskej republiky v celoštátnom referende“ (str. 184). Ústavu a ústavné zákony\nu nás prijíma parlament... Rovnaký stupeň právnej sily majú výsledky... referenda o inej\ndôležitej ústavnej otázke verejného záujmu“ (str. 189 - 190). Aj v tabuľke (na str. 194) sú\nvýsledky referenda so silou ústavného zákona zaradené medzi normatívne akty.\nZhodné výsledky úvah publikoval D. Lipšic v článku „Referendum o zmene Ústavy a\npriama voľba prezidenta“, Justičná revue č. 2/1997, str. 31 a nasl.\nOpačný názor nachádzam iba u P. Brňáka v krátkej reakcii na D. Lipšica „Niekoľko\notáznikov k téme referendum a Ústava Slovenskej republiky“, Justičná revue č. 2/1997, str.\n39 - 40. Na jeho názory som obsahovo odpovedal v III. časti tohto stanoviska.\n7. Pri vyhlasovaní referenda som sa plne spravoval aj doterajšími stanoviskami\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, z ktorých citujem:\n\n17\n\nV rozhodnutí č. II. ÚS 94/95 sa uvádza, že „referendum je v Ústave najvyššou\npredvídanou formou, v ktorej sa vôľa obyvateľstva stane všeobecne právne záväznou“ (str.\n21).\nV náleze Ústavného súdu č. PL. ÚS 42/95 z 2. mája 1996 Ústavný súd urobil tieto\nzávery:\n„Referendum je upravené v druhom oddiele piatej hlavy Ústavy. Ústavný súd\nSlovenskej republiky to považuje za logicky i vecne správne, pretože ide vlastne\no vykonávanie zákonodarnej moci priamo občanmi... Ústavodarný orgán upravil\nzákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen\nNárodnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom“ (str. 13).\n„Základným východiskom riešenia tejto problematiky je čl. 2 ods. 1 Ústavy. Štátna\nmoc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených\nzástupcov (poslancov) alebo priamo... I keď občania delegujú svoje práva parlamentu,\npredsa im zostáva - ako nositeľovi primárnej originálnej moci - právo rozhodovať o\nniektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo v referende... (To)\nim poskytuje možnosť realizovať primárnu neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by\nparlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov... Referendum je určitou „poistkou\nobčana voči parlamentu... aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba\nzodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť“ (str. 14 - 15).\nCit. závery pléna Ústavného súdu považujem za záväzné nielen pre mňa, ale\nvzhľadom na princíp uvedený v § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., aj pre senát Ústavného súdu.\n8. Na základe dôkladného rozboru Ústavy SR, stanovísk právnej teórie i doterajšej\njudikatúry Ústavného súdu, považujem záver o prípustnosti referenda, ktorým sa prijíma\nústavný alebo iný zákon, vrátane zmeny Ústavy uskutočnenej týmto spôsobom, za plne\nopodstatnený a jednoznačne správny.\nV\nVzhľadom na uvedené žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky\n1. o d m i e t o l návrh na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy SR, prípadne aby\n\n18\n\n2. neprijal výklad uvedený v návrhu na začatie konania, aby návrh skupiny poslancov\nNárodnej rady SR zamietol a aby prijal v ý k l a d čl. 93 ods. 2 Ústavy a čl. 72 Ústavy\nSlovenskej republiky, ktorý uvádzam v I. časti tohto vyjadrenia.»\n\nIII.\nSPÔSOBILOSŤ STRÁN BYŤ ÚČASTNÍKOM\nINICIOVANÉHO SPORU\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prerokoval návrh\nnavrhovateľov na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania dňa 21. mája\n1997 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o\norganizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej len\n„zákon č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z.“).\nPrezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) navrhol, aby ústavný súd\nnávrh odmietol z viac dôvodov. Prvý z nich sa zakladá na tvrdení, že návrh skupiny\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“) požaduje\nvýklad tých istých ustanovení Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ako návrh\nvlády Slovenskej republiky z 22. apríla 1997 protokolovaný pod č. Rvp 220/97. Preto podľa\nnázoru odporcu návrh skupiny poslancov nie je prípustný z dôvodov uvedených v § 24 ods.\n2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. Podľa tohto ustanovenia: „Návrh\nnie je prípustný ani v prípade, ak Ústavný súd v tej istej veci koná; ak ho podal oprávnený\nnavrhovateľ, má právo zúčastniť sa na konaní o skôr podanom návrhu ako vedľajší účastník\nkonania.“ Ústavný súd uznesením II. ÚS 30/97 odmietol na neverejnom zasadnutí senátu\n13. mája 1997 návrh vlády Slovenskej republiky protokolovaný pod č. Rvp 220/97.\nNámietka prezidenta o neprípustnosti návrhu skupiny poslancov nemá oporu v § 24 ods. 2\nzákona č. 38/1993 Z. z v znení zákona č. 293/1995 Z. z. Preto ju ústavný súd neprijal.\n\n19\n\nPodľa právneho názoru ústavného súdu: „Doterajšiu prax uplatňovania čl. 128 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky možno\nzovšeobecniť tak, že ústavný súd o návrhu koná až vtedy, keď sa preukáže splnenie\npodmienok ustanovených ústavou na začatie takého konania. Prvou podmienkou pre\npodanie takéhoto návrhu je vznik sporu medzi navrhovateľom a štátnym orgánom. Spor\nmedzi navrhovateľom a subjektom rozdielnym od štátneho orgánu nemá povahu sporu\npodľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ani vtedy, ak jeho objektom je ústavou\nzaručené právo alebo povinnosť účastníka sporu. Druhou podmienkou je vznik sporu o\nprávo alebo povinnosť, ktorú ústava priznáva stranám sporu. Spor podľa čl. 128 ods. 1\nústavy nemôže vzniknúť vtedy, ak jedna zo strán sporu nemá ústavou priznané právo alebo\npovinnosť“ (II. ÚS 30/97, s. 22).\nPrezident Slovenskej republiky namietol, že navrhovateľ o ňom nesprávne tvrdil, že\nformuloval štvrtú otázku. V posudzovanom prípade však o tom, že sa bude konať\nreferendum o 4. otázke, nerozhodol prezident, ani iný štátny orgán, ale 495 241 občanov\nSlovenskej republiky zastúpených petičným výborom. Preto prezident nemôže byť\nprocesnou stranou v spore, ktorý nie je sporom o výklad ústavy medzi skupinou poslancov a\nprezidentom, ale medzi skupinou poslancov a 495 241 občanmi.\nÚstavný súd toto tvrdenie odporcu neprijal. Postavenie účastníka konania pred\nústavným súdom nevzniká tým, že štátny orgán sa označí za účastníka. Štátny orgán sa\nstane účastníkom konania v závislosti od svojho právneho postavenia ustanoveného\nprávnym poriadkom.\nUstanovenia druhého oddielu piatej hlavy Ústavy Slovenskej republiky sa týkajú\nreferenda, ktoré sa vykonáva zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb.\no spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n158/1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.\n564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 269/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 564/1992 Zb. v znení neskorších\n\n20\n\npredpisov“). Niektoré ustanovenia zákona č. 269/1995 Z. z. stratili platnosť na základe\nrozhodnutia ústavného súdu (PL. ÚS 42/95).\nPodľa § 1c) ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z.:\n„Prezident republiky preskúma, či petícia svojím obsahom zodpovedá ústave a osobitnému\nzákonu a či má predpísané náležitosti.“\nPodľa § 1c) ods. 2 zákona č. 158/1994 Z. z.: „Ak podmienky uvedené v odseku 1\nneboli splnené, prezident republiky vyhlásenie referenda odmietne. O svojom rozhodnutí\ninformuje zástupcu petičného výboru.“\nPrávne postavenie vyhlasovateľa referenda je ústavou a zákonom upravené tak, že sa\nmôže stať účastníkom sporu o výklad čl. 93 ods. 2 ústavy.\nPodľa § 46 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z.:\n„Oprávnenými na podanie návrhu sú osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e).“ Podľa §\n18 ods. 1 písm. a) tohto zákona: „Ústavný súd začne konanie, ak návrh podá najmenej\npätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.“ Ustanovenie § 46 ods. 1 zákona č.\n38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. v systematike tohto predpisu je zaradené do\ntretieho oddielu druhej hlavy, ktorý má názov Výklad ústavných zákonov. Ustanovenie § 46\nods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. možno kvalifikovať ako\nprávnu normu spresňujúcu čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v tom zmysle, že vylučuje\npochybnosť o tom, či skupina poslancov vôbec môže podať taký návrh, v ktorom požiada\nústavný súd o výklad ústavy, ak je vec sporná.\nNávrh skupiny poslancov musí spĺňať ďalšie podmienky a musí mať zákonom\npredpísané náležitosti, ak sa s ním majú spojiť právne účinky konania o výklad ústavných\nzákonov.\n\n21\n\nPodmienkou konania podľa čl. 128 ods. 1 ústavy je ústavne relevantný spor (II. ÚS\n30/97, s. 24). Predmetom sporu v konkrétnom prípade je možnosť zmeny ústavy\nreferendom.\nČlánok 72 ústavy možno interpretovať tak, že Národná rada Slovenskej republiky je\nštátnym orgánom, ktorý má ústavou priznané postavenie umožňujúce jej stať sa účastníkom\nústavne relevantného sporu, ktorého predmetom je otázka, či ústavu možno zmeniť len\nrozhodnutím Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 84 ods. 3, alebo aj iným\nspôsobom.\nPrezident Slovenskej republiky navrhol aj to, aby ústavný súd návrh odmietol ako\nzjavne neopodstatnený z dôvodu, že navrhovateľ v skutočnosti nežiada o výklad čl. 93 ods.\n2 ústavy, ale o doplnenie čl. 93 ods. 3 ústavy, čím od ústavného súdu nevyžaduje výklad\nústavy, ale jej novelizáciu.\nÚstavný súd v konaní o výklade ústavy nemôže konať, ak výsledkom konania sú\nprávne účinky, ktoré sa dajú dosiahnuť len uplatnením ústavodarnej právomoci Národnej\nrady Slovenskej republiky. Návrh skupiny poslancov však takú povahu nemal. Ústava\nvytvára dostatočný právny základ, z ktorého prostredníctvom výkladu noriem výslovne\nustanovených v ústave možno odvodiť odpoveď na otázku, ktorá je predmetom žiadosti\nnavrhovateľa. Preto ústavný súd neprijal požiadavku odporcu, aby návrh odmietol ako\nzjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd konštatoval, že návrh mal všetky náležitosti predpísané § 20 zákona č.\n38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. a prijal ho uznesením podľa § 25 ods. 3\nzákona na konanie.\n\n22\n\nIV.\nVÝKLAD ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY\nÚstavný súd v konaní o výklade ústavy na základe konkrétneho prípadu rozhoduje o\npravidlách uplatenia ústavy v opakujúcich sa podmienkach pre neurčitý počet prípadov,\nktoré v budúcnosti môžu, ale nemusia vzniknúť. Čas je podmienený jedine platnosťou\nsúčasnej ústavy. Až po zmene ústavy môže vzniknúť situácia, ktorej ústavný základ bude\ntaký, aby odôvodnil alebo vynútil podanie nového výkladu ústavnej normy.\nAj keď skupina poslancov požiadala o výklad čl. 72 a čl. 93 ods. 2 ústavy, nie je\nmožné podať seriózny výklad bez toho, aby sa nebral zreteľ na nadväzujúce články 84 ods.\n3, čl. 86 písm. a), čl. 93 až 99 ústavy. Výklad článkov ústavy musí sa vykonať striktne\nprávne bez politicky motivovaného sporu.\nSkôr, ako pristúpi ústavný súd k samotnému výkladu ústavných článkov, je užitočné\npoukázať aj na ústavný vývin v tejto oblasti; ako sa v minulosti, podľa platných ústav,\nupravovala zmena ústavy a v tejto spojitosti ústavný súd sa zaoberal aj s bezprostredne\nsúvisiacim inštitútom referenda pri uplatňovaní priamej demokracie. Ústavný súd v\nkonaní o výklade relevantných ustanovení ústavy porovnával právne úpravy referenda\npodľa ústav cudzích štátov, ktoré si vybral zo skupiny štátov považovaných za krajiny s\nvyspelou demokraciou, ako aj štáty, ktoré podobne ako Slovenská republika\ntransformujú svoje spoločenské a ústavné zriadenie.\nPredchádzajúce ústavy platné na území Slovenska výslovne upravovali zmenu\nústavy.\nPodľa čl. I ods. 2 zákona č. 121/1920 Zb., ktorým sa uvádza ústavná listina\nČeskoslovenskej republiky: „Ústavná listina a jej súčasti môžu byť zmenené alebo\ndoplňované len zákonmi označenými za ústavné (§ 33).“\n\n23\n\nNa základe § 172 ods. 1 ústavného zákona č. 150/1948 Zb. Ústava Československej\nrepubliky: „Ústava sa môže meniť a dopĺňať len zákonmi, ktoré sú označené ako ústavné a\nprijaté podľa príslušných ustanovení (§ 54 ods. 2).“\nZmenu ústavy upravoval čl. 111 ods. 1 ústavného zákona č. 100/1960 Zb. Ústava\nČeskoslovenskej socialistickej republiky, v ktorom sa uvádza: „Ústava sa môže meniť iba\nústavným zákonom.“\nPodľa čl. 142 ods. 1 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii:\n„Ústava Československej socialistickej republiky môže byť zmenená iba ústavným\nzákonom Federálneho zhromaždenia.“\nV platnej Ústave Slovenskej republiky nie je výslovné ustanovenie o tom, kedy a ako\nmožno meniť ústavu. Absentujúcu normu ústavy nemožno automaticky stotožniť s čl. 84\nods. 3 ústavy, ktorým sa upravujú podmienky prijatia ústavného zákona.\nÚstavnoprávna história druhej relevantnej otázky - referenda je stručnejšia, než\ndejiny úprav spôsobu zmeny ústavy.\nPodľa § 46 ods. 4 zákona č. 121/1920 Zb.: „Hlasovanie ľudu nie je prípustné\no vládnych návrhoch zákonov, ktorými sa má zmeniť alebo doplniť ústavná listina a jej\nsúčasti.“\nOd prijatia ústavného zákona č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky až\ndo konca 80. rokov referendum nebolo predmetom právnej úpravy. Na začiatku 90. rokov sa\nreferendum uzákonilo ústavným zákonom č. 327/1991 Zb. o referende a nadväzujúcim\nzákonom č. 490/1991 Zb. o spôsobe vykonania referenda.\nČlánok 1 ods. 1 ústavného zákona č. 327/1991 Zb. v referende umožňoval občanom\npredložiť na rozhodnutie zásadné otázky formy štátoprávneho usporiadania Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky. O návrhu na\n\n24\n\nvystúpenie Českej republiky alebo\n\nSlovenskej republiky z československej federácie sa mohlo rozhodnúť len referendom (čl. 1\nods. 2 cit. zákona). Výsledok referenda vyhláseného podľa čl. 1 ods. 1 mal záväznosť\nústavného zákona (čl. 6 ods. 1).\nPodľa § 3 ods. 2 zákona č. 490/1991 Zb. otázka predložená na rozhodnutie\nv referende musí byť formulovaná tak, aby bolo možné na ňu jednoznačne odpovedať „áno“\nalebo „nie“. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 327/1991 Zb. v referende možno rozhodovať o\nviacerých otázkach.\nPrávna úprava referenda podľa ústavného zákona č. 327/1991 Zb. formálne nebola\nzrušená. Vzhľadom na predmet jej úpravy možno túto právnu úpravu pokladať za obsolétnu\nbez nevyhnutnosti preskúmať jej súlad s ústavou podľa čl. 152 ods. 1 až 3.\nZ porovnávacej analýzy ústavný súd vyvodil záver dôležitý pre systematizáciu\nreferenda, ako aj pre vymedzenie ústavnoprávne relevantných pojmov.\nReferendum je ústavnoprávny inštitút, ktorého účelom je zabezpečiť občanom štátu,\naby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle. Občania v referende uplatňujú toto\nsvoje oprávnenie hlasovaním, ktoré má právne účinky. Hlasovanie občanov bez právnych\núčinkov je ľudovou iniciatívou, plebiscitom.\nPodľa spôsobu iniciovania referendum môže byť obligatórne alebo fakultatívne.\nTermín „obligatórny“ sa môže spájať s rozdielnym právnym obsahom. Obligatórnosť\nreferenda môže vyjadrovať povinnosť štátneho orgánu vyhlásiť občanmi iniciované\nreferendum spĺňajúce všetky právne podmienky pre prípravu referenda. Obligatórnosť\nreferenda však môže vyjadrovať aj podstatnejší znak - povinnosť štátu dať občanom na\nrozhodnutie niektoré otázky. Pretože tento znak je dôležitejší, než povinnosť štátneho\norgánu vyhlásiť občanmi iniciované referendum, obligatórne referendum možno definovať\nako referendum, ktorým si parlament musí nechať od občanov schváliť svoje zásadné\nrozhodnutie, ktoré má charakter ustanovený ústavou. Závisí od jednotlivých štátov, aký\n\n25\n\nokruh rozhodnutí určia na schválenie občanmi. Zmena ústavy je obvyklým predmetom\nreferenda v krajinách, kde sa podľa ústavy umožňuje uplatniť priamu demokraciu\nprostredníctvom obligatórneho referenda.\nFakultatívne referendum je referendum, ktoré sa môže zvolať na základe úvahy\nštátneho orgánu, alebo vtedy, keď ustanovený počet voličov sa rozhodne požiadať\no vyhlásenie referenda.\nStupeň prepracovanosti zahraničných modelov je veľmi rozdielny. Akokoľvek\nprepracované zahraničné modely však nemôžu byť nápomocné pre správnu odpoveď na\notázku o možnosti meniť referendom Ústavu Slovenskej republiky. Prínos porovnávacej\nanalýzy spočíva len vo vytvorení predpokladov pre kvalifikáciu foriem referenda podľa čl.\n93 ods. 1 a 2 ústavy.\nNavrhovateľ požiadal ústavný súd o výklad čl. 72 a 93 ods. 2 ústavy. Navrhovateľ\nnepožiadal o výklad všetkých ustanovení piatej hlavy ústavy, ktoré sú relevantné pre\nodpoveď na otázku, či ústavu možno zmeniť referendom. Ustanovenia Ústavy Slovenskej\nrepubliky sa však vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných\nnoriem. Pri výklade čl. 72 a čl. 93 ods. 2 ústavy sú právne relevantné aj ďalšie ustanovenia\nprvého oddielu piatej hlavy ústavy (čl. 84 ods. 3 a 86 písm. a)), celý druhý oddiel piatej\nhlavy (čl. 93 až 100), ako aj ustanovenia prvého oddielu prvej hlavy (čl. 2, 7) a tretieho\noddielu druhej hlavy (čl. 30).\nPodľa čl. 2 ods. 1: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú\nprostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“\nVýkon štátnej moci priamo občanmi je samostatnou formou uplatnenia moci v štáte\nobčanmi, ktorí sú originálnymi nositeľmi moci. Občania Slovenskej republiky svoje práva\ndelegujú Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá vykonáva delegovanú normotvorbu.\nTento princíp čl. 2 ods. 1 sa premietol do ďalších ustanovení ústavy.\n\n26\n\nPodľa čl. 30 ods. 1 ústavy: „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných\nvecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.“ Termín „zúčastňovať sa na správe\nverejných vecí priamo...“ nemožno uplatňovať reštriktívne v zmysle práva občanov\nzúčastňovať sa len na uplatňovaní výkonnej moci v štáte či už účasťou na výkone štátnej\nsprávy alebo územnej samosprávy. V nadväznosti na čl. 2 ods. 1 ústavy sa občanom\nzaručuje právo zúčastňovať sa priamo na uplatňovaní každej zložky verejnej moci.\nV súlade s čl. 2 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy sa piata hlava člení na dva rovnocenné\noddiely ustanovujúce zákonodarnú moc v Slovenskej republike.\nV prvom oddiele ústavy sa upravujú podmienky zmeny ústavy normotvornou\nčinnosťou štátnych orgánov. Článkom 72 sa právomoc zmeniť ústavu priznáva Národnej\nrade Slovenskej republiky. Zároveň sa ním zaručuje, že nijaký iný štátny orgán nemôže\nzmeniť ústavu. Článok 84 ods. 3 ústavy je procesnou normou ústavného práva. Upravuje\nprocedúru, ktorá sa v Národnej rade Slovenskej republiky musí dodržať, aby zmena ústavy\nbola v súlade s ústavou. Článkom 86 písm. a) sa v podstate len potvrdzuje právomoc podľa\nčl. 72 za účelom prehľadného systematického usporiadania všetkých činností, ktoré\nústavodarca zveril parlamentu. V ústave sa nikde nenachádza ustanovenie, ktorým by sa\nobčania jednoznačne vzdali možnosti, ak si to bude vyžadovať potreba, zmeniť ústavu.\nOtázka ale znie, či tak môžu urobiť priamo referendom alebo prostredníctvom svojich\nzástupcov, poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Navrhovateľ uviedol, že čl. 72 a\nčl. 93 ods. 2 ústavy neumožňuje prezidentovi vyhlásiť referendum o zmene ústavy na\nzáklade petície občanov. Podľa názoru ústavného súdu v demokratickom parlamentnom\nsystéme občania sami uznávajú, že ich originálna moc je obmedzená ústavou, ktorú prijal\nústavodarný orgán a ktorému občania delegovali svoju moc. Zastupiteľský orgán, jeho\nposlanci v mene občanov prijímajú právne normy, ktorými sa nielen občania, ale aj\nzastupiteľský orgán riadi. Pokiaľ ide o uplatnenie originálnej moci občanmi v zákonodarnej\noblasti, táto sa prejavuje v referende nimi iniciovanom a prezidentom vyhlásenom.\nÚstavný súd už vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 42/95 vyslovil:\n\n„Národná rada\n\nv zákonodarnom procese realizuje delegovanú právomoc. Naproti tomu občania svoju\n\n27\n\noriginálnu právomoc môžu realizovať podľa ústavy tak, že o vyhlásenie referenda požiada\nna základe petície aspoň 350 000 občanov. Z uvedeného vyplýva, že ústavodarný orgán\nupravil zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí\nnielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom. ... i keď občania\ndelegujú svoje práva parlamentu, predsa im zostáva - ako nositeľovi primárnej originálnej\nmoci - právo rozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu\npriamo v referende, nezávisle na parlamente. Právo občanov podať petíciu za vyhlásenie\nreferenda im poskytuje možnosť realizovať primárnu, neodvodenú moc aj v takých\nprípadoch, keď by parlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov. To jest, ak by\no niektorých dôležitých otázkach nechcel alebo nedokázal rozhodnúť.“\nDruhý oddiel piatej hlavy Ústavy Slovenskej republiky má pomenovanie\nReferendum. Ústavodarca týmto pomenovaním výslovne prejavil zámer spojiť s hlasovaním\nobčanov právne účinky. Predmetom hlasovania občanov nemusí byť nevyhnutne zmena\nústavného zákona alebo zákona. V referende sa môže rozhodovať aj o iných otázkach\nspoločenského diania (čl. 93 ods. 2 ústavy). Povinnosťou kompetentného štátneho orgánu je\nzabezpečiť, aby návrh prijatý v referende vyvolal potrebný právny účinok. V referende\nnemožno priamo na základe výsledku hlasovania zmeniť ústavu. Prijatie návrhu v\nreferende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na\nhlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende\nzmenil časť ústavy, ktorá bola predmetom vyhláseného referenda. Ústava však\nneobsahuje ustanovenie umožňujúce občanom, aby hlasovali priamo o formulácii\nnavrhnutej zmeny ústavy.\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 93 rozlišuje dve formy referenda, obligatórne\nreferendum (čl. 93 ods. 1 ústavy), v ktorom sa potvrdzuje ústavný zákon o vstupe do\nštátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku a fakultatívne referendum\n(čl. 93 ods. 2 ústavy), v ktorom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach\nverejného záujmu, pokiaľ nejde o otázky, ktoré nemôžu byť predmetom referenda (čl. 93\nods. 3).\n\n28\n\nDeterminujúcim znakom obligatórneho referenda je povinnosť štátneho orgánu\npredložiť na rozhodnutie (občan nie je iniciátor referenda) presne definované otázky na\nvstup do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku.\nObligatórnym referendom, ako vidieť, sa potvrdzuje ústavný zákon, ktorého predmet\nje taxatívne určený. Potvrdzovanie ústavného zákona v ústavou ustanovených prípadoch\nnemožno identifikovať s povinnosťou občanov vysloviť súhlas s prijatým ústavným\nzákonom. Pri potvrdzovaní ústavného zákona občania uvažujú medzi kladnou a zápornou\nodpoveďou, a tým rozhodujú, či z ich vôle vzniknú právne účinky predchádzajúceho\nhlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o ústavnom zákone. Ústava teda výslovne\nvytvára právny základ pre rozhodovanie občanov o prijatí ústavného zákona.\nFakultatívne referendum sa môže konať na základe čl. 93 ods. 2 ústavy o iných\ndôležitých otázkach verejného záujmu. Tu treba opätovne pripomenúť, že otázky dôležitého\nverejného záujmu sa riešia aj v čl. 93 ods. 3 ústavy, a to formou zákazu. Napriek svojej\nkvalite predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny\nrozpočet. Občania v referende podľa čl. 93 ods. 2 ústavy môžu priamo uplatniť svoju\nvôľu, ktorá smeruje k zmene alebo k doplneniu ústavy. Výnimku tvorí čl. 99 ods. 2\nústavy, kde sa nemôže referendum o tej istej veci opakovať do uplynutia troch rokov od\njeho vykonania.\nOtázka, ktorá vôbec nie je predmetom verejného záujmu alebo nemá povahu\ndôležitej otázky verejného záujmu, nemôže byť predmetom referenda. Garantom splnenia\ntejto podmienky je prezident, ktorý preskúma, či petícia občanov svojím obsahom\nzodpovedá ústave a osobitnému zákonu a či má predpísané náležitosti (§ 1c ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.\n564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda).\nFakultatívne referendum sa musí konať, ak v súlade s podmienkami uvedenými v čl.\n95 ústavy uznesie sa Národná rada Slovenskej republiky alebo ak o to petíciou požiada\n\n29\n\naspoň 350 000 občanov a ústava nezužuje okruh dôležitých otázok verejného záujmu čl. 93\nods. 3.\nNárodná rada Slovenskej republiky má povinnosť iniciovať referendum, ak sa splnia\npodmienky čl. 93 ods. 1 ústavy. Môže iniciovať aj akékoľvek iné referendum o inej\ndôležitej otázke verejného záujmu s výnimkou, ktorá je uvedená v čl. 93 ods. 3 ústavy.\nPrvé tri otázky referenda iniciované Národnou radou Slovenskej republiky\na vyhlásené rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z. z. sú legitímne,\nlebo sú dôležité a týkajú sa verejného záujmu, pričom ich nevylučuje čl. 93 ods. 3 ústavy.\nNárodná rada Slovenskej republiky pri prijímaní uznesenia o vyhlásení referenda nie je\nobmedzená inými ustanoveniami ústavy. Ústava výslovne nevylučuje možnosť prijatia\nuznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení takého referenda, v ktorom\nobčania odpovedia na otázku, či sú za alebo sú proti zmene niektorého článku ústavy.\nRovnako aj občania petíciou majú možnosť požiadať prezidenta o vyhlásenie\nreferenda podľa čl. 93 ods. 2 ústavy. V oboch prípadoch, ak sú splnené podmienky, ktoré\npreskúmava prezident, referendum vyhlási.\nÚstavný súd vo svojom náleze PL. ÚS 42/95 vyslovil názor, že „v teoretickej polohe\nje referendum určitou poistkou občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach\n„nechal poradiť“ od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba\nzodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť“. Tým\nvlastne sa dokazuje, že občan môže za istých okolností vystupovať aj ako nositeľ\nzákonodarnej moci. Ústava Slovenskej republiky nezakazuje zmenu ustanovení ústavy vo\nfakultatívnom referende. Výkladom ústavy nemožno odvodiť opak na základe tvrdenia\nnavrhovateľa, ktorý vzniesol požiadavku, aby sa táto možnosť poprela.\nNavrhovateľ požiadal ústavný súd, aby na základe výkladu o možnosti zmeniť ústavu\nreferendom preskúmal rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z. z. o\nvyhlásení referenda.\n\n30\n\nÚstavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124).\nDodržovanie zákonov, ktoré je predmetom ochrany zákonnosti nepatrí do právomoci\nústavného súdu. V konaní o návrhu na výklad čl. 72 a čl. 93 ods. 2 ústavy vznikol osobitný\nvzťah, keď sa bolo treba zaoberať otázkou, či uplatnením zákona nedôjde k zmene\nústavy spôsobom, ktorý odporuje ústave. S prihliadnutím na túto osobitosť ojedinelej\nsituácie ústavný súd vzal do úvahy aj ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 564/1992 Zb. v\nznení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia: „V prípade, že predmet referenda je\nobsiahlejší a otázka predložená na referendum potrebuje bližšie vystvetlenie, uvedie sa toto\nv prílohe otázky; príloha je súčasťou oznámenia podľa odseku 2.“\nReferendová otázka, súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania\nSlovenskej republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo, je otázka, na\nktorú možno odpovedať „áno“ alebo „nie“. Referendová otázka je správna len potiaľ,\npokiaľ je postavená za priamu voľbu prezidenta občanmi, bez prílohy zákona. Ústava\nvýslovne\n\nneustanovuje,\n\nani\n\nzákonodarcu\n\nnesplnomocňuje,\n\naby\n\nako\n\npríloha\n\nk referendovej otázke bol pripojený návrh ústavného zákona. Prílohu môže tvoriť\nvysvetlenie v tých prípadoch, kde ide o zložitejšiu otázku. Preto ústavný súd, pokiaľ ide o\ntento problém, zaujal jednoznačné stanovisko vo výrokovej časti svojho rozhodnutia.\nPokiaľ ide už o vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a zaväzuje to aj\niné štátne orgány, že musí prebehnúť. Ústava neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením\nvýsledkov referenda zrušené. Výsledok referenda tvorí inú oblasť problémov, ku ktorej\nústavný súd v tomto konaní nemal povinnosť zaujať stanovisko. Zmenu ústavy (ústavných\nčlánkov), teda aj zmenu ústavy pri voľbe prezidenta ústava nevylučuje, musí sa stať\nspôsobom, ktorý ústava predpokladá. Nie je vylúčený ani proces, na začiatku ktorého je\nreferendum s príslušnou otázkou, na ktorú majú občania odpovedať „áno“ alebo\n„nie“, pravda bez konkrétneho návrhu ústavného zákona vo forme prílohy, ktorý by\nsa mal schváliť priamo občanmi v referende.\n\n31\n\nZhrnutím doterajších úvah a názorov ústavného súdu zmena ústavy spôsobom,\nktorý navrhla skupina poslancov, je možné len už skôr označeným procesom. Občania\nby mali odpovedať len na otázku „áno“ alebo „nie“ a následne by Národná rada\nSlovenskej republiky mala za povinnosť prijať príslušný ústavný zákon na zmenu\nústavy. Keďže zmena ústavy sa spájala nielen s ústavnými článkami, ale aj s\nustanovením zákona o spôsobe vykonania referenda v bode 2 výkladu ústavného súdu\nnešlo o interpretáciu citovaného paragrafu, ale o konštatovanie, že zmena ústavy by sa\nudiala spôsobom, ktorý odporuje zákonu a ktorý ustanovuje spôsob výkonu referenda\n(čl. 93 až 99 ústavy). Uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2\nústavy nemá a nemôže mať žiaden priamy vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh\nreferenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997.\nSúd na tomto základe rozhodol potom tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto\nrozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. mája 1997\n\n32", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov"], "ustanovenia": ["čl. 128 ods. 1 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0ea53198-4959-40f0-9713-14903aa49d77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 30/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1"}, {"guid": "ussr:5a1ac11a-bf75-49e7-b31e-320bf675849d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/95 z 2. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-02", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a1ac11a-bf75-49e7-b31e-320bf675849d"}, {"guid": "ussr:536800fb-f39c-42e7-926b-fc5a554f8c54", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 94/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 94/95 z 13. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-13", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:536800fb-f39c-42e7-926b-fc5a554f8c54"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cb09d5a0-8820-43ba-b294-39f346031c40", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.730.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 730/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 730/2025 z 16. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.730.2025.1"}, {"guid": "ussr:6ce663ae-d71d-4205-bc47-1b85ab919347", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.13.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2025 z 11. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.13.2025.1"}, {"guid": "ussr:caf06e5d-b102-4b51-becb-ba88a4b7e272", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caf06e5d-b102-4b51-becb-ba88a4b7e272"}, {"guid": "ussr:c7491afa-c980-4832-b961-6e3753a486de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:f9984b0e-9474-48e4-9512-13ec9aa70abf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.13.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2023 z 4. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.13.2023.1"}, {"guid": "ussr:7233016c-edbf-418f-9fdb-2bd27db1c7fe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.29.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 29/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/2024 z 18. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.29.2024.1"}, {"guid": "ussr:7ccf3b4e-3e12-45f2-b259-c0acb3046df1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.674.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 674/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 674/2023 z 7. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.674.2023.1"}, {"guid": "ussr:1ff1eec2-d327-4c88-b532-71918a816d1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 22. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:79defd8e-0add-49a0-92cb-d21592951e68", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:79defd8e-0add-49a0-92cb-d21592951e68"}, {"guid": "ussr:3231a935-de3d-430d-b636-0cbfde2c6e53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.2"}, {"guid": "ussr:25ed9747-d31f-4766-9489-592d15dec0ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.251.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 251/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 251/2022 z 28. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.251.2022.1"}, {"guid": "ussr:093c56f5-932d-46ec-ba1a-1f79b0828178", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2021 z 7. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-07", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2"}, {"guid": "ussr:e1b55db0-c76d-473f-9fc2-5caed84ee500", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2019 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2019.1"}, {"guid": "ussr:718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:6c0fe0ab-33f2-4d6b-b3a6-4406d7e4d4cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.113.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2017 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.113.2017.1"}, {"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1"}, {"guid": "ussr:fd046554-daea-4ba1-8998-c1a5ded708d4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.53.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 53/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 53/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.53.2015.1"}, {"guid": "ussr:69c6a525-a162-4c91-b638-454d9c83b31b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2014 z 28. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69c6a525-a162-4c91-b638-454d9c83b31b"}, {"guid": "ussr:1247b10d-56d5-447b-8f61-e5068d58db4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1247b10d-56d5-447b-8f61-e5068d58db4c"}, {"guid": "ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a"}, {"guid": "ussr:284af00e-14de-4e93-8df9-c7b4aef35e90", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/08 z 26. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:284af00e-14de-4e93-8df9-c7b4aef35e90"}, {"guid": "ussr:63bdbf21-5481-4fe1-9738-77737cab5e8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 273/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 273/08 z 10. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63bdbf21-5481-4fe1-9738-77737cab5e8d"}, {"guid": "ussr:e5e3b60f-f220-46e6-8dcb-a09ce5668700", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 58/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 58/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5e3b60f-f220-46e6-8dcb-a09ce5668700"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 z 4. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa"}, {"guid": "ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/04 z 23. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-23", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8"}, {"guid": "ussr:b9aab553-f7c0-4213-90e5-e83c733a1b32", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/01 z 28. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9aab553-f7c0-4213-90e5-e83c733a1b32"}, {"guid": "ussr:48ccba2e-34aa-4a2d-88d2-4fce244a2958", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/00 z 3. 5. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-05-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1"}]}