{"guid": "ussr:0ea53198-4959-40f0-9713-14903aa49d77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 30/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. 5. 1997", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. mája 1997, sp. zn. II. ÚS 30/97, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1997-05-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "nazov": "čl. 128 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0ea53198-4959-40f0-9713-14903aa49d77", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 30/97\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 1997\npredbežne prerokoval návrh vlády Slovenskej republiky na začatie konania na podanie\nvýkladu čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\nNávrh vlády Slovenskej republiky sa o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky dostal 24. apríla 1997 návrh vlády Slovenskej\nrepubliky na podanie výkladu čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vláda Slovenskej\nrepubliky navrhla, aby Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí rozhodol\nuznesením takto: „Referendom nemožno meniť Ústavu Slovenskej republiky.“\nVláda Slovenskej republiky v odôvodnení návrhu uviedla: „Prezident Slovenskej\nrepubliky vo svojom rozhodnutí z 13. marca 1997 č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda\nformuloval štvrtú otázku takto:\n\"4. Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej\nrepubliky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo ?\".\nVláda Slovenskej republiky uznesením z 22. apríla 1997 č. 278 konštatovala, že:\na) Ústavu Slovenskej republiky nemožno meniť referendom,\n\nb) po vyhlásení rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky z 13. marca 1997\nč. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda sa vec stala spornou medzi prezidentom Slovenskej\nrepubliky ako vyhlasovateľom referenda a vládou Slovenskej republiky ako organizátorom\nreferenda po štátnej línii,\nc) podľa názoru vlády Slovenskej republiky v rozhodnutí prezidenta z 13. marca\n1997 č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda otázka uvedená v I. časti písm. b) 4. bode, ako\naj príloha k rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky vychádzajú z nesprávneho výkladu\nčlánku 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a sú v rozpore s článkom 2 ods. 2, článkom\n72, článkom 84 ods. 3 a článkom 98 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nSúčasne uložila ministrovi vnútra vzhľadom na vyššie uvedené dôvody\na) zabezpečiť doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s otázkou uvedenou v I.\nčasti písm. a) bodoch 1 až 3 rozhodnutia prezidenta,\nb) do vyriešenia sporu nedoručovať obciam hlasovacie lístky s otázkou uvedenou v I.\nčasti písm. b) 4. bode rozhodnutia prezidenta.“\nVláda Slovenskej republiky v návrhu ďalej uviedla, že podľa článku 93 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach\nverejného záujmu, než sú uvedené v odseku 1 tohto článku. Podľa názoru vlády Slovenskej\nrepubliky zmenu Ústavy Slovenskej republiky nie je ústavnoprávne opodstatnené\npovažovať za inú dôležitú otázku, z čoho vyplýva, že ustanovenia Ústavy Slovenskej\nrepubliky nemožno meniť referendom.\nStanovisko vlády Slovenskej republiky vychádza z týchto argumentov:\n„V Ústave Slovenskej republiky nie je zakotvená možnosť prijať ústavný zákon\nformou referenda. V Slovenskej republike teda neexistuje tzv. ústavné referendum. Ústava\nSlovenskej republiky v článku 93 ods. 1 zakotvila len tzv. ratifikačné referendum, ktorým sa\nvšak iba potvrdzuje ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o\nvystúpení z tohto zväzku.\nAk by ústavodarca pri prijímaní Ústavy Slovenskej republiky v roku 1992 bol\npovažoval za potrebné umožniť zmenu ústavy referendom, bol by to ustanovil expressis\nverbis tak, ako to výslovne zakotvil pri tzv. ratifikačnom referende v článku 93 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky. Z uvedeného jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva záver,\n\n2\n\nže ústava neobsahuje ustanovenie, ktoré by bolo ústavnoprávnym základom pre jej zmenu\nreferendom.\nV dôsledku toho, že ústava neobsahuje ustanovenie, ktoré by bolo ústavnoprávnym\nzákladom pre jej zmenu, nie je riešený v Ústave Slovenskej republiky ani spôsob postupu\npri jej zmene referendom. Ani zo systémových súvislostí jednotlivých článkov Ústavy\nSlovenskej republiky nemožno vyvodiť záver, že ústavu možno meniť referendom. Ústava\nsa o prijatí ústavy, zmene ústavy a ústavného zákona zmieňuje len v súvislosti s určením\nkvóra pri hlasovaní poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (článok 84 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky).\nPreto je logický a systémový článok 72 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého\njediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky je Národná rada\nSlovenskej republiky. Len Národnej rade Slovenskej republiky prislúcha prijímať a meniť\nústavu, ústavné zákony a zákony, a to aj v prípadoch, ak sa občania v referende za ich\nzmenu vyslovia. Iný výklad Ústavy Slovenskej republiky by znamenal podstatné\nobmedzenie pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky.\nAni z článku 98 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva, že by bolo možné\nústavu meniť referendom, keďže návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada\nSlovenskej republiky podľa citovaného článku rovnako ako zákon, teda nie ako ústavný\nzákon.\nZ toho všetkého podľa názoru vlády Slovenskej republiky jednoznačne možno\nkonštatovať, že v Ústave Slovenskej republiky niet ustanovenia, z ktorého by vyplývalo, že\nÚstavu Slovenskej republiky by bolo možné meniť referendom.\nPodľa názoru vlády Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky\nnepostupoval pri vyhlasovaní otázky uvedenej v I. časti písm. b) 4. bode rozhodnutia\no vyhlásení referenda č. 76/1997 Z. z. v súlade ani s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Uskutočnením referenda podľa tohto rozhodnutia prezidenta Slovenskej\nrepubliky by sa vytvoril precedens, na základe ktorého by v budúcnosti mohlo dochádzať k\noveľa závažnejším zásahom do Ústavy Slovenskej republiky.\nAk by sa napriek týmto skutočnostiam umožnilo meniť ústavu referendom, malo by\nto závažné dôsledky pre celý ústavný systém. Napríklad by bolo možné referendom meniť\n\n3\n\nsystém najvyšších ústavných štátnych orgánov republiky, zmeniť pôsobnosť Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, zaviesť priamu voľbu predsedu vlády a pod.\nUmožnenie takýchto zmien Ústavy Slovenskej republiky by narušilo rovnováhu\nmedzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou, ako aj vyváženú deľbu kompetencií\nmedzi najvyššími ústavnými orgánmi Slovenskej republiky. Nevyhnutne by to viedlo aj k\nnarušeniu vzájomných kontrolných väzieb a bŕzd. Umožnením zmeny ústavy referendom by\nsa otvorila možnosť zmeny aj iných článkov Ústavy Slovenskej republiky bez ohľadu na\nfunkčné závislosti a systémové väzby. Z hľadiska požiadavky stability ústavného systému\nsú takéto prístupy neprípustné.\nV zastupiteľskej demokracii, aká je aj v Slovenskej republike, môže ústavu meniť len\nparlament, ktorý má v tomto smere ustanovenú ústavnú a politickú zodpovednosť. Inak by\nstratil význam celý parlamentný systém zastupiteľskej demokracie. V našich podmienkach\niné riešenie nemá ani historicky obdobu a ani legislatívnu tradíciu.\nNapokon napr. ani v Spojených štátoch amerických, kde platí pôvodná ústava viac\nako 200 rokov, žiadna z jej početných novelizácií sa neuskutočnila formou referenda. Aj\nnová Poľská ústava upravuje len ratifikačné referendum. V Maďarskej republike je dokonca\nplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré zakazuje vypísať referendum o otázkach, ktoré sú\nzakotvené v Ústave Maďarskej republiky. Ani vývojové tendencie nenasvedčujú tomu, že\nby ďalší vývoj mal smerovať k umožneniu priamej zmeny ústavy referendom. Názory\nv demokratickom svete naznačujú pravý opak. Možno to konštatovať aj na príklade\nBieloruska. Podľa informácií, ktoré má vláda Slovenskej republiky, počas zasadnutia 97.\nMedziparlamentnej konferencie v Soule v dňoch 10. až 15. 4. 1997, Výkonný výbor\nMedziparlamentnej únie navrhol pozastavenie členstva Bieloruska v tejto organizácii, čo sa\nzdôvodnilo aj poukazom na zmenu ústavy referendom, na základe ktorej došlo k zrušeniu\nNajvyššej rady a k jej nahradeniu Národným zhromaždením. Tento akt sa považoval za\nporušenie princípov demokracie.“\nII.\nÚstavný súd Slovenskej republiky požiadal prezidenta Slovenskej republiky\no vyjadrenie k návrhu. Prezident Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení uviedol:\n\n4\n\n“Na požiadanie predsedu Ústavného súdu z 24. apríla 1997 predkladám k návrhu\nvlády na podanie výkladu čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky toto vyjadrenie.\nl. Navrhujem uznesením podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\n(v platnom znení) v rámci predbežného prerokovania návrhu tento\n\no d m i e t n u ť\n\nvzhľadom na nesplnenie podmienok uvedených v čl. 128 ods. 1 Ústavy a v § 45 zák.\nč. 38/1993 Z. z., a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, aj ako zjavne\nneopodstatnený.\n2. Vzhľadom na požiadanie predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky - ak by\nsa Ústavný súd návrhom zaoberal, neodmietol ani nezamietol ho - vyjadrujem sa aj k meritu\nveci tak, že navrhujem podať tento výklad:\n\"Ústava Slovenskej republiky v čl. 93 rozoznáva obligatórne referendum (odsek 1)\na fakultatívne referendum (odsek 2 cit. ustanovenia). V čl. 93 ods. 3 ustanovuje okruh vecí,\nktoré nemôžu byť predmetom referenda; tento výpočet je taxatívny.\nPodľa čl. 93 ods. 2 referendom sa môže rozhodnúť o dôležitých otázkach verejného\nzáujmu. Spôsob voľby prezidenta republiky nositeľmi originálnej štátnej moci, t.j. občanmi,\nako aj normatívna záruka, že prezident republiky bude zvolený a že aj v ďalších funkčných\nobdobiach bude pôsobiť hlava štátu, sú dôležitými otázkami verejného záujmu.\nUstanovenie čl. 92 Ústavy Slovenskej republiky nevylučuje z predmetov referenda\nzákony ani ústavné zákony a ani také ústavné zákony, ktorými sa mení Ústava. Článok 72\nÚstavy upravuje iba zákonodarnú kompetenciu orgánov Slovenskej republiky, preto\nnevylučuje uskutočnenie zákonodarstva iným spôsobom, pokiaľ tomu nebráni ustanovenie\nčl. 93 ods. 3 Ústavy. Piata hlava Ústavy Slovenskej republiky dáva právomoc prijímať\nústavné a iné zákony jednak Národnej rade Slovenskej republiky, jednak občanom\n(voličom) Slovenskej republiky v celoštátnom referende.\nZákladným východiskom riešenia problematiky, vrátane výkladu čl. 93 ods. 2, je\nustanovenie čl. 2 ods. 1 Ústavy. Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú\nprostredníctvom svojich volených zástupcov (poslancov) alebo priamo. Spôsobom\npriameho výkonu štátnej moci občanmi, ktorý upravuje Ústava, je referendum. Referendum\ndáva právo občanom, aby hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť , ktorú Národná rada\nnechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.\"\n\n5\n\nMoje stanovisko takto odôvodňujem:\nPredpoklady na podanie výkladu, ktoré ustanovuje Ústava a zákon, nie sú splnené z\nradu dôvodov.\nl. Podľa čl. l28 ods. 1 Ústavy výklad ústavných zákonov podáva Ústavný súd iba ak\nje vec sporná; podmienky, za ktorých možno vec považovať za spornú, upravujú § 45 až 48\nzákona č. 38/1993 Z. z.\nPodľa § 46 ods. 2 cit. zák. účastníkom (odporcom) v konaní je \"iný štátny orgán, o\nktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá\". Prvou podmienkou na\npodanie výkladu podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy je teda existencia sporu medzi dvoma štátnymi\norgánmi. V posudzovanom prípade však o tom, že sa bude konať referendum o 4. otázke,\nnerozhodol prezident republiky ani iný štátny orgán, ale 495 241 občanov Slovenskej\nrepubliky, zastúpených petičným výborom. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb. o\npetičnom práve petičný výbor nie je právnickou osobou; samozrejme nie je štátnym\norgánom.\nSpor o výklad Ústavy teda nevznikol medzi dvoma štátnymi orgánmi, ale medzi\nvládou a takmer pol miliónom občanov. Podmienky, ktoré vyžaduje § 46 ods. 2 zák.\nč. 38/l993 Z. z., teda nie sú splnené.\n2. To, že prezident republiky nie je účastníkom sporu, si zrejme uvedomil aj\nnavrhovateľ, keď v rozpore s ustanovením § 20 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., ktoré\npožaduje údaj o tom proti komu návrh smeruje, s ustanoveniami § 2l ods. 1 i § 46 ods. 2 cit.\nzák., návrh požadovaný údaj neuvádza.\n3. Údaj o účastníkovi, proti ktorému návrh smeruje, možno - prípadne nepriamo\nodvodiť z citovania môjho rozhodnutia z 13. marca 1997 č. 76/1997 Z. z., ale aj tu je údaj\nnesprávny. Návrh na str. 2 v prvom odseku uvádza, že \"prezident ... formuloval štvrtú\notázku ...\". Výraz \"formuloval\" uvádza vláda preto, aby mala ako odporcu štátny orgán, ale\nzjavne nesprávne. Prezident republiky 4. otázku neformuloval, túto otázku \"formuloval\"\npetičný výbor a s touto formuláciou súhlasil viac ako relevantný počet občanov. Prezident\nrepubliky bol však ich formuláciou viazaný, nemohol sa od nej odchýliť a bol povinný nimi\nformulovanú otázku plne rešpektovať.\n4. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. požaduje, aby iný štátny orgán\nústavný zákon nesprávne \"vykladal\". Z toho vyplýva, že druhý účastník konania musí mať\n\n6\n\ninterpretačné možnosti, t.j. musí mať aspoň takú voľnosť v rozhodovaní, aby mohol\nrozhodnúť aj inak, než ako rozhodol. Ústava Slovenskej republiky v čl. 95 interpretačné\nmožnosti prezidentovi republiky nedáva. Prezident má rozhodovaciu voľnosť v tom, či a v\nakom rozsahu využije 30 dňovú lehotu, v určení dňa alebo dní konania referenda v rámci 90\ndňovej lehoty ustanovenej v čl. 96 ods. 2 Ústavy, ale nie vo formulovaní otázky. Rovnako\nnemá rozhodovaciu voľnosť v tom, či vyhlási referendum alebo nie, pretože ak sú splnené\nustanovené podmienky, v danom prípade petícia aspoň 350 000 občanov a ak tomu nebráni\nustanovenie čl. 93 ods. 3 Ústavy, prezident republiky je povinný referendum vyhlásiť.\nExistenciu požadovaného počtu platných podpisov som preskúmal a navrhovateľ proti\nvýsledku tohto preskúmania námietku pred Ústavným súdom ani nevzniesol.\n5. Zákon o spôsobe vykonania referenda č. 564/l992 Zb. (v znení zákona č. 158/1994\nZ. z., zákona č. 269/1995 Z. z. a nálezu Ústavného súdu, uverejneného pod č. 153/l996 Z.\nz.) v § lc a vo výslovných odkazoch k tomuto ustanoveniu ukladá prezidentovi republiky\npreskúmať iba to, či petícia zodpovedá čl. 93 Ústavy a § 1 ods. 4 zákona č. 85/1990 Zb. o\npetičnom práve. Preskúmavať iné otázky Ústava a zákon prezidentovi republiky neukladajú\na vzhľadom na povinnosť upravenú v čl. 95 Ústavy, ani neumožňujú.\nKeďže v skúmanom prípade nejde o referendum podľa čl. 93 ods. 1 Ústavy, treba sa\nzaoberať iba tým, či 4. otázka je dôležitou otázkou verejného záujmu, kto je oprávnený\nexistenciu verejného záujmu posudzovať a či nejde o takú otázku, ktorá nesmie byť\npredmetom referenda v zmysle čl. 93 ods. 3 Ústavy. S celkovou problematikou čl. 93 ods. 2,\n3 Ústavy sa budem zaoberať v III. a IV. časti tohto vyjadrenia. Na tomto mieste uvediem\niba, že taký spôsob voľby prezidenta, ktorý - na rozdiel od súčasného stavu - dáva právo\nvoľby nositeľom originálnej moci, teda občanom a zaručuje, že hlava štátu bude zvolená, je\nbezpochyby dôležitou otázkou verejného záujmu. Verejnosť prirodzene zaujíma, či právo\nvoliť svojho prezidenta budú mať samotní občania alebo ho bude voliť iný orgán, či\nSlovenská republika bude mať (vzhľadom na pomer síl v parlamente) svojho prezidenta,\nalebo či istý čas, ktorý nemusí byť krátky, nebude mať kto podpisovať zákony, rozpúšťať\nNárodnú radu ak nastane Ústavou predpokladaný stav, vymenúvať a odvolávať členov\nvlády, vyšších štátnych funkcionárov a ďalšie osoby. Verejnosť prirodzene zaujíma a\npovažuje za dôležité, že uvedenú situáciu nemusia odstrániť ani nasledujúce parlamentné\n\n7\n\nvoľby, že po voľbách nebude mať vláda komu podať demisiu, že nikto nebude oprávnený\nvymenovať novú vládu atď.\nTo, že ide o dôležitú otázku verejného záujmu dokazuje skutočnosť, že viac ako\njedna šestina oprávnených voličov v krátkom čase podpísala petíciu za priamu voľbu\nprezidenta, že podľa prieskumov verejnej mienky, vykonaných agentúrou MVK 80,2 %,\npodľa agentúry FOCUS 88,8 % občanov by sa zúčastnilo referenda o priamej voľbe\nprezidenta. Ďalej podľa prieskumu, vykonaného agentúrou MVK 56,4 %, podľa agentúry\nFOCUS 67,1 % a podľa Výskumného ústavu Štatistického úradu SR 62 % dospelej\npopulácie je za to, aby prezidenta republiky volili priamo občania. Podľa najnovšieho\nprieskumu, vykonaného VÚ Štatistického úradu SR v apríli 1997, s priamou voľbou\nprezidenta súhlasí 76 % respondentov. Keďže vo zvyšujúcich percentách sú zahrnutí aj\nobčania dosiaľ nerozhodnutí a tí, ktorí by sa referenda nezúčastnili (ale pretože tvoria\nmenšinu ich názor nie je v zmysle čl. 98 ods. 1 Ústavy rozhodujúci), z doterajších\nprieskumov vyplýva, že mienka verejnosti zreteľne považuje skúmanú problematiku za\ndôležitú otázku verejného záujmu. Výsledky prieskumov boli uverejnené napr. v denníku\nSME 9. 4. 1997.\nZnačný záujem verejnosti o veci, patriace do oblasti verejného práva, plne dokazuje\nexistenciu dôležitého verejného záujmu v zmysle čl. 93 ods. 2 Ústavy.\n6. Referendum nemožno vyhlásiť ak jeho predmetom sú veci, uvedené v čl. 93 ods. 3\nÚstavy. V posudzovanom prípade však nejde o základné práva a slobody, dane, odvody ani\no štátny rozpočet. Iný zákaz čl. 93 Ústavy neobsahuje.\n7. Ustanovenie § 1 ods. 4 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve (na ktoré odkazuje\n§ 1c zákona o spôsobe vykonania referenda) zakazuje petíciou \"vyzývať k porušovaniu\nÚstavy a zákonov\". Žiadosť novelizovať Ústavu bezpochyby nemožno považovať za výzvu\nna porušovanie Ústavy práve tak, ako bežné novelizácie zákonov nemožno považovať za\nporušovanie zákonov.\nOkrem toho § 1 ods. 4 cit. zákona zakazuje petície, zamerané proti občianskym\nprávam, ktoré majú za cieľ diskrimináciu skupín obyvateľstva, petície, roznecujúce\nnenávisť, neznášanlivosť a hrubú neslušnosť. Nie je potrebné dokazovať, že o takú petíciu\nneišlo.\n\n8\n\n8. Z uvedeného vyplýva, že podmienky, ktoré som mal preskúmať a mohol\npreskúmať boli splnené, preto som bol povinný referendum vyhlásiť. S problematikou,\nktorá prípadne vyplýva z čl. 72, 84 ods. 3 a 98 ods. 2 Ústavy som pri vyhlasovaní referenda\nnebol oprávnený sa zaoberať. K týmto otázkam však zaujmem stanovisko v III. časti môjho\nvyjadrenia.\n9. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 2. mája 1996 č. PL. ÚS 42/95 (na\nstr. 14) uviedol, že \"článok 95 Ústavy dáva oprávnenie i povinnosť prezidentovi republiky\nvyhlasovať referendum za predpokladu, že o to požiada petíciou aspoň 350 000 občanov\n(voličov) alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky a pokiaľ obsah\nreferenda rešpektuje ustanovenie čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\". Tieto\npožiadavky, tak ako ich vyložil Ústavný súd, som v celom rozsahu splnil.\nZ toho vyplýva, že Ústava a zákon mi pri vyhlasovaní referenda nedávajú takú\ninterpretačnú voľnosť, aby som pri svojom rozhodnutí vyjadroval vlastný názor. Rovnako z\nuvedeného vyplýva, že som si iba presne splnil povinnosti, ktoré mi vyplývajú z Ústavy a\nzákona. Nemôžem byť teda procesnou stranou v spore, ktorý nie je sporom o výklad Ústavy\nmedzi vládou a prezidentom, ale medzi vládou a 495 241 občanmi. Preto žiadam, aby\nÚstavný súd návrh vlády o d m i e t o l .\n10. Okrem uvedených dôvodov je ďalším dôvodom na odmietnutie návrhu aj\nsamotná požiadavka vlády, uvedená v petite jej podania. Vláda navrhuje, aby Ústavný súd\nvyložil čl. 93 ods. 2 Ústavy tak, že \"referendom nemožno meniť Ústavu Slovenskej\nrepubliky\". Okruh problematiky, o ktorej nemožno rozhodovať v referende však\npredovšetkým neustanovuje čl. 93 ods. 2 ale čl. 93 ods. 3 Ústavy. Ale o výklad čl. 93 ods. 3\nÚstavy vláda nežiada.\nOkrem toho, ak vláda žiada vysloviť, že referendom nemožno meniť Ústavu, žiada\nvysloviť to, čo v čl. 93 ods. 2, 3 nie je. Vláda teda nežiada o \"výklad\" čl. 93 ods. 2 Ústavy,\nale o doplnenie čl. 93 ods. 3 Ústavy. Ústavný súd má však, za podmienok čl. l28 ods. 1\nÚstavy, príslušné ustanovenia Ústavy vykladať, ale nie novelizovať. Návrh vlády teda nemá\nv cit. ustanoveniach Ústavy podklad, jednak nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, jednak\nje zjavne neopodstatnený. Aj preto ho navrhujem podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.\n(v platnom znení) o d m i e t n u ť.\n\n9\n\nNa žiadosť predsedu Ústavného súdu sa vyjadrujem aj k meritu návrhu. Jednoznačne\npovažujem prijímanie zákonov i ústavných zákonov, vrátane ústavných zákonov, ktorými sa\nnovelizuje Ústava, formou referenda za možné, lebo plne vyhovuje tak litere ako aj duchu\nÚstavy Slovenskej republiky. Moje stanovisko opieram o rad argumentov, predovšetkým sa\nvšak budem zaoberať obsahom návrhu.\nl. Vláda v časti A.2 uznesenia z 22. apríla 1997 č. 278 uvádza, že je \"organizátorom\nreferenda po štátnej línii\". Tento názor nemá oporu v zákone. V celom druhom oddiele\npiatej hlavy Ústavy, upravujúcom referendum, sa vláda uvádza iba v čl. 96 ako jeden zo\nsubjektov, oprávnených podať návrh na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, ktorým Národná rada požiada prezidenta SR o vyhlásenie referenda, čo v\nskúmanom vzťahu nemá nijaký význam. V druhom oddiele šiestej hlavy Ústavy o vláde\nSlovenskej republiky, nemá vláda uvedenú nijakú pôsobnosť vo veciach referenda.\nZákon o spôsobe vykonania referenda medzi orgánmi pre referendum ani medzi\ninými orgánmi, ktoré majú konkrétne práva a povinnosti pri príprave a uskutočňovaní\nreferenda, vládu vôbec neuvádza. Orgánmi pre referendum sú Ústredná komisia, okresné\nkomisie a okrskové komisie pre referendum (§ 11 cit. zák.). Zákon ukladá konkrétne\noprávnenia a úlohy ešte niektorým ďalším orgánom, ale nie vláde. Vláda Slovenskej\nrepubliky nie je orgánom pre referendum a nemá právomoci na uloženie úloh, uvedených v\nčastiach B. 1, 2, C. 1 cit. uznesenia vlády. Uvedené úlohy teda vláda uložila v zjavnom\nrozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na\nzáklade Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.\n2. Návrh nepovažuje zmenu Ústavy za \"inú dôležitú otázku\" (str. 3), ale neuvádza\nprečo. S touto problematikou som sa už zaoberal v časti II. v bode 5 tohto vyjadrenia, preto\nargumenty nebudem opakovať. Čo je však vo sfére rozhodovania, upraveného právom, o\nveciach, týkajúcich sa štátu dôležitejšie, ako otázka zmeny Ústavy? Ústava je základný\nzákon štátu, od nej je odvodený a ju musí rešpektovať celý právny poriadok. Preto Ústava\nSlovenskej republiky a jej zmeny sú nielen dôležitými, ale veľmi dôležitými\nústavnoprávnymi otázkami.\n3. Návrh uvádza, že v Ústave SR nie je zakotvená možnosť prijať ústavný zákon\nformou referenda. Tento názor je však nesprávny, lebo Ústava Slovenskej republiky\nupravuje inštitút referenda a pozitívnym i negatívnym vymedzením v čl. 93 ustanovuje, že\n\n10\n\npredmetom referenda môžu byť dôležité otázky verejného záujmu s výnimkou tých, ktoré\nvylučuje odsek 3 cit. ustanovenia. To, že ide nielen o dôležité ale o mimoriadne dôležité\notázky verejného záujmu v právnej sfére, som už uviedol.\nJe vecou ústavnej úpravy, či pri zakotvení určitého inštitútu použije väčšiu alebo\nmenšiu mieru zovšeobecnenia, resp. či použije väčšiu alebo menšiu mieru konkretizácie. Z\nničoho nevyplýva, že časť určitej, v Ústave upravenej problematiky by musela Ústava\nupraviť expressis verbis. Ústava Slovenskej republiky je aj na iných miestach stručná a\nvyžaduje, aby sa jej všeobecné ustanovenia naplnili ústavnou praxou. Obdobný stav je aj v\niných ústavách. Pri výklade stručnejšieho ustanovenia treba použiť všeobecne uznávané\nspôsoby výkladu a predovšetkým treba vychádzať zo základných ustanovení, upravujúcich\nzmysel a ciele Ústavy. V tomto prípade je takým ustanovením čl. 2 ods. 1 o zdroji všetkej\nmoci, ktorým sa ešte budem zaoberať.\nÚstavnoprávnym základom na zmenu Ústavy referendom je čl. 93 ods. 2 Ústavy vo\nvzťahu k čl. 93 ods. 3 Ústavy, systematické zaradenie referenda do piatej hlavy, upravujúcej\nzákonodarnú moc a východiskové ustanovenie čl. 2 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého zdrojom\nvšetkej moci je občan a občan má právo svoju moc, vrátane zákonodarnej, vykonávať aj\npriamo, a to prostredníctvom referenda.\n4. Je pravdou, že podľa čl. 72 Ústavy Národná rada Slovenskej republiky je jediným\nústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, ale z tohto ustanovenia nie\nje možné urobiť záver, že iný spôsob prijímania Ústavy a zákonov je vylúčený. Gramatický,\nlogický a systematický výklad Ústavy i jej základné ustanovenie o zdroji všetkej moci, vedú\nk celkom opačným záverom.\nPredovšetkým z gramatického hľadiska nemožno opomenúť, že podľa čl. 72 je\nNárodná rada jediným ústavodarným a zákonodarným o r g á n o m. Referendum nie je\n\"orgánom\", ale spôsobom priameho výkonu štátnej moci občanmi. Cit. ustanovenie\nnehovorí, že Ústavu a zákony nemožno prijímať iným spôsobom a nehovorí ani to, že\nÚstavu a zákony môže prijímať iba Národná rada. Z čl. 72 Ústavy vyplýva iba to, že iné v\nÚstave uvedené orgány, ak majú normotvornú právomoc (napr. vláda), nemajú právomoc na\núrovni zákonodarstva, ale právomoc odvodenú alebo inak obmedzenú.\n\n11\n\nOkrem toho v čase prijímania Ústavy SR jej čl. 72 reagoval na vtedajší, ešte\njestvujúci stav federálneho zákonodarstva a zákonodarného orgánu federácie (porov. aj čl.\n152 ods. 4, čl. 156 Ústavy).\nOsobitne významné je systematické zaradenie oddielu o referende do piatej hlavy\nÚstavy SR, ktorý upravuje zákonodarnú moc. Z toho jasne vyplýva, že Ústava považuje\nrozhodovanie v referende, ak má všeobecnú povahu a upravuje práva a povinnosti, za jeden\nz dvoch spôsobov výkonu zákonodarnej moci.\nTak vykladá uvedenú problematiku právna teória, judikatúra Ústavného súdu, a až do\núčelového spochybnenia priamej voľby prezidenta aj reprezentanti orgánu, ktorý teraz\npožaduje novšie stanovisko Ústavného súdu. Poukazujem aspoň na stanovisko predsedu\nvlády, v ktorom 14. marca 1994 vyslovil, že referendum môže klásť otázky, ktoré nie sú\ncelkom zodpovedajúce Ústave. Podpredsedníčka vlády K. Tóthová na 32. schôdzi Národnej\nrady SR 25. mája až 9. júna 1994 uviedla: \"... Referendom sa môže meniť aj Ústava... Piata\nhlava, ktorá sa volá \"Zákonodarná moc\" upravuje dva subjekty... Ďalšia zákonodarná moc je\nreferendum. A tam zákonodarným subjektom je ľud\" (stenografická správa str. 599). \"...\nReferendum je zákonodarná moc. To je zákonodarná moc ľudu najdemokratickejšia\"\n(tamtiež, str. 600). Jej neskoršie pokusy o vysvetlenie, že pripúšťa doplnenie Ústavy formou\nreferenda ale nie jej zmenu, jednak postráda odbornosť, lebo medzi tým je rozdiel iba\nformálny, jednak sama na cit. schôdzi výslovne navrhla novelizáciu zákona v tomto znení:\n\"Petičný návrh na zmenu Ústavy sa nepovažuje za rozpor s Ústavou\" (tamtiež str. 812).\nPritom má svoju dôležitosť aj skutočnosť, že vo vládnom návrhu Ústavy SR bolo\nreferendum systematicky zaradené do samostatnej šiestej hlavy, ale Národná rada zmenila\nsystematiku a referendum zaradila ako druhý oddiel, t.j. druhý spôsob zákonodarnej moci.\nPri výklade zákona sa skúma vôľa zákonodarcu a nie vôľa navrhovateľa zákona.\nOsobitný význam má výklad logického zmyslu a významu článku 93 ods. 3 Ústavy.\nAk by z čl. 72 naozaj vyplývalo, že v referende nie je možné prijímať ústavné a iné zákony,\nje ustanovenie čl. 93 ods. 3 zbytočné. Základné práva a slobody, dane, odvody a štátny\nrozpočet sa upravujú ústavnými a inými zákonmi (porov. napr. čl. 51, čl. 59 ods. 2, čl. 58\nods. l, 2 Ústavy). Ak by zákonodarstvo ako celok bolo z referenda vylúčené, nebolo by\npotrebné ustanovením čl. 93 ods. 3 Ústavy ešte vylučovať z predmetu referenda určité\notázky zákonodarstva. Naopak, ak čl. 93 ods. 3 vylučuje z predmetu referenda niektoré\n\n12\n\nústavné a iné zákony, znamená to, že ostatné ústavné zákony a zákony môžu byť\npredmetom referenda.\nPrípadné posledné zvyšky pochybností odstraňuje princíp, upravený v čl. 2 ods. 1\nÚstavy.\n5. Nie je možné súhlasiť s tvrdením návrhu, že výkon zákonodarnej činnosti formou\nreferenda by znamenal neprípustné podstatné obmedzenie pôsobnosti Národnej rady\nSlovenskej republiky. Predovšetkým Ústava sama výslovne obmedzuje Národnú radu, keď\njej nedovoľuje počas troch rokov zmeniť alebo zrušiť výsledky referenda ani ústavným\nzákonom (čl. 99 Ústavy). V ostatných prípadoch však zákonodarná a ústavodarná činnosť\nNárodnej rady nie je obmedzená. Nikto netvrdí, že Ústavu možno meniť iba referendom.\nNárodná rada môže, okrem prípadu upraveného v čl. 99 Ústavy, prijímať a meniť Ústavu a\nzákony podľa svojho uváženia.\n6. Z ustanovenia čl. 98 ods. 2 nijako nevyplývajú prekážky prijatia ústavného zákona\nobčanmi v referende. Výsledky referenda sa vyhlásia \"rovnako ako zákon\", t. j. v\npublikačnom prostriedku, určenom na vyhlasovanie zákonov. Podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.\nz. o Zbierke zákonov SR sa Ústava SR, ústavné zákony a ostatné zákony vyhlasujú\nrovnakým spôsobom v Zbierke zákonov. Rozdiely medzi nimi nie sú v spôsobe vyhlásenia,\nale (okrem obsahových rozdielov) v označení zákona ako ústavného zákona a vo formulácii\núvodnej vety. Pre ústavné zákony teda neplatí nijaký osobitný spôsob vyhlasovania.\n7. Tvrdenie, že som pri vyhlasovaní otázky č. 4 nepostupoval v súlade s čl. 2 ods. 2\nÚstavy, je evidentne nesprávne. V celej II. časti tohto vyjadrenia, najmä však v bodoch 3 až\n9 uvedenej časti, som zdokumentoval moju viazanosť vôľou občanov a aj to, že som presne,\nv súlade s požiadavkou čl. 2 ods. 2, dodržal čl. 93, 95 Ústavy aj prísl. ustanovenia zákona\no spôsobe vykonania referenda a zákona o petičnom práve. Konal som teda na základe\nÚstavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.\nPrípadná možnosť ďalších zmien Ústavy formou referenda (pravdaže, ak by sa ho\nzúčastnila väčšina oprávnených voličov a väčšina účastníkov by návrh prijala), nie je\nrelevantným ústavnoprávnym argumentom.\n8. Nie je pravdou, že navrhnutá zmena Ústavy by narušila rovnováhu medzi\nzákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou. Túto rovnováhu vytvára predovšetkým deľba\nkompetencií a systém vzájomných protiváh, bŕzd a kontroly. Posudzovaný návrh vôbec\n\n13\n\nnemení kompetencie prezidenta republiky. Plne ponecháva brzdiace a kontrolné právomoci\norgánom, ktoré ich mali doteraz. Najmä necháva nedotknuté zákonodarné a súdne\nkompetencie príslušných orgánov, nedotýka sa práva Národnej rady odvolať prezidenta\nrepubliky z funkcie za podmienok, ustanovených v čl. 106, práva obžalovať prezidenta\nrepubliky podľa čl. 107 Ústavy a práva Ústavného súdu o tejto obžalobe rozhodovať.\n9. Nie je pravda, že v zastupiteľskej demokracii môže Ústavu meniť len parlament.\nTo platí iba v tých druhoch zastupiteľskej demokracie, ktoré nepoznajú inštitút referenda,\nalebo ho majú ustanoveniami ústavy obmedzený na užší okruh rozhodovania. Z tohto\ndôvodu je celkom nesprávny poukaz na právnu úpravu v USA, Poľskej republike a\nMaďarskej republike, keď v rade iných, plne demokratických štátov referendom možno\nÚstavu meniť (Francúzska republika, Švajčiarska konfederácia, Kanada atď.) Je to vec\nkonkrétneho štátu akú ústavnú úpravu tejto problematiky prijme. Inštitút referenda, vrátane\nzákonodarného referenda, nijako neodporuje parlamentnému systému moci.\n10. Poukaz na neexistenciu \"legislatívnej tradície\" u nás je viac ako nemiestny.\nReferendum na našom území bolo prvý raz zavedené ústavným zákonom č. 327/1991 Zb. 0\nakej histórii alebo tradícii možno za necelých 6 rokov hovoriť? Ak nemáme históriu a\ntradíciu referenda všeobecne, nemôžme mať ani históriu a tradíciu referendového\nzákonodarstva.\n11. Výsledky Medziparlamentnej konferencie 10. až l5. apríla 1997 sú v návrhu\npodávané veľmi skreslene. Dôvodom sankcií proti Bielorusku nebolo samotné referendum,\nale spôsob jeho uskutočnenia, manipulácia občanov a spôsob kreovania (v podstate\nmenovania) Národného zhromaždenia.\nZáverom zhrniem úvahy, ktorými som sa spravoval, keď som si osvojil názor, že\nobčania majú právo prijímať v referende aj ústavné a iné zákony. Mnohé argumenty som už\nuviedol aj s ich rozborom, tie iba zhrniem a ostatné doplním.\nl. Východiskom základného významu je ustanovenie čl. 2 ods. 1 Ústavy, podľa\nktorého štátna moc, teda aj zákonodarná moc, pochádza od občanov, ktorí majú právo\nvykonávať ju aj priamo, t.j. prostredníctvom referenda. Keďže Ústava sama označuje cit.\nustanovenie za základné, znamená to, že v jeho duchu treba vykladať všetky ustanovenia\nostatných hláv Ústavy.\n\n14\n\n2. Jediným, aj to iba čiastočným spochybnením možnosti prijímať v referende\nústavné zákony, je ustanovenie čl. 72 Ústavy. No toto ustanovenie hovorí o \"orgáne\",\nreferendum však nie je orgánom, ale spôsobom priameho výkonu štátnej moci. Okrem toho\ntaxatívny výpočet prípadov, upravovaných ústavnými a inými zákonmi, ktoré z predmetu\nreferenda vylučuje čl. 93 ods. 3 Ústavy jednoznačne dokazuje, že ostatné ústavné a iné\nzákony môžu byť predmetom referenda. Ak by aj potom zostali zvyšky pochybností (ktoré\nja nemám), treba ich riešiť podľa východiskového princípu, upraveného v čl. 2 ods. 1\nÚstavy.\n3. Čl. 93 Ústavy rozlišuje referendum obligatórne, uvedené v odseku 1 a fakultatívne,\nupravené v odseku 2. Výnimky z odseku 2 sú taxatívne vyrátané v odseku 3 cit.\nustanovenia.\n4. Až do vzniku predmetného sporu všetky mne známe odborné publikácie buď\npoukazovali na určitý rozpor medzi čl. 72 a čl. 93 ods. 3 Ústavy, ale klonili sa k logickej\nmožnosti, že predmetom referenda môžu byť aj návrhy zákonov (L. Orosz: \"Ústava\nSlovenskej republiky a základy tvorby práva\", Justičná revue č. 3/1993, str. 3), alebo\npovažovali túto možnosť za nespornú.\nJ. Prusák v práci \"Kapitoly z teórie štátu a práva II\" (Vydavateľské odd. PF UK\n1993) medzi normatívnymi aktami uvádza výsledky referenda so silou zákona (str. 114).\nPodľa neho \"rovnaký stupeň právnej sily... (ako Ústava) majú výsledky... referenda o inej\ndôležitej otázke verejného záujmu\" (str. 103). \"Primárne právne normy prijímajú... orgány\nso zákonodarnou a ústavodarnou právomocou, vrátane ľudového hlasovania o návrhoch\nzákonov\" (str. 217).\nObdobné závery vyslovil J. Prusák v diele \"Teória práva\" (Vydavateľské odd. PF UK\nBratislava 1995), keď uvádza: \"V Slovenskej republike majú právo rozhodovať o návrhoch\nna prijatie normatívnych právnych aktov: a) Národná rada Slovenskej republiky, b) občania\n(voliči) Slovenskej republiky v celoštátnom referende\" (str. 184). \"Ústavu a ústavné zákony\nu nás prijíma parlament... Rovnaký stupeň právnej sily majú výsledky... referenda o inej\ndôležitej ústavnej otázke verejného záujmu\" (str. 189 - 190). Aj v tabuľke (na str. 194) sú\nvýsledky referenda so silou ústavného zákona zaradené medzi normatívne akty.\nZhodné výsledky úvah publikoval D. Lipšic v článku \"Referendum o zmene Ústavy a\npriama voľba prezidenta\", Justičná revue č. 2/1997, str. 31 a nasl. Opačný názor nachádzam\n\n15\n\niba u P. Brňáka v krátkej reakcii na D. Lipšica \"Niekoľko otáznikov k téme referendum a\nÚstava Slovenskej republiky\", Justičná revue č. 2/1997, str. 39 - 40. Na jeho názory som\nobsahovo odpovedal v III. časti tohto stanoviska.\n5. Plne som sa spravoval aj doterajšími stanoviskami Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, z ktorých citujem:\nV rozhodnutí č. II. ÚS 94/95 sa uvádza, že \"referendum je v Ústave najvyššou\npredvídanou formou, v ktorej sa vôľa obyvateľstva stane všeobecne právne záväznou\" (str.\n21).\nV náleze Ústavného súdu č. PL. ÚS 42/95 z 2. mája 1996 Ústavný súd urobil tieto\nzávery:\n„Referendum je upravené v druhom oddiele piatej hlavy Ústavy. Ústavný súd\nSlovenskej republiky to považuje za logicky i vecne správne, pretože ide vlastne\no vykonávanie zákonodarnej moci priamo občanmi... Ústavodarný orgán upravil\nzákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen\nNárodnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom\" (str. 13).\n\"Základným východiskom riešenia tejto problematiky je čl. 2 ods. l Ústavy. Štátna\nmoc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených\nzástupcov (poslancov) alebo priamo... I keď občania delegujú svoje práva parlamentu,\npredsa im zostáva - ako nositeľovi primárnej originálnej moci - právo rozhodovať o\nniektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo v referende... (To)\nim poskytuje možnosť realizovať primárnu neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by\nparlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov... Referendum je určitou \"poistkou“\nobčana voči parlamentu... aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba\nzodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť\" (str. l4 - 15).\nCit. závery pléna Ústavného súdu považujem za záväzné nielen pre mňa, ale\nvzhľadom na princíp uvedený v § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., aj pre senát Ústavného súdu.\n6. Na základe dôkladného rozboru Ústavy SR, stanovísk právnej teórie i doterajšej\njudikatúry Ústavného súdu, považujem záver o prípustnosti referenda, ktorým sa prijíma\nústavný alebo iný zákon, vrátane zmeny Ústavy uskutočnenej týmto spôsobom, za plne\nopodstatnený a jednoznačne správny.\nVzhľadom na uvedené žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky\n\n16\n\nl. o d m i e t o l návrh na podanie výkladu čl. 93 ods. 2 Ústavy SR, prípadne aby\n2. neprijal výklad uvedený v návrhu na začatie konania, aby návrh vlády zamietol a\naby prijal v ý k 1 a d čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý uvádzam v I. časti\ntohto môjho vyjadrenia.“\nIII.\nÚstavný súd Slovenskej republiky doručil vláde Slovenskej republiky vyjadrenie\nprezidenta Slovenskej republiky s tým, aby sa k nemu vyjadrila. Keďže vláda v určenej\nlehote neprezentovala Ústavnému súdu Slovenskej republiky svoju ďalšiu argumentáciu,\nústavný súd podľa § 48 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov po predbežnom prerokovaní návrhu\nna neverejnom zasadnutí 13. mája 1997 o návrhu rozhodol.\nPodľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát...“ Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky: „Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne\nrelevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“ (PL.\nÚS 16/95, s. 7).\nVláda Slovenskej republiky podala návrh na začatie konania podľa čl. 128 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, v ktorom požiadala Ústavný súd Slovenskej republiky o\npodanie výkladu čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 128 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd podáva výklad ústavných zákonov, ak je\nvec sporná. Podmienky ustanoví zákon.“\nNa základe splnomocnenia ústavy, podmienky za ktorých možno vec považovať za\nspornú, upravuje § 45 až 48 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach o výklade čl. 93 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 39/93, I. ÚS 129/93, I. ÚS 4/94, I. ÚS 5/94, I.\nÚS 20/94, I. ÚS 58/94, I. ÚS 7/96, I. ÚS 61/96, I. ÚS 51/96 vyslovil právne názory\nrelevantné pre vytvorenie istoty, že v rovnakých podmienkach sa dá rovnaká odpoveď na\notázky súvisiace s konaním o návrhoch podľa čl. 128 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v citovaných rozhodnutiach vyslovil nasledovné\nprávne názory:\n\n17\n\n1. „Účelom konania o výklad ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky je vyložiť sporné ustanovenie ústavného zákona jednoznačným spôsobom tak,\naby k sporu, ktorý viedol k začatiu konania ústavného súdu už v budúcnosti nedochádzalo.\nHoci jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu ústavného zákona je\nvznik konkrétneho sporu medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a v\nkonkrétnom čase, uznesenie ústavného súdu o výklade sporného ustanovenia Ústavy\nSlovenskej republiky má účinky „erga omnes“ s trvalou platnosťou (až do obdobia\nneskoršej zmeny alebo zrušenia tohto ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol predmetom\nvýkladu ústavného súdu).“ (I. ÚS 61/96, s. 9)\n2. „Jednou z podmienok konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, je existencia\nsporu (§ 45 zákona č. 38/1993 Z. z.).“ (I. ÚS 61/96, s. 5)\n„Jednou zo základných podmienok prijatia návrhu na podanie výkladu ústavného zákona je\npreukázanie toho, že je vec sporná. Ako ústavný súd už predtým uviedol v prípadoch\nvedených pod sp. zn. I. ÚS 20/94 a I. ÚS 7/96: „Ústavný súd Slovenskej republiky je v\nkonaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, viazaný návrhom oprávneného\nsubjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že vec je sporná.“ (I. ÚS 51/96, s. 3)\n3. „Zákon č. 38/1993 Z. z. slovom „sporný“ označuje konanie o veciach, v ktorých došlo k\nsporu a kde proti sebe stoja dve strany - štátne orgány s rozdielnym názorom na\ninterpretáciu ústavnej normy (§ 46 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.).“ (I. ÚS 39/93, s. 7)\n4. „Účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že sa navrhovateľ domáha správneho\npoužívania svojho subjektívneho práva, či subjektívnej povinnosti v tomto ústavnom zákone\nupravenom. Výklad o uplatňovanie práv iných subjektov, ako tých, ktorým sú práva, či\npovinnosti ústavným zákonom priznané, by odporovalo účelu podávania výkladu ústavných\nzákonov podľa článku 128 ods. 1 ústavy.“ (I. ÚS 129/93, s. 2).\n5. „Pri výklade ústavných zákonov, ak je vec sporná, ústavný súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy\nrešpektuje ústavou a zákonmi vymedzené právomoci jednotlivých zložiek štátnej moci\nSlovenskej republiky. Výkladom ústavného zákona ústavný súd nemôže dospieť k\nstanoveniu (určeniu) takej právomoci jedného štátneho orgánu Slovenskej republiky, ktorá\nje už ústavou alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom zverená do právomoci\niného štátneho orgánu Slovenskej republiky odlišného od toho, ústavná právomoc ktorého je\npredmetom konania ústavného súdu o výklad ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1\n\n18\n\nústavy. V prípadoch, keď právna úprava Slovenskej republiky zveruje určité právomoci\nkonkrétne určeným štátnym orgánom, ktoré sú súčasne jediné oprávnené k ich výkonu,\nnepatrí už takáto právomoc žiadnemu ďalšiemu orgánu Slovenskej republiky, vrátane\nprezidenta Slovenskej republiky. Takýto právny stav nemôže meniť ani ústavný súd v\nkonaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná.“ (I. ÚS 61/96, s. 18)\n6. „Preukázaniu spornosti výkladu ústavného zákona v rámci predbežného prerokovania\nnávrhu na podanie výkladu ústavného zákona predchádza určenie okruhu tých otázok, ktoré\nmôžu byť predmetom konania o výklad ústavného zákona pred ústavným súdom... Po\nzistení a ustálení predmetu (okruhu) tých otázok, ktoré môžu byť predmetom konania pred\nústavným súdom o výklad ústavného zákona (a v jeho rámci), ústavný súd skúma, či\nohľadom ich výkladu došlo k sporu medzi účastníkmi konania o výklad ústavných zákonov,\nak je vec sporná, pred ústavným súdom.“ (I. ÚS 61/96, s. 6)\n7. „Pod zjavne neopodstatneným návrhom na podanie výkladu ústavného zákona, ak je vec\nsporná, je podľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť aj ten, ktorým sa žiada výklad\ntakých ustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, hoci sú (môžu byť) predmetom\nzákonnej úpravy.“ (I. ÚS 61/96, s. 20)\nDoterajšiu prax uplatňovania čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní\npred Ústavným súdom Slovenskej republiky, možno zovšeobecniť tak, že ústavný súd o\nnávrhu koná až vtedy, keď sa preukáže splnenie podmienok ustanovených ústavou na\nzačatie takého konania.\nPrvou podmienkou pre podanie takéhoto návrhu je vznik sporu medzi navrhovateľom\na štátnym orgánom. Spor medzi navrhovateľom a subjektom rozdielnym od štátneho orgánu\nnemá povahu sporu podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ani vtedy, ak jeho\nobjektom je ústavou zaručené právo alebo povinnosť účastníka sporu. Druhou podmienkou\nje vznik sporu o právo alebo povinnosť, ktorú ústava priznáva stranám sporu. Spor podľa čl.\n128 ods. 1 ústavy nemôže vzniknúť vtedy, ak jedna zo strán sporu nemá ústavou priznané\nprávo alebo povinnosť. Spor podľa čl. 128 ods. 1 ústavy nemôže vzniknúť o zmenu ústavnej\nprávomoci štátneho orgánu zúčastneného na spore. Spor podľa čl. 128 ods. 1 ústavy\nnemôže vzniknúť ani vtedy, ak spor medzi navrhovateľom a štátnym orgánom nastal\no právo alebo povinnosť, ktorú upravuje zákon, ale neupravuje ju ústava.\n\n19\n\nNavrhovateľ predložil Ústavnému súdu Slovenskej republiky uznesenie vlády\nSlovenskej republiky č. 278 z 22. apríla 1997, v ktorom podľa bodu A.1 vláda konštatuje, že\nÚstavu Slovenskej republiky nemožno meniť referendom.\nUznesenie vlády sa neuverejňuje podľa zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky, preto nemá povahu všeobecne záväzného právneho predpisu.\nUznesenie vlády je interným normatívnym pokynom, ktorým nemožno rozširovať\nprávomoc štátneho orgánu nad rámec kompetencií určených ústavou. V spore o výklad\nústavného zákona podľa čl. 128 ods. 1 ústavy uznesenie vlády č. 278 z 22. apríla 1997 má\ncharakter dôkazu o tom, že vláda si čl. 93 ods. 2 vysvetlila inak ako vyhlasovateľ referenda.\nToto uznesenie navrhovateľ odôvodnil tým, že vec sa stala spornou medzi prezidentom ako\nvyhlasovateľom referenda a vládou Slovenskej republiky ako organizátorom referenda po\nštátnej línii.\nPrezident Slovenskej republiky namietol, že vláda Slovenskej republiky o ňom\nnesprávne tvrdila, že „formuloval štvrtú otázku“. V skutočnosti prezident štvrtú otázku\nneformuloval. Túto otázku formuloval petičný výbor a s touto formuláciou súhlasil viac ako\nrelevantný počet občanov. Prezident republiky však bol formuláciou viazaný, nemohol sa\nod nej odchýliť a bol povinný formulovanú otázku plne rešpektovať.\nÚstavný súd Slovenskej republiky toto tvrdenie odporcu neprijal. Postavenie\núčastníka konania pred ústavným súdom nevzniká tým, že štátny orgán sa označí za\núčastníka. Štátny orgán sa stane účastníkom konania v závislosti od svojho právneho\npostavenia ustanoveného právnym poriadkom.\nUstanovenia druhého oddielu piatej hlavy Ústavy Slovenskej republiky sa týkajú\nreferenda, ktoré sa vykonáva zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb.\no spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n158/1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.\n564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 269/1995 Z. z. Niektoré ustanovenia zákona č. 269/1995 Z. z. stratili platnosť\nna základe rozhodnutia ústavného súdu (PL. ÚS 42/95).\nPodľa § 1c) ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z.:\n„Prezident republiky preskúma, či petícia svojím obsahom zodpovedá ústave a osobitnému\nzákonu a či má predpísané náležitosti.“\n\n20\n\nPodľa § 1c) ods. 2 zákona č. 158/1994 Z. z.: „Ak podmienky uvedené v odseku 1\nneboli splnené, prezident republiky vyhlásenie referenda odmietne. O svojom rozhodnutí\ninformuje zástupcu petičného výboru.“\nPrávne postavenie vyhlasovateľa referenda je ústavou a zákonom upravené tak, že sa\nmôže stať účastníkom sporu o výklad čl. 93 ods. 2 ústavy.\nVláda je uvedená medzi subjektami, ktoré sú oprávnené podať návrh aj vo veci\nvýkladu ústavných zákonov (§ 46 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995\nZ. z.), ale v konkrétnom prípade nemá postavenie účastníka konania.\nPodmienkou konania podľa čl. 128 ods. 1 ústavy je faktický vznik sporu. Právne\núčinky podľa čl. 128 ods. 1 ústavy sa však nespájajú s akýmkoľvek sporom o výklad ústavy,\nale len s ústavne relevantným sporom.\nPodľa čl. 130 ods. 1: „Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\na) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\nb) prezident Slovenskej republiky,\nc) vláda Slovenskej republiky,\nd) súd,\ne) generálny prokurátor,\nf) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127.“\nJednotlivé ustanovenia ústavy nemožno vytŕhať z kontextu ústavy, ale treba ich\nvysvetľovať v súvislosti, vo vzájomných väzbách všetkých noriem ústavy, ktoré navzájom\nnadväzujú. Aj výklad čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) možno tvoriť len s prihliadnutím na\nvzájomné väzby noriem čl. 130 ods. 1 s inými normami ústavy. Postavenie aj iných\nsubjektov, napr. súd pri predkladaní návrhu na ústavný súd podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) je\ntotožné s postavením vlády podľa čl. 130 ods. 1 písm. c) ústavy. Ústava obsahuje\nustanovenia, ktoré majú povahu lex specialis (čl. 144 ods. 3) s účelom obmedziť ústavou\nzaručené právo podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Povahu lex specialis\nnemá len čl. 144 ods. 3, ale aj čl. 128 ods. 1 ústavy, ktorým sa vymedzujú hranice práva\nvšetkých štátnych orgánov oprávnených podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) pre\ntie typy konania, v ktorých sa podľa čl. 128 ods. 1 ústavy má podať výklad ústavného\nzákona z dôvodu, že vec je sporná.\n\n21\n\nÚstavne relevantný spor o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 ústavy nemôže\nvzniknúť medzi každým subjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a).\nÚstavne relevantný spor o výklad ústavy je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi\norgánmi, ktorým ústava také právo alebo povinnosť ustanovuje. Podľa navrhovateľa je táto\npodmienka splnená tým, že prezident Slovenskej republiky je vyhlasovateľom referenda a\nvláda Slovenskej republiky je organizátorom referenda po štátnej línii. Ako predmet sporu\nnavrhovateľ označil čl. 93 ods. 2 ústavy, podľa ktorého: „Referendom sa môže rozhodnúť aj\no iných dôležitých otázkach verejného záujmu.“\nÚstavné postavenie vlády vo vzťahu k referendu určuje len čl. 96 ods. 1, podľa\nktorého: „Návrh na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení\nreferenda môžu podávať poslanci Národnej rady Slovenskej republiky alebo vláda\nSlovenskej republiky.“ Vláda podľa čl. 96 ods. 1 môže podať návrh Národnej rade\nSlovenskej republiky, aby prijala uznesenie o vyhlásení referenda.\n„Pre organizáciu referenda a zisťovanie jeho výsledkov sa vytvárajú orgány pre\nreferendum (ďalej len „komisie“), ktorými sú: a) Ústredná komisia pre referendum\nSlovenskej republiky, b) okresné komisie pre referendum pre každý okres na konanie\nreferenda, c) okrskové komisie pre referendum pre každý okrsok.“ (§ 11 ods. 1 zákona č.\n564/1992 Zb.). Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 564/1992 Zb.: „Každá politická strana, politické\nhnutie, ktoré sú zastúpené v Národnej rade Slovenskej republiky, určia v lehote ustanovenej\nv oznámení o vyhlásení referenda jedného člena ústrednej komisie a jedného náhradníka a\noznámia ich mená a priezviská ministrovi vnútra Slovenskej republiky.“\nŠtátne orgány sa podieľajú na zabezpečení taxatívne určených úloh vyhláseného\nreferenda.\nPodľa § 15 ods. 3 zákona č. 564/1992 Zb.: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\nzabezpečí, aby sa hlasovacie lístky vytlačili a v potrebnom množstve doručili obci.“\nPodľa § 30 ods. 1 zákona č. 564/1992 Zb.: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\na) vyhotoví vzory tlačív na hlasovanie a zabezpečí ich vytlačenie,\nb) usmerňuje 1. vytváranie okrskov na hlasovanie,\n2. zostavovanie a vedenie zoznamov,\n3. vystavovanie hlasovacích preukazov,\n4. zabezpečovanie a vybavovanie miestností na hlasovanie,\n\n22\n\n5. úschovu hlasovacích lístkov a iných dokladov o hlasovaní.“\nĎalším štátnym orgánom, ktorý má právomoc podieľať sa na zabezpečení\nvyhláseného referenda v zákonom ustanovenom rozsahu je Slovenský štatistický úrad, ktorý\npodľa § 30 ods. 2 zákona č. 564/1992 Zb. „vydá metodiku spracovania výsledkov\nhlasovania“.\nZákon o spôsobe vykonávania referenda presne určil štátnym orgánom povinnosti\nvykonať činnosti potrebné na zabezpečenie referenda. Podľa platnej právnej úpravy\nvyhlásené referendum nemôže byť predmetom ústavne relevantného sporu podľa čl. 128\nods. 1 ústavy.\nVláda Slovenskej republiky nemá ústavou ani zákonom ustanovené povinnosti na\nzabezpečenie vyhláseného referenda. Navrhovateľ preto nemôže byť účastníkom sporu o\nvýklad ústavného zákona v zmysle čl. 128 ods. 1 ústavy, pretože nemá ústavnú právomoc\nvzťahujúcu sa k čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vedený týmito právnymi úvahami vyslovil právny\nzáver, že vláda Slovenskej republiky nie je oprávneným subjektom podať návrh na ústavný\nsúd o výklad čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže mu z ústavy nevyplývajú\nžiadne oprávnenia takýto návrh podať.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd návrh vlády Slovenskej\nrepubliky predbežne na neverejnom zasadnutí bez ústneho konania prejednal a keďže zistil,\nže návrh podala vláda ako zjavne neoprávnený subjekt, návrh v zmysle § 25 ods. 2\ncitovaného zákona odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. mája 1997\n\n23", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov"], "ustanovenia": ["čl. 128 ods. 1 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}