{"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. mája 1997, sp. zn. II. ÚS 28/96, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1997-05-12", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/120-1976/clanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 2", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Všeobecná deklarácia ľudských práv čl. 19", "nazov": "Všeobecná deklarácia ľudských práv čl. 19", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyVšeobecná deklarácia ľudských práv čl. 19", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1/text", "citacie_n": 0, "text": "-#-\n\nII. ÚS 28/96\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí dňa 12. mája 1997 v\nsenáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa Černáka a sudcov JUDr. Ľubomíra\nDobríka a JUDr. Jána Drgonca vo veci podnetu\nzastúpeného\n\n, bytom\n\n,\n\n, advokátom, o porušení práva\n\npriznaného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 19 ods. 2\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 10 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\n1. Právo\n\nna informácie a ich slobodné vyhľadávanie a\n\nrozširovanie priznané čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 19 ods. 2\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 10 ods. 1\nEurópskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd p o r u š e n é\nbolo.\n2. Vo zvyšnej časti sa podnetu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len \"ústavný súd\") dostal dňa\n25. 4. 1996 podnet\n\n, bytom Bratislava, Dunajská 2, ktorý označil ako\n\n\"návrh na začatie konania proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzn. Sekr. 101/96 z 2. 4. 1996\" a požadoval jeho zrušenie. V odôvodnení svojho\n\n-#-\n\nnávrhu uviedol, že dňa 29. 2. 1996 senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v\nBratislave (ďalej len \"najvyšší súd\") na verejnom pojednávaní zakázal prítomným\nvyhotovovať zvukové nahrávky, čím porušil základné ľudské právo prijímať a\nrozširovať informácie. Proti rozhodnutiu senátu najvyššieho súdu podal\nsťažnosť, ktorá bola vybavená listom č. Sekr. 101/96 z 2. 4. 1996, v ktorom predseda\nnajvyššieho súdu odmietol tvrdenie o porušení práva.\nPodanie\n\nna začatie konania pred ústavným súdom nemalo\n\nnáležitosti predpísané zákonom č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č.\n293/1995 Z. z. (ďalej len \"zákon č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z.\")\nÚstavný súd vyzval\n\nna odstránenie nedostatkov podania. Po doplneniach\n\nobsahoval podnet všetky zákonom predpísané náležitosti. Z doplnení vyplynulo, že\ndňa 29. 2. 1996 sa\n\nna najvyššom súde zúčastnil verejného pojednávania v\n\nobčianskoprávnom spore V. P. c/a V. M. Na pojednávanie, ktorého sa zúčastnil ako\nverejnosť, so sebou priniesol diktafón v úmysle zhotoviť si pre vlastnú potrebu\nnahrávku uvedeného pojednávania. Predsedajúci senátu JUDr. Jozef Štefanko\nrozhodol o zákaze použitia nahrávacích zariadení.\nvo svojom podnete na začatie konania pred ústavným súdom\nnamietol, že rozhodnutím o zákaze vyhotovovať zvukové nahrávky predsedom\nsenátu najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného ľudského práva prijímať a\nrozširovať informácie, ktoré zaručuje čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nčl. 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o\nobčianskych a politických právach a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\nÚstavný súd nekoná o podnetoch namietajúcich porušenie práva, ktoré\npredkladateľ podnetu neuplatnil podľa platnej právnej úpravy voči oprávnenému\nštátnemu orgánu. Ak účastník konania nesúhlasí s opatrením predsedu senátu, môže\nžiadať, aby o tejto otázke rozhodol senát (§ 117 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku). Osoby, ktoré sa zúčastnia verejného pojednávania v mene verejnosti,\n\n-#-\n\nnemajú právne postavenie účastníka konania. Proti opatreniu predsedu senátu,\nktorým sa obmedzuje ich právo alebo sloboda, nemôžu uplatniť právo zaručené\núčastníkovi podľa § 117 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ani iné zákonom\nzaručené právo. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z právomoci súdu\nnesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a\nslobôd. Predkladateľ podnetu namietol porušenie svojho práva na informácie, ktoré\nsa zaručuje ako základné právo podľa Tretieho oddielu Druhej hlavy ústavy.\nPorušenie tohto práva namietol rozhodnutím predsedu senátu súdu. Preto ústavný súd\npodnet predbežne prerokoval 3. 7. 1996 a uznesením rozhodol o jeho prijatí na ďalšie\nkonanie.\nI.\nNÁMIETKA NAJVYŠŠIEHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY\nO NEDOSTATKU PRÁVOMOCI ÚSTAVNÉHO SÚDU\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY KONAŤ O PODNETE\nTÝKAJÚCEHO SA POSTUPU VŠEOBECNÉHO SÚDU\nÚstavný súd po prijatí podnetu\n\nna ďalšie konanie listom zo dňa\n\n15. 7. 1996 doručil najvyššiemu súdu kópiu podnetu a vyzval jeho predsedu, aby sa k\npodnetu vyjadril.\nPredseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení namietol nedostatok\nprávomoci ústavného súdu rozhodnúť o podnete\n\nz dôvodu, že podnet sa\n\ntýka postupu všeobecného súdu pri vedení pojednávania v konkrétnej veci, čo\nnespadá pod čl. 127 ústavy. Odôvodnenie tohto právneho názoru odkázal na\nvyjadrenie predsedu najvyššieho súdu v obdobnej veci vedenej na ústavnom súde pod\nsp. zn. II. ÚS 26/96. V tomto vyjadrení predseda najvyššieho súdu uviedol:\n\"Všeobecný súd môže byť účastníkom konania, pred Ústavným súdom, ale len\nv prípade konaní upravených osobitnými ustanoveniami prvého oddielu (§ 37 ods. 1),\ntretieho oddielu (§ 46 ods. 1), a piateho oddielu (§ 59 ods. 1) druhej hlavy tretej časti\nzák. č. 38/1993 Z. z. v znení zák. č. 293/1995 Z. z., lenže iba v procesnom postavení\nnavrhovateľa. Uvedená skutočnosť je zrejmá aj zo všeobecných ustanovení prvej\nhlavy tretej časti citovaného zákona. Konkrétne ide o ustanovenie § 18 ods. 1 písm.\n\n-#-\n\nd), podľa ktorého Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd, resp. o ustanovenie\n§ 21 ods. 4, v zmysle ktorého ak je účastníkom konania súd, ktorý podal návrh v\nsúvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (§ 18 ods. 1 písm. d) zastupuje senát\njeho predseda.\"\nPredseda najvyššieho súdu ďalej uviedol: \"Ústavný súd SR je nezávislým\norgánom ochrany ústavnosti a rozhoduje iba v medziach právomoci stanovených\nčlánkami 125 až 129 Ústavy SR. Ochrana ústavnosti prejavujúca sa ochranou\nobčianskych práv a slobôd, fyzických a právnických osôb, resp. ich práv v zmysle\nčlánku 127, Ústavy sa týka iba činnosti orgánov štátnej správy a orgánov územnej\nsamosprávy, nie však všeobecných súdov. Ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc\nvšeobecných súdov a ani preskúmavať zákonnosť ich rozhodovania a konania pred\nnimi, pretože takýto postup by vyvolal rozpor s článkami 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa\nktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach, v\nrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v spojitosti s článkom 142 ods. 1 Ústavy\nSR, podľa ktorého iba všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestných\nveciach a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.\"\nPre ďalšie konanie o podnete\n\npred ústavným súdom bolo dôležité\n\nrozhodnúť o citovanej námietke najvyššieho súdu.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu ústava vytvára rozdielny právny režim\npre konanie o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 a pre konanie o podnete podľa čl. 130\nústavy.\nÚstavnú sťažnosť môže občan podať len proti právoplatnému rozhodnutiu\norgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy. Ústavnú sťažnosť nemožno podľa\nčl. 127 ústavy podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu.\nRozdielny právny režim sa podľa ústavy ustanovuje pre konanie o podnete.\nÚstava neustanovuje, že v konaní pred ústavným súdom sa možno uchádzať o\nochranu ústavného práva alebo slobody, len ak sa namieta ich porušenie štátnymi\n\n-#-\n\norgánmi taxatívne uvedenými v ústave. Ústava tiež neustanovuje, že osoba nesmie\npodnetom namietať porušenie ústavného práva alebo slobody, ak štátnym orgánom,\nktorý je označený ako porušovateľ namietaného práva alebo slobody, je všeobecný\nsúd.\nČlánkom 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa každej osobe zaručuje\nprávo žiadať, aby sa v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\npreskúmalo, či štátny orgán alebo orgán územnej samosprávy označený v\npodnete porušil ústavné právo alebo slobodu predkladateľa podnetu.\nÚstava všetkým štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ustanovuje\nich právomoci, ale ich aj zaväzuje správať sa v súlade so všetkými normami ústavy.\nÚstavný súd nemôže odstraňovať nedostatky v správaní štátnych orgánov, ani\nnemôže svojím konaním nahradiť nečinnosť kompetentného štátneho orgánu. V\nrámci ochrany ústavnosti, ktorá sa zveruje výlučne do právomoci ústavného súdu,\nvšak ústavný súd môže preskúmať, či iné štátne orgány alebo orgány územnej\nsamosprávy svojím správaním neporušili ústavu. Ústavný súd v rámci svojej\nvšeobecnej právomoci zabezpečovať ochranu ústavnosti má aj právomoc preskúmať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu práv a slobôd, ktoré sa\nústavou priznali fyzickým a právnickým osobám, ak podnetom namietli porušenie\ntakého práva alebo slobody.\nnenamietol porušenie svojho ústavného práva prostredníctvom\nústavnej sťažnosti. Porušenie práva namietol podnetom, ktorý mal zákonom určené\nnáležitosti.\nje fyzickou osobou, ktorá má právo podnetom namietnuť porušenie\nústavného práva podľa čl. 26 ústavy. Ústavný súd má kompetenciu preskúmať, či v\nkonaní pred najvyšším súdom došlo k porušeniu tohto ústavného práva.\nPredseda najvyššieho súdu sa vyjadril aj k meritórnym otázkam podnetu\n. V tejto časti vyjadrenia nepoprel, že na pojednávaní pred najvyšším súdom\nvo veci V. P. c/a V. M. 29. 2. 1996 došlo k udalosti, ktorá sa stala príčinou pre\n\n-#-\n\npodanie podnetu\n\n, ani že k nej došlo spôsobom a za okolností\n\nnamietnutých v podnete. Predseda najvyššieho súdu ďalej nenamietol, že\nzamlčal\n\nokolnosti\n\nrelevantné\n\npre\n\nvyslovenie\n\nzákazu\n\nnahrávania\n\npriebehu\n\npojednávania, ani nenavrhol vykonanie dôkazov akokoľvek inak meniacich\nhodnotenie skutkového stavu. Predseda najvyššieho súdu sa vo svojom vyjadrení\nzameral len na platnú právnu úpravu podľa Občianskeho súdneho poriadku.\nPredmetom jeho vyjadrenia nebola tá časť platnej právnej úpravy, ktorú ustanovuje §\n8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.\nTakto vymedzený spor ústavný súd hodnotil ako rýdzo právny spor o právo zaručené\nčl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so zákonnou úpravou obmedzujúcou uplatnenie\ntohto ústavou zaručeného práva v konkrétnej situácii namietnutej predkladateľom\npodnetu. Preto ústavný súd upustil od výsluchu svedkov navrhnutých\nna dôkaz pravdivosti tvrdení uvedených v podnete a preskúmal právne okolnosti\npodnetu.\nÚstavný súd listom zo dňa 14. 11. 1996 požiadal predsedu najvyššieho súdu o\noznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní v konaní o prijatom podnete. Najvyšší súd\nlistom Sekr. 247/96 z 19. 11. 1996 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom\npojednávaní v konaní o podnete\n\n.\n\nZákonom ustanovenou podmienkou pre konanie o prijatom podnete osoby\nnamietajúcej porušenie svojho práva je podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení\nzákona č. 293/1995 Z. z. zastúpenie predkladateľa podnetu advokátom alebo\nkomerčným právnikom.\n\npožiadal ústavný súd, aby mu určil právneho\n\nzástupcu, ktorý ho bude zastupovať v konaní pred ústavným súdom, pretože jeho\nnepriaznivé zárobkové a majetkové pomery mu nedovoľujú zvoliť si právneho\nzástupcu a hradiť náklady spojené so zastupovaním pred ústavným súdom. Svoje\ntvrdenia doložil čestným vyhlásením overeným Okresným úradom v Bratislave I.,\npodľa ktorého nevlastní žiaden majetok a potvrdením Obvodného úradu práce\nBratislava I., podľa ktorého je od 2. 9. 1995 evidovaný v evidencii uchádzačov o\nzamestnanie, pričom 1. 5. 1996 mu zanikol nárok na hmotné zabezpečenie.\n\n-#-\n\nNesplnenie zákonnej povinnosti účastníka konania byť zastúpený v konaní\npred ústavným súdom advokátom alebo komerčným právnikom by z uvedených\ndôvodov malo za následok zastavenie konania pred ústavným súdom. Predstavovalo\nby stratu možnosti predkladateľa podnetu uchádzať sa o ochranu práva priznaného\nústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\nvtedy, keď sa ocitne v životnej situácii zbavujúcej ho možnosti znášať náklady svojho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd rozhodol, že po predložení\ndôkazov o takejto životnej situácii účastník konania namietajúci porušenie svojho\npráva môže byť zastúpený podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č.\n293/1995 Z. z. advokátom, ktorého ustanoví ústavný súd podľa § 19 ods. 3 zákona č.\n132/1990 Zb. o advokácii.\nUznesením II. ÚS 28/96 z 18. 12. 1996 ústavný súd ustanovil JUDr. Jána\nMazáka, advokáta Advokátskej kancelárie Košice, za právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom. Uznesenie o ustanovení za právneho zástupcu bolo\nJUDr. J. Mazákovi zaslané spolu so žiadosťou o oznámenie, či trvá na ústnom\npojednávaní vo veci. Dňa 10. 1. 1997 právny zástupca ústavnému súdu oznámil, že\nnetrvá na ústnom pojednávaní vo veci samej.\nNa základe uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol na\nverejnom zasadnutí senátu 12. mája 1997.\nII.\nNÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 26 ÚSTAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY\nV KONANÍ PRED NAJVYŠŠÍM SÚDOM SLOVENSKEJ REPUBLIKY\nPredkladateľ podnetu namietol porušenie práva zaručeného čl. 26 ústavy.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy: \"Sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené.\"\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy: \"Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,\npísmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,\n\n-#-\n\nprijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače\nnepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa\nmôže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\"\nÚstava nezaručuje podľa čl. 26 ods. 2 len slobodu tlače alebo masmédií.\nSloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa\nzaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo. Slobodou prejavu sa\nčloveku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory.\nProstredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa\nkaždému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej\ndispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných,\nkeďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.\nPrávo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť\nzískať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje\nmožnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré\noprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa\npredpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať,\nvyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie\npasívnym správaním oprávnenej osoby, aj možnosť získať informácie aktívnym\nsprávaním oprávnenej osoby.\nÚstavný súd v predchádzajúcom konaní vyslovil právny názor, podľa ktorého:\n\"Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ\nuplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či\ndokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného\nzáujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého\nzákladného práva a slobody.\" (PL. ÚS 7/96). Tento právny názor sa týka úpravy\nvšetkých práv a slobôd zaručených podľa Druhej hlavy ústavy. Je právne relevantný\naj pre určenie rozsahu, v ktorom sa priznáva právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať\nidey a informácie.\n\n-#-\n\nVo verejnom záujme je obmedziť právo na informácie o skutočnostiach\ntvoriacich predmet štátneho tajomstva, ako aj ochrana ďalších informácií, ktorých\nprijímaním, vyhľadávaním a rozširovaním sa poruší právo na súkromný a rodinný\nživot a ďalšie práva, ktorými sa zaručuje nedotknuteľnosť právneho postavenia\npriznaného jednotlivcovi v demokratickej spoločnosti. Vo verejnom záujme sa\nsloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie podľa čl. 26\nods. 4 ústavy môže obmedziť len zákonom. Termínom \"zákon\" sa neoznačuje jeden\nvšeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne\nzáväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily. Obmedzenie\npráva zaručeného podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zákonom je možné, ak ide o\nopatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nÚstava podľa čl. 26 ods. 4 zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu, aj práva\nprijímať vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných podmienok,\nktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl.\n13 ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a\ninformácie sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods.\n4 ústavy.\nPri uplatnení podmienok ustanovených podľa čl. 26 ods. 4 ústavy je\nrelevantný aj medzinárodný štandard ochrany slobody prejavu. Podľa rozhodnutí\nEurópskeho súdu pre ľudské práva termín nevyhnutný \"nemá takú flexibilitu, aby\nobsahoval význam výrazov užitočný, primeraný alebo žiadúci. Vzťahuje sa len na\nexistenciu naliehavej spoločenskej potreby vykonať daný zásah\". (Handyside case.\nSéria A, č. 24, s. 23). Pritom obmedzenie práva priznaného Dohovorom nemožno\npokladať za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, ak nie je primerané\nsledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia nie je dôležitý iba\ncieľ sledovaný obmedzením, ale aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť (Gillow\ncase. Séria A, č. 109, s. 22).\nČlenské štáty, ktoré nevyslovili výhradu voči čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd môžu prijať zákon obmedzujúci slobodu prejavu vrátane\n\n-#-\n\npráva prijímať a rozširovať informácie len vtedy, ak sa preukáže, že obmedzenie je\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Od tejto požiadavky kladenej na\nzákonodarcu nemôže upustiť iný štátny orgán uplatňujúci právnu úpravu. Podľa\nústavy každý občan má právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať všetky informácie,\npokiaľ tým neporušuje ústavou zaručené práva a slobody iných, alebo ktoré mu\nzákon vydaný podľa čl. 26 ods. 4 ústavy nezakazuje prijímať, vyhľadávať alebo\nrozširovať.\nNajvyšší súd odmietol porušenie čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy voči\nargumentáciou, v ktorej vyslovil:\n\"Týmto opatrením súdu (ktoré sa týkalo vedenia konania a proti nemu niet ani\nopravného prostriedku) nebolo nikomu z prítomných nijako porušené právo prijímať\ninformácie a ich ďalej rozširovať. Každý, kto sa zúčastnil tohto pojednávania, mal\nteda prístup k informáciám o prejednávanej veci a mohol ich slobodne rozširovať (čo\ndokazuje aj denná tlač z 1. marca 1996). Také isté právo mal a v plnom súlade s čl.\n26 ods. 1 a 2 Ústavy SR i\n\n. Ostatné záležalo totiž len na jeho\n\nschopnostiach.\"\nÚstavný súd tento argument neprijal. Podľa právneho názoru ústavného súdu\nprijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií sa deje prostredníctvom ľudských\nzmyslov. Ľudskými zmyslami vyjadrenú informáciu a informáciu už zachytenú\ntechnickými prostriedkami, ale i písmom možno prostredníctvom ľudského zmyslu\nprijať a ďalej rozširovať, prípadne tiež zachytiť technickými prostriedkami a\nnásledne rozširovať. Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného\nsubjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o\nverejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na\nvyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu. Ústava\nponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu aj rozhodnutie o tom, či\npri uplatnení práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie si vyhotoví záznam\nv písomnej forme alebo či využije svoju pamäť.\n\n-#-\n\nV súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy štátny orgán uplatňujúci zákon nemôže\nobčanove právo obmedziť tak, že mu uloží formu, v ktorej si prijatú informáciu\nzaznamená bez ohľadu na to, či obmedzenie spočíva v požiadavke, aby prijatú\ninformáciu uschoval technologickým médiom alebo aby si ju uschoval do vlastnej\npamäte. Preto ústavný súd nesúhlasil s tvrdením najvyššieho súdu, podľa ktorého\ntým, že sa\n\nzúčastnil na pojednávaní, sa zabezpečilo jeho právo na príjem\n\ninformácií a ich ďalšie rozširovanie záležalo len na jeho schopnostiach.\nÚstava neobsahuje zákaz rozširovania informácií o činnosti orgánov\nSlovenskej republiky, ani o činnosti orgánov súdnej moci. Každý občan má ústavné\nprávo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie získané na verejnom zasadnutí\nvšetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 26 ods. 5 ústavy: \"Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú\npovinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom\njazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.\"\nAni informácie o konkrétnom súdnom spore nemajú povahu informácií, ktoré\nsa nesmú získavať podľa čl. 26 ústavy, ak zákon vydaný podľa čl. 26 ods. 4 výslovne\nneobmedzuje uplatnenie práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.\nOdporca namietol, že taká situácia nastala v okolnostiach prípadu.\nNajvyšší súd vo svojom vyjadrení k podnetu zákaz nahrávania, ktorý uložil\n, právne odôvodnil ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku: \"Na\npojednávaní konanom na Najvyššom súde 29. 2. 1996 predseda senátu zakázal\nprítomným zhotovovať počas pojednávania zvukové záznamy. Z ustanovenia § 117\nods. 1 OSP vyplýva pre predsedu senátu úloha viesť pojednávanie tak, aby prispelo k\nspravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a\nnerušene; ďalej úloha robiť vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu\npojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.\"\n\n-#-\n\nUplatnenie postupu podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\nnajvyšší súd odôvodnil okolnosťami prípadu. K tomu najvyšší súd uviedol:\n\"Keďže o priebeh pojednávania prejavila nie každodenný záujem široká\nverejnosť, vrátane novinárov, bolo preto povinnosťou predsedu senátu v duchu\nustanovenia § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP zvážiť, či v záujme nerušeného priebehu\npojednávania treba vykonať, a aké opatrenia na usmernenie správania prítomných\nosôb.\nAk súd uznal, že by používanie zvukovej techniky prítomnými osobami\npôsobilo rušivo na priebeh pojednávania (napr. na sústredenosť senátu) a predseda\nsenátu používanie zvukovej techniky zakázal, konal tak v plnom súlade so zákonom.\nUstanovenia § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP ho na to splnomocňovali.\"\nÚstavný súd konštatoval, že podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku: \"Na zabezpečenie nerušeného priebehu pojednávania súd môže vykonať\nopatrenia potrebné na usmernenie správania prítomných osôb.\"\nPodľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku: \"Pojednávanie vedie\npredseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo\nvýchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby\nzabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov; dbá pritom aj\nna to, aby svedkovia, ktorí dosiaľ neboli vyslúchnutí, neboli prítomní na\npojednávaní.\"\nPodľa právneho názoru ústavného súdu zákon týmto ustanovením vymedzuje\nhranice pre sudcovskú úvahu o poriadkovom opatrení, ktoré uloží.\nÚstavným základom pre postup sudcu aj pri uplatňovaní sudcovskej úvahy je\nčl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Podľa čl. 2 ods. 2: \"Štátne orgány môžu konať iba\nna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\"\nPodľa čl. 152 ods. 4: \"Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\n\n-#-\n\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto\nústavou.\"\nNa priebeh pojednávania podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku\nmôže rušivo pôsobiť rad externých, aj interných faktorov.\nExterné skutočnosti pôsobia na priebeh pojednávania zvonka. Závisia od\nmiesta, kde sídli súd a jeho vzdialenosti od stabilne pôsobiacich rušivých vplyvov,\nakým môže byť napríklad verejná premávka na priľahlej dopravnej križovatke, ako aj\nod krátkodobých alebo dočasne pôsobiacich rušivých vplyvov, aké predstavujú\nnapríklad rekonštrukčné práce na súdnej budove alebo stavebné práce v priľahlom\nokolí.\nInterné skutočnosti vznikajú a pôsobia výlučne vo vnútri pojednávacej\nmiestnosti. Priebeh pojednávania vo vnútri pojednávacej miestnosti môže byť rušený\nnajmä verbálnou, ale aj neverbálnou komunikáciou, preskupovaním prítomných v\npojednávacej miestnosti, činnosťou prítomných, ktorá nie je priamo spojená so\nsledovaním pojednávania a inými činiteľmi.\nSudca nemá faktickú ani právnu možnosť vylúčiť všetky prvky, ktoré rušia\npojednávanie alebo sudcu osobne. Fakticky nemôže odstrániť najmä mnohé externé\nfaktory, ktoré pôsobia z vonkajšieho prostredia v okolí sídla súdu. Na rušivé vplyvy,\nktoré má sudca možnosť fakticky obmedziť alebo odstrániť, môže pôsobiť len v takej\nmiere a s takou intenzitou, ktorú mu dovoľuje platná právna úprava. Platnou právnou\núpravou sú teda ustanovené právne možnosti sudcu pri obmedzovaní prvkov rušivo\npôsobiacich na pojednávanie.\nAk uloženie opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku môže mať za následok zásah do práva zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy,\nsudca je vo svojej úvahe o uplatnení prostriedkov dovolených podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku obmedzený jedným z účelov taxatívne ustanovených v čl. 26 ods.\n4 ústavy. Opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n\n-#-\n\nv zásade možno hodnotiť ako opatrenia, ktoré zákon ustanovuje na ochranu verejného\nporiadku, ako aj na ochranu práv a slobôd iných, ale v súlade s ústavou možno týmito\nopatreniami právo podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy len obmedziť, no nie vylúčiť. Preto\nsudca opatrenie podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\nnemôže uložiť preventívne, bez riadneho zistenia okolností prípadu opodstatňujúcich\nuplatnenie takého opatrenia, ani bez identifikácie účelu, kvôli ktorému obmedzí\nprávo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v konkrétnom prípade.\nPre vymedzenie hranice sudcovskej úvahy je relevantný aj čl. 144 ods. 1\nústavy, podľa ktorého: \"Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len\nzákonom.\" Viazanosť sudcu zákonom podľa čl. 144 ods. 1 ústavy nemožno\nvysvetľovať doslovne tak, že sudcovia sú viazaní len jedným zákonom. Termínom\n\"zákon\" sa v čl. 144 ods. 1 označujú všeobecne záväzné právne predpisy s\ndefinovaným stupňom právnej sily. Sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní všetkými\nzákonmi, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o predmete uskutočňovaného konania.\nSudca môže o uložení poriadkového opatrenia uvažovať len v rámci ústavy a\nzákonov upravujúcich priebeh konania. V prípadoch, keď zákon výslovne upravuje\npostup súdu a členov senátu, sudca svojou úvahou nemôže uložiť iné poriadkové\nopatrenie, ako mu dovoľuje zákon, ani nemôže uložiť zákonom dovolené poriadkové\nopatrenie vtedy, keď nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky pre uloženie\nporiadkového opatrenia.\nRozšírením sudcovskej úvahy nad rámec zákonom dovolených poriadkových\nopatrení by sudca v skutočnosti uplatnil úvahu o tom, či je viazaný ústavou a\nzákonom so záverom, podľa ktorého by ústavou a zákonom prestal byť viazaný na\nzáklade vlastného rozhodnutia. Takýto spôsob uplatnenia práva nie je\nzlučiteľný s princípom právneho štátu ustanoveným podľa čl. 1 ústavy.\nPrameňom práva pre úpravu podmienok nerušeného priebehu súdneho\npojednávania v Slovenskej republike pri konaní v občianskoprávnych veciach nie je\nlen Občiansky súdny poriadok. Vyhotovovanie zvukových a obrazových záznamov a\n\n-#-\n\nprenosov, ktoré môže byť príčinou rušenia priebehu súdneho pojednávania, výslovne\nupravuje zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení zákona č. 264/1992 Zb.,\nzákonov Národnej rady Slovenskej republiky č. 12/1993 Z. z. a č. 307/1995 Z. z.\n(ďalej len zákon č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov).\nPodľa § 8 ods. 3 tohto zákona: \"Predseda senátu rozhoduje o tom, či je možné\nv\n\npriebehu\n\nsúdneho\n\npojednávania\n\nvyhotovovať\n\nobrazové\n\nzáznamy\n\nalebo\n\nuskutočňovať obrazové alebo zvukové prenosy.\"\nUstanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov\nmá povahu lex specialis, ktorý upravuje právne postavenie predsedu senátu pri\nrozhodovaní o vyhotovení záznamov z priebehu pojednávania.\nZákon nedovoľuje predsedovi senátu rozhodnúť o tom, či ľudskými zmyslami\nvnímateľné informácie sa môžu zaznamenať akýmkoľvek technickým zariadením\nzaznamenávajúcim informácie. Predseda senátu môže rozhodnúť len o použití tých\ntechnických zariadení, ktoré sú taxatívne uvedené v zákone. V súlade s čl. 2 ods. 2\nústavy predseda senátu nemá dovolenie rozhodnúť o zákaze použitia iných\ntechnických zariadení slúžiacich na záznam informácie.\nZákon č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov nedefinuje, ktoré\ntechnické zariadenia a spôsoby ich použitia sa majú identifikovať s \"obrazovými\nzáznamami\",\n\n\"obrazovými\n\nprenosmi\"\n\na\n\n\"zvukovými\n\nprenosmi\".\n\nVýrazy\n\ns\n\nporovnateľným obsahom sa v platnom právnom poriadku definujú pre účely iných\nprávnych predpisov.\nPodľa § 2 bod 1 písm. a) zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní\nrozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov, \"rozhlasovým a\ntelevíznym vysielaním\" sa rozumie: Šírenie programov alebo obrazových a\nzvukových informácií prostredníctvom vysielačov, káblových rozvodov, družíc a\niných prostriedkov určených na príjem verejnosťou.\n\n-#-\n\nObrazový alebo zvukový prenos možno uskutočniť aj inými technickými\nzariadeniami, napr. priemyselnou televíziou, inštalovaním zariadení na prenos zvuku\na pod.\nPodľa čl. 1 písm. a) vyhlášky ministra zahraničných vecí o Dohovore o\nochrane výrobcov zvukových záznamov proti nedovolenému rozmnožovaniu ich\nzvukových záznamov č. 32/1985 Zb. \"zvukovým záznamom\" sa rozumie: Každé\nvýlučne sluchom vnímateľné zaznamenanie zvukov umeleckého výkonu alebo iných\nzvukov.\nPlatný právny poriadok definuje výrazy porovnateľné s výrazmi použitými v §\n8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov pomocou spôsobu\nvnímania zaznamenaných informácií ľudskými zmyslami, zrakom a sluchom.\nObrazový záznam je záznam vnímateľný zrakom. Zvukový záznam\npredstavuje záznam vnímateľný sluchom. Platný právny poriadok nezahŕňa, ani\nnedefinuje záznam, ktorý je vnímateľný hmatom - tzv. Breilove písmo.\nUstanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov\numožňuje predsedovi senátu rozhodnúť o tom, či:\n1. sa z pojednávania uskutoční priamy prenos formou rozhlasového alebo\ntelevízneho vysielania,\n2. na pojednávaní možno vyhotovovať záznam vnímateľný zrakom (či už na\nvideokazetu, alebo na film).\nPredseda senátu nie je oprávnený rozhodovať o tom, či osoby prítomné v\nsúdnej sieni si môžu vyhotovovať písomné poznámky, robiť stenografický\nzáznam\n\npriebehu\n\npojednávania\n\nalebo\n\nnahrávať\n\njeho\n\npriebeh\n\nformou\n\nvnímateľnou sluchom. Rozhodovacia právomoc predsedu senátu je teritoriálne\nobmedzená na súdnu sieň, v ktorej vedie pojednávanie (nemôže zakazovať\nfotografovanie v inej súdnej sieni, ani v iných ďalších priestoroch súdu) a časovo\nje vymedzená priebehom súdneho pojednávania (nemôže uplatniť oprávnenia\n\n-#-\n\npodľa § 8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov mimo času\npojednávania, napr. deň pred alebo deň po pojednávaní).\nNajvyšší súd nepredložil, ani nenavrhol dôkazy o tom, že v konkrétnom\nprípade predseda senátu zakázal len použitie technických prostriedkov slúžiacich na\nuskutočnenie priameho prenosu formou rozhlasového alebo televízneho vysielania.\nNajvyšší súd nenavrhol dôkazy ani o tom, že predseda senátu sa pokúsil overiť\nhlučnosť technických zariadení slúžiacich verejnosti na vyhotovenie zvukových\nzáznamov z konania dňa 29. 2. 1996. Bez skutočného overenia, že použitý diktafón\nnaozaj ruší súdne pojednávanie, nemožno obmedziť právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku. Najvyšší súd nepredložil, ani nenavrhol dôkazy o tom, že predseda senátu\nsa vôbec zaoberal otázkou, či uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku neobmedzí právo zaručené podľa čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy nad dovolenú mieru. Najvyšší súd napokon nepredložil, ani nenavrhol dôkazy\no tom, či predseda senátu preskúmal svoju právomoc podľa § 8 ods. 3 zákona č.\n335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov skôr, ako vyslovil zákaz nahrávania na\ndiktafón.\nnamietol porušenie svojho práva tým, že predseda senátu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovil zákaz, ktorým mu zmaril\nvyhotovenie sluchom vnímateľného záznamu pomocou diktafónu. V dôsledku\nvyslovenia tohto zákazu ústavou priznané právo\n\nprijímať,\n\nvyhľadávať a rozširovať informácie na verejnom pojednávaní Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky 29. februára 1996 bolo porušené.\nIII.\nNÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 10 DOHOVORU\nO OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV\nA ZÁKLADNÝCH SLOBÔD\n\n-#-\n\nPodľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen \"Dohovor\"):\n\"1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať\nnázory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych\norgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali\nudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže\npodliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré\nstanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme\nnárodnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a\nnestrannosti súdnej moci.\"\nPodľa čl. 10 bod 2 Dohovoru slobodu prejavu a právo prijímať a rozširovať\ninformácie možno obmedziť z viacerých dôvodov, než podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.\nDôvody, ktoré sa pri obmedzení slobody prejavu a práva na informácie uznávajú\npodľa Dohovoru, ale nie podľa ústavy, nemajú povahu prameňa práva Slovenskej\nrepubliky, pretože Dohovor podľa čl. 11 ústavy má prednosť pred zákonmi\nSlovenskej republiky iba vtedy, keď sa ním zaručuje väčší rozsah základných práv a\nslobôd. V danom prípade sa podľa Dohovoru zaručuje menší rozsah slobody prejavu\na práva na informácie.\nPodľa čl. 10 bod 2 Dohovoru sa sloboda prejavu a právo na informácie môže\nobmedziť aj v záujme zachovania autority a nestrannosti súdu. Tento Dohovorom\nchránený záujem nebol relevantný pre konanie v časti návrhu namietajúcej porušenie\nčl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ale nemožno ho opomenúť v konaní o tej časti podnetu,\nktorou sa namietlo porušenie čl. 10 Dohovoru.\nPri uplatňovaní čl. 10 Dohovoru sa vytvoril medzinárodný štandard uplatnenia\nslobody prejavu vo vzťahu k prijímaniu a rozširovaniu informácií o pripravovanom\nalebo prebiehajúcom súdnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva v tejto\n\n-#-\n\nsúvislosti vyslovil právny názor, podľa ktorého: \"Všeobecne známou skutočnosťou\nje, že súdy nemôžu pôsobiť vo vákuu. Hoci sú fórom pre urovnávanie sporov, to\nneznamená, že súdnemu rozhodnutiu nesmú predchádzať diskusie, či už v odbornej\ntlači, v hromadných informačných prostriedkoch alebo na verejnosti. Ďalej, hoci\nmasmédiá nesmú prekročiť hranice vymedzené záujmami justície, majú povinnosť\nsprostredkovať informácie a myšlienky o veciach, ktoré sú predložené súdu rovnako\nako o iných oblastiach verejného záujmu.\" (The Sunday Times Case, séria A, č. 30, s.\n40). \"Nielen médiá majú za úlohu sprostredkovať takéto informácie a myšlienky;\nverejnosť má tiež právo prijímať ich. Článkom 10 sa nezaručuje len sloboda tlače\ninformovať verejnosť, ale aj právo verejnosti byť vhodne informovaný\" (tamže, s.\n41).\nMedzinárodný štandard uplatnenia čl. 10 Dohovoru sa týka prijímania a\nrozširovania informácií v súdnom konaní vo fáze predchádzajúcej verejnému\npojednávaniu vo veci samej. Otázka vyhotovenia záznamu z verejného pojednávania\nsa dosiaľ nestala predmetom rozhodnutia orgánov Rady Európy. V rámci\nmedzinárodného štandardu uplatnenia čl. 10 Dohovoru neexistuje právne relevantný\nnázor na to, či súčasťou tohto štandardu je právo sprostredkovať verejnosti\ninformácie zaznamenané na technické médium, ani či súčasťou medzinárodného\nštandardu je právo vyhotoviť si záznam z priebehu verejného pojednávania pre\nvlastnú potrebu.\nPodľa čl. 60 Dohovoru, ak vnútroštátny štandard ochrany práva alebo slobody\npredstihne medzinárodný štandard ochrany toho istého práva, neodporuje to\nDohovoru. Národné orgány majú možnosť slobodne sa vyjadriť k uplatneniu\nDohovoru na svojom území. Orgány Rady Európy môžu toto vyjadrenie prijať alebo\npoprieť, ak dostanú sťažnosť namietajúcu porušenie Dohovoru pri jeho uplatnení na\núzemí členského štátu. Slovenská republika potvrdila svoju viazanosť Dohovorom,\nktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo\nslobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného\nštandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná. Ak\nmedzinárodný štandard neexistuje, úlohou orgánov Slovenskej republiky je spresniť\n\n-#-\n\npodmienky, za ktorých sa v Slovenskej republike zaručuje ochrana práv a slobôd\npriznaných podľa Dohovoru.\nPrávo verejnosti na informácie v sebe implikuje právo každého dostať\ninformácie a to nielen pasívnym správaním, príjmom informácií z masmédií, ale aj\naktívnym správaním, pokiaľ sa právo neuplatňuje spôsobom porušujúcim iné práva\nalebo slobody osôb, alebo verejný záujem.\nPrijatá informácia sa objektivizuje, keď sa v pôvodnej podobe zaznamená na\ntechnický nosič. Pri reprodukovaní záznamu v celom vyhotovenom rozsahu\ninformáciu nemožno štylizovať, deformovať, vytŕhať z kontextu, ani inak skresľovať.\nViac sa zabezpečuje rovnováha verejného záujmu, aby sa šírili neskreslené\ninformácie o veciach verejného záujmu so súkromným záujmom dostať informácie o\nzáležitostiach verejnej povahy.\nPrávo získať informáciu zaznamenanú na technický nosič nepredstavuje zásah\nznižujúci autoritu alebo nestrannosť súdu. K rozvoju demokracie v činnosti súdov\nprispieva kontrola rozhodovacej činnosti súdov verejnosťou, pretože táto činnosť je\nnajdôležitejšia pre uplatňovanie práva, ochranu zákonom uznaných záujmov\njednotlivca, dodržovanie zákonnosti v činnosti orgánov výkonnej moci, ako aj pre rad\nďalších otázok. Predpokladom verejnej kontroly nad uplatňovaním práva súdmi je\nznalosť konkrétnych konaní a rozhodnutí súdov a na ich základe vytváraná verejná\nmienka o kvalite uplatnenia práva súdmi. Uplatnením práva sprostredkovať\nverejnosti informácie zaznamenané na verejnom pojednávaní na technické médium,\nani uplatnením práva vyhotoviť na verejnom pojednávaní záznam pre vlastnú potrebu\nsa neznižuje autorita alebo nestrannosť súdu. Súčasťou štandardu, podľa ktorého sa v\nSlovenskej republike zaručuje sloboda prejavu a právo prijímať a rozširovať\ninformácie podľa čl. 10 Dohovoru je aj právo vyhotoviť si zvukový záznam z\npriebehu verejného pojednávania pred súdom. Preto zároveň s porušením práva\npodľa čl. 26 ústavy bolo porušené aj právo\n\nprijímať a rozširovať\n\ninformácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n\n-#-\n\nIV.\nNÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 19 MEDZINÁRODNÉHO PAKTU\nO OBČIANSKYCH A POLITICKÝCH PRÁVACH\nPredkladateľ podnetu namietal aj porušenie čl. 19 ods. 2 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach.\nPodľa čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach: \"Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu\nvyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez\nohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo\nakýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.\nPodľa čl. 19 ods. 3: \"Užívanie práv uvedených v odseku 2 tohto článku nesie\nso sebou zvláštne povinnosti a zodpovednosť. Preto môže podliehať určitým\nobmedzeniam, ale tieto obmedzenia budú len také, aké určí zákon a ktoré sú\nnevyhnutné: a) na rešpektovanie práv a povesti iných; b) na ochranu národnej\nbezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.\"\nSloboda prejavu vrátane slobody vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie\na myšlienky každého druhu sa podľa čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a\npolitických právach môže obmedziť zákonom z dôvodov, ktoré sú zhodné s dôvodmi,\npodľa ktorých sa môže obmedziť sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a\nrozširovať informácie zaručené čl. 26 ústavy. Zároveň s porušením práv, ktoré\nzaručuje ústava, došlo aj k porušeniu práva na informácie, ktoré sa mu\nzaručuje podľa čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\nV.\nNÁMIETKA PORUŠENIA VŠEOBECNEJ DEKLARÁCIE\nĽUDSKÝCH PRÁV\n\n-#-\n\nV ďalšej časti podnetu predkladateľ namietol porušenie čl. 19 Všeobecnej\ndeklarácie ľudských práv.\nPodľa čl. 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv: \"Každý má právo na\nslobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúšťa, aby niekto utrpel ujmu pre\nsvoje presvedčenie, a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a\nmyšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice.\"\nPodľa čl. 11 ústavy: \"Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah\nzákladných práv a slobôd.\nPodľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky:\n\"1. Ústava Slovenskej republiky, ústavné a ostatné zákony Národnej rady\nSlovenskej republiky, nariadenia vlády Slovenskej republiky, vyhlášky a výnosy\nministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky,\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi\npredpismi a medzinárodné zmluvy (§ 6) sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky (ďalej len \"Zbierka zákonov\").\n2. V Zbierke zákonov sa uverejňujú\na) uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, o ktorých rozhodla, že sa majú\nuverejniť v Zbierke zákonov, a rozhodnutia jej predsedu o vyhlásení volieb do\nNárodnej rady Slovenskej republiky a volieb do orgánov samosprávy obcí),\nb) rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o rozpustení Národnej rady\nSlovenskej republiky, o vyhlásení referenda, o udelení amnestie a o vyhlásení\nvojnového alebo výnimočného stavu,\nc) rozhodnutia vlády Slovenskej republiky o udelení amnestie vo veciach\npriestupkov a jej uznesenia, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť v Zbierke\nzákonov,\nd) iné právne alebo organizačné akty, o ktorých to ustanovuje všeobecne záväzný\nprávny predpis,\n\n-#-\n\ne) úplné znenia zákonov.\"\nPodľa § 4 ods. 3 tohto zákona: \"Medzinárodné zmluvy sa vyhlasujú tak, že sa\nv Zbierke zákonov uverejní oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej\nrepubliky o uzavretí zmluvy, obsahujúce aj jej úplné znenie a údaje dôležité na jej\nvykonávanie. Ak sa medzinárodná zmluva týka iba malého počtu fyzických alebo\nprávnických osôb, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky vyhlási v\nZbierke zákonov len oznámenie o jej uzavretí a údaj o tom, kde možno do nej\nnazrieť.\"\nVšeobecná deklarácia ľudských práv má povahu politického dokumentu.\nNebola vyhlásená podľa čl. 11 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona č. 1/1993 Z. z. o\nZbierke zákonov Slovenskej republiky. Preto predmetom konania pred ústavným\nsúdom nemôže byť podnet alebo časť podnetu osoby namietajúcej porušenie práva\npriznaného Všeobecnou deklaráciou ľudských práv.\nP o u č e n i e :\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\nV Košiciach 12. mája 1997\nZa správnosť vyhotovenia:\n\nJUDr. Július Č e r n á k\npredseda senátu", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}