{"guid": "ussr:1e0d9db9-5d5d-415c-ba62-60429a4bf1a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.27.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 27/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/98 z 23. 9. 1998", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. septembra 1998, sp. zn. II. ÚS 27/98, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.27.1998.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Július Černák", "sudca_id": 1105, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/julius-cernak-1105", "datum_vydania": "1998-09-23", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-11", "nazov": "čl. 11 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-11", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 11", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 11", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 11", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1e0d9db9-5d5d-415c-ba62-60429a4bf1a0", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.27.1998.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.27.1998.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.27.1998.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 27/98\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.\nĽubomíra Dobríka a sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Jána Drgonca na\nverejnom zasadnutí 23. septembra 1998 prerokoval podnet\nbytom\n\n,\n\nzastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou,\n\nKošice, Štúrova 20, podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky o porušení čl.\n11 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd publikovanom pod č. 209/1992 Zb. a Dohovoru o uznaní rozvodov\na zrušenia manželského spolužitia publikovanom pod č. 131/1976 Zb. uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 1. apríla 1998 sp. zn.\nUr 11/98 porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.\nOdôvodnenie\n\nI.\nPodaním z 22. apríla 1998, označeným ako „sťažnosť voči postupu sudcu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jozefa Haťapku“, navrhovateľ\nžiadal prešetrenie prípadu konania o uznanie rozvodového rozsudku\nsúdu Spolkovej republiky Nemecko č. 4 F 1717/89 z 13. júna 1991. V podaní uviedol,\nže dňa 6. februára 1998 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o uznanie\ncitovaného rozvodového rozsudku a že Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie\nrozhodnutím z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 zastavil z dôvodu, že navrhovateľ\nnepredložil v súdom ustanovenej lehote plné znenie rozsudku Obvodného súdu\nv Augsburgu aj s jeho overeným prekladom.\nToto podanie doplnil navrhovateľ návrhom o vydanie nálezu ústavného súdu,\nže citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho\nzákladné ľudské práva, ktoré mu priznáva čl. 11 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a rovnako bol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd publikovaný v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a Dohovor o uznaní rozvodov\na zrušenia manželského spolužitia\n\npublikovaný ako vyhláška\n\nMinisterstva\n\nzahraničných vecí č. 131/1976 Zb. Porušenie svojich práv vidí v tom, že Najvyšší súd\nSlovenskej republiky, hoci mu včas doručil požadované písomnosti potrebné pre\nrozhodnutie (plné znenie rozsudku v nemčine i v overenom preklade), konanie\nzastavil.\nÚstavný súd Slovenskej republiky návrh, ktorý kvalifikoval ako podnet,\nuznesením zo 16. júna 1998 sp. zn. II. ÚS 27/98 prijal na ďalšie konanie. Listom zo\n16. júna 1998 sa súčasne obrátil na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhovateľ označil ako účastníka) o písomné\nvyjadrenie k jeho návrhu. V liste ústavný súd žiadal odpovedať na päť otázok.\nZ odpovedí by potom ústavný súd mohol vyvodiť prípadné právne závery. Na list\npredseda najvyššieho súdu reagoval, len pokiaľ ide o účastníka konania, na otázky\nneodpovedal. V liste z 29. júla 1998 pod sp. zn. Sekr. 135/98 predseda najvyššieho\nsúdu uvádza, že „podľa jeho názoru ústavný súd postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2,\n\n2\n\nčl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd môže byť síce\núčastníkom konania pred ústavným súdom, ale len v prípade konaní upravených\nosobitnými ustanoveniami prvého oddielu (§ 37 ods. 1), tretieho oddielu (§ 46 ods. 1)\na piateho oddielu (§ 59 ods. 1) druhej hlavy tretej časti zák.č. 38/1993 Z. z. v znení\nzákona č. 293/1995 Z. z., lenže iba v procesnom postavení navrhovateľa. Uvedená\nskutočnosť je zrejmá aj zo všeobecných ustanovení prvej hlavy tretej časti citovaného\nzákona. Konkrétne ide o ustanovenie § 18 ods. 1 písm. d)“.\nPredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej uviedol, že „vyjadriť sa\nk uvedenej žiadosti nepatrí do pôsobnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky. Tá je jednoznačne vymedzená v ustanovení § 19 ods. 1, 2 zákona\nč. 335/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov a v ustanovení § 13 ods. 1 - 3 zákona SNR\nč. 80/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov. V tejto súvislosti poznamenáva, že aj pre\npredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne platí ustanovenie\n§ 170 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Preto nie je oprávnený podávať nejaké\nvyjadrenie. Svoje stanovisko k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti Ústavného súdu\nSlovenskej republiky oznámil už vo viacerých listoch. Pokiaľ ide o otázky súvisiace\ns obsahom predložených príloh, resp. súvisiaceho spisu, poznamenáva, že tento bol\npredložený úplne tak, ako bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nrozhodnutie.“\nII.\nZ dokladov, ktoré navrhovateľ predložil, sa dá zistiť, že o jeho návrhu na\nuznanie cudzoštátneho rozvodového rozsudku zo 6. februára 1998 konal Najvyšší súd\nSlovenskej republiky urýchlene, keď ho už 10. februára 1998 vyzval priložiť sobášny\nlist, doklad o štátnom občianstve a zaplatiť súdny poplatok 1 000 Sk. Ďalším listom\nz 13. marca 1998 Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na stanovisko\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky, požadoval od navrhovateľa úplné\nznenie rozsudku Obvodného súdu v Augsburgu z 13. júna 1991, teda vrátane\nodôvodnenia a zároveň aj prekladu do slovenčiny. Navrhovateľ listom z 25. marca\n1998, ktorý podal doporučene na pošte Košice 2, oznamuje najvyššiemu súdu: „plniac\n\n3\n\npokyny predposledného Vášho listu zasielam plné znenie môjho rozvodového\nrozsudku s jeho slovenským prekladom ...“. Na liste je pečiatka Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky o prevzatí zásielky dňa 27. marca 1998. Na podacom lístku z\npošty z 25. marca 1998 (podacie číslo 21732) je vyznačená platba 13 Sk. To svedčí,\nže išlo o väčšiu zásielku, keďže základná sadzba za doručenie doporučeného listu je\n10 Sk.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 1. apríla 1998 pod sp. zn.\nUr 11/98 konanie zastavil a svoje rozhodnutie takto odôvodnil: „Keďže navrhovateľ\nvýzve súdu z 13. 3. 1998 o doplnenie návrhu pripojením kompletného rozvodového\nrozsudku nevyhovel, čím spôsobil, že vzhľadom na stanovisko generálneho\nprokurátora SR v konaní nemožno pokračovať, súd konanie podľa § 43 ods. 2 O.s.p.\nzastavil. Tým vyhovel žiadosti navrhovateľa, aby vo veci bolo urýchlene\nrozhodnuté.“\nZo spisu najvyššieho súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal a z neho čerpal\npoznatky, ďalej zistil, že na čistom liste, označenom ako „Prílohy“, je záznam\ns nečitateľným podpisom - prílohy 2. apríla 1998 vrátené. Komu boli vrátené prílohy\na aké to boli prílohy, o tom sa v spise nenachádza žiadna zmienka. V spise chýba\nprílohová obálka, na ktorej sa vyznačuje, ktoré prílohy, od koho a kedy došli na súd,\nako je to bežne zaužívané na všeobecných súdoch a ako to nakoniec upravujú interné\npredpisy o činnosti súdnej kancelárie (spravovacie poriadky).\nKeďže najvyšší súd sa odmietol vyjadriť k návrhu navrhovateľa, ústavný súd\nskutkový stav potrebný na rozhodnutie získal jednak zo spisu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. Ur 11/98 a jednak z výpovede navrhovateľa zo 17. júna\n1998, ktorú predniesol na ústavnom súde do úradného záznamu. Tam navrhovateľ\nznova uviedol, že výzve Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu\nvyhovel a napriek tomu najvyšší súd konanie zastavil. Tiež uviedol, že mu tieto\npísomnosti boli vrátené po vynesení rozhodnutia najvyššieho súdu dňa 8. apríla 1998.\n\n4\n\nRozhodnutie o uznaní právoplatného meritórneho cudzieho rozhodnutia\nv rozvodovej veci vydáva Najvyšší súd Slovenskej republiky (Dohovor o uznaní\nrozvodov a zrušenia manželského spolužitia, publikovaný ako vyhláška ministerstva\nzahraničných vecí č. 131/1976 Zb.).\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu o zastavení konania nie je rozhodnutím\nvo veci samej. Právomoc ústavného súdu preskúmavať rozhodnutie tohto druhu ani\nústavou, ani zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o\norganizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v platnom znení nie je preto vylúčená, ak ide o porušenie základných\npráv a slobôd občana deklarovaných v II. hlave Ústavy Slovenskej republiky. Každý\nštátny orgán, nevynímajúc ani všeobecné súdy, musí z tohto aspektu rešpektovať\nrozhodnutie ústavného súdu.\nÚstavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právny názor, že\núčastníkom konania môže byť štátny orgán, prezident, vláda, parlament a výnimku\nnetvorí ani všeobecný súd, a to nielen v postavení navrhovateľa, ale aj odporcu, ak\njeho rozhodnutím došlo k porušeniu základných práv a slobôd občanov. Názor\nnajvyššieho súdu, že môže v konaní vystupovať len ako navrhovateľ, nie je právne\nopodstatnený. Všeobecný súd, tak isto, ako aj iné štátne orgány, sa môže\nv procesnom konaní, kde je daná právomoc ústavného súdu, dopúšťať porušovania\nniektorých článkov ústavy alebo medzinárodných dohovorov o ochrane základných\npráv a slobôd občanov. Článok 124 ústavy uvádza, že ústavný súd je nezávislým\nsúdnym orgánom ochrany ústavnosti, čo možno inak interpretovať tak, že do jeho\nvýlučnej právomoci v prípade porušenia ústavy či medzinárodných dohovorov patrí\nvysloviť nálezom takéto porušenie. Ústavný súd však nesmie zasahovať do\nmeritórneho rozhodovania súdov, pretože tam je daná výlučná právomoc\nvšeobecných súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.\n\nIII.\n\n5\n\nÚstavný súd na základe už citovaného listu z 25. marca 1998 i zo záznamu,\nktorý vyhotovil sám najvyšší súd - jeho pracovník do súdneho spisu o vrátení príloh,\npovažuje za hodnoverne preukázané, že navrhovateľ naozaj vyhovel výzve\nnajvyššieho súdu, a predložil mu plné znenie rozvodového rozsudku nemeckého súdu\nako v origináli, tak i v slovenskom preklade. Tiež považuje za bezpečne preukázané,\nže mu tieto písomnosti boli včas, i keď len niekoľko dní pred rozhodnutím\nnajvyššieho súdu, doručené poštou. Najvyšší súd ich prevzal podľa jeho pečiatky na\nliste v piatok 27. marca 1998 a rozhodoval 1. apríla 1998. Medzi 27. marcom 1998 a\n1. aprílom 1998 boli dva dni voľna (sobota a nedeľa). Dá sa predpokladať, (čo však\nna veci nemení, keďže prevzatie písomnosti kanceláriou sa považuje za riadne\ndoručenie) že kancelária naozaj včas tieto dokumenty nepredložila do senátu a senát\nvo svojom uznesení mohol konštatovať, že navrhovateľ jeho výzve v ustanovenej\nlehote nevyhovel, a preto konanie zastavil.\nZa riadne doručenie zásielky podľa názoru ústavného súdu, ale aj ustálenej\npraxe všeobecných súdov, treba považovať prevzatie písomností aj kanceláriou a nie\nlen priamo príslušným sudcom alebo predsedom senátu. Prax súdov nakoniec\nvychádza zo spravovacieho poriadku súdov o vedení spisovej agendy.\nPodľa názoru ústavného súdu len tým si možno vysvetliť, že najvyšší súd\nneprihliadal na navrhovateľom doručené písomnosti vo svojom meritórnom\nrozhodnutí o zastavení konania, ktoré kancelária prevzala, no včas senátu\nnepredložila. Senát najvyššieho súdu, spravidla referujúci sudca, mal podľa názoru\nústavného súdu povinnosť skontrolovať, prípadne dopytom na kanceláriu najvyššieho\nsúdu zistiť, či navrhovateľ nevyhovel výzve najvyššieho súdu. Zo spisu najvyššieho\nsúdu nevysvitá, že tak vykonal.\nPodľa názoru ústavného súdu navrhovateľ splnil všetky podmienky, ktoré od\nneho najvyšší súd vyžadoval splniť preto, aby tento súd mohol meritórne o jeho\nnávrhu rozhodnúť. Najvyšší súd však meritórne nerozhodol, ale z dôvodu procesných\nnedostatkov konanie zastavil. Obsah súdneho spisu však svedčí, ako to už bolo\nkonštatované, o opaku. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za tejto situácie\n\n6\n\nústavný súd hodnotí ako porušujúce čl. 46 ods. 1 ústavy. Článok 46 ods. 1 ústavy\nzaručuje prístup k súdu a rovnaké právne postavenie pred súdom každému, kto žiada\no ochranu svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril súdnej\nmoci. Právom zaručeným podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa teda každej osobe priznáva\noprávnenie uchádzať sa o ochranu svojho práva v konaní pred súdom, ak rozhodnutie\no predloženom práve prináleží do právomoci súdu.\nIV.\nÚstavný súd vyhodnotil zistený skutkový stav a aplikujúc naň ustanovenie\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dospel k právnemu názoru, že Najvyšší súd\nSlovenskej republiky svojím uznesením z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 porušil\nzákladné právo navrhovateľa na súdnu ochranu. Podľa citovaného článku ústavy\n„každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na\nnezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky“. O toto ústavné právo bol navrhovateľ ukrátený, keďže\nuznesením najvyššieho súdu, ktorým zastavil konanie, došlo k odmietnutiu práva\n(denegácii uistitae) navrhovateľa. Navrhovateľ podľa názoru ústavného súdu sa\nprávom domáhal na nezávislom súde, podľa zákona Národného zhromaždenia\nČeskoslovenskej socialistickej republiky č. 97/1963 Zb. zo 4. decembra 1963\no medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 63) a zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 48/1996 Z. z. z 1. februára 1996 v znení neskorších\npredpisov, uznania cudzieho súdneho rozhodnutia o rozvode. Podľa ustanovenia § 63\ncit. zákona rozhodnutia justičných orgánov cudzieho štátu vo veciach uvedených v\nustanovení § 1, ako aj cudzie notárske listiny v týchto veciach, majú v\nČeskoslovenskej socialistickej republike (a na základe zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 48/1996 Z. z. v Slovenskej republike) účinnosť, ak nadobudli\npodľa potvrdenia príslušného cudzieho orgánu právoplatnosť, a ak boli uznané\nčeskoslovenskými orgánmi, resp. s poukazom na zákon č. 48/1996 Z. z. uznané\nslovenskými orgánmi.\n\n7\n\nNajvyšší súd podľa názoru ústavného súdu, bez ohľadu akým konaním alebo\nopomenutím k tomu došlo, porušil ústavné právo navrhovateľa zaručené čl. 46 ods. 1\nústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd vyhovel v tejto časti návrhu navrhovateľa.\nÚstavný súd však naproti tomu nevyhovel návrhu v tej časti, kde navrhovateľ\nžiadal vysloviť nálezom, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu čl. 11\nústavy v spojitosti s porušením Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a Dohovoru o uznaní rozvodov a zrušenia manželského spolužitia výlučne len\nz dôvodu, že navrhovateľ neoznačil žiaden konkrétny článok, ktorý mal najvyšší súd\nv jeho prípade porušiť a ktorý by mohol byť objektom skúmania ústavného súdu\nv spojitosti s jeho aplikáciou. Za tohto stavu ústavný súd nemohol potom ani\nvysloviť, že bol porušený ústavný článok 11 a súčasne vysloviť, v čom bol porušený\nzo strany všeobecného súdu.\nNa tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. septembra 1998\nJUDr. Ľubomír D o b r í k\npredseda senátu\n\n8", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}