{"guid": "ussr:2fdd477e-709f-48c9-8c9c-6fed0d775560", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. 10. 1995", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 25. októbra 1995, sp. zn. II. ÚS 26/95, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1995-10-25", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2fdd477e-709f-48c9-8c9c-6fed0d775560", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1/text", "citacie_n": 0, "text": "-#-\n\nII. ÚS 26/95\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 25. októbra 1995\nv senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca, sudcov JUDr. Anny\nDanielčákovej a JUDr. Miloša Seemanna vo veci podnetu\nbytom\n\nzastúpeného JUDr. Ladislavom Scholzom,\n\nadvokátom, o porušení ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov, priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní o určenie\notcovstva vo veci Obvodného súdu Košice 2 vedeného pod sp. zn. 12 C 156/77 takto\nrozhodol:\nObvodný súd Košice 2 v konaní o určenie otcovstva, sp. zn.\n12 C 156/77, p o r u š i l právo\n\npriznané v článku 48 odsek 2\n\nÚstavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky bol dňa 22. mája 1995 doručený podnet\n, bytom\n\n, na začatie konania pred ústavným\n\nsúdom pre porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V podnete uvádza, že\nod roku 1977 je účastníkom konania o určenie otcovstva, ktoré sa začalo na\nMestskom súde v Košiciach a v súčasnom období pokračuje na Obvodnom súde\nKošice 1. Za celé obdobie konania vo veci (viac ako 18 rokov od podania návrhu) bol\nvynesený jeden meritórny rozsudok (15. 9. 1987), ktorý Krajský súd v Košiciach\nzrušil (30. 11. 1988) a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie súdu prvého\nstupňa. Odvtedy sa vo veci prakticky nekonalo a súd podľa názoru predkladateľa\npodnetu neurobil žiaden procesne účinný úkon, ktorým by zabezpečil jeho\n\n-#-\n\nzákladné ľudské právo priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby\njeho vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov, čím došlo aj k porušeniu čl. 6\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predkladateľ podnetu sa\nso sťažnosťou na prieťahy v konaní obrátil aj na Európsku komisiu pre ľudské\npráva, ktorá ju hodnotila ako predčasnú, pretože neboli vyčerpané riadne\nvnútroštátne právne prostriedky nápravy.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vyzval\n\nlistom zo dňa 1. 6. 1995\n\na 26. 6. 1995 na doplnenie podnetu. V listoch zo dňa 20. 6. 1995 a 5. 7. 1995\nspresnil svoje podanie tak, že prieťahy v konaní je možné zistiť\npriamo zo súdneho spisu vo veci určenia otcovstva vedenej pod sp. zn.\n12 C 156/77 na Obvodnom súde Košice 1, ktorý navrhol vyžiadať a vykonať ním\ndôkaz a zároveň ústavnému súdu oznámil, že v konaní pred ústavným súdom ho\nbude zastupovať advokát JUDr. Ladislav Scholz. Ústavný súd vyžiadal od\nObvodného súdu Košice 1 predmetný spis a podnet\n\npo predbežnom\n\nprerokovaní uznesením pod sp. zn. II. ÚS 26/95 dňa 12. 7. 1995 prijal na ďalšie\nkonanie.\nÚstavný súd dožiadaním u\n\n, ako aj z vyžiadaného\n\nsúdneho spisu zistil, že predkladateľ podnetu je pôvodne maloletý\n\n,\n\n, ku ktorému má súd určiť otcovstvo. Konanie na Mestskom súde\nKošice sa začalo 8. 2. 1977. V súčasnom období vo veci koná Obvodný súd Košice\n2 v novom konaní po tom, čo mu Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo\ndňa 30. 11. 1988 vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.\nNávrh na určenie otcovstva súdom k maloletému\nmatka\n\n(dnes\n\n. Za otca syna\n\npodala\noznačila\n\nMestský súd po vykonaní dôkazov výsluchom svedkov a predložení listín\nmal za preukázané, že otcom maloletého\n\nje\n\n, na základe\n\nčoho rozsudkom sp. zn. 12 C 156/77 z 15. 9. 1987 (10 rokov po podaní návrhu),\nrozhodol o určení otcovstva a o výške výživného. Proti rozsudku podal\nodvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach uznesením\nsp. zn. 19 Co 342/88 dňa 30. 11. 1988 rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu\nvrátil na nové konanie a rozhodnutie. Obvodný súd ako hlavný dôvod svojho\n\n-#-\n\nrozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa neumožnil\n\npredložiť\n\ndoklady, ktoré ho majú vylúčiť z otcovstva k dieťaťu.\nÚstavný súd vyzval predsedu Obvodného súdu Košice 2, aby sa k podnetu H.\nChovančíka vyjadril. Výzvu tomuto súdu adresoval po tom, čo Obvodný súd Košice\n1 žiadosť ústavného súdu na zaslanie spisu postúpila Obvodnému súdu Košice 2,\nktorý vo veci koná. Predseda Obvodného súdu Košice 2\nvo vyjadrení č. Spr. 503/95 zo dňa 14. 8. 1995 uviedol:\n»Predovšetkým poukazujeme na skutočnosť, že navrhovateľ vo svojom podnete\nnamieta porušovanie svojho práva priznaného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky Obvodným súdom Košice 1, čo je zrejmé z opisu jeho podnetu nám\ndoručeného na vyjadrenie dňa 25. 7. 1995, a tak sa domnievame, keďže nie je nám\nznáme žiadne ďalšie podanie navrhovateľa, že tunajší súd nie je účastníkom tohto\nkonania.\nKonanie, v ktorom malo dôjsť k tvrdenému porušeniu práva navrhovateľa, sa\npo zániku bývalého Mestského súdu v Košiciach jeho rozdelením vedie od 1. 1.\n1993 na tunajšom súde pod sp. zn. 12 C 156/77, čo je navrhovateľovi dostatočne\nznáme.\nTvrdenie navrhovateľa o porušovaní jeho práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky je neopodstatnené. V čase od jej účinnosti súd totiž\nvo veci koná bez zbytočných prieťahov.«\nPredseda súdu v ďalšej časti svojho vyjadrenia konštatuje:\n»Z obsahu spisu je zrejmé, že po vypracovaní dožiadania pre príslušný súd v\nBelgicku a zabezpečení prekladu sudkyňa požiadala dňa 25. 11. 1992 Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky o doručenie písomnosti do cudziny a určila\ntermín pojednávania na deň 16. 7. 1993, ktoré však bolo odročené pre\nneprítomnosť všetkých účastníkov a nevybavenie dožiadania. Vybavené dožiadanie\nbolo vrátené súdu 1. 9. 1993 a následne súd ustanovil tlmočníka na preklad\ndoručených písomností. Nový termín pojednávania bol určený na deň 3. 2. 1995,\nkedy súd rozhodol o vykonaní ďalšieho dokazovania za účelom náležitého zistenia\nskutočného stavu veci a dňa 30. 5. 1995 bolo nariadené znalecké dokazovanie\nznalcom z odboru urológie.«\nZ tohto konštatovania predseda súdu robí nasledujúci záver:\n\n-#-\n\n»Zohľadňujúc však aj prechodné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky\ntvrdíme, že zavinením súdnych osôb nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa ani za\npredchádzajúce obdobie. Je síce pravdou, že žaloba bola podaná ešte dňa 3. 2. 1977\na vo veci bolo vydané meritórne prvostupňové rozhodnutie ešte dňa 15. 9. 1987, to\nvšak nie je dôkazom o nečinnosti súdu. V predmetnej veci bolo nariadených celkom\n12 pojednávaní, ktoré museli byť vytýčené s dostatočným časovým odstupom a\nvždy bolo tiež okrem iného nutné zabezpečiť aj preklad písomností do príslušného\njazyka. Úkony súdu vo veci boli v zásade pravidelné a bez zbytočných\nsubjektívnych prieťahov.\nV tejto veci je potrebné zohľadniť skutočnosť, že ide o vec s cudzím prvkom, s\nčím súvisia objektívne prekážky, ktoré nedovoľujú urýchlene vo veci rozhodnúť.\nNaviac v danom prípade prieťahy vznikli nielen z dôvodu oneskoreného\nvybavovania dožiadaní príslušným súdom v Belgicku a následným marením\ntermínov pojednávaní, ale aj odmietavým postojom žalovaného k nariadenému\nznaleckému dokazovaniu a jeho nekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní.\nNa dĺžku konania má nepochybne vplyv aj nedostatok sudcov a s tým súvisiaca\nich nadmerná zaťaženosť, keďže v senáte každého z nich je viac než 400\nnevybavených vecí.«\nPredseda súdu vo svojom vyjadrení ďalej uvádza:\n»V konaní niet zbytočných prieťahov spôsobujúcich tvrdené porušenie práva\nnavrhovateľa. Preto navrhujeme, v prípade splnenia podmienok, za ktorých\ntunajší súd má postavenie účastníka konania, vysloviť, že k tvrdenému\nporušeniu práva navrhovateľa nedošlo.\nPo podaní žaloby vec bola prikázaná na konanie a rozhodovanie sudkyni\nJUDr. Anne Molnárovej, ktorá vo veci konala a rozhodovala do 30. 10. 1980, kedy\nprestala byť sudkyňou bývalého Mestského súdu v Košiciach. Pritom pojednávanie\nurčené na deň 26. 7. 1978 iba odročoval sudca JUDr. Oto Jurčo, zrejme pre\nneprítomnosť sudkyne JUDr. Anny Molnárovej. V súlade s ust. 3 vtedy účinného\nSpravovacieho poriadku pre okresné a krajské súdy vec bola prikázaná do senátu\nJUDr. Jozefa Pribulu. Ten bol menovaný za námestníka predsedu Mestského súdu v\nKošiciach, veci z jeho senátu boli čiastočne rozdelené, a tak predmetná vec bola v\noktóbri 1991 prikázaná do senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej.\n\n-#-\n\nPovinnosťou súdu je predovšetkým náležite zistiť skutočný stav veci a len potom\nvo veci rozhodnúť. Nepochybne touto zásadou sa riadila aj sudkyňa JUDr. Ludvika\nBodnárová pri nariaďovaní znaleckého dokazovania znalcom z odboru urológie,\núčel ktorého dokazovania vyplýva z uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 30. 5. 1995.«\nPredseda súdu v závere svojho vyjadrenia odmieta možnosť, aby ústavný súd\nrozhodoval o podnete v tejto veci:\n»Záverom podotýkame, že predmetná vec ešte nie je právoplatne\nskončená, a tak sa domnievame, že meritórne prejednanie podnetu navrhovateľa\nby bolo zásahom do zásady nezávislosti súdu garantovanej aj čl. 141 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.«\nÚstavný súd Slovenskej republiky vypočul dňa 11. 10. 1995\na jeho matku\n\n. Vo svojej výpovedi\n\nspresnil, že podnetom napáda porušovanie čl. 48 ods. 2 ústavy Obvodným súdom\nKošice 2, na ktorom dochádza k prieťahom v konaní pri určovaní otcovstva. Podľa\njeho výpovede vystupuje v súdnom konaní samostatne po dovŕšení 18. roku, ale\npredchádzajúcich pojednávaní sa zúčastňoval spoločne so svojou matkou. Asi ako\n10- až 12-ročný sa dozvedel, že je nemanželským dieťaťom. Súvislosti s určením\notcovstva na súde začal chápať ako 14-ročný. Po celý čas túžil mať otca, bol naňho\nzvedavý už ako malý chlapec, keď sa zúčastňoval pojednávaní, na ktoré sa mal\noznačený otec dostaviť. Skutočnosť, že je to cudzí štátny príslušník, ho\nnezaujímala. Želá si, aby sa dlhoročné konanie na súde už skončilo.\nSvedkyňa\n\nvo svojej výpovedi uviedla, že sa v celom konaní\n\nuž od jeho začiatku umelo vytvárajú prieťahy. Okolnosti, za ktorých k nim\ndochádzalo, nevedela presne označiť, ale spočívali v tom, že napriek jej aktívnemu\nprístupu, ochote spolupracovať a navrhovaniu dôkazov prostredníctvom advokátov,\nktorí ju zastupovali, konanie nebolo ukončené a neúnosne sa predlžovalo. Podľa\njej výpovede nakoniec aj Obvodný súd Košice 2 sám uznal opodstatnenosť\nsťažnosti na prieťahy v konaní, keď v liste pod č. Spr. 2320/95 zo dňa 23. 6. 1995,\nktorý je reakciou na podanie odstúpené Agentom pre zastupovanie Slovenskej\nrepubliky v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym\nsúdom pre ľudské práva v Bratislave uviedol:\n\n-#-\n\n»Po prešetrení rozhodných skutočností som zistil, že Vaša sťažnosť je\nopodstatnená.\nV danom prípade skutočne, zohľadňujúc aj predmet konania, vznikli prieťahy\nčiastočne zavinené aj súdnymi osobami. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v\nsúčasnosti už vo veci sudkyňa plynule koná.\nNa zabezpečenie plynulosti konania sme prijali účinné opatrenia s tým, že vec\nbudem sledovať až do jej právoplatného skončenia.«\nTento list, podpísaný JUDr. Dianou Solčányovou v mene predsedu\nobvodného súdu JUDr. Vladimíra Kotusa, je v rozpore s vyjadrením predsedu\nsúdu zaslaným na výzvu ústavného súdu, v ktorom sa prieťahy v konaní pred\nobvodným súdom výslovne popierajú.\nII.\nObvodný súd Košice 2 proti podnetu\n\nvzniesol námietku,\n\nže otázkou prieťahov v konaní všeobecného súdu sa ústavný súd nemôže zaoberať\nskôr, než všeobecný súd rozhodne o veci.\nUstanovenia Ústavy Slovenskej republiky sa interpretujú a aplikujú vo\nvzájomnej súvislosti so zreteľom na záujmy, ktoré sa v nich chránia. Ustanovenie\nčl. 144 ods. 1, podľa ktorého: \"Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní\nlen zákonom\" sa musí interpretovať a aplikovať podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, teda v\nsúlade s Ústavou Slovenskej republiky.\nZásahom do sudcovskej nezávislosti je iba pokyn alebo príkaz sudcovi, ako má\nrozhodnúť v merite veci, avšak preskúmanie námietok proti prieťahom v súdnom\nkonaní nemožno považovať za zásah do priebehu tohto konania. Ústava\nSlovenskej republiky v ustanovení čl. 48 ods. 2 priznáva občanovi práva, ktorých\nuplatnenie umožňuje preskúmanie ústavnosti priebehu súdneho konania. Ak súd\nústavou priznané právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poruší,\nnedôvodné subjektívne prieťahy v prerokovaní veci majú charakter nečinnosti,\nktorou sa po určité časové obdobie v podstate odopiera poskytnutie spravodlivosti.\nPrvoradou služobnou povinnosťou sudcu je organizovať procesný postup v konaní\ntak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na\nsúd so žiadosťou o rozhodnutie. Nezávislosť sudcu pri rozhodovaní podľa čl. 144\nods. 1 sa nemôže nadradiť nad práva priznané fyzickým i právnickým\nosobám v ústave. Uplatňovanie sudcovskej nezávislosti musí byť v rovnováhe s\nústavou priznanými právami. Osoba, ktorej ústava podľa čl. 48 ods. 2 priznáva\nprávo, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, môže kedykoľvek\nnamietať porušenie tohto svojho práva. Uplatnením námietky vzniká občanovi právo,\naby štátne orgány s právomocou chrániť právo priznané podľa čl. 48 ods. 2\n\n-#-\n\nústavy preskúmali opodstatnenosť vznesenej námietky. Preto nie je zásahom do\nsudcovskej nezávislosti, ak počas konania pred všeobecným súdom Ústavný súd\nSlovenskej republiky preskúma, či v súdnom konaní nedošlo k porušeniu práva\nna súdnu alebo inú právnu ochranu.\nÚlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti. Túto úlohu ústavný súd neplní\niba následne, konštatovaním o minulom stave, ale zabezpečuje ochranu ústavnosti v\nkaždom okamihu tak, aby sa reálne uplatňovali ustanovenia ústavy v činnosti\nštátnych orgánov Slovenskej republiky a v správaní jej občanov.\nVo veciach, v ktorých sa okrem konania pred ústavným súdom podľa Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo iných medzinárodných zmlúv\nmôže v dôsledku záväzkov prijatých Slovenskou republikou uskutočniť aj konanie o\nochrane práv pred orgánmi Rady Európy alebo OSN postupuje ústavný súd tak, aby\nvčas dosiahol nápravu vnútroštátnymi prostriedkami. Konanie pred orgánmi Rady\nEurópy o ochrane práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa môže začať skôr, než sa\nskončí konanie pred všeobecným súdom meritórnym rozhodnutím. Tento právny\nnázor ústavného súdu možno doložiť aj niektorými rozhodnutiami súdu pre ľudské\npráva. Vo veci Pierazzini, 1992, séria A, č. 231-C akceptovala Európska komisia\nsťažnosť ako prípustnú, aj keď jej prejednávanie pred talianskymi súdmi nebolo\nukončené, pretože ku dňu, keď sa ňou zaoberal Európsky súd pre ľudské práva,\nprebiehalo konanie už deväť rokov. Podobne tomu bolo v prípade Casciaroli, 1992,\nséria A, č. 229-C, kde Európsky súd dospel k záveru, že došlo k prekročeniu\nprimeranej lehoty, pretože konanie pred talianskym súdom sa začalo 4. 3. 1976 a ku\ndňu vynesenia rozsudku Európskeho súdu nebolo v Taliansku ukončené. Zmienku si\nzaslúži aj názor Európskeho súdu vo veci Taiuti, 1992, séria A, č. 229-I a tiež Bock,\n1989, séria A, č. 150, v ktorých vyslovil, že v prípadoch, kde ide o osobný status\nsťažovateľa, posudzuje Európsky súd primeranosť dĺžky konania prísnejšie, a že\nosobitnú starostlivosť treba venovať prípadom týkajúcim sa osobného statusu a\npostaveniu jednotlivca. Aj s prihliadnutím na túto okolnosť nie je zásahom do\nsudcovskej nezávislosti, ak Ústavný súd Slovenskej republiky preskúmava počas\nkonania pred všeobecným súdom, či súd dostatočne dbá na práva, ktoré ústava\npriznáva osobe pre konanie pred súdmi.\nPodľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: \"Ústavný súd môže začať\nkonanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie\nsvojich práv.\"\n\n-#-\n\npodnetom namietal porušenie svojho ústavou priznaného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že súd dlhodobo\nnerozhodol o určení jeho otca. V prípade sporu o otcovstvo domáhať sa súdneho\nrozhodnutia o tom, či muž označený za otca je naozaj otcom dieťaťa, je právom\nkaždého dieťaťa. Účel tohto práva nespočíva len v určení totožnosti otca, ale aj\nv zabezpečení starostlivosti o výchovu a výživu dieťaťa. Určením otcovstva súd\nzabezpečuje rovnaké postavenie všetkých detí. Uplatňuje sa ním ustanovenie čl. 41\nods. 3 ústavy, podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké\npráva. Okrem významu určenia otcovstva pre dieťa Najvyšší súd\nČeskoslovenskej socialistickej republiky poukázal aj na širší dosah takého\nrozhodnutia. Podľa jeho rozhodnutia z 28. 1. 1970 1 Cz 56/69 (Zbierka súdnych\nrozhodnutí a stanovísk, 1970, č. 82, s. 295): \"Do konania o určenie otcovstva sa\nzáujem spoločnosti premieta predovšetkým ako záujem na rýchlom a spoľahlivom\nzistení právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi a na včasnom vytváraní\npredpokladov pre riadnu výchovu a výživu detí.\"\nv konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj napriek tomu, že\nkonanie o určenie jeho otca sa nezačalo na jeho návrh, ale na návrh jeho matky\npodaný Mestskému súdu Košice.\n\n, neskôr\n\n, mal právne\n\npostavenie účastníka tohto konania, v konaní sa rozhodovalo o jeho práve na\nurčenie otca. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť\naj zbytočnými prieťahmi v konaní o určenie otcovstva súdom.\nÚstavný súd zabezpečuje ochranu práv len vtedy, keď iné orgány štátu nesplnia\núlohu štátu vo vzťahu k uplatnenému právu. Ústavný súd nekoná o ochrane práv,\nktoré osoba neuplatní voči štátu, ani o ochrane práv, ktoré porušujú subjekty\nv súkromnoprávnom vzťahu. Ak konaniu pred ústavným súdom nepredchádzalo\nuplatnenie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu, ústavný súd vo veci koná\nza predpokladu, že z okolností prípadu, z konania alebo iného správania orgánu, voči\nktorému sa právo malo uplatniť, je zrejmé, že oprávnený subjekt právo nemohol\núčinne uplatniť alebo jeho uplatnením nemohol dosiahnuť účinnú ochranu svojho\npráva. Z tohto hľadiska sa ústavný súd zaoberal otázkou, či predkladateľ podnetu\npred podaním podnetu na ústavný súd vyčerpal všetky právne prostriedky.\n\n-#-\n\nObčiansky súdny poriadok nepriznáva občanovi ako účastníkovi konania možnosť\ndožadovať sa nápravy v prípadoch, ak súd neuskutočňuje konanie rýchle a\núčinne a tým porušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nPodľa 6 ods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov v\nkonaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti o\nsťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní 6 ods. 2 zák. č. 335/1991 Zb.\nodkazuje na osobitné zákony. Podávanie sťažností, postup pri vybavovaní\nsťažností a vybavovanie sťažností upravuje tretia časť zák. č. 80/1992 Zb. o sídlach a\nobvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností\na o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších\npredpisov.\nPodľa 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb.: \"Fyzické a právnické osoby (ďalej len\n\"sťažovatelia\") sa môžu obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami\nna postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní, o nevhodné správanie alebo\nnarušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami. V iných prípadoch nie\nje sťažnosť prípustná.\"\nAk je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne\nštátnej správy súdu, nebola týmto orgánom riadne vybavená, podľa 27 ods. 1\nzák. č. 80/1992 Zb. môže požiadať\na) ministerstvo o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom\n\nkrajského súdu,\n\nb) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti\n\npredsedom\n\nokresného súdu.\nSťažnosť nemá povahu opravného prostriedku, ale je právnym prostriedkom\numožňujúcim účastníkovi konania uchádzať sa o dosiahnutie nápravy, ak súd\nporušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákon\nnedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti nariadil sudcovi, aby\nprestal porušovať účastníkovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečovať\npracovnoprávnymi prostriedkami len následne a nepriamo, výnimočne až po zistení\nkárnej zodpovednosti sudcu podľa 2 ods. 1 zák. č. 412/1991 Zb. o kárnej\nzodpovednosti sudcov. Sťažnosť predsedovi súdu, na ktorom pôsobí sudca, ktorého\nnečinnosť sa sťažnosťou namieta, je len jedným z prostriedkov dosiahnutia nápravy.\n\n-#-\n\nÚčelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie\npríležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o podnete\nnamietajúcom porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 koná, ak predkladateľ podnetu\npreukáže, že využil právne prostriedky nápravy priznané mu podľa 17 ods. 1, 20,\n21, 22 alebo 23 zákona č. 80/1992 Zb., alebo ak sa preukáže, že vzhľadom na\nokolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy nemožno pokladať za\npostup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky. Využitie možností podľa 27 ods. 1 zákona č.\n80/1992 Zb. pre začatie konania o podnete namietajúcom porušenie čl. 48\nods. 2 ústavy nie je potrebné vyžadovať. Zotrvávanie na požiadavke, aby\npredkladateľ podnetu vyčerpal ešte pred začatím konania pred ústavným súdom\nvšetky prostriedky, ktoré poskytuje zákon č. 80/1992 Zb., by mohlo viesť k\npredĺženiu porušovania ústavou priznaného práva na prejednanie veci bez\nzbytočných prieťahov.\nPredkladateľ podnetu\n\nneuplatnil právo, ktoré mu priznáva 6 ods. 1\n\nzák. č. 335/1991 Zb. a 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb. Táto skutočnosť nemá vplyv na\nochranu práva, ktoré mu ústava priznáva v čl. 48 ods. 2, lebo v konkrétnom prípade\nsa vyjadrením Obvodného súdu Košice 2 k podnetu\n\npreukázalo,\n\nže súd svoj postup nepokladá za prieťahy v konaní.\nS prihliadnutím na uvedené okolnosti prípadu Ústavný súd Slovenskej republiky\nrozhodol o začatí konania vo veci ochrany práva, ktoré z čl. 48 ods. 2 ústavy\nvyplývajú\n\n.\nv podnete namieta porušenie ústavou priznaného práva a súčasne\n\naj porušenie práva, ktoré mu v čl. 6 ods. 1 priznáva Dohovor o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd. Súd pre ľudské práva v konaní o ochrane práva priznaného\nv čl. 6 ods. 1 Dohovoru preskúmava najmä zložitosť veci, správanie účastníka\nkonania a činnosť štátnych orgánov zúčastnených na konaní. Ústavný súd\nSlovenskej republiky preto aj v konaní o podnete\n\nvychádzal z\n\ntýchto kritérií.\nÚčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie\nstavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia\n\n-#-\n\nštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota\nosoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto\npre splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.\nÚstavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až\nprávoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha\nodstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.\nČas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno vyjadriť numericky.\nNeexistuje časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať\npovahu prieťahov v konaní. Preto sama skutočnosť, že konanie o určenie\notcovstva\n\nk\n\nsa začalo pred viac než 18 rokmi,\n\nnie je dôkazom, že súd prejednáva túto vec so zbytočnými prieťahmi. Rýchlosť a\núčinnosť každého konania je podmienená objektívne, charakterom prejednávanej\nveci. Dĺžka konania môže signalizovať nielen prieťahy v konaní, ale aj zložitosť\nveci. Preto je dôležité oddeliť konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie s\nprieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej lehote od konania, ktoré dlho\ntrvá z dôvodu zložitosti prípadu. Rovnako je dôležité vyporiadať sa s námietkami\nštátnych orgánov, ktoré skutočné prieťahy v konaní môžu odôvodňovať zložitosťou\nveci. Z oboch príčin sa treba zaoberať kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej.\nZákladnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a\nplatná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Okolnosti prípadu\nneumožňujú opodstatnene uvažovať o tom, že určenie otcovstva k\nje vecou zložitou z hľadiska skutkového stavu. Návrh na určenie\notcovstva smeroval voči jednému mužovi označenému za otca, ktorého miesto\npobytu bolo známe. Z hľadiska druhého hodnotiaceho kritéria, teda z hľadiska\nprávnej úpravy relevantnej pre rozhodnutie veci, v právnej teórii a filozofii\npráva sa za zložité pokladajú tie veci, ktoré samostatne alebo kumulatívne: a)\nvyžadujú, aby na ten istý súbor faktov sa aplikovalo viac právnych noriem, b)\numožňujú, aby tá istá právna norma nadobudla v interpretácii viac ako jeden\nvýznam, c) predpokladajú viazané uváženie, d) predpokladajú a umožňujú voľné\nuváženie. V právnej praxi sa zložité veci prejavujú tak z hľadiska objektívneho\npráva, ako aj z hľadiska subjektívneho práva, vrátane jeho aplikácie v konkrétnej\nveci. Zložitosť veci v aplikácii práva je možné posúdiť len integráciou oboch\nhľadísk, tak z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho práva dôležitého pre\n\n-#-\n\nrozhodnutie konkrétneho prípadu. Prameňmi právnej úpravy pre určenie otcovstva\nsú ustanovenia Tretej hlavy ( 51 až 62) zák. č. 94/1963 Zb. o rodine v znení zák. č.\n132/1982 Zb., ktorým sa mení a doplňuje zákon o rodine. Vzhľadom na\nskutočnosť, že za otca dieťaťa v konkrétnej veci bol označený belgický štátny\nobčan, právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci je v porovnaní s\nprípadmi určovania otcovstva muža, ktorý trvale žije na území Slovenskej\nrepubliky, o niečo komplikovanejšia. Táto okolnosť môže mať za následok\nzdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s\norgánmi cudzieho štátu, preklady listín do cudzieho jazyka a vytyčovanie\npojednávaní s dostatočným predstihom. Napriek uvedenému rozhodovanie o\notcovstve\n\nk\n\nnemožno považovať za zložitý prípad,\n\nale iba za procesne zdĺhavý. Zdĺhavosť postupu v konaní nezbavuje sudcu\nzodpovednosti za prieťahy v konaní, ak nečinnosťou, nesprávnou organizáciou svojej\npráce alebo inými nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o\npráve občana trvá dlho.\nDoručovanie súdnych písomností a dožiadaní medzi bývalou Československou\nsocialistickou republikou a Belgickým kráľovstvom je upravené vyhláškou č.\n59/1986 Zb. o zmluve medzi Československou socialistickou republikou a\nBelgickým kráľovstvom o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a\nobchodných, ktorá zahŕňa ustanovenia na realizáciu Dohovoru o civilnom konaní\ndohodnuté v Haagu 1. marca 1954 (publikované ako vyhláška č. 72/1966 Zb.).\nPodľa čl. 153 Ústavy Slovenskej republiky: \"Na Slovenskú\nprechádzajú\n\nrepubliku\n\npráva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a\n\nSlovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným\nzákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu\ndohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.\" Vyhláška č.\n59/1986 Zb. je prameňom práva aj pre konanie o určení otcovstva\n\nk\n\ntak pred zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,\nako aj po vzniku Slovenskej republiky. Podľa článkov 2 až 7 tejto zmluvy sa\ndoručovanie súdnych a mimosúdnych písomností a dožiadaní uskutočňuje\nprostredníctvom ministerstiev spravodlivosti oboch štátov. Táto skutočnosť bola\nsudcom konajúcim vo veci známa, napriek tomu sa niektoré písomnosti\ndoručovali konzulárnou cestou, urgencie vybavenia boli zaslané aj na\n\n-#-\n\nFederálne ministerstvo zahraničných vecí. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky súd opakovane upozornilo a vyzvalo na odstránenie nedostatkov pri\ndoručovaní písomností belgickej strane. Plynutie času tak bolo spôsobené nielen\nnevyhnutnými úkonmi, ale aj nesprávnym postupom súdu, čo možno považovať za\ndôvody, ktoré viedli následne k prieťahom v konaní.\nPrávna úprava, ktorú vo veci rozhodnutia o otcovstve\n\nk\n\ntreba aplikovať, zahŕňa ustanovenia vnútroštátnych predpisov aj\nmedzinárodných zmlúv. Uplatnenie tejto právnej úpravy nie je natoľko právne\nzložité, aby sa ním odôvodnilo, že za viac ako 18 rokov podľa nej súd nerozhodol,\nči\n\nje otcom\n\n.\n\nV konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým\nspôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala podnet vo veci\nporušenia práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nSprávanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy v\nkonaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania.\nPasívne správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu sudcu nie\nje okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý\npostup sudcu. Okrem toho prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu\núčastníka konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka\nkonania sa rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, ak ide o\nzbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu.\nZo spisu Obvodného súdu Košice 2 sp. zn. 12 C 156/77 nie je možné zistiť\nprieťahy v konaní, ktoré by boli zapríčinené matkou\nsamotným\n\n, príp.\n\n. Jej prístup ku konaniu na súde možno\n\nhodnotiť ako aktívny, ktorý má prispieť k urýchlenému prerokovaniu a rozhodnutiu\nveci.\nOkrem zložitosti veci a správania predkladateľa podnetu pri rozhodovaní o tom, či\nprávo priznané čl. 48 ods. 2 bolo porušené, ústavný súd preskúmava aj činnosť\nštátneho orgánu, proti ktorému podnet smeruje, v období, v ktorom sa namieta\nporušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\n\n-#-\n\nPre konanie na ústavnom súde a posúdenie prieťahov v konaní o určenie\notcovstva\n\nje rozhodujúce obdobie po prijatí Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky, t. j. po 1. septembri 1992. Podľa právneho názoru Európskeho súdu pre\nľudské práva pri hodnotení prieťahov v konaní vo veci, kde sa počas konania\núčastníkovi priznalo právo v dôsledku zmeny právnej úpravy, treba brať do úvahy aj\nstav, v ktorom sa nachádza konanie ku dňu podania podnetu na ústavný súd.\nPrávo na konanie bez prieťahov priznali všetky procesné zákony platné v\nČeskoslovenskej socialistickej republike. Zákonodarca stanovil povinnosť, aby\npríslušné orgány prejednávali trestné veci čo najrýchlejšie ( 2 ods. 5 Trestného\nporiadku). Obdobné ustanovenie obsahuje od roku 1967 aj Správny poriadok, ktorý\nv 3 ods. 3 stanovuje, že správne štátne orgány musia postupovať tak, aby každú\nvec vybavili včas a bez zbytočných prieťahov.\nV občianskom súdnom konaní zákonodarca:\na) 6 - prikazujúcou normou stanovuje, aby súd v súčinnosti so všetkými\núčastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná,\nb) 100 - stanovuje, že akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez\nďalších návrhov tak, aby bola vec čo\n\nnajrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,\n\nc) 114 ods. 1 - stanovuje, že predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo\nmožné rozhodnúť o veci spravidla pri jedinom\n\npojednávaní.\n\nRýchlosť konania zabezpečoval a zabezpečuje Občiansky súdny poriadok aj\nďalšími ustanoveniami. Dôležité je, že tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na\nrozhodovanie o určení otcovstva\n\n, pretože platili\n\nskôr, než sa začalo konanie o určenie otcovstva\n\nPrávo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa ako ústavné právo\npriznalo ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných\npráv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky. Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. podľa 7\nnadobudol účinnosť 8. februára 1991. Ústava Slovenskej republiky toto právo\npriznala s účinnosťou od 1. októbra 1992. Priznaním tohto práva štát občanovi\nzaručuje nielen to, že súd sa bude zaoberať jeho návrhom, ale aj to, že sa ním\nbude zaoberať v merite veci a v primeranej dobe.\n\n-#-\n\nPriznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v ústave\nzávažným spôsobom zmenilo podmienky, ktoré mal súd vziať na zreteľ pri\nrozhodovaní o svojom postupe v konaní o určenie otcovstva\n\n.\n\nV právnom štáte neexistujú závažnejšie práva než tie, ktoré sa priznávajú v\nústave. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosažiteľnosť ich\nuplatnenia nositeľom ústavou priznaného práva. Preto po priznaní ústavného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov povinnosťou sudcu bolo\nzmeniť organizáciu svojej práce tak, aby sa ňou umožnilo uplatnenie ústavného\npráva\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\n\nVo vyjadrení k podnetu\n\nObvodný súd Košice 2 pripúšťa, že k\n\nprieťahom dochádzalo z dôvodov oneskoreného vybavovania dožiadaní\nbelgickou stranou, marením termínov pojednávaní, ale hlavne odmietavým\npostojom žalovaného k nariadenému znaleckému dokazovaniu a jeho\nnekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní. Také správanie\npokračovalo aj po prijatí Ústavy Slovenskej republiky.\nDňa 24. 8. 1993 belgická strana vrátila doklady s oznámením, že\n\nsa\n\nkrvnej skúške nepodrobil. Predložil iba doklady z roku 1986 o tom, že v roku\n1971 absolvoval v Indii operáciu, ktorá mala za následok jeho neplodnosť a\nnemôže byť preto ani otcom syna\n\nSúdu predložil doklad indického lekára\n\na podrobil sa vyšetreniu, ktoré je dôkazom toho, že v súčasnom období je\nneplodný. Zásadne odmietol vykonanie krvnej skúšky, ktoré možno považovať za\nnajhodnotnejší dôkaz v uvedenom prípade. Takýto postoj\n\nje v\n\nzásadnom rozpore s ochotou spolupracovať, ktorú prejavil v odvolaní.\nPodľa rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za prípravu veci a\nrýchle vedenie konania (Capuano, séria A, č. 119-A, s. 13; rovnako Pierazzini, séria\nA, č. 231-C, s. 30). Aj tento právny názor je v súlade s podstatou práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva Ústava Slovenskej\nrepubliky. Obvodný súd Košice 2 mal vychádzať zo skutočnosti, že ďalšie úkony\nsúdu ani účastníkov nepovedú k objasneniu vo veci spôsobom, ktorý by ovplyvnil\nrozhodnutie.\nOkrem toho predseda Obvodného súdu Košice 2 síce vo vyjadrení k podnetu\nústavnému súdu poprel zbytočné subjektívne prieťahy v konaní o\n\n-#-\n\nžalobe na určenie otcovstva k\nzaslaným\n\n, v rovnakom čase však listom\n\ndal Obvodný súd Košice 2 na vedomie, že v konaní\n\n\"vznikli prieťahy čiastočne zavinené aj súdnymi osobami\". Toto vyjadrenie ústavný\nsúd hodnotil ako ďalší dôkaz o porušení práva, ktoré ústava v čl. 48 ods. 2 priznáva\n.\nPodľa vyjadrenia Obvodného súdu Košice 2 bola dĺžka súdneho konania\novplyvnená aj nedostatkom sudcov a s tým súvisiacou ich nadmernou\nzaťaženosťou. Aj v prípade, že by obvodný súd nebol dostatočne obsadený\npotrebným počtom sudcov, nemožno týmto tvrdením odôvodňovať nedostatky v\norganizácii procesných úkonov súdu. Neprijateľnosť takéhoto odôvodnenia je\nzrejmá aj s odvolaním sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nEckle (séria A, č. 51), v ktorom sa uvádza, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých\ntreba zabezpečiť konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie.\nPosledné uskutočnené pojednávanie vo veci bolo dňa 3. 2. 1995, na ktorom\nsudkyňa rozhodla o pribratí znalca. Uznesením zo dňa 30. 5. 1995 bol na podanie\nposudku z odboru urológie pribraný znalec\n\n,\n\nprednosta urologického oddelenia Fakultnej nemocnice v Košiciach, Rastislavova\n43. Dňa 24. 8. 1993 belgická strana doručila Obvodnému súdu Košice 2 doklady\nsúvisiace s konaním o určenie otcovstva\n\n. Oznamuje sa v nich, že\n\nsa krvnej skúške nepodrobil. Predložil doklady indického lekára z roku\n1986 o tom, že sa v roku 1971 podrobil v Indii operácii, ktorá mala za následok\njeho neplodnosť. Zároveň sa podrobil vyšetreniu v zdravotníckom zariadení v\nBelgicku, ktoré oznámilo, že\n\naj v čase vykonania vyšetrenia bol\n\nneplodný. Odmietol však podrobiť sa vykonaniu krvnej skúšky, ktorú súd\npovažoval za potrebný dôkaz v uvedenom prípade. Vyjadrenie belgického znalca je\njednoznačné len v tom, že\n\nbol neplodný v čase lekárskeho\n\nvyšetrenia, nepreukazuje však jeho neplodnosť už v roku 1971. Z tohto hľadiska\ntreba posudzovať možnosti, účinnosť a význam ďalšieho postupu v súdnom konaní\ntak, aby sa dosiahlo meritórne rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov.\nÚstavný súd Slovenskej republiky nehodnotil konanie o určenie otcovstva k\nvedené proti belgickému štátnemu príslušníkovi ako zložitú vec\nz hľadiska skutkového stavu, ani z hľadiska platnej právnej úpravy relevantnej pre\nrozhodnutie o veci. V konaní o určenie otcovstva nezistil také správanie\n\n-#-\n\nktoré by spôsobilo, že súd dosiaľ právoplatne nerozhodol, či\nje jeho otcom. V konaní o určení otcovstva viaceré okolnosti viedli k\ntomu, že súd počas 18 rokov a 8 mesiacov právoplatne nerozhodol, či\nje jeho otcom. Nevyhnutnosť vyčkávania, dokiaľ belgická strana zašle súdu potrebné\ndokumenty a neochota\n\nposkytnúť súdu potrebnú súčinnosť, sú len\n\nčasťou príčin, ktoré majú za následok, že po mnohoročnej dobe neexistuje\nprávoplatné súdne rozhodnutie vo veci. Na tomto pretrvávajúcom nepriaznivom\nstave majú podiel aj nedostatky v činnosti súdu konajúceho vo veci určenia\notcovstva, najmä nedodržanie postupu v konaní podľa právnych predpisov o\nprávnej pomoci medzi zainteresovanými zmluvnými štátmi pri doručovaní súdnych\npísomností a dožiadaní a zameranie jednotlivých procesných úkonov bez\npotrebného uváženia ich významu pre meritórne rozhodnutie o veci, čo viedlo k\nzbytočným prieťahom v tomto súdnom konaní. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako\nje uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať\nopravný prostriedok\nV Košiciach 25. októbra 1995\n\nZa správnosť vyhotovenia:\n\nJUDr. Ján D r g o n e c\npredseda senátu", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}