{"guid": "ussr:4dce834c-262c-4b58-a5b9-49ae39123393", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.17.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 17/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/00 z 15. 3. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2000, sp. zn. II. ÚS 17/00, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.17.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Klučka", "sudca_id": 1101, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-klucka-1101", "datum_vydania": "2000-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "nazov": "čl. 128 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4dce834c-262c-4b58-a5b9-49ae39123393", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.17.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.17.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.17.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "II. ÚS 17/00-33\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\n15. marca 2000 predbežne prerokoval návrh skupiny 42 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky na podanie výkladu čl. 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na takto\nrozhodol:\nNávrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie\nvýkladu čl. 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n\nod m ie t a\n\npre nesplnenie\n\nzákonom predpísaných náležitostí.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo\n31. januára 2000 doručené podanie 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „navrhovatelia“) označené ako „Návrh na začatie konania podľa čl. 128\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci výkladu čl. 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v súvislosti spornosti jeho výkladu medzi Národnou radou Slovenskej\nrepubliky a skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky“. Ako ďalšieho\n\núčastníka konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, navrhovatelia\noznačili tiež vládu Slovenskej republiky, keďže „spornosť výkladu čl. 145 ods. 2\nexistuje nielen medzi skupinou poslancov a Národnou radou Slovenskej republiky, ale\ni medzi skupinou poslancov a vládou Slovenskej republiky“. Za dôkaz existencie\nsporu o výklad označeného článku Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nnavrhovatelia označili postup vlády Slovenskej republiky, „ktorá návrh na odvolanie\npodpredsedu najvyššieho súdu do parlamentu predložila a jej zástupca jednoznačne\nobhajoval stanovisko, že Národnej rade Slovenskej republiky prislúcha oprávnenie\nodvolať predsedu i podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. Za dôkaz\nexistencie sporu s Národnou radou Slovenskej republiky navrhovatelia označili jej\nuznesenie č. 378 z 8. júla 1999, ktorým táto „podľa § 50 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb.\no súdoch a sudcoch (v znení zákona NR SR č. 12/1993 Z. z.) – napriek vzniknutému\nsporu o výklad čl. 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého (podľa názoru\nnavrhovateľa)\n\nneprislúcha\n\nNárodnej\n\nrade\n\noprávnenie\n\nodvolať\n\npredsedu\n\na podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolala JUDr. Jozefa\nŠtefanka z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.\nNavrhovatelia ďalej uviedli, že spor medzi nimi a Národnou radou Slovenskej\nrepubliky vznikol preto, že tento štátny orgán si „prisvojil kompetenciu odvolávať\npredsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo mu podľa názoru\nnavrhovateľa... neprislúcha“, v dôsledku čoho došlo k sporu, „či poslanci Národnej\nrady Slovenskej republiky majú právo hlasovať o návrhu vlády Slovenskej republiky\nna odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. Podľa názoru\nnavrhovateľov právny spor o výklad čl. 145 ods. 2 ústavy spočíva v tom, že\n„navrhovateľ sa nestotožňuje s takýmto výkladom uvedeného článku ústavy, podľa\nktorého Národná rada Slovenskej republiky môže nielen voliť, ale i odvolávať\npredsedu a podpredsedov Najvyššieho súdu“, pričom však „tento spor sa netýka len\nvýkladu čl. 145 ods. 2 ústavy, ale aj jeho aplikácie“. Navrhovatelia ďalej uviedli „pri\nposúdení spornej veci nemožno nevziať do úvahy skutočnosť, že uznesenie Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 378 z 8. júla 1999 sa neopiera o žiaden článok ústavy\nzakotvujúci oprávnenie odvolať podpredsedu najvyššieho súdu (lebo taký neexistuje),\n\n2\n\nale sa opiera o § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch. Z tohto ustanovenia však\nnevyplýva žiaden právny základ dávajúci kompetenciu Národnej rady Slovenskej\nrepubliky na odvolávanie predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu“. Na základe\nuvedeného navrhovatelia tiež uviedli, že sú „toho názoru, že Národnej rade Slovenskej\nrepubliky z Ústavy Slovenskej republiky – keďže sa v jej čl. 145 ods. 2 uvádza len\noprávnenie voliť predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu – nevyplýva popri práve\nvoliť aj oprávnenie odvolávať predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu“.\nNavrhovatelia preto ústavnému súdu navrhli, aby vzhľadom na skutočnosť, že „naše\npodanie spĺňa náležitosti podania na začatie konaní na výklad ústavy podľa čl. 128\nods. 1 ústavy“, rozhodol o jeho prijatí na konanie a podal výklad čl. 145 ods. 2 ústavy,\nv súlade s ktorým: „Oprávnením Národnej rady Slovenskej republiky upraveným\nčl. 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je voliť predsedu a podpredsedov\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súčasťou tohto oprávnenia nie je aj\noprávnenie Národnej rady Slovenskej republiky odvolávať predsedu a podpredsedov\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky“.\nII.\nÚstavný súd návrh navrhovateľov na podanie výkladu čl. 145 ods. 2 ústavy\npredbežne prerokoval, pričom skúmal, či sú splnené jeho zákonom predpísané\nnáležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 47 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred\nním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) a či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2\ncitovaného zákona. Vzhľadom na to, že navrhovateľ označil ako ďalších účastníkov\nkonania o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, ako Národnú radu Slovenskej\nrepubliky, tak aj vládu Slovenskej republiky, ústavný súd skúmal splnenie zákonom\npredpísaných náležitostí návrhu, ako aj zákonných podmienok konania o ňom osobitne\nvoči každému z nich.\n\n3\n\n1. Jednou zo zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania\no výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, splnenie ktorej ústavný súd skúma pri\njeho predbežnom prerokovaní, je označenie „iného štátneho orgánu, o ktorom\nnavrhovateľ tvrdí, že si ústavný zákon nesprávne vykladá (§ 46 ods. 2 a § 47 zákona\no ústavnom súde). Výklad tejto zákonom predpísanej náležitosti návrhu podopretý\ndnes už stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu pri jeho uplatňovaní pri\npredbežnom prerokovaní návrhov podľa čl. 128 ods. 1 ústavy potvrdzuje, že pod\n„iným štátnym orgánom“ (o ktorom navrhovateľ tvrdí, že si ústavný zákon nesprávne\nvykladá) je potrebné rozumieť ten, súčasťou ktorého nie je aj samotný navrhovateľ,\nresp. navrhovatelia. Štátny orgán, súčasťou ktorého sú aj samotní navrhovatelia\nv konaní o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, preto nemožno považovať za\niný štátny orgán podľa § 46 ods. 2 a § 47 zákona o ústavnom súde. Takýmto spôsobom\nsi v doterajšej praxi ústavného súdu (a v prevládajúcej miere) ostatne vykladali termín\n„iný štátny orgán“ aj navrhovatelia – skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky. Z celkového počtu 19 prípadov konania o výklad ústavných zákonov, ak je\nvec sporná, pred ústavným súdom (v r. 1993 – 1999) poslanci Národnej rady\nSlovenskej republiky vystupovali ako navrhovatelia v deviatich z nich, pričom\nv ôsmich (I. ÚS 5/94, I. ÚS 20/94, II. ÚS 31/97, II. ÚS 65/97, I. ÚS 44/98, I. ÚS 7/99,\nI. ÚS 18/99 a I. ÚS 30/99) ako iné štátne orgány (účastníkov konania o výklad\nústavného zákona, ak je vec sporná) označili tie, odlišné od toho, ktorého sú súčasťou,\nt. j. predsedu vlády zastupujúceho prezidenta (3x), Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(2x), prezidenta Slovenskej republiky (2x), vládu Slovenskej republiky a ministerstvo\nfinancií (1x). Doteraz iba v jednom prípade (I. ÚS 13/94) skupina 70 poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky označila ako „iný štátny orgán“ samotnú Národnú\nradu Slovenskej republiky, t. j. ten orgán štátu, neoddeliteľnou súčasťou ktorého sú\nsamotní navrhovatelia. V uvedenom prípade ústavný súd návrh skupiny poslancov\nodmietol „pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí“, keďže „Ústavný súd SR\nnie je v rámci konania o výklad ústavných zákonov oprávnený na jeho podanie, ak ku\nsporu o výklad ústavných zákonov došlo v rámci jedného štátneho orgánu Slovenskej\nrepubliky. Z predloženého návrhu poslancov je zrejmé, že spor o výklad ústavných\nzákonov nevznikol medzi rôznymi štátnymi orgánmi, ale v rámci jedného štátneho\n\n4\n\norgánu, a preto navrhovateľ nesplnil zákonom požadované náležitosti návrhu na\nvýklad ústavných zákonov podľa § 46 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 38/1993\nZ. z.“\nZ uvedeného pohľadu ústavný súd preskúmal návrh navrhovateľov, ktorý ako\ndruhého účastníka konania o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, resp. ako\n„iný štátny orgán“ podľa § 46 ods. 2 a § 47 zákona o ústavnom súde označil Národnú\nradu Slovenskej republiky, t. j. ten orgán, súčasťou ktorého sú samotní navrhovatelia,\na rozhodol o odmietnutí ich návrhu v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných\nnáležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n2. Ako ďalšieho účastníka konania o výklad ústavného zákona, ak je vec\nsporná, navrhovatelia označili vládu Slovenskej republiky, ktorú je možné považovať\nza „iný štátny orgán“ podľa § 46 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nĎalšou zo zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania\no výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, splnenie ktorej ústavný súd skúma pri\njeho predbežnom prerokovaní, je, že iný orgán štátu si „ústavný zákon nesprávne\nvykladá“, pričom „účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že sa navrhovateľ\ndomáha správneho používania svojho subjektívneho práva či subjektívnej povinnosti\nv tomto ústavnom zákone upravenom“ (I. ÚS 129/93, I. ÚS 13/94). V konaní\nústavného súdu podľa čl. 128 ods. 1 ústavy ide však vždy o spor týkajúci sa výkladu\nústavného zákona, a nie iného právneho predpisu. Ako uviedol ústavný súd vo veci\nI. ÚS 61/96, „jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu\nústavného zákona je preukázanie spornosti veci. Ústava ani zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. však neurčujú, akým spôsobom a s použitím\nakých podkladov ústavný súd ustáli, že vec je sporná“. Doterajšia (a dnes už\nstabilizovaná) prax navrhovateľov k ústavnému súdu pri výklade tejto zákonom\npredpísanej náležitosti návrhu potvrdzuje, že za dôkaz existencie spornosti výkladu\nústavného zákona medzi účastníkmi konania v prevažnej väčšine prípadov považovali\nurčitý spôsob jeho použitia iným štátnym orgánom, ktorý viedol k vzniku právne\n\n5\n\nrelevantného sporu o jeho výklad. Takýmto spôsobom navrhovatelia preukazovali\nexistenciu sporu celkom v 16 z 19 prípadov konania o výklad ústavného zákona. Hoci\nv dvoch ďalších prípadoch spor o výklad vznikol v dôsledku odlišného výkladu\nustanovenia ústavného predpisu, avšak bez toho, že by došlo k jeho použitiu,\no oprávnenosti jeho budúceho použitia v spornej veci nevznikli medzi účastníkmi\nkonania žiadne pochybnosti (I. ÚS 58/94, II. ÚS 65/97). Za dôkaz existencie sporu\no výklad ústavného zákona pred ústavným súdom preto v prevažujúcej väčšine\nprípadov slúžil spôsob, akým bolo sporné ustanovenie ústavného zákona v praxi\npoužité (resp. akým spôsobom má byť použité), avšak bez akýchkoľvek pochybností\no oprávnenosti jeho použitia. Súčasťou konania o výklad ústavného zákona pred\nústavným súdom sa preto doteraz nestala otázka, či v konkrétnom prípade malo vôbec\ndôjsť (a ak áno, za akých podmienok) k použitiu ústavného alebo zákonného predpisu.\nHoci navrhovatelia označili ako sporné ustanovenie čl. 145 ods. 2 ústavy a súčasne\noznačili aj konanie, resp. akt iných orgánov štátu, ktoré si toto ustanovenie podľa nich\nnesprávne vyložili (vládu Slovenskej republiky a Národnú radu Slovenskej republiky),\nv podstate ide o spor, či mal byť v danom prípade „inými štátnymi orgánmi“ použitý\nústavný alebo zákonný predpis.\n3. V prípade vlády Slovenskej republiky bol za dôkaz existencie sporu o výklad\nčl. 145 ods. 2 ústavy označený „postup vlády Slovenskej republiky, ktorá návrh na\nodvolanie podpredsedu najvyššieho súdu do parlamentu predložila a jej zástupca\njednoznačne obhajoval stanovisko, že Národnej rade Slovenskej republiky prislúcha\noprávnenie odvolať predsedu i podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.\nZ odôvodnenia návrhu vlády Slovenskej republiky na odvolanie podpredsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v Národnej rade Slovenskej republiky\nministrom spravodlivosti Slovenskej republiky vyplynulo, že vláda Slovenskej\nrepubliky svoj návrh na jeho odvolanie (uznesenie vlády Slovenskej republiky\nč. 563/99 z 30. júna 1999) opiera o § 50 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch\na sudcoch v znení neskorších predpisov. Z navrhovateľmi predloženej dokumentácie\n(príloha č. 4 k návrhu) preto vyplýva, že vláda Slovenskej republiky ako účastník\nkonania o výklad čl. 145 ods. 2 ústavy v prípade svojho návrhu na odvolanie\n\n6\n\npodpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neuplatnila ustanovenie ústavy,\nale zákona.\nNakoľko ale spor o výklad (uplatnenie) zákonného predpisu nemôže byť\npredmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 128 ods. 1 ústavy, navrhovatelia\nargumentovali tým, že v tomto prípade mal byť použitý ústavný predpis, t. j. čl. 145\nods. 2 ústavy. Jeho neuplatnenie vládou Slovenskej republiky vyvolalo podľa ich\nnázoru spor o jeho výklad. Z takejto argumentácie navrhovateľov vyplynulo, že za\nsúčasť konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná podľa čl. 128 ods. 1\nústavy ratione materiae, považujú nielen samotný „materiálny“ obsah ústavných\nnoriem v nich obsiahnutý, ale aj podmienky, za ktorých majú byť uplatňované iným\norgánom štátu. Samotní navrhovatelia vo svojom návrhu ostatne uznali, že „tento spor\nsa netýka len výkladu čl. 145 ods. 2 ústavy, ale aj jeho aplikácie“.\nPri predbežnom prerokovaní návrhu v tejto časti ústavný súd zobral do úvahy\nsvoje stanovisko (už potvrdené judikatúrou), podľa ktorého „pri výklade ústavných\nzákonov, ak je vec sporná, ústavný súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy rešpektuje\nústavou a zákonmi vymedzené právomoci jednotlivých zložiek štátnej moci“\n(I. ÚS 61/96). Do uvedeného prípadu sa dôsledok tohto stanoviska premietol tak, že\nústavný súd v konaní o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, nie je oprávnený\nposudzovať, akú právnu základňu mal označený účastník konania (vláda Slovenskej\nrepubliky) zohľadniť a aj použiť pri svojom návrhu na odvolanie podpredsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pripustiac existenciu sporu o výklad čl. 145\nods. 2 ústavy medzi skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a vládou\nSlovenskej republiky by ústavný súd v rámci konania o výklad ústavných zákonov, ak\nje vec sporná, súčasne rozhodol, že v danom prípade mal ďalší účastník konania\npoužiť ústavný, a nie zákonný predpis. Akceptujúc takéto stanovisko aj v ďalšej svojej\njudikatúre by sa však samotné konanie o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná,\npred ústavným súdom rozdelilo na dve časti. V tej prvej by ústavný súd skúmal, či\noznačený orgán štátu dôvodne použil, mal použiť (nepoužil) ustanovenie ústavného\npredpisu (t. j. podmienky použitia ústavného zákona účastníkom konania),\n\n7\n\na v závislosti od výsledku tohto skúmania by v ďalšej časti konania vyložil samotný\nmateriálny obsah sporného ustanovenia ústavného zákona. Platná právna úprava\nkonania pred ústavným súdom však takýto zámer zákonodarcu neobsahuje. O tom,\nktorý právny predpis použije vo svojej rozhodovacej či inej činnosti vláda Slovenskej\nrepubliky a z akých dôvodov, je oprávnená rozhodovať len samotná vláda v zmysle\na v rozsahu príslušnej ústavnej a zákonnej úpravy svojej činnosti, a nie ústavný súd\nv konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná podľa čl. 128 ods. 1 ústavy.\nVláda Slovenskej republiky (podobne ako iné štátne orgány Slovenskej\nrepubliky) môže v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy „konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Súčasťou tohto ústavného\nrežimu štátnych orgánov Slovenskej republiky je aj ich výlučné oprávnenie\nrozhodovať o tom, ktorý druh právnej úpravy (ústavný, zákonný) použijú vo svojej\nrozhodovacej či inej činnosti.\nSúčasťou konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, pred\nústavným súdom preto z uvedených dôvodov nie je (a ani nemôže byť) aj\nrozhodovanie, či označený iný orgán štátu mal v spornej veci použiť ústavný alebo\nzákonný predpis, nakoľko rozhodnutie o tom patrí do jeho výlučnej právomoci.\nZ uvedeného potom vyplýva, že právne relevantný spor o výklad ústavného zákona\nmôže vzniknúť v prípade samotného použitia jeho jednotlivého ustanovenia spôsobom\nvedúcim k vzniku sporu alebo v situácii, kedy o použití ustanovenia ústavného zákona\nv konkrétnom prípade nie sú medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom žiadne\npochybnosti.\nAk však pri predbežnom prerokovaní návrhu o výklad ústavného zákona\nústavný súd zistil, že v konkrétnom prípade ústavný predpis použitý vôbec nebol (hoci\nbol použitý predpis zákonný), predmetom sporu o výklad ústavného zákona nemôže\nbyť rozhodovanie, či namiesto použitého zákonného predpisu nemal byť použitý\nústavný predpis. Predmetom výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, preto nie je\nrozhodovanie o tom, či v danom prípade mal byť použitý zákonný alebo ústavný\n\n8\n\npredpis, ale len výklad ústavného predpisu (o použití ktorého príslušný orgán štátu\nrozhodol). Ak by tomu tak bolo, ústavný súd by v konaní o výklad rozhodoval o tom,\nči účastník konania rešpektoval príkaz ústavnej normy obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy,\nt. j. či oprávnene použil zákonný, prípadne ústavný predpis. Takéto rozhodovanie však\nústavnému súdu podľa platnej právnej úpravy konania o výklad ústavných zákonov, ak\nje vec sporná, neprislúcha. Ústavný súd túto skutočnosť už potvrdil, keď vo veci\nsp. zn. II. ÚS 69/99 uviedol: „...podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR ústavný súd\nneposudzuje a ani nerozhoduje o ústavnosti (t. j. o súlade s ústavou) toho konania,\nopomenutia alebo rozhodnutia orgánu štátu, ktoré viedlo k vzniku sporu, ale podáva\nlen výklad sporného ustanovenia ústavného zákona“.\nV prípade, že ústavný súd zistí, že v spore predloženom na výklad ústavnému\nsúdu došlo k použitiu zákonného, a nie ústavného predpisu, takýto návrh odmietne pre\nnesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd už takto rozhodol pri\npredbežnom prerokovaní návrhu skupiny poslancov národnej rady, v ktorom bol ako\norgán, ktorý si ústavný zákon nesprávne vykladá, označený Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky, pričom za dôkaz nesprávneho výkladu ústavného zákona bol označený jeho\nrozsudok z 19. februára 1997. Ústavný súd v tomto prípade uviedol: „Z uvedeného\nrozsudku však vyplynulo, že NS SR v tejto veci nevykladal žiadne ustanovenie Ústavy\nSR, prípadne ďalšieho ústavného zákona, ale len príslušnú zákonnú, či inú právnu\núpravu poľovníctva, resp. ochrany chránených živočíchov. Tento nedostatok návrhu\nnie je možné odstrániť ani výzvou Ústavného súdu SR na jeho doplnenie a spresnenie.\nVzhľadom na uvedené Ústavný súd SR preto ani nepovažoval za potrebné skúmať aj\nďalšie zákonom predpísané náležitosti návrhu, ako aj podmienky konania o ňom\n(vrátane preukázania spornosti veci)“ (I. ÚS 18/99).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd odmietol návrh skupiny poslancov Národnej\nrady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 145 ods. 2 ústavy, k sporu o výklad\nktorého malo dôjsť označeným postupom vlády Slovenskej republiky, pre nesplnenie\nzákonom predpísaných náležitostí.\n\n9\n\nNad rámec odôvodnenia tejto časti svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že\nk použitiu rovnakého zákonného predpisu na odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky už došlo v roku 1998, keď na základe návrhu vlády (uznesenie\nvlády Slovenskej republiky č. 55/1998 z 3. februára 1998) Národná rada Slovenskej\nrepubliky rozhodla o jeho odvolaní (uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 964 z 11. februára 1998), pričom oba štátne orgány sa zhodne odvolali a aj použili\nustanovenia § 50 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v platnom znení.\n4. Za dôkaz existencie sporu o výklad čl. 145 ods. 2 ústavy zo strany Národnej\nrady Slovenskej republiky navrhovatelia označili jej uznesenie č. 378 z 8. júla 1999,\nktorým odvolala podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazom na\n§ 50 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v platnom znení. Aj v tomto\nprípade ústavný súd zistil, že označený orgán štátu (účastník konania o výklad\nústavného zákona) použil zákonný, a nie ústavný predpis. Z dôvodov zhodných s tými,\nuvedenými vyššie pod bodom 3 bol preto návrh navrhovateľov v tejto časti takisto\nodmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. marca 2000\n\nJán K l u č k a\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov"], "ustanovenia": ["čl. 128 ods. 1 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}