{"guid": "ussr:511799bd-90a3-4c1a-bf43-33b2368ad4ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.12.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 12/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 12/00 z 26. 9. 2000", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. septembra 2000, sp. zn. II. ÚS 12/00, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.12.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Mazák", "sudca_id": 1097, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-mazak-1097", "datum_vydania": "2000-09-26", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/511799bd-90a3-4c1a-bf43-33b2368ad4ea", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.12.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.12.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.12.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 12/00\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2000\nv senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána\nMazáka o podnete\n\n, bytom\n\nzastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Petrom Arendackým, Bratislava, Legionárska 4, ktorým namietala\nporušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\npostupom Okresného súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 21 C 169/93\na 17 C 109/98, takto\nrozhodol:\nZákladné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\n\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave\nvo veci vedenej pod sp. zn. 21 C 169/93 a 17 C 109/98 b o l o p o r u š e n é .\nOdôvodnenie:\nI.\n, bytom\n\n(ďalej len „navrhovateľka“),\n\nv podnete podanom na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\n\n25. júna 1999 namietala porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez\nzbytočných prieťahov, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu v Trnave vo\nveci vedenej pôvodne pod sp. zn. 21 C 169/93, v ktorej uplatnila nárok na vyslovenie\nneplatnosti darovacej zmluvy. Spor navrhovateľky začal podaním žaloby 29. októbra\n1993 a doposiaľ nebol právoplatne skončený.\nPo prijatí podnetu na ďalšie konanie Okresný súd v Trnave zaslal ústavnému\nsúdu svoje vyjadrenie, v ktorom navrhol nevyhovieť podnetu navrhovateľky, pretože\npodľa jeho názoru nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda ani k porušeniu\nčl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len “ústava“). Vo svojom písomnom\nvyjadrení Okresný súd v Trnave argumentoval množstvom procesných úkonov\n(pojednávaní a rozhodnutí), ktoré boli vo veci navrhovateľky vykonané, ako aj častou\nzmenou pojednávajúcich sudcov.\nAko navrhovateľka, tak aj Okresný súd v Trnave osobitnými podaniami\nústavnému súdu oznámili, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci samej.\nZ toho dôvodu ústavný súd konal a rozhodol o veci samej bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd vykonal dôkaz obsahom spisu Okresného súdu v Trnave pôvodne\nvedeného pod sp. zn. 21 C 169/93 a po zrušení rozsudkov súdov nižších stupňov\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. Krajským\nsúdom v Bratislave pod sp. zn. 17 C 109/98.\nŽaloba navrhovateľky bola doručená Okresnému súdu v Trnave dňa\n29. októbra 1993. Žalobkyňa žiadala, aby okresný súd určil neplatnosť darovacej\nzmluvy, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti presne popísané v žalobnej žiadosti.\nVec bola pridelená sudkyni, ktorá ju pojednávala v dňoch 8. decembra 1993,\n17. januára 1994, 14. februára 1994, 9. marca 1994 a 14. marca 1994, kedy bol\nvynesený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá.\n\n2\n\nProti rozsudku bolo podané odvolanie dňa 22. marca 1994, ktoré právny\nzástupca žalobkyne odôvodnil dňa 1. júna 1994. Vyjadrenie žalovanej na odvolanie\nbolo doručené Okresnému súdu v Trnave 20. júna 1994. Krajskému súdu v Bratislave\nbola doručená predkladacia správa dňa 27. júla 1994. Uznesením Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 13 Co 318/94-70 zo dňa 13. októbra 1994 bol napadnutý rozsudok\nzrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nĎalšie pojednávanie po zrušení prvého rozsudku vo veci sa uskutočnilo\n4. januára 1995, kedy bol do konania pribratý znalec z odboru geodézie a kartografie,\nktorý predložil znalecký posudok 22. mája 1995. Nasledovali pojednávania v dňoch\n16. augusta 1995, 11. októbra 1995, 8. novembra 1995 a 13. novembra 1995, kedy bol\nvynesený rozsudok sp. zn. 21 C 169/93, ktorým bolo určené, že rozdeľovacia zmluva\nzo dňa 5. februára 1974 registrovaná Štátnym notárstvom Trnava pod č. RI 83/74,\nkúpna zmluva zo dňa 4. júla 1980 registrovaná Štátnym notárstvom Trnava pod\nč. RI 550/80, darovacia zmluva zo dňa 30. júla 1990 registrovaná Štátnym notárstvom\nTrnava pod č. RI 2584/90 a darovacia zmluva zo dňa 20. novembra 1991 registrovaná\nŠtátnym notárstvom Trnava pod č. RI 2696/91 sú neplatné.\nO trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaným bola uložená povinnosť\nuhradiť žalobkyni 3.000,- Sk za súdne poplatky a k rukám právneho zástupcu\n5.630,- Sk za trovy právneho zastúpenia. Žalobkyni bola uložená povinnosť uhradiť na\núčet súdu 2.500,- Sk za súdne poplatky.\nProti tomuto rozsudku podali žalovaní odvolanie 19. januára 1996 a v časti trov\nkonania podal dňa 23. januára 1996 odvolanie právny zástupca žalobkyne. Dňa\n6. februára 1996 podal k odvolaniu žalovaných vyjadrenie právny zástupca žalobkyne\na dňa 15. februára 1996 právny zástupca žalobkyne podal odvolanie proti uzneseniu\nOkresného súdu v Trnave z 31. januára 1996 č. k. 21 C 169/93-146, ktorým bolo\nrozhodnuté o odmene znalca.\n\n3\n\nNa odvolanie sa žalovaní vyjadrili dňa 20. februára 1996. Spis bol Krajskému\nsúdu v Bratislave predložený na odvolacie konanie dňa 18. marca 1996. Krajský súd\nv Bratislave rozsudkom sp. zn. Z-2 11 Co 256/96, Z-2 11 Co 466/96-184 zo dňa\n27. novembra 1996 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, že návrh\nzamietol, žalovaným nepriznal náhradu trov konania a uznesenie Okresného súdu\nv Trnave č. k. 21 C 169/93-146 zo dňa 31. januára 1996 zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\nŽalobkyňa 24. februára 1997 podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. Z-2 11 Co 256/96, Z-2 11 Co 466/96-184 zo dňa 27. novembra 1996,\nku ktorému sa žalovaní vyjadrili 18. apríla 1997.\nVec bola najvyššiemu súdu predložená na dovolacie konanie 24. apríla 1997,\nktorý o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 49/97 zo dňa 30. októbra 1997 tak,\nže rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. novembra 1996 sp. zn.\n11 Co 256/96 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nÚstavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozsudok odvolacieho súdu bol\nzrušený z týchto podstatných dôvodov (s. 3 a 4 rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 49/97 zo dňa 30. októbra 1997):\n„Súdy pri prejednávaní a rozhodovaní sporov v občianskom súdnom konaní sú\npovinné postupovať tak, aby bol čo najúčelnejšie a najúplnejšie zistený skutkový stav\nveci (§ 6 a § 120 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku). Podľa § 132 Občianskeho\nsúdneho poriadku sú povinné hodnotiť všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti\na pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo\nuviedli účastníci. Odvolací súd nie je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil\nprvostupňový súd, ale môže dokazovanie opakovať, prípadne doplniť (§ 213 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku).\n\n4\n\nVychádzajúc z týchto zásad platných pre občianskoprávne konania v danom\nprípade bolo povinnosťou odvolacieho súdu, keďže sa odchýlil od záverov\nprvostupňového súdu, zopakovať dôkazy a podľa potreby ich aj doplniť, ale nemohol\nbez toho dospieť k opačnému názoru ako prvostupňový súd. Preto ak sa odvolací súd\nchcel odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa a ak mal pochybnosti\no zákonnosti jeho rozhodnutia, potom mal podstatné dôkazy zopakovať, odstrániť\nprípadné rozpory a až tak vo veci rozhodnúť. To bolo treba urobiť najmä preto, že\nproblematika sporu je zložitá, tvrdenia účastníkov sa rozchádzajú a platnosť či\nneplatnosť zmlúv nie je jednoznačná.\nKrajský súd sa takto vecou nezaoberal, nezopakoval dokazovanie, nevykonal\ndôkazy, ktoré by presvedčili o správnosti ním prijatých záverov. Za daného stavu\nnemožno preto súhlasiť s odôvodnením, že prvostupňový súd správne zistil skutkový\nstav, ale nesprávne ho posúdil, a preto k zmene rozhodnutia došlo na základe iného\nsprávneho právneho posúdenia.\nPredmetom sporu je neplatnosť štyroch zmlúv na seba nadväzujúcich, preto\nneplatnosť jednej z nich vyvoláva neplatnosť aj týchto ďalších. V odvolacom konaní\nbolo povinnosťou súdu vyporiadať sa z hľadiska platnosti či neplatnosti každou z nich\na nebolo možno súhlasiť s jednoznačným záverom, že ak jedna zmluva, v ktorej sú\nuvádzané nepresné podiely a ktorá – podľa dôvodov v rozsudku uvádzaných\nodvolacím súdom – je napriek tomu platná, že týmito dôvodmi možno vyriešiť spor\no platnosť či neplatnosť aj ďalších na to nadväzujúcich dohôd (darovacích\na o vyporiadaní spoluvlastníctva ).“\nUznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 28 Co 205/97-224 zo dňa\n19. marca 1998 bol zrušený rozsudok Okresného súdu v Trnave č. k. 21 C 169/93-31\nzo dňa 13. novembra 1995 a vec bola vrátená na ďalšie konanie, pričom odvolací súd\nvychádzal z citovaného rozsudku dovolacieho súdu.\n\n5\n\nDňa 8. júna 1998 po JUDr. Hýbelovej, ktorá prestala pracovať na Okresnom\nsúde v Trnave, prevzala vec sudkyňa Mgr. Tomašovičová, ktorá nariadila\npojednávanie na 21. október 1998. Pojednávanie však bolo zrušené, o čom boli\núčastníci upovedomení.\nDňa 19. novembra 1998 po sudkyni Mgr. Tomašovičovej, ktorá odišla na\nmaterskú dovolenku, prevzala vec JUDr. Mrvová, proti ktorej navrhovateľka vzniesla\nnámietku zaujatosti.\nSpis bol predložený Krajskému súdu v Trnave dňa 5. februára 1999 na\nrozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorý uznesením sp. zn. 3 Nc 6/99 zo dňa 31. marca\n1999 rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu v Trnave JUDr. Beatrix Mrvová,\nMgr. Zlatica Potúčková a JUDr. Ľubomír Bundzel sú vylúčení z pojednávania\na rozhodovania veci. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa\n31. mája 1999 a žalovanej dňa 4. mája 1999.\nDňa 1. júla 1999 prevzala vec sudkyňa JUDr. Marta Ďumbalová, ktorá nariadila\npojednávanie na 28. október 1999. Medzitým 23. septembra 1999 žalobkyňa oznámila,\nže zomrela žalovaná\n\n. Na základe tejto procesne významnej\n\nskutočnosti boli ďalšie dve pojednávania konané 26. októbra 1999 a 2. decembra 1999\nodročené bez dokazovania iných skutočností významných pre spor.\nĎalšie pojednávanie bolo nariadené na 6. apríl 2000 a po tom, čo neboli\nvykonané žiadne dôkazy, žalobkyňa vzniesla námietku zaujatosti proti sudkyni, ktorú\nodôvodnila nesprávnym vedením sporu. Spis bol predložený nadriadenému Krajskému\nsúdu v Trnave 26. apríla 2000 a nadriadený súd vrátil vec 26. júla 2000 s tým, že\nnevylúčil sudkyňu, keďže nezistil žiadne dôvody na jej vylúčenie predpokladané\nzákonom.\n\n6\n\nOd vrátenia spisu až po jeho predloženie ústavnému súdu 11. septembra 2000\nOkresný súd v Trnave už nevykonal vo veci žiadne úkony smerujúce k prerokovaniu\na rozhodnutiu sporu.\nII.\nÚčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie\nstavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho\norgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby\nneodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre\nnaplnenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán\nvec prerokoval. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa\nnaplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha\nodstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 89/99).\nPri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá,\nktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie\núčastníka konania (2) a spôsob, akým súd v konaní postupoval (3) (I. ÚS 70/98).\nIII.\n1. Navrhovateľka ešte v roku 1993 požiadala Okresný súd v Trnave o súdnu\nochranu pred následkami tvrdenej neplatnosti darovacích zmlúv a zmluvy o delení\nnehnuteľností, ktorá mala priamy súvis s darovacími zmluvami. Spor o neplatnosť\nzmlúv (bez ohľadu na to, aký dôvod neplatnosti sa tvrdí) je v podstate vlastníckym\nsporom. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti, právna úprava obsiahnutá\nv Občianskom zákonníku je jasná a jej výklad a používanie sú ustálené súdnou praxou.\nK ustanoveniam Občianskeho zákonníka ( § 34 a nasl.) o neplatnosti právnych úkonov\na ich dôsledkoch existuje množstvo rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach\n\n7\n\nsúdnych rozhodnutí a stanovísk a osobitne to platí pre neplatnosť darovacích zmlúv,\nprípadne zmlúv o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.\nPosudzovaný spor takéhoto druhu na Okresnom súde v Trnave preto podľa\nnázoru ústavného súdu (ktorý sa opiera o obsah spisu) nie je sporom, ktorý by kládol\nosobitné nároky na dokazovanie a na právne posúdenie veci. Na prejednanie\na rozhodnutie vo veci samej nie sú potrebné ani obzvlášť zložité postupy pri\ndokazovaní a aj keď najvyšší súd v dovolacom konaní konštatoval, že ide o zložitú\nproblematiku, súčasne uviedol, že na zákonné rozhodnutie sporu postačuje\nrešpektovať\n\nzásady\n\nplatné\n\nv občianskoprávnom\n\nkonaní\n\npre\n\ndokazovanie,\n\nodstraňovanie rozporov v skutkových tvrdeniach účastníkov a prípadne opakovanie\ndokazovania. Najvyšší súd sa vyjadril aj k právnemu posúdeniu sporu, ktoré sa opiera\no platnú právnu úpravu a jeho základom je to, že ak je neplatná jedna z napadnutých\nzmlúv, vyvoláva to neplatnosť aj na ňu nadväzujúcich ďalších zmlúv. Tento právny\nzáver najvyššieho súdu rovnako potvrdzuje, že v spore navrhovateľky rozhodne nešlo\no spor, ktorý by sa týkal súdmi neprebádanej právnej problematiky.\n2. Správanie navrhovateľky pred všeobecným súdom ústavný súd hodnotil ako\npostup, ktorým ničím neprispela k predĺženiu súdneho konania. Za taký jej postup\nnemožno považovať ani poslednú námietku zaujatosti proti sudkyni, ktorá nebola\nv roku 2000 vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, pretože uplatnenie\nnámietky zaujatosti je právom účastníka konania, najmä v prípade, ak účastník sporu\nvidí súvis medzi sudkyňou, ktorá spor prejednáva, a sudkyňou, ktorá už v tejto veci\nbola predtým vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.\nNavrhovateľka\n\nsi\n\nzvolila\n\nprávneho\n\nzástupcu\n\na sama,\n\nprípadne\n\njeho\n\nprostredníctvom konala tak, ako to požaduje § 6, § 101 a ďalšie Občianskeho súdneho\nporiadku, t. j. poskytovala potrebnú súčinnosť v rozsahu, ktorý plne postačoval na\ndosiahnutie účelu konania vyjadreného v § 1 Občianskeho súdneho poriadku.\nRovnako aj v konaní pred ústavným súdom preukázala, že na nečinnosť, resp.\nnesprávnu činnosť Okresného súdu v Trnave upozorňovala vo viacerých sťažnostiach\n\n8\n\nadresovaných všetkým stupňom štátnej správy súdov, ktorej sa však nepodarilo\ndosiahnuť nápravu v stave vybavovania jej veci.\n3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo\nk porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy, je postup súdu konajúceho vo veci.\nÚstavný súd pri hodnotení tohto kritéria zistil, že k zbytočným prieťahom\nv súdnom konaní nedošlo len v dôsledku nečinnosti Okresného súdu v Trnave vo veci\nsp. zn. 21 C 169/93 (potom sp. zn. 17 C 109/98), nakoľko z obsahu súdneho spisu je\nzrejmé, že pred zrušením rozsudku odvolacieho súdu v dovolacom konaní boli\nuskutočnené viaceré pojednávania a bolo vykonané aj znalecké dokazovanie.\nBerúc do úvahy okolnosti prípadu ústavný súd považoval za podstatné, že toto\ndokazovanie Okresného súdu v Trnave bolo odvolacím súdom prevzaté ako základ\njeho rozhodnutia, pričom najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní vynesenom štyri roky\npo začatí sporu v podstate konštatuje, že súdy nižších stupňov nevykonali žiadne\nrelevantné úkony pri zisťovaní skutkového stavu a do tej doby dokonca ani\nneodstránili rozpory v tvrdeniach účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že za\nobdobie viac ako troch rokov Okresný súd v Trnave (a so zreteľom na predmet sporu)\nnevykonal potrebné dokazovanie, rozsah ktorého je tiež podmienený aj stanoviskami\núčastníkov a odstránením rozporov medzi nimi (potvrdzuje to aj § 127 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku, kde sa ustanovuje, že znalecké dokazovanie sa nariadi\naž po výsluchu účastníkov, ktorého podstatou je zistenie východísk pre postup znalca).\nV súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd konštatuje, že\nk zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním\npríslušného súdu, ale aj takým jeho postupom, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej\nneistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd.\n\n9\n\nVo veci sp. zn. II. ÚS 33/99 ústavný súd uviedol: „Aj nesprávna činnosť\nštátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie práva zaručeného podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu\nprávnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán,\naby o jej veci rozhodol“. Aj v ďalšej veci sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol:\n„Právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa môže\nrealizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu\nprávnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci“.\nZa konanie súdu, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka\nsúdneho konania, však nemožno považovať zisťovanie takých skutočností, ktoré\nv konečnom dôsledku nie sú použiteľné na zákonné a spravodlivé rozhodnutie o veci\nsamej. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah odôvodnenia rozsudku\nnajvyššieho súdu vyneseného v dovolacom konaní, z ktorého jednoznačne vyplýva, že\ndo dovolacieho konania sa v zisťovaní skutkového stavu veci nevykonali ani základné\núkony, ba odvolací súd využil skutkový stav zistený Okresným súdom v Trnave bez\ntoho, aby toto dokazovanie doplnil alebo zopakoval.\nV konaní o podnete navrhovateľky dospel ústavný súd k záveru, že od\n8. júna 1998 až do súčasnosti preto došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré\nmožno pričítať Okresnému súdu v Trnave z nasledovných dôvodov. Po sudkyni\nDr. Hýbelovej sa totiž vec pridelila Mgr. Tomašovičovej, ktorá vzápätí odišla na\nmaterskú dovolenku, a po nej bola vec pridelená sudkyni Dr. Mrvovej, ktorá bola\nz prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, pretože sa cítila byť urazená\nžalobkyňou a jej právnym zástupcom. V dôsledku uvedeného sa v tomto období vo\nveci nevykonal žiadny úkon súdu smerujúci k prejednaniu a rozhodnutiu sporu (a teda\nk odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky), pričom k tomu došlo pre nesprávne\nprideľovanie veci po odchádzajúcich sudcoch (kedy najmä pri Mgr. Tomašovičovej\nbolo zjavné, že odchádza zo súdu z dôvodu, ktorý sa dal nesporne predvídať materská dovolenka). Ústavný súd je toho názoru, že aj vylúčenie Dr. Mrvovej je na\nťarchu Okresného súdu v Trnave, pretože sudca ako ústavný činiteľ nemôže\n\n10\n\nodôvodniť svoje vylúčenie vo veci a vlastnú zaujatosť iba urazenosťou pre úkon\núčastníka, ktorým vyjadruje svoje stanovisko k jeho predošlému rozhodovaniu vo veci\nsamej.\nOd júna 1998 (a v podstate už od vrátenia spisu odvolacím, ako aj dovolacím\nsúdom, ku ktorému došlo v marci 1998), teda viac ako dva a pol roka do predloženia\nspisu ústavnému súdu, sa vo veci navrhovateľky nekonalo vôbec a nečinnosť\nOkresného súdu v Trnave nemožno odôvodniť ani tým, že 23. septembra 1999\nžalobkyňa oznámila, že 30. augusta 1999 zomrela žalovaná, čím vznikol procesný\ndôvod na postup podľa § 107 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. K tomuto\nprerušeniu konania by totiž nedošlo, ak by od októbra 1993 do 30. augusta 1999, t. j.\nza šesť rokov, konal Okresný súd v Trnave v súlade s účelom občianskeho súdneho\nkonania, ktorý je ustanovený v § 1 Občianskeho súdneho poriadku.\nZa konanie Okresného súdu v Trnave, ktorý so sebou nenesie zbytočné prieťahy\nv konaní, nemožno považovať ani tie jeho pojednávania, ktoré boli odročené len za\ntým účelom, aby sa zistilo, či je skončené dedičské konanie, pretože túto procesne\nvýznamnú skutočnosť možno zistiť aj bez nariadenia súdneho pojednávania.\nIV.\nZ doterajšieho priebehu konania vedeného pred Okresným súdom v Trnave pod\nsp. zn. 17 C 109/98 (predtým sp. zn. 21 C 169/93) ústavný súd uzaviera, že toto\nobdobie možno rozdeliť na dve časti.\nPrvou časťou je konanie súdu do zrušenia právoplatného rozsudku v dovolacom\nkonaní, kedy došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní, pretože (ako to\nodôvodnil najvyšší súd) rozsudky nižších súdov boli vynesené na základe\nnedostatočne zisteného skutkového stavu a bez vykonania základných úkonov\npotrebných na jeho zistenie. Nakoľko takéto úkony súdov nižších stupňov\n(a predovšetkým Okresného súdu v Trnave) podľa názoru ústavného súdu neviedli\n\n11\n\nk odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky, dobu potrebnú na ich vykonanie\nústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní.\nDruhým obdobím bolo obdobie po vrátení veci odvolacím súdom\n19. marca 1998 (ktorému vec bola vrátená najvyšším súdom) Okresnému súdu\nv Trnave, odkedy Okresný súd v Trnave nevykonal ani jeden procesný úkon smerujúci\nk prerokovaniu veci a vyneseniu rozsudku. Okresný súd v Trnave naopak postupoval\ntak, že od vrátenia spisu doposiaľ vo veci samej vôbec nekonal. Aj pojednávania, ktoré\nboli nariadené, boli iba formálne, bez akéhokoľvek praktického dôsledku na\nprávoplatné skončenie sporu. Ústavný súd aj tento postup súdu považuje za taký, ktorý\nneviedol k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky, ba táto neistota sa ešte\nprehĺbila, keďže medzitým zomrela jedna zo žalovaných, čím sa vytvorila prekážka\npostupu konania (ktorá by tu však nebola, ak by súd bol konal v súlade s účelom\nvymedzeným v § 1 Občianskeho súdneho poriadku).\nNa základe uvedených zistení a právnych hodnotení ústavný súd rozhodol, že\nOkresný súd v Trnave v spore vedenom pod sp. zn. 17 C 109/98 (predtým sp. zn.\n21 C 169/93) konal spôsobom, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy v súdnom\nkonaní. V dôsledku takéhoto jeho postupu preto došlo k porušeniu základného práva\nnavrhovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. septembra 2000\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}