{"guid": "ussr:0b8dd299-fd5f-416a-8e5b-3b870e5de0d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.90.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 90/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 90/97 z 20. 5. 1999", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. mája 1999, sp. zn. I. ÚS 90/97, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.90.1997.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1999-05-20", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0b8dd299-fd5f-416a-8e5b-3b870e5de0d9", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.90.1997.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.90.1997.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.90.1997.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 90/97\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\n20. mája 1999 zloženom z predsedu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Viery\nMrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval\n\npodnet Istrochemu, a.s.,\n\nv Bratislave, Nobelova 34, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým,\nv Bratislave, Legionárska 4, vo veci porušenia jeho základného práva na\nrozhodovanie veci zákonným sudcom upraveného v ustanovení čl. 48 ods. 1 prvej\nvete Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 prvej vete ústavného zákona\nč. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd rozhodnutím\nMestského súdu v Bratislave č.k. 33 Cob 541/93-No z 21. mája 1993, postupom\nObvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) v konaní\nvedenom na tomto súde pod sp. zn. 10 Cb 1192/93 a jeho rozhodnutím č.k. 10 Cb\n1192/93-22 z 13. apríla 1995 i postupom Mestského súdu v Bratislave (teraz\nKrajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 20 Cob\n343/95 a jeho rozhodnutím č.k. 20 Cob 343/95-40 z 25. mája 1996 a takto\nrozhodol:\nPodnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34\nOdôvodnenie:\n\nz a m i e t a.\n\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) prijal\nna konanie podnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34 (univerzálneho\nprávneho nástupcu Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 - ďalej len\n„navrhovateľ“) v časti, v ktorej namietal, že rozhodnutím Mestského súdu\nv Bratislave č.k. 33 Cob 541/93-No z 21. mája 1993 a tiež postupom v konaní\nvedenom pred Obvodným súdom Bratislava 3 (teraz Okresným súdom Bratislava III)\npod sp. zn. 10 Cb 1192/93 a rozhodnutím č.k. 10 Cb 1192/93-22 z 13. apríla 1995 i\npostupom v konaní vedenom pred Mestským súdom v Bratislave (teraz Krajským\nsúdom v Bratislave) pod sp. zn. 20 Cob 343/95 a jeho rozhodnutím č.k. 20 Cob\n343/95-40 z 5. mája 1996 „bolo porušené právo zaručené v čl. 48 ods. 1 prvá veta\nÚstavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 prvá veta Listiny základných práv a\nslobôd“; z obsahu podnetu vyplynulo, že išlo o základné právo na rozhodovanie jeho\nveci zákonným sudcom.\nPodnet navrhovateľa doručený ústavnému súdu obsahoval aj návrh na zrušenie\noznačených rozhodnutí oboch súdov. V tejto časti ústavný súd podnet odmietol pre\nsvoju nepríslušnosť na rozhodovanie o tejto veci. Navrhovateľ proti tomuto\nrozhodnutiu namietal podaním „žiadosti o prehodnotenie stanoviska“ ústavného súdu\nv bode 3. výroku uznesenia sp. zn. I. ÚS 90/97 z 10. decembra 1997 a súčasne\npožiadal „o zmenu výroku v tom smere, že podnet Istrochemu, a.s. Bratislava zo dňa\n30.8.1996 bude prijatý na konanie pred ústavným súdom Slovenskej republiky tiež v\nčasti, ktorou bolo navrhované zrušenie v podnete uvedených rozhodnutí všeobecných\nsúdov“ (žiadosť zo 17. decembra 1997).\nPodľa ustanovenia čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nproti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon\nč. 38/1993 Z.z.“) rovnako neupravuje spôsob ani dôvody, pre ktoré by ústavný súd\nmohol svoje rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť, či už na návrh (žiadosť) alebo z\n\n2\n\núradnej povinnosti. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd žiadosťou navrhovateľa zo\n17. decembra 1997 nezaoberal. Naviac dôvody postupu ústavného súdu pri\nrozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktorým malo byť porušené niektoré z jeho základných práv (ako účastníka konania),\nsú navrhovateľovi známe, napr. z rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 51/97.\nV tej časti podnetu, ktorá bola prijatá na konanie pred ústavným súdom,\nnavrhovateľ uviedol, že na základe návrhu na začatie konania (žaloby) z 29. marca\n1993 začalo 14. apríla 1993 na Mestskom súde v Bratislave konanie „v žalovanej\nveci“. Z príloh k podnetu vyplynulo, že vec sa týkala zaplatenia sumy 7.272,- Kčs\ns príslušenstvom akciovej spoločnosti Brisk Tábor, a.s., v Tábore, Vožická 2068,\nv Českej republike (ďalej len „žalobca“), ktorú bol navrhovateľ povinný zaplatiť\n(v konaní pred označenými súdmi žalovaný). Tento súd uznesením č.k. 33 Cb 541/93No z 21. mája 1993 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec postúpil Obvodnému súdu\nBratislava 3 ako súdu príslušnému na ďalšie konanie. Poukázal na to, že Obvodný\nsúd Bratislava 3 rozsudkom č.k. 10 Cb 1192/93-22 z 13. apríla 1995 žalobe čiastočne\nvyhovel a vo zvyšku ju zamietol. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie\nna Mestský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č.k. 20 Cob 343/95-40 z 5. mája 1995\nrozhodnutie Obvodného súdu Bratislava 3 potvrdil. Navrhovateľ v podnete uviedol,\nže tento súd „s námietkou nedostatku podmienky konania (vecnej nepríslušnosti\nsúdu) sa vysporiadal poukazom na ust. § 104 ods. 2 O.s.p. druhá veta, pričom\nignoroval skutočnosť, že v tomto prípade nebola vec postúpená súdom nižšieho\nstupňa súdu vyššieho stupňa, takže neboli splnené podmienky k tomu, aby uznesenie\nsúdu vyššieho stupňa bolo záväzné pre súd nižšieho stupňa“.\nSvoje tvrdenie o tom, že o veci konali oba označené súdy ako vecne\nnepríslušné, odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.\n„v znení platnom v čase začatie konania“ bol na konanie v prvom stupni v tomto\nprípade vecne príslušný Mestský súd v Bratislave, čo „napokon v odôvodnení\nrozhodnutia konštatuje aj ´odvolací´ súd“. Uviedol, že „navrhovateľ v konaní pred\nvšeobecnými súdmi, mal sídlo v Českej republike, preto niet pochybností o tom, že\nžalovaná vec sa týkala vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku\nprávnických osôb“.\n\n3\n\nVecná príslušnosť Mestského súdu v Bratislave v postavení súdu krajského,\nktorý mal o označenej veci konať ako súd prvého stupňa, podľa názoru navrhovateľa\nvyplýva jednoznačne zo zákona, a to z ustanovenia § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.,\na preto nebolo potrebné, aby o nej súd vôbec rozhodoval. Tento svoj záver odôvodnil\ntým, že „z ustanovenia Čl. 48 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky\nvyplýva, resp. je v ňom výslovne stanovené, že príslušnosť súdu stanoví zákon“, a\ntento zákon (t.j. O.s.p.) „stanovuje Mestský súd v Bratislave ako súd vecne príslušný\nprejednať žalovanú vec v prvom stupni“. Ďalej uviedol, „že uznesenie súdu, ktorým\ntento vyslovuje svoju vecnú nepríslušnosť a postupuje vec súdu (podľa jeho názoru)\nvecne príslušnému, má iba deklaratórny charakter a nie konštitutívny. Práve z tohoto\ndôvodu, nie pre nesprávne poučenie, dôverujúc v platnosť ustanovení Ústavy a\nzáväznosť zákona pre súd (Čl. 144 ods. 1 Ústavy), nenapadol náš právny predchodca\nuznesenie Mestského súdu v Bratislave spis. zn. 33 Cb 541/93-No odvolaním, pretože\nje jednoznačné, že toto uznesenie nemení ustanovenie zákona, ktoré stanovuje vecnú\npríslušnosť súdu“. Podľa názoru navrhovateľa „právoplatnosť tohoto uznesenia\nvzhľadom na cit. ust. Ústavy (druhá veta Čl. 48 ods. 1), t.j. zákona najvyššej právnej\nsily, nemôže zaväzovať ani jeden z konajúcich súdov, nakoľko obidva konajúce súdy\nsú viazané v prvom rade zákonom a Ústavou predovšetkým (Čl. 144 ods. 1 Ústavy)“.\nNa základe uvedeného navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom, že\n„vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov a ich postupom bolo porušené právo\nzaručené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v Čl. 38 ods. 1 prvá\nveta Listiny základných práv a slobôd“; z obsahu podania jednoznačne vyplynulo, že\nišlo o porušenie základného práva na rozhodovanie o jeho veci zákonným sudcom.\nŽiadal tiež, aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil.\nPretože ustanovenie čl. 48 ods. 1 prvá veta ústavy je vecne zhodné s\nustanovením čl. 38 ods. 1 prvou vetou Listiny základných práv a slobôd, v ďalšom\ntexte bude citované len označené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky.\n\n4\n\nNavrhovateľ netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci pred ústavným\nsúdom uskutočnilo ústne pojednávanie.\nOkresný súd Bratislava III (predtým Obvodný súd Bratislava 3) i Krajský súd\nv Bratislave (predtým Mestský súd v Bratislave) vo svojich vyjadreniach k podnetu\nnavrhovateľa uviedli, že 14. apríla 1993 podal na bývalom Mestskom súde\nv Bratislave žalobca Brisk Tábor, a.s., v Tábore, Vožická 2068, v Českej republike\nžalobu na zaplatenie 7.272,- Kčs s príslušenstvom, ktorá predstavovala výšku úrokov\nza oneskorené zaplatenie faktúry č. 2853 proti žalovanému Istrochemu, š.p., v\nBratislave, Dimitrovova 34 (právnemu predchodcovi navrhovateľa).\nVec bola na bývalom Mestskom súde v Bratislave zapísaná pod sp. zn.\n33 Cb 541/93 a na základe právoplatného uznesenia č.k. 33 Cb 541/93-6 z 21. mája\n1993 (právoplatnosť nadobudlo 25. júna 1993) bola z dôvodu vecnej nepríslušnosti\npostúpená bývalému Obvodnému súdu Bratislava 3 a zaevidovaná na tomto súde pod\nsp. zn. 10 Cb 1192/93.\nOkresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení k podnetu tiež uviedol, že\nprávny predchodca navrhovateľa namietal 7. marca 1995 vecnú nepríslušnosť tohto\nsúdu (s poukázaním na § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.), z čoho vyplynulo, že\nodvolanie v zákonom ustanovenej lehote proti uzneseniu Mestského súdu v\nBratislave č.k. 33 Cb 541/93-6 z 21. mája 1993 nepodal.\nKrajský súd v Bratislave sa naviac vyjadril aj k nesprávnemu poučeniu o\nopravnom prostriedku uvedenom vo vyššie označenom uznesení Mestského súdu\nv Bratislave o neprípustnosti odvolania, ktoré podľa neho nijako nebránilo\nžalovanému (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľovi), „ak sa domnieval, že\npoučenie bývalého mestského súdu bolo nesprávne, mohol podať proti uzneseniu\nodvolanie (§ 204 ods. 2 O.s.p.), ktorého prípustnosť a dôvodnosť by posúdil Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky ako súd odvolací“. Aj s ohľadom na to, že „navrhovateľ\npredtým, ako sa obrátil so svojim podnetom na Ústavný súd Slovenskej republiky,\nnevyužil všetky riadne opravné prostriedky“, navrhoval podnet zamietnuť.\n\n5\n\nAko už bolo spomenuté, o predmetnej žalobe postúpenej Mestským súdom\nv Bratislave Obvodnému súdu Bratislava 3 rozhodoval tento súd už ako vecne\npríslušný a rozsudkom č.k. 10 Cb 1192/93-22 z 13. apríla 1993 zaviazal odporcu\nzaplatiť navrhovateľovi 6.774,- Sk, tiež trovy konania vo výške 500,- Sk a vo zvyšku\nžalobu zamietol.\n\nKrajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení k podnetu\n\nnavrhovateľa uviedol, že žalovaný (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ)\n„namietal nesprávnosť postupu súdu I. stupňa a to v tom, že v danej veci rozhodol\nvecne nepríslušný súd. Domáhal sa preto zrušenia napadnutého rozhodnutia a\nvrátenie veci súdu I. stupňa i s poukazom, že súd I. stupňa rozhodol v jeho\nneprítomnosti, hoci odporca nebol riadne predvolaný ako to predpokladá ust. § 115\nods. 2 O.s.p., pričom je zrejmé, že ani v prípade včasného doručenia predvolania sa\nna pojednávanie nedostavil. Odporca podal odvolanie aj voči uzneseniu obvodného\nsúdu zo dňa 20.6.1995, č.k. 10 Cb 1192/93-27, ktorým bol zaviazaný na úhradu\nsúdneho poplatku za odvolanie vo výške 500,- Sk“. Mestský súd v Bratislave\nrozsudkom z 5. mája 1996 č.k. 20 Cob 343/95-40 napadnutý rozsudok súdu prvého\nstupňa potvrdil, účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania a napadnuté uznesenie súdu I. stupňa o zaplatení poplatku za odvolanie\nzrušil.\nKrajský súd v Bratislave vecnú správnosť rozhodnutia Mestského súdu\nv Bratislave o postúpení veci Obvodnému súdu Bratislava 3 ako vecne príslušnému\n(uznesenie č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája 1993) odôvodnil tým, že na rozdiel od\nmienky navrhovateľa nemožno prerokovávanú vec posudzovať ako vec z\nmedzinárodného obchodného styku, lebo „pohľadávka odporcu vznikla v r. 1992,\nteda ešte za trvania Česko-Slovenskej federatívnej republiky, t.j. za existencie\nspoločného štátu, a preto tento vzťah nevznikol a ani nemohol vzniknúť z\nmedzinárodného obchodného styku (viď aj § 763 Obchodného zákonníka a § 868\nObčianskeho zákonníka)“. Stanovisko Obchodného kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. Obpj 8/93 z 1. októbra 1993 publikované v Zbierke\nrozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 35/1994, z ktorého\nvychádzal navrhovateľ pri namietaní vecnej nepríslušnosti konajúcich súdov,\nnepovažoval Krajský súd v Bratislave za správne, lebo „zákony (Občiansky súdny\nporiadok, Občiansky zákonník a Obchodný zákonník) otázku vzťahov vzniknutých za\n\n6\n\núčinnosti Hospodárskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka do 31.12.1992 v\nrámci bývalej ČSFR ako jedného štátu za vzťahy vzniknuté z medzinárodného\nobchodného styku nepovažujú“, a keďže stanovisko naviac nie je prameňom práva a\nnemá všeobecnú záväznosť, nemuselo byť v rozhodovaní súdu o vecnej príslušnosti\niného súdu akceptované.\nKrajský súd v Bratislave netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci\npred ústavným súdom uskutočnilo ústne pojednávanie.\nOkresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení odôvodnil svoje nesúhlasné\nstanovisko k podnetu navrhovateľa, avšak na rozdiel od Krajského súdu v Bratislave,\nktorý navrhoval podnet navrhovateľa zamietnuť, obmedzil sa na konštatovanie, že\n„akceptácia podania navrhovateľa ÚS SR by bola obrovským zásahom do právnej\nistoty v právnych vzťahoch založených množstvom súdnych rozhodnutí“.\nOkresný súd Bratislava III vo vyjadrení ďalej\n\nuviedol, že pokiaľ ide o\n\nsamotné postúpenie veci, treba vychádzať z obsahu § 104 ods. 2 v tom čase účinného\nO.s.p., podľa ktorého „ak sa súd, na ktorý sa účastník obrátil domnieva, že nie je\nvecne príslušný, vysloví svoju nepríslušnosť a rozhodne, ktorému súdu vecne\npríslušnému vec po právoplatnosti tohto uznesenia postúpi. Ak okresný súd takto vec\npostúpil krajskému súdu, môže krajský súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná\npríslušnosť nebola predtým vyriešená uznesením odvolacieho súdu, právne účinky\nspojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované“.\nPoukázal na to, že „podstatným pre riešenie tohto problému je z uvedeného\nustanovenia slovo ´domnieva´. Znamená to, že pôjde o myšlienkový proces súdu skúmanie vecnej príslušnosti, ktorú musí súd skúmať a prihliadať k nej kedykoľvek\nza konania (§ 103 O.s.p.)\nPodľa § 104a ods. 2 O.s.p. v súčasnosti účinného, ak je súd, na ktorý sa\núčastník obrátil toho názoru, že nie je vecne príslušný, neodkladne postúpi vec\npríslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov. Opäť je tu\npotrebné zdôrazniť slovo ´názoru´.\nVecná príslušnosť súdu je odstrániteľná podmienka konania, ktorá sa riešila,\nresp. rieši postupom podľa citovaných ustanovení O.s.p.\n\n7\n\nJe samozrejmé, že výsledok myšlienkového procesu súdu ohľadne vecnej\npríslušnosti nemusí byť vždy správny a môže dôjsť k situáciám, kedy bude vo\nveciach konať vecne nepríslušný súd, resp. nič tomu nezabráni.\nPodľa cit. ust. § 104 ods. 2 O.s.p. (predchádzajúca úprava), bola daná možnosť\npostúpenia veci príslušnému súdu, ak sa súd domnieval, že nie je vecne nepríslušný.\nNebolo možné zabrániť i prípadom nesprávneho posúdenia vecnej príslušnosti a\nvzniku situácií, kedy vo veci konal súd inak vecne príslušný. Ak okresný súd takto\npostúpil vec krajskému súdu, opäť záležalo na výsledku skúmania krajského súdu,\nči vráti vec okresnému súdu alebo nie, (pokiaľ teda vecná príslušnosť nebola predtým\nvyriešená uznesením odvolacieho súdu) opäť mohlo dôjsť i k situácii, že krajský súd\nnevrátil vec okresnému súdu, hoci mal a konal pritom ďalej, ako súd vecne príslušný.\nRovnako aj v súčasnosti účinnej úprave § 104a ods. 2 O.s.p. je daná možnosť\npostúpenia veci príslušnému súdu, ak súd je toho názoru, že nie je vecne príslušný,\nsamozrejme je možné, že súd dospeje k názoru, že je vecne príslušný a bude ďalej\nkonať, hoci v skutočnosti nesprávne posúdi vecnú príslušnosť.\nTakisto aj súd, ktorému bola vec postúpená môže, ale aj nemusí súhlasiť s jej\npostúpením a opäť to bude výsledok jeho myšlienkového procesu, či sa rozhodne\npostupovať v zmysle ods. 3 cit. ust. zákona alebo aj nie. I tu sa môže stať, že súd,\nktorému bola vec postúpená, nesprávne posúdi vecnú príslušnosť a vo veci bude\nďalej konať, hoci ju mal predložiť NS SR.\nÚčastník pri predchádzajúcej úprave mohol počas konania prípadne\npoukazovať na to, že vo veci koná nepríslušný súd, prípadne sa odvolať proti\nuzneseniu o vyslovení nepríslušnosti okresným súdom, v tomto prípade rozhodoval\nkrajský súd, takže odvolanie ani prípustné nebolo a ani okresný súd sa postúpeniu\nveci brániť účinne nemohol.\nSúčasná úprava dáva účastníkovi maximálne možnosť poukazovať na vecnú\nnepríslušnosť súdu, účinne brániť sa môže len súd, ktorému bola vec postúpená.\nJe možné zaujať jednoznačné stanovisko, že ak sa súd rozhodne konať ako\nvecne príslušný, tak vecne príslušný je, pokiaľ nie je rozhodnuté inak.\nRozhodnúť tak mohol len odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p., čo sa\nvšak nestalo. Pre úplnosť uvádzam, „že nedostatok podmienok konania, pre ktoré\nkonanie nemalo prebehnúť“ v zmysle písm. b/ cit. ust. zákona, sa aplikuje na\n\n8\n\nneodstrániteľné podmienky konania. Uvedená skutočnosť však nie je dôvodom\nprípustnosti obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p., ani dôvodom dovolania v\nzmysle § 237 O.s.p.“\nOkresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení napokon uviedol, že „vecná\npríslušnosť v konaní vyriešená bola, okolnosti pre jej posúdenie sa počas konania\nnezmenili, vo veci bol vyhlásený rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný (§\n159 ods. 1 a § 61 ods. 1 O.s.p.)“, a preto podľa jeho názoru „nie je možné napádať\nvecnú príslušnosť tunajšieho súdu na konanie, a tým vlastne právoplatnosť rozsudku,\nako to robí sťažovateľ“.\nV závere svojho vyjadrenia Okresný súd Bratislava III konštatoval, že „nemá\nvýznam analyzovať § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p. V tomto konkrétnom prípade aj\npreto, že k jeho aplikácii nedošlo a ani nehovoriac o R 35/94“. Podľa názoru tohoto\nsúdu „nie je mysliteľné aby bol rozsudok tunajšieho súdu spochybňovaný ako\nnelegitímny alebo nulitný. Bolo by to v rozpore s právom, najmä s jeho jedným zo\nzákladných atribútov - právnou istotou“. Na ústnom pojednávaní o predmetnej veci\npred ústavným súdom netrval.\nII.\nÚstavný súd z obsahu súdnych spisov súvisiacich s predmetom podnetu a\nz listín predložených navrhovateľom zistil, že:\n- proti Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 (právny predchodca Istrochem,\na.s., v Bratislave, Nobelova 34 - ďalej len „žalovaný“) podal na Mestskom súde\nv Bratislave žalobu Brisk Tábor, a.s., v Tábore, Vožická 2068 (právny nástupca\nstátního podniku Jiskra Tábor) o zaplatenie 7.272,- Kčs s príslušenstvom, pretože\nžalovaný včas nezaplatil faktúru č. 2853 splatnú 5. júna 1992; táto žaloba bola\noznačenému súdu doručená 14. apríla 1993,\n- Mestský súd v Bratislave uznesením samosudcu č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája\n1993 vyslovil svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci a rozhodol o tom, že po\nprávoplatnosti uznesenia túto vec postúpi na ďalšie konanie Obvodnému súdu\nBratislava 3, pretože podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú príslušné\n\n9\n\nokresné súdy a krajský súd je príslušným na rozhodovanie vecí z právnych vzťahov\nmedzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, len ak suma požadovaná\nnavrhovateľom prevyšuje 200.000,- Sk (§ 9 ods. 3 písm. a) O.s.p.). S poukázaním na\npredmet sporu súd vyslovil „v zmysle § 104 ods. 2 O.s.p. svoju vecnú nepríslušnosť a\nvec postúpil príslušnému súdu na ďalšie konanie“. Rozhodnutie obsahovalo\nnesprávne poučenie o možnosti podať riadny opravný prostriedok, keďže v ňom bolo\nuvedené, že „proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné“ (čo konštatoval aj\nKrajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení k podnetu),\n- v čase podania žaloby na Mestskom súde v Bratislave, t.j. 14. apríla 1993, podľa\nustanovenia § 104 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 519/1991 Zb. (účinného od\n1. januára 1992) mohol súd, na ktorý sa účastník obrátil, vysloviť svoju vecnú\nnepríslušnosť, ak sa domnieval, že nie je príslušným na konanie vo veci, a súčasne\nrozhodnúť, ktorému súdu podľa neho vecne príslušnému vec po právoplatnosti tohto\nrozhodnutia postúpi. Ak okresný súd takto vec postúpil krajskému súdu, môže krajský\nsúd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná príslušnosť nebola predtým vyriešená\nuznesením odvolacieho súdu. Inými slovami, ako súd okresný, tak aj súd krajský boli\nviazané rozhodnutím odvolacieho súdu;\n- podľa zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 12/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 335/1991\nZb. o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a\nobvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a\no voľbách prísediacich (účinného od 1. januára 1993) bol odvolacím súdom tohto\nsúdu, o ktorom súd s úrovňou krajského súdu rozhodol, že je vecne príslušným, t.j.\nObvodného súdu Bratislava 3, Mestský súd v Bratislave, ktorý rozhodnutie vydal.\nV tomto prípade však odvolací súd nerozhodoval o vrátení veci, ktorú by mu postúpil\nsúd s úrovňou okresného súdu, ale o veci, ktorú mu priamo doručil účastník konania\nv domnení, že je vecne príslušný na rozhodovanie o jeho veci,\n- navrhovateľ v konaní pred Obvodným súdom Bratislava 3 sp. zn. 10 Cb 1192/93\npoukazoval na to, že tento súd koná ako vecne nepríslušný, a tým ospravedlňoval aj\nsvoju neúčasť na jeho pojednávaniach vo veci samej (list Osp/1229/95 z 11. apríla\n1995 doručený Obvodnému súdu Bratislava 3 12. apríla 1995). Tento súd sa\nv rozsudku sp. zn. 10 Cob 1192/93 z 13. apríla 1995 vysporiadal aj s touto námietkou\n\n10\n\nžalovaného, keď uviedol, že „pokiaľ sa týka námietky vecnej nepríslušnosti, táto je\nz hľadiska právneho odôvodnená s poukazom na ust. § 9 ods. 3 písm. c, písm. e,\nO.s.p., ale v danom prípade bola vec odstúpená Mestským súdom v Bratislave a NS\nSR o nesúlade s postúpením veci nerozhodol s poukazom na to, že názorom\nodvolacieho súdu je prvostupňový súd viazaný, a preto musel Najvyšší súd vo veci\nkonať, aj keď by bol vecne príslušným súdom Mestský súd v Bratislave“. Z tejto nie\ncelkom zrozumiteľnej formulácie ústavný súd usúdil, že Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky o vecnej príslušnosti týchto dvoch súdov nerozhodoval, lebo Obvodný súd\nBratislava 3 sa domnieval, že ak mu vec bola odstúpená rozhodnutím Mestského\nsúdu v Bratislave, je toto rozhodnutie preň záväzné, a ani Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky by ho nemohol svojím rozhodnutím zrušiť; rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky o tejto veci sa v súdnom spise nenachádza.\nÚstavný súd je toho názoru, že v tomto prípade nemožno súhlasiť s názorom\nObvodného súdu Bratislava 3, pretože v danom prípade nepostúpil vec okresný súd\nna konanie krajskému súdu, ale naopak, krajský súd (v postavení súdu odvolacieho)\npostúpil vec okresnému súdu. Nemožnosť vrátiť vec naspäť okresnému súdu je\nzáväzná pre súd krajský, ak vecná príslušnosť bola predtým (t.j. ešte pred vrátením\nsúdu okresnému) vyriešená uznesením odvolacieho súdu, ktorým môže byť napríklad\npríslušný odvolací súd okresného súdu, ale aj súdu krajského, t.j. súd najvyšší,\n- s námietkou vecnej nepríslušnosti prvostupňového súdu uplatnenou v odvolaní proti\nrozsudku tohto súdu č.k. 10 Cb 1192/93-22 z 13. apríla 1995 sa Mestský súd\nv Bratislave v odôvodnení svojho rozsudku č. 20 Cob 343/95 z 5. marca 1995, ktorým\npotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vysporiadal v prvom rade tak, že konštatoval\njej oprávnenosť, pokiaľ išlo o predmet konania, lebo aj podľa jeho názoru mal o veci\nako vecne príslušný konať súd s úrovňou súdu krajského, ktorému bola žaloba\ndoručená. Svoj názor odôvodnil s poukázaním na ustanovenie § 9 ods. 3 písm. ll)\nO.s.p. Ústavný súd poukazuje na to, že tohto názoru nebol Krajský súd v Bratislave,\nktorý vo svojom vyjadrení k podnetu navrhovateľa jednoznačne uviedol, že nešlo o\nvzťah z medzinárodného obchodného styku, a preto bol na prerokovanie veci vecne\npríslušný súd s úrovňou súdu okresného, keďže suma požadovaná žalobcom\nnepresahovala 200.000,- Sk. V druhom rade však Mestský súd v Bratislave na\nnámietku vecnej nepríslušnosti vyslovenej v odvolaní neprihliadol z dôvodu, že\n\n11\n\nkrajský súd vo veci vyslovil svoju „nepríslušnosť podľa ust. § 104 ods. 2 O.s.p. je súd\nI. stupňa ako nižší súd viazaný rozhodnutím odvolacieho vyššieho stupňa“.\nAko vyplynulo z citácie i z odseku predchádzajúcemu tomuto záveru\nobsiahnutému v odôvodnení rozsudku sp. zn. 20 Cob 343/95 z 5. mája 1995, odvolací\nsúd posudzoval uznesenie Mestského súdu v Bratislave č.k. 33 Cb 541/93-No\nz 21. mája 1993 vydané podľa ustanovenia § 104 ods. 2 O.s.p. v znení zákona\nč. 519/1991 Zb. účinného od 1. januára 1992, podľa ustanovenia § 104 ods. 2 O.s.p.\nuž odlišného znenia, ktoré bolo nahradené novým znením podľa Čl. I bodu 17.\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1994 Z.z. účinného od 1. apríla\n1994. Ústavný súd je toho názoru, že kvalitu a správnosť rozhodnutia súdu treba\nvždy posudzovať podľa zákona, ktorý bol účinný v čase, keď toto rozhodnutie bolo\nvydané, ak zákon neustanovuje inak (čo v danom prípade upravené nebolo), a preto\nposúdenie vecnej príslušnosti Obvodného súdu Bratislava 3 Mestským súdom v\nBratislave s odvolaním sa na iné znenie citovaného ustanovenia, než podľa akého\nbolo posudzované rozhodnutie vydané, je nenáležité.\n- Mestský súd v Bratislave sa v odvolaní proti označenému rozsudku Obvodného\nsúdu Bratislava 3 vysporiadal aj s nesprávnym poučením o odvolaní v uznesení\nMestského súdu v Bratislave č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája 1993. Keďže v tomto\nprípade podľa § 204 ods. 2 O.s.p. bolo možné podať odvolanie do 3 mesiacov od jeho\ndoručenia, podľa vykázaného doručenia pre žalobcu táto možnosť trvala do 25.\nseptembra 1993 a pre žalovaného do 24. septembra 1993. Ani jeden z účastníkov\nodvolanie nepodal. Záver mestského súdu bol aj podľa názoru ústavného súdu\nsprávny.\n- vzťah na základe objednávky a jej akceptácie medzi označenými obchodnými\nsubjektmi vznikol ešte počas spoločného štátu, teda pred zánikom Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky, t.j. pred uplynutím 31. decembra 1992 (čl. 1\nods. 1 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky; účinný od 8. decembra 1992); na základe uskutočnených dodávok žalobca\nvystavil a odoslal žalovanému 25. mája 1992 faktúru č. 2853 na 128.710,- Kčs\nsplatnú 5. júna 1992,\n- svoj nárok na uhradenie faktúry, až po pokuse o zmier z 11. januára 1993 uplatnil\nžalobca žalobou na Mestskom súde v Bratislave 14. apríla 1993, t.j. po zániku Českej\n\n12\n\na Slovenskej Federatívnej Republiky a po vzniku nových nástupníckych štátov\nČeskej\n\nrepubliky a Slovenskej republiky, na ktoré prešla pôsobnosť Českej a\n\nSlovenskej Federatívnej Republiky 1. januárom 1993 (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 citovaného\nústavného zákona),\n- Mestský súd v Bratislave sa v rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci\ninému vecne príslušnému súdu s úrovňou súdu okresného č.k. 33 Cb 541/93-No\nz 21. mája 1995 vôbec nezaoberal ustanovením § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.,\n- vecnú príslušnosť krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhodujúcich spory\nv obchodných veciach zo vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku\nprávnických a fyzických osôb, vrátane sporov, v ktorých bola právomoc československého súdu založená písomnou zmluvou účastníkov podľa ustanovenia § 37\nods. 1 a 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,\nupravil po prvýkrát zákon z 5. novembra 1991 č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a\ndopĺňa Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok, a to novým znením celého\nustanovenia § 9 upravujúcim vecnú príslušnosť všeobecných súdov Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky, a to konkrétne v odseku 3 písm. c) bode ll),\n- zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 5/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa\nObčiansky súdny poriadok upravil ustanovenie § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) tak, že\nslová „česko-slovenského súdu“ nahradil slovami „súdu Slovenskej republiky“.\nTento zákon účinný od 1. januára 1993 bol prijatý 16. decembra 1992, teda po\núčinnosti ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky, t.j. po 8. decembri 1992, keď už bolo zrejmé, že uplynutím\n31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej\nnástupníckymi štátmi podľa Čl. 1 ods. 2 citovaného ústavného zákona sa stávajú\nČeská republika a Slovenská republika ako dva samostatné, suverénne štáty, pretože\npôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá jej bola zverená\nústavnými a inými zákonmi, prechádza na Českú republiku a na Slovenskú republiku\n1. januárom 1993 (Čl. 2 zákona č. 542/1992 Zb.). Vychádzajúc z uvedeného podľa\nmedzinárodného práva vznikli dva samostatné subjekty,\n- žiadny z účastníkov konania pred ústavným súdom (ani Mestský súd v Bratislave\nv rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci inému súdu) nespochybnil, že\nišlo o spor v obchodnej veci,\n\n13\n\n- konanie prebiehalo v čase, keď O.s.p. bol novelizovaný zákonom č. 519/1992 Zb.,\nktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok a zákonom\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 5/1993 Z.z., ktorým sa mení Občiansky súdny\nporiadok, a tiež vtedy, keď zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch bol\nnovelizovaný zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 12/1993 Z.z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov\nSlovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách\nprísediacich (zákon o štátnej správe súdov), účinným od 1. januára 1993.\nIII.\nÚstavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto\nochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi\n(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky. Tieto práva\nvyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až\n50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,\nktorého určuje zákon.\nÚstava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa\nktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; podmienky ustanoví\nzákon“. Je ním zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a tento ustanovuje,\nktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým\npredpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa\nvýslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako\nosoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon\nč. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov. Pre potreby\nrozhodovania o podnete navrhovateľa v znení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 12/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a\nsudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb.\no sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní\nsťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), ktorý upravoval\nsústavu týchto súdov, v čase začatia konania o návrhu žalobcu sústavu všeobecných\n\n14\n\nsúdov v Slovenskej republike, t.j. 14. apríla 1993. So sústavou súdov priamo súvisí aj\npríslušnosť súdu o veci rozhodovať upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým\naj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade\ns rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (Uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 15/96 z 3. apríla 1996). Inými slovami,\nnevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu\nzákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona\n(O.s.p.) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákon, ktorý\nupravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní\no určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej\npostúpeniu súdu nepríslušnému, čo je v konečnom dôsledku porušením základného\npráva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rozhodnutím\nsúdu o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v konkrétnej veci\nodňatý svojmu zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý\nnepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Ako už bolo spomenuté, zákonom\nustanovujúcim príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní je Občiansky súdny\nporiadok, ktorý v ustanovení § 11 ods. 1 upravuje, že konanie sa uskutočňuje na tom\nsúde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú\naž do skončenia konania rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú (sú) v čase konania\n(teda aj v čase jeho začatia doručením žaloby) a trvajú až do jeho skončenia.\nUvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej\npríslušnosti určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny\nokolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady\nupravuje zákon, napr. v § 12 O.s.p.\nAk súd, ktorému bola žaloba doručená, nesúhlasí s tým, že je vecne či miestne\npríslušný, postúpi vec podľa zákona príslušnému súdu. Súd sa teda určovaním\npríslušnosti zaoberá až vtedy, keď spor vznikne.\nV čase začatia konania o veci (14. apríla 1993) ustanovenie § 9 O.s.p. o vecnej\npríslušnosti súdov bolo upravené zákonom č. 519/1992 Zb. a zákonom Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 5/1993 Z.z. Konanie začalo po zániku Českej a Slovenskej\n\n15\n\nFederatívnej\n\nRepubliky,\n\nt.j.\n\npo\n\nvzniku\n\ndvoch\n\nsamostatných\n\nsubjektov\n\nmedzinárodného práva - Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993.\nNavrhovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) bol toho názoru, že\nv čase začatia konania (ale tiež v čase rozhodovania všetkých troch súdov) boli nové\npodmienky pre posúdenie vecnej príslušnosti, než aké boli v čase vzniku obchodného\nvzťahu, z ktorého neskôr vznikol spor. Preto mal, podľa neho, Krajský súd v\nBratislave (jemu bola žaloba právnickej osoby z Českej republiky doručená)\nposudzovať príslušnosť súdu, ktorému mala byť vec postúpená, ako spor vzniknutý\nzo vzťahov z medzinárodného obchodného styku dvoch právnických osôb (§ 9 ods. 3\npísm. c) bod ll) O.s.p.) a vecne príslušným o veci konať mal byť Mestský súd v\nBratislave ako súd s úrovňou krajského oprávnený na rozhodovanie v prvom stupni, a\nnie Obvodný súd Bratislava 3 s úrovňou súdu okresného, kde mal žalovaný sídlo.\nMestský súd v Bratislave podľa § 104 ods. 2 O.s.p. v znení vyššie citovaných\nnoviel vydal uznesenie, v ktorom posúdil vecnú príslušnosť súdu oprávneného konať\nvo veci podľa § 9 ods. 3 písm. a) O.s.p. v spojení s § 9 ods. 1 O.s.p. ako spor z\nprávnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorého suma\npožadovaná navrhovateľom neprevýšila 200.000,- Kčs.\nProti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 1993 č.k.\n33 Cb 541/93-No, ktorým tento rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci\nObvodnému súdu Bratislava 3, nepodal žiaden z účastníkov konania odvolanie.\nPo nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia proti postúpeniu veci nenamietal ani\nsúd, ktorému bola vec spolu s rozhodnutím postúpená, a vo veci konal ako súd vecne\npríslušný.\nÚstavný súd právne uzatvára, že pokiaľ ide o spor z obchodných vzťahov\nmedzi dvoma právnickými osobami, ktorých sídlo je v rôznych štátoch, je potrebné\npostupovať podľa O.s.p. účinného v čase, keď spor vznikol - t.j. v čase uplatnenia\nnároku na súde, a to bez ohľadu na to, že obchodný záväzkový vzťah vznikol ešte\nv čase existencie štátu spoločného. Aj keď nároky upravené hmotným právom sú\nprirodzene zachované podľa zmluvy uzavretej pred vznikom súdneho sporu o ne\n(v danom v čase, keď bol ešte spoločný štát a bola aj jurisdikcia zhodne upravená),\n\n16\n\nspor, ktorý vznikol z tohoto obchodného vzťahu, treba posudzovať podľa jurisdikcie\nuž samostatných štátov ako samostatných subjektov medzinárodného práva. Ak teda\nspor z obchodných vzťahov vznikol medzi právnickou osobou so sídlom v Českej\nrepublike (žalobca) a právnickou osobou so sídlom v Slovenskej republike\n(žalovaný), nemožno opomenúť medzinárodný prvok v týchto vzťahoch pri\nposudzovaní vecnej príslušnosti súdu, t.j. podľa § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.\nPodľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené\npodmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Ak sú neodstrániteľné,\nkonanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu (§ 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.).\nOdstrániteľné nedostatky, medzi ktoré patrí aj spor o vecnú príslušnosť súdu, ktorý\nmá o veci konať, musia byť odstránené do ukončenia súdneho konania. Súd, ktorého\nvecná príslušnosť bola namietaná, a je teda sporná, môže pokračovať v konaní, ale\nnemôže vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok\nodstrániteľnej podmienky odstrániť, konanie zastaví. Z uvedeného vyplýva, že na\nsplnenie podmienky vecnej príslušnosti prihliada súd kedykoľvek za konania o veci,\na to aj z úradnej povinnosti.\nAk sa účastník, na rozdiel od súdu (ako tomu bolo v danom prípade),\ndomnieval, že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohoto dôvodu je\nodňatý svojmu zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia ústavnej\nochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods.\n1 ústavy) uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k\ntomu oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného\nprostriedku. Ochranu základného práva účastníka konania pred odňatím zákonnému\nsudcovi poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože ony sú\noprávnené rozhodovať spory o vecnú príslušnosť (§ 104 ods. 2 O.s.p.). Ak sa žalobca\nako účastník konania (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) mohol aktívne\nzúčastniť odvolacieho konania o určenie vecne príslušného súdu tým, že proti\nrozhodnutiu Mestského súdu v Bratislave č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája 1993\nmohol podať odvolanie (ako sám priznal, tak neurobil), nemôže ústavný súd\nposkytnúť ústavnú ochranu takémuto postupu účastníka v konaní pred všeobecným\nsúdom. Podnetom podaným ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno\n\n17\n\nnahrádzať opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť\ntýchto práv, v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému\nsudcovi. Podnet si tiež nemožno zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo\nbyť ex post zmarené už právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.\nÚstavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému\nprávu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred\nvšeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym\nkonaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu\nzákladného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky\núčinné prostriedky upravené v O.s.p., nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto\nprávu prostredníctvom konania pred ústavným súdom.\nS ohľadom na uvedené Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach podnet\nnavrhovateľa zamietol ako neopodstatnený.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. mája 1999\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}