{"guid": "ussr:30f634e2-1181-4bc7-9569-d7151be6d97b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.89.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 89/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 89/97 z 10. 6. 1999", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. júna 1999, sp. zn. I. ÚS 89/97, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.89.1997.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1999-06-10", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/30f634e2-1181-4bc7-9569-d7151be6d97b", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.89.1997.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.89.1997.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.89.1997.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 89/97\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\n10. júna 1999 zloženom z predsedu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Viery\nMrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval\n\npodnet Istrochemu, a.s.,\n\nv Bratislave, Nobelova 34, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým,\nv Bratislave, Legionárska 4, vo veci porušenia jeho základného práva na\nrozhodovanie veci zákonným sudcom upraveného v ustanovení čl. 48 ods. 1 prvej\nvete Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 prvej vete ústavného zákona\nč. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd rozhodnutím\nMestského súdu v Bratislave č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla 1993, postupom\nObvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) v konaní\nvedenom na tomto súde pod sp. zn. 8 Cb 227/93 a jeho rozhodnutím č.k. 8 Cb\n227/93-36 z 8. marca 1995 v znení opravného uznesenia zo 6. júla 1995 i postupom\nMestského súdu v Bratislave (teraz Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom\nna tomto súde pod sp. zn. 19 Cob 444/95 a jeho rozhodnutím č.k. 19 Cob 444/95-57\nz 3. júna 1996 a takto\nrozhodol:\nPodnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34\n\nz a m i e t a.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) prijal\nna konanie podnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34 (univerzálneho\nprávneho nástupcu Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 - ďalej len\n„navrhovateľ“) v časti, v ktorej namietal, že rozhodnutím Mestského súdu\nv Bratislave sp. zn. 27 Cb 112/93 zo 6. apríla 1993 a tiež postupom v konaní\nvedenom pred Obvodným súdom Bratislava 3 (teraz Okresným súdom Bratislava III)\npod sp. zn. 8 Cb 227/93 a rozhodnutím č.k. 8 Cb 227/93-36 z 8. marca 1995 v znení\nopravného uznesenia zo 6. júla 1995 i postupom v konaní vedenom pred Mestským\nsúdom v Bratislave (teraz Krajským súdom v Bratislave) pod sp. zn. 19 Cob 444/95 a\njeho rozhodnutím č.k. 19 Cob 444/95-57\n\nz 3. júna 1996 „bolo porušené právo\n\nzakotvené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v Čl. 38 ods. 1\nprvá veta Listiny základných práv a slobôd“. Z obsahu podnetu vyplynulo, že išlo o\nzákladné právo na rozhodovanie jeho veci zákonným sudcom.\nPodnet navrhovateľa doručený ústavnému súdu obsahoval aj návrh na zrušenie\noznačených rozhodnutí oboch súdov. V tejto časti ústavný súd podnet odmietol pre\nsvoju nepríslušnosť na rozhodovanie o tejto veci. Navrhovateľ proti tomuto\nrozhodnutiu namietal podaním „žiadosti o prehodnotenie stanoviska“ ústavného súdu\nv bode 2. výroku uznesenia sp. zn. I. ÚS 89/97 z 10. decembra 1997 (v žiadosti\nnesprávne označený ako bod 3.) a súčasne požiadal „o zmenu výroku v tom smere, že\npodnet Istrochemu, a.s. Bratislava zo dňa 15.8.1996 bude prijatý na konanie pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky tiež v časti, ktorou bolo navrhované zrušenie\nv podnete uvedených rozhodnutí všeobecných súdov“ (žiadosť zo 17. decembra\n1997).\nPodľa ustanovenia čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nproti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\n\n2\n\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z.z.“), teda ani neupravuje spôsob\nani dôvody, pre ktoré by ústavný súd mohol svoje rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť, či\nuž na návrh (žiadosť) alebo z úradnej povinnosti. Z uvedených dôvodov sa ústavný\nsúd žiadosťou navrhovateľa zo 17. decembra 1997 nezaoberal. Naviac dôvody\npostupu ústavného súdu pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zrušenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo byť porušené niektoré z jeho\nzákladných práv (ako účastníka konania), sú navrhovateľovi známe, napr. z\nrozhodnutia sp. zn. I. ÚS 51/97.\nV tej časti podnetu, ktorá bola prijatá na konanie pred ústavným súdom,\nnavrhovateľ uviedol, že „na základe návrhu na začatie konania - žaloby zo dňa\n18.1.1993 začalo dňa 21.1.1993 na Mestskom súde v Bratislave konanie v žalovanej\nveci“. Z príloh k podnetu vyplynulo, že vec sa týkala zaplatenia sumy 23.866,- Kčs\ns príslušenstvom štátnemu podniku MEZ Brno, s.p., v Brne, Jílkova 124, v Českej\nrepublike (ďalej len „žalobca“), ktorú bol navrhovateľ povinný zaplatiť (v konaní\npred označenými súdmi „žalovaný“). Povinnosť zaplatiť žalovanú čiastku vznikla\nžalovanému z dôvodu neuhradenia piatich faktúr v čase ich splatnosti (napriek\npokusu o zmier - upomienka zo 14. decembra 1992), a preto mu žalobca vyúčtoval\npenalizačným zaťažením č. 991656 z 20. novembra 1992 uvedenú výšku platby.\nMestský súd uznesením č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla 1993 vyslovil svoju\nnepríslušnosť a vec postúpil Obvodnému súdu Bratislava 3 ako súdu príslušnému na\nďalšie konanie. Navrhovateľ v podnete poukázal na to, že Obvodný súd Bratislava 3\nrozsudkom č.k. 8 Cb 227/93-36 z 8. marca 1995 v znení opravného uznesenia zo\n6. júla 1995 konanie čiastočne zastavil a vo zvyšku uplatneného nároku rozhodol\nv prospech žalobcu. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie z 21. marca\n1995, ktoré bolo doručené Mestskému súdu v Bratislave 22. marca 1995, teda ešte\npred vydaním opravného uznesenia. V odvolaní\n\n„namietal tú skutočnosť, že\n\nnapadnutý rozsudok bol vydaný vecne nepríslušným súdom a vytkol nesprávnosť\nrozhodnutia o trovách konania“. Rozsudkom č.k. 19 Cob 444/95-57 z 3. júna 1996\nMestský súd v Bratislave rozhodnutie Obvodného súdu Bratislava 3 potvrdil.\nNavrhovateľ v podnete uviedol, že\n\n„s námietkou vecnej nepríslušnosti\n\nsa\n\ndruhostupňový súd nevysporiadal vôbec. Potvrdil aj rozhodnutie prvostupňového\n\n3\n\nsúdu o trovách konania, aj keď očividne nejde o pomerné rozdelenie trov“. Rovnako\nbol tej mienky že sa nevysporiadal s námietkou trov konania za tri úkony právneho\nzástupcu žalovaného, lebo prvostupňový súd priznal trovy len za úkony dva.\nNavrhovateľ svoje tvrdenie o tom, že o veci konali oba označené súdy ako\nvecne nepríslušné, odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. c) bod ll)\nO.s.p. „v znení platnom v čase začatie konania (§ 11 ods. 1 druhá veta O.s.p.)“ bol na\nkonanie v prvom stupni v tomto prípade vecne príslušný Mestský súd v Bratislave.\nNakoľko navrhovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, mal sídlo v Českej\nrepublike, niet pochybností o tom, že žalovaná vec sa týkala vzťahov vznikajúcich z\nmedzinárodného obchodného styku právnických osôb“.\nVecná príslušnosť Mestského súdu v Bratislave v postavení súdu krajského,\nktorý mal o označenej veci konať ako súd prvého stupňa, podľa názoru navrhovateľa\nvyplýva jednoznačne zo zákona, a to z ustanovenia § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.,\na preto nebolo potrebné, aby o nej súd vôbec rozhodoval. Tento svoj záver odôvodnil\ntým, že „z ustanovenia Čl. 48 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky\nvyplýva, resp. je v ňom výslovne stanovené, že príslušnosť súdu stanoví zákon.\nZákon, ako je uvádzané vyššie stanovuje Mestský súd v Bratislave ako súd vecne\npríslušný prejednať žalovanú vec v prvom stupni“. Navrhovateľ ďalej uviedol, „že\nuznesenie súdu, ktorým tento vyslovuje svoju vecnú nepríslušnosť a postupuje vec\nsúdu (podľa jeho názoru) vecne príslušnému, má iba deklaratórny charakter a nie\nkonštitutívny. Práve z toho dôvodu, nie pre nesprávne poučenie, dôverujúc v platnosť\nustanovení Ústavy a záväznosť zákona pre súd (Čl. 144 ods. 1 Ústavy), nenapadol\nnáš právny predchodca uznesenie Mestského súdu v Bratislave spis. zn. 27 Cb 112/93\nodvolaním, pretože je jednoznačné, že toto uznesenie nemení ustanovenie zákona,\nktoré stanovuje vecnú príslušnosť“. Podľa názoru navrhovateľa „právoplatnosť\ntohoto uznesenia vzhľadom na cit. ust. Ústavy (druhá veta Čl. 48 ods. 1), t.j. zákona\nnajvyššej právnej sily, nemôže zaväzovať ani jeden z konajúcich súdov, nakoľko\nobidva konajúce súdy sú viazané v prvom rade zákonom a Ústavou predovšetkým\n(Čl. 144 ods. 1 Ústavy)“.\n\n4\n\nNa základe uvedeného navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom, že\n„vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov a ich postupom bolo porušené právo\nzakotvené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v Čl. 38 ods. 1\nprvá veta Listiny základných práv a slobôd“, pričom na Mestskom súde v Bratislave\nprišlo k dvojnásobnému porušeniu tohoto práva, keď počas ´odvolacieho´ konania sa\nvystriedali dvaja predsedovia senátu“, čo je zrejmé z toho, že v rozsudku č.k.\n19 Cob 444/95-57 z 3. júna 1996 je uvedený jeden zo sudcov a v predvolaní z 1.\napríla 1996 na pojednávanie uskutočnené 22. apríla 1996, druhá sudkyňa, ktorá toto\npojednávanie viedla“. Z obsahu podania jednoznačne vyplynulo, že namietal\nporušenie základného práva na rozhodovanie o jeho veci zákonným sudcom, a preto\ntiež žiadal, aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil.\nNavrhovateľ netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci pred ústavným\nsúdom uskutočnilo ústne pojednávanie.\nS ohľadom na to, že ustanovenie čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy je vecne\nzhodné s ustanovením čl. 38 ods. 1 prvou vetou Listiny základných práv a slobôd, v\nďalšom texte bude citované len označené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky.\nOkresný súd Bratislava III (predtým Obvodný súd Bratislava 3) i Krajský súd\nv Bratislave (predtým Mestský súd v Bratislave) vo svojich vyjadreniach k podnetu\nnavrhovateľa uviedli, že 21. januára 1993 podal na bývalom Mestskom súde\nv Bratislave žalobca MEZ Brno, š.p., v Brne, Jílkova 124, v Českej republike „proti\nodporcovi Istrochem, š.p., Bratislava (neskôr a.s. - právnemu predchodcovi\nsťažovateľa) žalobu o zaplatenie sumy vo výške 23.866,- Kčs s príslušenstvom a\ntrov konania titulom nevyúčtovaných sankcií“.\nVec bola na bývalom Mestskom súde v Bratislave zapísaná pod sp. zn.\n27 Cb 112/93 a na základe právoplatného uznesenia č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla\n1993 (právoplatnosť nadobudlo 16. apríla 1993) bola z dôvodu vecnej nepríslušnosti\npostúpená bývalému Obvodnému súdu Bratislava 3 a zapísaná na tomto súde pod sp.\nzn. 8 Cb 227/93.\n\n5\n\nOkresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení k podnetu tiež uviedol, že\nžalovaný 14. októbra 1994 namietal vecnú nepríslušnosť tohto súdu (s poukázaním\nna § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.), z čoho vyplynulo, že odvolanie v zákonom\nustanovenej lehote proti uzneseniu Mestského súdu v Bratislave č.k. 27 Cb 112/93-12\nzo 6. apríla 1993 nepodal.\nKrajský súd v Bratislave poukázal na to, že žalobca zobral svoj návrh (žalobu)\nv časti 15.719,- Sk späť z dôvodu čiastočného premlčania pohľadávky a jej\nuhradením v čase pred podaním návrhu (žaloby) a doplneným podaním z 31. januára\n1995 žiadal, aby mu odporca uhradil 8.147,- Sk titulom majetkovej sankcie za\noneskorenú úhradu označených faktúr. Rozsudkom č.k. 8 Cb 227/93-36 z 8. marca\n1993 bývalý obvodný súd vyhovel návrhu z časti a žalovaného zaviazal žalobcovi\nzaplatiť 8.147,- Sk istiny a 380,- Sk trov konania a vo zvyšku konanie zastavil podľa\n§ 96 ods. 1 O.s.p.; žalobcovi vrátil pomernú časť súdneho poplatku. Rozhodnutie o\ntrovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p.\nKrajský súd v Bratislave ďalej ozrejmil, že okrem námietky vecnej\nnepríslušnosti o veci konajúceho súdu prvého stupňa s poukázaním na § 11 ods. 3\npísm. c) O.s.p. , vo včas podanom odvolaní namietal jeho rozhodnutie „v časti trov\nkonania, čo bližšie neodôvodnil“. V tomto konaní tiež podľa § 98 O.s.p. uplatnil proti\npohľadávke žalobcu svoju pohľadávku vo výške 16.602,- Sk na započítanie a to až\ndo výšky oprávneného nároku žalobcu; proti tomu 15. mája 1996 vzniesol žalobca\nnámietku, a preto odvolací súd túto kompenzačnú pohľadávku žalovaného neuznal.\nOdvolací súd rozsudkom č.k. 19 Cob 444/95-57 z 3. júna 1996 napadnutý rozsudok\nsúdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a pokiaľ išlo o námietku vecnej\nnepríslušnosti poukázal na ustanovenie § 763 ods. 1 vetu prvú a druhú Obchodného\nzákonníka, podľa ktorého sa „týmto zákonom spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli\nodo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti tohto zákona\na práva z nich vzniknuté, ale aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z\nhospodárskych a iných zmlúv uzavretých predo dňom účinnosti, tohto zákona sa\nspravujú doterajšími predpismi“. Podľa vyjadrenia krajského súdu boli odvolacím\nsúdom preskúmané a správne potvrdené aj trovy prvostupňového konania (proti nim\n\n6\n\ntiež smerovalo odvolanie žalovaného), a to vzhľadom na právny úspech účastníkov\npodľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.\nKrajský súd v Bratislave vecnú správnosť rozhodnutia Mestského súdu\nv Bratislave o postúpení veci Obvodnému súdu Bratislava 3 ako vecne príslušnému\n(uznesenie č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla 1993) ďalej odôvodnil tým, že na rozdiel\nod mienky navrhovateľa, s poukázaním aj na stanovisko Obchodného kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Obpj 8/93 z 1. októbra 1993 publikované v\nZbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 35/1994, je toho\nnázoru, že „vecnú príslušnosť krajského súdu v zmysle ust. § 9 ods. 3 písm. c) bod ll\nO.s.p. v znení platnom v čase začatie súdneho konania sp. zn. 8 Cb 227/93 (predtým\n27 Cb 112/93), bolo potrebné posudzovať nie podľa toho, či niektorý z účastníkov\nkonania má svoje sídlo v zahraničí, ale podľa toho, či ide o vec z medzinárodného\nobchodného styku“. Podľa krajského súdu „z obsahu návrhu (žaloby) a pripojených\ndokladov k nemu je nesporné, že pohľadávka odporcu vznikla v r. 1992, teda ešte za\ntrvania Česko-Slovenskej federatívnej republiky, t.j. za existencie spoločného štátu, a\npreto tento vzťah nevznikol a ani nemohol vzniknúť z medzinárodného styku (viď aj\n§ 763 Obchodného zákonníka a § 868 Občianskeho zákonníka)“. Stanovisko\nObchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Obpj 8/93 z 1. októbra\n1993 publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod\nč. 35/1994, z ktorého vychádzal navrhovateľ pri namietaní vecnej nepríslušnosti\nkonajúcich súdov, nepovažoval Krajský súd v Bratislave za správne, lebo „zákony\n(O.s.p., Občiansky zákonník a Obchodný zákonník) otázku vzťahov vzniknutých za\núčinnosti Hospodárskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka do 31.12.1992 v\nrámci bývalej ČSFR ako jedného štátu za vzťahy vzniknuté z medzinárodného\nobchodného styku nepovažujú“. Toto stanovisko naviac nie je prameňom práva a\nnemá všeobecnú záväznosť.\nPokiaľ išlo o ďalší dôvod porušenia označeného základného práva\nnavrhovateľa, ktorý podľa neho spočíval v tom, že sa „počas odvolacieho konania\nvystriedali dvaja predsedovia senátu Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení\nuviedol, že v oboch prípadoch išlo o zákonných sudcov - predsedov senátu v zmysle\nrozvrhu práce bývalého Mestského súdu v Bratislave v čase konania a rozhodovania\n\n7\n\no predmetnej veci. Podľa tohto rozvrhu (ako uviedol vo svojom liste z 11. novembra\n1997 aj Mestský súd v Bratislave) v odvolacom senáte 19 C boli zaradení obaja\nv podnete uvedení predsedovia senátu, ktorí sa vzájomne zastupovali. Z dôvodu\ndlhšej pracovnej neschopnosti jedného z predsedov senátu (v čase od 20. mája 1996\ndo 14. júna 1996) ním vytýčené pojednávania v danej veci (ale aj v iných veciach)\nviedol druhý predseda senátu 19 C ako zákonný sudca ustanovený rozvrhom práce s\nplnou právomocou meritórne rozhodnúť vo veciach patriacich do senátu 19 C. V tejto\nsúvislosti mestský súd poukázal na ustanovenie § 2 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre\nokresné a krajské súdy.\nKrajský súd v Bratislave sa naviac vyjadril aj k nesprávnemu poučeniu o\nopravnom prostriedku uvedenom v uznesení Mestského súdu v Bratislave č.k.\n27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla 1993 o neprípustnosti odvolania, ktoré podľa neho\nnijako nebránilo žalovanému (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľovi), keď\nsa domnieval, „že poučenie bývalého mestského súdu o opravnom prostriedku bolo\nnesprávne,\n\npodať proti uzneseniu odvolanie (§ 204 ods. 2 O.s.p.), ktorého\n\nprípustnosť a dôvodnosť by posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd\nodvolací“. Aj s ohľadom na to, že „navrhovateľ predtým, ako sa obrátil so svojim\npodnetom na Ústavný súd Slovenskej republiky, nevyužil všetky riadne opravné\nprostriedky“, navrhoval podnet zamietnuť.\nKrajský súd v Bratislave netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci\npred ústavným súdom uskutočnilo ústne pojednávanie.\nOkresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení odôvodnil svoje nesúhlasné\nstanovisko k podnetu navrhovateľa, avšak na rozdiel od Krajského súdu v Bratislave,\nktorý navrhoval podnet navrhovateľa zamietnuť, obmedzil sa na konštatovanie, že\n„akceptácia podania navrhovateľa ÚS SR by bola obrovským zásahom do právnej\nistoty v právnych vzťahoch založených množstvom súdnych rozhodnutí“.\nOkresný súd Bratislava III vo vyjadrení ďalej\n\nuviedol, že pokiaľ ide o\n\nsamotné postúpenie veci, treba vychádzať z obsahu § 104 ods. 2 v tom čase účinného\nO.s.p., podľa ktorého „ak sa súd, na ktorý sa účastník obrátil domnieva, že nie je\nvecne príslušný, vysloví svoju nepríslušnosť a rozhodne, ktorému súdu vecne\n\n8\n\npríslušnému vec po právoplatnosti tohto uznesenia postúpi. Ak okresný súd takto vec\npostúpil krajskému súdu, môže krajský súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná\npríslušnosť nebola predtým vyriešená uznesením odvolacieho súdu, právne účinky\nspojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované“.\nPoukázal na to, že „podstatným pre riešenie tohto problému je z uvedeného\nustanovenia slovo ´domnieva´. Znamená to, že pôjde o myšlienkový proces súdu skúmanie vecnej príslušnosti, ktorú musí súd skúmať a prihliadať k nej kedykoľvek\nza konania (§ 103 O.s.p.)\nPodľa § 104a ods. 2 O.s.p. v súčasnosti účinného, ak je súd, na ktorý sa\núčastník obrátil toho názoru, že nie je vecne príslušný, neodkladne postúpi vec\npríslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov. Opäť je tu\npotrebné zdôrazniť slovo ´názoru´.\nVecná príslušnosť súdu je odstrániteľná podmienka konania, ktorá sa riešila,\nresp. rieši postupom podľa citovaných ustanovení O.s.p.\nJe samozrejmé, že výsledok myšlienkového procesu súdu ohľadne vecnej\npríslušnosti nemusí byť vždy správny a môže dôjsť k situáciám, kedy bude vo\nveciach konať vecne nepríslušný súd, resp. nič tomu nezabráni.\nPodľa cit. ust. § 104 ods. 2 O.s.p. (predchádzajúca úprava), bola daná možnosť\npostúpenia veci príslušnému súdu, ak sa súd domnieval, že nie je vecne nepríslušný.\nNebolo možné zabrániť i prípadom nesprávneho posúdenia vecnej príslušnosti a\nvzniku situácií, kedy vo veci konal súd inak vecne príslušný. Ak okresný súd takto\npostúpil vec krajskému súdu, opäť záležalo na výsledku skúmania krajského súdu,\nči vráti vec okresnému súdu alebo nie, (pokiaľ teda vecná príslušnosť nebola predtým\nvyriešená uznesením odvolacieho súdu) opäť mohlo dôjsť i k situácii, že krajský súd\nnevrátil vec okresnému súdu, hoci mal a konal pritom ďalej, ako súd vecne príslušný.\nRovnako aj v súčasnosti účinnej úprave § 104a ods. 2 O.s.p. je daná možnosť\npostúpenia veci príslušnému súdu, ak súd je toho názoru, že nie je vecne príslušný,\nsamozrejme je možné, že súd dospeje k názoru, že je vecne príslušný a bude ďalej\nkonať, hoci v skutočnosti nesprávne posúdi vecnú príslušnosť.\nTakisto aj súd, ktorému bola vec postúpená môže, ale aj nemusí súhlasiť s jej\npostúpením a opäť to bude výsledok jeho myšlienkového procesu, či sa rozhodne\npostupovať v zmysle ods. 3 cit. ust. zákona alebo aj nie. I tu sa môže stať, že súd,\n\n9\n\nktorému bola vec postúpená, nesprávne posúdi vecnú príslušnosť a vo veci bude\nďalej konať, hoci ju mal predložiť NS SR.\nÚčastník pri predchádzajúcej úprave mohol počas konania prípadne\npoukazovať na to, že vo veci koná nepríslušný súd, prípadne sa odvolať proti\nuzneseniu o vyslovení nepríslušnosti okresným súdom, v tomto prípade rozhodoval\nkrajský súd, takže odvolanie ani prípustné nebolo a ani okresný súd sa postúpeniu\nveci brániť účinne nemohol.\nSúčasná úprava dáva účastníkovi maximálne možnosť poukazovať na vecnú\nnepríslušnosť súdu, účinne brániť sa môže len súd, ktorému bola vec postúpená.\nJe možné zaujať jednoznačné stanovisko, že ak sa súd rozhodne konať ako\nvecne príslušný, tak vecne príslušný je, pokiaľ nie je rozhodnuté inak.\nRozhodnúť tak mohol len odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p., čo sa\nvšak nestalo. Pre úplnosť uvádzam, „že nedostatok podmienok konania, pre ktoré\nkonanie nemalo prebehnúť“ v zmysle písm. b/ cit. ust. zákona, sa aplikuje na\nneodstrániteľné podmienky konania. Uvedená skutočnosť však nie je dôvodom\nprípustnosti obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p., ani dôvodom dovolania v\nzmysle § 237 O.s.p.“\nOkresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení napokon uviedol, že „vecná\npríslušnosť v konaní vyriešená bola, okolnosti pre jej posúdenie sa počas konania\nnezmenili, vo veci bol vyhlásený rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný (§\n159 ods. 1 a § 61 ods. 1 O.s.p.)“, a preto podľa jeho názoru „nie je možné napádať\nvecnú príslušnosť tunajšieho súdu na konanie, a tým vlastne právoplatnosť rozsudku,\nako to robí sťažovateľ“.\nV závere svojho vyjadrenia Okresný súd Bratislava III konštatoval, že „nemá\nvýznam analyzovať § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p. V tomto konkrétnom prípade aj\npreto, že k jeho aplikácii nedošlo a ani nehovoriac o R 35/94“. Podľa názoru tohoto\nsúdu „nie je mysliteľné aby bol rozsudok tunajšieho súdu spochybňovaný ako\nnelegitímny alebo nulitný. Bolo by to v rozpore s právom, najmä s jeho jedným zo\nzákladných atribútov - právnou istotou“.\nNa ústnom pojednávaní o predmetnej veci pred ústavným súdom netrval.\n\n10\n\nII.\nÚstavný súd z obsahu súdnych spisov súvisiacich s predmetom podnetu a\nz listín predložených navrhovateľom zistil, že:\n- proti Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 (právny predchodca Istrochem,\na.s., v Bratislave, Nobelova 34 - ďalej len „žalovaný“) podal 22. januára 1993 na\nMestskom súde v Bratislave žalobu MEZ Brno, š.p., v Brne, Jílkova 124, Česká\nrepublika\n\no zaplatenie 23.866,- Kčs s príslušenstvom, pretože žalovaný včas\n\nnezaplatil faktúry č. 140007 z 19.3.1992, č. 161161 z 1.6.1992, č. 260583 z\n10.6.1992, č. 260630 z 2.7.1992 a č. 260729 zo 14.8.1992 a to ani po pokuse o zmier\nformou upomienky zo 14. decembra 1992. Preto mu žalobca vyúčtoval penalizačným\nzaťažením č. 991656 z 20.novembra 1992 sumu 23.866,- Kčs. Žiadal tiež uhradiť\ntrovy konania,\n- Mestský súd v Bratislave uznesením č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla vyslovil\nsvoju nepríslušnosť na prerokovanie veci a rozhodol o tom, že po právoplatnosti\nuznesenia túto vec postúpi na ďalšie konanie Obvodnému súdu Bratislava 3, pretože\npodľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú príslušné okresné súdy a krajský\nsúd je príslušným na rozhodovanie vecí z právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri\nich podnikateľskej činnosti, len ak suma požadovaná navrhovateľom prevyšuje\n200.000,- Sk (§ 9 ods. 3 písm. a) O.s.p.). S poukázaním na predmet sporu súd\nvyslovil v zmysle § 104 ods. 2 O.s.p. svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil\npríslušnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie obsahovalo nesprávne poučenie o\nmožnosti podať riadny opravný prostriedok, keďže v ňom bolo uvedené, že „proti\ntomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné“ (čo konštatoval aj Krajský súd\nv Bratislave vo svojom vyjadrení k podnetu),\n- v čase podania žaloby na Mestskom súde v Bratislave, t.j. 21. januára 1993, podľa\nustanovenia § 104 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 519/1991 Zb. (účinného od\n1. januára 1992) mohol súd, na ktorý sa účastník obrátil, vysloviť svoju vecnú\nnepríslušnosť, ak sa domnieval, že nie je príslušným na konanie vo veci. Súčasne\nmusel rozhodnúť o tom, ktorému súdu podľa neho vecne príslušnému vec po\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia postúpi. Ak okresný súd takto vec postúpil\nkrajskému súdu, mohol krajský súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná príslušnosť\n\n11\n\nnebola už predtým vyriešená uznesením odvolacieho súdu. Inými slovami, ako súd\nokresný, tak aj súd krajský boli viazané rozhodnutím odvolacieho súdu;\n- navrhovateľ v konaní pred Obvodným súdom Bratislava 3 sp. zn. 8 Cb 227/93\npoukazoval na to, že tento súd koná ako vecne nepríslušný. Túto skutočnosť potvrdil\nvo svojom vyjadrení k podnetu aj Okresný súd Bratislava III, keď uviedol, že „dňa\n14.10.1994 namietal žalovaný vecnú nepríslušnosť tunajšieho súdu s poukazom na §\n9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p. teda vo veci by mal konať Mestský súd v Bratislave“.\nTento súd sa v rozsudku č.k. 8 C 227/93-36 z 8. marca 1995 s námietkou žalovaného\ntýkajúcou sa vecnej nepríslušnosti konajúceho súdu nijako nevysporiadal. Námietku\nvecnej nepríslušnosti konajúceho súdu s úrovňou súdu okresného uplatnil\nnavrhovateľ aj v odvolaní podanom 21. marca 1995, ktoré bolo podané ešte pred\nvydaním opravného uznesenia 8 Cb 227/93-40 zo 6. júla 1995;\n- s námietkou vecnej nepríslušnosti prvostupňového súdu uplatnenou v odvolaní proti\njeho rozsudku č.k. 8 Cb 227/93-36 z 8. marca 1995 v znení opravného uznesenia zo 6.\njúla 1995 sa Mestský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozsudku č. 19 Cob\n444/95 z 5. mája 1995, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vysporiadal\ntak, že citoval ustanovenie § 763 ods. 1 prvú a druhú vetu Obchodného zákonníka.\nNijako nepreskúmal ani rozhodnutie č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla 1993, ktorým\nbola vec prikázaná na konanie Obvodnému súdu Bratislava 3 ako súdu prvého stupňa\nani sa nezaoberal nesprávnosťou poučenia o vylúčení podania riadneho opravného\nprostriedku. Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade bolo možné podľa § 204\nods. 2 O.s.p. podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia uznesenia č.k. 27 Cb\n112/93-12 zo 6. apríla 1993. Ani jeden z účastníkov odvolanie nepodal. Preto\nsúhlasí s názorom Krajského súdu v Bratislave, že navrhovateľ túto možnosť ochrany\nním namietaného porušenia základného práva nevyužil.\n- vzťah na základe objednávky a jej akceptácie medzi označenými obchodnými\nsubjektami vznikol ešte počas spoločného štátu, teda pred zánikom Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky, t.j. pred uplynutím 31. decembra 1992 (čl. 1\nods. 1 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky; účinný od 8. decembra 1992); na základe uskutočnených dodávok žalobca\nvystavil a odoslal žalovanému všetkých 5 faktúr ešte v roku 1992 a to v čase od\n19.3.1992 do 14.8.1992.\n\n12\n\n- svoj nárok na uhradenie faktúry, až po pokuse o zmier zo 14. decembra 1992\nuplatnil žalobca žalobou na Mestskom súde v Bratislave 22. januára 1993, t.j. po\nzániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a po vzniku nových\nnástupníckych štátov Českej\n\nrepubliky a Slovenskej republiky, na ktoré prešla\n\npôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 1. januárom 1993 (čl. 1 ods. 2\na čl. 2 citovaného ústavného zákona),\n- Mestský súd v Bratislave sa v rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci\ninému vecne príslušnému súdu s úrovňou súdu okresného č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6.\napríla 1993 vôbec nezaoberal ustanovením § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.,\n- vecnú príslušnosť krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhodujúcich spory\nv obchodných veciach zo vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku\nprávnických a fyzických osôb, vrátane sporov, v ktorých bola právomoc československého súdu založená písomnou zmluvou účastníkov podľa ustanovenia § 37\nods. 1 a 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,\nupravil po prvýkrát zákon z 5. novembra 1991 č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a\ndopĺňa Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok, a to novým znením celého\nustanovenia § 9 upravujúcim vecnú príslušnosť všeobecných súdov Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky, a to konkrétne v odseku 3 písm. c) bode ll),\n- zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 5/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa\nObčiansky súdny poriadok upravil ustanovenie § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) tak, že\nslová „česko-slovenského súdu“ nahradil slovami „súdu Slovenskej republiky“.\nTento zákon účinný od 1. januára 1993 bol prijatý 16. decembra 1992, teda po\núčinnosti ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky, t.j. po 8. decembri 1992, keď už bolo zrejmé, že uplynutím\n31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej\nnástupníckymi štátmi podľa čl. 1 ods. 2 citovaného ústavného zákona sa stávajú\nČeská republika a Slovenská republika ako dva samostatné, suverénne štáty, pretože\npôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá jej bola zverená\nústavnými a inými zákonmi, prechádza na Českú republiku a na Slovenskú republiku\n1. januárom 1993 (čl. 2 zákona č. 542/1992 Zb.). Vychádzajúc z uvedeného podľa\nmedzinárodného práva vznikli dva samostatné subjekty,\n\n13\n\n- žiadny z účastníkov konania pred ústavným súdom (ani Mestský súd v Bratislave\nv rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci inému súdu) nespochybnil, že\nišlo o spor v obchodnej veci,\n- konanie prebiehalo v čase, keď O.s.p. bol novelizovaný zákonom č. 519/1992 Zb.,\nktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok a zákonom\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 5/1993 Z.z., ktorým sa mení Občiansky súdny\nporiadok, a tiež vtedy, keď zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch bol\nnovelizovaný zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 12/1993 Z.z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov\nSlovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách\nprísediacich (zákon o štátnej správe súdov), účinným od 1. januára 1993.\nIII.\nÚstavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto\nochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi\n(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky. Tieto práva\nvyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až\n50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,\nktorého určuje zákon.\nÚstava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa\nktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; podmienky ustanoví\nzákon“. Je ním zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a tento ustanovuje,\nktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým\npredpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa\nvýslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako\nosoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon\nč. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov. Pre potreby\nrozhodovania o podnete navrhovateľa v znení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 12/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a\nsudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb.\n\n14\n\no sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní\nsťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), ktorý upravoval\nsústavu týchto súdov, v čase začatia konania o návrhu žalobcu sústavu všeobecných\nsúdov v Slovenskej republike, t.j. 22. januára 1993. So sústavou súdov priamo súvisí\naj príslušnosť súdu o veci rozhodovať upravená Občianskym súdnym poriadkom, a\ntým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade\ns rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (Uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 15/96 z 3. apríla 1996). Inými slovami,\nnevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu\nzákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona\n(O.s.p.) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákon, ktorý\nupravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní\no určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej\npostúpeniu súdu nepríslušnému, čo je v konečnom dôsledku porušením základného\npráva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rozhodnutím\nsúdu o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v konkrétnej veci\nodňatý svojmu zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý\nnepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Ako už bolo spomenuté, zákonom\nustanovujúcim príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní je Občiansky súdny\nporiadok, ktorý v ustanovení § 11 ods. 1 upravuje, že konanie sa uskutočňuje na tom\nsúde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú\naž do skončenia konania rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú (sú) v čase konania\n(teda aj v čase jeho začatia doručením žaloby) a trvajú až do jeho skončenia.\nUvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej\npríslušnosti určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny\nokolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady\nupravuje zákon, napr. v § 12 O.s.p.\nAk súd, ktorému bola žaloba doručená, nesúhlasí s tým, že je vecne či miestne\npríslušný, postúpi vec podľa zákona príslušnému súdu. Súd sa teda určovaním\npríslušnosti zaoberá až vtedy, keď spor vznikne.\nV čase začatia konania o veci (22. januára 1993) ustanovenie § 9 O.s.p. o\nvecnej príslušnosti súdov bolo upravené zákonom č. 519/1992 Zb. a zákonom\n\n15\n\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 5/1993 Z.z. Konanie začalo po zániku Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky, t.j. po vzniku dvoch samostatných subjektov\nmedzinárodného práva - Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993.\nNavrhovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) bol toho názoru, že\nv čase začatia konania boli nové podmienky pre posúdenie vecnej príslušnosti, než\naké boli v čase vzniku obchodného vzťahu, z ktorého neskôr vznikol spor. Preto mal,\npodľa neho, Mestský súd v Bratislave (jemu bola žaloba právnickej osoby z Českej\nrepubliky doručená) posudzovať príslušnosť súdu, ktorému mala byť vec postúpená,\nako spor vzniknutý zo vzťahov z medzinárodného obchodného styku dvoch\nprávnických osôb (§ 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.) a vecne príslušným o veci konať\nmal byť Mestský súd v Bratislave ako súd s úrovňou krajského oprávnený na\nrozhodovanie v prvom stupni, a nie Obvodný súd Bratislava 3 s úrovňou súdu\nokresného, kde mal žalovaný sídlo.\nMestský súd v Bratislave podľa § 104 ods. 2 O.s.p. v znení vyššie citovaných\nnoviel vydal uznesenie, v ktorom posúdil vecnú príslušnosť súdu oprávneného konať\nvo veci podľa § 9 ods. 3 písm. a) O.s.p. v spojení s § 9 ods. 1 O.s.p. ako spor z\nprávnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorého suma\npožadovaná navrhovateľom neprevýšila 200.000,- Kčs.\nProti uzneseniu Mestského súdu v Bratislave zo 6. apríla 1993 č.k.\n27 Cb 119/93-12, ktorým tento rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci\nObvodnému súdu Bratislava 3, nepodal žiaden z účastníkov konania odvolanie.\nPo nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia proti postúpeniu veci nenamietal ani\nsúd, ktorému bola vec spolu s rozhodnutím postúpená, a vo veci konal ako súd vecne\npríslušný.\nÚstavný súd právne uzatvára, že pokiaľ ide o spor z obchodných vzťahov\nmedzi dvoma právnickými osobami, ktorých sídlo je v rôznych štátoch, je potrebné\npostupovať podľa O.s.p. účinného v čase, keď spor vznikol - t.j. v čase uplatnenia\nnároku na súde, a to bez ohľadu na to, že obchodný záväzkový vzťah vznikol ešte\nv čase existencie štátu spoločného. Aj keď nároky upravené hmotným právom sú\nprirodzene zachované podľa zmluvy uzavretej pred vznikom súdneho sporu o ne\n(v danom v čase, keď bol ešte spoločný štát a bola aj jurisdikcia zhodne upravená),\n\n16\n\nspor, ktorý vznikol z tohoto obchodného vzťahu, treba posudzovať podľa jurisdikcie\nuž samostatných štátov ako samostatných subjektov medzinárodného práva. Ak teda\nspor z obchodných vzťahov vznikol medzi právnickou osobou so sídlom v Českej\nrepublike (žalobca) a právnickou osobou so sídlom v Slovenskej republike\n(žalovaný), nemožno opomenúť medzinárodný prvok v týchto vzťahoch pri\nposudzovaní vecnej príslušnosti súdu, t.j. podľa § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) O.s.p.\nPodľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené\npodmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Ak sú neodstrániteľné,\nkonanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu (§ 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.).\nOdstrániteľné nedostatky, medzi ktoré patrí aj spor o vecnú príslušnosť súdu, ktorý\nmá o veci konať, musia byť odstránené do ukončenia súdneho konania. Súd, ktorého\nvecná príslušnosť bola namietaná, a je teda sporná, môže pokračovať v konaní, ale\nnemôže vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok\nodstrániteľnej podmienky odstrániť, konanie zastaví. Z uvedeného vyplýva, že na\nsplnenie podmienky vecnej príslušnosti prihliada súd kedykoľvek za konania o veci,\na to aj z úradnej povinnosti.\nAk sa účastník, na rozdiel od súdu (ako tomu bolo v danom prípade),\ndomnieval, že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohoto dôvodu je\nodňatý svojmu zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia ústavnej\nochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods.\n1 ústavy) uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k\ntomu oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného\nprostriedku. Ochranu základného práva účastníka konania pred odňatím zákonnému\nsudcovi poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože oni sú\noprávnené rozhodovať spory o vecnú príslušnosť (§ 104 ods. 2 O.s.p.). Ak sa žalobca\nako účastník konania (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) mohol aktívne\nzúčastniť odvolacieho konania o určenie vecne príslušného súdu tým, že proti\nrozhodnutiu Mestského súdu v Bratislave č.k. 27 Cb 112/93-12 zo 6. apríla 1993\nmohol podať odvolanie (ako sám priznal, tak neurobil), nemôže ústavný súd\nposkytnúť ústavnú ochranu takémuto postupu účastníka v konaní pred všeobecným\nsúdom. Podnetom podaným ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno\nnahrádzať opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť\n\n17\n\ntýchto práv, v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému\nsudcovi. Podnet si tiež nemožno zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo\nbyť ex post zmarené už právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.\nÚstavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému\nprávu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred\nvšeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym\nkonaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu\nzákladného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky\núčinné prostriedky upravené v O.s.p., nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto\nprávu prostredníctvom konania pred ústavným súdom.\nS ohľadom na uvedené Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach podnet\nnavrhovateľa zamietol ako neopodstatnený.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. júna 1999\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}