{"guid": "ussr:7b5d4005-a76f-46b4-a22d-095dd32eb63d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.74.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 74/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/98 z 22. 9. 1999", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. septembra 1999, sp. zn. I. ÚS 74/98, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.74.1998.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Viera Mrázová", "sudca_id": 1103, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/viera-mrazova-1103", "datum_vydania": "1999-09-22", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7b5d4005-a76f-46b4-a22d-095dd32eb63d", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.74.1998.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.74.1998.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.74.1998.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 74/98\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu\nsenátu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Viery\nMrázovej na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 1999 o prijatom podnete\nmesta Kremnice, zastúpeného komerčným právnikom JUDr. Antonom Vaským,\nKremnica, J. Horvátha 902/34, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov upravenom v čl. 48 ods. 2 prvej vete Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Okresného súdu v Martine vo veci vedenej na tomto\nsúde pod sp. zn. 11 C 142/96 takto\nrozhodol:\nOkresný súd v Martine v\nKremnice sp. zn. 11 C 142/96\n\nkonaní o určenie a vydanie vlastníctva mesta\n\nporušil\n\nzákladné právo mesta Kremnice na\n\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvej vete\nÚstavy Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)\nbol 8. septembra 1998, prostredníctvom primátora ako štatutárneho orgánu, doručený\npodnet mesta Kremnice (ďalej len „navrhovateľ“), v ktorom namietal, že Okresný\nsúd v Martine svojím doterajším postupom v konaní vo veci sp. zn. 11 C 142/96\nporušuje jeho základné právo ako účastníka tohto konania - žalobcu podľa čl. 48 ods.\n2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\nNa preukázanie svojho tvrdenia, že príslušný okresný súd takmer nekoná, lebo\n„po vyše troch rokoch od doručenia žaloby sa uskutočnili len dve pojednávania,\npričom celkový prístup súdu ku konaniu možno hodnotiť ako nedostatočný“ predložil\nústavnému súdu viaceré listinné dôkazy. Rovnako preukázal, že sa domáhal riadneho\na včasného prerokovania označenej veci formou sťažnosti podľa zákona č. 80/1992\nZb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,\nvybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov),\nadresovanej Okresnému súdu v Martine i Krajskému súdu v Žiline, ale i žiadosťou\no zjednanie nápravy, ktorú zaslal ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky.\nÚstavný súd listom z 3. decembra 1998 adresovaným jeho predsedovi vyzval\nOkresný súd v Martine, aby sa v lehote 21 dní od doručenia tohto podnetu\nnavrhovateľa k nemu písomne vyjadril. Na žiadosť okresného súdu bola mu lehota\npredĺžená do 6. februára 1999 z dôvodu, že súdny spis sa nachádzal na Ministerstve\nspravodlivosti Slovenskej republiky. Napriek tomu, že spis bol okresnému súdu\nvrátený, ani v tejto lehote nebolo ústavnému súdu vyjadrenie doručené. Neskôr\n(22. februára 1999) bol podľa informácie okresného súdu súdny spis odoslaný\nKrajskému súdu v Žiline na konanie o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu\no predbežnom opatrení, a preto nemohol byť poskytnutý ústavnému súdu\nk nahliadnutiu podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred\nním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 293/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“). Stalo sa tak až v apríli 1999\na ústavný súd po štyroch dňoch zapožičania spis vrátil Krajskému súdu v Žiline.\nOkresný súd v Martine (ďalej len „okresný súd“) vo svojom vyjadrení\nk podnetu navrhovateľa doručenom ústavnému súdu 16. februára 1999 uviedol, že\n\n2\n\nžaloba doručená tomuto súdu (22. augusta 1995) bola zapísaná do registra Nc ako\nnávrh neúplný, pretože „z petitu žaloby nebolo zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha,\nresp. boli spojené dve práva, a to určiť vlastníctvo a uložiť odporcovi povinnosť\nspísať protokol o prechode vlastníctva na navrhovateľa (podľa súdnej praxe existuje\nžaloba na určenie vlastníckeho práva alebo žaloba na vydanie veci - kde ako\nprejudiciálnu otázku skúma súd titul na vydanie veci)“.\nOkresný súd teda postupoval podľa § 114 O. s. p. a návrh zaslal na vyjadrenie\nodporcovi (20. 9. 1995) „s tým, že na pojednávaní by boli odstránené nedostatky\nžaloby, resp. upravený návrh“.\nPrvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 29. máj 1996, avšak pre\npráceneschopnosť odporcu bolo odročené a uskutočnilo sa 12. júna 1996.\nEšte pred prvým pojednávaním, ktoré sa malo uskutočniť 29. mája 1996,\nžalobca (mesto Kremnica) listom z 10. mája 1996 čiastočne upravoval návrh a na\npojednávaní 12. júna 1996 opäť skonštatoval, že návrh doplní, prípadne navrhne aj\nnových účastníkov. Urobil tak 8. júla 1996 okresnému súdu doručeným návrhom na\nzmenu žaloby a rozšírenie účastníkov (petit znel na určenie vlastníctva mesta\nk nehnuteľnostiam k dátumu 31. 12. 1949). Súd vo vyjadrení uviedol, že na podanie\ntakéhoto návrhu navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem. Okruh\núčastníkov bol rozšírený o Ministerstvo obrany Slovenskej republiky Bratislava a\nVojenskú ubytovaciu a stavebnú správu Banská Bystrica (bez bližšieho označenia).\nNekonanie súdu vo veci od 12. júna 1996 do 31. decembra 1996 bolo podľa\nvyjadrenia súdu zapríčinené čerpaním dovolenky a výkonom stáže sudcu, ktorý vec\nprejednával na Krajskom súde v Banskej Bystrici.\nTretí termín pojednávania o veci bol určený na 19. február 1997, ale sa\nneuskutočnil pre ospravedlnenú neúčasť žalovaného. Termín ďalšieho pojednávania\nbol určený na 5. marec 1997, a že vo veci nebolo ani vtedy rozhodnuté, spôsobil\npodľa vyjadrenia súdu žalobca, keď svojou žiadosťou o opätovnú zmenu návrhu\npožiadal súd, aby rozhodoval o pôvodnom návrhu, kde žiadal určiť vlastníctvo a\nuložiť spísať protokol o prechode vlastníckeho práva. Presne označil\n\nnového\n\núčastníka konania na strane žalovaného v 2. rade Ministerstvo obrany Slovenskej\nrepubliky, ktorého súd uznesením pribral do konania a zaslal mu návrh na vyjadrenie\n\n3\n\n(23. mája 1997 a opakovane 29. septembra 1997). Z týchto nových skutočností v\nkonaní bolo pojednávanie z 19. februára 1997 odročené na neurčito.\nNa základe požiadania zástupcu Vojenského úradu pre právne zastupovanie\nBratislava z 23. apríla 1998 okresný súd vyzval žalobcu (30. apríla 1998)\no predloženie príloh žaloby, ktoré pri návrhu na rozšírenie účastníkov neboli ako\nlistinné dôkazy k žalobe predložené.\nVo vyjadrení okresného súdu bolo bez bližšieho vysvetlenia konštatované, že\nod 5. augusta do 25. augusta 1998 bol spis na Krajskom súde v Žiline. V tomto čase\n-10. augusta 1998 Okresnému súdu v Martine bol opäť doručený nový návrh\n(zmena), v ktorom navrhovateľ žiadal vydať nehnuteľnosti; tento návrh (zmena) bol\nna vyjadrenie účastníkom konania (žalovaným) okresným súdom zaslaný 2. októbra\n1998. Navrhovateľ však 30. novembra 1998 doručil súdu ďalšie upresnenie predmetu\nžaloby a čiastočné späťvzatie žaloby. V dôsledku podania návrhu navrhovateľa\nz 10. decembra 1998 na vydanie predbežného opatrenia bolo 22. decembra 1998\nprijaté uznesenie o jeho vydaní.\nOkresný súd v závere svojho vyjadrenia konštatoval, že celú dobu konal vo\nveci, avšak zo strany navrhovateľa (mesta Kremnice) bol „zásadným spôsobom 3 x\nmenený návrh, jedenkrát menšia zmena“. Okrem toho bol na žiadosť žalobcu\nupravený okruh účastníkov konania. Uviedol, že „pojednávanie doteraz bolo\nvytýčené štyrikrát“. Bol toho názoru, že práve pre postup navrhovateľa (zmeny\nnávrhov, pribratie účastníkov) okresný súd doteraz vo veci nerozhodol. „Navrhovateľ\npo každom pojednávaní mení postup a petit žaloby. Pretože je zastúpený\nprofesionálom (komerčným právnikom), súd voči nemu nemá poučovaciu povinnosť\n(§ 5 O. s. p.). Napriek tejto skutočnosti bol zástupca navrhovateľa vedený k tomu,\naby riadnym spôsobom formuloval svoj nárok a tento žiadal priznať žalobou v\nzmysle Občianskeho súdneho poriadku.“ Ako dôvod, že sudca so spisom častejšie\nnepracoval, súd uviedol, že tento sudca „len v ´C´ agende za roky 1997, 1998 mal\nnápad 1 100 vecí“. Všetky uvedené skutočnosti pokladal okresný súd za objektívne\nprekážky, prečo doteraz nebolo rozhodnuté vo veci.\nÚstavný súd podľa § 31 zákona č. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na\nzistenie skutkového stavu veci a pri rozhodovaní o podnete navrhovateľa (v konaní\npred okresným súdom „žalobca“) vychádzal z obsahu podnetu, k nemu pripojených\n\n4\n\ndôkazných listín, vyjadrenia Okresného súdu v Martine a z obsahu súdneho spisu sp.\nzn. 11 C 142/96. Pre právny záver uvedený vo výroku rozhodnutia ho viedli najmä\nskutočnosti uvedené v nasledujúcich častiach rozhodnutia.\nMesto Kremnica sa podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov domáhalo na Okresnom súde v Martine v súdnom konaní\nvedenom na tomto súde pod sp. zn. 11 C 142/96 určenia vlastníctva mesta ku\nkonkrétnym pozemkom (podľa identifikácie uvedenej v žalobe) o výmere 10 tisíc ha\nvrátane lesných porastov na týchto pozemkoch\n\nv k. ú. Sklené Teplice s\n\nodôvodnením, že mesto do 31. decembra 1949 bolo podľa priložených dôkazov\nvlastníkom lesného komplexu v uvedenej výmere. Ďalej v petite žaloby žiadalo, aby\nokresný súd rozhodol o tom, že žalovaný „Vojenské lesy a majetky, š. p. Pliešovce\nako doterajší užívateľ týchto pozemkov je povinný s navrhovateľom spísať písomný\nprotokol o prechode vlastníctva týchto pozemkov na navrhovateľa, a to do 15 dní od\nprávoplatnosti tohto rozsudku“.\nV odôvodnení tejto časti žaloby žalobca uviedol, že „po r. 1948 zákonom\nč. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov došlo k poštátneniu\nmestského (obecného) majetku a mestské lesy mesta Kremnice sa stali tzv. národným\nmajetkom vo vlastníctve štátu; v tom období teda došlo k prechodu vlastníctva na\nštát zo zákona“. Žalobca žiadal tiež oslobodenie od súdnych poplatkov „v zmysle\nzákona č. 89/1993 Z. z., lebo ide o konanie verejného a spoločensky prospešného\nzáujmu“.\nŽaloba bola okresnému súdu doručená 22. augusta 1998, avšak pre vady\npodania bola zapísaná do registra takýchto žalôb, t. j. do registra Nc. V čase, keď\nbola žaloba ešte v registri Nc, okresný súd 3. októbra 1995 vyzval žalovaného\n(Vojenské lesy a majetky, š. p. Pliešovce) o vyjadrenie; toto mu bolo doručené 14.\noktóbra 1995 a mestu Kremnica na jeho žiadosť z 3. januára 1996 zaslané 16. apríla\n1996.\nŽaloba bola zaradená do registra „C“ pod č. 11 C 142/96 s tým, že jej\nnedostatky sa odstránia na prvom pojednávaní, termín ktorého bol určený na 29. máj\n1996.\nPre neprítomnosť účastníkov konania (ako vyplýva zo zápisnice) bolo\npojednávanie odročené na 12. jún 1996. Na tomto pojednávaní sudca navrhol\n\n5\n\nmimosúdne urovnanie sporu. Žalobca trval na súdnom konaní, žalovaný namietal\nnesprávnosť označenia účastníkov s tým, že žalovaný má byť štát, teda Slovenská\nrepublika, lebo štátny podnik je len správca nie vlastník nehnuteľnosti. Spochybnil\ntiež vlastníctvo mesta k niektorým nehnuteľnostiam uvedeným v žalobe. Zástupca\nžalobcu uviedol, že žalobu „po zvážení“ doplní a niektoré veci prekonzultuje so\nzástupcami odporcu. Okresný súd určil žalobcovi trojtýždňovú lehotu na doplnenie\nžaloby a ďalšie pojednávanie odročil na neurčito.\nŽalobca doplnil žalobu 8. júla 1996 doručením návrhu na zmenu petitu podľa\n§ 95 ods. 1 O. s. p., v ktorom žiadal, aby bolo určené len vlastníctvo mesta Kremnice\nk 31. decembru 1949 k pozemkom, ktoré sa v súčasnej dobe podľa identifikácie\npríslušného katastrálneho úradu z 8. februára 1993 nachádzajú v užívaní žalovaného.\nPodľa § 91 ods. 1 O. s. p. rozšíril okruh účastníkov konania o štát - Slovenskú\nrepubliku a o Vojenskú ubytovaciu a stavebnú správu, š. p. Banská Bystrica. Súčasne\nuviedol, že za štát by malo konať Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a pripojil\njeho adresu.\nMesto Kremnica (žalobca) sa listom primátora z 11. decembra 1996 obrátilo\nna okresný súd, aby „v konaní pokračoval, ak riadnemu postupu nebránia nejaké\nprekážky, lebo bolo len jedno pojednávanie 12. júna 1996, čo vo vlastníckych\nvzťahoch oboch účastníkov vyvoláva stav neistoty“. Aj keď v liste poukázal, že\npojednávanie (12. júna 1996) bolo odročené „z dôvodov poplachu CO“, v zápisnici\no pojednávaní sa táto skutočnosť neuvádza, naopak išlo o neprítomnosť účastníkov\nkonania a o nedostatky žaloby, ktoré mal žalobca v lehote 3 týždňov odstrániť, čo je\nzrejmé aj z ďalšieho postupu súdu.\nDruhé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 19. február 1997. Žalovaný\nžiadal o jeho odročenie a určenie nového termínu pojednávania v jeho prítomnosti.\nOkresný súd žiadosti nevyhovel a pojednávanie sa uskutočnilo za prítomnosti\nprimátora mesta Kremnica a jeho zástupcu. Žalovaný však poslal okresnému súdu\nvyjadrenie k návrhu na zmenu petitu\n\nžaloby z 26. júna 1996 a žiadal návrh\n\nzamietnuť v celom rozsahu s odôvodnením, že „aj žalobca viackrát zdôvodňuje, že\nvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol na základe zákona, mal by\npodať žalobu na plnenie, nie na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam“.\n\n6\n\nNa treťom pojednávaní 5. marca 1997 boli prítomní účastníci aj ich\nzástupcovia. Skôr, ako súd začal konať, bolo doručené (krátkou cestou) spomínané\nvyjadrenie žalovaného žalobcovi. Zástupca žalobcu v tejto súvislosti na pojednávaní\nuviedol: „My na doplnení návrhu v celom rozsahu netrváme. Žiadame, aby súd konal\no našom pôvodnom návrhu a určil, že mesto Kremnica je vlastníkom nehnuteľností\nuvedených v návrhu, a že odporca má povinnosť spísať písomný protokol o prechode\nvlastníctva k nehnuteľnostiam.“ Za odporcu v druhom rade navrhol len Ministerstvo\nobrany Slovenskej republiky (s touto zmenou účastníkov súd súhlasil). Žalobca bol\nsúdom zaviazaný, aby mu predložil rovnopis žaloby, ktorý bude doručený odporcovi\nv 2. rade na vyjadrenie. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.\nŽaloba, ktorá obsahovala petit rovnakého znenia ako pôvodná (zo 17. augusta\n1995 a doručená okresnému súdu 22. augusta 1995), teda bez zmeny uskutočnenej\nlistom z 26. júna 1996 len s doplnením odporcu v 2. rade - Slovenská republika,\nMinisterstvo obrany Slovenskej republiky, bola okresnému súdu doručená 10. marca\n1997 listom žalobcu z 5. marca 1997.\nMesto Kremnica (žalobca) 13. marca 1997 predložilo iniciatívne okresnému\nsúdu návrh na dokazovanie, a to prizvaním znalca, aby tento posúdil, kto bol\nk 31. decembru 1949 vlastníkom nehnuteľností žalovaným namietaných ako\nsporných (vyjadrenie z 19. februára 1997). Navrhol, aby znalecký posudok\nvypracovala niektorá z ním označených inštitúcií, alebo podľa alternatívneho návrhu,\nktorý uviedol v liste z 26. júna 1996 (prvý doplnok žaloby), aby „súd namiesto\nposudku znalca požiadal o odborné vyjadrenie k § 127 ods. 4. O. s. p. Úrad geodézie,\nkartografie a katastra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy na\núseku katastra“.\nDoplnená žaloba doručená okresnému súdu 10. marca 1997 bola okresným\nsúdom 23. mája 1997 odoslaná na vyjadrenie odporcovi v 2. rade a opätovne\n30. septembra 1997 (bez bližšieho dôvodu). Žalovaný v 1. rade Vojenské lesy, š. p.,\nPliešovce medzitým (26. marca 1997) oznámil okresnému súdu zmenu zástupcu.\nOkresný súd v apríli 1998 vyzval žalobcu (mesto Kremnica), aby mu doručil\nprílohy k žalobe pre odporcu (žalovaného) v 2. rade, a tiež pre Vojenský úrad pre\nprávne zastupovanie Bratislava. Tento tak urobil 6. apríla 1998 spolu s ďalšími\nlistinami na dôkaz svojich tvrdení uvedených v žalobe, a to znalecký posudok\n\n7\n\nvypracovaný Ing. Vojtechom Binderom, znalcom v odbore geodézie a kartografie\na súdnym znalcom vyhotovený preklad maďarského textu rozsudku Súdnej stolice\nTurčianskej Župy z 1. júna 1870.\nSúdny spis sp. zn. 11 C 142/96 odoslaný 5. augusta 1998 Krajskému súdu\nv Žiline bol\n\ndo 25. augusta 1998 na tomto súde v súvislosti s nespokojnosťou\n\nžalobcu s vybavením jeho sťažnosti z januára 1998 na zbytočné prieťahy v konaní\nokresného súdu. V odpovediach oboch súdov na sťažnosť žalobcu podanú podľa\nzákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov\nSlovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách\nprísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, je\npoukazované nielen na veľkú zaťaženosť sudcov na okresnom súde a slabé\npersonálne obsadenie, ale aj na konanie navrhovateľa predlžujúce toto konanie,\npretože „v priebehu konania dopĺňa svoju žalobu, žiada o zmenu petitu, pribratie\nnového účastníka konania, v dôsledku čoho je potrebné vykonať ďalšie\ndokazovanie“.\nŽalobca 10. augusta 1998 doručil okresnému súdu návrh na zmenu návrhu na\nzačatie konania podľa § 95 ods. 1 O. s. p. zo 7. augusta 1998 a žiadal ho, aby\nvyniesol rozsudok, podľa ktorého: „Odporcovia sú povinní vydať navrhovateľovi\nnehnuteľnosti v obci Sklené, k. ú. Sklené, tvoriace lesný celok s názvom Rovná hora,\na to pozemky parcelné čísla (nasleduje ich taxatívny výpočet), ktoré sú podľa\nidentifikácie Katastrálneho úradu - správy katastra v Martine č. 363/93 zo dňa 8.\nfebruára v užívaní odporcu v 1. rade, vrátane lesných porastov na týchto pozemkoch\nsa nachádzajúcich, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Dôvodom tejto v poradí\ntretej zmeny návrhu žalobcom bol, ako sám uviedol, záver uvedený v znaleckom\nposudku Ing. Vojtecha Bindera, podľa ktorého vlastnícke právo mesta Kremnica k\nsporným pozemkom existuje, a preto má žalobca podať žalobu smerujúcu k ich\nvydaniu, teda žalobu na plnenie, nie na určenie.\nOkresný súd dal 2. októbra 1998 pokyn súdnej kancelárii, aby v lehote jedného\nmesiaca doručila túto zmenu návrhu žalovaným so žiadosťou o vyjadrenie sa k nej.\nMedzitým mesto Kremnica (žalobca) listom z 24. novembra 1998 doručilo\nokresnému súdu listinu označenú ako „Predloženie aktuálnej identifikácie, upresnenie\npredmetu žaloby a čiastočné späťvzatie návrhu podľa § 96 ods. 1 O. s. p. - kde sa\n\n8\n\nžiada o určenie vlastníctva k pozemkom (po pripustení zmeny návrhu súdom zo 7.\naugusta 1998) pôjde už len o vydanie pozemkov ...“ tieto v podaní konkrétne uviedol.\nK zmene petitu - smerujúcej k vydaniu veci sa vyjadril odporca v 1. aj\nv 2. rade s uvedením dôvodov, pre ktoré by okresný súd nemal zmenu návrhu\npripustiť.\nNa návrh žalobcu vydal okresný súd predbežné opatrenie - uznesenie sp. zn.\n11 C 142/96 z 22. decembra 1998, v ktorom len žalovanému v 1. rade uložil zákaz\nnakladať s nehnuteľnosťami (uvedenými vo výroku uznesenia), až do právoplatného\nrozhodnutia vo veci a Okresnému úradu, odbor katastrálny, Turčianske Teplice\nuložil, aby dňom vydania tohto predbežného opatrenia nevykonal vklad vlastníctva\n(zmeny) vyššie uvedených nehnuteľností, a to až do zániku predbežného opatrenia.\nŽalovaný v 1. rade podal proti tomuto uzneseniu včas odvolanie, na základe ktorého\nKrajský súd v Žiline uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nVo februári 1999 uplatnili žalovaní námietku zaujatosti proti konajúcemu\nsudcovi, o ktorej Krajský súd v Žiline rozhodol do mesiaca tak, že námietke\nnevyhovel.\nOd vydania predbežného opatrenia obaja účastníci predložili súdu viacero\ndôkazných prostriedkov na obsah svojich tvrdení.\n\nII.\nÚčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nsúdom alebo iným orgánom (čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy v spojení s čl. 46\nods. 1 ústavy) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba\n(účastník konania pred súdom alebo iným orgánom) domáhajúca sa rozhodnutia.\nSamotným prerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota\nneodstráni, ale k vytvoreniu želaného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza až\nprávoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne až vykonaním práva,\no ktorom bolo takto rozhodnuté, ak výkon rozhodnutia bol súdom (exekútorom)\nnariadený. Obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\n\n9\n\nsa teda nevyčerpáva len rozsahom (procesných) úkonov vykonaných súdom (iným\norgánom), ktorý je oprávnený o veci rozhodnúť.\nJedným z kritérií, ktoré ústavný súd posudzuje pri rozhodovaní o porušení\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kritérium\nochrany tohto základného práva účastníka v konaní pred všeobecnými súdmi,\nprípadne inými orgánmi. Občiansky súdny poriadok i Správny poriadok upravujú\nprávo účastníka konania dožadovať sa nápravy v prípadoch, ak tieto orgány\nneuskutočňujú konanie rýchle a účinne.\nZákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch umožňuje podať sťažnosť na\norgány štátnej správy súdov a podrobnosti o nich, ako aj postup pri ich vybavovaní\nupravuje osobitný zákon, ktorým je zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o\nštátnej správe súdov. Účelom práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je\nposkytnutie možnosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený\nporušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nÚstavný súd zásadne skúma, či sa navrhovateľ účinne domáhal ochrany tohto\nzákladného práva v konaní pred všeobecnými súdmi prostriedkami, ktoré sú mu\ndostupné, a tým je aj spomínaná sťažnosť (I. ÚS 47/96, I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98, I. ÚS\n33/99).\nNavrhovateľ podnetu (mesto Kremnica) uplatnil svoje právo upravené v § 6\nods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v spojení s § 17 ods. 1 zákona\nSlovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov a podal 14. januára\n1998 sťažnosť predsedovi Okresného súdu v Martine, ktorou sa dožadoval urýchlenia\nkonania vo veci sp. zn. 11 C 142/96 s poukázaním, že od doručenia žaloby na tento\nsúd 22. augusta 1995 sa uskutočnili len dve pojednávania (12. júna 1996 a 5. marca\n1997). Sťažnosť bola podpredsedníčkou okresného súdu označená za neopodstatnenú\nz dôvodu, že žaloba nebola úplná, a preto bola vedená v registri Nc, a tiež z dôvodu\nopakovanej zmeny žaloby zo strany žalobcu i návrhu na rozšírenie účastníkov\nkonania. Ďalším dôvodom bolo podľa okresného súdu neúmerne vysoké pracovné\nzaťaženie konajúceho sudcu. Navrhovateľ nesúhlasil s argumentmi podpredsedníčky\nokresného súdu, a preto podal 6. marca 1998 sťažnosť predsedovi Krajského súdu v\nŽiline. V odpovedi predseda tohto súdu priznal prieťahy v konaní okresného súdu\n(odôvodnil ich veľkou zaťaženosťou sudcov tohto súdu i slabým personálnym\n\n10\n\nobsadením), ale príčinu týchto prieťahov v konaní vidí aj v správaní sa sťažovateľa,\n„nakoľko v priebehu konania dopĺňa svoju žalobu, žiada o zmenu petitu, pribrať\nnového účastníka“, v dôsledku čoho je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie zo\nstrany vec pojednávajúceho a rozhodujúceho súdu.\nÚstavný súd vyhodnotil aj toto kritérium ochrany základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a okrem podania sťažnosti i to, akou\nmierou sa o jeho ochranu pričinil sám účastník konania (žalobca), prípadne akou\nmierou prispel on sám k tomu, že konanie sa predĺžilo.\nO neúplnom návrhu (žalobe) svedčí jeho zapísanie do registra Nc, avšak o\ntejto skutočnosti nebol žalobca informovaný a až po jeho urgencii listom z 3. januára\n1996 doručeným okresnému súdu 8. januára 1996, prečo súd nekoná, bolo vytýčené\nprvé pojednávanie s tým, že nedostatky žaloby budú odstránené na tomto\npojednávaní. Opakovaná zmena petitu žaloby, prípadne čiastočné späťvzatie návrhu\nna rozhodnutie súdu i návrhu na rozšírenie nového účastníka zo strany žalobcu sú\núkony, ktoré podliehajú schváleniu konajúceho súdu. Ak teda súd súhlasil s takýmto\nkonaním žalobcu (opak navrhovali žalovaní), nemohol mu dodatočne vyčítať, že jeho\núkony si vyžadovali ďalšie dokazovanie zo strany súdu a toto jeho chovanie vidieť\nako príčinu tých prieťahov v konaní, ktoré by bolo možné označiť za „zbytočné“,\nvyvolané správaním sa navrhovateľa (v konaní pred okresným súdom žalobcu).\nÚstavný súd pri posudzovaní priameho vplyvu správania sa navrhovateľa na\ndĺžku konania ako jedného z kritérií, ktoré môže spôsobiť spomalenie postupu súdu\nv konaní, skúmal, či súd má nielen možnosť, ale aj povinnosť využiť procesné\nprostriedky na ukončenie veci v primeranej lehote. Ak by teda prieťahy v konaní\nbolo možné pripísať aj na vrub účastníka, nevylučuje to a priori zodpovednosť štátu\nza to, že o právach účastníka konania rozhoduje tak, ako je primerané povahe veci,\nteda, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený práve nečinnosťou súdu. Ústavný súd\ntento právny názor vyjadril už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 47/96. Takýto\nnázor zastáva aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Súd pre\nľudské práva“), keď v podobnom prípade vo veci König (séria A, č. 27) konštatoval,\nže zodpovednosť štátu vzniká, ak v konaní okrem prieťahov\n\nspôsobených\n\núčastníkom konania nastanú aj iné prieťahy, ktoré možno pripísať štátnym orgánom\nako zbytočné.\n\n11\n\nOpakované zmeny návrhu žalobcu na rozhodnutie okresného súdu, návrhu na\npribratie nového účastníka konania i čiastočné späťvzatie žaloby okresný súd\nakceptoval, hoci mu zákon (O. s. p.) umožňuje rozhodnúť o tom, či s týmito zmenami\nv priebehu konania (okrem späťvzatia žaloby) súhlasí alebo nie. Ak však okresný súd\numožnil navrhovateľovi (žalobcovi v konaní pred okresným súdom) takto sa správať,\npotom za prípravu a rýchle vedenie konania je aj po týchto zmenách zodpovedný\nokresný súd. Na podporu tohto záveru ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdu\npre ľudské práva vo veci Capnano (séria A, č. 119).\nS ohľadom na uvedené ústavný súd nezohľadnil námietku okresného súdu, že\nzbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 11 C 142/96 spôsobil aj navrhovateľ svojím už\nspomínaným správaním, lebo aj keby týmto spôsobil predĺženie konania vo veci,\nnemožno ho hodnotiť ako „zbytočné“, ale naopak, pre vyriešenie veci zrejme\npotrebné, ak aj súd, ako už bolo spomenuté, všetky zmeny návrhu i pribratie nových\núčastníkov do konania pripustil, hoci, ak sa domnieval, že sú neodôvodnené, tak\nurobiť nemusel, čo mu O. s. p. umožňuje.\nPri hodnotení postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 11 C 142/96 v\nsúvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov ústavný súd vzal do úvahy tie ustanovenia O. s. p., ktoré\nupravujú rýchlu a účinnú ochranu práv, o ktorých súd rozhoduje (§ 6), povinnosti\npredsedu senátu, ak podanie je nesprávne alebo neúplné (§ 43 ods. 1), postup súdu,\nbez ďalších návrhov účastníkov aj pri ich neúčasti na pojednávaní (§ 101 ods. 1 a 2),\npovinnosti predsedu senátu, aby vec bola rozhodnutá pokiaľ možno na jedinom\npojednávaní (§ 114 ods. 1) a dôvody možného odročenia pojednávania (§ 119 ods. 1).\nZ týchto ustanovení vyplýva, že prípravu pojednávania treba chápať ako všetku\nčinnosť súdu od začatia konania vrátane štúdia spisu, odbornej prípravy na riešenie\nveci, odstraňovania nedostatkov návrhu (žaloby) a posúdenia (zváženia) opatrení,\nktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a účelné vykonať pred\nnariadením pojednávania.\nNa Okresnom súde v Martine sa vo veci sp. zn. 11 C 142/96 od podania žaloby\n22. augusta 1995 uskutočnili štyri pojednávania. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až\npo prevedení žaloby do registra úplných podaní, ku ktorému došlo 15. mája 1996,\npričom ani zo spisu nevyplýva, že by bol žalobca (v konaní pred ústavným súdom\n\n12\n\nnavrhovateľ) predtým súdom vyzvaný na odstránenie vád žaloby a malo byť podľa\nzáznamu sudcu uvedenom v súdnom spise odstránené na prvom pojednávaní o veci.\nOkresný súd ešte pred prvým pojednávaním poslal na vyjadrenie neúplnú žalobu\nodporcovi (3. októbra 1995), ktorý mu vyjadrenie k nej doručil 14. októbra 1995. Na\nopakované urgencie žalobcu (mesta Kremnice) okresný súd určil prvé pojednávanie\nna 29. máj 1996, teda 9 mesiacov po doručení žaloby, čo je neprimeraná doba, najmä\nak dovtedy nevyužil ani ustanovenie § 43 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého predseda\nsenátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne alebo neúplné podanie opravilo alebo\ndoplnilo s poučením, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.\nPrvé pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti účastníkov, keď pred\npojednávaním určeným na 29. máj 1996 mu bolo doručené ospravedlnenie\nžalovaného. Okresný súd ospravedlnenie neuznal. V tento deň bolo okresnému súdu\ndoručené aj stanovisko žalobcu k vyjadreniu odporcu k jeho žalobe.\nDruhé pojednávanie bolo 12. júna 1996 za prítomnosti účastníkov a ich\nzástupcov, na ktorom sa predseda súdu pokúsil o mimosúdne urovnanie sporu, avšak\nbezvýsledne. Po vyjadrení žalobcu, že žalobu doplní o nového účastníka, a to štát\n(Slovenskú republiku) a po tom, čo žalovaný spochybnil vlastníctvo k niektorým\nnehnuteľnostiam (z čoho vznikla žalobcovi povinnosť predložiť ďalšie dôkazy na\npreukázanie vlastníctva k nim), súd odročil konanie na neurčito. Lehotu na doplnenie\nžaloby však určil 3 týždne, a preto nič nebránilo tomu, aby určil aj termín ďalšieho\n(v poradí tretieho pojednávania), najmä ak žalobca svoju povinnosť splnil už 8. júla\n1996, aj keď petit žaloby zúžil len na určenie vlastníctva označených nehnuteľností.\nSúd nekonal vo veci ďalších 8 mesiacov a tretie pojednávanie určil (na urgenciu\nžalobcu) až na 19. február 1997. Na tomto pojednávaní konal za účasti žalobcu a jeho\nzástupcu; ospravedlnenie žalovaného v 1. rade (Vojenské lesy a majetky, š. p.,\nPliešovce) neuznal, a nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodov\nzaneprázdnenosti zástupcu žalovaného. Žalovaný v 1. rade však v deň pojednávania\n(19. februára 1996) doručil okresnému súdu vyjadrenie k upravenej žalobe žalobcu\nz 26. júna 1996 (doručenej okresnému súdu 8. júla 1996), a žiadal v ňom žalobu\nzamietnuť v celom rozsahu, „lebo žalobca sa dožaduje určenia vlastníckeho práva,\nhoci by mal s ohľadom na jeho tvrdenia, že je vlastníkom označených nehnuteľností,\nžiadať už len ich vydanie, teda podať žalobu na plnenie. Toto pojednávanie\n\n13\n\n(z 19. februára 1997) bolo odročené a ďalší termín v poradí štvrtého pojednávania\nbol určený na 5. marec 1997; na ňom sa zúčastnili všetci účastníci a ich zástupcovia.\nAž pred týmto pojednávaním bolo žalobcovi krátkou cestou doručené spomínané\nvyjadrenie žalovaného z 19. februára 1996, hoci okresnému súdu nič nebránilo\ndoručiť mu ho ešte pred týmto pojednávaním v záujme jeho kvalitnej prípravy,\npretože reakcia zástupcu žalobcu bola taká, že žiadal, aby súd konal nie o zmenenej,\nale o pôvodnej žalobe a jej petite. Súd pripustil na tomto konaní zmenu účastníkov a\nprecizáciu žalobcu tak, že účastníkom v 2. rade je Slovenský štát zastúpený\nMinisterstvom obrany Slovenskej republiky. Toto v poradí štvrté konanie z 5. marca\n1997 bolo odročené na neurčito a ďalšie sa neuskutočnilo, čo ústavný súd zistil v\napríli 1999 zo súdneho spisu sp. zn. 11 C 142/96. Možno tiež konštatovať, že\nodvtedy okresný súd nebol dostatočne činný, pretože až 7. mája 1998, teda po vyše\nroku od pribratia druhého účastníka do konania, vyzval žalobcu, aby mu doručil\nprílohy uvedené v žalobe, čo žalobca bez meškania urobil.\nĎalším kritériom pre posúdenie porušenia základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov je povaha veci, o ktorej sa rozhoduje, najmä jej právna\na skutková zložitosť. Táto sa posudzuje podľa skutkového stavu veci a platnej\nprávnej úpravy relevantnej pre rozhodovanie o veci (II. ÚS 26/95, II. ÚS 40/97).\nZložitosť veci nemôže byť pripisovaná súdu ako dôvod pretrvávania právnej neistoty\núčastníka vtedy, ak priebežne robí úkony prispievajúce k vysporiadavaniu sa so\nskutkovou a právnou zložitosťou veci. Uplatňovanie vlastníckeho práva k\nhistorickému lesnému majetku a rozhodovanie o ňom takouto vecou nepochybne je.\nAko je z obsahu súdneho spisu zrejmé, aktivitu na odstránenie skutkových a právnych\nproblémov súvisiacich so zložitosťou prejednávanej veci vyvinuli najmä účastníci\nkonania, osobitne žalobca, ktorý (aj keď je potrebné, aby v konaní preukázal svoje\npráva, o ktoré sa súdi) zadovážil sám také dôkazné prostriedky, akými sú znalecký\nposudok znalca z odboru geodézie i preklad historickej listiny - rozhodnutia Súdnej\nstolice Turčianskej župy z r. 1870. Okresný súd naopak pri odstraňovaní zložitosti\nveci svojimi úkonmi dostatočne aktívny v tomto smere nebol, čo vyplýva z jeho\núkonov i z chronológie súdneho spisu. Napriek zložitosti veci konanie okresného\nsúdu bolo pomalé a neúčinné, najmä s ohľadom na dĺžku doby medzi jednotlivými\npojednávaniami a prípravou ďalších pojednávaní. Nedostatky v príprave konania boli\n\n14\n\nzrejmé aj z toho, že vyjadrenie žalovaných k návrhu na zmenu žaloby, ktoré súdu\ndoručil žalovaný, mu bolo doručené tesne pred pojednávaním a v súvislosti s tým\ndošlo k ďalšej zmene petitu žaloby, v dôsledku čoho súd odročil konanie na neurčito.\nNajmä v období od 5. mája 1997 sa okresný súd riešením skutkovej a právnej\nzložitosti veci nezaoberal v dostatočnej miere, keď sa viac spoliehal na dôkazné\nprostriedky účastníkov, ktoré priebežne nevyhodnocoval, hoci mu boli doručené 6.\napríla 1998.\nS ohľadom na zistený skutkový stav v konaní o veci sp. zn. 11 C 142/96 pred\nOkresným súdom v Martine ústavný súd skonštatoval, že právo navrhovateľa (mesta\nKremnice) na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené.\nP o u č e n i e :\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\n\nV Košiciach 22. septembra 1999\n\nJUDr. Tibor Š a f á r i k\npredseda senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}