{"guid": "ussr:1aae26d1-ccd3-49de-ab23-b19b35db0e27", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 7/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/00 z 15. 3. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2000, sp. zn. I. ÚS 7/00, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Štefan Ogurčák", "sudca_id": 1102, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/stefan-ogurcak-1102", "datum_vydania": "2000-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1aae26d1-ccd3-49de-ab23-b19b35db0e27", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "I. ÚS 7/00\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\npredbežne prerokoval podnet\n\nt. č. vo výkone trestu odňatia slobody\n\nv Nápravnovýchovnom zariadení v Ružomberku, na začatie konania vo veci\nporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nupraveného v čl. 48 ods. 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom ministra\nspravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho podnetu na podanie sťažnosti\npre porušenie zákona a takto\nrozhodol:\nPodnet\n\nna začatie konania o d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnený.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n(ďalej len „navrhovateľ“) podnetom doručeným Ústavnému súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. februára 2000 označeným ako\n„ústavná sťažnosť na základe článku 130 ods. 3 Ústavy SR a v zmysle zákona\nNárodnej rady SR o organizácii Ústavného súdu SR zo dňa 15. 2. 1993 a v zmysle\núpravy zo dňa 22. 12. 1995“ sa domáhal „svojich ústavných práv v zmysle článku 48\nods. 2 Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd podľa článku 6\nods. 1“.\n\nPodnetom napadol Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ministra\nspravodlivosti, „pre prieťahy v konaní“ preto, že od 2. novembra 1998, keď odoslal na\nministerstvo spravodlivosti podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, do dňa\nzaslania podnetu na ústavný súd, t. j. do 30. januára 2000, o ňom nerozhodol.\nNavrhovateľ v danej veci žiada ústavný súd o „urýchlené prešetrenie a zákonný\npostup“.\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak\nnamietajú porušenie svojich práv. Z takéhoto konania nie je možné vylúčiť postup\na rozhodovanie žiadneho orgánu štátu, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto\nzákladnému právu alebo slobode právny predpis Slovenskej republiky neposkytuje\núčinnú ochranu konaním na inom štátnom orgáne.\nPri predbežnom prerokovaní každého podnetu na začatie konania ústavný súd\nskúma jeho všeobecné náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie\npodľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma\npri predbežnom prerokovaní, je, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnený\npodnet. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž\noprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné\npodmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania\no podnete sú preto vylúčené také návrhy, keď navrhovatelia nesplnili niektorú zo\nzákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého\nnamietali na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu: „Jedným\nz dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno\n\nvysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú\nsúvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96,\nI. ÚS 20/97 a pod.).\nÚstavný súd preto skúmal opodstatnenosť predloženého podnetu v naznačenom\nsmere, t. j. existenciu priamej súvislosti medzi označeným postupom napadnutého\nštátneho orgánu v predmetnej veci a základným právom, porušenie ktorého\nnavrhovateľ namietal, t. j. základným právom na verejné prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov upraveným v čl. 48 ods. 2 prvej vete ústavy. Navrhovateľ\npodnetom napadol nečinnosť ministra spravodlivosti Slovenskej republiky pri\nrozhodovaní o jeho podnete na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.\nSťažnosť pre porušenie zákona, ako mimoriadny opravný prostriedok, m ô ž e\npodľa § 266 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení\nneskorších predpisov (Trestný poriadok) podať na Najvyššom súde Slovenskej\nrepubliky generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti proti právoplatným\nrozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, o ktorých sa domnieva, že nimi bol\nporušený zákon. Z dispozície právnej normy jednoznačne vyplýva fakultatívnosť\nposudzovania prípadného podania (nepodania) sťažnosti pre porušenie zákona\noprávnenými subjektmi na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Citovaná právna\nnorma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu.\nOprávnenie na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá charakter práva, ktorému\nje poskytovaná ústavnoprávna ochrana.\nÚstavný súd pri posudzovaní podnetu za právne významné považoval aj to, že\nrozhodovanie oprávnených subjektov o podaní, resp. nepodaní sťažnosti pre porušenie\nzákona nemá charakter konania (a ani nie je konaním), na ktoré sa vzťahujú povinnosti\nuložené rozhodujúcemu (konajúcemu) štátnemu orgánu článkom 48 ods. 2 ústavy.\n\nNakoľko navrhovateľ nepreukázal skutočnosti, ktoré by potvrdili priamu\nsúvislosť medzi postupom ministra spravodlivosti pri rozhodovaní o jeho podnete na\npodanie sťažnosti pre porušenie zákona na Najvyšší súd Slovenskej republiky\na základným právom, porušenie ktorého namietal, ústavný súd jeho podnet podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený odmietol.\nPrávne relevantným, z hľadiska posúdenia podnetu navrhovateľa, je aj\nvzájomný vzťah medzi základnými právami podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základným\nprávom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa už\nzaoberal (I. ÚS 30/97) týmto vzájomným vzťahom a došiel k záveru: „Výkon\nzákladných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky predovšetkým\npredpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 od. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky tým, že sa oprávnený subjekt zákonom stanoveným postupom\ndomáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ (I. ÚS 20/97). Termín „svoje\nprávo“ z čl. 46 ods. 1 a „jeho vec“ z čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa právneho názoru\nústavného súdu potrebné chápať ako synonymá. Z uvedeného vyplýva, že „vec“, ktorú\nprejednáva súd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je totožná s tou, s ktorou sa „každý“ môže\nobrátiť na súd, aby jej bola poskytnutá súdna ochrana rozhodnutím súdu.\nPodľa ustáleného názoru ústavného súdu: „Ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky neposkytuje v trestnoprávnom konaní „každému“ právo\ndomáhať sa ochrany svojho práva. Obsahom tohto práva, so zreteľom na zákony\nvykonávajúce citované ustanovenie ústavy, predovšetkým Trestný poriadok, nie je\nprocesná legitimácia každej fyzickej osoby žiadať Najvyšší súd Slovenskej republiky\no preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia (rozsudku) súdu v trestnej veci,\nresp. konania, ktoré mu predchádzalo. Toto právo (aj pokiaľ ide o právoplatné\nrozhodnutie súdov v trestných veciach) totiž zveruje § 266 ods. 1 Trestného poriadku\nvýlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a ministrovi spravodlivosti\nSlovenskej republiky“ (I. ÚS 53/96).\n\nKeďže, vychádzajúc z hore uvedeného vzájomného vzťahu medzi čl. 48 ods. 2\na čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, platná a účinná zákonná právna úprava (Trestný poriadok)\nneposkytuje oprávneniu podať podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona\nochranu (absencia právneho nároku na podanie sťažnosti), nemožno sa úspešne\ndomáhať na ústavnom súde jeho ústavnej ochrany. Aj z uvedeného dôvodu ústavný\nsúd podnet navrhovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol.\nÚstavný súd pre úplnosť ešte uvádza, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“)\n„každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej\nlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý\nrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,\nale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného\nživota účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutý, pokiaľ\nby, vzhľadom na osobité okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspravodlivosti“.\nPokiaľ navrhovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, mal na mysli\nzrejme jeho prvú vetu. Základné práva uvedené v druhej vete nemajú k predmetu\nnávrhu (prieťahy v konaní) vecnú súvislosť. Navrhovateľ sa však nemôže úspešne\ndomáhať ani ochrany podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko tento sa týka\nvýlučne konania pred súdom, a nie pred iným štátnym orgánom.", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org."], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}