{"guid": "ussr:d97b2c8f-a34f-4743-905c-07bb66d63164", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.55.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 55/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 55/97 z 27. 1. 1998", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. januára 1998, sp. zn. I. ÚS 55/97, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.55.1997.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Richard Rapant", "sudca_id": 1106, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/richard-rapant-1106", "datum_vydania": "1998-01-27", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d97b2c8f-a34f-4743-905c-07bb66d63164", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.55.1997.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.55.1997.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.55.1997.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 55/97\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu\nJUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej na\nverejnom\n\nzasadnutí konanom 20. januára 1998 prerokoval podnet\n, bytom\n\n,\n\n, bytom\na\n\n, bytom\n\n, zastúpených JUDr. Mikulášom Kákošom, advokátom,\nBernolákova 20, Topoľčany, proti Okresnému súdu Bratislava I o porušení\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o vydanie vecí v mimosúdnej\nrehabilitácii na Okresnom súde Bratislava I vedeného pod sp. zn. 9 C 74/93 a 27.\njanuára 1998 takto\nrozhodol:\nOkresný súd Bratislava I v konaní o vydanie vecí v mimosúdnej rehabilitácii,\nsp. zn. 9 C 74/93\na\n\np o r u š i l\n\nzákladné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných\n\nupravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n,\nprieťahov\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. mája\n1997 doručený podnet\n\n,\n\na\n\n(ďalej len „navrhovatelia“) označený ako „Podnet na začatie konania v\nzmysle čl. 130 ods. 3 vo veci porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.\nNavrhovatelia ním požiadali ústavný súd o prijatie ich podnetu na konanie vo\nveci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nupraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Svoj podnet odôvodnili tým, že 30. apríla\n1993 ako oprávnené osoby podali v tom čase na Obvodný súd Bratislava I proti\nodporcovi Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej\nrepubliky návrh na vydanie vecí podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych\nrehabilitáciách.\nSúd však podľa navrhovateľov dosiaľ (do podania návrhu na ústavný súd), t. j.\npo viac ako 4 rokoch vo veci nevytýčil termín pojednávania tak, aby vec mohla byť\nprerokovaná bez zbytočných prieťahov. Na prieťahy v konaní upozornili listom\n25. septembra 1996 Obvodný súd Bratislava 1. Na ich opakovanú sťažnosť z 19.\nmája 1997 adresovanú Okresnému súdu Bratislava 1 na nečinnosť súdu, tento súd\nlistom z 27. mája 1997 č. Spr 3253/97 sťažovateľom oznámil, že ich sťažnosť nie je\ndôvodná.\n\nDoposiaľ,\n\npodľa\n\nstanoviska\n\nokresného\n\nsúdu,\n\nprebieha\n\npríprava\n\npojednávania, po ukončení ktorej bude určený termín pojednávania.\nNavrhovatelia sú toho názoru, že odhliadnuc od skutočnosti, že „príprava“\npojednávania trvá už viac ako 4 roky, je právnou povinnosťou súdu ex offo vec\nprerokovať bez zbytočných prieťahov bez toho, aby občan - účastník konania - musel\nnajskôr podať sťažnosť na prieťahy v konaní.\n\n2\n\nÚstavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že\nnie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon, ho\n23. júla 1997 prijal na konanie.\nNavrhovatelia listom z 18. septembra 1997 oznámili ústavnému súdu, že\nnesúhlasia s upustením od ústneho pojednávania vo veci a predložili splnomocnenie\npre JUDr. Mikuláša Kákoša, advokáta, na právne zastupovanie v konaní pred\nústavným súdom.\nOkresný súd Bratislava I (v ďalšom len „okresný súd“, prípadne „obvodný\nsúd“, pokiaľ sa týka jeho činnosti) ako účastník konania, proti ktorému podnet\nnavrhovateľov smeruje, vyjadrením z 23. septembra 1997 č. Spr 3253/96 oznámil\nústavnému súdu, že v prejednávanej veci sp. zn. 9 C 74/93 postupoval v zmysle\na duchu platného Občianskeho súdneho poriadku, nespôsobil porušenie práva\nnavrhovateľov, upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nJe skutočnosťou, že navrhovatelia podali návrh 30. apríla 1993, predmetom\nktorého bolo vydanie viacerých zlatých, strieborných a pamätných mincí, peňažných\nprostriedkov v cudzej mene (USD) a viacerých vkladných knižiek, všetko veci, ktoré\nboli zabavené právnemu predchodcovi navrhovateľov. Ako povinné osoby na\nvydanie hnuteľných vecí (v konaní pred všeobecným súdom v postavení odporcu)\nboli označené tri subjekty: 1. Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra\nSlovenskej republiky, 2. Národná banka Slovenska, Bratislava, 3. Okresný úrad\nMyjava.\nOkresný súd vo vyjadrení ďalej uviedol, že vo veci vyslovil svoju\nnepríslušnosť a ďalším rozhodnutím konanie zastavil. Na základe podaných odvolaní\nboli obe rozhodnutia zrušené. Z jeho vyjadrenia ďalej vyplynulo, že prípravu konania\nvykonával s poukazom na špecifiká zákona č.\n\n3\n\n87/1991 Zb., spočívajúce najmä\n\nv preukázaní, kde sa nachádzajú veci, vydania ktorých sa navrhovatelia domáhajú,\nresp. vykonával aj iné úkony smerujúce k tomu, aby bolo možné vec rozhodnúť na\npojednávaní. Zložitosť prípravy pojednávania sa prejavila v jej trvaní. Okresný súd\nvyslovil názor, že príprava pojednávania bola vykonaná nad rámec povinností súdu.\nAk má byť rozsudok na vydanie veci vykonateľný, musí byť okrem iného\npreukázané, že odporca, ktorý je v rozsudku zaviazaný veci vydať navrhovateľovi,\ntieto veci vlastní, resp. ich má v držbe. Túto špecifickú otázku rieši o. i. aj zákon č.\n87/1991 Zb. Z toho dôvodu súd vykonal niekoľko dožiadaní do Českej republiky.\nUvedený postup súdu si vyžadoval potrebný čas. V žiadnom prípade však nešlo o\nnečinnosť súdu, či konanie s prieťahmi, čo vyplýva aj z faktografie spisu 9 C 74/93, v\nktorej okresný súd chronologicky uviedol 50 dátumov, v ktorých boli vykonané rôzne\núkony vo veci.\nOkresný súd vo vyjadrení poukázal aj na skutočnosť, že v priebehu konania\ndošlo z objektívnych dôvodov k zmenám zákonného sudcu, v súčasnosti vo veci koná\nv poradí tretia sudkyňa, pričom pri jednotlivých zmenách boli preberané všetky veci\nsúdneho oddelenia 9 C. Naštudovanie jednotlivých vecí predmetného súdneho\noddelenia si podľa jeho názoru objektívne vyžaduje určitý časový priestor.\nVyslovil ďalej názor, že v prejednávanej veci sp. zn. 9 C 74/93 postupoval v\nsúlade s ustanoveniami § 114, 117, 120 a 153 Občianskeho súdneho poriadku. Po\nukončení prípravy pojednávania bol 24. júna 1997 určený termín pojednávania na\n29. júla 1997. Ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo 5. septembra 1997. Toto\npojednávanie bolo odročené na termín 7. októbra 1997. Súčasne s tým oznámil\nústavnému súdu, že požadované zaslanie spisu sp. zn. 9 C 73/93 bude možné po\ntermíne pojednávania, ktorý je určený na 7. októbra 1997. Na výzvu ústavného súdu\nz 29. októbra 1997 o zaslanie spisu sp. zn. 9 C 74/93 okresný súd ho zaslal až listom\nz 20. novembra 1997 s tým, že vec je v štádiu odvolania, preto ho žiada vrátiť v čo\nnajkratšej lehote.\n\n4\n\nSpolu so spisom zaslal Okresný súd Bratislava I aj rozsudok 9 C 74/93-97 zo\n7. októbra 1997, ktorým rozhodol zamietnuť návrh navrhovateľov na vydanie\nhnuteľných vecí.\nÚstavný súd listom z 1. októbra 1997 zaslal vyjadrenie okresného súdu\nz 23. septembra 1997 právnemu zástupcovi navrhovateľov JUDr. Mikulášovi\nKákošovi na oboznámenie a zaujatie stanoviska k nemu. Keďže právny zástupca na\nvýzvu ústavného súdu nereagoval, ústavný súd ho urgenciou z 11. novembra 1997\nznovu vyzval na predloženie žiadaného stanoviska aj s uvedením aktuálneho stavu v\nkonaní po pojednávaní na okresnom súde 7. októbra 1997 a na vyjadrenie, či súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania vo veci podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. Navrhovatelia až podaním z 21. novembra\n1997 zaujali stanovisko k vyjadreniu ústavného súdu z 23. septembra 1997.\nUviedli v ňom, že podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec\nverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (rovnako i § 5 ods. 1 zákona č.\n335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, § 100 ods. 1 O.s.p., ako i medzinárodné\nzmluvy a dokumenty, ku ktorým sa Slovenská republika pripojila a ktorými je\nviazaná). Navrhovatelia preto z týchto dôvodov nemôžu súhlasiť s vyjadrením\na názorom okresného súdu z 23. septembra 1997. Ako ďalej uviedli, podľa § 105 ods.\n1 O.s.p. súd skúma miestnu príslušnosť skôr, než začne konať o veci samej. Neskôr ju\nskúma len na námietku účastníka, ak je uplatnená pri prvom úkone, ktorý účastníkovi\npatrí. V nadväznosti na zásadu rýchlosti konania, aby vec bola čo najrýchlejšie\nprejednaná a rozhodnutá, je potom v rozpore uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn.\n9 C 74/93-22 z 19. januára 1994, ktorým tento súd vyslovil svoju miestnu\nnepríslušnosť. Odhliadnuc od skutočnosti, že toto rozhodnutie bolo v rozpore s § 11\nods. 2. O.s.p. (to nakoniec konštatoval i Mestský súd Bratislava vo\n\nsvojom\n\nrozhodnutí 9 Co 58/94 zo 17. mája 1994, ktorým uznesenie obvodného súdu zrušil)\nbolo vydané až po 8 mesiacoch od podania návrhu.\nPodľa navrhovateľov v rozpore s touto procesnou zásadou bolo vydané\ni uznesenie Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 9 C 74/93-39 zo 6. februára 1995,\n\n5\n\nktorým bolo konanie zastavené a to takmer po dvoch rokoch od podania návrhu. I\ntoto rozhodnutie bolo uznesením Mestského súdu Bratislava sp. zn. 10 Co 154/95-52\nz 31. mája 1995 zrušené a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na pokračovanie\nv konaní.\nNavrhovatelia ďalej poukázali, že viaceré úkony prvostupňového súdu v rámci\nprípravy konania boli vykonané vo veľkých časových odstupoch, ako napr.\ndožiadania z 31. októbra 1995, 16. januára 1996, 10. júna 1996 a pod., t. j. tieto sa\nrealizovali po 3 až 6 mesiacoch. To podľa nich jednoznačne nepodporuje názor\nokresného súdu, že v konaní o vydaní hnuteľných vecí v mimosúdnej rehabilitácii\npostupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a že nespôsobil porušenie\npráva navrhovateľov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.\nVo vyjadrení nakoniec uviedli, že trvajú na svojom podnete, ktorý predložili\nústavnému súdu a súčasne žiadali, aby bol prerokovaný na ústnom pojednávaní.\nÚstavný súd podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu veci a na\nzískanie podkladov pre svoje rozhodnutie.\nPretože navrhovatelia trvali na ústnom pojednávaní, toto sa uskutočnilo\n20. januára 1998. Navrhovateľov na ňom zastupoval navrhovateľ v prvom rade a ich\nprávny zástupca JUDr. Mikuláš Kákoš. Zástupca odporcu sa na pojednávaní\nnezúčastnil, čo ústavnému súdu 14. januára 1998 oznámila JUDr. Jana Cisárová,\npoverená výkonom predsedníčky Okresného súdu Bratislava I. Ako dôvod neúčasti\nna ústnom pojednávaní uviedla plnenie neodkladných pracovných povinností.\nNa ústnom pojednávaní navrhovateľ v prvom rade vyhlásil, že zistenie vecnej\ni miestnej príslušnosti je v každom konaní pred všeobecným súdom primárna\na základná záležitosť, ktorú súd musí skúmať ešte predtým, ako začne konať vo veci\nsamej. Podľa neho nie je možné, aby takmer po 8 mesiacoch od podania návrhu súd\nprvého stupňa konštatoval, že je miestne nepríslušný. Rovnako i vtedy, ak sa súd\n\n6\n\ndomnieval, že návrh, ktorý podali (na vydanie hnuteľných vecí) neobsahoval všetky\nnáležitosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, mal\nvýzvu v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. adresovať nám (navrhovateľom) podstatne skôr,\nfakticky hneď ako mu vec bola pridelená. V danom prípade však uznesením po\ntakmer dvoch rokoch od podania návrhu rozhodol o zastavení konania, z dôvodov, že\nnávrh neobsahoval potrebné náležitosti, pričom jeho postup nebol opodstatnený,\nnakoľko dve rozhodnutia Mestského súdu Bratislava potvrdili, že návrh od samého\nzačiatku spĺňal všetky náležitosti. Nespornou sa stala i miestna príslušnosť\nObvodného súdu Bratislava I, a preto podľa názoru navrhovateľa v prvom rade\nkonanie na súde prvého stupňa nemalo byť vôbec zastavené. Všetky úkony, ktoré\ntento súd vykonal, treba hodnotiť ako nekvalifikované a neperfektné úkony, ktorých\nnegatívne dôsledky znášali navrhovatelia. Podľa neho išlo o úkony bez akejkoľvek\nprávnej relevancie. Z toho dôvodu navrhovateľ v prvom rade vyhlásil, že on i ďalší\nnavrhovatelia trvajú na obsahu podnetu, ktorý predložili ústavnému súdu, nakoľko sú\nbez akýchkoľvek pochybností presvedčení, že boli „porušené naše ústavné práva“.\nPodobne sa vo svojom vystúpení na ústnom pojednávaní vyjadril i JUDr. Mikuláš\nKákoš, právny zástupca navrhovateľov.\nÚstne pojednávanie bolo po jeho ukončení 20. januára 1998 odročené na\nvyhlásenie rozhodnutia, t. j. na 27. januára, kedy bolo rozhodnutie verejne vyhlásené.\n\nII.\nÚstavný súd všeobecne zabezpečuje ochranu ústavných práv občanov len\nvtedy, keď iné orgány štátu nesplnia úlohu štátu vo vzťahu k uplatnenému právu. Z\ntoho vyplýva, že nekoná o ochrane ústavných práv, ktoré osoba neuplatní voči štátu,\nani o ochrane práv, ktoré porušujú subjekty v súkromnoprávnom vzťahu. Ak konaniu\npred ústavným súdom nepredchádzalo uplatnenie práva na súdnu alebo inú právnu\nochranu, ústavný súd vo veci koná iba za predpokladu, že z okolností prípadu, z\nkonania alebo iného správania orgánu, voči ktorému sa právo malo uplatniť, je\nzrejmé, že oprávnený subjekt právo nemohol účinne uplatniť alebo jeho uplatnením\n\n7\n\nnemohol dosiahnuť účinnú ochranu svojho práva. Z tohto hľadiska sa ústavný súd\nzaoberal otázkou, či predkladateľ podnetu pred podaním podnetu na ústavný súd\nvyčerpal všetky právne prostriedky.\nPodľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov\nv konaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti\no sťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní podľa ustanovenia § 6 ods. 3\nzákona č. 335/1991 Zb. upravujú osobitné zákony: takým je v tomto prípade zákon č.\n80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,\nvybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov.\nSťažnosť podaná podľa citovaných predpisov nemá povahu opravného\nprostriedku, ale je právnym prostriedkom umožňujúcim\n\núčastníkovi konania\n\nuchádzať sa o dosiahnutie nápravy, ak súd porušuje jeho základné právo na\nprerokovanie veci nielen verejne, ale aj bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48\nods. 2 prvej vete ústavy. Zákon nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o\nsťažnosti nariadil sudcovi, aby prestal porušovať základné právo účastníka konania\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti\nmožno zabezpečiť pracovnoprávnymi prostriedkami len následne a nepriamo,\nvýnimočne až po zistení kárnej zodpovednosti sudcu podľa § 2 ods. 1 zákona č.\n412/1991 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov. Sťažnosť predsedovi súdu, na ktorom\npôsobí sudca, ktorého porušovanie práva sa sťažnosťou namieta, je len jedným z\nprostriedkov dosiahnutia nápravy.\nÚčelom práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je okrem iného\nposkytnutie možnosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený\nporušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nÚstavný súd o podnete namietajúcom porušenie základného práva upraveného\nv čl. 48 ods. 2 ústavy koná, ak navrhovateľ preukáže, že využil právne prostriedky\nochrany, ktoré má podľa § 17 ods. 1, § 21 až 23 zákona č. 80/1992 Zb. alebo ak\npreukáže, že vzhľadom na okolnosti prípadu využitie prostriedkov nápravy podľa\n\n8\n\ncitovaného zákona nemožno pokladať za umožňujúce dosiahnuť účinnú ochranu\npráva upraveného v ustanovení podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Využitie právnej\nmožnosti, v prípade nespokojnosti s vybavením sťažnosti orgánmi štátnej správy,\npožiadať o prešetrenie jej vybavenia Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky alebo predsedu krajského súdu podľa § 27 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. nie\nje však pre začatie konania o podnete namietajúcom porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy\npotrebné splniť.\nNavrhovatelia uplatnili právo upravené v zákone č. 335/1991 Zb. a preto\n5. septembra 1996 podali sťažnosť na nečinnosť súdu Obvodnému súdu Bratislava I.\nOpakovanú sťažnosť podali Okresnému súdu Bratislava I 19. mája 1997.\nPodpredseda Okresného súdu Bratislava I listom z 27. mája 1997 č. Spr\n3253/97 navrhovateľom oznámil, že ich sťažnosť nie je dôvodná, pretože stále\nprebieha príprava pojednávania.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho nálezoch sp. zn.\nII. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995 a sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. februára 1997, účelom\nzákladného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je\nodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania\npred súdom alebo iným štátnym orgánom) domáhajúca sa vydania rozhodnutia.\nSamotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota\nneodstráni, k vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza až\nprávoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony\n(bez ohľadu na ich počet).\nKonanie bez zbytočných prieťahov nie je možné časovo presne ohraničiť.\nUrčenie časovej hranice, uplynutím ktorej môže mať postup v konaní súdu alebo\niného štátneho orgánu povahu prieťahov v konaní, je značne relatívne. Rýchlosť a\ntým aj účinnosť konania je objektívne podmienená charakterom a špecifickými\n\n9\n\nznakmi prejednávanej právnej veci. Dĺžka konania pred súdom môže signalizovať\nnielen prieťahy v konaní, ale aj zložitosť prejednávanej veci. Ako už ústavný súd\nv citovaných nálezoch konštatoval, v každom konaní je potrebné oddeliť pomalé\na neúčinné konanie (konanie s prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej\nlehote) od konania, ktoré sa predlžuje z dôvodu zložitosti vecnej podstaty\nprejednávanej veci.\nZákladnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je jej skutkový stav\na špecifiká príslušnej právnej úpravy (právnych predpisov) vzťahujúcej sa na\nprejednávanú vec.\nZložitosť veci prejednávanej Okresným súdom Bratislava I (Obvodným súdom\nBratislava I), predmetom ktorej bolo vydanie hnuteľných vecí v mimosúdnej\nrehabilitácii bola týmto súdom\n\nuvádzaná i v jeho vyjadreniach, ako dôvod\n\npredlžovania termínu rozhodnutia. V prejednávanej veci, ako už bolo predtým\nuvedené, návrh oprávnených osôb smeroval na vydanie hnuteľných vecí - 310\nzlatých pamiatkových mincí, 162 kusov strieborných pamiatkových mincí, 466 USD,\nfinančnej hotovosti 10 000,- Sk a vkladných knižiek.\nPrameňom právnej úpravy na domáhanie sa vydania týchto hnuteľných vecí je\nzákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov\nv spojení so zákonom č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších\npredpisov. Tento zákon sa podľa jeho § 1 vzťahoval na zmiernenie následkov\nniektorých\n\nmajetkových\n\na\n\niných\n\nkrívd,\n\nktoré\n\nvznikli\n\nobčianskoprávnymi\n\na pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktami, urobenými v období od 25.\nfebruára 1948 do 1. januára 1990 v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti,\nrešpektujúcej práva občanov vyjadrené Chartou Organizácie Spojených Národov,\nVšeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadväzujúcimi medzinárodnými paktami\no občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Zákon\ntiež upravil podmienky uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov\no treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci, alebo zhabania veci, ako aj spôsob\nnáhrady a rozsah týchto nárokov (s poukazom na § 23 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.).\n\n10\n\nNávrh na vydanie označených hnuteľných vecí sa v danom prípade týkal vecí,\nktoré boli zabavené právnemu predchodcovi navrhovateľov v trestnom konaní sp. zn.\nT 304/58 na základe rozsudku Ľudového súdu Senica z 20. januára 1959 v spojení\ns uznesením Krajského súdu Bratislava 4 To 71/59 z 13. februára 1959. Rozsudkom\nv rámci súdnej rehabilitácie Okresného súdu Senica sp. zn. T 304/58 z 30. marca\n1992, právoplatným dňom 1. mája 1992, bol totiž právny predchodca navrhovateľov\npodnetu v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodený. Okresný súd vo svojom\nvyjadrení poukázal na „zložitosť prípravy pojednávania“, ktorá sa prejavila v jej\ntrvaní a na „špecifickú otázku“, ktorú rieši zákon č. 87/1991 Zb. Tá spočíva v tom, že\nmusí byť preukázané, kde sa označené hnuteľné veci nachádzajú.\nPodľa § 5 ods. 1 citovaného zákona povinná osoba vydá vec na písomnú\nvýzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob\njej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec\nnachádza, pričom predmetom reštitučného nároku môže byť len pôvodná hnuteľná\nvec prevzatá štátom (nie iná i keď druhovo totožná).\nUvedené zákonné podmienky, požadované pre úspešné uplatnenie nároku na\nvydanie hnuteľných vecí oprávneným osobám v mimosúdnej rehabilitácii, môžu tieto\nosoby (v danom prípade aj navrhovatelia) splniť iba ojedinele, pri priaznivej zhode\nviacerých okolností. To sa v súdnom konaní prejavuje takmer v nemožnosti uniesť\ndôkazné bremeno. Osobitne je tomu tak v prípade uplatnenia nároku navrhovateľov\nna vydanie takých špecifických hnuteľných vecí, resp. peňažnej hotovosti, ktorých\nidentitu (individualizáciu), ako aj preukázanie, kde sa nachádzajú, by s veľkou\npravdepodobnosťou neboli schopní určiť tak, ako to upravuje zákon č. 87/1991 Zb.\nVychádzajúc z uvedených zákonných podmienok, ako aj z okolností danej veci\n(najmä charakter a druh požadovaných hnuteľných vecí), nie je podľa názoru\nústavného súdu opodstatnené hodnotiť vec prejednávanú pred Okresným súdom\nBratislava I (Obvodným súdom Bratislava I) za vec zložitú s ohľadom na skutkový\nstav. Ústavný súd považoval konanie o vydanie hnuteľných vecí iba za procesne\nzdĺhavé, čo bolo spôsobené v spojitosti s vykonaním väčšieho počtu úkonov, ktoré\n\n11\n\nmali viesť k zisteniu (individualizácie) identity hnuteľných vecí, resp. peňažných\nhodnôt a preukázania, či sa nachádzajú u označených povinných osôb (z hľadiska\nkonania v mimosúdnej rehabilitácii). Zdĺhavosť postupu v konaní nezbavuje však súd\n(sudcu) zodpovednosti za prieťahy v konaní, ak napr. nesprávnou organizáciou práce\nalebo inými nedostatkami vo svojej činnosti spôsobuje predlžovanie konania.\nS ohľadom na ďalšie hodnotiace kritérium, teda na právnu úpravu relevantnú\npre rozhodovanie vo veci, v právnej teórii ale i v aplikačnej praxi sa všeobecne za\nzložité považujú veci, ktoré samostatne alebo kumulatívne:\na) vyžadujú, aby sa na ten istý súbor faktov aplikovalo viac právnych\npredpisov\n\n(právnych noriem),\n\nb) umožňujú, aby tá istá právna norma nadobudla v jej interpretácii viac ako\njeden význam,\nc) predpokladajú navzájom podmienené uváženie,\nd) predpokladajú a umožňujú voľné uváženie.\nVo veci, ktorá bola predmetom sporu medzi oprávnenými osobami a\npovinnými osobami, nebol Okresný súd Bratislava I (Obvodný súd Bratislava I) pri\nrozhodovaní a vydaní rozhodnutia nútený postupovať v zmysle uvedených znakov.\nRozhodnutie veci bolo predovšetkým podmienené a záviselo od predloženia takých\ndôkazov oprávnenými osobami, ktoré by potvrdili ich nárok voči povinným osobám\nna vydanie označených hnuteľných vecí. Rozhodnutie o opodstatnenosti ich nároku\nmalo byť výsledkom aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. o\nmimosúdnych rehabilitáciách a predloženia relevantných dôkazov z ich strany.\nÚstavný súd preto, ani s ohľadom na toto hodnotiace kritérium, nepovažuje\nrozhodovanie o vydanie hnuteľných vecí oprávneným osobám v mimosúdnej\nrehabilitácii za zložitý prípad.\nV konaní o podnete namietajúcom porušenie základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd okrem zložitosti prípadu\nskúma aj to, či sa na ich vzniku nepodieľali aj samotní pisatelia podnetu. Z obsahu\nspisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 74/93 nebolo možné zistiť prieťahy v\n\n12\n\nkonaní zapríčinené samotnými navrhovateľmi. Nakoniec ani sám okresný súd vo\nsvojich vyjadreniach k ich podnetu nenamietal nedostatok ich súčinnosti a aktívneho\nprístupu.\nOkrem zložitosti veci a správania sa navrhovateľa pri rozhodovaní o tom, či\njeho právo upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené, ústavný súd skúmal aj\nčinnosť štátneho orgánu, proti ktorému podnet smeroval, v období, v ktorom bolo\nporušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nnamietané.\nÚstavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá\npovinnosť súdu, ale aj sudcu organizovať prácu tak, aby sa toto právo objektívne\nrealizovalo. Zo spisu okresného súdu, z jeho vyjadrenia k podnetu a faktografie,\npripojenej k tomuto vyjadreniu, ústavný súd zistil, že 6. februára 1995 okresný súd\nuznesením konanie zastavil s poukazom na § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku z dôvodu, že navrhovateľov vyzval na špecifikáciu návrhu. Na výzvu\nnavrhovatelia reagovali tak, že sa odvolali na protokol o domovej prehliadke z roku\n1958 a na znalecký posudok z toho istého roku. Do doby vydania uznesenia o\nzastavení konania, ktoré bolo zrušené uznesením Mestského súdu v Bratislave z 31.\nmája 1995 sp. zn. 10 Co 154/95 v rámci odvolacieho konania s tým, že v konaní súd\nmusí pokračovať a v ďalšom jeho priebehu sa pokúsiť vadu odstrániť, okresný súd\nokrem výzvy navrhovateľom z 21. mája 1993 na predloženie plnej moci a ďalších\ndokladov a už spomenutej výzvy z 27. júla 1994 navrhovateľom na špecifikáciu\nnávrhu, uskutočnil len informatívny výsluch zástupcu navrhovateľov 20. decembra\n1993 a uznesením z 9. januára 1994 vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť. Aj toto\nuznesenie bolo zrušené v rámci odvolacieho konania uznesením Mestského súdu\nBratislava sp. zn. 9 Co 58/94 zo 17. mája 1994 s tým, že odporca v druhom rade mal\nsídlo v obvode pôsobnosti Obvodného súdu pre Bratislavu 1. Ak ide o voľbu medzi\nvšeobecnými súdmi niekoľkých odporcov je rozhodujúce, ktorému súdu bol návrh\npodaný a nie poradie, v akom sú odporcovia uvedení v návrhu. Uznesenie o miestnej\nnepríslušnosti obvodného súdu bolo zrušené v rámci odvolacieho konania z dôvodu\njeho rozporu s § 11 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.\n\n13\n\nÚstavný súd sa nestotožňuje s názorom okresného súdu, že tvrdenie\nnavrhovateľov podnetu o nečinnosti súdu a o zbytočných prieťahoch v konaní\nnezodpovedá skutočnosti. Naopak, okresný súd vyslovil názor že „dôkladná príprava\npojednávania bola vykonaná nad rámec povinností súdu“. Z vyššie uvedených\nprocesných úkonov okresného súdu je nesporné, že za dobu od podania návrhu, t. j.\nod 30. apríla 1993 do rozhodnutia Mestského súdu Bratislava, t. j. do 31. mája 1995,\nkeď zrušil uznesenie Obvodného súdu pre Bratislavu 1 o zastavení konania, t. j. za\ndobu viac ako dva\n\nroky od podania návrhu, zo strany konajúceho súdu v\n\nprejednávanej veci nebolo preukázané také účinné organizovanie práce a úkony\nsudcu, ktoré by zodpovedali ústavou priznanému základnému právu na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho\nporiadku (najmä § 6, § 100 ods. 1 a § 114). V danom prípade išlo jednoznačne o\nspôsobenie zbytočného prieťahu v konaní práve nesprávnym postupom súdu.\nÚstavný súd sa nestotožňuje s názorom okresného súdu, že trojnásobná zmena\nzákonného sudcu, ku ktorej došlo z objektívnych dôvodov v konaní 9 C 74/93, by\nmala byť takou skutočnosťou, ktorá odôvodňovala, že „naštudovanie jednotlivých\nvecí predmetného súdneho oddelenia si objektívne vyžaduje určitý časový priestor“.\nNemožno totiž neuznať námietku navrhovateľov, že „táto skutočnosť nemala byť na\nťarchu navrhovateľov v tom smere, že ich vec nebola bez zbytočných prieťahov\nprerokovaná“. Podľa názoru ústavného súdu nemožno uvedeným tvrdením\nodôvodniť nedostatky v organizácii vykonávania procesných úkonov súdu, a preto ho\nani nie je možné zbaviť zodpovednosti za pomalé konanie.\nV právnom štáte sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré upravuje\nústava. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia\ntými subjektami, ktorým boli priznané.\nPri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní 9 C 74/93 ústavný\nsúd vychádzal z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec\nprerokovala bez zbytočných prieťahov ...“ a v spojitosti s tým, aj z ustanovenia § 6\nObčianskeho súdneho poriadku, že „V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými\n\n14\n\núčastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti,\nktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili“.\nRovnako prihliadal na ďalšie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,\nnajmä na\na) ustanovenie § 100 ods. 1, že „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom\nsúd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a\nrozhodnutá“,\nb) ustanovenie § 103 v znení „Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či\nsú splnené podmienky, za ktorých môže konať“,\nc) ustanovenia § 104 ods. 1 a 2 o zastavení konania, ak ide o taký nedostatok\npodmienok konania, ktorý nemožno odstrániť a v postupe súdu v prípadoch\nnedostatkov podmienok konania, ktoré možno odstrániť,\nd) ustanovenia § 105, že súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať\nvo veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak je uplatnená pri prvom\núkone, ktorý účastníkovi patrí,\ne) ustanovenie § 114 ods. 1, že predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo\nmožné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.\nPodľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, je súd resp. sudca\nzodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, č. 119-A,\ns. 13; rovnako Pierazzini, séria A, č. 231-C, s. 30). Aj tento právny názor je v súlade s\npodstatou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva\nÚstava Slovenskej republiky. Okresný súd Bratislava I mal vychádzať zo skutočnosti,\nže ďalšie úkony súdu ani účastníkov nepovedú k objasneniu vo veci spôsobom, ktorý\nby ovplyvnil rozhodnutie.\nÚstavný súd nehodnotil konanie o vydanie hnuteľných vecí navrhovateľom\nv mimosúdnej rehabilitácii ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu a ani z\ndôvodu stavu právnej úpravy upravujúcej danú problematiku. V tomto konaní nezistil\nani podiel navrhovateľov na vzniku prieťahov v konaní pred Okresným súdom\nBratislava I (Obvodným súdom Bratislava I). V konaní pred týmto súdom vo veci sp.\n\n15\n\nzn. 9 C 74/93 viaceré okolnosti viedli k tomu, že súd dosiaľ právoplatne nerozhodol,\nhoci od podania návrhu na súd ubehli viac ako štyri roky. Na tomto stave majú podiel\nniektoré skutočnosti tak, ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To\nevidentne viedlo k vzniku prieťahov v tomto súdnom konaní. Preto Ústavný súd\nSlovenskej republiky vyhovel podnetu navrhovateľov, a rozhodol tak, ako je uvedené\nvo výroku rozhodnutia.\nP o u č e n i e :\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\nV Košiciach 27. januára 1998\n\nZa správnosť opísaného\n\nJUDr. Richard R a p a n t\n\ntextu:\n\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}