{"guid": "ussr:f59cc061-3d2c-4ed1-aff2-f24dc1f400f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.5.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/98 z 28. 1. 1998", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. januára 1998, sp. zn. I. ÚS 5/98, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.5.1998.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Tibor Šafárik", "sudca_id": 1110, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/tibor-safarik-1110", "datum_vydania": "1998-01-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f59cc061-3d2c-4ed1-aff2-f24dc1f400f8", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.5.1998.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.5.1998.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.5.1998.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 5/98\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\nkonanom 28. januára 1998 predbežne prerokoval podnet\n,\n\n, bytom\n\nna začatie konania o vyslovenie porušenia\n\nzákladného práva upraveného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\nrozhodnutiami Okresného súdu v Komárne č. 9C 19/95 a Krajského súdu v Bratislave\nč. 19 Co 181/96 a takto\nrozhodol:\nPodnet\n\no d m i e t a\n\npre nepríslušnosť Ústavného súdu\n\nSlovenskej republiky na prerokovanie veci.\nOdôvodnenie:\n\nNavrhovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) podnet na začatie konania, ktorým žiadal vysloviť, že Okresný súd v Komárne\na Krajský súd v Bratislave v jeho veci „... nerozhodol v súlade so zákonmi SR a\nspôsobil mu škodu. Z uvedeného dôvodu vzniká podnecovateľovi právo na úhradu\nspôsobenej škody.“.\nZ obsahu podnetu a z pripojených dokladov ústavný súd zistil, že navrhovateľ\nbol kontrahentom na strane kupujúceho vo veci kúpy osobného auta Seat Ibiza GLD.\nPo uzavretí tejto zmluvy mal navrhovateľ zistiť viacero závažných vád a po\n\nneúspešnom rokovaní s predávajúcim o zľave podal na Okresnom súde v Komárne\nžalobu. Touto žalobou žiadal, aby mu súd priznal zľavu z kúpnej ceny tohto vozidla.\nOkresný súd v Komárne v konaní vedenom pod č. 9 C 19/95 žalobu zamietol. V\ndôsledku odvolania navrhovateľa konal vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý v\nkonaní vedenom pod číslom 19 Co 181/96 napadnutý rozsudok súdu I. stupňa\npotvrdil.\nNavrhovateľ v podnete podrobne popísal skutkový stav, za akého došlo jednak\nk samotnej kúpe, najmä však polemizoval so skutkovými a napokon i právnymi\nzávermi oboch súdov, formulovanými v ich rozhodnutiach. Na základe toho dospel k\nzáveru, že oba súdy pri svojom rozhodovaní porušili zákon a svojím „nezákonným“\nrozhodnutím mu spôsobili škodu. Za škodu pritom považoval sumu, ktorá podľa jeho\nvýpočtov predstavovala zľavu z kúpnej ceny a všetky trovy spojené so súdnym\nkonaním, na znášanie ktorých ho súdy zaviazali. Za právny základ svojho podnetu\npovažoval čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.\n(ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z..“) ústavný súd každý návrh (podnet) predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPodľa ods. 2 citovaného ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť návrhy bez\nústneho pojednávania v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov v tomto\nustanovení uvedených. Jedným z takýchto dôvodov, ktorý sa vzťahuje na\nprerokovaný prípad je zistenie, že ústavný súd nie je na prerokovanie veci príslušný.\nNavrhovateľ žiadal vyslovenie, že: a) Okresný súd v Komárne a Krajský súd v\nBratislave nerozhodli v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, b) spôsobili mu\nškodu, na úhradu ktorej by vznikol navrhovateľovi rozhodnutím ústavného súdu\nnárok.\nZ uvedeného vyplýva, že cieľom sledovaným podnetom navrhovateľa bolo\n„plnenie“ (de facto) i keď nekonkretizované a nešpecifikované; za quasi prejudiciálne\nriešenú otázku považoval zmenu rozsudkov vynesených všeobecnými súdmi.\n\n2\n\nNavrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prehodnotil dokazovanie vykonané v\nsúdnej veci a na tom základe prijal záver odlišný od záverov\n\nprijatých v\n\nrozhodnutiach všeobecných súdov. K takémuto postupu však ústavný súd nemá\noprávnenie.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo\nnezávislé a nestranné súdy. Podľa čl. 143 ods. 2 podrobnejšiu úpravu sústavy súdov,\nich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon. Podľa § 1 ods. 2\nzákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a contrario\nústavný súd nepatrí do tejto sústavy súdov. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy\nsú výlučne kompetentné v rámci svojho hierarchického usporiadania rozhodovať vo\nveciach im zverených v prvostupňovom konaní a o riadnych a mimoriadnych\nopravných prostriedkoch. Skutočnosť, že ústavný súd netvorí časť sústavy\nvšeobecných súdov ho vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania\nvšeobecných súdov.\nNie je povinnosťou ústavného súdu uvádzať, ktoré prípady predstavujú\nmožnosť či právomoc ústavného súdu zasahovať do konania všeobecných súdov.\nRámcovo možno uviesť, že ide predovšetkým o spôsob konania všeobecného súdu, a\nteda o dodržanie predpisov procesného charakteru, upravujúcich postup súdov\nrozhodujúcich v konkrétnej veci. V podstate ide o tie, ktoré predpokladajú, vyžadujú\nalebo\n\numožňujú\n\naktívnu\n\nalebo\n\npasívnu\n\núčasť\n\núčastníka\n\nkonania\n\n(jeho\n\nspolupôsobenie). Z tejto skutočnosti vyplýva, že ústavný súd v žiadnom prípade\nnemôže preskúmavať dodržiavanie a aplikáciu takých ustanovení procesných\npredpisov, ktoré sú prejavom nezávislého postavenia súdu a sudcu: ustanovenia o\nhodnotení dôkazov, o výlučnej kompetencii súdu z hľadiska rozsahu dokazovania\natď. Obsah podnetu predstavuje výlučne námietky proti rozsahu dokazovania a jeho\nvyhodnoteniu. Ako už bolo uvedené, k takémuto konaniu a záveru, ako žiadal\nnavrhovateľ, nie je ústavný súd príslušný.\nNavrhovateľ sa v druhej časti podnetu dožadoval postupu upraveného v čl. 46\nods. 3 ústavy, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy\n\n3\n\nalebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a\npodrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Navrhovateľ si\nnesprávne vyložil čl. 46 ods. 3 ústavy v tom smere, že orgánom príslušným na\nrozhodovanie tohto druhu je zrejme ústavný súd z dôvodu, že ide o ústavou upravené\nprávo. Napriek tomu je po právnej stránke problematika uplatňovania náhrady škody\nz titulu prípadného protizákonného rozhodnutia „občianskoprávnou vecou“ v zmysle\nčl. 142 ods. 1 ústavy, na jej prejednanie je preto príslušný všeobecný súd. Odhliadnuc\nod tejto skutočnosti, všeobecne vylučujúcej možnosť ústavného súdu rozhodovať o\nnáhrade akejkoľvek škody, je potrebné uviesť, že zákonom, ustanovujúcim\npodmienky a podrobnosti podľa čl. 46 ods. 4 ústavy je zákon č. 58/1969 Zb. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom. Tento zákon určuje presný postup, ktorý je potrebné dodržať v\nprípadoch, ak sa podmienky pre jeho uplatnenie v inom konaní zistia..\nS ohľadom na uvedené konštatovanie, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona č.\n38/1993 Z. z. rozhodol o odmietnutí podnetu pre nepríslušnosť na prerokovanie veci.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný\nprostriedok.\n\nV Košiciach 28. januára 1998\n\nZa správnosť vyhotovenia:\n\nJUDr. Richard R a p a n t\npredseda senátu\n\n4\n\n5", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}