{"guid": "ussr:f71c7b4b-87af-484f-9c0a-4ffcab3f5f45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 47/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. 2. 1997", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. februára 1997, sp. zn. I. ÚS 47/96, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1996.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1997-02-28", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f71c7b4b-87af-484f-9c0a-4ffcab3f5f45", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1996.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1996.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1996.1/text", "citacie_n": 0, "text": "I. ÚS 47/96\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Šafárika a\nsudcov JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta na verejnom zasadnutí konanom 28. februára\n1997 prerokoval podnet\n\n, bytom v\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Privitzerom, A. Hlinku č. 456, Nováky vo veci porušenia\nústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, v konaní o určenie prednosti k zlepšovaciemu návrhu na Okresnom súde v\nTopoľčanoch vedeného pod sp. zn. 5 C 207/89, a takto\nrozhodol:\nOkresný súd v Topoľčanoch v konaní o určenie autorstva k zlepšovaciemu návrhu sp. zn. 5 C 207/89\nporušil\nprávo\n\nupravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci\n\nbez zbytočných prieťahov.\nOdôvodnenie:\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len \"ústavný súd\") bolo 23. mája 1995 doručené\npodanie\n\noznačené ako \"odvolanie voči postupu vybavenia sťažnosti - čl. 48 ods. 2\n\nÚstavy Slovenskej republiky\". Navrhovateľ v ňom uviedol, že nesúhlasí s uznesením ústavného súdu\nsp. zn. I. ÚS 55/94, ktorým bola odmietnutá jeho ústavná sťažnosť z 18. septembra 1994 pre zjavnú\nneopodstatnenosť, pretože podľa neho \"jasne poukázal v sťažnosti na prieťahy v konaní vo veci sp.\nzn. 5 C 207/89 Okresného súdu v Topoľčanoch\".\nÚstavný súd v konaní sp. zn. I. ÚS 55/94 rozhodol o odmietnutí sťažnosti z dôvodov zjavnej\nneopodstatnenosti, pretože jej pisateľ žiadal, aby ústavný súd preskúmal rozhodnutie o vybavení jeho\nsťažnosti (ktorú podal podľa zákona o štátnej správe súdov) Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pretože, podľa neho, týmito rozhodnutiami boli\nporušené ním označené základné práva. Písomnosti o vybavení sťažností podľa zákona o štátnej\nspráve súdov nemajú povahu rozhodnutí, o ktorých by ústavný súd mohol rozhodovať, a preto uzavrel,\nže predmetné ústavné sťažnosti, ktoré podal sťažovateľ sú zjavne neopodstatnené, a tak ich odmietol\n\npodľa §54 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.\nNeskôr svoje podanie z 23. mája 1995 doplnil podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 17. júla\n1995 a uviedol v ňom, že pojednávajúca sudkyňa porušila zákon aj v tom, keď nerešpektovala\nrozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Nc 26/91, ktorým nebola vylúčená\nz prejednávania veci sp. zn. 5 C 207/89, a napriek tomu odmietla vo veci konať.\nNavrhovateľ postupne doručoval ústavnému súdu písomné doplnenia svojho podania z 23. mája\n1995, ako jeho prílohy a podania adresované iným štátnym orgánom (všeobecným súdom,\nMinisterstvu spravodlivosti Slovenskej republiky).\nZ obsahu podania a jeho doplnení ústavný súd konštatoval, že ide o podnet, ktorým sa jeho pisateľ\ndomáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n\"ústava\") v konaní vo veci 5 C 207/89, teda práva, aby jeho vec bola nielen verejne prerokovaná, ale\naj bez zbytočných prieťahov.\nZa účelom obsahového i formálneho upresnenia podania a jeho doplnení bol 8. februára 1996\nvykonaný informatívny výsluch navrhovateľa\nDo zápisnice z tohto výsluchu\n\n.\nuviedol, že jeho podania smerovali k prieťahom v\n\nkonaniach pred súdmi, pričom poukázal najmä na prieťahy v konaní 5 C 207/89, ktoré dosiaľ nebolo\nprávoplatne skončené a týka sa jeho zlepšovacieho návrhu.\nKonanie, ktorým došlo k porušeniu práva navrhovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov videl najmä v práci sudkyne, ktorá vec pojednávala. K predĺženiu konania došlo, podľa\nneho, okrem iného aj tým, že pri vypracovaní znaleckého posudku sudkyňa neurčila znalcovi lehotu\nna vyhotovenie a odovzdanie znaleckého posudku súdu. Rovnako podľa neho pochybila, keď napriek\nstanovisku Krajského súdu v Bratislave, ktorý posudok znalca považoval za vecne nesprávny, dala nie\nna doplnenie, ale na opätovné vypracovanie, a to tomu istému znalcovi.\nĎalej uviedol, že k porušeniu ním namietaného ústavného práva (na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov) došlo konaním sudkyne aj v tom, že na jeho žiadosť o odročenie pojednávania\nz dôvodu vypovedania zastupovania zástupcom určila mu napriek prosbe len 7 dní, čo považuje za\nveľmi krátku lehotu vzhľadom na špecifikum právnej problematiky. Ďalšie konanie sudkyne\nsmerujúce k porušeniu už spomínaného ústavného práva spočívalo v tom, že zápisnice z pojednávaní,\nnajmä ich obsah, neboli v súlade so samotným rozhodnutím vyneseným súdom.\nKonanie sudkyne vedúce k prieťahom v konaní možno, podľa neho, vidieť aj v tom, že urobila\nviacero procesných chýb, ktoré síce napravil odvolací súd, avšak so značným časovým posunom.\nNavrhovateľ žiadal, aby ústavný súd v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy skonštatoval, že\nna základe ním uvedených tvrdení došlo k porušeniu jeho ústavného práva spočívajúceho v rýchlom,\nspravodlivom rozhodnutí veci, teda bez zbytočných prieťahov v konaní.\n\nÚstavný súd posúdil obsahové a formálne náležitosti takto doplneného podnetu a na neverejnom\nzasadnutí senátu konanom 4. septembra 1996 ho po predbežnom prerokovaní prijal na konanie.\nÚstavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zn. 5 C 207/89 Okresného súdu v Topoľčanoch zistil, že\npredkladateľ podnetu podal 21. novembra 1989 na Okresný súd v Topoľčanoch návrh na určenie, že\nje autorom zlepšovacieho návrhu. Ďalej zistil nasledujúce skutočnosti:\nNa pojednávaní 7. februára 1990 navrhovateľ zmenil návrh a dožadoval sa určenia prednosti k\nzlepšovaciemu návrhu a vyplatenia odmeny za zlepšovací návrh.\nAko zo spisu vyplýva, súd o zmenenom návrhu vôbec nerozhodol a naďalej konal o určení autorstva\nk zlepšovaciemu návrhu. O zmenenom návrhu vôbec nekonal.\nNa tom istom pojednávaní vôbec nevypočul účastníkov konania, i keď boli na pojednávaní prítomní.\nOdročil pojednávanie len preto, že došlo k zmene žalobného návrhu napriek tomu, že o zmenenom\nnávrhu vôbec nekonal.\nNa pojednávaní 5. marca 1990 o pôvodnom (nezmenenom) návrhu súd najskôr vypočul svedka a až\npotom účastníkov konania, i keď títo boli prítomní už na začiatku pojednávania, ako to vyplýva z\nobsahu zápisnice o pojednávaní.\nPri nariaďovaní znaleckého dokazovania, ako to vyplýva z uznesení z 8. marca 1990 na č.l. 72-74\nsúdneho spisu; 9. októbra 1990 č.l. 95 a z 5. decembra 1991 č.l. 169 vôbec neuložil znalcom, v akých\nlehotách majú znalecké posudky vypracovať.\nV jednotlivých prípadoch boli znalecké posudky bez objektívnych dôvodov predložené oneskorene\nsúdu až o niekoľko mesiacov, a to preto, lebo súd nielenže neurčil lehoty, ani znalcov nevyzýval na\npredloženie znaleckého posudku alebo vrátenie spisu.\nPri uložení úloh znalcom poveroval ich riešením právnych otázok a nie riešením otázok odbornotechnických.\nZnalecké dokazovanie nariadil súd bez dostatočne zisteného skutkového stavu.\nRozhodnutie vo veci samej vydal súd bez toho, aby vôbec vypočul navrhovateľa k samotnej skutkovej\npodstate zlepšovacieho návrhu, najmä, za akých okolností tvoril riešenie, ktoré je obsahom\nzlepšovacieho návrhu, hoci sa toho dožadoval.\nOkresný súd neskúmal ani otázku neprítomnosti znalca na pojednávaní 15. septembra 1993, hoci ho\nna pojednávanie predvolal a doručenie predvolania mal vykázané. Súd s ohľadom na túto skutočnosť\nvšak nezdôvodnil (v spise ani v rozsudku), prečo upustil od výsluchu znalca. V ďalšom konaní dal\nznalca vypočuť pred dožiadaným Okresným súdom v Trenčíne. Znalec sa na výzvy tohto súdu na\nvýsluch nedostavil, údajne zo zdravotných dôvodov, avšak toto tvrdenie znalca súd nijako nepreveril.\nPrvostupňový súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, keď nedoplnil dokazovanie tak, ako\nbolo odvolacím súdom nariadené.\n\nVec bola uznesením 20 Co 169/95 z 13. júla 1995 Krajského súdu v Bratislave zrušená a vrátená\nprvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie; doposiaľ nie je právoplatne skončená.\nÚstavný súd písomne 5. septembra 1996 vyzval Okresný súd v Topoľčanoch na vyjadrenie sa k\npodnetu\n\nnajmä,\n\n1. aby zaujal stanovisko k námietkam navrhovateľa v podaní z 20. mája 1995 - na postup\npojednávajúcej sudkyne JUDr. Krajčírovej a na prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 5 C 207/89,\n- k jednostrannému šetreniu sťažnosti predsedom Okresného súdu v Topoľčanoch z 12. decembra\n1992 voči JUDr. Krajčírovej a k jej krivej výpovedi,\n- k stotožneniu sa názoru predsedu okresného súdu a týkajúceho sa jednostranného výsledku šetrenia\nsťažnosti s predsedom krajského súdu JUDr. Lehoťákom z 11. marca 1992 a k protizákonnému\npostupu zaplatenia 200,- Kčs účastníkom konania\n\n,\n\n2. aby sa vyjadril k tvrdeniu navrhovateľa v podaní z 15. júla 1995, že sudkyňa JUDr. Krajčírová\nporušila zákon, keď ako osoba znalá práva, nerešpektovala rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave\nz 30. septembra 1991 sp. zn. 11 Nc 26/91, kde sa uvádza, že nebola vylúčená z pojednávania a\nrozhodovania veci sp. zn. 5 C 207/89 a predsa vo veci odmietla konať,\n3. aby sa vyjadril k tvrdeniu navrhovateľa v podaní z 1. októbra 1995, v ktorom poukazuje na cielený\npostup porušenia zákona v uznesení sp. zn. 5 C 207/89 z 5. decembra 1991 JUDr. Krajčírovou a to\nneurčením termínu vypracovania znaleckého posudku Ing. Novákom,\n4. aby sa vyjadril k námietke uvedenej v podaní a vzťahujúcej sa na predsedu okresného súdu, že bez\noverenia si tvrdenia sudkyne v spise, že lehota bola znalcovi určená, uviedol nepravdu, ktorá mala\npodstatný význam pre rozhodnutie opodstatnenej sťažnosti a naplnila pojmové znaky trestného činu\nkrivej výpovede sudkyne JUDr. Krajčírovej s porušením sudcovskej etiky,\n5. aby sa vyjadril k tvrdeniu, že vedome a cielene bol zakrývaný dôkaz - prieťahy v konaní s\nporušením sudcovskej etiky s tým, aby sa vyhlo postupu voči JUDr. Krajčírovej podľa §16 zákona č.\n82/1990 Zb.,\n6. aby sa vyjadril k tvrdeniu, že došlo k závažnému porušeniu sudcovskej etiky a k postupu súdu\nuvedenom v podaním z 23. februára 1996 marenie dokazovania vo veci 5 C 207/89 JUDr.\nKrajčírovou, ktorá odoprela žiadosť\n1991 svedka\n\npredvolať na pojednávanie 9. septembra\n\n,\n\n7. aby sa vyjadril k námietkam uvedeným v zápisnici z informatívneho výsluchu\nz 8. februára 1996\n- že konaním Okresného súdu v Topoľčanoch došlo k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na\nverejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prácou sudkyne JUDr. Krajčírovej, ktorá vec\npojednávala, okrem iného aj v tom, že znalcovi neurčila lehoty na odovzdanie posudku súdu,\n\n- že rovnako pochybila, keď napriek stanovisku Krajského súdu v Bratislave uvedenému v uznesení\nsp. zn. 20 Co 169/95, ktorý posudok znalca Ing. Nováka považoval za vecne nesprávny, dala ho na\nposúdenie nie kontrolnému znalcovi, ale len na opätovné vypracovanie tomu istému znalcovi,\n- že napriek jeho prosbe sudkyňa odročila pojednávanie v predmetnej veci len na sedem dní, dokedy\nsi mal zvoliť nového zástupcu, čo vzhľadom na špecifikum právnej problematiky nebolo možné,\n- že zápisnice z pojednávaní (najmä ich obsah) neboli v súlade so samotným rozhodnutím\nvyneseným súdom,\n- že pojednávajúca sudkyňa urobila viacero procesných chýb, ktoré síce napravil odvolací súd, avšak\nso značným časovým posunom,\n- že sudkyňa odmietla protokolovať jeho vyjadrenia ako účastníka konania k meritu veci, napriek\npriamym žiadostiam, aby v zápisnici boli uvedené.\nPredseda Okresného súdu v Topoľčanoch v písomnom vyjadrení zo 17. septembra 1996 sp. zn. Spr\n770/96 uviedol nasledovné:\nVec 5 C 207/89 napadla na tunajší súd dňa 21.11.1989 do senátu 5 C, v ktorom konala sudkyňa\ntunajšieho súdu JUDr. Krajčírová, a to do mesiaca júna 1993. Od tej doby JUDr. Krajčírová koná v\ntrestných veciach a v horeuvedenej veci pokračuje v konaní sudca Marián Mokoš.\nZaujatie stanoviska k otázkam:\n1.\n- V roku 1992 sťažnosť\n\nšetril predseda súdu JUDr. Ďuriš, ktorý pri šetrení postupoval podľa\n\nzákona č. 335/1991 Zb. Jeho šetrenie nebolo jednostranné, keďže sudkyni bola daná výtka pre\npochybenie, keď v uznesení o ustanovení znalca neurčila znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého\nposudku s prihliadnutím na to, že ide o komplikovanú vec. Nie je zrejmé, čo má na mysli pisateľ pod\nkrivou výpoveďou sudkyne, a preto k tomu nie je možné zaujať stanovisko.\n- Výsledok šetrenia sťažnosti predsedom krajského súdu JUDr. Lehoťákom z 11.3.1992 nie je\ntunajšiemu súdu známy, a tiež nie je nič známe o zaplatení 200,- Kčs, keďže krajský súd neoznamuje\nsúdu I. stupňa výsledok šetrenia sťažnosti, a preto nemožno zaujať stanovisko.\n2.\nOdvolací súd uznesením č. 11 Nc 26/91 z 30.9.1991 (č.l. 166-167) opakovane rozhodol o tom, že\nJUDr. Krajčírová nie je vo veci zaujatá a spis sa vrátil tunajšiemu súdu 13.11.1991, pričom JUDr.\nKrajčírová už dňa 14.11.1991 dala úpravu na doručenie uznesenia účastníkom a dňa 5.12.1991\nustanovila znalca a konala aj ďalej vo veci. Nie je teda pravdivé tvrdenie\nveci konať.\n3.\n\nže odmietla vo\n\nUznesenie o ustanovení znalca Ing. Nováka zo dňa 5.12.1991 (č.l. 168-169) skutočne neobsahuje\ntermín vypracovania znaleckého posudku, pričom znalec sám oznámil súdu dňa 26.2.1992, že je\npracovne zaneprázdnený a posudok môže podať po 21.4.1992. Z tohoto pochybenia JUDr. Krajčírovej\nnemožno však vyvodiť záver \"o cielenom postupe porušenia zákona\".\n4.\nPredseda súdu JUDr. Ďuriš v odpovedi zo dňa 12.2.1992 na sťažnosť\n\nuvádza, že znalcovi\n\nbola daná jednomesačná lehota na vypracovanie posudku podľa vyjadrenia JUDr. Krajčírovej, avšak\nvo vyjadrení JUDr. Krajčírovej zo dňa 11.2.1992 sa táto skutočnosť neuvádza. Z čoho vychádzal\npredseda súdu, ktorý je v súčasnosti nebohý, nie je možné už dnes zistiť. Keďže JUDr. Krajčírová\nnetvrdila, že dala znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, nemožno u nej hovoriť o\nporušení sudcovskej etiky, ani o naplnení znakov trestného činu krivej výpovede.\n5.\nO vedomom a cielenom zakrývaní prieťahov v konaní s porušením sudcovskej etiky JUDr.\nKrajčírovej nie je možné hovoriť a prípadné prehodnocovanie odpovedí na sťažnosti Jamrišku, resp.\nich vybavenie aj nadriadenými orgánmi, nepatrí do mojej kompetencie.\n6.\nPisateľ\n\nžiadal vypočuť svedka\n\nako experta na právo, ktorý mal súdu\n\nvysvetliť zákon o zlepšovacích návrhoch, keďže mal byť prítomní pri tvorbe tohto zákona (č.l. 160).\nPodľa §15 O.s.p. pred novelizáciou, rozsah dokazovania a ktorý dôkaz súd vykoná, určuje súd a keď\nJUDr. Krajčírová rozhodla, že svedka nevypočuje, postupovala zákonne a vzhľadom na to, k akej\nproblematike mal byť svedok vypočutý podľa požiadavky\n\n, rozhodla zrejme správne a\n\nnedošlo z jej strany k porušeniu sudcovskej etiky (nemôže byť vypočúvaný svedok, ktorý má súdu\nvysvetľovať právo).\n7.\nNedošlo k porušeniu práva\n\nako účastníka na verejné prerokovanie veci, pretože verejnosť\n\nnebola nikdy vylúčená na pojednávaní, ktoré viedla JUDr. Krajčírová. V uzneseniach o ustanovení\nznalcov na č.l. 72, 74, 94, 169 síce JUDr. Krajčírová neurčila lehotu, ale znalci podali posudky\nv podstate v lehote jeden mesiac, až na znalca Ing. Nováka. U tohto znalca došlo k prieťahom pri\nvypracovaní znaleckého posudku pre chorobu, pracovnú zaneprázdnenosť a mimoriadnu\nkomplikovanosť v danej veci. Je potrebné tiež brať do úvahy, že znalcov z odboru tepelné energetické\nzariadenia je veľmi málo a súd nemá ani na výber v prípade komplikácií ustanoviť iného znalca.\n- Uznesením č. 20 Co 169/95 (v podnete nesprávne uvedené číslo 2 Co 169/95) bol zrušený\nmedzitýmny rozsudok tunajšieho súdu 5 C 207/89 zo dňa 25.1.1995 sudcu Mokoša (JUDr. Krajčírová\nod júna 1993 vo veci už nekoná) na odvolanie odporcu a ani nie\n\n. V uvedenom uznesení sa\n\nkonštatuje okrem iného, že je potrebné odstrániť rozdielne závery znalcov a nie, že znalecký posudok\n\nIng. Nováka je vecne nesprávny. Sudca Mokoš vypočúval znalcov vzhľadom na rozdielne závery a\nnariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom Ing. Zavodnovom (č.l. 306). Tvrdenie\n\n, že\n\nJUDr. Krajčírová postupovala v rozpore s uznesením odvolacieho súdu je nepravdivé.\n- Zo zápisníc o pojednávaní, ktoré viedla JUDr. Krajčírová nevyplýva, že by\n\npožadoval\n\nodročenie pojednávania na dlhšiu dobu z dôvodu, že si chce zvoliť nového zástupcu. Na prvé\npojednávanie dňa 10.1.1990 sa\n\nnedostavil a telefonicky oznámil súdu, že bude mať\n\nprávneho zástupcu. Dňa 15.1.1990 oznámil súdu meno svojho zástupcu a potom bol určený ďalší\ntermín pojednávania až na 7.2.1990. Ďna 8.1.1991 oznámil\n\nsúdu, že svojmu zástupcovi\n\nodvoláva plnú moc (č.l. 119) a oznámil súdu nového zástupcu \"včas\". Dňa 13.3.1991 si zvolil za\nzástupcu JUDr. Kákoša (č.l. 135), ktorý ho prvýkrát zastupoval na odvolacom súde dňa 20.3.1991 a\nzastupoval ho až do tej doby, pokým vo veci konala JUDr. Krajčírová (jej posledný úkon č.l. 192).\nTvrdenie pisateľa aj v tomto smere nie je teda pravdivé.\n- Zápisnice o pojednávaní zachytávajú priebeh dokazovania a práve z týchto dôkazov vychádza súd\npri svojom rozhodnutí. Nebolo zistené, že by obsah zápisníc nebol v súlade s rozhodnutím.\n- Procesné chyby, ktoré urobila JUDr. Krajčírová, boli dôvodom, pre ktoré bol jej rozsudok zo dňa\n21.1.1991 č.l. 125-128 zrušený odvolacím súdom, avšak odvolací súd tieto procesné chyby\nnenaprával, len ich konštatuje v zrušujúcom uznesení č.l. 136.\n- V zápisnici o pojednávaní zo dňa 17.6.1991\n\nnamieta zaujatosť súdu práve z toho dôvodu,\n\nže na predchádzajúcom pojednávaní nebolo protokolované jeho stanovisko v celom rozsahu, avšak\nodvolací súd jeho námietke o zaujatosti súdu nevyhovel. V iných zápisniciach nebolo zistené, že by\nžiadal výslovne niečo protokolovať a súd by to odmietol, alebo že by namietal neúplnú\nprotokoláciu.\nPredseda Okresného súdu v Topoľčanoch bol toho názoru, že zo strany konajúcej sudkyne nedošlo k\nprieťahom v konaní, i keď čiastočne priznáva, že JUDr. Krajčírová sa dopustila procesných\npochybení, keď znalcom pribratým v predmetnom konaní neurčila lehotu na vypracovanie znaleckého\nposudku.\nObčiansky súdny poriadok upravuje právo občana ako účastníka konania dožadovať sa nápravy v\nprípadoch, ak súd neuskutočňuje konanie rýchle a účinne a tým porušuje jeho právo na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov.\nPodľa §6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov v konaní možno podať\nsťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti o sťažnostiach na postup súdu a o ich\nvybavovaní podľa ustanovenia §6 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. upravujú osobitné zákony: takým je\nv tomto prípade zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe\nsúdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov.\nSťažnosť podaná podľa citovaných predpisov nemá povahu opravného prostriedku, ale je právnym\nprostriedkom umožňujúcim účastníkovi konania uchádzať sa o dosiahnutie nápravy, ak súd porušuje\n\njeho základné právo na prerokovanie veci nielen verejne, ale aj bez zbytočných prieťahov upravené v\nčl. 48 ods. 2 prvej vete ústavy. Zákon nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti\nnariadil sudcovi, aby prestal porušovať základné právo účastníka konania na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečiť pracovnoprávnymi\nprostriedkami len následne a nepriamo, výnimočne až po zistení kárnej zodpovednosti sudcu podľa §2\nods. 1 zákona č. 412/1991 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov. Sťažnosť predsedovi súdu, na ktorom\npôsobí sudca, ktorého porušovanie práva sa sťažnosťou namieta, je len jedným z prostriedkov\ndosiahnutia nápravy.\nÚčelom práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie možnosti súdu, aby sám odstránil\nprotiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nÚstavný súd o podnete namietajúcom porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy koná, ak\nnavrhovateľ preukáže, že využil právne prostriedky ochrany, ktoré má podľa §17 ods. 1, §21 až 23\nzákona č. 80/1992 Zb. alebo ak preukáže, že vzhľadom na okolnosti prípadu využitie prostriedkov\nnápravy podľa citovaného zákona nemožno pokladať za umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva\nupraveného v ustanovení podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Využitie možnosti, v prípade nespokojnosti s\nvybavením sťažnosti orgánmi štátnej správy, požiadať o prešetrenie jej vybavenia Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky alebo predsedu krajského súdu podľa §27 ods. 1 zákona č.\n80/1992 Zb. nie je pre začatie konania o podnete namietajúcom porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy\npotrebné splniť.\nZotrvávanie na požiadavke, aby navrhovateľ vyčerpal v každom prípade, ešte pred začatím konania\npred ústavným súdom, všetky prostriedky, ktoré poskytuje zákon č. 80/1992 Zb. by mohlo viesť k\nďalšiemu predĺženiu porušovania ústavou priznaného práva na prejednanie veci bez zbytočných\nprieťahov.\nNavrhovateľ uplatnil svoje právo upravené v ustanovení § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. v spojení\n§17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. a podal sťažnosť predsedovi Krajského súdu v Bratislave 3. augusta\n1995 a 2. októbra 1995 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.\nPredseda Krajského súdu v Bratislave listom z 24. augusta 1995 sp. zn. Spr 624/95 oznámil, že\nsťažnosť je neopodstatnená.\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom zo 4. septembra 1995 sp. zn. 5225/1995-41\noznámilo sťažovateľovi, že jeho sťažnosť nemá právne opodstatnenie, keďže Občiansky súdny\nporiadok zákon č. 519/1991 Zb. neupravuje ako mimiriadny opravný prostriedok sťažnosť pre\nporušenie zákona.\nS prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti prípadu, Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o\nprijatí podnetu\n\nna konanie vo veci ochrany práva, ktoré z čl. 48 ods. 2 ústavy\n\nvyplývajú predkladateľovi podnetu.\n\nÚčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v\nktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci\nna štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Právnu istotu vytvára až jeho právoplatné\nrozhodnutie. Preto na ochranu a zabezpečenie splnenia ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v\ndanom prípade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) nestačí iba prerokovanie veci\nštátnym orgánom.\nNa druhej strane konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné presne časovo ohraničiť. Rýchlosť a\núčinnosť konania je podmienená objektívne, charakterom prejednávanej veci.\nPrejednávanie návrhu o určenie prednosti k zlepšovaciemu návrhu a vyplatenenie odmeny za\nzlepšovací návrh, o ktorom súd konal, je právne zložitým prípadom.\nPrávna zložitosť prípadu však nezbavuje sudcu zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené\nnesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou\nnepripravenosťou na pojednávanie, neodborným využitím času určeného na pojednávanie,\nneodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia\nskutkového stavu.\nV konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa\nosoba, ktorá podala podnet vo veci porušenia práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.\nSprávaním sa účastníka konania sa súd môže zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní, len ak v\ndôsledku správania sa účastníka došlo k spomaleniu postupu v konaní.\nPri zvažovaní priameho vplyvu správania sa účastníka konania na jeho dĺžku nemožno však\nobjektívne akceptovať často ľudsky pochopiteľný \"negatívny\" vzťah ku kauze, nedosahujúci inak\núroveň zaujatosti. Súd má nielen možnosť, ale i povinnosť využiť už spomínané procesné prostriedky\nna ukončenie veci v primeranej lehote.\nPrieťahy v konaní, ktoré zapríčinil aj účastník konania, nevylučujú však a priori zodpovednosť\norgánu, ktorý vo veci koná, len preto, že o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je\nprimerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený práve nesprávnym postupom\nsúdu.\nTento právny názor ústavného súdu zodpovedá aj súdnej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva v\nStrassburgu (ďalej len \"Súd pre ľudské práva\") v podobnom prípade vo veci König, séria 1 č. 27, kde\ndospel k záveru, že zodpovednosť štátu vzniká, ak v konaní, okrem prieťahov spôsobených\núčastníkom konania nastanú aj iné prieťahy, ktoré možno pripísať štátnym orgánom. Súd pre ľudské\npráva vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen \"Dohovor\"), a to napriek námietkam nemeckého štátu, že sťažovateľ zapríčinil prieťahy v konaní\ntým, že často menil svojich právnych zástupcov, podával početné opravné prostriedky a na rôznych\nstupňoch konania neraz navrhoval nové dôkazy.\n\nZ obsahu spisu totiž vyplýva, že\n\nnamietal aj zaujatosť pojednávajúcej sudkyne, v\n\ndôsledku čoho došlo k predĺženiu konania, avšak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nemožno\nkonštatovať, že jeho námietka zaujatosti sudkyne bola príčinou prieťahov v konaní.\nOkrem zložitosti veci a správania sa navrhovateľa pri rozhodovaní o tom, či jeho právo upravené v čl.\n48 ods. 2 bolo porušené, ústavný súd skúmal aj činnosť štátneho orgánu, proti ktorému podnet\nsmeroval, v období, v ktorom bolo porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nnamietané.\nPre konanie na ústavnom súde a posúdenie prieťahov v konaní o určenie prednosti k zlepšovaciemu\nnávrhu a vyplatenie odmeny za zlepšovací návrh je rozhodujúce obdobie po prijatí Ústavy Slovenskej\nrepubliky, t.j. po 1. septembri 1992.\nPodľa právneho názoru Súdu pre ľudské práva pri hodnotení prieťahov v konaní vo veci, kde sa počas\nkonania účastníkovi priznalo právo v dôsledku zmeny právnej úpravy, treba brať do úvahy aj stav, v\nktorom sa nachádza konanie ku dňu podania podnetu na ústavný súd (Bagetta Case. Publications of\nthe European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions. Köln - Berlin - Bon München, Carl Heymans Verlag KG, 1987 č. 119-B, s. 32. Tamže. Rovnako Milasi Case, s. 45).\nPrávo na konanie bez prieťahov upravovali všetky procesné zákony platné v štátnom útvare, ktorého\nsúčasťou do konca roku 1992 bola aj Slovenská republika, a ktoré v dôsledku recepcie práva sa stali\nprameňom práva Slovenskej republiky, pretože neodporujú princípom upraveným Ústavou Slovenskej\nrepubliky. Občiansky súdny poriadok v §6 ustanovuje, aby súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi\nkonania postupoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Rovnako aj v §100 citovaného\nprávneho predpisu je upravené, že akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších\nnávrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, tiež §114 ods. 1 ustanovuje, že\npredseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jednom\npojednávaní.\nTieto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa vzťahujú aj na rozhodovanie o určenie autorstva\nk zlepšovaciemu návrhu, pretože platili skôr, než sa začalo konanie vo veci samej.\nÚprava práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako základného práva upraveného v\nústave, závažným spôsobom zmenila podmienky jeho výkonu, zabezpečenia i ochrany, ktoré súd mal\nvziať na zreteľ pri rozhodovaní o svojom postupe v konaní o určenie autorstva k zlepšovaciemu\nnávrhu.\nPo ustanovení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavou, bolo\npovinnosťou sudcu zmeniť prístup k práci tak, aby sa ním umožnilo uplatnenie ústavného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože v právnom štáte sa\nosobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré upravuje ústava.\n\nÚstavný súd síce hodnotí konanie o priznanie autorstva k zlepšovaciemu návrhu ako právne náročnú\nvec z hľadiska skutkového stavu, čo však ale nie je dôvodom preto, aby súd v takejto veci konal tak,\nže došlo k neprimeraným prieťahom v konaní.\nV konaní o priznanie prednosti k zlepšovaciemu návrhu a vyplatenie odmeny za zlepšovací návrh\nnezistil ústavný súd také správanie\n\n, ktoré by spôsobilo, že súd dosiaľ právoplatne\n\nnerozhodol.\nV konaní o určenie prednosti k zlepšovaciemu návrhu viaceré okolnosti viedli k tomu, že súd od roku\n1989 dosiaľ právoplatne nerozhodol. Na tomto nepriaznivom stave sa podieľajú najmä nedostatky v\nčinnosti súdu konajúceho vo veci samej, predovšetkým nedodržanie postupu v konaní podľa právnych\npredpisov, zameranie jednotlivých procesných úkonov bez potrebného uváženia ich významu pre\nmeritórne rozhodnutie o veci, čo viedlo k zbytočným prieťahom v konaní.\nPodľa rozhodnutí Súdu pre ľudské práva, sudca je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie\nkonania (Capnano, séria A č. 119-A, s. 13; rovnako Pieriazzini, séria A, č. 231-C, s. 30). Aj tento\nprávny názor je v súlade s podstatou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré\npriznáva občanovi ústava.\nPreto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohoto rozhodnutia.\nÚstavný súd podľa §29 ods. 5 zákona č. 38/1993 Z.z. vyzval účastníkov konania, aby sa v určenej\nlehote písomne vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, pretože v opačnom prípade ústavný súd\nbude predpokladať, že nemajú námietky, aby konal bez ústneho pojednávania. Okresný súd v\nTopoľčanoch 23. januára 1997 doručil vyjadrenie, v ktorom ústavnému súdu oznamuje, že ako\núčastník konania netrvá na tom, aby sa vo veci I. ÚS 47/96 konalo ústne pojednávanie. Navrhovateľ\nsa v určenej lehote, ani do rozhodnutia ústavného súdu nevyjadril, a preto ústavný súd konal bez\nústneho pojednávania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať\nopravný prostriedok.\nV Košiciach 28. februára 1997\n\nZa správnosť opísaného textu\nAngela Bandréová predseda senátu", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}