Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/98 z 3. 6. 1998
Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 3. júna 1998, sp. zn. I. ÚS 41/98, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.41.1998.1
Ústavný súd Slovenskej republiky | I. ÚS 41/98 | ECLI:SK:USSR:2016:1.US.41.1998.1 | 1998-06-03 | Uznesenie
Oblasť práva: Ústavné právo
Citované ustanovenia: čl. 16 ods. 2 Ústavy, čl. 17 ods. 2 Ústavy, čl. 19 ods. 1 Ústavy, čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 50 ods. 1 Ústavy, čl. 50 ods. 2 Ústavy, čl. 127 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2, Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2, Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2, Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/22a0886f-4223-4697-b6d4-7bc84a1edcbb
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.41.1998.1

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 41/98

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom
3. júna 1998 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

t. č. vo výkone trestu NVÚ

, zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Kuzmom, Košice proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 4 To 29/97 z 2. júla 1997 pre porušenie čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 19
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť

odmieta

pre nepríslušnosť Ústavného

súdu Slovenskej republiky na prerokovanie veci.

Odôvodnenie:

(ďalej len „sťažovateľ“) podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) sťažnosť "... proti právoplatnému rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR v Bratislave vo veci 4 To 29/97 zo dňa 2. 7. 1997 pre porušenie
základných práv a slobôd garantovaných Ústavou SR ...".

Túto sťažnosť neskôr na výzvu ústavného súdu niekoľkými podaniami
doplnil. I po neskorších úpravách (doplneniach) ostalo podanie po procesnej stránke z
hľadiska jeho formy sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“).
Sťažovateľ uvádza viaceré články ústavy, ktoré mali byť postupom prakticky
všetkých orgánov činných v jeho trestnej veci porušené a ktoré predstavujú jeho
základné práva a slobody. Podľa jeho názoru išlo o čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 19
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1,2 ústavy, ktoré mali porušovať vyšetrovateľ,
prokurátor a súdy oboch stupňov, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím
uznesením o zamietnutí odvolania sťažovateľa všetky tieto porušenia prehliadol,
naviac sám sa mal niektorých dopustiť.
Pokiaľ ide o obsah sťažnosti, jej dôvody, sťažovateľ jednak v pôvodnej
sťažnosti a neskôr v podaniach z 12. októbra 1997 a 18. októbra 1997 mimoriadne
podrobne rozoberá z hľadiska svojho nazerania vykonávanie dôkazov, správanie sa
predstaviteľov orgánov činných v trestnom konaní a napokon vyhodnocovania
vykonaných dôkazov. V súhrne vyslovuje presvedčenie o tom, že počnúc
vyšetrovateľom a končiac Najvyšším súdom Slovenskej republiky, konali tieto
inštitúcie v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, Trestného
zákona a tým i ústavy.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti
právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov
štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva
a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo v Slovenskej republike
nezávislé a nestranné súdy. Podľa čl. 142 ods. 1 súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a v trestnoprávnych veciach. Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria
Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. Ods. 2 tohto ustanovenia
špecifikuje § 1 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb., podľa ktorého - a contrario - ústavný
súd do sústavy všeobecných súdov nepatrí. Z toho dôvodu nie je príslušným na
preskúmavanie rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi. Takýto postup by bol v
rozpore s citovanými článkami ústavy.

2

Naviac ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. II. ÚS 36/94, II.
ÚS 126/95) vyslovil, že súdy ako orgány štátnej moci nemožno zaradiť medzi
orgány, ktoré sú vymenované v čl. 127 ústavy. Ich rozhodnutia nie sú rozhodnutiami
podľa tohto článku.
Keďže zmyslom a cieľom predbežne prerokovávanej sťažnosti bolo - ako to v
jej závere sťažovateľ uvádza - dosiahnuť zopakovanie, rozšírenie a najmä iné
vyhodnotenie dokazovania, a tým aj zmenu rozhodnutí súdov, nemohol byť
sťažovateľ pred ústavným súdom úspešný. Nezávislosť všeobecného súdnictva,
praktizovaná v jeho inštančnom usporiadaní prejavuje sa predovšetkým v oblasti,
ktorá je sťažnosťou napadnutá: v oblasti dokazovania a jeho hodnotenia.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.
ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia môže ústavný súd
odmietnuť návrhy (sťažnosti) vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je príslušný.
Nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie veci je neodstrániteľnou
prekážkou, brániacou prejednať vec. Z uvedeného dôvodu rozhodol ústavný súd tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.

V Košiciach 3. júna 1998

Za správnosť vyhotovenia:

JUDr. Ján K l u č k a
predseda senátu

3

4