{"guid": "ussr:0f8e8a4f-03db-4d99-afaf-c54b86cc3b4c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.40.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 40/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/99 z 17. 6. 1999", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. júna 1999, sp. zn. I. ÚS 40/99, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.40.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Viera Mrázová", "sudca_id": 1103, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/viera-mrazova-1103", "datum_vydania": "1999-06-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "nazov": "čl. 128 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0f8e8a4f-03db-4d99-afaf-c54b86cc3b4c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.40.1999.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.40.1999.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.40.1999.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 40/99\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\n17. júna 1999 predbežne prerokoval návrh skupiny 46 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (podľa listiny navrhovateľov), zastúpenej Petrom Kresákom,\nposlancom Národnej rady Slovenskej republiky, vo veci výkladu čl. 102 písm. i)\nÚstavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\nNávrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (podľa listiny\nnavrhovateľov) o výklad ustanovenia čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky\no d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)\nbol 17. mája 1999 doručený návrh skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky (podľa listiny navrhovateľov priloženej k návrhu), zastúpenej jej\nposlancom Petrom Kresákom, na začatie konania o výklad ústavných zákonov podľa\nčl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Žiadali v ňom o výklad\nustanovenia čl. 102 písm. i) ústavy, pretože, podľa ich názoru, o jeho výklade vznikol\nspor medzi touto skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„Národná rada“) a predsedom vlády Slovenskej republiky „v zastúpení prezidenta\nrepubliky“ (ďalej len „predseda vlády vykonávajúci ústavné právomoci prezidenta“).\nZ obsahu návrhu ústavný súd zistil, že spor sa týka rozhodnutia o amnestii\npredsedu vlády vykonávajúceho ústavné právomoci prezidenta z 3. marca 1998\n(uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 55/1998 Z.z.) a jeho ďalšieho rozhodnutia\no amnestii zo 7. júla 1998 na odstránenie sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z\n3. marca 1998 (uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 214/1998 Z.z.).\nNavrhovateľ „v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\nv znení zákona č. 293/1995 Z.z.“ navrhol, aby\n\nv záujme hospodárnosti konania\n\nústavný súd po prijatí podnetu spojil ho na spoločné konanie s návrhom skupiny 37\nposlancov Národnej rady, zastúpenej jej poslancom Tiborom Cabajom, o výklad\nrovnakého článku ústavy, ktorý bol prijatý na ďalšie konanie 4. mája 1999 (týkal sa\nsporu o výklad ustanovenia čl. 102 písm. i) v súvislosti s rozhodnutím o amnestii\npredsedu vlády vykonávajúceho ústavné právomoci prezidenta z 8. decembra 1998\nuverejneného v Zbierke zákonov pod č. 375/1998 Z.z.).\nV návrhu poslanci uviedli, že spor medzi nimi a predsedom vlády\nvykonávajúcim ústavné právomoci prezidenta „spočíva v skutočnosti, že skupina\nposlancov pokladá rozhodnutie predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 (v jej\naboličnej časti) a rovnako aj jej opravu uskutočnenú rozhodnutím o amnestii zo dňa 7.\njúla 1998 za tak závažné zneužitie oprávnení prezidenta, ktoré je v rozpore nielen so\nzmyslom, účelom a obsahom samotnej amnestie, ale najmä s obsahom článku 1 v\nspojení s článkom 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, a ktoré im bráni v\nriadnom výkone poslaneckých funkcií, ako sú tieto zakotvené najmä v článku 73 ods.\n2 a v článku 78 ods. 2 (nepochybnosť o spornosti danej veci potvrdil ústavný súd v I.\nÚS 30/99 zo dňa 4. mája 1999), a tiež v čl. 50 ods. 1 Ústavy SR“.\nPostup predsedu vlády vykonávajúceho ústavné právomoci prezidenta v oboch\noznačených rozhodnutiach o amnestii považovali navrhovatelia za zneužitie inštitútu\n\n2\n\namnestie na to, aby „vylúčil trestnoprávnu zodpovednosť osôb, ktoré sa podieľajú na\nštátnej moci za trestné činy spáchané v súvislosti s výkonom verejnej moci v štáte\n(zo spáchania trestných činov, na ktoré sa vzťahovala prvá a druhá amnestia je\npodozrivý bývalý minister vnútra a vysokí funkcionári Slovenskej informačnej\nslužby), ktoré majú celospoločenský dopad - t.j. v prípade, keď zjednodušene\npovedané, predstavitelia vládnej moci udelia amnestiu sami sebe“.\nS ohľadom na to, že „v prípade článku 102 písm. i) Ústavy SR ide\no ustanovenie,\n\nktoré môžu prezidenti Slovenskej republiky (ich zástupcovia)\n\nv budúcnosti opakovane používať, skupina poslancov navrhuje, aby Ústavný súd\nSlovenskej republiky podal nasledovný výklad: „Jediné ustanovenie Ústavy\nSlovenskej republiky limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta\nSlovenskej republiky, je obsiahnuté v sľube, ktorý skladá a v ktorom sa zaväzuje, že:\n„Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať\nústavu a ostatné zákony“ (čl. 104 ústavy). Preto len záujmy občanov, zachovávanie a\nobhajoba Ústavy Slovenskej republiky a ostatných zákonov sú jediné ústavne\nupravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky zohľadňuje pri výkone svojej\nústavnej právomoci upravenej v čl. 102 písm. i) Ústavy SR. Záujmom občanov\nSlovenskej republiky (a tým aj celospoločenským záujmom) je, aby všetky trestné\nčiny boli riadne vyšetrené a ich páchatelia potrestaní. Tento záujem je nielen\nvyjadrením\n\ndemokratického charakteru\n\nSlovenskej republiky, ktorá\n\ndokáže\n\nochraňovať základné práva a slobody svojich občanov len vtedy, ak bude dôsledne\nstíhať páchateľov všetkých trestných činov, ale aj významnou súčasťou jej ústavnej\ncharakteristiky ako právneho štátu (obsah článku 102 ods. 1 písm. i), v spojení s\nčlánkom 104 ods. 1 a článkom 1 Ústavy SR).\nÚstavný poriadok a trestné právo v Slovenskej republike, ako demokratickom\na právnom štáte je založené na demokratických princípoch, na humanizme a\nzákonnosti. Princíp demokratizmu sa pritom chápe aj ako významná záruka práv\nobčanov, že verejná moc ich bude chrániť proti páchateľom trestných činov.\n\n3\n\nPrincíp humanity a zákonnosti neumožňuje žiadnemu orgánu verejnej moci\nzneužívať akýkoľvek ústavný a ani trestno-právny inštitút svojvoľne, či dokonca\nstranícky.\nV ústavnom poriadku Slovenskej republiky ako demokratického a právneho\nštátu, sa milosť (amnestia) akceptuje ako nevyhnutný nástroj na vyrovnávanie napätí,\nktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každého právneho štátu. Rešpektuje sa, že ich\nzdrojom je vzájomný vzťah medzi dvomi súčasťami - princípom rovnosti (ktorý\nkladie dôraz na rovnaké uplatňovanie právnych noriem voči všetkým) a princípom\nspravodlivosti\n\n(ktorý\n\nza\n\nurčitých\n\npodmienok\n\npripúšťa\n\nurčitú\n\nmieru\n\nindividualizovaného prístupu). Každé iné použitie milosti (amnestie) než to, ktoré\nsleduje vyrovnávanie vnútorných napätí vznikajúcich vo vnútri právneho štátu a\nzáujmy občanov na zachovávaní všeobecného blaha, ústavy a právneho poriadku (v\nprípade ich aboličnej formy napr. na zabránenie vyšetrenia trestných činov bez\nexistencie tak závažných dôvodov, ktoré by jednoznačne prevládli nad záujmom\nverejnosti nad ich vyšetrením, či na svojvoľné a neodôvodnené zvýhodnenie bližšie\nneurčenej skupiny páchateľov trestných činov alebo napr. na ochranu skupiny\nvlastných politických prívržencov pred spravodlivým potrestaním za spáchané\ntrestné činy) preto odporuje zmyslu a podstate tohto ústavného inštitútu, je zneužitím\nústavných právomocí a odmietnutím rešpektovania princípu právneho štátu, ako to\nzakotvuje článok 1 Ústavy Slovenskej republiky“.\nII.\nÚstavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, aby zistil, či sú pre ďalšie konanie splnené procesné\npodmienky upravené v § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, alebo či konaniu o návrhu\nnebráni prekážka res iudicata alebo prekážka litispendencie (§ 24 ods. 1 a 2\ncitovaného zákona). Jednou z podmienok konania je predpoklad, že spĺňa náležitosti\nupravené v § 20 ods. 1 a v § 47 zákona č. 38/1993 Z.z. Zákonom ustanovenou\n\n4\n\nnáležitosťou každého návrhu na podanie výkladu ústavného zákona je aj preukázanie\nspornosti veci navrhovateľom, t.j. z akých dôvodov je vec sporná a ktorý iný štátny\norgán si podľa navrhovateľa ústavný zákon nesprávne vykladá. Spornosť veci\nvyplýva z názorovej odlišnosti na uplatňovanie (spôsob uplatňovania) ústavného\nzákona (ústavy) alebo ich konkrétneho ustanovenia.\n\nNázorová rozdielnosť musí\n\nexistovať minimálne medzi dvoma subjektmi, ktoré ústavný zákon rôzne vykladajú\n(jeden sa domnieva, že ho vykladá správne, a o druhom tvrdí, že ho vykladá\nnesprávne - § 46 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z.). Právo podať návrh a požiadať o\nvýklad ústavného zákona musí mať vecný substrát pre podanie návrhu, t.j. musí\nexistovať norma s právnou silou ústavného zákona, ktorú je štátny orgán povinný\n(prípadne má právo) uplatňovať, a práve o jej správne uplatnenie vznikol spor. Tento\nspor musí existovať v čase podania návrhu až do rozhodnutia ústavného súdu, ak\nmedzitým nezanikol (napr. na základe novej právnej úpravy sporného ustanovenia\nústavného zákona), prípadne návrh bol vzatý späť a ústavný súd späťvzatie návrhu\npripustil.\nÚstavnoprávna norma ako vecný podklad pre jej výklad môže vzájomné práva\na povinnosti štátnych orgánov, ktoré majú rôzny názor na ich uplatňovanie,\nupravovať priamo alebo im tieto práva (povinnosti) vznikajú sprostredkovane,\nkonaním iného subjektu. V tomto zmysle je napríklad priamou povinnosťou Národnej\nrady rozhodnúť o vyslovení dôvery alebo nedôvery vláde Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“) podľa čl. 115 v spojení s čl. 113 ústavy alebo povinnosťou\nprezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident republiky“) vymenovať\npredsedu vlády (čl. 110 ústavy). Takou povinnosťou je aj povinnosť prezidenta\nrepubliky vymenovať ďalších členov vlády, ktorá mu vzniká na základe ústavného\npráva predsedu vlády predložiť takýto návrh (čl. 111 ústavy v znení ústavného\nzákona č. 9/1999 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č.\n460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z.z.). Rovnako je ňou aj\npovinnosť prezidenta republiky odvolať člena vlády, ktorému Národná rada\nvyslovila nedôveru, využijúc toto svoje ústavné právo upravené v čl. 116 ods. 3\nústavy. Z uvedeného vyplýva, že uplatnením ústavného práva jedného štátneho\n\n5\n\norgánu vzniká priamo ústavná povinnosť inému štátnemu orgánu (účinky konania sú\npriame).\nÚstavná povinnosť štátneho orgánu niečo konať však môže vzniknúť aj\nsprostredkovane, t.j. keď ústavné právo iného štátneho orgánu (v konečnom dôsledku\ns touto ústavnou povinnosťou spojené) samú o sebe (túto) ústavnú povinnosť iného\nštátneho orgánu nezakladá, ale jej vznik je podmienený konaním tretieho subjektu,\npričom jeho konanie nemusí upravovať len zákon ústavný. Ak teda rozhodnutie iného\nštátneho orgánu nevyvoláva povinnosť Národnej rady upravenej v konkrétnom\nustanovení ústavy (ústavného zákona) rozhodovať o určitej veci (napríklad o návrhu\nvyšetrovateľa na udelenie súhlasu s trestným alebo disciplinárnym stíhaním alebo so\nvzatím do väzby konkrétneho poslanca Národnej rady), nevznikne ani spornosť\no spôsobe uplatnenia toho ustanovenia ústavy (ústavného zákona), podľa ktorého\nbolo rozhodnutie iného štátneho orgánu vydané (napríklad rozhodnutie predsedu\nvlády vykonávajúceho ústavné právomoci prezidenta podľa čl. 102 písm. i) ústavy).\nNie je dôležité, či povinnosť Národnej rady upravená v ústave (ústavnom zákone) je\nvyvolaná rozhodnutím iného štátneho orgánu priamo alebo sprostredkovane\nrozhodnutím ďalšieho štátneho orgánu, ktorému na základe tohoto rozhodnutia\nvzniká povinnosť niečo konať upravená v osobitnom zákone (napr. v Trestnom\nporiadku), ale to, že Národnej rade takáto povinnosť konať určitým spôsobom\n(napríklad rozhodovať o podanom návrhu vyšetrovateľa) vôbec vznikla.\nV návrhu skupiny poslancov je namietané rozhodnutie o udelení amnestie\npredsedom vlády vykonávajúcim ústavné právomoci prezidenta z 3. marca\nuverejnené v Zbierke zákonov pod č. 55/1998 Z.z. a tou istou osobou vydané\nrozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998 uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 214/1998\nZ.z., ktorým sa upravuje predchádzajúce citované rozhodnutie o amnestii. Toto\nrozhodnutie samé o sebe sa nedotklo povinnosti Národnej rady (jej poslancov)\nupravenej v ustanovení čl. 73 ods. 2 ani v čl. 78 ods. 2 ústavy, pretože jej nevznikla\npovinnosť hlasovať o udelení či neudelení súhlasu na trestné stíhanie alebo vzatie do\nväzby konkrétneho poslanca Národnej rady, keďže obe označené rozhodnutia o\namnestii túto povinnosť Národnej rady a priori vylučovali.\n\n6\n\nÚstavný súd konštatuje, rovnako ako v rozhodnutí I. ÚS 7/99, že predseda\nvlády vykonávajúci ústavné právomoci prezidenta vydaním predmetných rozhodnutí\no amnestii, ktorými určitým spôsobom vyjadril a aj v praxi uplatnil ustanovenie\nčl. 102 písm. i) ústavy, sa nijakým spôsobom (ešte) nedotkol (a teda nemohol urobiť\nsporným) žiadneho z ustanovení upravujúcich právomoci Národnej rady a k nej sa\nviažucich povinností alebo práv poslancov. Keďže označenými rozhodnutiami o\namnestii poslancom národnej rady nevznikla žiadna povinnosť alebo právo (tvoriace\nobsah niektorých z právomocí Národnej rady), a to či už priamo alebo\nsprostredkovane niečo konať, nemohol vzniknúť ani právne relevantný spor o výklad\nustanovenia čl. 102 písm. i) ústavy, ktorý predseda vlády vykonávajúci ústavné\nprávomoci prezidenta uplatnil spôsobom vyjadreným v rozhodnutiach o amnestii z 3.\nmája 1998 a 7. júla 1998.\nNaviac je zrejmé, že k predmetným rozhodnutiam o amnestii, ktoré mali\nvyvolať spor o výklad ustanovenia čl. 102 písm. i) ústavy v spojení s uplatňovaním\npráv poslancov Národnej rady upravených v čl. 73 ods. 2 a čl. 78 ods. 2 ústavy, došlo\nv čase, keď niektorí z poslancov tvoriacich kvalifikovanú skupinu navrhovateľov\nneboli poslancami tej Národnej rady, ktorej sa mohol spor o výklad čl. 102 písm. i)\nústavy dotknúť. Nemohli ani vstúpiť do tohto sporu ako poslanci reprezentujúci\nv spore novú Národnú radu, lebo v čase doručenia ich návrhu ústavnému súdu boli\nčlánky V. a VI. rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod č. 55/1998\nZ.z. a ich obsah spresňujúce články I. a II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998\nuverejneného pod č. 214/1998 Z.z. zrušené rozhodnutím o amnestii nového predsedu\nvlády vykonávajúceho ústavné právomoci prezidenta (rozhodnutie o amnestii\nz 8. decembra 1998 uverejnené pod č. 375/1998 Z.z.).\nS ohľadom na uvedené ústavný súd návrh skupiny poslancov odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\npre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.\n\n7\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. júna 1999\nJUDr. Tibor Š a f á r i k\npredseda senátu\n\n8", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov"], "ustanovenia": ["čl. 128 ods. 1 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1ff1eec2-d327-4c88-b532-71918a816d1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 22. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a"}]}