{"guid": "ussr:7f06d930-ba0e-4e8c-b717-1ac987e9dd88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 36/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/98 z 13. 5. 1998", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. mája 1998, sp. zn. I. ÚS 36/98, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Tibor Šafárik", "sudca_id": 1110, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/tibor-safarik-1110", "datum_vydania": "1998-05-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7f06d930-ba0e-4e8c-b717-1ac987e9dd88", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 36/98\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\n13. mája 1998 predbežne prerokoval podnet\n\n, bytom\n\n, na začatie konania o vyslovenie trvania funkcie sudkyne, neúčinnosti\nuznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 557 z 11. februára 1997, posúdenie\nkonania Ministerstva spravodlivosti ako odporujúce článku 145 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a vyslovenie diskriminujúceho charakteru prvej vety čl. 145\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\n1. Podnet\n\nv časti, ktorou žiada vyslovenie\n\na) trvania funkcie sudkyne\nb) neúčinnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 557 z\n11. februára 1997\nc) rozporu konania Ministerstva spravodlivosti s čl. 145 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky\n\nodmieta\n\npre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej\n\nrepubliky na prerokovanie veci.\n2.\n\nNávrh\n\nv\n\nčasti,\n\nktorou\n\nžiada\n\nvyslovenie\n\ndiskriminujúceho charakteru prvej vety čl. 145 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\no d m i e t a , pretože ho podala zjavne neoprávnená osoba.\n\nOdôvodnenie:\n\nNavrhovateľka sa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústavný súd“) dňa 7. augusta 1997 s návrhom, v závere ktorého žiadala: \"... aby\nÚstavný súd rozhodol tak, že zruší rozhodnutie národnej rady SR č. 557/97 z 11. 2.\n1997 ako i tomu predchádzajúce hodnotiace hárky pretože sú v rozpore so zákonom\na hlavne s Ústavou a Listinou Základných ľudských práv; alternatívne nech vysloví,\nže žalovaní majú povinnosť vec znovu prejednať ako i riadne doručiť navrhovateľke\nrozhodnutie o výsledku volieb.\". Ako žalovanú stranu označila Národnú radu\nSlovenskej republiky.\nPre viaceré vady podania navrhovateľka po výzve ústavného súdu svoj návrh\n2. októbra 1997 špecifikovala tak, že ho považuje v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) za podnet a petit podnetu upravila tak, že\nžiadala vysloviť, že: a) navrhovateľke nezanikla funkcia sudkyne dňa 11. februára.\n1997; b) uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 557 z 11. februára 1997\nnie je účinné a že c) prvá veta čl. 145 ods. 1 ústavy je diskriminujúca. Petit tohto\nrozsahu, uvedený v úvode podnetu navrhovateľka v jeho závere rozšírila o žiadosť na\nvyslovenie, že d) \"... Konanie Ministerstva spravodlivosti a Krajského súdu nie je v\nsúlade s čl. 145 ods. 1 Ústavy.\".\n\nI.\n\nNavrhovateľka je bývalou sudkyňou. Ako vyplynulo z odôvodnenia podnetu,\nza sudkyňu bola na obdobie štyroch rokov zvolená 20. januára 1993 Národnou radou\nSlovenskej republiky. Pred uplynutím štvorročného volebného obdobia začalo podľa\njej názoru Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky prostredníctvom resp.\n\n2\n\nformou \"vymyslených dvojhárkov\" hodnotiť sudcov, ktorých údajne nechcelo\nnavrhnúť k voľbám bez časového obmedzenia. Celý obsah takéhoto hodnotenia\nsmeroval k zabezpečeniu takej charakteristiky sudcov, ktorá mala vyznieť do záveru,\nže na ďalšiu voľbu nie sú vhodní. Ako navrhovateľka vo svojom podnete podrobne\nrozviedla, patrila i ona k tým sudcom, ktorí sa stali \"nepohodlní\" a doplatili na\núčelové, neobjektívne hodnotenie príslušného predsedu krajského súdu a napokon\nministra spravodlivosti.\nNavrhovateľka sa ďalej v odôvodnení podnetu zaoberala názormi, ako je\npotrebné vykladať čl. 145 ods. 1 ústavy, ktoré na jednej strane (i v masmédiách)\nprezentovalo Združenie sudcov Slovenska a na druhej strane v praxi aplikovalo\nMinisterstvo spravodlivosti a Národná rada Slovenskej republiky. Navrhovateľka\noprela svoj podnet o taký výklad uvedeného článku ústavy, podľa ktorého ďalšia\nvoľba sudcov - bez časového obmedzenia - má rešpektovať skutočnosť, že medzi\noboma takýmito kategóriami sudcov je \"... vzájomná kontinuita a prepojenie ...\", z\nčoho vyplýva, že funkcia sudcu zvoleného na štyri roky uplynutím volebného\nobdobia automaticky nezaniká. Bez vyhodnotenia tohto názoru z hľadiska jeho\nkonkrétneho dopadu na trvanie sudcovskej funkcie venuje navrhovateľka v ďalšom\nodôvodnení podnetu pozornosť otázke, aký význam má skutočnosť, že o výsledku\nvolieb sa dozvedela až vtedy, keď sa sama iniciatívne o vec zaujímala. Viac-menej\nmimo koncepcie podnetu tu vytýka navrhovateľka príslušným subjektom porušenie\n\"práva na informácie\" keďže sa údajne o svojom nezvolení dozvedela iba na priamy\ndotaz ... (V rozpore s týmto jej tvrdením je však obsah pripojeného oznámenia\npredsedu\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nBratislave\n\nč.\n\nSpr.\n\n963/96-Pers.\n\nprevzatého\n\nnavrhovateľkou 26. novembra 1996, ktorým jej bolo dané na vedomie, že jej\nsudcovská funkcia zaniká dňom 20. januára 1997, keďže minister spravodlivosti\nSlovenskej republiky nepredloží Národnej rade Slovenskej republiky návrh na jej\nzvolenie za sudkyňu bez časového obmedzenia.)\n\n3\n\nII.\n\nPodľa čl. 130 ods. 3 ústavy môže ústavný súd začať konanie na podnet\nfyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.\nústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa.\nZmyslom a úlohou predbežného prerokovania veci ústavným súdom je zistiť,\nči sú splnené zákonom ustanovené podmienky konania pred ústavným súdom v\nkonkrétnej veci; ide o zisťovanie, či prijatiu veci na konanie nebráni niektorá z\nokolností, uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.\n1. Podnet samotný hodnotil ústavný súd podľa zákonných hľadísk uvedených\nv § 20 zákona č. 38/1993 Z. z.. Ústavný súd teda zvažoval, čoho sa navrhovateľka\ndomáha (návrh na rozhodnutie, reprezentovaný petitom podnetu), na základe čoho sa\ntohto petitu domáha (argumentácia obsiahnutá v odôvodnení podnetu) a tiež to, ako\nnavrhovateľka rešpektovala povinnosť uviesť, akej veci sa podanie týka, ak ho celé\noznačila ako podnet.\nNavrhovateľka formálne splnila zákonom ustanovené podmienky. Ústavné i\nzákonné hranice i rozhodovacia prax ústavného súdu však určujú, že akceptovateľný\nz hľadiska ústavného i zákonného je iba podnet, ktorého petit žiada vysloviť\nporušenie konkrétneho ústavou zaručeného základného práva alebo slobody,\nuvedeného - až na v tejto veci neaplikovateľné výnimky - v druhej hlave ústavy.\nPrávo byť sudcom bez časového obmedzenia však nemožno považovať za základné\nprávo občana podľa druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky. Bez právneho\nvýznamu by teda bolo zaoberať\n\nsa (posudzovať)\n\ntakými postupmi označených\n\nštátnych orgánov, ktoré nesmerujú k porušeniu základného práva alebo slobody.\nŽiadny z druhov konania, ktoré môžu prebiehať pred ústavným súdom,\n(konanie o podnete nevynímajúc) tiež nemožno ukončiť výrokom takého znenia,\n\n4\n\nakého sa domáhala navrhovateľka. Ako už bolo uvedené skôr, podnetom fyzická\nosoba môže žiadať vydanie nálezu, že konaním označeného subjektu došlo k\nporušeniu jej základného práva, požívajúceho ústavnú ochranu. Je preto vylúčené,\naby ústavný súd svojím výrokom konštituoval, prípadne deklaroval existenciu\nprávneho vzťahu. Nepríslušnosť ako prekážku, brániacu prejednaniu veci pred\nústavným súdom nemožno odstrániť. Odpadá preto úvaha o tom, či právnu ochranu,\no ktorú navrhovateľke ide, poskytuje iný orgán. Vynášať rozhodnutia tohto druhu nie\nje ústavný súd príslušný. Rovnako neprichádza do úvahy konštatovanie účinnosti či\nneúčinnosti aktov, rozhodnutí a pod. bez ohľadu na stupeň ich záväznosti. Tento\nzáver sa vzťahuje na body petitu pod písm. a), b) a d).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd podnet navrhovateľky v tejto časti\npreto odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.\n2. Navrhovateľka sa v bode c) petitu domáhala vydania nálezu, že \"... prvá\nveta čl. 145 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je diskriminujúca.\". V tejto časti\nposúdil ústavný súd podanie navrhovateľky ako návrh na výklad uvedeného\nustanovenia ústavy, o ktorom ústavný súd koná podľa § 45 až § 48 zákona č. 38/1993\nZ. z. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že kým návrhom (konkrétne jeho\noznačením) na začatie konania ústavný súd nie je viazaný a jeho nesprávna forma\nnemá pre navrhovateľa negatívny dopad, petitom každého návrhu je ústavný súd\nviazaný celkom jednoznačne. Treba poznamenať, že prejednávaný návrh (či podnet)\nje v tomto ohľade formulačne pomerne nezrozumiteľný a k jeho konečnému\nzatriedeniu do uvedeného druhu konania došlo len\n\nvzhľadom na najvyššiu\n\npodobnosť s petitmi tohto druhu. Pri kumulácii viacerých procesných prekážok,\nbrániacich prejednaniu takéhoto návrhu uprednostnil ústavný súd prekážku, uvedenú\nv § 25 ods. 2 zákona. Oprávnenými osobami na podanie takéhoto návrhu sú totiž v\nzmysle § 46 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov subjekty\nuvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) citovaného zákona, medzi ktorými nie je fyzická\nosoba.\n\nZ uvedených dôvodov ústavný súd návrh navrhovateľky odmietol, pretože ho\npodala zjavne neoprávnená (fyzická) osoba.\n\n5\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný\nprostriedok.\n\nKošice 13. mája 1998\n\nZa správnosť vyhotovenia:\n\nJán K l u č k a\npredseda senátu\n\n6", "vazby": {"registre": ["pracovno právne spory"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}