{"guid": "ussr:520299fb-4f73-4e8c-9267-595248bb15af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/00 z 22. 6. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. júna 2000, sp. zn. I. ÚS 35/00, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2000-06-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/520299fb-4f73-4e8c-9267-595248bb15af", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 35/00\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne\nprerokoval podnet petičného výboru, ktorého zástupcami sú\n, a\n\n,\n\n,\n\n, právne\n\nzastúpení advokátom JUDr. Ladislavom Polkom, Advokátska kancelária, Hotel\nHoliday Inn, Bajkalská 25/A, Bratislava, vo veci porušenia základných práv a slobôd\nzakotvených v čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 93 ods. 2 a čl. 95 a v čl. 27 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 24. 8. 1999\nč. KP 173/1999 a takto\nrozhodol:\nPodnet petičného výboru, ktorého zástupcami sú\nna začatie konania\n\na\n\n,\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n28. 10. 1999 doručený podnet petičného výboru, ktorého zástupcami sú\na\n\n. Podnet podpísali aj jeho ďalší členovia\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n, a\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„navrhovatelia“), na začatie konania pre porušenie základných práv a slobôd\nrozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) zo dňa 24. 8.\n1999 č. KP 173/1999.\nV odôvodnení podnetu navrhovatelia uviedli, že petičný výbor pri formulovaní\notázok petície rešpektoval „známe stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 42/95“ a „nedopustil sa tzv. negatívneho vymedzenia predmetu referenda“ a že\notázky „sú inými dôležitými otázkami verejného záujmu“. Otázky boli zostavené\nnasledovne:\n1. Ste za to, aby sa vo verejnej správe konalo iba v slovenskom jazyku, tak ako to\nbolo do 1. 6. 1999?\n2. Súhlasíte s tým, aby štátne podniky: Slovenský plynárenský priemysel, š. p.,\nZápadoslovenské energetické závody, š. p., Stredoslovenské energetické\nzávody, š. p.,\n\nVýchodoslovenské energetické závody, š. p., Slovenská pošta,\n\nŽeleznice Slovenskej republiky, Slovenský vodohospodársky podnik, š. p.,\nŠtátne lesy, š. p., Transpetrol, a. s., Slovenské elektrárne, a. s., Slovenské\ntelekomunikácie, a. s., banky a peňažné ústavy: Všeobecná úverová banka,\nBanka\n\nSlovakia,\n\nInvestičná\n\na rozvojová\n\nbanka,\n\nSlovenská\n\nsporiteľňa\n\na Slovenská poisťovňa zostali vo vlastníctve štátu, a teda boli z privatizácie\nvylúčené?\nS uvedenými otázkami svoj súhlas podľa navrhovateľov vyjadrilo, a preto\npetíciu podpísalo 381 529 občanov. Petičný výbor predložil tieto petičné žiadosti\nprezidentovi dňa 28. 7. 1999.\n\nPrezident však rozhodnutím z 24. 8. 1999 č. KP\n\n173/1999 odmietol vypísať referendum na základe predložených petičných žiadostí\na toto rozhodnutie doručil\n\npetičnému výboru až po tom, ako s ním oboznámil\n\npredsedov parlamentných politických strán.\nNavrhovatelia namietajú, že rozhodnutie prezidenta zo dňa 24. 8. 1999 č. KP\n173/1999 nebolo petičnému výboru riadne a včas doručené, chýba odôvodnenie\nrozhodnutia a „rozhodnutie postupom, ktorý vykonal prezident SR a ktoré namietame\nako nesprávne a neprávne, urobilo zo žiadosti o vypísanie referenda politické\nrozhodnutie s politickými záujmami, a nie otázku verejného záujmu“.\n\n2\n\nPodľa navrhovateľov je „prezident oprávnený v súlade s čl. 95 Ústavy SR len\npreskúmať, či a) o referendum požiadalo 350 000 občanov SR,\nb) uznesenie NR SR je právoplatné.\nIné oprávnenia Ústava SR vo vzťahu k prezidentovi SR v prípadoch, keď\nobčania SR alebo NR SR požiada o vypísaní referenda, nedáva. Z Ústavy SR\nnevyplýva, že by mal prezident SR oprávnenie skúmať obsah petície a ústavnosť\notázok navrhovaných do referenda“.\nPo rozsiahlom odôvodnení podnetu jeho navrhovatelia dospeli k záveru, že\nprezident porušil základné právo a slobodu petičného výboru, a preto navrhujú, aby\nbol podnet prijatý „na prednostné konanie v zmysle § 26 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení\nneskorších predpisov“ a aby po vykonaní dokazovania bol vynesený tento nález:\n„Rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. KP 173/1993 (zrejme č. KP\n173/1999) zo dňa 24. 8. 1999 o odmietnutí vyhlásiť referendum na základe petície,\nktorá mu bola doručená dňa 28. 7. 1999, porušil prezident Slovenskej republiky\nzákladné právo a slobodu petičného výboru podľa čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 93 ods. 2\na v spojení s čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky, keď konal nad rámec svojej\nprávomoci, ktorú mu dáva čl. 102 ods. 1 písm. m) Ústavy SR, pričom neaplikoval\nprávny inštitút vyhlásenia referenda, ale aplikoval právny inštitút, ktorý slovenský\nprávny poriadok nepozná – odmietnutie vyhlásenia referenda.\nRozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. KP 173/1993 (zrejme č. KP\n173/1999) zo dňa 24. 8. 1999 o odmietnutí vyhlásiť referendum na základe petície,\nktorá mu bola doručená dňa 28. 7. 1999, porušil prezident Slovenskej republiky\nzákladné právo a slobodu petičného výboru podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, keď konal nad rámec svojej ústavnej právomoci a rozhodnutie o odmietnutí\nvyhlásenia referenda č. KP 173/1999 oznámil najskôr predsedom parlamentných\npolitických strán a až následne petičnému výboru a najmä, že vôbec ešte niekomu\ninému okrem petičného výboru svoje rozhodnutie oznámil.\nRozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. KP 173/1993 (zrejme č. KP\n173/1999) zo dňa 24. 8. 1999 o odmietnutí vyhlásiť referendum na základe petície,\nktorá mu bola doručená dňa 28. 7. 1999, porušil prezident Slovenskej republiky\n\n3\n\nzákladné právo a slobodu petičného výboru podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky tým, že vyhotovil a zaslal petičnému výboru neúplné rozhodnutie\no odmietnutí vyhlásenia referenda, čím petíciu nevybavil riadne a včas.\nKancelária\n\nprezidenta\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nje\n\npovinná\n\nnahradiť\n\npodnecovateľovi preukázané trovy konania v lehote do 3 dní od vynesenia tohto\nnálezu.“\nII.\nÚstavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený konať o podnetoch,\nktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.\nNa ústavný súd sa obrátil „petičný výbor“, ktorý nie je subjektom s aktívnou\nprocesnou legitimáciou pre konanie pred ústavným súdom. Túto však majú\nindividuálne jeho členovia, a pretože podnet vlastnoručne podpísali fyzické osoby –\nvšetci členovia petičného výboru, ústavný súd pri svojom rozhodovaní o predloženom\npodnete zaujal stanovisko vo vzťahu k možnému porušeniu základných práv a slobôd\nčlenov petičného výboru (mutatis mutandis, III. ÚS 17/00).\nPri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho\nzákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a tiež, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie\npodľa jeho § 25 ods. 2.\nJedným z dôvodov odmietnutia podnetu je aj jeho zjavná neopodstatnenosť,\nktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\n\n4\n\nporušenie ktorých namietal navrhovateľ (mutatis mutandis, I. ÚS 87/97, I. ÚS 93/97 a\nII. ÚS 32/00).\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu preto skúmal, či existuje\npriama príčinná súvislosť medzi označeným rozhodnutím orgánu štátu, teda\nrozhodnutím prezidenta zo dňa 24. 8. 1999 č. KP 173/1999, a porušením základného\npráva a slobody navrhovateľov podľa čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 93 ods. 2 a čl. 95\nústavy.\nÚčelom referenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľom primárnej\n(originálnej) moci, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle.\nV demokratickom parlamentnom systéme, tak ako je zakotvený aj v ústave, však\nobčania sami uznávajú, že ich originálna moc je obmedzená ústavou, ktorú prijal\nústavodarný orgán, ktorému občania delegovali svoju moc. Ak ústava na jednej strane\npriznáva občanom právo rozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa\nverejného záujmu priamo v referende (čl. 93 ods. 2), na druhej strane toto ich právo\nzároveň obmedzuje tak, že vyslovuje zákaz, aby niektoré otázky, tak ako napr. otázky\nzákladných práv a slobôd, boli predmetom referenda (čl. 93 ods. 3), resp. zakazuje\nreferendum o tej istej veci opakovať do uplynutia troch rokov od jeho vykonania\n(čl. 99 ods. 2). Teda základné právo občanov na výkon štátnej moci formou referenda\nnie je absolútnej povahy, vzniká a realizuje sa iba v rámci podmienok ustanovených\nústavou (mutatis mutandis, I. ÚS 22/00).\nZ ústavy, konkrétne z jej čl. 95 vyplýva, že vyhláseniu referenda prezidentom\npredchádza konanie a rozhodovanie prezidenta o vyhlásení referenda. Ak prezident\nrepubliky zistí, že nebola splnená niektorá z predpísaných ústavných a zákonných\npodmienok na vyhlásenie referenda, nie je oprávnený petíciou iniciované referendum\nvyhlásiť. Takéto jeho konanie nemožno hodnotiť ako porušenie petičného práva\nobčana. Vyvolať právne účinky vyplývajúce z požiadaviek uvedených v petícii môže\niba taká petícia, ktorá je plne v súlade s ústavou a zákonom o petičnom práve.\n\n5\n\nPrávomoc prezidenta podľa čl. 95 ústavy nezakladá subjektívne právo signatára\npetície na vyhlásenie referenda.\n\nObsah čl. 95 ústavy nemožno považovať za\n\nmateriálnu ústavnú normu, ktorá upravuje základné právo občana. Je to norma\nprocesná, ktorá určuje procesné podmienky na konanie prezidenta spočívajúce vo\nvyhlásení referenda. Z toho vyplýva, že medzi rozhodnutím prezidenta o odmietnutí\nvyhlásiť referendum a navrhovateľmi označeným porušením ich základného práva\nuvedeného v čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy nie je príčinná\nsúvislosť (mutatis mutandis, I. ÚS 45/98).\nPríčinná súvislosť neexistuje preto, lebo z čl. 95 ústavy - ako už bolo uvedené nemožno vyvodiť subjektívne právo na vyhlásenie referenda, ale len právo zúčastniť\nsa už vyhláseného referenda.\nNavrhovatelia tvrdia, že prezident je oprávnený v súlade s čl. 95 ústavy len\npreskúmať, či o referendum požiadalo 350 000 občanov. „Iné oprávnenia Ústava SR\nvo vzťahu k prezidentovi SR v prípadoch, keď občania SR alebo NR SR požiada\no vypísanie referenda, nedáva. Z Ústavy SR nevyplýva, že by mal prezident SR\noprávnenie skúmať obsah petície a ústavnosť otázok navrhovaných do referenda.“\nJednotlivé články ústavy musia byť aplikované komplexne a v spojitosti s inými\nsúvisiacimi ustanoveniami. Ústava v čl. 100 zakotvuje, že: „Spôsob vykonania\nreferenda ustanoví zákon“, teda povinnosť prezidenta preskúmať predmet petície\nnevyplýva explicitne z ústavy, ale prostredníctvom ústavného zmocnenia vyplýva zo\nzákona. Podľa platnej právnej úpravy táto povinnosť je upravená v § 1c ods. 1 zákona\nč. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení zmien a doplnkov. Potvrdzuje\nto aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/95, podľa ktorého: „Právo prezidenta\nvyhlásiť podľa čl. 95 ústavy referendum na základe petície občanov je spojené s jeho\nústavným právom preskúmať ústavnosť a zákonnosť takejto petície“.\nÚstava teda ukladá prezidentovi nielen povinnosť, ale aj zodpovednosť za\nústavnosť a zákonnosť vyhlásenia referenda.\n\n6\n\nNavrhovatelia uvádzajú, že právny poriadok Slovenskej republiky nepozná\nprávny inštitút „odmietnutie vyhlásenia referenda“. V § 1c ods. 2 zákona č. 564/1992\nZb. o spôsobe vykonania referenda v znení zmien a doplnkov je výslovne stanovené:\n„Ak podmienky uvedené v odseku 1 neboli splnené, prezident republiky vyhlásenie\nreferenda odmietne“.\nNavrhovatelia tvrdia, že prezident porušil základné práva a slobody petičného\nvýboru podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, keď konal nad rámec svojej ústavnej právomoci\na rozhodnutie o odmietnutí vyhlásenia referenda oznámil najskôr iným subjektom\n(predsedom parlamentných politických strán) a až následne petičnému výboru, resp. že\nvôbec iným osobám než petičnému výboru svoje rozhodnutie oznámil. Navrhovatelia\ntiež namietajú, že rozhodnutie nemá predpísané náležitosti, chýba odôvodnenie\na nebola dodržaná lehota. Na základe toho tvrdia, že prezident zaslal petičnému\nvýboru neúplné rozhodnutie o odmietnutí vyhlásenia referenda, a teda petíciu\nnevybavil riadne a včas.\nObsah petičného práva v zmysle čl. 27 ústavy spočíva v tom, že každému sa\nzaručuje nikým nerušený výkon tohto práva za predpokladu, že nie sú prekročené\nmedze určené v čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy a pri rešpektovaní čl. 2 ods. 3 ústavy (mutatis\nmutandis, I. ÚS 38/94).\nPetičné právo týkajúce sa iniciovania referenda nie je upravené v čl. 27 ústavy,\nna ktorý sa navrhovatelia odvolávajú, ale v zákone č. 564/1992 Zb. o spôsobe\nvykonania referenda v znení zmien a doplnkov a v zákone č. 85/1990 Zb. o petičnom\npráve v znení zmien a doplnkov. Z tejto zákonnej úpravy nevyplývajú povinnosti\nprezidenta (v nadväznosti na prijatú petíciu), ktorých sa navrhovatelia len vo\nvšeobecnej rovine dovolávajú.\nPrezident prijal petičné žiadosti 28. 7. 1999. Rozhodnutie o odmietnutí vyhlásiť\nreferendum zo dňa 24. 8. 1999 bolo zástupcom petičného výboru doručené\n28. 8. 1999, teda v ústavou stanovenej lehote (čl. 95 ústavy).\n\n7\n\nNámietka navrhovateľov, že okrem petičného výboru nemali byť informované\nďalšie subjekty, nie je opodstatnená. Z povahy veci vyplýva, že petičný výbor si\nnemôže osobovať právo na výlučnú informáciu o rozhodnutí prezidenta ani na\ninformáciu, ktorá má časovo predchádzať informovaniu verejnosti. Prezidentovi\nústava a ani žiadny iný právny predpis neukladá, ako má o svojom rozhodnutí\no odmietnutí informovať petičný výbor, signatárov petície, ale aj ostatnú verejnosť.\nPolitický podtext petície je nespochybniteľný a je predurčený samotnou povahou\notázok tvoriacich predmet referenda. Pravidelná informovanosť verejnosti vrátane\npolitických strán je v súlade s ústavným právom na informácie a je povinnosťou\nvšetkých subjektov, a teda aj prezidenta, informovať o rozhodujúcich postupoch\nsúvisiacich s vypísaním referenda. Rozhodnutie prezidenta o odmietnutí vypísať\nreferendum sa týka celej spoločnosti, platí erga omnes a nemá charakter inter partes,\nznamenajúci, že by malo byť adresované len petičnému výboru, okrem iného aj preto,\nže na vyhlásenie referenda nie je právny nárok konkrétnych subjektov.\nRozhodnutie prezidenta o vyhlásení referenda nemá charakter individuálneho\nprávneho aktu, je všeobecne záväzné a má normatívny charakter. Keďže v prípade\nrozhodnutia o vyhlásení referenda nejde o individuálny právny akt, nemá mať\nnáležitosti individuálneho právneho aktu, ako je napríklad odôvodnenie rozhodnutia,\npoučenie o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok atď.\nPrezident teda zaslal zástupcom petičného výboru úplné rozhodnutie\no odmietnutí vyhlásenia referenda, a teda petíciu vybavil riadne a včas.\nNa základe uvedeného možno teda konštatovať, že výkonu petičného práva\nnavrhovateľov nezodpovedá ústavná alebo zákonná povinnosť prezidenta republiky\nvyhlásiť referendum bez ohľadu na splnenie ústavných a zákonných podmienok. Preto\nmedzi označeným odmietnutím prezidenta republiky\n\nvyhlásiť referendum\n\na základnými právami, ktorých porušenie namietali navrhovatelia, nie je priama\npríčinná súvislosť.\n\n8\n\nZ týchto dôvodov bolo potrebné podnet navrhovateľov po predbežnom\nprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne\nneopodstatnený.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. júna 2000\n\n9", "vazby": {"registre": ["petície, referendum"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}