{"guid": "ussr:48c753ad-3fea-4bd4-9436-d9906da85dbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/00 z 11. 5. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. mája 2000, sp. zn. I. ÚS 24/00, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Daniel Šváby", "sudca_id": 1076, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/daniel-svaby-1076", "datum_vydania": "2000-05-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/48c753ad-3fea-4bd4-9436-d9906da85dbb", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 24/00\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne\nprerokoval podnet Istrochemu, a. s., Nobelova ul. č. 34, Bratislava na začatia konania\nvo veci porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a vo veci porušenia čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 1999 sp. zn. 2 Obdo 7/99\na takto\nrozhodol:\nPodnet akciovej spoločnosti Istrochem na začatie konania\n\no d m i e t a ako\n\nzjavne neopodstatnený.\nOdôvodnenie:\nI.\nDňa 7. januára 2000 Istrochem, a. s., Nobelova ul. č. 34, Bratislava (ďalej len\n„navrhovateľ“) podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\npodnet na začatie konania vo veci porušenia jeho práva na súdnu ochranu zaručeného\nÚstavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Listinou základných práv\na slobôd („ďalej len „listina“) v čl. 46 a nasl. ústavy, resp. v čl. 36 a nasl. listiny\n\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23 septembra 1999 sp. zn.\n2 Obdo 7/99. Ďalej namietal, že týmto rozhodnutím došlo tiež k porušeniu čl. 2 ods. 2\nústavy, resp. čl. 2 ods. 2 listiny.\nKonkrétne navrhovateľ namietal, že týmto uznesením Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dovolacie konanie zastavil bez toho, aby k takémuto rozhodnutiu našiel\noporu v platných a účinných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky,\nkeď ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku uvádzané dovolacím súdom\nv odôvodnení rozhodnutia sú pre tento prípad zjavne neaplikovateľné.\nNavrhovateľ výslovne uviedol, že sa nedomáha vyslovenia porušenia ústavných\npráv rozhodnutiami súdu prvého a druhého stupňa a ich nesprávnym (nezákonným)\npostupom.\nK svojmu\n\npodnetu\n\nnavrhovateľ\n\npripojil\n\nvšetky\n\ns podnetom\n\nsúvisiace\n\nrozhodnutia všeobecných súdov.\nII.\nÚstavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických\nosôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 ústavy). Ustanovenie § 20\nods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktoré sa týka\nnávrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona\no ústavnom súde).\nÚstavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nUstanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovuje niekoľko\npodmienok, ktoré musia byť pri predbežnom prerokovaní návrhu splnené na jeho\nprijatie na ďalšie konanie. Jednou z nich je aj požiadavka, aby návrh nebol zjavne\nneopodstatnený.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\n\n2\n\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS\n66/98). Teda úloha ústavného súdu na predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva\nv tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu\nporušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom,\naby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto\nporušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť\ntaký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako\nneopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nNavrhovateľ v podnete na začatie konania pred ústavným súdom napadol\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nz 23. septembra 1999 sp. zn. 2 Obdo 7/99, ktorým bolo zastavené dovolacie konanie\nzačaté na základe dovolania navrhovateľa podaného proti uzneseniu Krajského súdu\nv Bratislave z 29. 10. 1998 sp. zn. 15 Co 277/98.\nKrajský súd týmto uznesením zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava III\nzo 17. 6. 1998 sp. zn. Rob 1007/98 tak, že navrhovateľovi (v predmetnom konaní\nv postavení odporcu) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor vo výške\n264 Sk. Krajský súd tak rozhodol o odvolaní navrhovateľa, ktorý napadol rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa z dvoch dôvodov. Jednak namietal, že ho vydal orgán, ktorý na to\nnebol zákonom splnomocnený, v dôsledku čoho takéto konanie odporuje ustanoveniu\nčl. 2 ods. 2 ústavy, resp. čl. 2 ods. 2 listiny, jednak namietal, že okresný súd vyrubil\nsúdny poplatok v sume 500 Sk, t. j. vo vyššej sume, ako vyplýva zo zákona. Krajský\nsúd opierajúc sa o položku 1 písm. a) a poznámku 7 sadzobníka súdnych poplatkov\nprílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov\nuvedenú poslednú námietku navrhovateľa uznal za odôvodnenú a znížil výšku\nsúdneho poplatku na sumu, ktorá sa rovná 4 % z 6 600 Sk, t. j. z ceny predmetu\npodaného odporu.\nV dovolaní, ktoré navrhovateľ proti tomuto právoplatnému uzneseniu krajského\nsúdu podal na najvyšší súd, uviedol len jeden dovolací dôvod, a to dôvod uvedený\nv § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh\n\n3\n\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Navrhovateľ konkretizoval tento\ndôvod tak, že vo veci súdneho poplatku za odpor nebol podaný návrh na začatie\nkonania v zmysle § 79 ods. 1 OSP a že nejde o žiadny z prípadov, kedy možno začať\nkonanie aj bez návrhu v zmysle § 81 ods. 1 OSP, teda je dôvodný záver, že tu ide\no nedostatok uvedený v ustanovení § 237 písm. e) OSP.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že pred preskúmaním\nrozhodnutia odvolacieho súdu skúmal najprv, či sú splnené podmienky, za ktorých\ndovolací súd môže konať. V tejto súvislosti uviedol, že účelom dovolania je\npreskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok\nnapadnutý (§ 242 ods. 1 OSP), a že tomu musí zodpovedať aj obsah a náležitosti\ndovolania (§ 241 ods. 1 OSP). Po konštatovaní, že napadnutým rozhodnutím krajský\nsúd vyhovel odvolaniu navrhovateľa čo do výšky povinnosti platenia súdneho\npoplatku, že jeho subjektívne nároky boli uspokojené a že dovolací súd skúma svoju\nprávomoc z úradnej povinnosti, dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre\ndovolacie konanie. Preto toto konanie s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 v spojení\ns § 243c OSP zastavil. K tomu ešte konštatoval, že právny názor navrhovateľa je\nv zjavnom rozpore so zákonom, nemá oporu v právnej teórii ani v súdnej praxi, ktorá\nje tu ustálená.\nV súvislosti s týmto uznesením najvyššieho súdu navrhovateľ namietal\nporušenie viacerých článkov ústavy a listiny. Nakoľko v obsahu čl. 46 ods. 1, resp. čl.\n2 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1, resp. čl. 2 ods. 2 listiny nie sú z hľadiska obsahu\npredmetného podnetu podstatné významové rozdiely, ústavný súd sa pri jeho\nposudzovaní obmedzil len na príslušné články ústavy v relevantnom znení.\nKaždý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na\nnezávislom a nestrannom súde (...) (čl. 46 ods. 1 ústavy).\nŠtátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).\nÚstavný súd predovšetkým poznamenáva, že nejde o prvý prípad, kedy\nnavrhovateľ na ústavnom súde namietal v rôznych modifikáciách porušenie práva na\n\n4\n\nsúdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s rozhodnutiami\nvšeobecných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odpor, ktorý\npodal v postavení odporcu proti platobnému rozkazu vydanému súdom v občianskom\nsúdnom konaní. Napr. vo veci I. ÚS 18/95 navrhovateľ namietal porušenie tohto\nčlánku ústavy v dôsledku porušenia § 212 ods. 1 OSP, ktorého sa mal odvolací súd\ndopustiť pri rozhodovaní o jeho odvolaniach v 12 veciach, a porušenie čl. 13 ods. 1\nústavy, pretože všeobecné súdy neakceptovali dôvody ním uplatnené proti sporným\nuzneseniam o uložení poplatkovej povinnosti za odpor proti platobnému rozkazu\na uložil mu povinnosť konať niečo, čo neukladá zákon, resp. povinnosť nebola uložená\nna základe zákona a v jeho medziach; porušenie rovnakých článkov namietal aj vo\nveci I. ÚS 50/97, tentoraz v dôsledku toho, že odvolací súd sa v rozhodnutí o odvolaní\nnezaoberal jeho návrhom týkajúcim sa vyriešenia otázky, či odpor proti platobnému\nrozkazu je návrhom na konanie súdu, prípadne či je žiadosťou o vykonanie úkonu\nsúdu, ktorý je v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ustanovení § 1 zákona\nč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov označený ako\npoplatkový úkon; vo veci I. ÚS 54/97 videl porušenie svojho základného práva na\nsúdnu ochranu v tom, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými jeho námietkami\nuvedenými v odvolaní, najmä aby preskúmal rozhodnutie z toho hľadiska, že podľa\nzákona sa súdne poplatky vyberajú iba za konanie a úkony súdov, čo odpor proti\nplatobnému rozkazu nie je, ďalej z toho hľadiska, že sa ukladá poplatková povinnosť\nniekomu, koho zákon neuvádza ako poplatníka. Vo všetkých týchto veciach ústavný\nsúd podnety navrhovateľa po ich prijatí zamietol ako neopodstatnené.\nPokiaľ išlo o námietku navrhovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného\npráva na súdnu ochranu, ústavný súd vtedy uviedol, že podstata tohto práva spočíva\nv prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že\ntomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať\ntak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré\nustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú (čl. 46 ústavy v spojitosti s čl. 51 ústavy),\na teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej\nochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.\nĎalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je\n\n5\n\nvyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1\nústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú\npredovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o podnete\nposkytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených\nzákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného\npráva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11\nústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).\nV podnete, ktorý je predmetom tohto rozhodnutia, navrhovateľ vyčítal\nnajvyššiemu súdu, že svojím rozhodnutím porušil jeho právo na súdnu ochranu a konal\nv rozpore s požiadavkou uvedenou v čl. 2 ods. 2 ústavy, ak zastavil dovolacie konanie,\npretože podľa názoru navrhovateľa k takémuto rozhodnutiu nemal oporu v platných\na účinných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky, keď ustanovenia\nOSP uvádzané dovolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia sú pre tento prípad zjavne\nneaplikovateľné.\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ nenapadol porušenie\nuvedených ústavných práv rozhodnutiami súdu prvého a druhého stupňa, ktoré\npredchádzali namietanému rozhodnutiu dovolacieho súdu. Teda navrhovateľ netvrdí,\nže jeho vec nebola vôbec prejednaná všeobecným súdom, ale namieta len jej\nneprejednanie dovolacím súdom. Inými slovami, navrhovateľ vidí porušenie práva na\nsúdnu ochranu zaručeného ústavou len v porušení jeho práva na dovolací súd.\nV dovolaní, ktorým sa navrhovateľ obrátil na dovolací súd, navrhovateľ\nnetvrdil, že odvolací súd jeho vec riadne neprejednal, netvrdil ani, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu, pokiaľ ide o uloženú povinnosť zaplatiť súdny poplatok v určenej\nvýške, je nesprávne, tak ako to tvrdil v odvolaní v prípade rozhodnutia súdu prvého\nstupňa. Svoje dovolanie založil na jedinom dôvode, a to na nedostatku návrhu na\nzačatie konania, ktorý podľa názoru navrhovateľa bol podľa zákona potrebný. Tento\ndôvod však nevznikol až rozhodnutím odvolacieho súdu, pretože ak by bol\nopodstatnený, zakladal by už vážny nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa\na nepochybne by ním boli postihnuté aj všetky predchádzajúce prípady rozhodnutí,\nv ktorých všeobecné súdy zaviazali navrhovateľa alebo iného účastníka občianskeho\n\n6\n\nsúdneho konania v procesnom postavení odporcu na povinnosť zaplatiť súdny\npoplatok za odpor proti platobnému rozkazu vydanému v občianskom súdnom konaní\npodľa § 172 až 175 OSP vrátane tých prípadov, ktoré boli predmetom\npredchádzajúcich podnetov navrhovateľa na začatie konania pred ústavným súdom,\nv ktorých sa navrhovateľ takéhoto nedostatku v konaní pred všeobecnými súdmi\nnedovolal na spochybnenie ich rozhodnutí o tejto poplatkovej povinnosti. Ústavný súd\npripúšťa, že účastníkom konania dlhodobo akceptovaná rozhodovacia súdna prax,\nprípadne len niektorý jej dôležitý prvok, vo veciach rovnakej povahy sama osebe\nnemôže byť na prekážku tomu, aby ju tento účastník nemohol kedykoľvek neskôr\nspochybniť a vyvolať konanie na jej zmenu, ale na druhej strane nemôže prehliadnuť,\nže takýto postup účastníka opierajúceho sa konštantne o pomoc svojich právnikov\nobsahuje v sebe prvky, ktoré poukazujú na jeho vlastnú pochybnosť o jednoznačnosti\na opodstatnenosti takéhoto konania.\nDovolací súd posúdil dovolanie navrhovateľa ako dovolanie, ktoré nespĺňa\npodmienky dovolacieho konania, a preto ho zastavil. Navrhovateľ svoju kritiku\nzameral predovšetkým na dôvody, o ktoré oprel dovolací súd zastavenie dovolacieho\nkonania. Navrhovateľ však v podnete bližšie neuviedol, prečo považuje ustanovenia\nOSP, na ktoré sa odvolal dovolací súd, za zjavne neaplikovateľné. Jeho tvrdenie\no nedostatku opory v právnom poriadku pre zastavenie dovolacieho konania je\nvšeobecné.\nV tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej\njudikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že otázka posúdenia, či sú alebo\nnie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do\nvýlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\na nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný\nsúd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je\nalternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(mutatis mutandis, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému\nochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné\n\n7\n\nza výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich\nz ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok\nkonania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne\na zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.\nS poukazom na vyššie uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci o takýto\nprípad nejde. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a tým viac to platí, ak ide\no najvyšší súd, nemôže porušiť čl. 2 ods. 2 ústavy, ak prípadný nejasný legislatívny\ntext vyloží a uplatní spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. Totiž nejasnosť\nakéhokoľvek legislatívneho textu možno odstrániť iba výkladom, ktorému sa súdy\nv prípade konkrétneho sporu o právo nemôžu dosť dobre vyhnúť, pretože každý\npredložený spor musia v konečnom dôsledku rozhodnúť. Pri jeho výklade však musia\nrešpektovať požiadavku vyplývajúcu z čl. 152 ods. 4 ústavy.\nOkrem toho aj ústavný súd považuje dôvod použitý navrhovateľom za\nnespôsobilý na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\nrozhodlo o povinnosti dovolateľa zaplatiť súdny poplatok. Navrhovateľ založil svoje\ntvrdenie o potrebe podať návrh na začatie konania vo veci rozhodnutia súdu\no vyrubení súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu na ustanovení § 79\nods. 1 OSP, ktoré ustanovuje, že občianske súdne konanie sa začína na návrh.\nNavrhovateľ netvrdil, že občianske súdne konanie, v ktorom mu bola uložená\npovinnosť zaplatiť súdny poplatok, sa riadne nezačalo. Netvrdil ani, že nepodal odpor\nproti platobnému rozkazu, za ktorý mu poplatok bol uložený. Dovolával sa použitia\ntohto ustanovenia výlučne v súvislosti s činnosťou súdu vo veciach poplatkov. Avšak\nčinnosť súdov vo veciach súdnych poplatkov treba odlišovať od občianskeho súdneho\nkonania, ktorému je určené uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Ak\nsúdy rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona č. 71/1992 Zb.\no súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, rozhodujú ako samostatný orgán\noprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch iba primerane\nsúčasne použijú Občiansky súdny poriadok i predpisy o konaní vo veciach daní\na poplatkov (§ 14 zákona o súdnych poplatkoch). Súd v týchto prípadoch priamo\n\n8\n\naplikuje Občiansky súdny poriadok iba v ojedinelých prípadoch, napr. pri rozhodovaní\npodľa § 138 o oslobodení od súdnych poplatkov, pri rozhodovaní o odvolaní proti\nuzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa § 210a OSP. Ustanovenie § 79\nods. 1 OSP medzi prípady priameho použitia vo veciach súdnych poplatkov nepatrí\na z povahy veci vyplýva, že toto ustanovenie, tak ako to tvrdil navrhovateľ, nemožno\npoužiť na rozhodovanie súdu o právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona\no súdnych poplatkoch ani primerane.\nNakoniec ústavný súd poznamenáva, že v predchádzajúcej veci navrhovateľa už\nkonštatoval, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok z odporu proti platobnému rozkazu\nje uložená zákonom a že poznámky k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov\nupravujú platenie poplatkov vo všetkých procesných situáciách, ktoré sa vyskytujú\nv občianskom súdnom konaní (I. ÚS 18/95).\nPokiaľ ide o námietku navrhovateľa týkajúcu sa zastavenia dovolacieho\nkonania, ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu, tak ako ho garantuje\nčl. 46 ods. 1 ústavy, nie je absolútne. Uvedený článok odkazuje na zákon, pokiaľ ide\no vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu. Preto len na základe tohto článku\nústavy nemožno vyvodiť ústavné právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac\npotom platí, že sa ho nemožno dovolávať bez splnenia zákonom stanovených\npodmienok, ktoré v prípade dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného\nsúdnictva môžu byť prísnejšie ako v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané\nsamotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\nV danej veci dovolací súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil stanovené\npodmienky dovolacieho konania. Ústavný súd už konštatoval, že toto rozhodnutie\nnemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Predmetom porušenia\npráva na súdnu ochranu mala byť povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti\nplatobnému rozkazu, ktorú navrhovateľovi uznesením uložil súd prvého stupňa.\nNavrhovateľ využil právo podať proti nemu odvolanie, ktoré odvolací súd riadne\nprejednal. Inak povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod\n„spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), tak ako sú tieto spory\n\n9\n\ninterpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk\npráva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.\nOkrem toho súdny poplatok vyrubený navrhovateľovi vo výške 264 Sk za odpor proti\nplatobnému rozkazu nezabránil vecnému prejednaniu tohto odporu, ktorým sa bránil\nv konečnom dôsledku proti žalobe Slovenskej poisťovni, a. s., o zaplatenie sumy 6 600\nSk, ktorou sa začalo občianske súdne konanie, inak podliehajúce pod v čl. 6 ods. 1\nDohovoru, v rámci ktorého sa uvedený súdny poplatok navrhovateľovi vyrubil.\nNakoniec navrhovateľ nič také netvrdil ani v spornom dovolaní pred Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky, ani vo svojom podnete na začatie konania pred ústavným\nsúdom.\nS prihliadnutím na všetky uvedené dôvody, podľa názoru ústavného súdu\nnavrhovateľ v danej veci nemôže s úspechom namietať porušenie ústavného práva na\nsúdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani porušenie jej čl. 2 ods. 2\nuvedeným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nZ týchto dôvodov ústavný súd jeho podnet na začatie konania po jeho\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako\nzjavne neopodstatnený.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. mája 2000\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}