{"guid": "ussr:48ccba2e-34aa-4a2d-88d2-4fce244a2958", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/00 z 3. 5. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. mája 2000, sp. zn. I. ÚS 22/00, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Daniel Šváby", "sudca_id": 1076, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/daniel-svaby-1076", "datum_vydania": "2000-05-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-1", "nazov": "čl. 2 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/48ccba2e-34aa-4a2d-88d2-4fce244a2958", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 22/00\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne\nprerokoval podnet\n\n, bytom\n\n, na začatie konania vo veci porušenia jeho ústavných práv zakotvených\nv čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti so zmarením referenda\nprezidentom Slovenskej republiky v roku 1998 a takto\nrozhodol:\nPodnet\n\nna začatie konania\n\nod m ie t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnený.\nOdôvodnenie:\nI.\nDňa 24. 2. 2000\n\n, bytom\n\n(ďalej len „navrhovateľ“), podal na Ústavný súd Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd“) „Podanie“ vo veci porušenia jeho ústavných práv\nzakotvených v čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nv spojitosti so zmarením referenda prezidentom Slovenskej republiky v roku 1998.\nKonkrétne uviedol, že „Podanie proti prezidentovi“ podáva v zmysle čl. 32\nústavy. Namietal, že prezident úmyselne zmaril referendum, že petíciu podpísal aj on\n\na že jeho rozhodnutie je protiústavné. Poukázal na povinnosti prezidenta vyplývajúce\nz čl. 95 ústavy a tvrdil, že „protiústavné odňatie ústavných práv občanov, ktorí\npodpísali petíciu, je zločin prezidenta, je to zrada občanov, je to velezrada !“\nII.\nÚstavný súd začne konanie, ak podá návrh oprávnená osoba o. i. v prípadoch\nustanovených v čl. 127, resp. môže začať konanie aj na podnet právnických alebo\nfyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ústavy). Navrhovateľ\nuviedol, že „Podanie proti prezidentovi“ podáva v zmysle čl. 32 ústavy.\nÚstavný súd predovšetkým poznamenáva, že čl. 32 ústavy, ktorý upravuje\nzákladné právo na odpor, nie je ustanovením, o ktoré možno opierať podanie, ktorého\ncieľom je dosiahnutie začatia konania pred ústavným súdom. Preto podanie, ktoré by\nbolo založené len na tomto článku, by v žiadnom prípade nemohlo viesť k začatiu\nkonania pred ústavným súdom.\nVychádzajúc z celkového obsahu podania však ústavný súd nemal pochybnosti,\nže navrhovateľ sa ním domáhal začatia konania pred ústavným súdom vo veci\nporušenia jeho ústavných práv, tak ako to predpokladá čl. 130 ústavy. Ústavný súd\npovažoval toto podanie po obsahovej stránke za vyhovujúce ustanoveniu § 20 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktoré upravuje náležitosti\nnávrhu a ktoré platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nPodľa obsahu ho ústavný súd považoval skôr za podnet na začatie konania podľa čl.\n130 ods. 3 ústavy než za sťažnosť podľa čl. 127 ústavy. Preto bez toho, aby sa tým\ndotkol rozsahu preskúmania namietaného porušenia ústavy, podanie navrhovateľa\nposudzoval vcelku ako podnet. K tomu ústavný súd poznamenáva, že v konečnom\ndôsledku sa výsledok posúdenia podania z hľadiska jeho opodstatnenosti nemôže\nv danej veci odlišovať v závislosti od toho, podľa ktorého z uvedených článkov sa pri\njeho posudzovaní bude postupovať.\n\n2\n\nÚstavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). „Návrhy (...) zjavne\nneopodstatnené (...) môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania (...)“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti\npodnetu možno hovoriť tiež vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo\nvôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil\nnavrhovateľ, pre nedostatok priamej súvislosti medzi označeným postupom orgánu\nštátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo (mutatis\nmutandis, I. ÚS 66/98).\nNavrhovateľ namietal porušenie jeho ústavných práv zakotvených v čl. 2 ods. 1\nústavy, podľa ktorého „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú\nprostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“. Za porušenie jeho práv\npodľa tohto článku navrhovateľ považoval „zmarenie referenda v roku 1998“, na\nvyhlásenie ktorého podpísal petíciu. Podľa jeho názoru prezident Slovenskej republiky\nv tomto prípade konal v rozpore s čl. 95 ústavy, podľa ktorého „referendum vyhlasuje\nprezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov (...),\na to do 30 dní od prijatia petície občanov (...)“.\nNavrhovateľ uvádzanú petíciu občanov bližšie nekonkretizoval a okrem\noznačenia čl. 95 ústavy nekonkretizoval ani namietanú protiústavnosť konania\nprezidenta republiky. Porušenie namietaných práv podľa čl. 2 ods. 1 ústavy založil len\nna skutočnosti, že prezident republiky nevyhlásil petíciou požadované referendum,\nčím podľa jeho názoru konal v rozpore s povinnosťou, ktorú má podľa čl. 95 ústavy.\nÚstavný súd nepovažuje za nevyhnutné vyjadriť sa v danej veci k otázke, či\nz článku 2 ods. 1 ústavy možno priamo vyvodiť samostatné základné právo\nnavrhovateľa, a v prípade kladného stanoviska, aký je jeho presný obsah, pokiaľ ide\no tú časť ustanovenia tohto článku, podľa ktorej občania „vykonávajú (štátnu moc)\npriamo“. Totiž ani za predpokladu, že z tohto ustanovenia možno bez väzby na\nzákladné práva zaručené v druhej hlave ústavy (napr. v čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1)\nvyvodiť samostatné základné právo navrhovateľa na výkon štátnej moci\n\nformou\n\nreferenda, tak ako to tvrdí navrhovateľ, jeho porušenie nemožno založiť len na tej\n\n3\n\nskutočnosti, že prezident Slovenskej republiky, ktorému ako jedinému podľa ústavy\npatrí právo referendum vyhlásiť, referendum na základe petície občanov v zmysle\nčl. 95 ústavy nevyhlásil.\nÚčelom referenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľovi primárnej\n(originálnej) moci-, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle.\nV demokratickom parlamentnom systéme, tak ako je zakotvený aj v Ústave\nSlovenskej republiky, však občania sami uznávajú, že ich originálna moc je\nobmedzená ústavou, ktorú prijal ústavodarný orgán a ktorému občania delegovali\nsvoju moc. Ak Ústava Slovenskej republiky na jednej strane priznáva občanom právo\nrozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo\nv referende (čl. 93 ods. 2), na druhej strane toto ich právo zároveň obmedzuje tak, že\nvyslovuje zákaz, aby niektoré otázky, tak ako napr. otázky základných práv a slobôd,\nboli predmetom referenda (čl. 93 ods. 3), resp. zakazuje referendum o tej istej veci\nopakovať do uplynutia troch rokov od jeho vykonania (čl. 99 ods. 2) (mutatis\nmutandis, II. ÚS 31/97). Teda základné právo občanov na výkon štátnej moci formou\nreferenda nie je absolútnej povahy, vzniká a realizuje sa iba v rámci podmienok\nustanovených ústavou.\nZ Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne z jej článku 95, vyplýva, že toto\nprávo je podmienené rozhodnutím prezidenta republiky o vyhlásení referenda.\nPrezident republiky nemôže zmariť referendum, ktoré pred jeho vyhlásením ešte\nneexistuje. Preto takéto tvrdenie navrhovateľa nemá žiadne opodstatnenie.\nNavrhovateľovi ako signatárovi príslušnej petície mohlo po jej predložení prezidentovi\nrepubliky vzniknúť len právo, aby prezident republiky o vyhlásení referenda rozhodol\nv súlade s ústavou.\nZ toho vyplýva, že prezident republiky, ktorému je predložená petícia so\nžiadosťou o vyhlásenie referenda podľa čl. 95 ústavy, je povinný ju najprv posúdiť\nz hľadiska jej formy a obsahu, teda preskúmať, či sa na ňu prípadne nevzťahuje\nústavný zákaz. Ústava teda ukladá prezidentovi republiky nielen povinnosť, ale aj\nzodpovednosť za vyhlásenie referenda na základe petície občanov (PL. ÚS 42/95).\nV tejto súvislosti ústavný súd už konštatoval, že ústava neobsahuje právo fyzickej\nosoby (občana) na vyhlásenie referenda, a preto je neopodstatnené tvrdenie, že\n\n4\n\nprezident republiky nevyhlásením referenda porušil občianske práva vyplývajúce\nz čl. 95 ústavy. Z tohto článku možno vyvodiť, že petícia 350 000 občanov je jednou\nz dvoch podmienok, splnenie ktorých je potrebné na vyhlásenie referenda. Na druhej\nstrane nie je možné z neho vyvodiť žiadne iné občianske právo než právo určitého\npočtu občanov požiadať petíciou o vyhlásenie referenda (I. ÚS 38/94).\nNa základe uvedeného možno teda konštatovať, že výkonu petičného práva\nnavrhovateľa podľa čl. 95 ústavy nezodpovedá zákonná povinnosť prezidenta\nrepubliky vyhlásiť referendum bez ohľadu na splnenie ústavných podmienok. Preto\nmedzi označeným\n\nnevyhlásením referenda prezidentom republiky a základným\n\nprávom, ktorého porušenie namietal navrhovateľ, nie je priama súvislosť.\nZ týchto dôvodov bolo potrebné podnet navrhovateľa po jeho predbežnom\nprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne\nneopodstatnený.\nP o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. mája 2000\n\n5", "vazby": {"registre": ["ostatné podania"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}