{"guid": "ussr:e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. 9. 1999", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. septembra 1999, sp. zn. I. ÚS 17/99, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Richard Rapant", "sudca_id": 1106, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/richard-rapant-1106", "datum_vydania": "1999-09-22", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 17/99\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu\nJUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Viery Mrázovej na\nneverejnom zasadnutí 22. septembra 1999 prerokoval prijatý podnet\n, bytom\n\n, zastúpenej JUDr. Jánom Benčurom,\n\nadvokátom, Záhradnícka 41, Bratislava, proti Okresnému súdu Bratislava I o porušení\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48\nods. 2 v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky v konaní o odškodnení pracovného\núrazu a o návrhu na ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod\nsp. zn. 11 C 119/92 a takto\nrozhodol:\nOkresný súd Bratislava I v konaní o odškodnenie pracovného úrazu a o návrhu\nna ochranu osobnosti, sp. zn. 11 C 119/92 p o r u š i l základné právo\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2\nv prvej vete Ústavy Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n23. februára\n\n1999\n\ndoručený\n\npodnet\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„navrhovateľka“) označený ako „Návrh na začatie konania o podnete namietajúcom\nporušenie ústavného práva“.\nNavrhovateľka ním žiadala, aby „ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu\nčl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj\nk porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na k porušeniu čl. 12 ods. 2 Ústavy, zásady rovnosti v práve, znevýhodňovania občana\nv rozdielnom prístupe ako sociálne znevýhodnenej osoby svojím súčasným\npostavením invalidnej dôchodkyne“.\nSvoj podnet odôvodnila tým, že Okresný súd Bratislava I od podania žaloby\n3. mája 1991 (resp. od 31. augusta 1994) doposiaľ jej vec na odškodnenie pracovného\núrazu meritórne nerozhodol a o návrhu na ochranu osobnosti z 31. októbra 1996 ešte\nnezačal ani konať.\nVýzvou ústavného súdu z 22. februára 1999 bola navrhovateľka požiadaná\no predloženie dôkazov, že využila právne prostriedky možnej nápravy protiústavného\nstavu upravené § 17 a násl. zákona SNR č. 80/1992 Zb. (o štátnej správe súdov)\nv znení neskorších predpisov.\nPodnet navrhovateľka doplnila dňa 31. marca 1999. Predložila sťažnosti\nadresované Okresnému súdu Bratislava I, ako aj odpovede na ne z rokov 1994, 1998,\nresp. 1999.\nÚstavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 38/1993 Z. z.“), ho 8. apríla 1999 prijal na konanie.\n\n2\n\nNavrhovateľka listom z 22. apríla 1999 ústavnému súdu oznámila, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania vo veci a predložila\n\nsplnomocnenie pre\n\nJUDr. Jána Benčuru, advokáta, na právne zastupovanie v konaní pred ústavným\nsúdom.\nOkresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) ako účastník konania, proti\nktorému podnet navrhovateľky smeroval, vyjadrením (stanoviskom) z 5. mája 1999\nsp. zn. Spr 3260/99 ústavnému súdu oznámil, že v prejednávanej veci sp. zn. 11 C\n119/92 „zákonní sudcovia konali bez zbytočných prieťahov, plynulo a sústredene, a to\ndo augusta 1998“. Od uvedenej doby priznáva prieťah v konaní spôsobený omylom\nsúdnej kancelárie, ktorá nezaslala súdny spis poverenému súdnemu znalcovi. Okresný\nsúd súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania podnetu.\nPredmetom veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 119/92 je\nodškodnenie pracovného úrazu (bolestné, náhrada za stratu na zárobku a sťaženie\nspoločenského uplatnenia), ktorý sa mal stať dňa 5. mája 1989. Svoje požiadavky\nnavrhovateľka uplatnila žalobou podanou na príslušnom okresnom súde 3. mája 1991.\nOdporca v spore popieral existenciu pracovného úrazu, teda aj prípadné nároky z neho\nvyplývajúce.\nÚstavný súd podľa § 31 zákona č. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na\nzistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.\nPreskúmaním súdnych spisov, stanovísk a pripomienok účastníkov konania zistil, že\nv roku 1991, po podaní žaloby okresný súd začal vo veci konať a pripravovať\npodmienky na prejednanie veci. Navrhovateľka 16. júna 1991 požiadala zo\nzdravotných dôvodov o odročenie pojednávania na neurčito. Na dotazy okresného\nsúdu z 11. novembra 1991, či je už možné vo veci konať, navrhovateľka oznámila\nlistom z 25. novembra 1991, že z dôvodu svojho zdravotného stavu (obmedzené\npohybové schopnosti) sa nemôže osobne zúčastňovať pojednávaní a žiada o vypočutie\nv byte a zasielanie opisov zápisníc o pojednávaní.\nNavrhovateľke bolo 11. apríla 1992 doručené predvolanie na pojednávanie na\n6. mája 1992, na ktoré listom z 13. apríla 1992 oznámila, že z už uvedených\nzdravotných dôvodov sa pojednávania nezúčastní. Okresný súd 20. augusta 1992\nnavrhovateľke oznámil, že ju vypočuje v jej byte 21. septembra 1992. V čase od apríla\n\n3\n\ndo augusta 1992 zabezpečoval okresný súd potrebné písomné dôkazy od\nnavrhovateľky a odporcov (písomné stanoviská, návrhy dôkazov). Dňa 3. decembra\n1992 sa konalo pojednávanie, na ktorom svoju neúčasť navrhovateľka ospravedlnila.\nV roku 1993 sa konali pojednávania v mesiacoch február (boli vypočutí dvaja\nsvedkovia), marec (boli vypočutí dvaja svedkovia), apríl (účastníci a svedkovia\nneprítomní), máj (neprítomní svedkovia) bez účasti navrhovateľky a 22. júna 1993 za\njej účasti (bola vypočutá svedkyňa). Na pojednávaní 9. septembra 1993 okresný súd\nrozsudkom žalobu zamietol. Rozsudok bol doručený navrhovateľke 20. novembra\n1993. Dňa 1. decembra 1993 podala navrhovateľka proti prvostupňovému rozhodnutiu\nodvolanie.\nOdvolanie bolo 11. marca 1994 doručené odvolaciemu súdu, ktorý 17. marca\n1994 vyzval navrhovateľku oznámiť meno jej zástupcu v konaní pred odvolacím\nsúdom. Dňa 28. apríla 1994 sa uskutočnilo pojednávanie bez účasti navrhovateľky\n(ospravedlnená). Súd žiadal Národnú poisťovňu o oznámenie výšky dôchodku\nnavrhovateľky. Na pojednávaní\n\n7. júla 1994 bola navrhovateľka vypočutá. Na\n\npojednávaní 31. augusta 1994 odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie,\nzrušovacie uznesenie bolo navrhovateľke doručené 24. októbra 1994 so žiadosťou\no oznámenie mien svedkov, ktorých navrhovateľka navrhuje vypočuť. Dňa\n15. novembra 1994 navrhovateľka žiadala okresný súd o ustanovenie obhajcu. Žiadosť\nbola zamietnutá uznesením z 24. januára 1995. O odvolaní z 2. marca 1995 odvolací\nsúd rozhodol 31. marca 1995 a navrhovateľke súčasne ustanovil obhajcu. Uznesenie\no tom jej bolo doručené 25. mája 1995. V mesiacoch august až december 1995 súd\nzisťoval adresy svedkov dotazmi (a ich urgenciami) u odporcov a v Centrálnej\nevidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky.\nNa pojednávaní 25. januára 1996 boli vypočutí traja svedkovia, 19. marca 1996\ndvaja svedkovia z troch predvolaných, 23. apríla 1996 sa dvaja predvolaní svedkovia\nnedostavili. V mesiacoch jún a júl 1996 zadovažoval súd adresy svedkov. Na\npojednávaní 26. septembra 1996 bol vypočutý jeden z dvoch predvolaných svedkov.\nNa ďalšom pojednávaní 31. októbra 1996 sa predvolaný svedok nedostavil. Na tomto\npojednávaní právny zástupca navrhovateľky doručil súdu návrh na začatie konania na\n\n4\n\nochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Súd uložil neprítomnej\nsvedkyni pokutu.\nDňa 9. januára 1997 predvolal okresný súd účastníkov na pojednávanie na\n23. január 1997 s tým, že 22. januára 1997 sa uskutoční výsluch navrhovateľky v jej\nbyte. Navrhovateľka písomne požiadala o odklad vypočutia z dôvodu kúpeľnej liečby,\nčomu bolo vyhovené. Navrhovateľka 6. marca 1997 okresnému súdu oznámila, že\nv konaní môže pokračovať. Súd stanovil termín pojednávania na 15. apríl 1997\na vypočutie navrhovateľky v jej byte na 14. apríl 1997. Na pojednávaní navrhla\nnavrhovateľka doplniť dokazovanie o vypočutie ďalších dvoch svedkov.\nNa pojednávania 12. júla 1997 a 9. septembra 1997 sa predvolaní svedkovia\nnedostavili. V tom čase sa okresný súd zaoberal zisťovaním ich adries u ich bývalých\nzamestnávateľov. Navrhovateľka 17. októbra 1997 požiadala o konečné rozhodnutie\nsúdu z dôvodu, že už bolo vykonané dostatočné dokazovanie.\nAni na pojednávaniach 23. októbra 1997 a 4. decembra 1997 sa svedkovia\nnezúčastnili. V uvedenej dobe súd naďalej zisťoval presné adresy ich bydlísk.\nNa pojednávaniach 16. februára 1998 a 23. marca 1998\n\nsa svedkovia\n\nnezúčastnili. Súd konštatoval, že sa mu nepodarilo zistiť ich adresy. Na pojednávaní\n23. apríla 1998 bol vypočutý svedok, odborník z oblasti ortopédie. Pojednávanie bolo\nodročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením z 31. júla 1998\nsúd ustanovil znalca. Znalcovi bolo toto uznesenie doručené 14. augusta 1998.\nOkresný súd 10. marca 1999 žiadal znalca o oznámenie, čo mu bráni vykonať\nznalecký posudok.\nDňa 8. marca 1999 bol ústavnému súdu doručený podnet navrhovateľky.\nV odpovedi na sťažnosť navrhovateľky z 30. augusta 1994 okresný súd listom\nsp. zn. Spr 154/94 z 20. decembra 1994 priznal prieťahy v konaní vo veciach sp. zn.\n11 C 119/92, 15 C 36/93 a 12 Nc 56/91. Prieťahy zdôvodnil nedoriešeným\npersonálnym obsadením súdu a vysokou pracovnou zaťaženosťou sudcov.\nNa prieťahy v konaní vo veci 11 C 119/92 sa navrhovateľka opäť sťažovala\nlistom doručeným okresnému súdu 11. marca 1998, ktorého vybavenie urgovala\n19. decembra 1998 (doručené okresnému súdu 21. decembra 1998). Okresný súd\n\n5\n\nv odpovedi sp. zn. Spr 2018/98 z 11. mája 1999 priznal prieťahy až od augusta 1998,\nktoré však nespôsobila konajúca zákonná sudkyňa. Svoje tvrdenie nezdôvodnil.\nNa výzvu ústavného súdu zo 14. apríla 1999 sa okresný súd vyjadril k podnetu\nnavrhovateľky stanoviskom sp. zn. Spr 3260/99 z 5. mája 1999. Okresný súd\npovažoval prejednávanú vec za zložitú na dokazovanie (čo podľa jeho názoru\ndokumentuje aj 23 uskutočnených pojednávaní). Podľa jeho názoru zákonní sudcovia\nv tejto veci konali bez zbytočných prieťahov, plynulo a sústredene až do augusta 1998.\nDňa 14. augusta 1998 vinou súdnej kancelárie nebol spolu s uznesením o ustanovení\nznalca doručený znalcovi aj súdny spis. Uvedená chyba mala byť spôsobená veľkým\npočtom nevybavených spisov z piatich súdnych oddelení v spisovej kancelárii. Vo\nveci rozšírenia žaloby navrhovateľky o ochranu jej osobnosti, podľa názoru okresného\nsúdu môže súd konať až potom, keď bude preukázané, či k poškodeniu zdravia\nžalobkyne došlo tak, ako to opisuje vo svojej žalobe, a či ide o pracovný úraz. Okresný\nsúd navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Bratislava I\nnedošlo k zbytočným prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 119/92.\nNavrhovateľka vo svojom vyjadrení zo 17. mája 1999 nesúhlasila s tvrdením\nokresného súdu, že prejednávaná vec sp. zn. 11 C 119/92 je zložitou. Vysoký počet\npojednávaní považuje za dôkazy prieťahov v konaní a za neefektívne využívanie\nstanoveného času. Neúspešné viacnásobné predvolávanie tých istých svedkov\nnepovažuje za plynulé konanie vo veci. Tvrdenie okresného súdu, že prejednanie jej\nrozšírenej žaloby (o ochrane osobnosti) je podmienené výsledkami rozhodnutia\nv základnej veci, považuje za neprijateľné. Podľa jej názoru o rozšírenej žalobe mal\nsúd samostatne konať.\nNavrhovateľka, ako aj\n\nokresný súd vyhlásili, že netrvajú na ústnom\n\npojednávaní.\nII.\nÚstavný súd vo viacerých rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor,\npodľa ktorého v konaní o každom podnete pred ústavným súdom, v ktorom\nnavrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu\n\n6\n\nochranu), ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal\nspôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky\nprávne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 47/96, I. ÚS\n1/97, I. ÚS 49/98, I. ÚS 33/99).\nPodľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov\nv konaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti\no sťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní § 6 ods. 2 citovaného zákona\nupravuje zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov\nSlovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách\nprísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.\nÚčelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa citovaného\nzákona je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený\nporušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95, I. ÚS\n47/96). Sťažnosť na postup súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 80/1992 Zb. z dôvodu prieťahov v konaní navrhovateľka uplatnila. Jej sťažnosti na\nprieťahy v konaní podané konajúcemu okresnému súdu neviedli k náprave. Príležitosť\nodstrániť protiprávny stav zapríčinený namietnutým porušením práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov orgány všeobecného súdnictva nevyužili.\nÚstava Slovenskej republiky nezaručuje osobám (účastníkom konania) právo na\nkonanie bez akýchkoľvek prieťahov. Oprávnená osoba (účastník konania) má\nzaručené právo na taký postup štátneho orgánu, ktorý je zbavený zbytočných\nprieťahov. Preto ústavný súd v konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vždy skúma, ako sa v okolnostiach\nkonkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho nálezoch sp. zn.\nII. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995 a sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. februára 1997, účelom\nzákladného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je\nodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred\nsúdom alebo iným orgánom) domáhajúca sa vydania rozhodnutia. Samotným\nprerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota neodstráni\n\n7\n\nk vytvoreniu želateľného stavu, t.j. k stavu právnej istoty dochádza až právoplatným\nrozhodnutím súdu alebo iného orgánu, t. j. rozhodnutím vo veci samej. Preto na\nsplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, t.j. prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov nestačí, aby súd, resp. iné orgány Slovenskej republiky vec\nprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet).\nKonanie bez zbytočných prieťahov nie je možné časovo presne ohraničiť.\nUrčenie časovej hranice, uplynutie ktorej môže mať za následok, že postup v konaní\nsúdu alebo iného orgánu nadobudne povahu zbytočných prieťahov v konaní, t. j. doba\nneprimeraná a porušujúca čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), je značne relatívne. Rýchlosť, a tým aj\núčinnosť konania, je objektívne podmienená charakterom a špecifickými znakmi\nprejednávanej právnej veci. Dĺžka konania pred súdom môže signalizovať nielen\nzbytočné prieťahy v konaní, ale aj zložitosť prejednávanej veci. Ústavný súd\nv citovaných nálezoch už konštatoval, že v každom konaní je potrebné oddeliť pomalé\na neúčinné konanie (konanie s prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej\nlehote) od konania, ktoré sa predlžuje z dôvodu zložitosti vecnej podstaty\nprejednávanej veci. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu\n(ďalej len „Súd pre ľudské práva“): „Primeranosť dĺžky súdneho konania sa musí\nposudzovať podľa okolností prípadu a musí zodpovedať zásadám judikatúry súdu,\nnajmä zložitosti prípadu, správaniu sa účastníka konania, ako aj príslušných orgánov\n(S. R. v. Taliansko, séria A, 1998 a ďalej čl. 6 ods. 1 (…) sa posudzuje v každej veci\npodľa konkrétnych okolností prípadu“. (König v. SRN, séria A, 1978 alebo\nZimmermann a Steiner v. Švajčiarsko, séria A, č. 66)\nPri\n\nhodnotení, či v súdnom konaní sp. zn. 11 C 119/92 vedenom pred\n\nOkresným súdom Bratislava I došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd tak ako\nvždy v konaní o namietnutom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov, vzal do úvahy tri základné kritériá.\nSprávanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy\nv konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania.\nOkrem toho prieťahy v konaní, ktoré by bolo možné pripísať správaniu účastníka\nkonania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa\n\n8\n\nrozhoduje dlhšie, ako je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah\nzapríčinený nečinnosťou súdu.\nTakýto právny názor ústavného súdu možno odôvodniť aj ustálenou\nrozhodovacou judikatúrou Súdu pre ľudské práva, ktorý v podobnom prípade vo veci\nKönig v. SRN (séria A, č. 27) konštatoval, že zodpovednosť štátu vzniká, ak v konaní\nokrem prieťahov spôsobených účastníkom konania nastanú aj iné prieťahy, ktoré\nmožno pripísať štátnym orgánom, napr. súdu.\nZdravotné problémy navrhovateľky a z toho vyplývajúcu sťaženú možnosť jej\nosobnej účasti na pojednávaniach ústavný súd nehodnotí ako jej podiel na vzniknutých\nprieťahoch v konaní. V danom prípade tento problém mal okresný súd vyriešiť\nskorším ustanovením právneho zástupcu, na čo navrhovateľka (v zmysle rozhodnutia\nMestského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 74/95 z 31. marca 1995) spĺňala všetky\npodmienky.\nDruhým kritériom pre rozhodnutie o tom, či právo osoby na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov bolo porušené, je povaha veci, o ktorej sa rozhoduje.\nV rámci preskúmavania tohto kritéria ústavný súd prihliada na povahu práv, ktoré sú\npredmetom konania a na zložitosť prejednávanej veci.\nZložitosť\n\nveci\n\nnemožno\n\npredpokladať.\n\nZložitosť\n\nveci\n\nzbavuje\n\nsúd\n\nzodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka vtedy, ak súd priebežne\nuskutočňuje úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti veci. Základnými\nkritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna\núprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).\nPrávna neistota v konaní pred okresným súdom spočívala v určení existencie\npracovného úrazu, ktorý sa mal stať 5. mája 1989, a následnom určení náhrady škody.\nRozhodovanie o existencii pracovného úrazu a o náhrade škody podľa ôsmej\nhlavy, prvého a tretieho oddielu zák. č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce) v znení\nneskorších predpisov, ako aj predpisov vydaných na jeho vykonanie, ústavný súd\nnehodnotil ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu a ani z dôvodu právnej úpravy,\nktorá sa vzťahuje na túto problematiku.\n\n9\n\nNámietka zložitosti veci v konaní 11 C 119/92 podľa názoru ústavného súdu\nnemá opodstatnenie.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,\nzákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade\ns touto ústavou“. Táto zásada sa vzťahuje na uplatňovanie práva v Slovenskej\nrepublike. V súlade s ňou musia uplatňovať právo všetky štátne orgány. Nezávislosť\nsúdu aj sudcu zaručená čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy sa týka len takého\npostupu, ktorý sa deje v rámci ústavy a zákonov. Postup súdu a sudcu v okolnostiach\nkonania o podnete\n\nurčujú ustanovenia Občianskeho súdneho\n\nporiadku (ďalej len „OSP“).\nPri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní sp. zn. 11 C\n119/92 ústavný súd vychádzal z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého\n„každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov …“\na v spojitosti s tým aj z ustanovenia § 6 OSP, že: „V konaní postupuje súd v súčinnosti\nso všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby\nskutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili“.\nPodľa § 43 ods. 1 OSP: „Predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne\nalebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba\nopravu alebo doplnenie urobiť.“\nPodľa § 100 ods. 1 OSP: „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez\nďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa\nusiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo\nvýchovne“.\nPodľa § 101 ods. 2 OSP:„Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.\nAk sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie aby požiadal z dôležitého\ndôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;\nprihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy“.\nPodľa § 114 ods. 1 OSP: „Pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo\nmožné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní“.\nPodľa § 119 ods. 1 OSP prvá veta: „Pojednávanie sa môže odročiť len\nz dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť“.\n\n10\n\nPodľa názoru ústavného súdu z uvedených ustanovení vyplýva, že prípravu\npojednávania treba chápať ako všetku činnosť súdu od začatia konania, vrátane štúdia\nspisu, odbornej prípravy na riešenie veci, odstraňovania nedostatkov návrhu a\nzváženia opatrení, ktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a\núčelné vykonať pred nariadením pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje i na ďalšie ustanovenia OSP, ako najmä § 117 ods. 1 o vedení pojednávania\ntak, aby bolo dôstojné a nerušené a o vhodných opatreniach predsedu senátu na\nsplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a § 118 ods. 2, že ďalší\npriebeh pojednávania určuje predseda senátu podľa okolností prípadu a napokon i na §\n53 ods. 1 a 2 o poriadkových opatreniach pri sťažovaní postupu konania.\nNa okresnom súde Bratislava I sa vo veci 11 C 119/92 uskutočnilo viac ako 20\npojednávaní a vykonal sa rad ďalších úkonov.\nPreskúmaním súdneho spisu 11 C 119/92 ústavný súd zistil, že od doručenia\nžaloby 3. mája 1991 do konania prvého pojednávania vo veci 6. mája 1992 uplynulo\n12 mesiacov. Aj keď v uvedenej dobe navrhovateľka žiadala o odročenie pojednávania\nz dôvodu svojej hospitalizácie (12. jún 1991), až v novembri 1991 si súd vyžiadal od\nnej stanovisko o jej zdravotnom stave. V podaní z 25. novembra 1991 navrhovateľka\nupozornila na svoje zdravotné možnosti a skutočnosť, že sa nemôže osobne\nzúčastňovať pojednávaní a nemá advokáta. V prípade včasného reagovania súdu na\nuvedené skutočnosti a ustanovenie advokáta v tom čase (a nie až 31. augusta 1995),\nbolo možné konanie podstatne urýchliť. Aj vytýčenie ďalšieho pojednávania až po\nuplynutí ďalších šiestich mesiacov (3. decembra 1992), na ktorom boli vypočutí dvaja\nsvedkovia a pojednávania v mesiacoch február 1993 (vypočutí dvaja svedkovia),\nmarec 1993 (vypočutí dvaja svedkovia), apríl a máj 1993 (odročené pre neúčasť\nsvedkov), jún 1993 (vypočutý jeden svedok) nesvedčia o efektívnej a racionálnej\norganizácii práce vo veci konajúceho sudcu. Uvedené konštatovanie potvrdzuje aj\nskutočnosť, že rozsudok, ktorý bol vo veci vyhlásený 9. septembra 1993 bol\nnavrhovateľke doručený až 20. novembra 1993. Druhostupňové konanie prebiehalo od\ndoručenia spisu na Mestský súd v Bratislave 9. marca 1994 (odvolanie navrhovateľky\nz 1. decembra 1993) až do rozhodnutia (uznesenie o zrušení prvostupňového rozsudku\n\n11\n\no vrátení veci na ďalšie konanie) 31. augusta 1994. V čase od 15. novembra 1994 do\n31. augusta 1995 prebehlo aj dvojstupňové konanie o ustanovení advokáta\nnavrhovateľke (advokáta ustanovil druhostupňový súd).\nOd doručenia druhostupňového rozhodnutia navrhovateľke (24. októbra 1994)\ndo konania ďalšieho pojednávania (25. januára 1996) uplynulo ďalších 15 mesiacov.\nV uvedenej dobe sa zaoberal okresný súd hľadaním adries navrhnutých svedkov.\nRýchlosť, resp. pomalosť konania okresného súdu dokumentujú aj pojednávania\nv roku 1996 (postupné predvolávanie po jednom až troch svedkoch na pojednávania\nv januári, marci, apríli, septembri, októbri, decembri). Taktiež v rokoch 1997 a 1998\nnevykonal okresný súd všetky potrebné kroky na to, aby vec čo najskôr rozhodol.\nPosledné pojednávanie sa uskutočnilo 23. apríla 1998 so záverom, že bude\nnariadené znalecké dokazovanie (uznesenie o ustanovení znalca z 31. júla 1998,\ndoručené znalcovi 14. augusta 1998). 10. marca 1999, teda po ôsmich mesiacoch sa\nokresný súd informoval u znalca, čo mu bráni vykonať znalecký posudok.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu časová chronológia spisu naznačuje\nneefektívnosť postupu konajúceho súdu pri zhromažďovaní podkladov potrebných pre\nrozhodnutie vo veci.\nDĺžku konania v predmetnej veci nemôže ústavný súd kvalifikovať\n\nako\n\nzložitosť prejednávanej veci, ale ako pomalé a neúčinné konanie, resp. prejednávanie\nveci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.\nSprávanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle\nprejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek\nsprávanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu\nmôže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak\nčinnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých\npráv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol\n(II. ÚS 33/99). Rovnako i podľa judikatúry Súdu pre ľudské práva, predovšetkým štát\nzodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi a to tak orgánmi, ktoré konanie vedú,\nako aj orgánmi, ktoré poskytujú znalecký posudok alebo poskytujú inú činnosť pri\n\n12\n\ndokazovaní (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins\nMoreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).\nV právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené\ntaké princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho\nštátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na\nochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych\norgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli\npriznané.\nZo súdneho spisu 11 C 119/92 nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní\nnepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania v danej veci vedeného pred\nOkresným súdom Bratislava I majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti\ntohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo\nk zbytočným prieťahom v tomto konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatiaľ\nprávoplatne vo veci nerozhodol, hoci od podania návrhu prešlo viac ako osem rokov.\nPreto ústavný súd vyhovel podnetu navrhovateľky a rozhodol tak, ako je uvedené vo\nvýroku tohto rozhodnutia.\nPodľa viacerých rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za\nprípravu veci a rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, 1987, č. 119, s – 13,\nrovnako Pierazzini, séria A, 1992, č. 231 – C, s – 30). V inom rozhodnutí Súd pre\nľudské práva konštatoval, že „od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou\na príslušnosťou o veci rozhodnúť, postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo\nvybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s – 39).\nAj tieto právne názory sú v súlade s podstatou základného práva na verejné\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva účastníkom konaní pred\nsúdmi a inými štátnymi orgánmi ústava.\nPosudzovaním konania vo veciach dodatočne uvedených v doplňujúcich\npodaniach k podnetu ústavný súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať. Vec sp. zn.\n15 C 36/93 bola právoplatne ukončená rozsudkom bývalého Obvodného súdu\nBratislava 1 zo dňa 26. marca 1996. Podľa oznámenia navrhovateľky z 23. apríla 1999\n„aj keď v konaní boli prieťahy, boli odstránené“. Konanie vedené na okresnom súde\npod sp. zn. 13 C 52/95 (12 Nc 56/91) bolo na žiadosť navrhovateľky z 2. októbra 1998\n\n13\n\nprerušené (uznesenie okresného súdu z 22. októbra 1998) z dôvodu vykonania\nznaleckého dokazovania v inom konaní; v danom prípade vo veci 11 C 119/92).\nNamietaným porušením čl. 12 ods. 2 ústavy okresným súdom sa ústavný súd\nnezaoberal z dôvodu jeho právnej neopodstatnenosti. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy\nmá všeobecný, deklaratívny charakter a nie charakter konkrétneho základného\nľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti\ns ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave. Nečinnosť\nokresného súdu v konaní o žalobe na ochranu osobnosti je možné obsahovo zaradiť\npod porušenie základných práv podľa čl. 46 až 48 ústavy.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. septembra 1999\n\nJUDr. Tibor Šafárik\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}