{"guid": "ussr:c12e4c2a-8713-4872-9d97-788af3b79444", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.12.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 12/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/98 z 19. 2. 1998", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. februára 1998, sp. zn. I. ÚS 12/98, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.12.1998.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Klučka", "sudca_id": 1101, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jan-klucka-1101", "datum_vydania": "1998-02-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c12e4c2a-8713-4872-9d97-788af3b79444", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.12.1998.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.12.1998.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.12.1998.1/text", "citacie_n": 1, "text": "I. ÚS 12/98\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\nkonanom 19. februára 1998 predbežne prerokoval podnet kambodžského štátneho\npríslušníka\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Milanom Knopom, Štúrova 20, Košice, vo veci porušenia jeho\nzákladného práva na poskytnutie azylu podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky\noznačeným postupom Odboru cudzineckej polície Košice - mesto a takto\n\nrozhodol:\n\nPodnet\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo\n6. februára 1998 doručené podanie kambodžského štátneho príslušníka\nzastúpeného advokátom JUDr.\nMilanom Knopom, Košice, Štúrova 20, označené ako: „Podnet na začatie konania\npodľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR, pre porušenie práva navrhovateľa na riadne azylové\nkonanie podľa čl. 53 Ústavy SR a § 4 zák. č. 283/1995 Z. z. o utečencoch“.\nZ jeho obsahu vyplynulo, že navrhovateľ prišiel do Slovenskej republiky v\nroku 1990 za účelom vysokoškolského štúdia. V októbri 1997 ukončil štúdium na\nStrojníckej fakulte TU v Košiciach vykonaním štátnej záverečnej skúšky a\nodovzdaním diplomu v decembri 1997. Povolenie k dlhodobému pobytu na území\nSlovenskej republiky mu skončilo 31. decembra 1997.\nNavrhovateľ sa dňa 14. januára 1998 dostavil na Odbor cudzineckej polície\nKošice - mesto a písomne požiadal o politický azyl na území Slovenskej republiky.\nJeho žiadosť bola zamietnutá s odôvodnením, že jeho dlhodobý pobyt na území SR\nsa skončil 31. decembra 1997 a on mal právo požiadať o politický azyl pred\nskončením tohto pobytu alebo bezodkladne 24 hodín po skončení platnosti tohto\npobytu. Vzhľadom na to, že navrhovateľ od roku 1990 viedol politickú činnosť na\núzemí Slovenskej republiky medzi kambodžskými študentmi proti kambodžskej\nvláde na čele s Honsonom (predseda kambodžskej vlády, ktorý je dodnes pri moci),\njeho návrat do domovskej krajiny bol nebezpečný a navrhovateľ sa obával\nprenasledovania. Omeškanie podania žiadosti o azyl navrhovateľ odôvodňoval tým,\nže jednak čakal na správu o situácii v domove (či má prísť domov, alebo nie) a\njednak nevedel o tom, že po skončení platnosti povolenia k pobytu má požiadať\no azyl v lehote do 24 hodín. Keďže navrhovateľ trval na tom, aby sa s ním začalo\nkonanie o priznaní postavenia utečenca, bol dňa 30. januára 1998 predvolaný na\nOdbor cudzineckej polície a následne zaistený. Odbor hraničnej a cudzineckej polície\nKrajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zaistil navrhovateľa dňa\n30. januára 1998, o zaistení ktorého vydal rozhodnutie č. p.: KRP-34-3/HCP-KE-98\nna základe § 20 ods. 1 písm. b) zákona č. 171/1993 Z. z. v znení zák. č. 353/1998\no Policajnom zbore. Zároveň rozhodnutím č. p.: KRP-34-3/HCP-KE-98 z toho istého\ndňa rozhodol podľa § 12 ods. 1 písm. f) i zákona č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov\n2\n\nna území Slovenskej republiky o nepovolení vstupu p.\n\nna územie\n\nSlovenskej republiky do 29. januára 1999. Dňa 6. februára 1998 ten istý orgán vydal\nrozhodnutie č. p.\n\nKRP-34-3/HCP-KE-98, ktorým vyhosťuje navrhovateľa z\n\núzemia Slovenskej republiky podľa § 14 ods. 1 zákona č. 73/1995 o pobyte cudzincov\nna území Slovenskej republiky.\nNa základe uvedeného navrhovateľ uviedol, že: „Prejavením úmyslu požiadať\no priznanie postavenia utečenca na území SR dňa 14. 1. 1998 pred OCP Košice sa\nzačalo konanie o priznanie postavenia utečenca podľa ust. § 4 ods. 1 zák č. 283/1995\nZ. z. o utečencoch a od tejto právnej skutočnosti sa právny režim navrhovateľa začal\nriadiť zákonom č. 283/1995 Z. z. o utečencoch.\nSkutočnosť, že navrhovateľ svoj úmysel požiadať o priznanie postavenia\nutečenca prejavil až 14. januára 1998, teda po vypršaní jeho povoleného pobytu na\núzemí Slovenskej republiky, nie je právne významná. Naopak požiadaním o priznanie\ntakého postavenia sa pobyt cudzinca legalizuje, pretože sa riadi ustanoveniami\nzákona o utečencoch.\nAk by totiž súd dospel k záveru, že cudzinec nemôže o priznanie postavenia\nutečenca požiadať počas nepovoleného pobytu na území SR, došlo by tak fakticky\nk porušeniu Ženevskej konvencie o postavení utečenca z r. 1951, ktorej je SR\núčastníkom a to jej čl. 42, ktorým sa účastnícky štát zaviazal nemať výhrady okrem\niného k čl. 1 Konvencie, ktorý upravuje, kto je utečencom. Naviac zákon o\nutečencoch nevylučuje požiadať o priznanie postavenia utečenca počas nepovoleného\npobytu aj po lehote 24 hodín.“\nV označenom postupe Odboru cudzineckej polície Košice - mesto navrhovateľ\nvidel porušenie svojho základného práva podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky.\nZáverom požiadal o prednostné vybavenie svojho podnetu: „pretože ide o vyhostenie\ncudzinca“.\n\nII.\n3\n\nÚstavný súd je v konaní o podnetoch podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky oprávnený zaoberať sa namietaným porušením základných práv a slobôd\nfyzických alebo právnických osôb za predpokladu, že im ochranu neposkytuje žiaden\nštátny (predovšetkým súdny) orgán Slovenskej republiky. Z konania o podnetoch nie\nje možné vylúčiť ani cudzích štátnych príslušníkov namietajúcich porušenie svojho\nzákladného práva na azyl podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky.\nPri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či obsahuje\nzákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995\nZ. z., ako aj ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu skúma, či podnet nie je zjavne\nneopodstatnený. Vo viacerých prípadoch podnetov fyzických alebo právnických osôb\nústavný súd rozhodol, že: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná\nneopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu\nštátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ\npodnetu“. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podnetu preskúmal, či\noznačeným postupom Odboru cudzineckej polície Košice - mesto mohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva navrhovateľa podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nÚstava Slovenskej republiky vo svojom čl. 53 upravuje, že „Slovenská\nrepublika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických\npráv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými\nľudskými právami a slobodami. Podrobnosti ustanoví zákon“.\nUvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky upravuje základné právo\ncudzincov, t. j. osôb, ktoré podľa zákonov Slovenskej republiky nie sú jej občanmi\n(§ 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 73/1995 Z. z. o pobyte\n4\n\ncudzincov na území Slovenskej republiky). Z ustanovenia čl. 53 Ústavy Slovenskej\nrepubliky nie je možné odvodiť záver, že cudzinec má „absolútne“ a ničím\nneobmedzené právo na poskytnutie azylu, nakoľko jeho priznanie „možno odoprieť\ntomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami“. Každý\ncudzinec má však na území Slovenskej republiky právo domáhať sa poskytnutia\nazylu spôsobom, v lehotách a na orgánoch určených zákonom, existenciu ktorého\npredpokladá aj čl. 53 ústavy formuláciou „podrobnosti ustanoví zákon“.\nTýmto zákonom je od 1. januára 1996 zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 283/1995 Z. z. o utečencoch, ktorý vo svojich § 3 až 5 upravuje\npodmienky konania o priznanie postavenia utečenca, ako aj práva a povinnosti\ncudzinca, ktorý o priznanie utečenca požiadal.\nUstanovenie § 4 ods. 2 zákona o utečencoch určuje miestnu príslušnosť\norgánov oprávnených prijať vyhlásenie cudzinca o priznanie postavenia utečenca [§ 4\nods. 2 písm. a) až c)] a lehoty, počas ktorých možno o priznanie postavenia utečenca\npožiadať (§ 4 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 283/1995 Z. z.).\nVyhlásením cudzinca o priznanie postavenia utečenca zákonom predpísaným\nspôsobom sa súčasne vylučuje uplatňovanie zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, keďže\n„Tento zákon sa nevzťahuje na cudzincov, ktorí požiadali o priznanie postavenia\nutečenca alebo ktorým sa postavenie utečenca na území Slovenskej republiky\npriznalo, ak osobitné predpisy nestanovujú inak“ (§ 1 ods. 2 zákona č. 73/1995 Z. z.).\nAk preto cudzinec požiadal o priznanie postavenia utečenca v zmysle § 4 ods.\n1 zákona č. 283/1995 Z. z. zákonom určeným spôsobom a jeho žiadosti bolo\nvyhovené, nie je už voči nemu možné uplatňovať zákon č. 73/1995 Z. z. o pobyte\ncudzincov na území Slovenskej republiky, ale len zákon č. 283/1995 Z. z. o\nutečencoch.\nUstanovenie § 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 283/1995 Z. z.\no utečencoch aj z tohoto dôvodu upravuje iba jediný prípad, keď cudzinec\n5\n\npodliehajúci právnemu režimu zákona č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území\nSlovenskej republiky môže požiadať o priznanie postavenia utečenca. Je ním\nustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona, ktorý ustanovuje, že o priznanie postavenia\nutečenca na území Slovenskej republiky môže požiadať aj cudzinec „počas\npovoleného pobytu na území Slovenskej republiky na príslušnom policajnom útvare\npodľa miesta bydliska“. Podľa zákona č. 73/1995 Z. z. môže ísť jednak o povolený\nkrátkodobý pobyt (§ 4 a 5), prípadne dlhodobý pobyt a trvalý pobyt (§ 6 až § 9),\npočas ktorého môže cudzinec podliehajúci režimu zákona č. 73/1995 Z. z. požiadať o\npriznanie postavenia utečenca na území Slovenskej republiky.\nTakejto žiadosti o priznanie postavenia utečenca možno priložiť právne účinky\npredpokladané § 4 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 283/1995\nZ. z. o utečencoch. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 283/1995 Z. z.\no utečencoch však ani v § 4 a ani v žiadnom zo svojich ďalších ustanovení neuvádza,\nže medzi cudzincov (právne postavenie ktorých na území Slovenskej republiky je\nupravené zákonom č. 73/1995 Z. z.), ktorí sú oprávnení požiadať o priznanie\npostavenia utečenca na území Slovenskej republiky patria aj tí, o vyhostení ktorých\nsa začalo konanie z dôvodu ich nedovoleného pobytu na území Slovenskej republiky.\nZ uvedeného dôvodu takíto cudzinci preto ani nemajú zákonnú možnosť\npožiadať o priznanie postavenia utečenca v zmysle § 4 zákona č. 283/1995 Z. z.\nZáruky pred ich vyhostením do štátov, v ktorých by boli ohrozené ich životy,\nsloboda, kde by im hrozil trest smrti, prípadne mučenie, im však poskytuje § 15\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov\n(Prekážky vyhostenia).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že základným predpokladom\npre poskytnutie ochrany základnému právu cudzinca na azyl podľa čl. 53 ústavy je\nvyhlásenie cudzinca o tom, že žiada o priznanie postavenia utečenca zákonom\nstanoveným spôsobom a postupom (§ 4 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 283/1995 Z. z. o utečencoch). V konaní o podnete je preto Ústavný súd\nSlovenskej republiky oprávnený rozhodnúť o tom, či v prípade prijatia vyhlásenia\n6\n\ncudzinca, že žiada o postavenie utečenca príslušným útvarom Policajného zboru,\nďalší postup orgánov ministerstva vnútra nepredstavoval porušenie práva na azyl\npodľa čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky.\nObsahom základného práva cudzinca na azyl nie je však povinnosť orgánov\ncudzineckej polície začať konanie o priznanie postavenia utečenca aj vtedy, ak tento\nnesplnil zákonné podmienky jeho začatia. Hoci čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky\ncudzincom priznáva právo na azyl, obmedzuje sa len na dôvody udelenia azylu, t. j.\nže osoba musí byť prenasledovaná pre uplatňovanie politických práv a slobôd, čiže\nneupravuje už podmienky udelenia azylu a ani ďalšie náležitosti azylového konania,\ns ktorými odkazuje na zákonnú úpravu.\nKeďže základnému právu podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky\nzodpovedá povinnosť orgánov cudzineckej polície Slovenskej republiky „vpustiť“\ncudzinca do konania o priznanie utečenca iba v prípade splnenia podmienok právnej\núpravy zákona č. 73/1995 Z. z., označený postup Odboru cudzineckej polície Košice mesto nemohol porušiť základné právo navrhovateľa podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n\nZ uvedeného dôvodu\n\nbol jeho podnet\n\nodmietnutý\n\nako zjavne\n\nneopodstatnený.\nÚstavný súd sa pri predbežnom prerokovaní podnetu zaoberal aj námietkou\nnavrhovateľa ohľadom čl. 42 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951\na dospel k názoru, že uvedený článok nie je na žiadnu ujmu právu jej zmluvných\nstrán svojím vnútroštátnym právom upraviť podmienky zákonného pobytu utečencov\nna svojom štátnom území. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza čl. 26 Dohovoru,\nktorý hovorí o utečencoch, zdržajúcich sa zákonne (lawfully) na území štátu, resp.\no utečencoch, ktorí sa na území štátu zdržajú nezákonne (unlawfully - čl. 31\nDohovoru).\nP o u č e n i e :\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\nV Košiciach 19. februára 1998\n7\n\nZa správnosť vyhotovenia:\n\nJUDr. Richard R a p a n\n\nt\npredseda senátu\n\n8", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:43572deb-97ed-40b3-b7bd-bc6dac4cc4f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 7/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/02 z 27. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:43572deb-97ed-40b3-b7bd-bc6dac4cc4f4"}]}