{"guid": "ussr:fbdc9a87-ec2c-4a25-a225-39fa5834420d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.1.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 1/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/00 z 5. 1. 2000", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. januára 2000, sp. zn. I. ÚS 1/00, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.1.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Klučka", "sudca_id": 1101, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-klucka-1101", "datum_vydania": "2000-01-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fbdc9a87-ec2c-4a25-a225-39fa5834420d", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.1.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.1.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.1.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "-1\n\nI. ÚS 1/00\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\n5. januára 2000 predbežne prerokoval podnet\n\n,\n\n, vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prievidzi vo veci sp.\nzn. 9 C 185/93 a takto\nrozhodol:\nPodnet\n\no d m i e t a pre nepríslušnosť na prerokovanie\n\nveci.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR\") bolo\n4. novembra 1999 doručené podanie\n\n(ďalej len „navrhovateľ“),\n\n, označené ako „Porušenie ústavného práva na právnu\na súdnu ochranu - návrh na konanie“ s prílohami. Z jeho obsahu o. i. vyplynulo, že\nnavrhovateľ sa v konaní o podnete pred Ústavným súdom SR podľa čl. 130 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) domáhal vyslovenia „porušenia\nmôjho ústavného a zákonného práva na súdnu a právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3\nÚstavy SR zo strany štátneho orgánu - Okresného súdu v Prievidzi“. Z obsahu podania\ntiež vyplynulo, že navrhovateľ sa v septembri 1993 obrátil na Okresný súd v Prievidzi so\nžalobou o „určenie správnej výšky mzdového vyrovnania“ so svojím bývalým\nzamestnávateľom podľa vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí\nč. 195/1989 Zb. o zabezpečení pracovníkov pri organizačných zmenách a občanov pred\nnástupom do zamestnania (sp. zn. 9 C 185/93). Nakoľko navrhovateľ bol toho názoru, že\nžalovaný mzdový nárok voči bývalej zamestnávateľskej organizácii predstavuje z jej\nstrany plnenie záväzku z kolektívnej zmluvy, podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č.\n71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení malo byť súdne konanie o ňom\n\noslobodené od súdneho poplatku. Okresný súd v Prievidzi však žiadosti navrhovateľa o\noslobodenie od súdneho poplatku z tohto dôvodu nevyhovel, po jeho neuhradení\nkonanie o ňom zastavil a aj po podaní odvolania proti takémuto uzneseniu Okresného\nsúdu v Prievidzi ho Krajský súd v Banskej Bystrici následne potvrdil. V postupe\nOkresného súdu v Prievidzi, ktorý vo veci navrhovateľa sp. zn. 9 C 185/93 uznesením\nkonanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, videl navrhovateľ porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, „pretože predmet\nsporu bol obsiahnutý v kolektívnej zmluve, a preto malo byť konanie od poplatkov\noslobodené“.\nII.\nÚstavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3\nÚstavy SR oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby\nnamietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani\npostup všeobecných súdov Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k\nporušeniu niektorého zo základných práv alebo slobôd fyzickej alebo právnickej osoby\nako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 Ústavy SR) a pokiaľ tomuto základnému\nprávu alebo slobode žiadny orgán Slovenskej republiky neposkytuje právnu ochranu\nvyužitím účinného právneho prostriedku nápravy dostupného navrhovateľovi. Pri\npredbežnom prerokovaní každého podnetu Ústavný súd SR skúma jeho zákonom\npredpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\nÚstavnom súde SR“), ako aj ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2\ncitovaného zákona. Medzi tie podmienky konania, ktoré Ústavný súd SR skúma pri\npredbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj príslušnosť na jeho prerokovanie a\nrozhodnutie, nakoľko podľa svojej stabilizovanej judikatúry na konanie a rozhodovanie\no porušení základných práv fyzickej alebo právnickej osoby je oprávnený len vtedy, ak\nim ochranu neposkytujú všeobecné súdy alebo iné orgány.\nÚstavný súd SR pri predbežnom prerokovaní podnetu\n\npreto zisťoval, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietal (t. j.\nprávu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), neposkytujú všeobecné súdy na\nzáklade opravných prostriedkov dostupných navrhovateľovi predstavujúcich účinné\nprávne prostriedky nápravy namietaného porušenia základného práva alebo slobody. Z\nobsahu podnetu Ústavný súd SR zistil, že hoci navrhovateľ na ochranu svojho práva\nvyužil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu o zastavení konania podľa § 201\nObčianskeho súdneho poriadku, nevyužil však dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.\nDovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f ) Občianskeho súdneho poriadku\n(postupom súdu odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom) bolo v\nprípade navrhovateľa prípustné a v súlade s § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zobral v\ntejto súvislosti do úvahy aj judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej: „Ak okresný a\nkrajský súd zastavili konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre takýto záver\nneboli dané dôvody, zabránili tým žalobcovi, aby jeho žalobný návrh bol posudzovaný\nmeritórne, čím bol zároveň naplnený tvrdený dovolávací dôvod podľa ust. § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku“, takže „zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho\npoplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný\ndôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 Občianskeho\nsúdneho poriadku“, t. j. „... domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo\nporušené u prvostupňového súdu na súde vyššieho stupňa, a to na základe riadneho\nopravného prostriedku“ (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky 56/1997, č. 50).\nPri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa preto Ústavný súd SR\nskonštatoval, že navrhovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy\noznačeného základného práva, ktorý mu bol prístupný v systéme všeobecného\nsúdnictva, a to dovolanie podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže Ústavný\nsúd SR je o namietanom porušení základného práva alebo slobody navrhovateľa v\nkonaní o podnete oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný\n3\n\norgán a keďže v tomto prípade mal navrhovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok\nnápravy ním namietaného porušenia základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy SR, podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR bolo\nneba jeho podnet odmietnuť pre nepríslušnosť Ústavného sudu SR.\nVzhľadom na túto skutočnosť bolo už bez právneho významu zaoberať sa aj\nnamietaným porušením čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, tak ako to požadoval navrhovateľ\nvo svojom podnete.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. januára 2000", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}