{"guid": "ussr:ea98d829-2faf-4e48-a254-09960c99061f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.46.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 46/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 46/2015 z 3. 9. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 3. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 46/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.46.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-09-03", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ea98d829-2faf-4e48-a254-09960c99061f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.46.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.46.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.46.2015.1/text", "citacie_n": 23, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 46/2015­42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n,\n\nzastúpeného\n\nustanoveným\n\n,\n\n,\nadvokátom\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom v konaní a uznesením\nKrajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca\n2014 p o r u š e n é b o l o .\n2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014\nz r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3.\n\np r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €\n\n(slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e\n\nKrajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch\n\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Ustanovenému právnemu zástupcovi\npriznáva\n\n,\n\nodmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 355,73 € (slovom\n\ntristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú mu je\n\npovinná\n\nuhradiť\n\nKancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet Advokátskej kancelárie\n,\n\n, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n5. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových\nvýdavkov právneho zástupcu\n\n,\n\nv sume 355,73 € (slovom\n\ntristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky v tvare IBAN:\n\nvedený v Štátnej\n\npokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) a jeho\nuznesením sp. zn. 6 Nt 28/2013 zo 4. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie\nokresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n4 Tos 27/2014 a jeho uznesením z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského\nsúdu“; ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia všeobecných súdov“). Ústavný súd 22. januára\n2015 uznesením č. k. II. ÚS 46/2015­10 prijal sťažnosť v časti namietaného porušenia\n\n2\n\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým\nuznesením krajského súdu na ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. októbra 2013 na\nokresnom súde návrh na povolenie obnovy konania pôvodne vedeného pod sp. zn.\n3 T 102/2005 pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej\nlátky, jedu a prekurzora, a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 2\npísm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (platný\na účinný do 31. decembra 2005; ďalej aj „Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“). Sťažovateľ\nv návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, že mu bol uložený trest podľa asperačnej\nzásady uvedenej v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., identicky\nv § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„Trestný zákon“), ktorú ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012\nzmiernil tak, že sa zvyšuje iba horná hranica trestnej sadzby, a preto, odvolávajúc sa na\nuvedený nález ústavného súdu, jemu určená trestná sadzba nie je v súlade s čl. 1 ods. 1\nústavy a vymeraný trest považoval za neprimeraný.\n3. Zástupca Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) navrhol\nv konaní pred okresným súdom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovieť\nz dôvodu, ktorý podľa okresnej prokuratúry vyplýva priamo z § 41 písm. b) zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojitosti s už uvedeným nálezom\nústavného súdu.\n4. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 Nt 28/2013 zo 4. februára 2014 zamietol\nsťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania predovšetkým z dôvodu, že nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa okresného súdu\nnevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť\ndoručenú okresnému súdu 5. februára 2014. Svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu\n3\n\nokresného súdu odôvodnil najmä poukázaním na judikatúru ústavného súdu (napr.\nIII. ÚS 12/06) a poukázaním na princíp právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu.\nSťažovateľ poukázal vo svojej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj na\nniektoré judikáty okresných súdov, krajských súdov, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 40/2013 zo 16. decembra\n2013. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014 sťažnosť sťažovateľa\nzamietol.\n5. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že esenciálnou náležitosťou\nodôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 je skutočnosť, že asperačná\nzásada bola nesúladná s ústavou z dôvodu, že zasahovala do nezávislosti súdu vynucovaním\nsi ukladania trestu podľa predstáv zákonodarcu a sudca sa musel podriadiť, keďže právna\nnorma bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a nebolo ponechané na voľnej\núvahe súdu, či túto normu aplikuje alebo nie. Na tomto mieste sťažovateľ cituje pasáže\nz nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011.\n6. Podľa sťažovateľa skutočnosti uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 evidentne súvisia aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že ak je jednou z podmienok na\ndosiahnutie spravodlivosti súdneho konania nezávislosť a nestrannosť súdu, potom ak súd\nv zmysle týchto imperatívov nekoná, nemožno tvrdiť, že boli zo strany súdu naplnené\ngarancie spravodlivého konania a spravodlivosti ako takej.\n7. Sťažovateľ, pokračujúc vo svojej sťažnosti, dôvodí, že ak by aj boli dôvody na\nnepovolenie obnovy konania v jeho veci akékoľvek, bol by vytvorený nebezpečný\nprecedens uznaním, že na úkor posudzovanej veci môže byť porušená nezávislosť súdu.\nTakto by sa podľa mienky sťažovateľa javilo právo ako bezprávie, ktoré spoločnosť nemôže\nza žiadnych okolností tolerovať, a preto by podľa presvedčenia sťažovateľa aj ústavný súd\nako primárny ochranca ústavnosti mal vo svojom rozhodnutí dať najavo, že boli\nnapadnutými uzneseniami všeobecných súdov porušené sťažovateľove základné práva\na obmedzená jeho sloboda, ako aj protiústavne zasiahnuté do jeho osobnej integrity.\n4\n\n8. Sťažovateľ vyslovil názor, že všeobecné súdy sa v jeho prípade iba veľmi povrchne\nzaoberali podstatou ním napadnutých skutočností a odôvodnenia napadnutých uznesení\nvšeobecných súdov sú obsahovo chudobné a len veľmi okrajovo (podľa názoru sťažovateľa\naž vyhýbavo) argumentujú nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Sťažovateľ\ndopĺňa, že výkonom trestu odňatia slobody došlo zároveň aj k zásahu do jeho práva na\nochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov, pričom v tomto smere sťažovateľ poukázal aj na právnu doktrínu.\n9. Sťažovateľ v závere poukázal na svoje osobné a rodinné pomery, ako aj dĺžku\nvýkonu trestu odňatia slobody, na základe čoho navrhol, aby mu ústavný súd priznal\nfinančné zadosťučinenie vo výške 650 000 eur.\n10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom konštatoval, že postupom krajského\nsúdu v konaní a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal\nfinančné zadosťučinenie v sume 650 000 eur, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu\n„vymazať odsúdenie v odpise registra trestov“ a aby ústavný súd priznal sťažovateľovi\nnáhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nVyjadrenie odporcu\n11. Na výzvu ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd\nprostredníctvom svojho predsedu, a to doručením vyjadrenia 6. marca 2015 ústavnému\nsúdu.\n12. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že postup krajského súdu v konaní, ako\naj jeho rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa bol v čase jeho rozhodovania v súlade s platným\nprávnym stavom a s rozhodovacou praxou všeobecných súdov vychádzajúcej z právneho\nnázoru, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nebolo\n\n5\n\ndotknuté ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005\n(Trestný zákon č. 140/1961 Zb.). Na druhej strane však je podľa krajského súdu potrebné\nprihliadnuť na to, že najvyšší súd svojím stanoviskom trestnoprávneho kolégia pod\nč. Tpj 36/14 z 9. decembra 2014 zjednotil rozhodovaciu prax všeobecných súdov tak, že\nrovnaké právne účinky, aké má ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, vyvoláva\nvyhlásenie nálezu vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35\nods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005. V tejto časti\nsťažnosti preto námietky sťažovateľa krajský súd považuje za dôvodné, hoci v čase\nrozhodovania okresným súdom aj krajským súdom oba súdy rozhodovali v súlade s vtedy\nplatným právnym poriadkom a rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Krajský súd však\nnesúhlasí s akýmkoľvek priznaním finančného zadosťučinenia sťažovateľovi a dopĺňa, že\nnávrh na prikázanie krajskému súdu vymazať odsúdenie v odpise z registra trestov je\nnerealizovateľný. Zároveň krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania\nv konaní pred ústavným súdom.\nReplika sťažovateľa\n13. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho\nzástupcu doplnil svoju sťažnosť vyjadrením doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015,\nv ktorom reagoval aj na vyjadrenie krajského súdu.\n14. Podľa sťažovateľa účinky interpretácie a aplikácie zákonov podanej krajským\nsúdom v napadnutom uznesení nie sú zlučiteľné s ústavou, pretože sú z ústavného hľadiska\nneudržateľné.\n15. Podľa sťažovateľa mu bol uložený úhrnný trest s použitím § 35 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. Aplikáciou § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n(vychádzajúcou zo zásady platnej pre asperačnú zásadu) je nepochybné, že sťažovateľovi\nbol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá zvýšila tak hornú, ako\naj pre posúdenie rozhodných okolností tejto veci dolnú hranicu do úvahy prichádzajúcej\ntrestnej sadzby. Z porovnania § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a § 41 ods. 2\n\n6\n\nTrestného zákona je zrejmé, že aj Trestný zákon č. 140/1961 Zb. poznal ustanovenie\no asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá do nasledujúcej právnej\núpravy Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. K sprísneniu trestnoprávnej politiky,\nktorej zmena sa premietla do znenia ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb., došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\n16. Na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením § 41 ods. 2 Trestného zákona\nv texte za bodkočiarkou je potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol\ntrest ukladaný podľa už neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb. (v trestnom práve procesnom sa analogická aplikácia práva podľa sťažovateľa spravidla\npripúšťa, pokiaľ z povahy ustanovenia nevyplýva opak – tu sťažovateľ odkazuje na\nrozhodnutie najvyššieho súdu zaradené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 74/1996).\n17. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona\nv texte za bodkočiarkou a následná strata jeho účinnosti v dôsledku nálezu ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 je podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Analogicky je potom\nnález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 dôvodom obnovy\nkonania podľa ustanovení Trestného poriadku aj v prípadoch použitia ustanovenia § 35\nods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pretože z povahy ustanovenia § 41b ods. 1 zákona\no ústavnom súde a ani z povahy žiadneho iného ustanovenia nevyplýva nemožnosť použitia\ntakejto analogickej aplikácie.\n18. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych\núpravách je možné podľa mienky sťažovateľa vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie\nkonania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb., dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo\n\n7\n\nv prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára\n2006.\n19. Interpretácia nálezu ústavného súdu nemôže byť podľa presvedčenia sťažovateľa\nzaložená len na formalisticko­pozitivistickom prístupe, ako zvolil krajský súd v napadnutom\nkonaní a napadnutom uznesení, ale musí mať rozmer, čo sa týka spravodlivosti, v tom, že sa\ndotkne každého, koho sa dotkla časť zásad pri ukladaní od momentu účinnosti zákona, ktorý\nje v rozpore s ústavou, bez ohľadu na číslo zákona a paragrafu, v ktorom je protiústavné\nustanovenie zakotvené (aj za použitia Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bola používaná\nasperačná zásada).\n20. Vzhľadom na skutočnosť predpokladanú v ustanovení § 41b ods. 1 zákona\no ústavnom súde splnenie podmienky obnovy konania u sťažovateľa nastalo, a preto mu\nmala byť podľa sťažovateľovho názoru obnova konania povolená.\n21. Na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku\no obnove konania v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona časti za\nbodkočiarkou poukazuje sťažovateľ na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nk obnove konania pri asperačnej zásade č. Tpj 44/2013 a taktiež stanovisko trestnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014, kde sa podľa sťažovateľa uvádza, že rovnaké\nprávne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie\nnálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je\npotrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k\nustanoveniu § 35 ods. 2 časti vety za bodkočiarkou Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v\nznení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.\n22. Sťažovateľ v závere repliky navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\n8\n\nboli postupom a napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Ďalej navrhol, aby\nústavný súd (i) napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, (ii) sťažovateľovi priznal\nprimerané finančné zadosťučinenie vo výške 650 000 eur a (iii) uložil krajskému súdu\n(na tomto mieste sťažovateľ mylne v dôsledku pisárskej chyby uviedol najvyšší súd, pozn.)\npovinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia. Zároveň sťažovateľ súhlasil s upustením od\nústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.\nIII.\n23. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.\n24. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Súd prvého stupňa\nnapadnuté uznesenie odôvodnil predovšetkým zistením, že odsúdenému bol právoplatným\nrozsudkom síce uložený úhrnný trest vo výmere desať rokov... podľa zákonnej trestnej\nsadzby uvedenej v § 187 odsek 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 upravenej\ns použitím § 35 odsek 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 (teda za dva trestné činy\nspáchané dvoma skutkami, po zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody\ntrestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu s následným uložením trestu\nv hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody), z čoho je však súčasne\nnepochybné, že právoplatným rozsudkom odsúdenému nebol uložený úhrnný trest s\npoužitím § 41 odsek 2 Trestného zákona (účinného od 01.01.2006), časť textu ustanovenia\nktorého nasledujúceho za bodkočiarkou: „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu\ntakto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ dňom účinnosti nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky... z 28.11.2012 sp. zn. PL.ÚS 106/2011... (ďalej len „Nález“) stratila\núčinnosť pre jej nesúlad s článkom 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky... S poukazom na\ntúto nespornú skutočnosť súd prvého stupňa nezistil ani dôvod na zisťovanie podmienok\nustanovených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku postupom vyplývajúcim z ustanovenia\n§ 41b odsek 1 zákona číslo 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov...\n\n9\n\nNadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec na\nrozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 04.03.2014, pri rozhodovaní o nej podľa § 192 odsek 1\npísmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého\nuznesenia, proti ktorému tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto\nvýroku napadnutého uznesenia.\nPlnením tejto svojej prieskumnej povinnosti nadriadený súd zistil, že súd prvého\nstupňa nesplnenie v ustanovení § 394 odsek 1 Trestného poriadku ustanovených, a z Nálezu\na § 41b odsek 1 Zákona majúcich vyplývať podmienok obnovy konania v prejednávanej veci\nzistiť správne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pretože dôkazy, ktoré na zistenie na\ntakéto rozhodnutie potrebných skutočností a okolností v prejednávanej veci vykonal\nv súlade s ustanoveniami Trestného poriadku majúcimi zabezpečiť objasnenie veci\na následne ich aj vyhodnotil podľa zásady trestného konania uvedenej v ustanovení § 2\nodsek 12 Trestného poriadku (teda predovšetkým podľa svojho vnútorného presvedčenia\nsúčasne založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich\nsúhrne a tiež podľa zásad logického myslenia a uvažovania) a keďže aj odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia je v súlade s ustanovením § 176 odsek 2 Trestného poriadku,\npretože obsahuje všetky podstatné skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa považoval za\ndokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú a úvahy, ktorými sa spravoval\npri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ne\npoukazuje nepovažujúc ich za potrebné zmeniť s tým, že právne úvahy odsúdeného\nobsiahnuté v odôvodnení ním proti napadnutému uzneseniu včas podanej sťažnosti\nnadriadený súd nepovažuje za spôsobilé (z hľadiska nezistenia podmienok obnovy konania\nv prejednávanej veci) spochybniť ani správnosť a úplnosť skutkových zistení súdu prvého\nstupňa, ani správnosť právnych úvah, na základe ktorých skutočnosti, ktoré považoval za\ndokázané, v hore uvedenom smere posudzoval, v ktorej súvislosti nadriadený súd zvlášť\npoukazuje na ustanovenia článku 144 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 odsek 3\na odsek 4 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 194 odsek 5, § 327 odsek 1, 362b odsek\n1 veta posledná, odsek 2 a § 391 odsek 1 Trestného poriadku. ...\n\n10\n\nVzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, nadriadený súd\nnezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a iné rozhodnutie o návrhu\nodsúdeného v jeho prospech, jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného\nporiadku zamietol, pretože nie je dôvodná.»\nIV.\n25. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní\na napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy tým, že nesprávne, resp. formalisticky a ústavne neudržateľne\ninterpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci, pričom sťažovateľ dôvodí,\nže na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením § 41 ods. 2 Trestného zákona v texte za\nbodkočiarkou bolo potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol\ntrest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná zásada)\nTrestného zákona č. 140/1961 Zb.\n26. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého\nuznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie\nneobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd\nzameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere\nnálezu neopomenul vysporiadať sa aj s otázkou ústavnej čistoty procesného postupu\nkrajského súdu.\n1. K rozsahu označených a posudzovaných ústavných práv\n27. Úvodným slovom k prerokovaniu sťažnosti je potrebné v záujme pregnantného\nustálenia označených ústavných práv sťažovateľa odpovedať na otázku, vo vzťahu ku ktorým\nústavným právam sťažovateľa ústavný súd posudzoval jeho sťažnosť, keďže sťažovateľ\nv doplnení svojej sťažnosti, doručenom ústavnému súdu až po právoplatnosti uznesenia\n\n11\n\nústavného súdu č. k. II. ÚS 46/2015­10 z 22. januára 2015 o prijatí sťažnosti v časti na\nďalšie konanie, navrhol v rozšírenom petite vysloviť porušenie aj práv sťažovateľovi\ngarantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom však ústavný súd sťažnosť prijal len vo vzťahu\nk pôvodne namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n28. Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že účelom tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj čl. 6 ods. 1 dohovoru je zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť\nvšeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie\nktorých je garanciou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, vo veci\nkonať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako aj vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľovej veci\nkonštatuje, že v tomto prípade ochrana ústavných práv sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dichotomická, ale je obsahom identická a z ústavného\nhľadiska aplikovateľná promiscue.\n29. Berúc do úvahy takto vymedzené závery k nastolenej parciálnej otázke, ústavný\nsúd neposudzoval napadnuté uznesenie krajského súdu aj optikou čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nkeďže pre odpoveď na otázku dodržania/nedodržania ústavných procesných práv (konkrétne\npráva na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie) sťažovateľa postačí v tomto\nprípade náhľad prizmou čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda návrhu na vyslovenie porušenia čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu nevyhovel (bod 6 výroku).\n30. Ústavný súd nemohol neprihliadnuť aj na skutočnosť, že k rozšíreniu petitu\nsťažnosti zo strany sťažovateľa došlo až po prijatí sťažnosti v časti na ďalšie konanie, ktorým\nústavný súd záväzne (právoplatne) vymedzil okruh ústavných práv, ktorých dodržanie\nv rámci konania a rozhodovania krajského súdu bude posudzovať.\n2. Všeobecne k obnove konania\n31. Vo všeobecnom ponímaní (tak v občianskoprávnom, ako aj trestnoprávnom\na pod.) inštitút obnovy konania (spravidla ako mimoriadneho opravného prostriedku)\npredstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže\n\n12\n\numožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už\nboli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych\nskutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo\nmožné v pôvodnom konaní použiť (porov. II. ÚS 161/2012).\n32. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu\n(napr. civilného i trestného) dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí,\nprelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et\naequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti\nrozhodnutí všeobecných súdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu\núčastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená\na rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty\nzaloženej právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania porov.\nII. ÚS 73/2015, body 42  45).\n33. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní\nvšeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania\no prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje tak vo forme subjektívnej právnej istoty\nobvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného\nčinu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený\núčel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto\ntrestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia\na represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia\nskutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu pri\nkonkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé\nzistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade\nukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, keďže ide o jeden z najzávažnejších\nzásahov verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).\n\n13\n\n34. V konaní o povolení obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného\nporiadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného\nrozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti, alebo dôkazy skôr neznáme\nv spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré\nbolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania\nposudzovať vinu odsúdeného.\n35. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu\na skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu na\npovolenie obnovy konania (§ 399 ods. 1 Trestného poriadku), ďalej sa musí zaoberať tým, či\nnavrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) Trestným poriadkom (príp. iným právnym\npredpisom – § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde) predvídané dôvody na povolenie\nobnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti\na dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možno dosiahnuť iné rozhodnutie\nvo veci (§ 394 Trestného poriadku), príp. skutočnosti predvídané právnym predpisom,\nktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde).\n36. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené\nskutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému\nzisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania\npostačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny\nrozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku\nv slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu porov. bod 9\nodlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Českej republiky Jana Musila k nálezu\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2959/10 zo 14. apríla 2011; rovnako porov.\naj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář  díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002,\ns. 1753, § 278, bod 6).\n\n14\n\n37. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo\na sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať\nnepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie\nrozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.\nI. ÚS 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46).\n38. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorých zásada in dubio pro reo je špecifickým vyjadrením\nprezumpcie neviny, a teda vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred poňatého\npresvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné\nbremeno spočíva na obžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného\n(tieto závery porov. v Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015,\nbod 52; Grande Stevens v. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159;\nNatunen v. Fínsko, č. 21022/04, rozsudok ESĽP z 31. 3. 2009, bod 53; ale aj v Melich\na Beck v. Česká republika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).\n39. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro\nreo slúži ako dôležitá garancia proti arbitrárnemu rozhodovaniu príslušných orgánov\nverejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012,\nbod 62).\n3. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre\n40. Ako aj sťažovateľ správne poukázal, k zavedeniu asperačnej zásady do právneho\nporiadku Slovenskej republiky došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, ktorý doplnil § 35 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o nový odsek 2\nv tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných\ntrestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica\ntrestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu\na pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest\n15\n\nv hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej\ntrestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia\nslobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej\nsadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno\nv rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené\nniektorým zo súdených trestných činov.“\n41. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe Trestného zákona\nupravila asperačnú zásadu v § 41 ods. 2 Trestného zákona v tomto znení: „Ak súd ukladá\núhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň\njeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica\ntrestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu\ntretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia\nslobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri\nmladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody\nmožno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo\nodôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“\n42. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu\nk asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za\nbodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby\nodňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.\n43. V súvislosti s aplikáciu uvedeného nálezu ústavného súdu v rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov, najmä vo veciach návrhov na povolenie obnovy konania\nz dôvodov podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde trestnoprávne kolégium najvyššieho\nsúdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:\n«I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa\ntýkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ­ ako skutočností alebo\ndôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.\nNetýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu\n16\n\na ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré\nustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr\nneznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania,\nale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania\n„ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov.\nII. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila\nprávoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných\nv ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie\npodmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže\nskúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania\npovolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993\nZ. z. v znení neskorších predpisov.\nIII. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo\npísm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe\ntrestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do\n21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra\n2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod\nčíslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»\n44. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája\n2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 v tomto znení: „Bod II stanoviska\ntrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013\nz 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje\ndotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je\n\n17\n\nv plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj\nv konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“\n45. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie\nobnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa\n§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, či\nstanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke\npristupovali rôzne.\n46. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda\npodľa Trestného poriadku zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali\nobnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa\nvzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na\nasperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n47. Na druhej strane je možné sa stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré\npovolili obnovu konania aj v prípadoch, kedy bol navrhovateľ odsúdený za použitia\nasperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Možno poukázať na\nuznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013 a sp. zn.\n6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.\n9 Nt 15/2012 z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili\npredovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka\nustanovenia trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa\nasperačnej zásady zakotvenej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb., teda Trestnom zákone\npredchádzajúcom. Vzhľadom na požiadavky princípov materiálneho právneho štátu\na potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť\ni na ustanovenie § 35 ods.2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a nález je preto aplikovateľný\ni vo vzťahu k Trestnému zákonu č. 140/1961 Zb. Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej\nzásady v oboch Trestných zákonoch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu\n\n18\n\nTrnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra\n2014).\n48. Túto nejednotnosť vnímal aj najvyšší súd, a preto trestnoprávne kolégium\nnajvyššieho súdu prijalo 9. decembra 2014 stanovisko č. Tpj 36/2014 v tomto znení:\n„Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.\n\nPL. ÚS 106/2011 v Zbierke\n\nzákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon,\nje potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo\nvzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení\núčinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“\n49. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú\nnávrh na povolenie obnovy konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone\na nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,\nmal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. augusta 2014\nuviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus\ntrestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia\nproti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací\ntrestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a)\nzákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý\nTrestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri\nukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu\nnajprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím\n§ 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona. Krajský súd svojím rozsudkom... zrušil\nprvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6\nmesiacov. Krajský súd pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej\n\n19\n\nsadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3\nstarého Trestného zákona. ...\nOkresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 rozhodol\no zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia\npodmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím\nuznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej\nsťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na\nústavnom súde sťažnosť. ...\nV prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy\nrôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. ...\nPojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad\npoužitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho\nurobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne\nakceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. ...\nPodľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) [a]\npodľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia\nnálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011)... je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od\n1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola\nprevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch\nporovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie\nkonania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona,\ndospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej\nprávnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd\nmal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako\n20\n\ntakej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov\ntrestných činov. ...\nÚstavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest\nodňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania\núhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, pričom nemožno\nbez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého\nTrestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2\ntextu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší\ntrest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil,\nporušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»\n50. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského\nsúdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu\nzohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:\n4. K prieskumu postupu v konaní a napadnutého uznesenia krajského súdu\na k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy\n51. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo\nprávoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú\nnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo\nv spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine\nalebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti\nčinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore\ns účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od\nuloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom\npáchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.\nPodľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na\nzáklade právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok,\nktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho\n21\n\npredpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa\nustanovení Trestného poriadku.\n52. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd uznesením\nsp. zn. 6 Nt 28/2013 zo 4. februára 2014 správne rozhodol, keď zamietol sťažovateľov návrh\nna povolenie obnovy konania, predovšetkým z dôvodu, že nález ústavného súdu sp. zn. PL.\nÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa krajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje\nna právnu úpravu asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n4.1 K materiálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu\n53. Je potrebné súhlasiť s názorom krajského súdu (resp. okresného súdu), že nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej\nkonformite asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Je taktiež\npravdou, že § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť v zmysle\nčl. 125 ústavy na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu\ns ústavou, ale stratil platnosť a účinnosť jeho zrušením Trestným zákonom (§ 439 Trestného\nzákona), teda z formálneho hľadiska nie je možné aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde ako dôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest\nza použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n54. Pravdou však zostáva, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom\nna obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.\nPožiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,\npreto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť\nprihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s\nmaximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri\nviacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže\nbyť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola\nzvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a\n22\n\npomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu\ntrestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie ktorých\npáchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za\nviacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti\ntrestu, by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal pristupovať\npredovšetkým súd, a to popri zvažovaní a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností\nkonkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci\nzákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa\ntrestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej\ntrestnej sadzbe.\n55. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona\nv časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia\nslobody“ sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale\nnajmä na účely (ii) naplnenia princípu spravodlivého súdneho procesu a (iii) ochrany\nsubjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým\nbol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,\nvzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi\ntrest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.\n56. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012\nnepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. a keďže § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil\núčinnosť v zmysle čl. 125 ústavy na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade\nprávneho predpisu s ústavou, avšak zároveň závery ústavného súdu vyslovené v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41\nods. 2 Trestného zákona v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto\nurčenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2\nTrestného zákona č. 140/1961 Zb., je potrebné ustáliť, či § 41b ods. 1 zákona o ústavnom\n\n23\n\nsúde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na\nnávrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený\ntrest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n57. Podľa názoru ústavného súdu text a účel § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde\nneumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá, subsumovať situáciu\npodaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi\nuložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n58. Ani pri extenzívnom výklade § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (na ktorý\nodkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014\nslovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie\nnálezu\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 28.\n\nnovembra\n\n2012,\n\nsp.\n\nzn.\n\nPL. ÚS 106/2011... vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je potrebné pri použití\nextenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35\nods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003\ndo 31. decembra 2005“) nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného\nnávrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený\ntrest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n59. Pri opačnom závere by už nešlo o extenzívny výklad právnej normy, ale\no dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.\n60. Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu\nzákonodarcu, je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských\nvzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že\nprávny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and\nState. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 ­ 149). Sudca v tomto prípade\nmusí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na\ndaný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť (denegatio\n\n24\n\niustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H.\nGeneral Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 149).\n61. Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier\nv právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide\no absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele\nzákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo)\nlegitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,\nneubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer­Verlag, 1991, s. 375).\nJe preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti\npríslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu\nSpolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod\n64].\n62. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú\nharmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú\nsvojou činnosťou „vytvára“ (Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:\nPrinceton University Press, 2005, s. 71  72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie\npoužitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného\nsúdu Nemecka 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných\nprincípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú\nskutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia\nlegis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho\npredpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne\nzáväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené\nvšak nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy\nspravodlivosti a pod. (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:\nPrinceton University Press, 2005, s. 71  72).\n\n25\n\n63. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda\nprejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona\no ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b\nods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade\nprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej\nprávnej sily podľa čl. 125 ústavy, je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu\npredpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného\nsúdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie,\no ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom\npodľa čl. 125 ústavy.“\n64. Ústavný súd hodnotí, že v situácii, kde text a účel § 41b ods. 1 zákona\no ústavnom súde neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá,\nsubsumovať situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci\nktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb., pričom nepovoliť obnovu konania v situácii, kde bol\nnavrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov\nústavného súdu uvedených v bode 55 vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej\nsadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných\npráv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako\nakceptovateľnú do času, kým na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom predpise)\nnezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej\ntrestnej sadzby odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe\nkvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.\n\n26\n\n65. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku\nsudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej\núpravy je vyhradená výsostne zákonodarcovi, ústavný súd musí preskúmať i možnosť\ninterpretácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku a možnosť podradenia pod podmienky\npovolenia obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku skutočnosť\nspočívajúcu v záveroch ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia\nobnovy konania bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb.\n66. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier\nprávneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom\npredpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho\npredpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy),\na to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in\nLaw. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání\npráva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78  79).\n67. Text § 394 ods. 1 Trestného poriadku v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu\nskôr neznáme,... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom\nrozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru\nvyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013\nz 26. novembra 2013) v súlade s jeho gramatickým a teleologickým výkladom takú\ninterpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a jeho závery v ňom\nk asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu\nich aplikácie na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi\ntrest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri body 54 a 55)\nby pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu. Rešpektujúc zároveň\n\n27\n\nstanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013\na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, by pri\nuvedenom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku bolo nevyhnutné vyhovieť návrhu na\npovolenie obnovy takého konania, kde bol navrhovateľovi uložený trest za použitia\nasperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n68. Charakteristické pre samotnú aplikáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku však je,\nže kým § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde upravuje podmienky obnovy konania len\nv prípadoch, ak rozsudok nebol vykonaný, na základe § 394 ods. 1 a nasl. Trestného\nporiadku možno povoliť obnovu konania aj v prípade, ak bol rozsudok vykonaný.\nTo znamená, že navrhovatelia povolenia obnovy konania, ktorým bol uložený trest za\npoužitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., by sa\nv prípade aplikácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku na ich vec na základe záverov\no extenzívnom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku dostali do výhodnejšieho\npostavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa\n§ 41 ods. 2 Trestného zákona a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe § 41b\nods. 1 zákona o ústavnom súde len v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný. Uvedená\nsituácia by neodôvodnene zvýhodňovala jednu skupinu navrhovateľov oproti druhej\nskupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za\npoužitia asperačnej zásady (či už zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb. alebo podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorých obsah i znenie sú takmer identické).\n69. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec\nnavrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa\n§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., závery vyjadrené v stanovisku\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení\nso stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra\n2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014,\na pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde na čas, kým zákonodarca nezareaguje na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom\n\n28\n\npredpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby\nodňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe kvalifikovaného\nnávrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje\nzvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve\nvôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie\npodrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem.\nV prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa\nnateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už\nnie je z časového hľadiska pravdepodobné, aby podal takýto návrh všeobecný súd\nprostredníctvom čl. 144 ods. 2 ústavy, pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci\nslobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú\núpravu § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradiť na základe sudcovskej tvorby\npráva pod režim § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Záverom a výlučne len pre\nakademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde\nje zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania\npodľa § 228 ods. 1 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku spred novely č. 519/1991\nZb.; pozn). Zákonodarca v ňom prevzal nemecký koncept ex tunc vzťahu ne­súladov\na individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký\nsystém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov\nsú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.\n70. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy,\nktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Neobstojí argument\nkrajského súdu, že v čase jeho rozhodovania nebolo stanovisko trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 vydané. Toto stanovisko len\nformalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré mohol a mal\nna základe vlastnej duševnej činnosti aplikovať každý sudca prerokúvajúci vec pred\n\n29\n\nvydaním stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na účely ochrany ústavných\npráv navrhovateľov povolenia obnovy konania.\n71. Tým, že okresný súd a krajský súd v napadnutom uznesení zvolili\nkonzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely\nochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec\nprizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu\nhodnú princípom súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušili jeho základné právo\nna súdnu ochranu v zmysle uvedeného čl. 46 ods. 1 ústavy.\n72. Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1\nvýrokovej časti tohto nálezu.\n73. Zároveň ústavný súd na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom\nsúde zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie\nkonanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1\nzákona o ústavnom súde v spojení so závermi vyplývajúcimi z tohto nálezu o jeho\naplikovateľnosti na vec sťažovateľa je možné povoliť obnovu konania len v prípade, ak\nrozsudok nebol vykonaný, a teda krajský súd, reflektujúc uvedené, bude povinný rozhodnúť\nprocesne po právnej stránke perfektným spôsobom.\n4.2 K formálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu\n74. Na záver k tejto stati ústavný súd nemôže opomenúť artikulovať pár viet\nk formálnej stránke odôvodnenia.\n75. Povinnosťou všeobecného súdu je vždy venovať značnú pozornosť aj formálnej\nstránke písomne vypracovaného súdneho rozhodnutia, pričom je povinný formulovať\nodôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného\nvyjadrovania.\n\n30\n\n76. Ústavný súd poznamenáva, že text odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je\npísaný najzrozumiteľnejším štýlom, čo by mohlo u sťažovateľa vyvolať pocit jeho\nnezrozumiteľnosti, a tak indikovať možnosť porušenia\n\nústavnej požiadavky na\n\nzrozumiteľnosť rozhodnutí (porov. I. ÚS 236/06, I. ÚS 28/09, II. ÚS 243/05, IV. ÚS 14/07).\n77. Keďže však nejde o esenciálny nedostatok vo vzťahu ku konštatovanému\nporušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa nateraz\nbližšie týmto nedostatkom nezaoberal a nezaložil na ňom záver o porušení čl. 46 ods. 1\nústavy.\n4.3 K postupu krajského súdu v konaní\n78. Ústavný súd sa vzhľadom na už popísané konklúzie k obsahu napadnutého\nuznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem)\na absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu\nkrajského súdu v konaní zaoberal otázkou ústavnej udržateľnosti procesného postupu\nkrajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd\nformálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou\nformou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci\na pod.) a či prípadné nedodržanie formálnych procesných pravidiel bolo v intenzite\nzakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.\n79. V tomto ohľade ústavný súd nenašiel v procesnom postupe krajského súdu\n(v zmysle dodržania formálnych procesných pravidiel) také nedostatky, ktoré by boli\ndôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy samotným procesným postupom\nkrajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o vyslovenie\nporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy procesným postupom krajského súdu v konaní (bod 6\nvýroku).\n5. K ostatným návrhom sťažovateľa\n\n31\n\n80. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu „vymazať\nodsúdenie v odpise registra trestov“, ústavný súd musí konštatovať, že v zmysle § 56 ods. 2\na 3 zákona o ústavnom súde nemá právomoc rozhodnúť navrhovaným spôsobom. V tomto\nprípade ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 6 výroku).\n81. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie\nv sume 650 000 eur.\n82. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného\npráva alebo slobody v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý\nvyžaduje nielen vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody. Ústavný súd\nv okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet konania pred krajským súdom, teda čo\nbolo v stávke („at stake“) pre sťažovateľa.\n83. Je potrebné poukázať, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo prijaté\n19. marca 2014. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť\n9. mája 2014. Podľa informácií ústavného súdu bol sťažovateľ prepustený z výkonu trestu\nodňatia slobody 5. februára 2015 (sťažovateľ bol umiestnený vo výkone trestu odňatia\nslobody v období od 5. februára 2005 do 5. februára 2015) po vykonaní trestu odňatia\nslobody. Prihliadajúc (i) na skutočnosť, že sťažovateľ vykonal trest odňatia slobody bez\ntoho, aby o spravodlivosti výšky trestu odňatia slobody uloženého za použitia asperačnej\nzásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bolo rozhodnuté v obnovenom\nkonaní, pričom tento stav bol zapríčinený napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ako aj\n(ii) na dikciu § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (ktorý sa mal v zmysle záverov\nuvedených v tomto náleze aplikovať aj na sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania)\no možnosti obnovenia konania, len ak nebol rozsudok vykonaný, ale najmä (iii) na\nskutočnosť, že predmetom konania pred krajským súdom boli otázky bytostne spojené\ns osobnou slobodou sťažovateľa, ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie\nvo výške 5 000 eur.\n\n32\n\n84. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 4 a 5\nzákona o ústavnom súde o priznaní finančného zadosťučinenia tak, ako to je uvedené\nv bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.\nV.\n85. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §\n553 ods. 2 a 3 Trestného poriadku o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov\nustanoveného právneho zástupcu advokáta\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„právny zástupca“), v súvislosti s jeho právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred\nústavným súdom (bod 4 výroku).\n86. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov\nvychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n87. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových\nvýdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava právneho\nzastúpenia a doplnenie sťažnosti).\n88. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).\n89. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových\nvýdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume\n279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume\n16,78 eur (2 x 8,39 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň\nz pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska\n\n33\n\nkancelária\n\n,\n\n, v rámci ktorej pôsobí právny\n\nzástupca, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH\n\n). Ústavný súd\n\npriznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume\n355,73 eur (296,44 eur + 20 % DPH).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. septembra 2015\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "trestné konanie-obnova konania v trestnom konaní", "zastúpenie, zastupovanie-ustanovenie právneho zástupcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)", "obnova konania-obnova konania v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Tos/27/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f358c9d8-5d59-4f65-8588-3b20a0723689", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.73.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 73/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 73/2015 z 4. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-04", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.73.2015.1"}, {"guid": "ussr:01b43203-ac91-4853-8bf5-d83129b9049e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01b43203-ac91-4853-8bf5-d83129b9049e"}, {"guid": "ussr:87b3a9e2-30d1-4e94-aca2-396def33cbfa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:87b3a9e2-30d1-4e94-aca2-396def33cbfa"}, {"guid": "ussr:b43b9efe-47fa-48a4-b35d-4385fbf7f670", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b43b9efe-47fa-48a4-b35d-4385fbf7f670"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "ussr:7dd97d5e-faa3-441a-a22c-e429fb67e7c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 28/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 28/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7dd97d5e-faa3-441a-a22c-e429fb67e7c5"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:a914b179-0cd0-48ab-b4a0-e786261410bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 243/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 243/05 z 9. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-09", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a914b179-0cd0-48ab-b4a0-e786261410bd"}, {"guid": "ussr:f13fd8a3-d9bb-4470-89a0-50e77228916c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 12/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/06 z 11. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f13fd8a3-d9bb-4470-89a0-50e77228916c"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "809332cf-4c3f-4b86-a01f-b56a664cf333:78839fb4-1561-467e-a530-281d597c7143", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Tos/27/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Tos/27/2014 z 13. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/809332cf-4c3f-4b86-a01f-b56a664cf333:78839fb4-1561-467e-a530-281d597c7143"}, {"guid": "6ff43075-b7ef-45fd-a0ff-5e98e9a0406b:a213d68d-df3e-4f8f-b926-b83e1c9e08de", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3813010444.1", "spisova_znacka": "3Tos/104/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3Tos/104/2013 z 14. 1. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-01-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3813010444.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:188b4e7a-8cc4-4502-87c8-4bd352e8360c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.392.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 392/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 392/2025 z 7. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.392.2025.1"}, {"guid": "ussr:f719575e-b5f8-4d96-aae6-12e4aaa14b1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.342.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2025 z 27. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.342.2025.1"}, {"guid": "ussr:f1c69be3-0b0e-4011-bbee-8bbbe60ffc49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.337.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 337/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/2025 z 17. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.337.2025.1"}, {"guid": "ussr:84ae682b-1b37-47ec-bbd0-64a5c1ed8f43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.214.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/2022 z 26. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.214.2022.1"}, {"guid": "ussr:029935ea-9bdc-4534-b281-31fdb632191d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.92.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 92/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/2020 z 20. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.92.2020.1"}, {"guid": "ussr:8c7f0280-f2e4-4db6-93cc-07f8b426e6e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.311.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 311/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/2017 z 18. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.311.2017.1"}, {"guid": "ussr:70c84d90-1eda-4c21-b5a3-4aa4845625ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.259.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 259/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2017 z 12. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.259.2017.1"}, {"guid": "0139e0f3-6bcc-4845-8e44-e4f1bd4148bd:cb500629-7361-4bbc-a5e6-b894cc97ac7f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2512204470.1", "spisova_znacka": "4Cdo/114/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/114/2022 z 24. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2512204470.1"}, {"guid": "93e6b7b7-e30a-477f-b287-672c38873d14:b9f69269-9efa-4111-88db-ee3315083197", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5418200799.1", "spisova_znacka": "4Cdo/169/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5418200799.1"}, {"guid": "2ee202bc-11a0-4dac-8632-60c927b17342:267ecce9-e4d2-4a0e-9219-363fb80e8a29", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1", "spisova_znacka": "5Cdo/121/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/121/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1"}, {"guid": "e3d447b3-16af-40da-890e-dc49913e677c:fea2074a-0d3f-42b6-8bbd-848193f1fe15", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200492.1", "spisova_znacka": "2Stk/15/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Stk/15/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200492.1"}, {"guid": "26e6109f-4c21-4e04-bd01-e041682c3c63:22fb5d0d-c8fb-4521-a1a4-80e466b6ed07", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5020200179.1", "spisova_znacka": "4Sfk/68/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/68/2023 z 22. 5. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5020200179.1"}, {"guid": "18f7f49c-8b63-450d-839e-cd8d90f3c96f:d8bc5b8d-21e4-42a4-a3ad-9254e8aa19bb", "ecli": "ECLI:SK:SSPK:2025:9522100358.10", "spisova_znacka": "9T/12/2022", "nazov": "Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 9T/12/2022 z 6. 6. 2025", "sud": "Špecializovaný trestný súd", "datum_vydania": "2025-06-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2025:9522100358.10"}, {"guid": "233847a0-4761-471b-8e96-5a83121bbd55:78bc0cc2-9294-4d0f-9ba5-53a71f7e4ee5", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101241.1", "spisova_znacka": "17Sas/3/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 17Sas/3/2023 z 8. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-07-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101241.1"}, {"guid": "b0dcd60d-6d2b-4191-80e7-5e1afedeb8cc:6c458b0a-b90a-43d3-8d87-f6c4f9bc7c01", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4426010182.1", "spisova_znacka": "2Tos/51/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 2Tos/51/2026 z 12. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-08-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4426010182.1"}, {"guid": "063fa241-2465-4e54-be2e-d1017834e2ca:0276ed16-f796-476e-b258-d03ffa6cf32c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:1424206001.1", "spisova_znacka": "24Co/38/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/38/2026 z 29. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:1424206001.1"}, {"guid": "1ecb062d-0d0a-4c8c-aa8b-391d30faebe2:1685e091-1efe-48df-9aa6-3327e9f7ef76", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2", "spisova_znacka": "14Co/30/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/30/2025 z 26. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2"}, {"guid": "65186416-b6f8-41c4-9cc9-126ea0fc868d:31a08b46-6f32-4a9b-8177-1772814da352", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2324011048.1", "spisova_znacka": "5Tos/133/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5Tos/133/2025 z 25. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2324011048.1"}, {"guid": "8d7e3e8a-7f0d-493b-b0fe-91b394507cc5:f068fcd6-63b2-47a7-aed3-b8733724b719", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7124013142.1", "spisova_znacka": "4Tos/26/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Tos/26/2025 z 11. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7124013142.1"}, {"guid": "8f4cd7e7-ff10-4a50-b2b1-3e6154d7d2b8:885a98af-5e31-4660-afd0-6c280a8d5dc1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1320208700.1", "spisova_znacka": "16CoPr/5/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/5/2023 z 31. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1320208700.1"}, {"guid": "c2c16df0-b317-4314-bd22-e0e49f58c28b:e1cd4f8e-749c-443b-b74b-099155878502", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1120209066.1", "spisova_znacka": "3CoKR/57/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/57/2020 z 3. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1120209066.1"}, {"guid": "b3c24ee9-7880-4214-835e-d3666168e91b:715f5780-ab45-4c85-b84a-6f09a958d2c4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1120209064.1", "spisova_znacka": "3CoKR/59/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/59/2020 z 3. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1120209064.1"}, {"guid": "2291c825-6f20-40d8-92e5-f45568888ba6:3b80dd91-0ff5-438d-8c69-a20b228f557b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1120209065.1", "spisova_znacka": "3CoKR/58/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/58/2020 z 3. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1120209065.1"}]}