{"guid": "ussr:de7f0c26-7585-49a9-9c80-fd61ee512e81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 9/00 z 28. 6. 2000", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. júna 2000, sp. zn. III. ÚS 9/00, ECLI:SK:USSR:2000:3.US.9.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2000-06-28", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/de7f0c26-7585-49a9-9c80-fd61ee512e81", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.9.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.9.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.9.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 9/00-69\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu\ndňa 28. júna 2000 prerokoval podnet\n\na\n\nbytom\n\nzastúpených\n\nJUDr. M. G., advokátom v S. Ľ., ktorým namietajú porušenie práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nv konaní vedenom na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. 4 C 36/90, a takto\nrozhodol:\nPrávo podnecovateľov\n\na manželky\n\nzaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy\n\nSlovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu\nS. Ľ. vedeným pod sp. zn. 4 C 36/90 b o l o p o r u š e n é .\nOdôvodnenie:\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa\n4. mája 1999 doručené podanie\n\na jeho manželky\n\nbytom\n\n(ďalej\n\nlen „podnecovatelia“), označené ako „sťažnosť o prieťahoch súdnych sporov“.\nPodnecovatelia sformulovali petit v podobe siedmich otázok, z ktorých iba prvú\n„Kedy súd konečne ukončí spor 4 C 36/90, ktorý trvá od roku 1971?“ možno\nv kontexte názvu a textu rozsiahleho podania podľa obsahu chápať ako podnet\nnamietajúci prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, a tým porušenie práva\npriznaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Konanie\npodnecovateľov je vedené na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. 4 C 36/90. Podanie zo\ndňa 4. mája 1999 doplnili pisatelia podnetu na základe výzvy ústavného súdu podaním\nzo dňa 14. mája 1999, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. 5. 1999. Podľa názoru\npodnecovateľov konanie pred všeobecnými súdmi, ktoré sa v ich právnej veci začalo\nna Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. 2 C 639/71, nebolo doposiaľ skončené a vo veci\nnebolo právoplatne rozhodnuté. Vo svojich podaniach podnecovatelia uvádzajú\na obracajú sa na ústavný súd s otázkou, „kedy súd konečne ukončí spor 4 C 36/90,\nktorý trvá od roku 1971“.\nÚstavný súd uznesením zo dňa 16. marca 2000 podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie podnet\na\n\nv časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci sp. zn. 4 C 36/90 Okresného súdu S. Ľ.,\nkonanie o ktorej začalo podaním návrhu 25. januára 1983. V ostatných častiach\npodanie podnecovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnené.\nÚstavný súd doručil uznesenie o prijatí podnetu a podnet podnecovateľov\ndruhému účastníkovi – Okresnému súdu S. Ľ., Krajskému súdu K., Krajskému súdu P.\na Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pretože tieto súdy konali a rozhodovali\nnielen v samotnej právnej veci ochrany vlastníckeho práva, ale aj o veciach, ktoré\ns touto súvisia. Okresný súd S. Ľ. vo svojom podaní zo dňa 7. 10. 1999 a 23. 2. 2000\nna základe výzvy ústavného súdu podal vyjadrenie a vysvetlenie k predmetu\n\n2\n\npôvodného konania vedeného pred Okresným súdom S. Ľ. a súvisiacich konaní, z\nktorého možno aj v kontexte návrhu podnecovateľov ustáliť skutkový stav.\nV súlade s § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde oznámil Okresný súd S. Ľ.\nlistom zo dňa 25. 4. 2000, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.\nRovnako Krajský súd K., Krajský súd P. a Najvyšší súd Slovenskej republiky\noznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\nDňa 25. 4. 2000 bolo ústavnému súdu doručené podľa § 22 zákona o ústavnom\nsúde splnomocnenie podnecovateľov na zastupovanie pred ústavným súdom pre\nJUDr. M. G., advokáta v S. Ľ. Účastníci konania – podnecovatelia prostredníctvom\nsvojho právneho zástupcu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom\npojednávaní.\nI.\nKONANIE PRED VŠEOBECNÝMI SÚDMI A SKUTKOVÝ STAV\nZ vyjadrení Okresného súdu S. Ľ., Krajského súdu K., Krajského súdu P.,\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale najmä podaní podnecovateľov ústavný súd\npo oboznámení sa s nimi zistil, že pôvodné konanie Okresného súdu v S. Ľ. bolo\nvedené pod sp. zn. 4 C 53/83. Okresný súd v uvedenom konaní vyhlásil dňa 15. 9.\n1983 rozsudok č. k. 4 C 53/83-16 vo veci samej. Predmetom konania v uvedenej\nprávnej veci žalobcov\n\na\n\nproti žalovaným\n\nv prvom rade a\n\nv druhom rade bola ochrana vlastníckeho práva.\nOkresný súd S. Ľ. návrh smerujúci na zabránenie liatia močovky zo strany\nžalovaných na ich záhrade z a m i e t o l . Voči žalovanej v druhom rade\n, súd návrh z a m i e t o l .\n\nrod.\n\nV časti návrhu týkajúceho sa odstránenia maštale\n\na chlieva a pozemku žalovaných konanie z a s t a v i l .\n\n3\n\nNávrh smerujúci na odstránenie žumpy a hnojiska, zriadenie odkvapových\nžľabov na maštali a chlieve patriacich žalovaným, vydanie pozemku o výmere 39 m2\nzo strany žalovaných žalobcom a vchádzanie do dvora žalobcov zo strany žalovaného\naj inými osobami súd v y č l e n i l na samostatné konanie.\nProti tomuto rozsudku\n\npodali žalobcovia (podnecovatelia) odvolanie.\n\nKrajský súd v K. v konaní o odvolaní žalobcov rozhodol uznesením č. k.\n19 Co 452/83-35 z 30. 11. 1983 tak, že z r u š i l napadnutý rozsudok v zamietavých\nvýrokoch a v r á t i l vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v rozsahu zrušenia,\ntaktiež z r u š i l\n\nvýrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo zastavené konanie\n\no návrhu žalobkyne\nvoči žalovanému\n\nna odstránenie maštale a chlieva z pozemku žalovaných\n, a vrátil\n\nvec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie\n\nv rozsahu zrušenia. P o t v r d i l\n\nnapadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bolo\n\nzastavené konanie o návrhu žalobcu\n\nna odstránenie maštale a chlieva z pozemku\n\nžalovaných voči žalovanému\nOkresný súd S. Ľ. rozsudkom č. k. 4 C 53/83-126 dňa 26. 6. 1985 rozhodol\no zrušených výrokoch tak, že návrh navrhovateľov smerujúci na odstránenie maštale,\nchlieva, žumpy a hnojiska odporcov, ktoré spôsobovali presaky močovky do studne\nžalobcov, zamietol. Návrh na zákaz liatia močovky zo strany žalovaných na záhradu\nžalobcov zamietol a návrh smerujúci na zriadenie odkvapových žľabov na maštali\na chlieve prináležiacich žalovaným, vydanie pozemkov o výmere 39 m2 zo strany\nžalovaných žalobcom, vchádzanie do dvora žalobcov zo strany žalovaného aj inými\nosobami vylúčil na samostatné konanie.\nProti tomuto rozsudku Okresného súdu S. Ľ. žalobcovia podali odvolanie.\nKrajský súd v K. rozhodnutím č. k. 19 Co 404/85-189 dňa 8. apríla 1986 zmenil\nprvostupňový výrok rozsudku v časti, ktorá sa týkala výroku o izolácii maštale, výroku\no izolácii močovkovej žumpy a hnojiska, a uložil žalovaným zdŕžať sa vylievania\nmočovky a hnojenia maštaľným hnojom v záhrade žalovaného. V časti zamietavého\n\n4\n\nvýroku o povinnosti žalovaných odstrániť maštaľ, chliev, žumpu a hnojisko potvrdil\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.\nOdo dňa právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu K. č. k. 19 Co 404/85-189\ndo rozhodnutia o sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre\nporušenie zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to rozsudkom č. k.\n3 Cz 37/89-232 zo dňa 27. 7. 1989, boli právne pomery medzi účastníkmi konania\nupravené tak, ako to bolo vyššie citované.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky však rozsudkom sp. zn. 3 Cz 37/89 na\nzáklade sťažnosti generálneho prokurátora dňa 27. 7. 1989 zrušil rozsudok Krajského\nsúdu v K. č. k. 19 Co 404/85-189, a to vo výroku, ktorým bol žalovaný v prvom rade\nzaviazaný zabezpečiť izoláciu jeho maštale prebudovaním s izoláciou močovkovej\nžumpy a hnojiska. Najvyšší súd Slovenskej republiky vrátil Krajskému súdu v K. vec\nna ďalšie konanie.\nKrajský súd v K. uznesením č. k. 23 Co 57/89-239 dňa 9. 1. 1990 zrušil\nprvostupňový rozsudok Okresného súdu S. Ľ. o návrhu žalobcov v prvom a druhom\nrade na alternatívne uloženie povinností žalovanému v prvom rade vykonať izoláciu\njeho maštale prebudovaním s izoláciou močovkovej žumpy, ako aj hnojiska a v tomto\nrozsahu vrátil vec Okresnému súdu S. Ľ. na ďalšie konanie. Na tomto bola vec\nzapísaná pod sp. zn. 4 C 36/90. Na základe vyššie uvedených zrušujúcich rozsudkov\nsúdov druhého stupňa a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky koná Okresný súd S.\nĽ. doposiaľ o predmete sporu, teda o ochrane vlastníckeho práva spôsobom\nnavrhovaným žalobcami. Z obsahu preskúmavaných listín ústavný súd zistil, že\nžalovaný v prvom rade\n\nzomrel 9. 3. 1991 a dedičské konanie je po nebohom\n\nvedené pod sp. zn. D 165/91 na Okresnom súde S. Ľ. Doposiaľ nie je právoplatne\nskončené. Dedičské konanie po poručiteľovej manželke nebohej\n\nzomrelej\n\n, je taktiež vedené pod sp. zn. D 143/98 na Okresnom súde S. Ľ.. V súvislosti s\númrtím oboch žalovaných Okresný súd S. Ľ. uznesením sp. zn. 4 C 36/90 prerušil\nkonanie do právoplatného ukončenia dedičského konania.\n\n5\n\nZ vyjadrenia Okresného súdu S. Ľ. ústavný súd zistil, že s konaním\no prejednaní dedičstva po nebohom\n\nsúvisí konanie vedené pod sp. zn.\n\n5 C 500/92 o určenie vecí patriacich do dedičstva po nebohom. Žalobkyňa v tejto veci,\ndedička po poručiteľovi\n\n,\n\nvzala dňa 25. 5. 1997 návrh vo veci späť a súd\n\nkonanie zastavil. Krajský súd P. v konaní vedenom pod č. k. 3 Co 366/97-7 dňa\n30. 9. 1997 rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu súdu l. stupňa tak, že toto potvrdil.\nRozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. 10. 1997.\nS konaním vo veci ochrany vlastníckeho práva žalobcov súvisí aj konanie vo\nveci výkonu rozhodnutia oprávnených (podnecovateľov) vedené pod sp. zn. E 65/88.\nNávrh bol podaný 31. 3. 1988, konanie bolo prerušené na základe sťažnosti pre\nporušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej republiky v roku 1989,\na zastavené dňa 3. 11. 1993. Toto rozhodnutie Krajský súd K. v konaní vedenom pod\nč. k. 15 Co 565/93-41 dňa 31. 1. 1994 zrušil a vrátil súdu prvého stupňa, ktorý 4. 3.\n1998 opätovne konanie zastavil. S konečnou platnosťou vo veci výkonu rozhodnutia\nvšak rozhodoval o odvolaní oprávnených Krajský súd P. 25. 8. 1998. Súdy l. a 2.\nstupňa konali, ako vyplýva z vyššie uvedeného, vo veci výkonu rozhodnutia aj po\n27. 7. 1989, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Cz 37/89\nzrušil meritórne rozhodnutie vo veci.\nĎalším konaním súvisiacim s predmetom sporu vedeným pred všeobecným\nsúdom je konanie E 212/86 o výkon rozhodnutia Krajského súdu K. vedené pod sp. zn.\n19 Co 404/85. Okresný súd S. Ľ. návrhu zo dňa 22. 11. 1986 vyhovel 17. 2. 1987.\nO odvolaní povinných rozhodol Krajský súd K. uznesením sp. zn. 24 Co 36/87 dňa 30.\n4. 1987. Okresný súd S. Ľ. rozhodol o zrušenej časti rozhodnutia 10. 7. 1987. Na\nzáklade odvolania povinných opätovne rozhodoval Krajský súd K. dňa 30. 9. 1987.\nOkresný súd S. Ľ. až dňa 15. 6. 1993 zastavil výkon rozhodnutia (vzhľadom na\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cz 37/89 zo dňa 27. 7.\n1989, ktorým bol meritórny rozsudok vo veci ochrany vlastníckeho práva žalobcov\nzrušený).\n\n6\n\nPri označení druhého účastníka konania v konaní o podnete poľa čl. 130 ods. 3\nústavy ústavný súd vychádzal z obsahu podnetu a vyjadrení najmä Okresného súdu S.\nĽ., z ktorých zistil, že vo veci samej konali:\n1. Okresný súd S. Ľ. pod sp. zn.:\n4 C 53/83, neskôr 4 C 36/90,\nE 65/88 o výkon rozhodnutia,\nE 212/88 o výkon rozhodnutia,\nD 165/91 - konanie po\nD 143/98 – konanie po\n\n.,\n\n5 C 500/97 o veci dedičstva,\n4 C 170/96 – konanie súvisiace s prejednávaním dedičstva po zomrelých\nžalovaných,\n4 C 500/92 – civilné konanie proti podnecovateľom,\n3 C 336/98 – civilné konanie proti podnecovateľom zo strany žalovaných, resp.\nprávnych nástupcov;\n2. Krajský súd K. konal vo veci samej pod. sp. zn.:\n19 Co 452/83 o odvolaní vo veci samej,\n19 Co 404/85 o odvolaní vo veci samej,\n23 Co 57/89 o zrušení rozhodnutia Okresného súdu S. Ľ. (po zrušení\nveci Najvyšším súdom Slovenskej republiky),\n24 Co 36/87-23 odvolanie vo veci výkonu rozhodnutia E 212/86,\n24 Co 54/87 o odvolaní vo veci E 212/86,\n15 Co 565/93 o odvolaní vo veci E 65/88,\n24 Co 53/87,\n15 Co 287/92 – konanie v súvislosti s D 165/91;\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky konal vo veci samej o sťažnosti generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky pre porušenie zákona pod sp. zn. 3 Cz 37/89;\n4. Krajský súd P. konal o odvolaní v civilnej veci v súvislosti s konaním po\nporučiteľoch – žalovaných pod sp. zn.:\n3 Co 366/97 o odvolaní proti 5 C 500/97 Okresného súdu S. Ľ.,\n\n7\n\n3 Co 303/98 – konanie o odvolaní E 65/88 – konanie zastavené.\nII.\nHODNOTENIE DĹŽKY KONANIA PRED VŠEOBECNÝMI SÚDMI\nNapriek podrobnému výpočtu úkonov všeobecných súdov pri skúmaní\nprieťahov v konaní, ktorého sa podnecovatelia domáhajú, sa pozornosť ústavného\nsúdu sústreďuje na obdobie po 15. 3. 1993, kedy ústavný súd začal svoju činnosť.\nÚstava Slovenskej republiky bola prijatá 1. 9. 1992. Ústavný súd Slovenskej republiky\nje podľa čl. 124 ústavy osobitným súdnym orgánom ochrany ústavnosti a ústavných\npráv. Už v predchádzajúcom období ústavný súd rozhodol, že v rámci jemu daných\nprávomocí bude preskúmavať len dodržiavanie základných práv a slobôd po začatí\nsvojej činnosti.\n„Ústavný súd Slovenskej republiky chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje\nÚstava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov. Tento zákon nadobudol účinnosť 15. februára 1993.\nNeobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať\na rozhodovať podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky o porušení práv\nfyzickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993.“ (I. ÚS 49/93).\nÚstavný súd analyzoval úkony súdov a účastníkov po 15. 3. 1993, avšak do\núvahy berie aj samotný fakt dĺžky konania pred týmto dátumom.\nAko hlavný dôvod a prekážku v konaní a rozhodovaní Okresný súd S. Ľ.\noznačil nevyjasnenosť pasívne legitimovaných subjektov, ktorá je podľa jeho názoru\nzávislá od ukončenia konania o dedičstve po žalovaných v prvom a druhom rade\nv civilnom konaní, teda po\n\na\n\nAko vyplýva zo spisového materiálu, konanie\n\nvo veci pred súdom l. stupňa začalo v roku 1983, právoplatne bolo ukončené v roku\n1986 meritórnym rozhodnutím, ktoré však v r. 1989 bolo zrušené. Okresný súd S. Ľ.\n\n8\n\nvo veci ochrany vlastníckeho práva nekonal najmä po roku 1989 (od 23. 1. 1990 do 9.\n3. 1991). Konanie vo veci po úmrtí žalovaných v prvom a druhom rade prerušil, konal\nvo veci výkonu rozhodnutia E 65/88 a E 212/86 aj po zrušení meritórneho rozhodnutia\nvo veci, naopak však vo veci samej nekonal práve z dôvodu týchto konaní (Okresný\nsúd S. Ľ. 15. 6. 1993 zastavil konanie vo veci E 212/96, vo veci E 65/88 konanie\nzastavil 3. 11. 1993).\nÚstavný súd vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát uviedol, že účelom práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,\nv ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným\nprerokovaním veci sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím\nsa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2\nústavy nepostačuje, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,\nna ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (nález\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/95 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky pod č. 7/95).\nPrieťahy v preskúmavanom konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 36/90 podľa\nnázoru ústavného súdu nastali nekonaním súdu prvého stupňa po tom, čo Najvyšší súd\nSlovenskej republiky dňa 27. 7. 1989 rozhodol o zrušení rozsudku Krajského súdu K.\nsp. zn. 19 Co 404/85 z 28. 4. 1986. Krajský súd K. uznesením č. k. 23 Co 57/89-239 z\n9. 1. 1990 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nVšetky výroky vo veci samej boli zrušené. Uznesenie krajského súdu bolo Okresnému\nsúdu S. Ľ. doručené 23. 1. 1990. Od tejto doby Okresný súd S. Ľ. naďalej konal len vo\nveci výkonu rozhodnutia sp. zn. E 212/88 a E 65/88. O opravných prostriedkoch súdy\nrozhodovali do 25. 8. 1998. Vo veci samej Okresný súd S. Ľ. však nekonal,\nnevykonával dôkazy ani prípravu. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa konať\na pripravovať podklady pre rozhodnutie bez ohľadu na priebeh exekučného konania.\nAni konania v dedičských veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98 vedených na tunajšom\nsúde po zomrelých žalovaných nevytvárali takú prekážku pre konanie Okresného súdu\n\n9\n\nS. Ľ., ktorá by bránila vykonávať prípravu pre rozhodnutie vo veci ochrany\nvlastníckeho práva. Príslušný okresný súd bol povinný organizovať rozhodovacie\nprocesy o súvisiacich konaniach tak, aby plynulo s ohľadom na reštančný charakter\nveci sp. zn. 4 C 36/90 boli vytvorené podmienky pre skoré rozhodnutie vo veci samej.\nÚstava nezaručuje právo na konanie bez akýchkoľvek prieťahov, ale len na\nkonanie bez zbytočných prieťahov. Preto v konaní o podnete, v ktorom sa namieta\nporušenie práva na konanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vždy skúma\nokolnosti konkrétneho prípadu sledujúc účel práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov.\nPri hodnotení, či v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom S. Ľ. pod\nsp. zn. 4 C 36/90 došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd vzal do úvahy kritériá,\nktorými sú: povaha veci, o ktorej sa pred štátnym orgánom rozhoduje, správanie\núčastníkov konania a správanie štátneho orgánu, ktorý o veci rozhoduje (správanie\nvšeobecného súdu). Ide o kritériá, ktoré sa v priebehu činnosti ústavného súdu\npoužívajú konštantne pre hodnotenie prieťahov v konaní pred štátnymi orgánmi.\nZ obsahu spisu a z konaní vedených v právnej veci ochrany vlastníckeho práva\npodnecovateľov pred Okresným súdom S. Ľ. pod sp. zn. 4 C 36/90 je zrejmé, že\nvzhľadom na povahu veci a rôzne možnosti ochrany konanie nemožno hodnotiť ako\njednoduchú vec. Zložitosť veci je daná predmetom konania, obtiažnosťou zistenia\nskutkového stavu i náročnosťou jeho právnej aplikácie. Je však povinnosťou súdu\npriebežne robiť úkony dané možnosťami zákona, ktoré majú prispieť k vyriešeniu\nveci. Ústavný súd k tomuto hodnoteniu už v minulosti konštatoval, že základnými\nkritériami pre hodnotenie veci je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná\npre rozhodnutie vo veci (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/95 uverejnený v\nZbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 7/95).\nÚstavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na\nkonanie pre všetky štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty\n\n10\n\npráva. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov však\nv niektorých prípadoch zabezpečuje aj zákonodarca prostredníctvom procesne\nprávnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány povinné využívať. Nasledujúci výpočet\nzákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uvádza\nústavný súd ako zákonom dané možnosti zabezpečenia plynulosti súdneho konania,\nktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.\nPodľa ustanovenia § 43 ods. 1 OSP „Predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa\nnesprávne a neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Poučuje účastníkov aj o tom,\nako treba opravu alebo doplnenie urobiť“. Podľa § 100 ods. 1 OSP „Len čo sa konanie\nzačalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie\nprejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil\nmierne a aby konanie pôsobilo výchovne“. Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP uvádza, že\n„Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný\núčastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,\nmôže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na\nobsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy“.\nPodľa § 119 ods. 1 OSP „Pojednávanie môže sa odročiť len z dôležitých\ndôvodov, ktoré sa musia oznámiť“ a podľa § 107 ods. 3 OSP „Konanie súd preruší\nnajmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní\npokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha\nveci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr“.\nPri hodnotení, či súdy konali plynulo, ústavný súd hodnotil aj využitie vyššie\ncitovanej zákonnej úpravy. Úkony Okresného súdu S. Ľ. po 15. 3. 1993 vykonané vo\nveci ochrany vlastníckeho práva neviedli k právoplatnému rozhodnutiu – stavu právnej\nistoty a k odstráneniu sporu a určeniu spôsobu ochrany vlastníckeho práva v podstate\nod r. 1983 doposiaľ.\n\n11\n\nVýznamným kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu vo veci zbytočných\nprieťahov je správanie účastníkov konania. Za účastníka konania sa vo vzťahu k tejto\ndomnienke pokladá podnecovateľ. Správanie druhého účastníka konania síce môže\nspôsobiť príčinu neodstránenia právnej neistoty, avšak zodpovednosť za jeho\nsprávanie neznáša podnecovateľ. Pri hodnotení správania podnecovateľov ústavný súd\nprihliadal na možnosti dané zákonnou úpravou, najmä ustanovením § 201 OSP, teda\nprávom podávať vo veci proti rozhodnutiam súdov l. stupňa odvolanie. Ústavný súd\nvyhodnotil využívanie vyššie uvedených procesných možností daných OSP, ale aj\nexistenciu a možnosti výkonu právoplatných rozhodnutí (E 65/88 a E 212/88)\na podávanie opravných prostriedkov vo veci samej a vo veciach týkajúcich sa výkonu\nprávoplatných rozhodnutí uplatňovaných podnecovateľmi a zhodnotil ich tak, že nie sú\npríčinou zdĺhavého konania všeobecných súdov, ale sú spôsobom realizácie práva na\nsúdnu ochranu.\nSprávanie podnecovateľov nezbavuje v tomto prípade súd zodpovednosti za\nprieťahy v konaní, keďže v ich dôsledku došlo k spomaleniu súdneho konania len\ntakou mierou, ktorá je vzhľadom na celkovú dĺžku konania primeraná. Ústavný súd\nbral do úvahy aj skutočnosť, že podnecovatelia boli v súdnom konaní zastúpení\nprávnym zástupcom. Správanie podnecovateľov však ústavný súd hodnotil ako\nskutočnosť, ktorá podstatnou mierou neprispela k neprimeranej dĺžke konania.\nSprávanie súdu je tretím kritériom posudzovaným pri ochrane ústavného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podnecovatelia namietali porušenie\nsvojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní všetkých všeobecných súdov, ktoré\ndoposiaľ o veci rozhodovali. Ústavný súd prijal na ďalšie konanie podnet\npodnecovateľov v rozsahu konania vedeného pod sp. zn. 4 C 36/90. Vo výroku\nuznesenia o prijatí podnetu na ďalšie konanie neuviedol, že bude preskúmavať aj\nplynulosť konania v súvisiacich veciach a v konaní o veci samej pred Krajským súdom\nK., Krajským súdom P. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, avšak táto\nskutočnosť vyplýva už z použitého názoru ústavného súdu, že: „Pokiaľ ide o právo na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod\n\n12\n\nkonaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie\nprvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie\nv správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor\nústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce\nčinnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať\nbez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana“\n(nález sp. zn. I. ÚS 70/98 uverejnený pod č. 12/99 v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky).\nZvlášť významným je vo veci rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cz 37/89, ktoré zrušilo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu K.\nv merite veci č. k. 19 Co 404/85-189 zo dňa 8. 4. 1986 a uznesenie Krajského súdu K.\nč. k. 23 Co 57/89-239 zo dňa 9. 1. 1990 pre nezákonnosť týchto rozhodnutí. Práve\nnezákonné rozhodnutia Okresného súdu S. Ľ. a Krajského súdu K. v minulosti\nzapríčinili prieťahy v preskúmavanom konaní, a tým i porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.\nPodnecovatelia nie sú účastníkmi konania pred súdom l. a 2. stupňa, pokiaľ ide\no vyjasnenie rozsahu dedičstva po nebohých poručiteľoch (žalovaných) a o okruh\ndedičov vo veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98. Ústavný súd zastáva názor, že súd\nmôže neodôvodnenými prieťahmi v konaní porušiť právo na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov aj u osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania pred ním, ak od\nvýsledku tohto konania závisí postup konania iného súdu, ktorého účastníkom je\nosoba, ktorej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené.\nPlynulosť týchto konaní mala podľa názoru ústavného súdu tiež vplyv na konanie\npodnecovateľov vedené pod sp. zn. 4 C 36/90 o ochranu vlastníckeho práva.\nKonanie vo veci sp. zn. 4 C 36/90 a súvisiace dedičské konanie prebiehajú na\ntom istom súde. Pre určenie toho, kto spôsobil prieťahy v konaní, nie je potrebné\nzistiť, v ktorom z týchto konaní sa nepostupovalo plynulo, lebo subjektom\nspôsobujúcim prieťahy v konaní je súd ako celok.\n\n13\n\nOd 23. 1. 1990 do 9. 3. 1991, teda od doručenia spisu a zrušujúceho\nrozhodnutia Krajského súdu K. č. k. 23 Co 57/89-239 Okresnému súdu S. Ľ. až do\númrtia žalovaného v prvom rade, Okresný súd S. Ľ. neurobil potrebné opatrenia pre\nprávoplatné ukončenie veci. Po 9. 3. 1991 (po smrti žalovaného v prvom rade) konanie\nprerušil, nevykonával žiadne dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci samej\ns právnymi nástupcami pôvodne žalovaných napriek tomu, že okruh dedičov bol súdu\nznámy. Rovnako po úmrtí žalovanej v druhom rade v r. 1998 v konaní nepokračoval.\nNekonal a nepripravoval podklady pre právoplatné rozhodovanie vo veci.\nHlavné bremeno súdneho konania v uvedenej právnej veci spočíva na súde\nprvého stupňa. Ten však za obdobie od 15. 3. 1993 nedokázal efektívne využiť\nzákonné prostriedky a rozhodnutím vytvoriť podmienky pre stav právnej istoty\núčastníkov konania.\nZa obdobie do 15. 3. 1993, teda do vzniku Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, hodnotí ústavný súd konanie všeobecných súdov vo veci ochrany\nvlastníckeho práva žalobcov ako neprimerane dlhé. Nehodnotí však ani plynulosť\nkonania, ani účelnosť jednotlivých úkonov. Žiadna zložitosť veci totiž nemôže\nospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania. Toto obdobie súdneho konania vedeného na\nochranu vlastníckeho práva nie je možné hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho\nprocesu. Vychádzajúc z rímskej zásady iura novit curia nemôže 17-ročné obdobie\nospravedlniť ani náročnosť veci, ani zložitosť právnej úpravy, ani správanie\núčastníkov konania.\nSúvisiace konania o výkon rozhodnutia vedené na Okresnom súde S. Ľ. pod č.\nE 61/88 a E 212/88, ako ani konanie vedené o opravných prostriedkoch na Krajskom\nsúde K. a na Krajskom súde v P. nevytvárali od roku 1989, ale ani po 15. 3. 1993\nprocesnú prekážku konania vo veci sp. zn. 4 C 36/90.\nKonania o prejednaní dedičstva vo veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98, ako ani\ncivilné konania o určení vecí patriacich do dedičstva neboli prekážkou pre vedenie\n\n14\n\na organizovanie občianskeho súdneho konania spôsobom pripravujúcim podklady pre\nrozhodnutie vo veci. Tieto konania prebiehajú na tom istom súde ako konanie sp. zn.\n4 C 36/90, prieťahy v ktorom sú predmetom konania pred ústavným súdom. Preto\nnimi nemožno ospravedlniť prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 36/90.\nAko zdĺhavé by bolo možné hodnotiť tiež konanie v právnej veci sp. zn.\n5 C 500/92, o ktorej súd konal od 21. 9. 1992 do 30. 9. 1997 (na Okresnom súde S. Ľ.\nbola vec rozhodnutá 5. 5. 1997), ktoré však rovnako netvorilo procesnú prekážku\nkonania vedeného pod sp. zn. 4 C 36/90.\nVo svojom vyjadrení zo dňa 23. 2. 2000 Okresný súd S. Ľ. vyjadril názor, že\nustanovenie § 107 OSP nebráni pokračovať v konaní s právnymi nástupcami\nžalovaných. Ukončiť vec rozhodnutím však možno len po právoplatnom ukončení\nkonania o dedičstve. S týmto názorom všeobecného súdu možno súhlasiť, ako to už\nvyplynulo z predtým uvedeného.\nÚstavný súd vo viacerých rozhodnutiach akceptoval judikatúru Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, predovšetkým názor, že v prvom rade štát zodpovedá za\nprieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré vedú konanie, ako aj\norgánmi, ktoré poskytujú súčinnosť v konaní (znalecký posudok pri dokazovaní)\n(pozri rozhodnutie ALLENET de RIBEMONT v. Francúzsko, séria A, č. 308\na MARTINS MOREIRA v. Portugalsko, séria A, č. 113).\nÚstavný súd tiež akceptoval názor Európskeho súdu pre ľudské práva, že sudca\nje zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (CAPUANO, séria A, 1987,\nč. 119, str. 13, tiež PIERACZINI, séria A, 1992, č. 231 – C, str. 30). V rozhodnutí\nECKLE, séria A, 1982, č. 51, str. 39 konštatoval: „Od štátu sa vyžaduje, aby jeho\norgány s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodli a postupovali s náležitou\nusilovnosťou, aby vec rýchlo vybavili.“\n\n15\n\nUvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva našli svoj odraz aj\nv judikatúre ústavného súdu v konaní o zbytočných prieťahoch v konaní štátnych\norgánov a ústavný súd ich plne aplikuje aj v predmetnej právnej veci.\nS prihliadnutím na vyššie uvedený skutkový stav a právne dôvody, ako aj\nkonštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodol\nústavný súd v predmetnej právnej veci tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.\n\n16", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}