{"guid": "ussr:5c356c10-3fd9-46a2-bf7e-cc607b58b312", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.6.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 6/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 6/00 z 13. 7. 2000", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. júla 2000, sp. zn. III. ÚS 6/00, ECLI:SK:USSR:2000:3.US.6.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2000-07-13", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-142.odsek-3", "nazov": "čl. 142 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-142.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-142", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5c356c10-3fd9-46a2-bf7e-cc607b58b312", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.6.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.6.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.6.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 6/00\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu\nzastúpeného JUDr. M.\n\n,\n\nS., advokátom, vo veci namietaného porušenia práv\n\npriznaných čl. 50 ods. 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8\na čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\ntakto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 6 Tz 8/99\nzákladné právo\n\np or uš il\n\npodľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.\n2. Vo zvyšnej časti podnetu\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol dňa\n2. decembra 1999 doručený podnet\n\n, zastúpeného JUDr. M. S., advokátom,\n\nna začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) pre porušenie práv priznaných čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy.\nPodnecovateľ uviedol, že dňa 8. 6. 1994 bolo uznesením vyšetrovateľa KÚV\nPZ Banská Bystrica sp. zn.VP-145/30-94 vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu\npodľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“).\nUznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Žilina sp. zn. KÚV-21/20-1997 z 29. 10.\n1998 bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutky uvedené v uznesení\no vznesení obvinenia nie sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Toto\nuznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 1998.\nRozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 6 Tz 8/99 zo 14. 7. 1999 bolo vyslovené, že právoplatným uznesením\nvyšetrovateľa KÚV PZ Žilina ČVS: KÚV-21/20-1997 z 29. 10. 1998 a konaním, ktoré\nmu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5 a § 172 ods. 1 písm.\nb) Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) v prospech obvineného\na napadnuté uznesenie bolo zrušené.\nPostupom najvyššieho súdu v tomto konaní podľa názoru podateľa bolo\nporušených viacero ústavných práv.\nObvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť prípravy obhajoby,\naby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.\n\n2\n\nSťažnosť pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“), podateľovi nebola zaslaná na vyjadrenie\na nebol predvolaný na neverejné zasadnutie dňa 14. júla 1999 na najvyšší súd, kde sa\nnemohol sám ani cestou svojho obhajcu obhajovať, v čom podateľ vidí porušenie\nčl. 50 ods. 3 ústavy.\nPodateľ sa ďalej domnieva, že právoplatným uznesením o zastavení trestného\nstíhania došlo v súlade so zákonom dôvodne, z toho dôvodu sťažnosť pre porušenie\nzákona nie je v súlade so zákonom, preto došlo i k porušeniu jeho ústavného práva\npodľa čl. 50 ods. 5 ústavy.\nPodľa ustanovenia § 266 ods. 4 Tr. por. sťažnosť pre porušenie zákona\nv neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak\nsa súdne rozhodnutie stalo právoplatným v I. stupni alebo len z toho dôvodu, že súd\npostupoval v súlade s ustanovením § 259 ods. 4, § 264 ods. 2, § 273 alebo § 289\npísm. b) Tr. por.\nPodľa ustanovenia § 266 ods. 5 Tr. por. sa ustanovenie odseku 4 použije\nprimerane aj na rozhodnutie súdu, prokurátora, vyšetrovateľa alebo policajného orgánu\nurobené v súlade s ustanovením § 150 ods. 1 alebo 3 Tr. por.\nPodľa ustanovenia § 141 ods. 2 Tr. por. možno sťažnosťou napadnúť každé\nuznesenie vyšetrovateľa alebo policajného orgánu... Uznesenie súdu a prokurátora\nmožno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa\na ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.\nProti uzneseniu o zastavení trestného konania podateľ sťažnosť nepodal.\n\n3\n\nPodľa názoru podateľa tento nevyužil svoje oprávnenie podľa ustanovenia\n§ 174 ods. 2 písm. e) Tr. por. a nezrušil uznesenie v zákonom stanovenej lehote.\nRozhodnutie z 29. októbra 1998 sa stalo tak právoplatným v prvom stupni.\nKeďže uznesenie o zastavení trestného stíhania sa stalo právoplatným\nv prvom stupni, podľa názoru podateľa nemožno proti nemu podať sťažnosť pre\nporušenie zákona.\nV tomto porušení procesných noriem trestného konania vidí podateľ aj\nporušenie svojho práva garantovaného čl. 50 ods. 5 ústavy.\nV závere svojho podnetu navrhuje podateľ, aby ústavný súd rozhodol, že\nnajvyšší súd v konaní sp. zn. 6 Tz 8/99 porušil ústavné právo\n\nzaručené čl. 50\n\nods. 3 a 5 ústavy.\nV prílohe predložil plnomocenstvo pre JUDr. M. S. na zastupovanie pred\nústavným súdom.\nPodnet\n\nsenát ústavného súdu dňa 24. februára 2000 predbežne\n\nprerokoval a prijal ho na ďalšie konanie.\nSudca spravodajca si vyžiadal spis najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tz 8/99 a podľa\nustanovenia § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\ni vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu.\nPredseda najvyššieho súdu listom zn. Sekr 61/2000 zo dňa 6. marca 2000\nuviedol, že najvyšší súd už viackrát zaujal stanovisko k ústavnému vymedzeniu\npôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, napr. vo\nveciach č. Sekr 43/97, Sekr 127/99, Sekr 48/99, Sekr 359/99.\n\n4\n\nNa tomto stanovisku vzhľadom na ustanovenie § 156 ods. 3 Občianskeho\nsúdneho poriadku zotrváva.\nZ uvedeného dôvodu považuje reagovanie na požiadavku ústavného súdu\nz hľadiska jej obsahového zamerania za neaktuálne s prihliadnutím i na to, že\nstanovisko najvyššieho súdu\n\nk danej problematike vyplýva z odôvodnenia jeho\n\nrozhodnutia zo dňa 14. júla 1999 sp. zn. 6 Tz 8/99.\nZástupca podateľa na ústnom verejnom zasadnutí dňa 1. júna 2000 predložil\ndoplnenie podnetu, v ktorom žiadal rozšíriť petit tak, že v namietaných skutočnostiach\ndošlo aj k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv znení dodatkových protokolov 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“).\nVo veci neumožnenia obhajoby v konaní pred najvyšším súdom vidí porušenie\nčl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru v znení dodatkových protokolov 3, 5 a 8.\nV tom, že bolo pokračované po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení\ntrestného konania, vidí porušenie čl. 4 dodatkového protokolu č. 7 Dohovoru.\nSenát ústavného súdu pripustil uznesením rozšírenie petitu a doručil návrh na\nrozšírenie najvyššiemu súdu.\nPredseda najvyššieho súdu listom zo dňa 13. júna 2000, ktorý bol ústavnému\nsúdu doručený 19. júna 2000, uviedol, že najvyšší súd na základe žiadosti sudcov\nústavného súdu\n\no vyjadrenie k prijatému podnetu občana už viackrát zaujal\n\nstanovisko k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu\nk rozhodnutiam všeobecných súdov, ostatne napr. v listoch pod č. Sekr 359/99, Sekr\n61/2000, Sekr 113/2000. Na tomto stanovisku vzhľadom na ustanovenie § 156 ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku zotrváva, a preto považuje za neaktuálne reagovať na\n\n5\n\npožiadavku predsedu senátu ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ani netrvá na\nústnom pojednávaní.\n\nII.\nZ predloženého spisového materiálu sp. zn. 6 Tz 8/99 vyplýva, že generálny\nprokurátor podal najvyššiemu súdu dňa 30. apríla 1999 sťažnosť pre porušenie zákona\npodľa ustanovenia § 266 ods. 1 Tr. por. proti uzneseniu vyšetrovateľa Krajského úradu\nvyšetrovania PZ v Žiline sp. zn. KÚV-21/20-1997 z 29. 10. 1998 o zastavení trestného\nstíhania podľa § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por. Týmto uznesením bol porušený zákon\nv ustanoveniach § 2 ods. 5 Tr. por. a § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por. v prospech\nobvineného\n\n. Uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo\n\nprávoplatnosť dňom 3. novembra 1998.\nDňa 14. 7. 1999 senát najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí vyniesol\nrozsudok, že právoplatným uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania\nPolicajného zboru Žilina z 29. októbra 1998, ČVS: KÚV-21/20-1997, a v konaní,\nktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5 a § 172 ods. 1\npísm. b) Tr. por. v prospech obvineného\n\nNapadnuté uznesenie zrušil.\n\nNeverejného zasadnutia sa zúčastnil zástupca generálnej prokuratúry, ktorý bol\no jeho konaní upovedomený 2. júna 1999.\nOpatrením podľa ustanovenia § 129 ods. 2 Tr. por. predseda najvyššieho súdu\npovolil vyhotoviť písomné rozhodnutie v lehote do 17. septembra 1999.\nV rozsudku sp. zn. 6 Tz 8/99 zo dňa 14. 7. 1999 sa uvádza, že vyšetrovateľ\nnesprávne stanovil i dôvod zastavenia trestného konania, keď zastavil toto konanie\npodľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por., čo vyšetrovateľ popisuje v uznesení,\n\n6\n\nby zakladalo dôvod rozhodnutia podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. por., t. j. z dôvodu, že\nsa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Uvedený postup by bol na mieste\nvšak iba za toho predpokladu, že by uvedená okolnosť bola vyšetrovaním nepochybne\nzistená. Pochybnosť o tom, či sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania,\nmôže ako argument svojho rozhodnutia uplatniť len súd pri oslobodzujúcom rozsudku\npodľa § 226 písm. a) Tr. por.\nNajvyšší súd na základe sťažnosti generálneho prokurátora podľa § 268 ods. 2\nTr. por. vyslovil vo výroku tohto rozsudku porušenie zákona v prospech obvineného\n, podľa § 269 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil a podľa ustanovenia\n§ 270 ods. 1 Tr. por. tomuto prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu prejednal\na rozhodol. Najvyšší súd mohol tak postupovať, lebo takýto postup navrhol generálny\nprokurátor v sťažnosti pre porušenie zákona podanej v lehote šiestich mesiacov od\nprávoplatnosti napadnutého uznesenia a Najvyšší súd Slovenskej republiky o tejto\nsťažnosti rozhodol do troch mesiacov od jej podania (§ 272 Tr. por.).\nIII.\nPodľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\nPodľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už\nprávoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje\nuplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.\nPodľa čl. 17 ods. 2 vety prvej ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť\nslobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nUstanovením čl. 50 ods. 3 ústavy sa zaručujú práva obvinenému. Ústavou\nzaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa\n\n7\n\npriznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia\na ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na\nzaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia.\nPráva zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy sa v nezmenenom rozsahu priznávajú aj\nobžalovanému a odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.\nVšetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 zaručuje, že budú mať čas na\nprípravu obhajoby ďalej, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju\nobhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo\nprostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej\nosobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa usiluje pomocou obhajoby.\nÚčelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa\nobvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96).\nPozitívny záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného\nv trestnom konaní je zabezpečený cestou Trestného poriadku, ktorý je právnym\npredpisom upravujúcim postup v trestnom konaní.\nTrestný poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou\ngarantované právo obhajoby (II. ÚS 52/98).\nPodľa ustanovenia § 35 Tr. por. obhajcom v trestnom konaní môže byť len\nadvokát. Pre jednotlivé úkony trestného konania s výnimkou konania pred súdom sa\nmôže obhajca dať zastupovať svojím koncipientom. Činnosť obhajcu na hlavnom\npojednávaní a na verejnom zasadnutí nemôže byť zlučiteľná s tým, kto je predvolaný\nako svedok, znalec alebo tlmočník.\nUstanovenie § 36 Tr. por. určuje podmienky nutnej obhajoby. Podľa tohto\nustanovenia obvinený musí mať obhajcu už v prípravnom konaní,\n\n8\n\na) ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní\nv zdravotníckom\n\nústave (§ 116 ods. 2 Tr. por.),\n\nb) ak je nesvojprávny (rozumie sa tým osoba, ktorá je pozbavená spôsobilosti na\nprávne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená),\nc) ak ide o konanie proti mladistvému alebo\nd) ak ide o konanie proti ušlému.\nObvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom\nkonaní vyšetrovateľ alebo prokurátor za nevyhnutné, najmä preto, že so zreteľom na\ntelesné alebo duševné chyby obvineného majú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite\nsa obhajovať.\nAk sa koná o trestnom čine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody,\nktorého horná hranica prevyšuje päť rokov, musí mať obvinený obhajcu už\nv prípravnom konaní.\nPodľa ustanovenia § 36a ods. 2 Tr. por. v konaní o sťažnosti pre porušenie\nzákona a v konaní o návrhu na povolenie obnovy musí mať odsúdený obhajcu,\na) ak ide o prípady uvedené v ustanovení § 36 ods. 1 písm. a) alebo b) (je vo\nväzbe alebo výkone trestu, alebo na pozorovaní v zdravotníckom zariadení a ak\nje nesvojprávny),\nb) ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého\nhorná hranica prevyšuje päť rokov,\nc) ak je mladistvý a v čase konania verejného zasadania o sťažnosti pre porušenie\nzákona alebo o návrhu na povolenie obnovy nedovŕšil osemnásty rok, alebo\nd) ak sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať,\ne) ak ide o konanie proti odsúdenému, ktorý zomrel.\nPodateľ bol trestne stíhaný za trestný čin podvodu podľa ustanovenia § 250\nods. 1 a 4 Tr. zák.\n\n9\n\nPodľa ustanovenia § 250 ods. 1 Tr. zák., kto na škodu cudzieho majetku seba\nalebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl\na spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až\nna dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci.\nPodľa ustanovenia § 250 ods. 4 Tr. zák. odňatím slobody na päť až dvanásť\nrokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedených v odseku 1 škodu veľkého\nrozsahu.\nV tejto časti sú ustanovenia Trestného zákona uvedené podľa stavu ku dňu\nrozhodovania najvyšším súdom.\nNovelou Trestného zákona č. 182/1999 zo dňa 24. júla 1999, ktorá nadobudla\núčinnosť 1. septembra 1999, došlo podľa bodu 62 k vloženiu nového odseku číslo 3\ns tým, že dovtedajšie odseky 3 a 4 boli označené ako odseky 4 a 5.\nÚčelom obhajoby je ochrana záujmov občana, ktorý sa stal obvineným, aby boli\nvčas zistené skutočnosti, ktoré ho zbavujú viny alebo zmierňujú jeho vinu. Obhajoba\ntakto prispieva k náležitému objasneniu skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu\nvo veci. Postavenie obvineného ako strany v trestnom konaní je posilnené aj jeho\nprávom na obhajobu za pomoci obhajcu – advokáta. Právna úprava určuje niektoré\n(subjektívne alebo objektívne) závažnejšie prípady, kedy obvinený musí mať obhajcu\n(§ 36 a § 36a Tr. por.). Ak obvinený nemá obhajcu v prípadoch tzv. nutnej obhajoby\n(§ 36, § 36a), určí sa mu na zvolenie obhajcu lehota. Ak si v tejto obhajcu nezvolí\nalebo ak tak neurobí ani iná oprávnená osoba, ustanoví mu obhajcu v konaní pred\nsúdom predseda senátu, v prípravnom konaní sudca (§ 39 ods. 1 Tr. por.) /Husár, E.\na kol.: Trestné právo procesné. Iura Edition 1996/.\nSubjektom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy nie je ktokoľvek, ale osoba,\nvoči ktorej bolo vznesené obvinenie podľa § 160 Tr. por. V takto vymedzenom okruhu\nosôb každý, kto bol obvinený, je subjektom práv ustanovených čl. 50 ods. 3 ústavy.\n\n10\n\nIde o právo pripraviť si obhajobu, ďalej o právo mať čas na prípravu obhajoby\na napokon o právo obhajovať sa alebo nechať sa obhajovať obhajcom. Za takúto osobu\nje potrebné považovať i osobu v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona a v konaní\no návrhu na povolenie obnovy konania, ak sú tu uvedené dôvody ustanovenia § 36a\nods. 2 Tr. por.\nUstanovenie § 12 Tr. por. vykladá niektoré pojmy tejto zákonnej normy podľa\n§ 12 ods. 8 Tr. por. Pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným\naj obžalovaný a odsúdený.\nPrávo na obhajobu v súlade s čl. 11 ústavy implikuje aj právo zaručené čl. 6\nods. 3 písm. d) Dohovoru, podľa ktorého: „Každý, kto je obvinený z trestného činu,\nmá tieto minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe\na dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok\nako svedkov proti sebe.“ (Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústavy\nSlovenskej republiky. Zväzok 2, MANZ, Bratislava 1999, s. 318).\nÚstavný súd vo veci I. ÚS 35/98 zaujal stanovisko k porušeniu základného\npráva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, keď uviedol, že k porušeniu tohto práva dôjde vtedy,\nak obvinenému nebola vôbec poskytnutá možnosť zvoliť si obhajcu podľa vlastného\nvýberu. K porušeniu práva iných osôb zvoliť obvinenému obhajcu dôjde vtedy, ak\norgán štátu (súdny orgán) nerešpektoval ustanovenie § 37 ods. 1 Tr. por., t. j. hoci si\nsamotný obvinený obhajcu nezvolil, nebola táto možnosť poskytnutá ani jeho blízkym\na oprávneným osobám.\nVo veci II. ÚS 8/96 vyslovil ústavný súd názor, že ústavou zaručenú ochranu\nnemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa priznávajú iba v tej fáze\ntrestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a ktorá sa končí podaním\nobžaloby.\n\n11\n\nFormuláciou čl. 50 ods. 3 ústavy sa kladie dôraz na zaručenie práv od okamihu\nvznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa v nezmenenom rozsahu\npriznávajú aj obžalovanému, odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho\nrozhodnutia. Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 zaručuje, že budú mať čas\nna prípravu obhajoby ďalej, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu, a že svoju\nobhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo\nprostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej\nosobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.\nÚčelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa\nobvineniu zo spáchania trestného činu.\nPrávo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je zaručené\ns rozdielnou intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na nutnú\nobhajobu alebo či sa upravuje ako právo na zvoleného obhajcu. Zákonná úprava tu\nreaguje na postavenie obvineného tak, že pre neho zložitom postavení (väzba a iné)\nstanovuje povinné právne zastúpenie.\nNutná obhajoba predstavuje osobitnú ochranu v trestnom konaní. Jej základom\nje štátom zaručená právna pomoc poskytovaná obhajcom ustanoveným bez zreteľa na\nželanie obvineného mať obhajcu.\nNa rozdiel od nutnej obhajoby obhajoba zvoleným obhajcom predstavuje\nvšeobecnú formu právnej pomoci v trestnom konaní, kde nie je štátny záväzok na\nposkytnutie tejto pomoci. Ide len o povinnosť rešpektovať rozhodnutie oprávnenej\nosoby dať sa zastupovať zvoleným obhajcom. Tento záväzok vzniká štátu od okamihu\nuplatnenia práva na zvoleného obhajcu, toto právo oprávnená osoba uplatňuje\nzákonom ustanoveným postupom.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu (II. ÚS 34/99) právo na obhajobu sa\nzaručuje ako základné právo fyzickej osoby. Podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa\nuznávajú pri ochrane základných práv a slobôd. Základným pravidlom týchto práv je\n\n12\n\nprincíp nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami, ktoré\n\nsú\n\npredmetom ústavnej ochrany. V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými\nzáujmami sa jeden zo záujmov nemôže nadradiť na iný tak, aby sa poprel účel ochrany\npriznanej inému chránenému verejnému záujmu. V okolnostiach prípadu ide o právne\nriešenie konfliktu medzi verejným záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa\ntrestného činu s tými verejnými záujmami, kvôli ktorým sa ústavou priznáva právo na\nobhajobu.\nPrávo obvineného obhajovať sa osobne je jeho prvým a základným právom.\nPretože obvinený je tu sám sebe obhajcom, zásadne musí mať všetky práva, ktoré inak\nniektoré právne poriadky priznávajú len obhajcovi, ale nie osobne obvinenému, napr.\nprávo nahliadnuť do spisu, zúčastniť sa pojednávania a pod. V judikatúre sa neriešila\notázka, či obvinený, ktorý nemá obhajcu, sa môže zúčastniť vyšetrovacích úkonov,\nktorých sa inak môže zúčastniť obhajca, ale nie sám obvinený.\nAk to vyžadujú záujmy spravodlivosti, môže byť obvinenému ustanovený\nobhajca ex offo aj proti jeho vôli, ak súd dôjde k záveru, že obvinený nie je schopný sa\nsám náležite obhajovať a sám si obhajcu nezvolí. Ak súd opomenie zabezpečiť\nv takom prípade pomoc obhajcu, ide o porušenie čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru\n(Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, Bratislava 1999, s. 212).\nNezabezpečenie obhajcu v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona v rozpore\ns ustanovením § 36a ods. 2 písm. b) Tr. por. je v príčinnej súvislosti s porušením čl. 50\nods. 3 ústavy.\nÚstavné právo garantované čl. 50 ods. 3 ústavy bolo porušené tým, že\npodnecovateľovi nebol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a nemohol sa\nobhajovať sám a ani prostredníctvom zvoleného obhajcu, pretože o podanej sťažnosti\npre porušenie zákona nevedel a nebol informovaný ani o konaní verejného zasadnutia.\nHoci najvyšší súd mal podľa ustanovenia § 274 ods. 2 Tr. por. formálne možnosť\nvoľby medzi konaním verejného a neverejného zasadnutia, v súlade s čl. 152 ods. 4\n\n13\n\nústavy neverejné zasadnutie konať nemohol, pretože pri takomto konaní nie je možné\nzabezpečiť právo na obhajobu garantované čl. 50 ods. 3 ústavy.\nČlánok 6 ods. 1 Dohovoru stanovuje verejné prejednávanie veci súdom, a teda\nv porovnaní s ustanovením § 274 ods. 2 Tr. por. zabezpečuje väčší rozsah základného\npráva.\nČlánok 6 ods. 1 Dohovoru (verejné prejednanie veci súdom), keďže\nzabezpečuje väčší rozsah základného práva (právo na obhajobu) v porovnaní\ns ustanovením § 274 ods. 2 Tr. por. (ktorý umožňuje aj konanie na neverejnom\nzasadnutí), mal byť s poukazom na čl. 11 ústavy aplikovaný pred ustanovením § 274\nods. 2 Tr. por.\nPodateľ sa v podnete domáha vyslovenia porušenia práva garantovaného čl. 50\nods. 5 ústavy. Domnieva sa, že tým, že sa rozhodnutie – uznesenie o zastavení\ntrestného stíhania stalo právoplatným v prvom stupni, nemožno proti nemu podať\nsťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného.\nPodľa čl. 50 ods. 5 ústavy zákaz trestného stíhania právoplatne odsúdených\nalebo oslobodených spod obžaloby nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných\nprostriedkov v súlade so zákonom.\nPodľa ustanovenia § 266 ods. 4 Tr. por. sťažnosť pre porušenie zákona\nv neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak\nsa súdne rozhodnutie stalo právoplatným z toho dôvodu, že súd postupoval podľa\n§ 259 ods. 4, § 264 ods. 2, § 273 alebo § 289 písm. b) Tr. por.\nNajvyšší súd vo veci postupoval podľa § 268 ods. 2, § 269 ods. 2, § 270 ods. 1\na § 272 Tr. por.\n\n14\n\nNajvyšší súd\n\nrozhodoval 14. júla 1999, teda pred účinnosťou zákona\n\nč. 272/1999 Z. z. z 1. októbra 1999, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb.\no trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý\nnadobudol účinnosť 1. novembra 1999.\nPodľa ustanovenia § 268 ods. 2 Tr. por. (v čase rozhodovania), ak zistí najvyšší\nsúd, že zákon porušený bol, vysloví rozsudkom, že napadnutým rozhodnutím,\nprípadne jeho časťou (§ 266 ods. 3 Tr. por.) alebo v konaní, ktoré takému rozhodnutiu\npredchádzalo, bol porušený zákon.\nPodľa ustanovenia § 269 ods. 2 Tr. por., ak bol však porušený zákon\nv neprospech obvineného, zruší najvyšší súd súčasne s výrokom uvedeným v § 268\nods. 2 napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne tiež vadné konanie mu\npredchádzajúce. Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia a ak ho\nmožno oddeliť od ostatných, zruší najvyšší súd len tento výrok. Ak však zruší, hoci\ni len sčasti, výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie\nrozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, pokiaľ so zreteľom na\nzmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ustanovenie § 261 sa použije\nprimerane.\nPodľa ustanovenia § 270 ods. 1 Tr. por., ak po zrušení napadnutého rozhodnutia\nalebo niektorého jeho výroku treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, prikáže najvyšší\nsúd spravidla orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu\nprejednal a rozhodol.\nPodľa ustanovenia § 272 Tr. por., ak nebol zákon porušený v neprospech\nobvineného, môže najvyšší súd postupovať podľa § 269 ods. 2 až § 271 len vtedy, keď\nto navrhol generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti v sťažnosti pre\nporušenie zákona podanej do šesť mesiacov od právoplatnosti napadnutého\nrozhodnutia a ak rozhodol najvyšší súd o tejto sťažnosti do troch mesiacov od jej\npodania.\n\n15\n\nÚstavný súd vo veci PL. ÚS 17/96 zaujal stanovisko, že v právnom štáte štátne\norgány striktne\n\ndodržujú a rešpektujú ústavu, zákony, všeobecne záväzné právne\n\npredpisy a rozhodnutia ústavného súdu.\nNovela k Trestnému poriadku z roku 1990 obmedzila možnosť napadnúť\nrozhodnutie sťažnosťou pre porušenie zákona v tom smere, že nepripúšťa podanie\ntejto sťažnosti v neprospech obvineného, prípadne v neprospech iných osôb z toho\ndôvodu, že orgán činný v trestnom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami\nTrestného poriadku o zákaze reformationis in peius (§ 266 ods. 4 a 5 Tr. por.).\nNovela Trestného poriadku z roku 1994 obmedzila ďalej možnosť napadnúť\nsťažnosťou pre porušenie zákona rozhodnutie súdu, ak sa toto rozhodnutie stalo\nprávoplatným v prvom stupni (§ 266 ods. 4 Tr. por.).\nO sťažnosti pre porušenie zákona rozhoduje najvyšší súd, a to na verejnom\nzasadnutí za povinnej účasti generálneho prokurátora (§ 274 Tr. por.).\nVo veci 6 Tz 8/99 rozhodoval najvyšší súd na neverejnom zasadnutí za účasti\ngenerálneho prokurátora bez prítomnosti obhajcu, ktorého účasť bola stanovená\nustanovením § 36a ods. 2 písm. b) Tr. por.\nUznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Žilina ČVS: KÚV21/20-1997, ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie podľa ustanovenia § 172\nods. 1 písm. b) Tr. por., nadobudlo právoplatnosť dňom 3. novembra 1998. Uznesenie\nbolo doručené obvinenému a jeho obhajcovi, krajskému prokurátorovi a poškodenej\nstrane Ministerstvu financií Slovenskej republiky.\nKrajský\n\nprokurátor\n\nnevyužil\n\nsvoje\n\nustanovenia § 174 ods. 2 písm. e) Tr. por.\n\n16\n\noprávnenie\n\na nepostupoval\n\npodľa\n\nZ ustanovenia § 266 ods. 4 Tr. por. (v čase rozhodovania najvyššieho súdu)\nvyplývalo, že sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného proti\nprávoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak sa súdne rozhodnutie stalo\nprávoplatným v prvom stupni.\nNajvyšší súd dňa 14. 7. 1999 podľa zápisnice konal na neverejnom zasadnutí\na po záverečnej porade senátu vyhlásil rozsudok.\nPodľa ustanovenia čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene\nSlovenskej republiky a vždy verejne.\nÚstavný súd vo veci II. ÚS 58/97 zaujal stanovisko, že verejnosť konania patrí\nk ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu.\nS verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti\na právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je\nabsolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa\nale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku.\nPovinnosť vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl.\n142 ústavy, ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s Ústavou Slovenskej republiky\nupravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní\npred súdmi. Vo veci II. ÚS 76/97 ústavný súd zaujal stanovisko, že účastník konania\nmá právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa\ntohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup\nsúdu pri realizácii konania v intenciách čl. 142 ods. 3 ústavy.\nNajvyšší súd postupoval pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie zákona\nv súlade s ustanovením zákonnej úpravy a namietané porušenie zákona nie je\nv príčinnej súvislosti s porušením základného práva podateľa garantovaného čl. 50\nods. 5 ústavy.\n\n17\n\nNajvyšší súd vo veci 6 Tz 8/99 konal na neverejnom zasadnutí, rozsudok\nnevyhlásil verejne, čím postupoval v rozpore s čl. 142 ods. 3 ústavy.\nV čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci 6 Tz 8/99 ešte zákonodarca\nnereagoval na ústavný imperatív daný čl. 142 ústavy.\nPodľa znenia ustanovenia § 268 ods. 2 Tr. por. platného v čase rozhodovania\nnajvyššieho súdu: „Ak zistí najvyšší súd, že zákon porušený bol, vysloví rozsudkom,\nže napadnutým rozhodnutím ... bol porušený zákon.“\nZ tejto formy rozhodovania, t. j. rozsudkom, musel byť rešpektovaný čl. 142\nods. 3 ústavy, ktorý ukladá vyhlásiť rozsudok vždy verejne. Od 1. novembra 1999\nbolo ustanovenie § 268 ods. 2 Tr. por. zosúladené s čl. 142 ods. 3 ústavy tak, že ak\nnajvyšší súd koná na neverejnom zasadnutí podľa ustanovenia § 274 ods. 2 Tr. por.,\npotom rozhoduje uznesením, ktoré vyhlási podľa ustanovenia § 244 Tr. por.\nZákonodarca totiž rozlišuje vyhlásenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 244\nTr. por. v prípadoch, ak ide o neverejné zasadnutie, a vyhlásením verejným podľa\nustanovenia § 236 Tr. por., keď ide o verejné zasadnutie.\nK namietanému porušeniu práva garantovaného čl. 50 ods. 5 ústavy:\nV čase rozhodovania (14. 7. 1999) najvyššieho súdu o sťažnosti pre porušenie\nzákona v trestnej veci podateľa vtedy platná dikcia zákonnej úpravy nepripúšťala\nv § 266 ods. 4 Tr. por., aby bola podaná sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech\nobvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ak sa súdne rozhodnutie stalo\nprávoplatným v prvom stupni.\nÚstavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil názor na vzťah medzi\nústavnosťou a zákonnosťou.\n\n18\n\nSkutočnosť posúdenia rozhodnutia o zastavení trestného stíhania a jeho\nzákonnosti je výlučnou kompetenciou všeobecného súdu.\nPodľa ustanovenia čl. 11 ústavy: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach\na základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú\nväčší rozsah základných práv a slobôd.“\nÚstava Slovenskej republiky v druhej hlave označenej ako „Základné práva\na slobody“ ústavne transformuje články medzinárodných zmlúv o ľudských právach\na základných slobodách.\nVzhľadom na absenciu generálnej recepčnej klauzuly, ktorá by „expressis\nverbis“ určovala platné medzinárodné zmluvy za súčasť právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky, ich postavenie v ňom určuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.\nUvedený zákon Národnej rady Slovenskej republiky predstavuje komplexnú\nprávnu úpravu vyhlasovania (publikovania) všeobecne záväzných a iných právnych\npredpisov v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, že\nustanoveniami svojho § 13 ruší predošlú právnu úpravu platnú v tejto oblasti do\n31. 12. 1992 (Klučka, J.: Medzinárodné právo a Ústava Slovenskej republiky. Medes,\ns. r. o., Košice 1996, str. 53).\nČlánok 11 ústavy predpokladá existenciu situácie (vzťahu) medzinárodnej\nzmluvnej úpravy a vnútroštátneho zákona tak, že do vnútroštátneho právneho poriadku\nSlovenskej republiky je „inkorporovaná“ platná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje\nľudské právo alebo právo, alebo základnú slobodu podrobnejšie („vo väčšom\nrozsahu“) ako príslušná zákonná úprava tohto práva alebo základnej slobody. Článok\n11 ústavy však (a v dôsledku uvedeného) nezrušuje príslušnú zákonnú úpravu\n\n19\n\nSlovenskej republiky, ale v prípade existencie medzinárodnej zmluvy spĺňajúcej\npodmienku uplatnenia čl. 11 stanovuje jej „prednosť“ pred zákonom.\nV citovanom článku ústavy preto nejde o „všeobecnú“, ale podmienečnú\nprioritu uplatnenia zmluvy o ľudských právach a základných slobodách pred zákonmi\nSlovenskej republiky.\nUvedené ustanovenie je potrebné chápať ako generálny príkaz ústavnej normy\nvšetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo vzťahu svojej\nrozhodovacej či inej činnosti stretávajú\n\ns nutnosťou rešpektovať a presadzovať\n\nochranu ľudských práv alebo základných slobôd, ktoré sú predmetom úpravy ako\nmedzinárodnej zmluvy, tak aj vnútroštátneho zákona.\nAplikácia výlučne zákonnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody aj\nvtedy, ak sú splnené podmienky čl. 11 ústavy znamená porušenie príkazu ústavnej\nnormy v ňom obsiahnutej (cit. dielo zo strany 19, str. 63).\nK otázke pojmu „ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd“\n(Bohumil Repík: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, Bratislava 1999, str. 25).\nK čomu sa vzťahuje táto podmienka, k vnútroštátnej platnosti a účinnosti zmluvy,\nalebo len k jej aplikovateľnosti? Stáva sa celá zmluva spĺňajúca inak všetky\npodmienky článku 11 ústavy súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, alebo tie jej\nustanovenia, ktoré zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd do vnútroštátneho práva,\nv konkrétnom prípade sa však aplikujú len tie ustanovenia, ktoré zabezpečujú väčší\nrozsah práv.\nPri konkurencii dvoch aplikovaných noriem sa tu postupuje v podstate rovnako\nako pri aplikácii viacerých zmlúv s tým rozdielom, že zásadne sa najprv aplikuje\ndomáce právo. Uvedená podmienka je vyjadrením dvoch doplňujúcich sa princípov:\nprincípu subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu k domácemu právu\na princíp použitia najpriaznivejšej normy.\n\n20\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 91/99 zaujal stanovisko, že\n„medzinárodné zmluvy o ľudských právach majú osobitné postavenie v systéme\nprameňov práva Slovenskej republiky. Za podmienok ustanovených v čl. 11 Ústavy\nSlovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi, nie však pred Ústavou Slovenskej\nrepubliky. Pre účinné namietanie práv garantovaných medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách je nevyhnutné súčasne označiť základné\nprávo alebo slobodu zaručenú Ústavou Slovenskej republiky pre posúdenie, či\nmedzinárodné zmluvy zabezpečujú ich väčší rozsah a majú teda prednosť pred\nzákonmi Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť\nvyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo\nčasti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti\nv demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana\nsúkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne\nnevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobité okolnosti, verejnosť konania mohla byť\nna ujmu záujmom spravodlivosti.“\nPodľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva:\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ\nnemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú.“\nPodľa čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru:\n\n21\n\n„1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom\nprávomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený\nkonečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.\n2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa\nzákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené\nskutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť\nrozhodnutie vo veci.\n3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.“\nV zmysle petitu návrhu podateľa je potrebné sa zamerať na dve právne\nskutočnosti, či Dohovor poskytuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a to pri\nobhajobe podateľa a pri ústavnosti obnovenia stíhania podateľa mimoriadnymi\nopravnými prostriedkami.\nV tejto súvislosti je potrebné uvážiť dosah pri použití medzinárodnej normy\nochrany ľudských práv a jej dopad na vnútroštátny právny poriadok pri použití\npravidla prednosti najpriaznivejšej normy.\nDohovor v citovaných článkoch používa vymedzenie týchto práv pre\nobvineného.\nPodľa B. Repíka (cit. dielo zo str. 20, str. 65) má z hľadiska čl. 6 v trestných\nveciach kľúčový význam výklad adjektíva „trestné“ (obvinenie).\nV judikatúre súdu sa posudzujú delikty podľa kritérií:\na) kvalifikácia skutku podľa vnútorného práva,\nb) povaha deliktu,\nc) prísnosť sankcie.\nPre posúdenie petitu je významné právne posúdiť najmä minimálny rozsah práv\nobhajoby poskytnutý podateľovi. Pokiaľ ide o použitie mimoriadnych opravných\n\n22\n\nprostriedkov voči podateľovi a ich namietaný nesúlad s čl. 4 dodatkového protokolu\nč. 7, tento sa vzťahuje na osobu, ktorá bola oslobodená alebo odsúdená konečným\nrozsudkom podľa zákona a trestného poriadku signatárskeho štátu.\nPodateľ nebol súdom právoplatne oslobodený ani právoplatne odsúdený, a preto\nnie je ním namietaný postup v nesúlade s citovaným článkom Dohovoru.\nČlánok 6 ods. 3 Dohovoru otázku obhajoby rieši vo veciach:\na) právo byť oboznámený s obvinením,\nb) právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,\nc) právo obhajovať sa osobne alebo za pomoci obhajcu,\nd) právo na bezplatnú pomoc tlmočníka.\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“)\nzáruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 3 Dohovoru sú základnými elementmi okrem iných,\nvšeobecného pojmu „spravodlivý proces“ (rozsudok vo veci Artner z roku 1992,\nA 242-2, § 19 (záruky)). Právo garantované čl. 6 ods. 3 písm. b) patrí k podstate\nspravodlivého procesu v trestných veciach. Prispieva k vyrovnaniu nerovnováhy\nmedzi\n\nobvineným\n\na orgánmi\n\ntrestného\n\nstíhania,\n\nktoré\n\ndisponujú\n\nmocnými\n\nvyšetrovacími a donucovacími prostriedkami. Do určitej miery podmieňuje uplatnenie\nprincípu rovnosti zbraní. „Obvinený musí mať možnosť zorganizovať svoju obranu\nprimeraným spôsobom a bez obmedzenia, pokiaľ ide o možnosť predložiť súdu všetky\npre vec významné prostriedky obhajoby, a tým ovplyvniť výsledok konania“ (správa\nKomisie vo veci Can C. Rakúsko, séria A, č. 96).\nVo veci Campbell a Fell C. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80,\nEurópsky súd uviedol, že je porušením čl. 6 ods. 3 písm. b), ak sa obvinený nemôže\nporadiť s obhajcom pred pojednávaním.\nOsobitne sa Európsky súd zaoberal aj otázkou verejnosti vo vzťahu k čl. 6\nods. 1 Dohovoru. Táto otázka je jasnejšia ako iné aspekty, ktoré tvoria právo na\n\n23\n\nspravodlivé prejednanie. Verejnosť konania nie je iba v záujme strán, ale aj v záujme\nverejnosti samej, keďže má nastoliť dôveru vo výkon spravodlivosti. Vo veci Axen v.\nSpolková republika z roku 1983, A-72, Európsky súd uviedol, že požiadavka\nverejnosti konania sa uplatní v každej fáze, ktorá má vplyv na „rozhodnutie“ v danej\nveci. Na túto skutočnosť už reaguje novela Trestného poriadku č. 272/1999 Z. z.\nSúd vo viacerých veciach konštatoval, že právo na verejnosť nemusí byť\nnevyhnutne porušené, ak obidve strany konania súhlasia s tým, aby sa konalo bez\nprístupu verejnosti a tiež v prípadoch osobitného zreteľa (národná bezpečnosť, záujem\nmravnosti a iné). Rozsudky však musia byť za každých okolností vyhlásené verejne.\nTrestný poriadok s osobou účastníka v mimoriadnom opravnom konaní počíta,\nkeď v ustanovení § 36a ods. 2 Tr. por. stanovuje právo mať obhajcu pre odsúdeného.\nO tom, že chápe osobu, u ktorej došlo k zastaveniu trestného stíhania ako\nobvineného, svedčí tá skutočnosť, že po rozhodnutí súdu o mimoriadnych opravných\nprostriedkoch sa len pokračuje v začatom trestnom konaní.\nMinimálny rozsah práv na obhajobu garantovaný čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) mal\nbyť zabezpečený aj v mimoriadnom opravnom konaní a tento je v príčinnej súvislosti\ns namietanými porušeniami Dohovoru v postupe najvyššieho súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. júla 2000\n\n24\n\n25", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}