{"guid": "ussr:60ccba88-869b-4959-9825-d35a93b484b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/00 z 20. 9. 2000", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. septembra 2000, sp. zn. I. ÚS 21/00, ECLI:SK:USSR:2000:1.US.21.2000.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2000-09-20", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/60ccba88-869b-4959-9825-d35a93b484b8", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.21.2000.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.21.2000.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.21.2000.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 21/00\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Štefana\nOgurčáka a sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval na neverejnom\nzasadnutí prijatý podnet\n\n, bytom\n\n,\n\nzastúpeného JUDr. Ľubomírom Kuchárom, advokátom, Advokátska kancelária,\nTkáčska 3, Prešov, vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom\nOkresného súdu Bardejov v konaniach sp. zn. 8 C 614/95, 12 C 684/96 a 7 C 1382/98\na takto\nrozhodol:\n\nOkresný súd Bardejov v konaniach sp. zn. 8 C 614/95, 12 C 684/96 a 7 C\n1382/98 p o r u š i l právo\n\n, aby sa jeho vec prerokovala bez\n\nzbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nz 3. mája 2000 sp. zn. I. ÚS 21/00 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie podnet\n(ďalej len „navrhovateľ“) z 26. novembra 1999 vo veci porušenia jeho práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov\nv konaniach vedených pod sp. zn. 8 C 614/95, 12 C 684/96 a 7 C 1382/98.\n\nV rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu\nk opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja\núčastníci konania: Okresný súd Bardejov (ďalej len „odporca“), zastúpený predsedom\nsúdu, stanoviskom z 10. 4. a 3. 7. 2000 a navrhovateľ, zastúpený svojím právnym\nzástupcom, vyjadrením z 22. 6. 2000.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, nakoľko po\noboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od\ntohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát\npredmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich\nzástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov\na obsahu dotknutých súdnych spisov.\n\nPredmetom návrhu boli tvrdenia navrhovateľa o porušení práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov v troch veciach Okresného súdu Bardejov.\n\n2\n\n1. Vo veci sp. zn. 8 C 614/95 navrhovateľ jeho porušenie videl v tom, že\nokresný súd o jeho žalobe na plnenie nekonal celé tri roky. V tejto súvislosti namietal,\nže toto konanie pred okresným súdom bolo prerušené do právoplatného skončenia veci\nOkresného súdu Bardejov sp. zn. Cb 189/96. Navrhovateľ tvrdil, že táto vec, t. j.\nsp. zn. Cb 189/96, bola právoplatne ukončená dňa 11. 9. 1997, kedy nadobudlo\nprávoplatnosť uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 6. 1997 č. k. 2 Cob\n9/97-67, a že v dôsledku toho mala vybavujúca sudkyňa vydať uznesenie\no pokračovaní v konaní a vytýčiť termín pojednávania, čo sa však nestalo. Okresný\nsúd o pokračovaní v tomto konaní rozhodol až 25. 5. 1999 s tým, že nariadil\npojednávanie na 20. 7. 1999, kedy opätovne prerušil konanie za účelom právoplatného\nukončenia veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7 C 1382/98. V odvolaní, ktoré\nnavrhovateľ proti tomuto prerušeniu konania podal, uviedol, že aj konanie vo veci 7 C\n1382/98 je prerušené už od 4. 12. 1998 a že nie je daný dôvod na prerušenie konania\npodľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže\nide o otázku, s ktorou sa musí súd vysporiadať v tomto konaní a nemôže mu ako\nžalobcovi brániť účinne uplatňovať svoje právo na súde. Uznesením Krajského súdu\nv Prešove č. k. 4 Co 493/99-150 bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zmenené\ns tým, aby sa vo veci ďalej konalo a konanie nie je prerušené. Navrhovateľ uviedol, že\ndo dnešného dňa (22. 6. 2000) žiadny termín pojednávania nebol v tejto veci vytýčený\na ani nebola zo strany okresného súdu zaslaná zúčastneným stranám žiadna výzva na\nprípadné doplnenie dôkazov, resp. stanoviska.\nOdporca vo svojom prvom vyjadrení uviedol, že nemôže súhlasiť s tvrdením\nnavrhovateľa o porušení jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov. Prerušenie konania vo veci podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP\nnemožno totiž považovať za nečinnosť súdu, a pokiaľ súd v tejto veci nevykonával\núkony v čase prerušenia konania, postupoval v súlade s ustanovením § 111 ods. 1\nOSP. Hneď po tom, čo dôvod, pre ktorý konanie bolo prerušené, odpadol, súd vydal\nuznesenie o pokračovaní v konaní a v konaní pokračoval. Za nečinnosť súdu nemožno\npovažovať ani prerušenie konania uznesením z 23. 7. 1999, aj keď toto uznesenie bolo\nv dôsledku podaného odvolania zmenené.\n\n3\n\nV podaní z 3. 7. 2000 k tvrdeniam navrhovateľa ešte dodal, že skutočnosť, že\nvybavujúca sudkyňa po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu\nv Prešove zo dňa 23. 6. 1997 č. k. 2 Cob 9/97-67 nevydala uznesenie o pokračovaní v\nkonaní, nemožno považovať za nesprávny a už vôbec nie za taký postup, ktorým by\nbolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nTento postup sudkyne sa nakoniec ukázal aj ako praktický a predvídavý, lebo\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky bolo na podklade podaného dovolania\nuznesenie Krajského súdu v Prešove zrušené a vec bola vrátená na nové konanie\na rozhodnutie. Podľa názoru odporcu aj dovolacie konanie treba v tomto prípade\npovažovať za takú skutočnosť, pre ktorú je treba konanie vo veci podľa § 109 ods. 2\nOSP prerušiť. Opačný postup by mohol znamenať, že v dôsledku kladného výsledku\ndovolacieho konania by bolo v konaní predtým prerušenom vydané nezákonné,\nprípadne zmätočné rozhodnutie.\nNakoniec, podľa odporcu tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého po tom, čo\nKrajský súd v Prešove uznesením z 30. 12. 1999 zrušil uznesenie okresného súdu\nz 23. 7. 1999, ktorým bolo konanie vo veci opätovne prerušené do právoplatného\nskončenia veci toho istého súdu sp. zn. 7 C 1382/98, súd neurobil vo veci žiaden úkon,\nnezodpovedá skutočnosti. Ako zo spisu vyplýva, spis bol prvostupňovému súdu\nvrátený dňa 25. 2. 2000 a úpravou z 11. 4. 2000 bolo uznesenie odvolacieho súdu\ndoručené účastníkom konania. Následne výzvou zo 17. 5. 2000 bol navrhovateľ\nvyzvaný špecifikovať svoje nároky uplatnené v konaní, na čo navrhovateľ reagoval\nlistom z 21. 5. 2000. Keďže dňa 26. 6. 2000 navrhovateľ doručil návrh na vylúčenie\nvšetkých sudcov tohto súdu z konania a rozhodovania pre ich zaujatosť, súd až do\nrozhodnutia odvolacieho súdu o tomto návrhu nemôže v konaní pokračovať.\n\n2. Vo veci sp. zn. 12 C 684/96 navrhovateľ videl porušenie jeho práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v tom, že Okresný súd Bardejov, ktorý\nrieši jeho žalobu aj v tejto veci obdobným spôsobom ako v predchádzajúcej veci,\nnevytýčil k dnešnému dňu (22. 6. 2000) žiadne pojednávanie a ani nevyzval\nzúčastnené strany na prípadné doplnenie dôkazov vo veci.\n\n4\n\nOdporca v tejto veci nepovažoval za porušenie práva navrhovateľa na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nevykonávanie úkonov súdom v čase od\n20. 2. 1997 do 25. 5. 1999, lebo aj vo vzťahu k tejto veci, ako to vyplýva z referátu\nsudkyne, platí, že vo veci sa nekonalo z dôvodu vyčkania právoplatného skončenia\nveci tohto súdu sp. zn. Cb 189/96, i keď za nesprávny postup považoval nevydanie\nuznesenia o prerušení konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP, keď zhodne ako vo\nveci sp. zn. 8 C 614/95, tak aj v tejto právnej veci boli splnené podmienky pre takýto\npostup. Nevykonávanie úkonov po túto dobu však odporca považoval za nečinnosť\nsúdu z objektívnych dôvodov, lebo súdom v inom konaní (sp. zn. Cb 189/96) bola\nriešená otázka majúca význam pre rozhodnutie v tejto právnej veci.\nVo vyjadrení z 3. 7. 2000 odporca k tomu dodal, že po vrátení spisu z krajského\nsúdu dňa 25. 2. 2000 úpravou z 10. 4. 2000 bolo druhostupňové rozhodnutie doručené\núčastníkom konania. Podľa názoru odporcu aj keď po tejto úprave vo veci neboli\nvykonané ďalšie úkony, vzhľadom na čas, ktorý uplynul od posledného úkonu súdu,\nnečinnosť súdu nemožno považovať za porušenie ústavného práva navrhovateľa\npriznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.\n\n3. Vo veci sp. zn. 7 C 1382/98 navrhovateľ porušenie ústavného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov videl v tom, že žaloba bola prijatá\nOkresným súdom Bardejov 18. 9. 1998 a následne na to uznesením zo 4. 12. 1998,\nktoré sa stalo právoplatným dňa 29. 12. 1998, bolo toto konanie vo veci prerušené\nz dôvodu ukončenia právoplatnej veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. Cb 189/96.\nPodľa navrhovateľa je zarážajúce, že v čase vydania uznesenia o prerušení konania\nv tejto veci, s odvolaním sa na právoplatné skončenie inej veci okresného súdu, bola\ntáto iná vec už právoplatne skončená dňom 11. 9. 1997.\nPokiaľ ide o stav konania k 22. 6. 2000, navrhovateľ uviedol, že prípisom\nz 2. 6. 2000 bol súdom vyzvaný, aby predložil znalecký posudok na ocenenie\noznačenej nehnuteľnosti. Aj túto výzvu navrhovateľ považoval za účelovú.\nOdporca uviedol, že k porušeniu namietaného ústavného práva navrhovateľa\nnedošlo ani v tejto veci, keď zhodne ako vo veci sp. zn. 8 C 614/95 konanie súd\n\n5\n\nprerušil do právoplatného skončenia inej právnej veci tohto súdu (sp. zn. Cb 189/96).\nAk súd hneď po odpadnutí dôvodu, pre ktorý došlo k prerušeniu konania, v konaní\nnepokračoval, bolo tomu tak preto, lebo nebolo možné spis sp. zn. Cb 189/96 pripojiť\nako dôkaz o odpadnutí dôvodu prerušenia, keďže spis bol pripojený k iným veciam\ntohto súdu a v čase od 26. 5. 1999 do 28. 9. 1999 bol opätovne na Krajskom súde\nv Prešove za účelom opravy rozsudku z 24. 2. 1999 č. k. 2 Cob 105/98-20.\nOdporca ďalej považoval tvrdenia navrhovateľa obsiahnuté v podaní z 22. 6.\n2000 za zavádzajúce, pretože je síce pravdou, že dňa 11. 9. 1997 bola právoplatne\nskončená vec tohto súdu sp. zn. Cb 189/96 nadobudnutím právoplatnosti uznesenia\nKrajského súdu v Prešove z 23. 6. 1997, avšak toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 5. 1998 sp. zn. 1 Obdo 14/97\nzrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie, pričom spis sa\nz Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tomuto súdu vrátil 19. 8. 1998, z čoho je\nzrejmé, že v čase rozhodnutia súdu o prerušení konania táto vec nebola právoplatne\nskončená, a tak nič súdu nebránilo konanie vo veci prerušiť.\nOdporca nesúhlasil s názorom navrhovateľa o účelovosti výzvy na predloženie\nznaleckého posudku, pretože ako zo spisu vyplýva, navrhovateľ na výzvu súdu\npredložil 30. 5. 2000 súdom žiadaný znalecký posudok, a tak jeho tvrdenie je\nv rozpore so skutočnosťou.\nPokiaľ súd vo veci ďalej nekoná, je tomu tak, zhodne ako vo veci 8 C 614/95,\nz dôvodov vznesenej námietky predpojatosti sudcov tohto súdu.\n\nII.\n\nNa základe spisov Okresného súdu Bardejov sp. zn. 8 C 614/95, 12 C 684/96\na 7 C 1382/98 a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh\na stav týchto konaní :\n\n6\n\n1. Vec sp. zn. 8 C 614/95\nDňa 13. 12. 1995 navrhovateľ podal na Okresnom súde Bardejov žalobu\no uloženie povinnosti\n\n(ďalej len „žalovaný“) trpieť vstup navrhovateľa do\n\nobchodných priestorov na tom základe, že žalovaný, s ktorým navrhovateľ podniká na\nzáklade zmluvy o konzorciu z 19. 9. 1991, mu listom zo 6. 7. 1995 oznámil, že\nkonzorcium skončilo a že mu zamedzuje vstup do prevádzkových jednotiek, kde sa\nnachádza spoločne nadobudnutý majetok v zásobách presahujúci 1 000 000 Sk.\nNavrhol vydať predbežné opatrenie.\nDňa 11. 1. 1996 po vyjadrení žalovaného okresný súd vydal uznesenie, ktorým\nnávrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Dňa 30. 1. 1996\nnavrhovateľ podal proti nemu odvolanie.\nDňa 25. 4. 1996 sa okresnému súdu spis vrátil z Krajského súdu v Košiciach,\nktorý uznesením z 28. 3. 1996 napadnuté uznesenie o predbežnom opatrení potvrdil.\nDňa 28. 5. 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po výsluchu účastníkov\nbolo odročené na neurčito. Navrhovateľovi bolo uložené upraviť žalobný návrh\na žalovanému predložiť doklady.\nDňa 3. 6. 1996 žalovaný predložil doklady a dňa 11. 6. 1996 navrhovateľ podal\nnávrh, ktorým žalobu rozšíril o povinnosť vydať účtovné doklady označených\nprevádzkových jednotiek.\nDňa 20. 9. 1996 žalovaný podal návrh na prerušenie konania s odôvodnením, že\n21. 8. 1996 podal žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o konzorciu, ktorá súvisí\ns predmetným sporom.\nDňa 16. 10. 1996 navrhovateľ predložil žiadosť o neodkladné riešenie sporu bez\nzbytočných prieťahov s poukazom, že ide pre neho o závažný existenčný spor.\nDňa 16. 10. 1996 okresný súd vydal uznesenie, ktorým konanie vo veci podľa\n§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP) prerušil do\nprávoplatného skončenia veci sp. zn. Cb 189/96 vedenej na tom istom súde\ns poukazom na to, že od vyriešenia otázky, či zmluva o konzorciu je alebo nie je\nplatná, závisí rozhodnutie v predmetnej veci.\n\n7\n\nDňa 20. 11. 1996 navrhovateľ podal proti uzneseniu zo 16. 10. 1996 odvolanie,\nku ktorému sa žalovaný vyjadril dňa 2. 12. 1996.\nDňa 6. 6. 1997 sa okresnému súdu spis vrátil z Krajského súdu v Košiciach,\nktorý ako odvolací súd uznesením z 26. 5. 1997 potvrdil uznesenie o prerušení konania\ns poukazom na § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie\no návrhu o neplatnosť zmluvy o konzorciu skutočne môže mať vplyv na konanie\nv predmetnej veci.\nDňa 6. 10. 1997 bol vyhotovený záznam, podľa ktorého spis Cb 189/96 bol\nštatisticky ukončený, vo veci je podané dovolanie. Z ďalšieho záznamu vyplýva, že\nspis Cb 189/96 bol vylúčený za účelom predloženia Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na rozhodnutie o dovolaní. Z pripojených rozhodnutí ďalej vyplýva, že vo\nveci Cb 189/96 bol vynesený rozsudok 13. 11. 1996, ktorým okresný súd určil\nneplatnosť zmluvy o konzorciu. Krajský súd v Prešove uznesením z 23. 6. 1997\nsp. zn. 2 Cob 9/97 tento rozsudok zrušil a konanie zastavil s odôvodnením, že žaloba\nna plnenie je prekážkou litispendencie pre určovaciu žalobu, ak ide o rovnaké\nsubjektívne právo. Podľa vyznačenej doložky o právoplatnosti toto uznesenie\nnadobudlo právoplatnosť 11. 9. 1997.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudkom z 28. 5. 1998\nsp. zn. 1 Obdo 14/97 právoplatné uznesenie Krajského súdu v Prešove z 23. 6. 1997\nsp. zn. 2 Cob 9/97-67 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nDňa 19. 8. 1998 sa spis znova vrátil Krajskému súdu v Prešove, ktorý\nrozsudkom z 24. 2. 1999 sp. zn. 2 Cob 105/98 napadnutý rozsudok okresného súdu\nz 13. 11. 1996 sp. zn. Cb 189/96 potvrdil. Podľa vyznačenej doložky o právoplatnosti\ntento rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 26. 4. 1999.\nDňa 24. 5. 1999 okresný súd vydal uznesenie o pokračovaní v konaní.\nDňa 20. 7. 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito\nza účelom pripojenia spisov sp. zn. 7 C 1382/98 a 7 C 339/98.\nDňa 23. 7. 1999 okresný súd vydal uznesenie o prerušení konania podľa § 109\nods. 2 písm. c) OSP do právoplatného skončenia veci sp. zn. 7 C 1382/98 vedenej na\ntom istom súde s odôvodnením, že od tejto veci závisí posúdenie oprávnenosti vstupu\nnavrhovateľa do označených prevádzok. Dňa 11. 8. 1999 podal proti tomuto uzneseniu\n\n8\n\nodvolanie navrhovateľ a spis bol predložený Krajskému súdu v Prešove ako\nodvolaciemu súdu dňa 24. 9. 1999.\nDňa 25. 2. 2000 sa spis okresnému súdu vrátil z Krajského súdu v Prešove,\nktorý uznesením z 30. 12. 1999 sp. zn. 4 Co 493/99 napadnuté uznesenie okresného\nsúdu zmenil tak, že konanie vo veci neprerušil. Podľa názoru krajského súdu niet\ndôvodu na prerušenie konania vtedy, ak sa síce vedie konanie, ktoré môže mať\nvýznam pre rozhodnutie vo veci, avšak ide o určovaciu žalobu, kde sú pochybnosti\no žalovateľnosti nároku z dôvodu, že je vysoko pravdepodobné, že niet naliehavého\nprávneho záujmu na takomto určení. V konaní o nároky na plnenie si musí súd takúto\notázku prejudiciálne vyriešiť sám. Krajský súd uviedol, že o takýto prípad ide aj\nv prejednávanej veci.\nDňa 11. 4. 2000 bolo toto uznesenie expedované za účelom doručenia\núčastníkom.\nVýzvou súdu zo 17. 5. 2000 bol navrhovateľ vyzvaný, aby špecifikoval svoje\nnároky uplatnené v konaní, na čo navrhovateľ reagoval listom z 21. 5. 2000.\nDňa 26. 6. 2000 navrhovateľ doručil návrh na vylúčenie všetkých sudcov tohto\nokresného súdu z konania a rozhodovania pre ich zaujatosť.\n2. Vec sp. zn. 12 C 684/96\nDňa 15. 8. 1996 navrhovateľ podal na Okresný súd Bardejov proti\n\n(ďalej\n\nlen „žalovaný“) žalobu o náhradu škody vo výške 49 023 Sk, v súvislosti s ktorou\nzaplatil na výzvu súdu súdny poplatok dňa 30. 8. 1996.\nDňa 7. 10. 1996 okresný súd vyžiadal doklady k poistnej zmluve, o ktorú sa\nuplatnený nárok sčasti opieral.\nDňa 23. 1. 1997 pojednávanie na žiadosť oboch účastníkov z dôvodu kolízie\npojednávania s inými povinnosťami ich právnych zástupcov bolo odročené na\nneurčito. Právna zástupkyňa žalovaného zároveň navrhla prerušenie konania do\nprávoplatného ukončenia veci Cb 189/96.\nDňa 20. 2. 1997 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom zistenia\nstavu konania vo veci sp. zn. 8 C 614/95 a Cb 189/96 a posúdenia ďalšieho postupu\nv predmetnej veci.\n\n9\n\nDňa 11. 3. 1997 navrhovateľ predložil doklady týkajúce sa veci 8 C 614/95,\nnavrhol vykonať výsluchy svedkov a žiadal o nariadenie nového pojednávania v čo\nnajkratšom čase s poukazom na to, že dosiaľ nebolo konanie začaté.\nZo spisu vyplýva, že okresný súd sa 7. 10. 1997, 1. 2. 1999 a 3. 5. 1999 pokúšal\npripojiť spisy sp. zn. 8 C 614/95 a Cb 189/96 toho istého súdu.\nDňa 22. 7. 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po výsluchu\núčastníkov odročené na neurčito. Navrhovateľovi bola uložená povinnosť predložiť\ndôkazy o výške škody, ktorú navrhovateľ splnil dňa 30. 7. 1999.\nDňa 26. 7. 1999 okresný súd vydal uznesenie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP\no prerušení konania do právoplatného skončenia veci sp. zn. 7 C 1382/98 vedeného na\ntom istom súde s odôvodnením, že je najprv nutné vyriešiť otázku týkajúcu sa majetku\nnadobudnutého dražbami a následným prevádzkovaním, od čoho je závislé posúdenie\noprávnenosti nároku navrhovateľa o náhradu škody.\nDňa 11. 8. 1999 navrhovateľ podal odvolanie proti tomuto uzneseniu a dňa\n10. 9. 1999 bol spis z tohto dôvodu predložený Krajskému súdu v Prešove ako\nodvolaciemu súdu.\nDňa 25. 2. 2000 sa spis vrátil okresnému súdu z Krajského súdu v Prešove,\nktorý uznesením z 30. 12. 1999 sp. zn. 4 Co 478/99 napadnuté uznesenie okresného\nsúdu zmenil tak, že konanie vo veci neprerušil. Krajský súd uviedol, že predpoklady,\nktoré je potrebné v predmetnom konaní zisťovať, sú takého charakteru, že skutočnosti\nposudzované v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1382/98 majú s predmetom sporu len\nnepriamu súvislosť. Ďalej uviedol, že niet dôvodu na prerušenie konania vtedy, ak\nkonanie, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie súdu, sa vedie o určovacej žalobe,\nkde sú pochybnosti o žalovateľnosti nároku z dôvodu, že je vysoko pravdepodobné, že\nniet naliehavého právneho záujmu na určení práva alebo právneho vzťahu. V konaní\no peňažné plnenie si musí súd takúto otázku prejudiciálne vyriešiť sám. Podľa jeho\nnázoru o takýto prípad ide aj v prejednávanej veci.\nK podaniu vyjadrenia odporcu z 3. 7. 2000 neboli zo strany okresného súdu,\nokrem úpravy z 11. 4. 2000, na základe ktorej okresný súd toto uznesenie expedoval\nza účelom doručenia účastníkom, vykonané ďalšie úkony.\n\n10\n\n3. Vec sp. zn. 7 C 1382/98\nDňa 18. 9. 1998 navrhovateľ podal na Okresný súd Bardejov proti\n\n(ďalej\n\nlen „žalovaný“) žalobu o vyporiadanie majetku z konzorcia.\nZo spisu vyplýva, že dňa 19. 10. 1998 konajúca sudkyňa žiadala o pripojenie\nspisov sp. zn. 8 C 614/95, 12 C 684/96 a Cb 189/96 toho istého súdu.\nDňa 2. 11. 1998 bola žalovanému doručená žaloba, ku ktorej sa jeho právna\nzástupkyňa vyjadrila dňa 9. 11. 1998 a zároveň navrhla konanie prerušiť do\nprávoplatného ukončenia sporu Cb 189/96. Toto vyjadrenie bolo doručené právnemu\nzástupcovi žalobcu dňa 20. 11. 1998.\nDňa 4. 12. 1998 okresný súd vydal uznesenie o prerušení konania do\nprávoplatného skončenia konania vo veci toho istého súdu sp. zn. Cb 189/96\ns poukazom na § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Uznesenie, proti ktorému nebolo podané\nodvolanie, nadobudlo právoplatnosť 29. 12. 1998.\nDňa 18. 5. 1999 právny zástupca navrhovateľa oznámil, že konanie vo veci Cb\n189/96 bolo právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 24. 2. 1999,\na preto žiadal, aby súd pokračoval v prerušenom konaní.\nDňa 11. 4. 2000 okresný súd vydal uznesenie o pokračovaní v konaní.\nUznesenie bolo v ten istý deň expedované za účelom doručenia účastníkom.\nZ podania navrhovateľa z 22. 6. 2000 vyplýva, že prípisom z 2. 6. 2000 okresný\nsúd vyzval navrhovateľa, aby predložil znalecký posudok na ocenenie označenej\nnehnuteľnosti, ktorú užíva žalovaný.\nZ podania odporcu z 3. 7. 2000 vyplýva, že navrhovateľ na výzvu súdu žiadaný\nznalecký posudok predložil 30. 5. 2000, a pokiaľ súd vo veci ďalej nekoná, je tomu\ntak, zhodne ako vo veci sp. zn. 8 C 614/95, z dôvodov vznesenej námietky\npredpojatosti sudcov tohto súdu.\nIII.\n\nNavrhovateľ sa predmetným návrhom domáhal rozhodnutia ústavného súdu\no tom, že postupom Okresného súdu Bardejov vo veciach sp. zn. 8 C 614/95,\n\n11\n\n12 C 684/96 a 7 C 1382/98 došlo na jeho ujmu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa\nktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov\n(...)“.\nOdporca sa prostredníctvom svojho predsedu vyjadril k opodstatnenosti návrhu\ntak, že v žiadnom z uvedených konaní nedošlo k porušeniu ústavného práva\nnavrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nČlánok 48 ods. 2 ústavy o. i. ustanovuje, aby súd prerokoval vec bez\nzbytočných prieťahov. Ide o imperatív pre všetky súdne konania. Pre oblasť\nobčianskeho súdneho konania tento imperatív vyjadruje predovšetkým záujem na tom,\naby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis, II. ÚS 26/95), pretože jeho\npredlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu\nspravodlivosti. Inými slovami, ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy\nv rámci úpravy práva na súdnu ochranu osobitný význam pripisuje tomu, aby sa\nspravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu\nochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície. Ústava\ntakto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných\nopatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov,\na tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.\nJudikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade\nbolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa\nskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa\nnajmä týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa účastníka konania\na postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd\npostupoval aj v danom prípade zahrňujúcom preskúmanie troch občianskoprávnych\nvecí.\n\n12\n\nPokiaľ ide o prvé dve kritériá, ústavný súd sa obmedzil len na globálne\nvyjadrenie k nim, hoci aj v ich prípade tieto preskúmal samostatne s ohľadom na\nkaždú jednotlivú vec.\nOdporca sa napokon na vysvetlenie prieťahov, v ktorých navrhovateľ videl\nporušenie svojho práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,\n\nneodvolával ani na\n\nzložitosť dotknutých vecí, ani na prieťahy vyvolané správaním sa navrhovateľa.\n\n1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, žiadnu z preskúmavaných vecí\nnemožno podľa názoru ústavného súdu samostatne len vzhľadom na jej skutkovú\na právnu povahu hodnotiť ako zložitú vec. Toto zistenie však samo osebe ešte\nnevylučuje, aby ústavný súd aj takéto prípady nemohol vzhľadom na zložitosť konania\npovažovať za zložité veci. Súdne konanie sa totiž aj v jednoduchej veci môže stať\nzložitým napr. vtedy, ak budú paralelne prebiehať konania vo veciach, medzi ktorými\nje vzájomná závislosť.\nV danom prípade sa všetky tri skúmané veci (8C 614/95, 12C 684/96,\n7C 1382/98) týkajú rovnakých účastníkov (navrhovateľa a\n\nmedzi ktorými\n\nprebiehal na tom istom okresnom súde (odporca) ešte ďalší spor (Cb 189/96), ktorý\nvšak navrhovateľ týmto podnetom nenapadol.\nZo všetkých týchto sporov sa na okresnom súde najprv začalo konanie\nz iniciatívy navrhovateľa vo veci sp. zn. 8C 614/95, predmetom ktorého je spor\núčastníkov zmluvy o konzorciu z 19. 9. 1991 o právo jedného z nich (navrhovateľa) na\nvstup do obchodných priestorov, v ktorých sa nachádza nimi spoločne nadobudnutý\nmajetok. O osem mesiacov neskôr a o niekoľko dní po tom, čo navrhovateľ podal\nsamostatnú žalobu o náhradu škody (sp. zn. 12C 684/96), sa pre zmenu z iniciatívy\ndruhého účastníka tejto zmluvy o konzorciu (\n\nzačalo konanie vo veci sp. zn. Cb\n\n189/96 s návrhom, aby sa určila neplatnosť zmluvy o konzorciu. Nakoniec, o dva roky\na deväť mesiacov neskôr, než sa začala prvá spomínaná vec, sa začalo ďalšie konanie,\ntentokrát znova z iniciatívy navrhovateľa, o vyporiadanie majetku z konzorcia (sp. zn.\n7 C 1382/98).\n\n13\n\nAk vzhľadom na súbežný priebeh týchto štyroch súdnych konaní ústavný súd\nna jednej strane uznáva, že medzi uvedenými vecami je istá súvislosť, ktorá mohla\nspraviť obtiažnejšou úlohu odporcu tieto veci prerokovať bez zbytočných prieťahov\na rozhodnúť o nich v primeranej lehote, na druhej strane musí konštatovať, že\nťažkosti, ktoré z tejto súvislosti medzi súbežne existujúcimi vecami v prípade\nnavrhovateľa vznikli, nie sú postačujúce na to, aby samé osebe ospravedlnili prieťahy\nv konaní, ktoré navrhovateľ predmetným podnetom namietal.\nV tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že zo spisov odporcu\nv namietaných veciach (pozri časť II nálezu) nevyplýva, že by medzi nimi išlo\no vzájomnú závislosť, resp. o ich závislosť od veci sp. zn. Cb 189/96. Je síce pravda,\nže okresný súd v čase, keď prvý raz rozhodoval o prerušení veci sp. zn. 8C 614/95,\nrozhodoval o tom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a teda zrejme považoval túto vec\nza takú, v ktorej „rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený\nriešiť“ a ktorá sa rieši vo veci sp. zn. Cb 189/96, avšak odvolací súd sa s takýmto\nposúdením závislosti prvej uvedenej veci od druhej nestotožnil, pretože pokiaľ\npotvrdil rozhodnutie odporcu o prerušení konania, potvrdil ho z iného dôvodu,\nkonkrétne z dôvodu uvedeného v ustanovení § 109 ods. 2 písm. c) OSP, podľa ktorého\n„pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha\nkonanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (...)“.\nZ toho vyplýva, že okresnému súdu zo zákona nevyplývala žiadna povinnosť\nuvedené konanie prerušiť. Teda, dôvodom prerušenia konania sp. zn. 8C 614/95\nnebola otázka, ktorú by súd nemohol v tomto konaní samostatne riešiť ako predbežnú\notázku. Obdobný záver platí aj na ostatné namietané prípady prerušenia konania\nv preskúmavaných veciach.\nK tomu treba dodať, že pri celkovej úvahe o stupni zložitosti preskúmavaných\nvecí ústavný súd vzal do úvahy, že povinnosť posudzovať predbežné otázky urobili\nveci trochu zložitejšími. V tejto súvislosti však už nemohol prihliadnuť na to, že tieto\nveci sa pri svojom nápade na okresný súd zapísali do rôznych súdnych oddelení\n(senátov) a že v dôsledku toho zrejme mali rôznych zákonných sudcov, pretože jednak\nnie je presvedčený o tom, že sa takýmto dôsledkom vhodnou organizáciou činnosti na\nsúde (napr. už pri rozvrhu práce) nedalo predísť, a jednak ak sa už tak stalo,\n\n14\n\nnepovažuje túto skutočnosť za zdroj takých komplikácií, ktorým sa nedalo čeliť\nprijatím vhodných opatrení, napr. podľa § 112 ods. 1 OSP, podľa ktorého „v záujme\nhospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho\nzačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov“, prípadne\nlepšou súčinnosťou konajúcich sudcov napr. pri získavaní potrebných informácií\nvrátane zapožičiavania si súvisiacich spisov v rámci toho istého okresného súdu.\n2. Pokiaľ ide o „správanie sa navrhovateľa“ v preskúmavaných veciach,\nústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená\nna jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v týchto konaniach\nk zbytočným prieťahom.\n\n3. Nakoniec sa ústavný súd zaoberal postupom súdu v jednotlivých veciach :\na) Vec sp. zn. 8 C 614/95\n.\n\nOdporca odmietol tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého sa o jeho žalobe na\n\nplnenie nekonalo celé tri roky. Podľa odporcu nemožno totiž prerušenie konania vo\nveci podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP považovať za nečinnosť súdu, a teda za\nporušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to ani v tom\nprípade, ak uznesenie o prerušení konania bolo v dôsledku podaného odvolania\nzmenené.\nÚstavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie,\nktoré sa začalo 13. 12. 1995 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo\nveci samej, trvá k dnešnému dňu 4 roky a 9 mesiacov. Podľa názoru ústavného súdu\ntakáto zdĺhavosť konania môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo\nvýnimočných prípadoch.\nÚstavný súd ďalej konštatuje, že zo strany okresného súdu bolo konanie\nv predmetnej veci dva razy prerušené. Prvé prerušenie trvalo od 16. 10. 1996 (vydanie\nuznesenia o prerušení konania do právoplatného skončenia veci sp. zn. Cb 189/96) do\n24. 5. 1999 (uznesenie o pokračovaní v konaní), t. j. 31 mesiacov. Druhé prerušenie\n\n15\n\ntrvalo od 23. 7. 1999 (uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia veci\nsp. zn. 7C 1382/98) do 11. 4. 2000 (príkaz na doručenie uznesenia, ktorým odvolací\nsúd uznesenie o prerušení konania zmenil tak, že konanie vo veci neprerušil), t. j. vyše\n8 mesiacov. Teda, len uvedené prerušenia konania, počas ktorých sa vo veci samej\nnekonalo, predĺžili predmetné konanie o vyše 39 mesiacov.\nV časti o zložitosti veci už bolo uvedené, že vzhľadom na povahu otázky, ktorú\nbolo potrebné predbežne riešiť, zákon v danej veci neukladal okresnému súdu\npovinnosť toto konanie prerušiť. Preto pokiaľ okresný súd uvedené konanie prerušil, je\npotrebné vychádzať z toho, že vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy\nprichádzajúcimi procesnými postupmi zrejme s cieľom racionálne organizovať\nkonanie v zmysle zásady procesnej ekonómie. Proti takejto voľbe nemožno mať\nv zásade námietky a ústavný súd ju, pokiaľ ide o prvý prípad prerušenia konania\nv danej veci, ani nemieni spochybniť, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je\nzákonom dovolený (§ 109 ods. 2 písm. c) OSP) a ktorý odvolací súd v tomto prípade\nodobril ako vecne správny s primeraným odôvodnením, a jednak ho treba posudzovať\npodľa situácie, ktorá existovala v čase, kedy sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú\nv zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd odhliadnuc od princípu\nsubsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac\nzodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť\nalebo účelnosť zvoleného procesného postupu.\nJednako treba hneď upresniť, že ak ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP tým,\nže v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu“,\nnerobí v princípe rozdiel medzi procesným postupom spočívajúcim v prerušení\nkonania, počas ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto\nzákona“ (§ 111 ods. 1 prvá veta OSP), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto\notázku bude daná v inom konaní, a procesným postupom spočívajúcim v „inom\nvhodnom opatrení“, v prípade ktorého sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na\nriešenie takejto otázky ako predbežnej otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú\nvoľnosť pri voľbe tohto procesného postupu, to ešte neznamená, že táto voľnosť je bez\nobmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná.\n\n16\n\nAj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako nakoniec každé zákonné\nustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4\nústavy). Nakoľko zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením\nkonania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných\nprieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní\nprocesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP riadiť preto\ni požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá, tak ako to už bolo\nvyššie uvedené, ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie\nnapadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti\nv primeranej lehote.\nZ týchto dôvodov sa ústavný súd nestotožnil s názorom odporcu, podľa ktorého\nprerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP nemožno\nv žiadnom prípade považovať za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.\nPokiaľ ide o prvý prípad prerušenia konania, okresný súd ho prerušil do\nprávoplatného skončenia veci sp. zn. Cb 189/96. Nebolo sporné, že táto vec nadobudla\nprávoplatnosť dňa 11. 9. 1997 a že dňa 28. 5. 1998 v dôsledku rozsudku dovolacieho\nsúdu sa konanie v tejto veci znova obnovilo, aby sa nakoniec znova právoplatne\nskončilo dňa 26. 4. 1999.\nPodľa názoru ústavného súdu proti tomuto prerušeniu konania nemožno mať\ns ohľadom na vyššie uvedené zásady žiadne pripomienky, a to až do právoplatnosti\nskončenia veci Cb 189/96 dňom 11. 9. 1997, kedy odpadla prekážka, pre ktorú sa\nkonanie prerušilo. Od tohto dňa okresný súd bol povinný pokračovať v konaní i bez\nnávrhu (§ 111 ods. 2 druhá veta OSP), a to bez ohľadu na to, že proti právoplatnému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané v zákonnej lehote dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok. Dovolacie konanie totiž nie je zákonnou prekážkou\npostupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až 111 OSP, a preto všeobecný súd\nnemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté\ndovolacie konanie, a to ani na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pod\nktoré nemožno subsumovať mimoriadny opravný prostriedok, na základe ktorého sa\nzačína dovolacie konanie (mutatis mutandis, I. ÚS 3/00). Z tohto dôvodu nečinnosť\n\n17\n\nokresného súdu od 11. 9. 1997 až do 28. 5. 1998 (vyše 8 mesiacov) nemôže\nospravedlniť ani to, že dovolací súd nakoniec právoplatné rozhodnutie zrušil\na v dôsledku toho sa konanie vo veci Cb 189/96 znova obnovilo.\nPokiaľ ide o jeho nečinnosť po dobu, po ktorú toto „obnovené“ konanie znova\nprebiehalo, a to až do 26. 4. 1999, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského\nsúdu z 24. 2. 1999, ústavný súd ju nepovažuje za neprimeranú k celkovým\nokolnostiam danej veci, najmä s ohľadom na to, že dôvod nečinnosti sa zhodoval\ns prekážkou, pre ktorú bolo konanie pôvodne prerušené, a že počas tejto doby nebolo\nneodôvodnené očakávať skoré ukončenie veci Cb 189/96, keďže sa nachádzala znova\nv štádiu odvolacieho konania. Z týchto dôvodov po starostlivom zvážení všetkých\nokolností veci 8 C 614/95 ústavný súd nepovažoval túto nečinnosť za zbytočný\nprieťah.\nPokiaľ ide o druhé prerušenie konania, ku ktorému došlo dňa 23. 7. 1999,\nústavný súd poznamenáva, že odvolací súd následne neuznal dôvody tohto prerušenia\nza opodstatnené. Za tohto stavu ústavný súd nemôže obdobie (od 23. 7. 1999 do 17. 5.\n2000, t. j. približne 10 mesiacov), ktoré je s týmto vecne nesprávnym prerušením\nkonania spojené, uznať za procesný postup zodpovedajúci požiadavke v zmysle čl. 48\nods. 2 ústavy, t. j. požiadavke prerokovať vec bez zbytočných prieťahov.\nVyššie zistený prieťah okresného súdu kvalifikovaný ako zbytočný (celkom 18\nmesiacov) spolu s nevysvetlenou nečinnosťou okresného súdu od 11. 6. 1996, kedy\nnavrhovateľ rozšíril žalobu, do 16. 10. 1996, kedy okresný súd vydal už spomínané\nprvé uznesenie o prerušení konania (4 mesiace), ústavný súd považoval za natoľko\nvýznamný, že nemohol inak než v súvislosti s ním konštatovať porušenie práva\nnavrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu\nho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.\nCelkom na záver k tejto veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že\ns týmto základným právom je málo zlučiteľný taký procesný postup, ktorého\nvýsledkom je, že až po 4 rokoch a 5 mesiacoch od začatia konania (17. 5. 2000) súd\npristupuje k výzve navrhovateľa, aby špecifikoval svoje nároky v konaní, teda\nk výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku\nobčianskeho súdneho konania.\n\n18\n\nb) Vec sp. zn. 12 C 684/96\nNavrhovateľ v tejto veci videl prieťahy najmä v tom, že okresný súd ešte\nnevytýčil žiadne pojednávanie a ani nevyzval zúčastnené strany na prípadné doplnenie\ndôkazov vo veci.\nOdporca nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa o porušení práva prerokovať vec\nbez zbytočných prieťahov, keď nevykonávanie úkonov súdom v čase od 20. 2. 1997\ndo 25. 5. 1999 považoval za nečinnosť súdu z objektívnych dôvodov, lebo súdom\nv inom konaní (sp. zn. Cb 189/96) sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie\nv tejto právnej veci. Okrem toho za porušenie tohto práva neuznal ani nevykonávanie\núkonov v ďalšom období.\nÚstavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie,\nktoré sa začalo 15. 8. 1996 a je k dnešnému dňu neskončené na súde prvého stupňa,\ntrvá 4 roky a jeden mesiac, čo je na prvý pohľad dĺžka konania, ktorá na svoje\nospravedlnenie vyžaduje pádne dôvody.\nV období od nápadu veci na okresný súd až do pojednávania dňa 20. 2. 1997\nústavný súd nezistil zbytočný prieťah. Rovnako sa však už nemôže vyjadriť\no nasledujúcom období.\nZo spisu vyplýva, že medzi pojednávaním dňa 20. 2. 1997, ktoré bolo odročené\nza účelom zistenia stavu konania vo veci toho istého súdu sp. zn. 8 C 614/95\na Cb 189/96, a nasledujúcim pojednávaním dňa 22. 7. 1999 okresný súd uskutočnil len\nneúspešné pokusy o pripojenie uvedených spisov, aby potom pojednávanie dňa 22. 7.\n1999\n\npo\n\nvýsluchu\n\núčastníkov\n\nodročil\n\nna\n\nneurčito\n\ns výzvou\n\nadresovanou\n\nnavrhovateľovi predložiť dôkazy o výške škody.\nPokiaľ ide o vysvetlenie, ktoré odporca v tejto veci uviedol, ústavný súd\npoznamenáva, že dokáže uznať ako ospravedlňujúci dôvod nemožnosť vo veci\nrozhodnúť v dôsledku toho, že bolo aj v tejto veci, tak ako v predchádzajúcej veci,\npotrebné vyčkať na právoplatné skončenie veci sp. zn. Cb 189/96. Taktiež je\npripravený nepovažovať za nesprávny postup okolnosť, že sa v tejto súvislosti\nnevydalo uznesenie o prerušení konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pretože,\n\n19\n\ntak ako to už uviedol pri predchádzajúcej veci, ide podľa jeho názoru o prípustnú\nvoľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi. To čo však\nnemôže v tejto súvislosti z tohto vysvetlenia akceptovať ako ospravedlňujúci dôvod, je\nto, že nevykonávanie úkonov počas tejto doby treba považovať za nečinnosť\nz objektívnych dôvodov.\nPodľa jeho názoru nemôže totiž existovať žiadny objektívny dôvod na to, aby\nsa výzva navrhovateľovi za účelom predloženia dôkazov o škode, ktorá bola dôvodom\nodročenia pojednávania z 22. 7. 1999, nemohla uložiť skôr než po právoplatnom\nskončení uvedenej súvisiacej veci, najmä ak zo správania navrhovateľa, osobitne\nz jeho podania z 11. 3. 1997, ktorým predložil súdu niektoré doklady, navrhol\nvykonanie výsluchov svedkov a výslovne žiadal o nariadenie nového pojednávania,\nbolo zrejmé, že by sa skoršiemu uloženiu takejto výzvy nebránil. Vzhľadom na to\nústavný súd nečinnosť súdu od 11. 3. 1997 do 22. 7. 1999, t. j. po dobu 2 rokov a 4\nmesiacov, považoval za zbytočný prieťah.\nZa zbytočný prieťah bezprostredne nadväzujúci na predchádzajúci prieťah\nústavný súd považoval aj následné prerušenie konania uznesením z 26. 7. 1999,\nktorého dôvody odvolací súd neuznal za opodstatnené, a preto toto uznesenie zmenil\ntak, že konanie vo veci neprerušil. Nakoľko ide o obdobnú situáciu ako\nv predchádzajúcej veci v prípade druhého prerušenia konania, ústavný súd\nv podrobnostiach odkazuje na túto časť odôvodnenia. V danej veci nečinnosť\nokresného súdu odhliadnuc od tej, ktorá súvisela s odstraňovaním následkov\nnesprávneho prerušenia konania, pretrvávala ešte aj 3. 7. 2000, kedy bolo podané\nvyjadrenie odporcu. V dôsledku toho na ťarchu okresného súdu bolo potrebné pričítať\nzbytočný prieťah v dĺžke jedného roka.\nVzhľadom na to, že na celkovej dĺžke konania v rozsahu 4 roky a 1 mesiac sa\nzbytočné prieťahy podieľajú v rozsahu 3 rokov a 4 mesiacov, ústavný súd nemohol\nnekonštatovať porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy na ujmu navrhovateľa aj v tomto prípade.\nc) Vec sp. zn. 7 C 1382/98\nNavrhovateľ svoje námietky v tomto prípade orientoval predovšetkým na\nnesprávnosť prerušenia konania uznesením zo 4. 12. 1998 s poukazom na to, že\n\n20\n\nkonanie, kvôli ktorému sa tak stalo (Cb 189/96), už bolo právoplatne skončené dňom\n11. 9. 1997.\nOdporca tieto námietky neuznal s poukazom na to, že ak je pravdou, že 11. 9.\n1997 bola právoplatne skončená vec Cb 189/96, neskôr došlo k obnoveniu konania\nv uvedenej veci, a v dôsledku toho v čase rozhodnutia súdu o prerušení konania táto\nvec nebola právoplatne skončená.\nÚstavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetné konanie sa začalo 18. 9.\n1998 a trvá k dnešnému dňu 2 roky, t. j. dobu, ktorá sama osebe by vzhľadom na\npovahu sporu (vyporiadanie majetku) nemusela z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy vyvolať\nproblém tzv. zbytočných prieťahov.\nJednako ústavný súd k takémuto záveru predsa len dospel po tom, čo zistil\nprieťah v období od 18. 5. 1999 do 11. 4. 2000, ktorý nepovažuje odporcom za\ndostatočne vysvetlený a ktorý sa na celkovej dĺžke doterajšieho konania podieľa\n11 mesiacmi, čo ide značne nad rámec toho, čo je možné z hľadiska uvedeného článku\nústavy tolerovať.\nV tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že po tom, čo zástupca\nnavrhovateľa dňa 18. 5. 1999 oznámil súdu odpadnutie prekážky, pre ktorú bolo\nkonanie prerušené, okresný súd vydal uznesenie o pokračovaní v konaní až 11. 4.\n2000. Takúto oneskorenú reakciu nemožno ospravedlniť len s poukazom na to, že\ndotknutý spis Cb 189/96 ako dôkaz o odpadnutí dôvodu prerušenia nebolo možné\npripojiť, ak ide o spis toho istého súdu a ak navyše nemohol byť pre takýto dôkaz ani\npotrebný. Totiž to, čo bolo rozhodujúce v tejto súvislosti zistiť, bol spôsob, akým bola\nvyriešená predbežná otázka, čo sa dalo zistiť už na základe rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, ktoré mohol okresnému súdu, ak sa už aj nemohol dostať k spisu, predložiť\nktorýkoľvek z účastníkov konania.\nNaproti tomu ústavný súd nepovažoval za odôvodnenú námietku navrhovateľa\no zbytočných prieťahoch len s ohľadom na vydanie uznesenia o prerušení konania,\npretože, tak ako to už bolo uvedené v súvislosti s vecou 8 C 614/95, v čase, kedy sa\no tomto prerušení rozhodovalo, nebola vec Cb 189/96 právoplatne skončená. Navyše,\nnavrhovateľ toto prerušenie v tom čase ani nenapadol odvolaním, takže aj sám by\nv dôsledku toho prispel k nesprávnosti, na ktorú teraz poukazoval.\n\n21\n\nZ týchto dôvodov ústavný súd aj v tejto veci rozhodol tak, ako je uvedené vo\nvýroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. septembra 2000\n\n22", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}